Sme, 11.12.2002: Vzostup a pád (?) Michala Kravčíka

V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa vypracoval medzi uznávaných „guru“ našej environmentálnej mimovládnej scény Michal Kravčík. Od čias získania prestížnej Goldmanovej ceny zvestúva (aj prostredníctvom médií) občanom nové, vlastné poznatky o blížiacej sa kataklizme Zeme.

Veľmi dlho ponechávala slovenská vedecká obec Kravčíkove scestné teórie o vysušovaní krajiny nepovšimnuté. Úspech istej spriaznenej strany vo voľbách a zopár verejne prezentovaných Kravčíkových ambícií riadiť odborné rezorty však boli prekročením hranice, ktorá spustila lavínu nesúhlasných reakcií.

Nedávno dvadsať špičkových slovenských vedcov upozornilo, že teórie M. Kravčíka nevychádzajú zo základných poznatkov prírodných vied, nediskutuje sa o nich na medzinárodných ani národných vedeckých fórach, čo je štandardná súčasť serióznej vedeckej práce. Podľa nich sú odborne a vedecky neobhájiteľné. Za veľmi nebezpečné považujú, že niektoré Kravčíkove závery sú postavené na nepravdivých údajoch, ktoré vedú k účelovým interpretáciám.

Vzostup a pád Michala Kravčíka nie je na našej scéne výnimočným javom. Ambíciou vyhlásenia slovenských vedcov preto nie je iba zastaviť jednu konkrétnu nepravdu, ale aj zmeniť prax mnohých našich médií. Ich postoj k informáciám z tretieho sektora totiž svedčí o veľkej dávke pretrvávajúcej porevolučnej naivity, podfarbenej pokušením ľahkého bulváru.

Otvorená spoločnosť však musí vnímať a presadzovať zodpovednosť ako základný atribút slobody oveľa serióznejšie. Riešenia vychádzajúce z mimovládneho sektora síce vyzerajú občas jednoduchšie a efektívnejšie, ich odbornej argumentácii však až príliš často chýbajú prvky vedeckej oponentúry a predovšetkým zodpovednosti.

Nadišiel čas prestať známkovať štátnu vedu ako subjekt podporujúci „komunistickú“ ľavicu a neštátnu vedu spájať s „reformnou“ pravicou. Treba ich vnímať podľa toho, či argumentujú na základe vedecky overených skutočností. Vyhlásenie zástupcov štátnych i mimovládnych vedeckých organizácií k nesprávnym interpretáciám klimatických a hydrologických procesov na Slovensku na to dáva výbornú príležitosť.

Vyšlo v denníku SME 11.12.2002

OS, 10/2002: Úskalia informácií o životnom prostredí

/Variácie na argumentačnú tému/

„Svet šalie. Ľudstvo sa bezcieľne potĺka časom a pôsobí dojmom, že jestvuje už len zo zotrvačnosti. Vývin sa redukoval na plynutie kalendára. Sme svedkami dejín bez udalostí, vývoja bez pokroku, hrdinstiev bez hrdinov, lásky bez vášne. Šíri sa skepsa, všeobecná nedôvera, vytráca sa viera v základné hodnoty. Ľudia sú ponížení na konzumentov a producentov. V skutočnosti ani veľmi nevnímajú, že ich pohltil systém, ktorý sami vytvorili.“[1]

Mediálne známy slovenský ekoaktivista napísal knihu. Časti z nej publikoval ako článok a použil v nich tvrdé slová v ešte tvrdších súvislostiach. Aj iní ekológovia bijú na poplach. Zverejňujú sa katastrofické scenáre otepľovania, havárií jadrových elektrární, hynúcich lesov a blížiaceho sa kolapsu hospodárenia s vodou. Niektorí obviňujú spoločnosť z nemorálnej konzumácie zvierat, iní bojkotujú jej prirodzený poriadok. Slovenské médiá varujú pre životným štýlom západnej civilizácie, ktorej hrozí samozničenie. Tento strach sa podvedome prenáša i na nás: zrazu sami cítime, že s klímou niečo nie je v poriadku a ani tá dedinská zabíjačka v nás už nevyvoláva také spontánne nadšenie. Bojíme sa posledného súdu a práve strach nás nášho triezveho súdu zbavuje. Keďže strach je prekročením obozretnosti tým najnesprávnejším smerom, až príliš často zatemňuje schopnosť triezvej úvahy, takže strácame mieru pre spozorovanie skutočnej váhy argumentov, ktoré ho vzbudzujú.

Trampoty so strednou vrstvou

Keby pán Tocqueville mohol navštíviť Slovensko dnešných čias, určite by nás povzbudil. Kto iný, ako pozorný kritik demokracie, by našiel pochopenie pre naše trápenie so slobodnou spoločnosťou, v ktorej verejnosť bez odporu prijíma všetky lži a pretvárky, servírované médiami, čo sa slobodu so zodpovednosťou ešte nenaučili spájať. Odborníci vravia,že nám chýba stredná vrstva, ktorá je obdarená schopnosťou rozlíšiť základné pravdy od klamstiev, elementárnu slušnosť od evidentnej zvrátenosti. V dnešnom stave spoločnosti je citeľný práve nedostatok poctivej argumentácie a slovenská verejnosť sa akosi pričasto necháva unášať demagógiou na úkor triezvych a vecných úvah. Informácie o životnom prostredí sú priam ukážkovým príkladom.

Účel svätí prostriedky

Tak, ako ďaleko je pravda od lži, existuje i medzi týmito pólmi široký priestor pre odlišnú mieru serióznosti vo vzťahu k pravde. V informáciách o životnom prostredí môžeme v zásade rozlíšiť niekoľko stupňov demagógie, podľa toho, ktorá skupina verejnosti je terčom jej argumentácie.

Najnižší stupeň serióznosti charakterizujú správy, ktorých publicita prilieha zvyčajne médiám menšieho, regionálneho významu, prípadne sú určené pre úzko zameranú skupinu ľudí. Tieto texty nesú typické znaky snahy o "filozofický" rozmer, bez nároku na poctivú argumentáciu a hľadanie logických súvislostí a už vôbec nie na podloženie argumentov serióznymi údajmi. Primárnym cieľom výpovede sa tak stáva prezentácia síce naivných, no o to hrôzostrašnejších teórií a sebabičujúcich posolstiev (viď citát).

Druhú skupinu informácií tvoria tie, ktoré síce podkladajú svoju argumentáciu faktografickými údajmi, ich hodnota však zvyčajne nesie punc nepravdy. Takýchto prípadov tiež nebýva mnoho; z najznámejších môžeme spomenúť médiami preferovanú teóriu o vysušovaní slovenskej krajiny, v ktorej podkladoch sa nachádzajú aj informácie o klesajúcom, 33 % podiele výmery lesa (v skutočnosti je jeho výmera cez 41 % a stabilne rastie), 40 % odvodnení pôd (18 %, z toho len približne polovica je funkčná), či 65 % podiele eróznych pôd (55 %, navyše v rôznych stupňoch potenciálneho ohrozenia)[2], ako aj mnoho výpočtov, ktoré chybujú v základných matematických postupoch.[3]

Najrozšírenejšou metódou mystifikácie verejnosti o reáliách životného prostredia a environmentálneho rozhodovania je však úmyselná nedôslednosť. Nastáva v situácii, kedy účel posväcuje neférové prostriedky. V takomto prípade sa síce argumentácia opiera o seriózne fakty, no spôsob ich interpretácie je zámerne prekrútený, s výhradným použitím informácií, ktoré slúžia v prospech predkladanej ideovej koncepcie.

Keďže tento typ demagogickej argumentácie je na súčasnom slovenskom trhu environmentálnych tém výrazne dominantný, je potrebné naň prihliadnuť bližšie.

Metodika blufu

Najrozšírenejší spôsob účinnej mediálnej prezentácie je postavený na výstižných heslách: krátkych a ľahko zrozumiteľných informáciách, podaných v zmysle známej reklamnej metódy AIDA; teda attention-interest-desire-action. Pilotné heslá sú tvorené stručnou číselnou, alebo slovnou informáciou, vyňatou z kontextu širokých odborných poznatkov o zmieňovanej téme. Ich účinok je obdivuhodný.

Známy slovenský vedec a ekoaktivista Mikuláš Huba cituje údaj, ktorý už dávnejšie prenikol do školských osnov i médií ako vážny odborný argument. Ide o údajný "200-300 miliardový environmentálny dlh" Slovenska[4], ktorý je potrebné investovať do ochrany životného prostredia tak, aby sa dosiahol určitý "ideálny" stav. A práve v tom je problém. "200-300 miliardový environmentálny dlh" je istotne veľmi pôsobivé číslo, neexistuje však k nemu žiadna podloženosť striktne vymedzenou referenčnou rovinou, ba ani porovnanie so stavom takýchto "environmentálnych dlhov" v moderných, environmentálne vyspelých krajinách. Poctivý analytik by sa okamžite pozastavil aj nad ďalšími skutočnosťami: za prvé, že číslo 300 je o celých 50 % vyššie než 200 (ktorý štatistik by si dovolil vypustiť odhad s tak obrovským rozsahom pravdepodobnosti?), a za druhé, že rozdiel medzi spodnou a hornou hranicou odhadu je až 100 miliárd korún (veď „zopár“ korún zmizne vo vreckách ekoinvestorov celkom poľahky, však?). Trpkou pravdou sa tak stáva zistenie, že za touto často citovanou informáciou vlastne vôbec nič nestojí, že to číslo je len živnou pôdou pre vznik korupcie, vynára sa z úplnej tmy a v tme aj končí.

Veľmi významná skupina svetových environmentálnych mýtov operuje s údajom, koľko ľudských životov konkrétne ekologické opatrenie zachráni, prípadne o koľko vzrastie priemerná dĺžka života obyvateľstva jeho realizáciou. Takto priehľadne podaná informácia vzbudzuje dojem, že každé zmieňované ekologické opatrenie je správne, nevyhnutne dôležité a jeho nerealizácia môže ohroziť životy ľudí. Téza by bola v poriadku, keby sa opäť raz nemystifikovala verejnosť tým najobvyklejším spôsobom: vytŕhaním z kontextu, nepoužitím porovnávacích kritérií a údajov, zamlčaním dôležitých protiargumentov. V prípade "predĺženia života" totiž väčšina argumentujúcich neuvádza okolnosti, ktoré zásadne menia obsah vyňatej informácie.

Prvým je fakt, že priemerná dĺžka života obyvateľstva rastie takmer vo všetkých krajinách sveta úplne prirodzene, bez ohľadu na stupeň environmentálneho poriadku štátu, čo súvisí s napredovaním vedy, aplikáciou jej poznatkov v praxi a celkovým trendom rastu životnej úrovne ľudstva. Mnohokrát sa stáva, že ako argument pre rozhodnutie v prospech ekologického opatrenia je použitá taká hodnota potenciálne predĺžených ľudských životov, ktorá sa v skutočnosti vôbec nelíši od hodnoty prirodzeného rastu priemernej dĺžky života.

Druhou skutočnosťou je fakt, že priemerná dĺžka života veľmi úzko súvisí s mierou politickej a ekonomickej slobody krajiny. V porovnaní tohoto kritéria je rozdiel medzi krajinami slobodnými a totalitnými viac než markantný. Realita je nekompromisná: ľavicové reštriktívne opatrenia voči hospodárskemu rastu síce prinášajú krátkodobý a okamžitý efekt, z dlhodobého hľadiska však brzdia rýchly rozvoj nových, modernejších a kvalitu života zlepšujúcich produktov a technológií. Ako vyplýva zo štúdie The Heritage Foundation, v ktorej je porovnávaný index ekonomickej slobody štátov s indexom trvalej udržateľnosti ich životného prostredia, existuje medzi nimi preukazateľná, priamoúmerná závislosť v prospech krajín s vysokou mierou ekonomickej slobody.[5]

Priority

Vari najvýznamnejšia okolnosť, ktorá je v ekologickej argumetácii často obchádzaná, sa týka stanovenia priorít ochrany životného prostredia. Treba si uvedomiť, že každé reštriktívne ekologické opatrenie je spojené s úbytkom určitého objemu peňazí, buď vo forme priamej investície štátu, alebo zníženým príjmom verejných financií ako dôsledku tlmenia pulzu ekonomiky. Táto suma finančných prostriedkov však môže byť využitá oveľa efektívnejšie. Typickým domácim príkladom je rastúci počet chránených území a sprísňovanie režimu ich ochrany. Hľadať zmysel týchto opatrení je zbytočnou stratou času. Už dávnejšie patríme ku krajinám s najvyšším podielom chránených území na svete. Stupňovanie regulačných opatrení sa deje v čase, kedy zaznamenávame rapídny pokles produkcie emisií poškodzujúcich dotyčné územia. Toto opatrenie však predovšetkým výrazne sťažuje podmienky pôsobenia priemyslu a poľnohospodárstva, brzdí rozvoj agroturizmu a cestovného ruchu, čo núti postihnutých podnikateľov znižovať objem výroby a zamestnanosť. To vedie priamo k poklesu kvality života postihnutého obyvateľstva. Takéto opatrenia nevedú k očakávaným environmentálnym zlepšeniam, ale najmä k bujneniu korupcie štátnych úradníkov, ktorí majú právo udeľovať výnimky a povolenia. Svojimi dôsledkami sú zásahmi protiekologickými, pretože ohrozujú ekonomickú výkonnosť regiónov, ktorá je elementárnou podmienkou ochrany životného prostredia.

Centralisticky plánovaná ochrana území je typickým príkladom nesprávne stanovených priorít ochrany životného prostredia. Predstavuje neúnosnú a zbytočnú stratu financií: či už potenciálnych, vyplývajúcich z nezáujmu investorov o chránené regióny, alebo celkom konkrétnych, ktoré sú spojené s nákladmi na rozsiahle geodetické a kartografické práce, preznačenie hraníc a spracovanie nového programu starostlivosti. V reálnom odhade nejde o žiadnu malú sumu: sú to milióny (potenciálne miliardy) korún, ktoré sa síce považujú za vklad k zlepšeniu kvality nášho života, no v skutočnosti pôsobia celkom kontraproduktívne. K efektívnemu využitiu týchto prostriedkov a k záchrane tisícov ľudských životov by však viedla zmena priorít ich investovania. V zdravotníctve zakúpením moderných diagnostických a liečebných prístrojov, v polícii efektívnou ochranou obyvateľstva pred zločinom, alebo v školstve skvalitnením pedagogickej práce, ktorá vedie k mladých ľudí k zodpovednosti za vlastné konanie. Stanovenie priorít by malo byť neoddeliteľnou súčasťou zložitého politického rozhodovania. Jeho absenciou rastú podmienky pre vznik poloprávd o ochrane životného prostredia.

Slovenské prostredie

Pravde bližšou informáciou o slovenskom životnom prostredí je konštatovanie, že nemá globálny ekologický problém. Životné prostredie nedosahuje v žiadnej časti Slovenska taký stupeň poškodenia, ktorý by štatisticky významne vplýval na dĺžku a kvalitu života obyvateľstva. Takmer všetky serióznejšie problémy sú prevažne lokálneho charakteru a väčšina z nich pretrváva ako pozostatok komunistickej industriálnej éry. Ide najmä o kontamináciu pôd v okolí priemyselných podnikov, nevyhovujúcu kvalitu povrchových a podzemných vôd, znečistenie vzduchu v dôsledku kombinácie nevhodne umiestnených priemyselných zón v oblastiach s vysokou hustotou obyvateľstva. Najvýznamnejšie slovenské problémy spočívajú najmä vo vysokom podiele neodkanalizovaných obcí, pomerne nízkom počte obyvateľov napojených na verejnú vodovodnú sieť a veľkom počte nelegálnych, či neštandardných skládok odpadu. Tieto problémy vykazujú v štatistickom zhodnotení výrazné zaostávanie Slovenska za vyspelými krajinami sveta.

EMVO

Napriek naliehavosti zmieňovaných problémov je pozoruhodné, v akej nízkej miere nachádzajú svoj priestor v médiách. Súkromné médiá dlhodobo preferujú príťažlivejšie témy, predkladané najmä environmentálnymi mimovládnymi organizáciami (EMVO), pričom táto tendencia sa prejavuje po roku 1998 i vo verejno-právnych inštutúciách. Zdá sa, že cesta bičovania na „globálne“ témy (klimatické zmeny, jadrová energetika, konzumná spoločnosť, klčovanie lesov, globalizácia), ktoré sú väčšinou neopodstatnené a najmä zo slovenského hľadiska celkom nedôležité, ostáva naďalej schodnejším, i keď menej zodpovedným spôsobom získavania vplyvu a finančných príjmov zo strany EMVO. Faktom je, že veľká väčšina projektov predkladaných grantovým organizáciam na Slovensku obchádza závažné environmentálne problémy tým, že sa zameriava na menej konfliktné témy, akými sú ekovzdelávanie verejnosti či ochrana živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré sa ocitnú v lokálnom ohrození výskytu (netreba pritom zabudnúť, že mnohé druhy sa vytrácajú alebo premiestňujú úplne prirodzeným, teda nie antopogénne ovplyvneným vývojom). Náhradou za reálne problémy je tak prezentácia tém, ktoré síce majú tendenciu vyzerať naliehavo a v rozsiahlych rozmeroch, sú však väčšinou obsahovo nejasné, vedecky nepodložené a vedené na nízkej argumentačnej úrovni. Samozrejme, nebolo by správne vyvyšovať štátom riadený výskum nad výsledky práce EMVO: ten je na rozdiel od EMVO pomalý, nepružný, často podlieha tendencii presadzovať kolosálne a menej moderné, čiže drahšie a neekologické riešenia, z ktorých majú prospech najmä silné ekonomické lobistické skupiny a skorumpovaní štátni úradníci. Váhu ich argumentom však dodáva oveľa vyšší stupeň zodpovednosti, ktorou sú jeho nositelia viazaní, čo je veľkou nevýhodou práve argumentácie zo strany EMVO. Týmto spôsobom sa EMVO ocitajú v pozícii dominantného zdroja nedôveryhodných informácií.

Pozoruhodným zistením je i ďalšia skutočnosť. V európskych pomeroch patríme ku krajinám s vysoko prírodným charakterom krajiny, veľmi nízkym podielom urbáneho obyvateľstva a zastavaných plôch a rozsiahlou ochranou environmentálne cenných území. Z týchto pozícií sme krajinou s nízkym stupňom environmentálneho ohrozenia. Napriek tomu sme v roku 1995 preukazovali vysoko nadpriemerný podiel pracovníkov v environmentálne orientovaných MVO v pomere ku všetkým zamestnancom v neziskovom sektore, v porovnaní s okolitými i vyspelými krajinami sveta.[6]

Vysoký podiel environmentálne orientovaných združení sa však neprejavuje ich adekvátnou participáciou na štrukurálnych fondoch Európskej únie. Slovensko je známe svojou neschopnosťou pripraviť kvalitné projekty cez agentúry SAPARD a ISPA, ako aj cez rámcové vedecké programy EÚ, kde patríme k najslabším čerpateľom prostriedkov.

Existujú i príklady pozitívneho vplyvu EMVO na ochranu životného prostredia. Tá je zameraná predovšetkým na ochranu ľudských práv v súvislosti s praktickými environmentálnymi problémami. Na kurze environmentálnej ekonómie a politiky v Nitre v roku 1997 uskutočnili profesori z americkej Cornell univesity prednášku na tému funkcie mimovládnych organizácií v ochrane životného prostredia. Vrcholom lekcie bola ukážka prieskumu o kvalite pitnej vody v konkrétnom americkom okrese, realizovaná miestnou mimovládnou organizáciou. Príťažlivé anketové brožúry boli distribuované priamo do schránok obyvateľstva, ich vyplnenie bolo vhodne motivované a výstupy z ankety sa stali podkladom pre vznik politického nátlaku, vedúceho k zlepšeniu kvality vôd na cielenom území. Takáto spolupráca s občanmi pri riešení ich problémov patrí u nás naďalej skôr k okrajovým aktivitám EMVO. Z činností, ktoré túto bariéru sporadicky prelamujú, možno vyzdvihnúť aktivity na poli ochrany ľudských práv realizované Centrom pre podporu miestneho aktivizmu, alebo úsilie o dodržiavanie zákona o odpadoch zo strany Dubnickej environmentálnej skupiny. Oba prípady sa spájajú s advokátskou kanceláriou (prvého slovenského ombudsmana? – prosím doplniť) J.Hrubalu.

Voľba informácií

Pravdivosť zverejňovaných informácií a snaha o dôslednosť ich interpretácie ostáva výraznou slabinou médií i po dvanástich rokoch transformácie Slovenska na otvorenú spoločnosť. Čiastočnou príčinou tohoto stavu je obmedzený počet ľudských zdrojov, schopných hodnotiť a realizovať reformu jednotlivých odvetví slovenského hospodárstva. Situáciu negatívne ovplyvňuje aj skutočnosť, že v environmentálnej výchove na školách prevládajú socialistické koncepcie ochrany životného prostredia, ktoré obhajujú centralistické princípy v environmentálnom manažmente a povyšujú ochranu životného prostredia na akýsi „nadodvetvový“ spoločenský problém. Filozofické podhubie týchto pricípov sa opiera o široké spektrum téz, ktoré vtláčajú verejnosti presvedčenie o potrebe vytvorenia „nového človeka“, teda spoločnosti, ktorá žije v utopickej harmónii s prírodou a ktorá netúži zasahovať do prírodného prostredia.

Ilúzie o nastolení dokonalých spoločností boli tragickým experimentom dvadsiateho storočia. Cenou za dnešnú slobodu musí byť nepretržitá ostražitosť pred všetkými informáciami, ktoré majú charakter lží, poloprávd a falošných interpretácií.

[1] Chmelár, E.: Rozprava o zjednotení ľudstva. ChangeNet, 17.12.2001. http://www.changenet.sk/spravy/print.asp?smid=4993&mid=29
[2] Kravčík, M.: Voda pre tretie tisícročie. MVO Ľudia a voda, 2000.
[3] Kazda, R.: Neubližujme vode ani rozumu. Domino Fórum, 3.8.2000.
[4] Huba, M.: Čo môže Slovensko ponúknuť Európskej únii? Changenet, 28.05.2001.
[5] Eiras, A. – Schaefer, B.: Trade: The best way to protect the environment. The Heritage Foundation Backrounder, 1480, 27.09.2001
[6] Kol. aut.: Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie. Príloha 5, s.283. Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 2000.

Vyšlo v mesačníku OS, č. 10/2002

Domino Fórum, 3.10.2002: Ako za starých čias

Poľnohospodárstvo a ochrana životného prostredia patria k odvekým ideovým konkurentom. Vývoj koaličných rozhovorov však naznačuje, že najbližšie štyri roky môže oba rezorty spájať spoločný fenomén: minister za Stranu maďarskej koalície.

Od prvých demokratických volieb uplynulo vyše dvanásť rokov, z toho vyše desať rokov rezort poľnohospodárstva viedli ministri strán s výrazne socialistickou a protireformnou politikou (HZDS, SDĽ). Dnes je teda presiaknutý korupciou a plytvaním verejnými financiami. Princípy udeľovania dotácií umožňujú rast klientelizmu a mafistických prepojení na bezpečný a ťažko kontrolovateľný zdroj príjmov zo štátnej pokladnice. Hoci súkromne hospodáriaci roľníci sú najefektívnejšou formou hospodárenia, pretrváva ich diskriminácia v prospech krachujúcich družstiev a obchodných spoločností. Podiel pôdy obhospodarovanej roľníkmi je najnižší spomedzi krajín V4 a neochota riešiť nevyjasnené vlastnícke vzťahy k pôde nedáva vyhliadky na zlepšenie. Poľnohospodárstvo je stratové a spotrebiteľ trpí.

Už pred parlamentnými voľbami bolo zjavné, že o rezort pôdohospodárstva prejavovali záujem iba Ficov Smer a SMK. Neúspech Smeru možno vnímať ako skvelú príležitosť očistiť rezort. Je tu šanca uskutočniť dekomunizáciu pôdohospodárskej politiky. SMK však nie je klasickou pravicovou stranou. Navyše – môžeme len ťažko očakávať, že podunajské družstvá, zvyknuté na pravidelný prísun dotácií, by zásadnú zmenu politiky zo strany SMK privítali.

Pokiaľ ide o ministerstvo životného prostredia, Slovensko nie je schopné začať pochybovať o zmysle rezortu. V hodnotení všetkých porevolučných vlád sa mu ušlo najmenej kritiky a jednotná ideová línia pretrváva bez ohľadu na stranu, ktorej ministerstvo pripadne. Trendom všetkých ministrov bolo vyhlasovanie nových a zvyšovanie ochrany starých chránených území. Očakávať možno i ďalšie zvyšovanie tlaku na výdavky zo štátneho rozpočtu, preferovanie marginálnych tém na úkor hospodárskeho rozvoja regiónov, ale i množstvo etatistických návrhov.

Zdá sa, že neočakávané víťazstvo slovenskej pravice viedlo k zbytočne prehnaným ováciám. V prípade poľnohospodárstva a životného prostredia bude dôvodom na oslavu čokoľvek nad stagnáciou.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 40/2002 (3.10.2002)

Domino Fórum, 2.8.2002: Vodné otázky

Otázka leta je vždy rovnaká: čo so zdĺhavou uhorkovou sezónou? Parlament nezasadá, vláda nemá čo riešiť a prezident nikoho nezaujíma. Zdá sa, že v blížiacich sa voľbách nejde takmer o nič a iracký vrah sedí priďaleko. Jednoducho – nuda. Aspoň že začalo pršať, nie?

Národ usadá k televízii a sle- duje reportáže z povodní, ktoré sa v niekoľkominútových intervaloch rinú z obrazoviek. Je to ako mexická mydlová opera: zápletka, zdĺhavý a únavný priebeh, zopár nešťastí vo vedľajších úlohách a finále so šťastným koncom. Občas myseľ pochybí a pokúša sa prísť na kĺb príťažlivosti tej frašky. Práve vtedy však prichádza Danny, ten pravý „hoch“, ktorý bol v pravej chvíli na pravom mieste a všetko videl „na vlastní oči“. On je spasiteľ, ktorý nás opäť vtiahne do deja.

Život bez Dannyho

Nie je nijakou novinkou, že leto v našich končinách sprevádzajú povodne. V serióznych vedeckých kruhoch nikto nepochybuje o tom, že povodne sú štandardným prejavom nevyspytateľných klimatických procesov, pričom vplyv človeka na ich tvorbu je vo väčšine prípadov takmer bezvýznamný. Povodeň vzniká v dôsledku veľmi zložitých prírodných mechanizmov, a my dodnes nie sme schopní predpovedať ani jej výskyt, ani priebeh v dostatočnom predstihu a presnosti.

Možnosti protipovodňovej ochrany sú tiež obmedzené. Nie preto, že by človek nebol schopný zabezpečiť stopercentnú ochranu pred prívalovými vodami (pravdivejšie tvrdenie by hovorilo o „vysokom potenciáli protipovodňovej ochrany“). Problém dokonalej ochrany pred záplavami spočíva v obrovskej nákladovosti takýchto opatrení. V prípade Slovenska je prekážkou i neochota zaviesť decentralizovaný systém vodnej správy, ktorý by zabezpečil presadzovanie efektívnych a nevyhnutných opatrení (napríklad návratom k vodným družstvám, ktoré boli efektívnym manažmentom protipovodňovej ochrany v prvej polovici minulého storočia). Aktuálne správy o vodohospodárskej „pýche Slovenska“, v ktorej sa rozkradlo niekoľko stoviek miliónov korún, by však nemali viesť k odsudzovaniu zámeru človeka chrániť sa pred povodňami. A najmä, nemali by smerovať k popieraniu racionálnych poznatkov na úkor lacných púťových vízií.

Vizionári

Tak, ako huby rastú po daždi, objavujú sa po povodni falošní vizionári. Hrdinami minulého týždňa sa stali environmentálni bojovníci. Jeden ekoaktivista okupoval slovenské médiá s vlastným výkladom situácie. Na chvíľu sa zdalo, že prichádza deus ex machina, čo všetko vyrieši. On jediný predpovedal vznik minulotýždňovej povodne už dávno, on jediný pozná aj skutočnú príčinu zvyšujúcich sa frekvencií povodní. Tým škodcom má byť sám človek, ktorý výstavbou hypermarketov vysúša krajinu, ktorú následne zalievajú povodne. Argumentácii chýba logika, stačilo by sa spýtať ktoréhokoľvek hydrológa, aby sme sa dozvedeli, že prezentácia takýchto nezmyslov vedie k iracionálnym záverom, na Slovensku však tento typ „diskusie“ zaberá.

Povodňový ošiaľ opäť obišiel racionalitu. Médiá lákali svojich konzumentov na každý centimeter, o ktorý stúpla hladina vody. Príliš voľne sa operovalo s pojmom „tisícročná voda“, hoci ten neznamená nič viac než modelovanú hodnotu prietoku, vypočítanú na základe meraní v jednom profile a za pomerne krátke obdobie. Z hľadiska štatistických pozorovaní sa nič povšimnutiahodné nestalo, pretože podobný vývoj bol vzhľadom na rozsah predchádzajúcich zrážok štandardný. Ani úmrtia a hospodárske škody neprevýšili mnoho iných tragických udalostí tých istých dní. Vôbec preto neprekvapila pokojná reakcia odborníkov v krízovom štábe, ale ani odpovede obyvateľov Devína, zvyknutých aj na horšie vodné pohromy.

Povodňovú tragédiu nespôsobil človek – a to je zrejme jediná príčina jej obľúbenosti. Prírodné katastrofy ponúkajú ľahkú dávku súcitu za dobrú cenu, čo sa nedá povedať o utrpeniach, spôsobených tyraniou človeka. Je zjavné, že správy o tisícoch ľudí zavraždených totalitnými vládcami (napríklad o severokórejskom strážcovi, ktorý pred zástupom väzňov ubil kladivom k smrti nevinného človeka), zrazu neboli natoľko zaujímavé…

Hľadanie pravdy

Povodňová pohroma by v tejto civilizácii nemala byť dôvodom na vytlačenie dôležitejších správ. Hmotné statky, nech už boli akokoľvek zničené, nemôžu prehlušiť bolesť z krádeží a klamstiev, ktoré sú prejavom vážnych ľudských zlyhaní. Aj keď je hľadanie pravdy o povodniach ťažké, jedno je celkom isté – nemôžu ju prezentovať tí, ktorí majú priamy prospech zo štátnych objednávok, ani tí, ktorí bez akejkoľvek zodpovednosti hlásajú teórie, aké prakticky realizuje len štát ešte socialistickejší, než si vieme predstaviť (odhliadnuc od toho, že sú často v rozpore s prírodnými zákonmi). Ak sa toto nestane, nedozvieme sa, že ochrana Slovenska pred povodňami je na dobrej úrovni, aj keď s neduhmi socialistickej neefektívnosti a finančnej poddimenzovanosti.

Voda opadne a vráti sa predvolebný stres. Už čoskoro zistíme, že problémy vodného hospodárstva, ktoré povodeň otvorila, nepovažuje za dôležité takmer nikto. Možno budúce leto, ak zase naprší…

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 34/2002 (2.8.2002)

Domino Fórum, 1.8.2002:Lesy a povodne

Letné intenzívne dažde spôsobujú na Slovensku každý rok škody obrovských rozmerov. Vývoj klímy v našej oblasti naznačuje, že ich rozsah bude naďalej rásť. Po každej povodňovej katastrofe sa téma stáva mediálnym hitom a v honbe za senzáciami sa zverejňujú i tie najbizarnejšie teórie. Ako je to však v skutočnosti?

História výskumu vplyvu lesa na povodne nie je veľmi sta- rá. Výskumné projekty zamerané na túto oblasť sú zvyčajne priestorovo rozsiahle a veľmi nákladné. Je tiež dôležité uvedomiť si, že drevo bolo po tisícročia životne dôležitou stavebnou surovinou a o environmentálnych dôsledkoch ťažby sa preto vôbec neuvažova- lo.

Trocha histórie

Zmienky o tom, že lesy vyrovnávajú teplotu ovzdušia a v hornatých krajoch bránia vzniku povodní, sa v širšom meradle objavujú v lesníckych publikáciách z 18. storočia. Napriek už vtedy známemu postoju odborníkov o škodlivosti následkov odlesňovania sa prvé rozsiahle zalesňovanie predtým odlesnených horských oblastí uskutočnilo až po katastrofálnych povodniach, ktoré sa vyskytli vo Francúzsku v čiastkových povodiach Rhôny v roku 1856 a v rakúskych Alpách v rokoch 1868 a 1882. Podľa písomných správ povodne v oblasti Savojských Álp spôsobili masovú emigráciu obyvateľstva do Alžírska a Tunisu. Povodňové katastrofy podnietili prijatie francúzskeho zákona o znovuzalesnení horských pôd (1856) a rakúskeho zákona o neškodnom odvádzaní horských vôd (1884), ktorý bol právnym podkladom pre vznik služby zahrádzania bystrín. Tá sa potom zriadila aj v českých krajoch a po vzniku ČSR aj na Slovensku. Výborné výsledky, ktoré krátko po prijatí zákonov dosiahli vo Francúzsku a Rakúsku, zapríčinili, že zahrádzanie bystrín sa stalo novým remeslom lesných technikov, ktorí boli priekopníkmi techniky a kultúry v odľahlých a ťažko prístupných oblastiach.

Už v začiatkoch zahrádzania bystrín platila zásada komplexnosti úpravy koryta toku i povodia. Prednostne sa zalesňovali spustnuté, predtým odlesnené plochy a pestovali lesné porasty tak, aby boli hydricky (teda z hľadiska pohybu vody) maximálne účinné. Súčasne sa skúmal vplyv lesov na vytváranie povodňových vĺn v malých horských povodiach, kde majú začiatok aj katastrofálne povodne na veľkých tokoch.

Jeden z prvých serióznych výskumov hydrológie lesa (teda zákonitostí časového a priestorového rozdelenia a obehu vody v lesnom ekosystéme) sa uskutočnil na moravskej strane Javorníkov. V roku 1929 tam docent Válek začal skúmať odtok z dvoch malých povodí: jedno bolo úplne zalesnené, druhé bez lesov. Zistil, že v rokoch 1929 – 1950 sa vyskytli situácie, keď odtok tzv. storočnej vody (so štatistickou periodicitou výskytu raz za 100 rokov) v bezlesom povodí bol približne trojnásobne väčší než odtok v zalesnenom povodí, čiže les v porovnaní s bezlesím znížil objem kulminačného (najvyššieho) prietoku približne na jednu tretinu. Podobné rozdiely boli zaznamenané aj pri malých prietokoch počas teplého a suchého ročného obdobia. Rozdiely medzi zvýšenými prietokmi v skúmaných povodiach však neboli konštantné, často sa menili a nepreukazovali priamoúmernú závislosť. Aj výsledky súčasného výskumu v biosférickej rezervácii Poľana potvrdili, že vo vysokých polohách, kde sa na zvýšenom odtoku vody podieľajú nielen vertikálne zrážky, ale i výdatné usadené zrážky na vegetačných orgánoch lesnej vegetácie počas nízkej oblačnosti, môže byť odtok vody zo zalesneného povodia výnimočne dokonca väčší než z bezlesého. Z doterajších výsledkov výskumu v rôznych prírodných podmienkach na celej Zemi môžeme zhrnúť:

1. Vegetačný kryt (v tomto prípade les) je významným, nie však jediným prvkom ovplyvňujúcim priebeh odtoku. Ďalšími dôležitými činiteľmi sú kvalita geologického podložia a pôdy, klíma, nadmorská výška, aktuálny stav nasýtenia pôdy vodou, sklonitosť svahov a tak ďalej.

2. Kombinácia a intenzita vplyvu jednotlivých činiteľov odtoku môžu priebeh povodne oslabiť, ale i zvýrazniť. Les preto nie je vždy pozitívnym prvkom protipovodňovej ochrany.

Ako to funguje

V porovnaní s inými vegetačnými krytmi má les väčšie možnosti pre zadržanie vody. Vieme, že najvýznamnejším prvkom tvorby povodne v malých povodiach je povrchový odtok, prostredníctvom ktorého sa do vodného toku dostáva veľký objem zrážok za krátky čas. Aby povrchový odtok nevznikal, je dôležité, aby intenzita dažďa vsakujúceho do pôdy bola nižšia ako zadržiavacia schopnosť pôdy. Lesné prostredie takúto funkciu plní: tlmí intenzitu vsakujúcich zrážok, pretože ich prerozdeľuje v priestore a čase. Tým obmedzuje vznik povrchového odtoku.

Predstavme si naklonenú sklenenú tabuľu, na ktorú vylejeme v krátkom čase vodu, ktorá by vo vodorovnej polohe vytvorila hladinu vysokú 100 mm. Je jasné, že v tejto polohe by všetok objem vody vo veľmi krátkom čase odtiekol po povrchu. Podobnou „tabuľou“ sú i zalesnené svahy v malom povodí. S tým rozdielom, že povrch takejto tabule je pórovitý ako špongia a na jej povrchu sa nachádza množstvo prekážok. Ak na takýto povrch vylejeme rovnaký objem vody, nastane celkom iná situácia. V našich prírodných podmienkach zachytí nadzemná časť dospelého lesa približne 3 mm dažďovej vody, nerovnosti pôdneho povrchu asi 17 mm a lesná pôda podľa jej fyzikálnych vlastností a stavu nasýtenia vodou okolo 40 mm; spolu približne 60 mm. Ak sa teda vyskytne extrémny dážď v krátkom časovom intervale s výdatnosťou napríklad 100 mm, po povrchu odtečie zo zalesnenej časti povodia len rozdiel medzi výškou dažďa a momentálnou retenčnou (zadržiavacou) kapacitou lesného ekosystému, čiže približne 40 % vody. Retenčná kapacita lesa je vždy väčšia ako retenčná kapacita nezalesnenej časti povodia. V prípade ničivej povodne na toku Malá Svinka v roku 1998, ktorú podmienila prietrž mračien so zrážkou presahujúcou 100 mm, zadržali lesné porasty v hornej časti povodia približne 68 mm vody, kým lúky a pasienky len 46 mm vody, čiže približne 67 % z množstva vody zadržaného lesom. Výrazne horšiu schopnosť zadržiavania vody má však najmä orná pôda v období bez vegetačného porastu.

Pôda je nádrž, ktorá môže zadržať potenciálne vysoký objem vody. Tento objem je omnoho väčší než aktuálny stav a môže dosahovať aj 400 mm vody. V našich prírodných podmienkach je však pôda stále čiastočne nasýtená vodou, takže priestor na jej „doplnenie“ je oveľa menší. Ak sa pôda úplne nasýti, dažďová voda odteká po jej povrchu a vzniká najnebezpečnejší odtok pre tvorbu povodne.

Holoruby

Na tlmení povodňového prietoku v zalesnenom povodí sa najviac podieľa vrchná humusová vrstva pôdy, ktorá výrazne prevyšuje intenzitu vsaku do poľnohospodárskej pôdy. Vysokú intenzitu vsaku si lesná pôda ponecháva aj po odstránení lesného porastu, takže ak sa odlesnená plocha včas zalesní, jej hydrická účinnosť sa takmer nenaruší. Kritika holorubov je preto celkom neopodstatnená. Aj lesníci ich pokladajú za škodlivé, nielen z hydrologického, ale tiež z produkčného hľadiska. Navyše súčasná legislatíva ich pripúšťa len vo veľmi obmedzenom rozsahu a po splnení mimoriadne prísnych podmienok. Ak by voda odplavila vrchnú humusovú vrstvu, znížil by sa i produkčný potenciál lesného ekosystému. Trvalá produkcia dreva je však aj v záujme všetkých lesohospodárov. Holorubná ťažba patrí preto medzi najprekrútenejšie mýty o príčinách vzniku povodní.

Potreba holorubu môže vzniknúť aj počas katastrofálnych meteorologických udalostí, ako sú vetrové a snehové polomy. Jeho spracovanie a následné zalesnenie si vyžaduje nielen veľké finančné náklady, ale i dlhé obdobie, počas ktorého sa môže znížiť ochranný účinok lesnej pôdy proti povodniam. Po jej opätovnom zalesnení sa však pôda regeneruje pomerne rýchlo.

Zahrádzanie bystrín

Na Slovensku je 40 % územia pokrytého lesom. V malých povodiach, ktoré sú najrizikovejším priestorom pre vznik katastrofálnych povodní, presahuje lesný kryt väčšinou 70 – 80 % územia. Jednoduchým a najúčinnejším spôsobom protipovodňovej ochrany takýchto území je zahrádzanie bystrín. Je to šikovné riešenie: ak celý objem dažďa nemôže byť zadržaný na mieste jeho dopadu, jeho zvyšok zastaví malá priehrada. Úprava a prehradenie koryta spôsobí, že vznikne dostatočne veľký retenčný priestor, ktorý bezpečne zadrží a odvedie zvýšený prietok. Voda tak nevystúpi z brehov a nezapríčiní povodňové škody v okolí toku, najmä ak je okolie osídlené.

Organizovaná služba zahrádzania bystrín vznikla na Slovensku v roku 1923. Už v roku 1925 boli vypracované viaceré projekty a v roku 1927 sa realizovala prvá komplexná úprava bystriny Jelenec vo Veľkej Fatre, ktorá doteraz plní svoj účel. Vzhľadom na vtedajší ekonomický potenciál krajiny, obťažnosť prác a technické možnosti môžeme pokladať toto dielo za unikátne. Podľa archívnych materiálov sa na Slovensku v rokoch 1924 až 1938 realizovalo 123 projektov úprav bystrinných tokov so stavebným nákladom 30 mil. Kč. Podobne intenzívne sa projekty realizovali v druhej polovici 20. storočia. V prvej polovici deväťdesiatych rokov však nastal výrazný pokles investícií a v súčasnosti už panuje hlboký útlm. Prostriedky sa dnes totiž poskytujú najmä na odstraňovanie povodňových škôd, čo je neskoré a predražené riešenie. Na území Slovenska je približne 720 km upravených bystrinných potokov a niekoľko stoviek bystrinných prehrádzok, tie však starnú a vyžadujú si rekonštrukciu. Paradoxné je, že napriek rastúcemu nebezpečenstvu ničivých povodní na malých horských tokoch a tiež množstvu zbytočne použitých financií, ktoré sa v pôdohospodárstve stráca, na ochranu pred povodňami zostáva čoraz menej finančných prostriedkov. Oživenie zahrádzania bystrín by pritom znamenalo posun nielen v predchádzaní povodňovým katastrofám, ale prinieslo by aj predpoklady na zvýšenie zamestnanosti v horských, ekonomicky slabých regiónoch.

Bez zásahu nie

Mestské obyvateľstvo zvyčajne častejšie podlieha environmentálnym mýtom. Obľubuje predstavu nedotknutej krajiny bez komínov, diaľnic, elektrických drôtov a fádnych upravených tokov, tvár panenskej krajiny, ktorá je opakom rozrušených a hektických sídiel. Vidiecki obyvatelia vedia, že ak takéto miesta existujú, ľudia v nich zvyčajne nedokážu žiť. Tam, kde život nesprevádzajú riešenia moderného sveta, bojujú ľudia s jeho každodenným ohrozením: chudobou, chorobami, zdevastovanou prírodou a hrozbou smrti pri náhlych živelných katastrofách.

Slovensko je jednou z najlesnatejších krajín sveta a možnosti ďalšieho zvyšovania výmery lesa sú v nej značne obmedzené. Zalesňovanie krajiny, ktoré je obľúbenou predstavou riešenia protipovodňovej ochrany zo strany niektorých mimovládnych organizácií, je preto mylným a veľmi naivným postojom. A „návrat k prírode“ v tom zmysle, že treba opustiť prirodzenú ľudskú obranu voči nevyspytateľnej prírode, je ideou priam nebezpečnou.

Kam teda z bludiska otázok? Dobrým riešením protipovodňovej ochrany je kombinácia lacných a efektívnych technických prvkov so zabezpečenou pružnou starostlivosťou o krajinu.

Nástrojmi takejto politiky sú princípy decentralizácie a subsidiarity, ktoré vedú k zvyšovaniu zodpovednosti užívateľov za spravovaný majetok a záujmu verejnosti o ochranu vlastných životov.

Július Valtýni, Radovan Kazda

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 31/2002 (1.8.2002)

Domino Fórum, 18.7.2002:Poľnokorupcia

Socializmus vytvoril z podnikania na pôde celkom nové odvetvie. V takomto systéme sa zdá, že v poľnohospodárstve nejde ani tak o zisk, ako o to, komu sa podarí z balíka rozdávaných peňazí utrhnúť čo najviac. Tak sa v útrobách korupcie ocitá práca, ktorej sa v minulosti venovalo celé ľudstvo.

Dotácie pre podnikateľov na pôde sú dôsledkom komunis- tického experimentu zvyšovania miery solidarity spoloč- nosti so slabšími nad hranice mravnej zodpovednosti. Podporná politika štátu v poľnohospodárstve bola vždy vedená najmä snahou o udržanie nízkych cien potravín (solidarita s chudobnými), ideou potravinovej sebestačnosti a riešením dosahov diferenciálnej renty (solidarita s nevýkonnými, ekonomicky zaostalými regiónmi). Paradoxné je, že tento systém podpory sa presadil a udržal len v poľnohospodárstve, zatiaľ čo ostatné, rovnako postihnuté druhy podnikania už ostali bez neho.

V dôsledku takto postavenej politiky začal v poľnohospodárstve bujnieť nádor korupcie, klientelizmu a plytvania verejnými financiami. Najhoršia je však strata motivácie podnikateľov, aby dosahovali lepšie hospodárske výsledky. Na pravidelný a nezaslúžený príjem sa rýchlo zvyká. Desaťročia komunistických zásahov do trhového poľného hospodárstva sa dnes odrážajú v neschopnosti slobodnej spoločnosti odpútať sa od chybnej politiky. Socializmus však prevalcoval i západnú demokraciu: Spoločná poľnohospodárska politika Európskeho spoločenstva zasadila úder trhovému charakteru poľnohospodárstva do tej miery, že po vstupe do EÚ môžeme čeliť dokonca ešte väčším rizikám.

Systém udeľovania netrhových prostriedkov pre poľnohospodárov na Slovensku je v súčasnosti natoľko zložitý a široko rozvinutý, že nie je v silách textu obsiahnuť všetky jeho slabiny. Napriek tomu existujú riziká, ktorých dosah je viditeľný a zdrvujúci zároveň.

Riziko prvé: Systémové dotácie

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky uplatňuje rozsiahly systém podpory poľnohospodársky znevýhodnených oblastí. Vychádza zo skupín cien pôdy oceňovaných na základe Bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ). Problémom systematiky je však jej veľká nepresnosť, keďže nezahŕňa mnohé dôležité produkčné charakteristiky území a v procese jej tvorby nebola zabezpečená dostatočná kontrola pravdivosti zistených údajov. Cena pôdy odvodená zo systému BPEJ poškodzuje užívateľov pôdy a vedie k snahám o užívanie bonitačne „výhodných“ pôd, čo má praktický presah na vznik korupcie pri kúpe a prenájme pôdy (najmä prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu). Užívatelia pôdy tak majú možnosť získať rozsiahle dotácie aj na pôdy, ktorých produkčný potenciál je síce vysoký, ale podľa systematiky BPEJ sú tieto pôdy nízko ocenené.

Nedostatky súčasnej systematiky si uvedomuje aj ministerstvo. Argumentuje však neexistenciou lepšieho hodnotiaceho systému a faktom, že po vstupe do EÚ nás čaká prechod na metodiku, ktorá je ešte menej presná. Takýto postoj je však len strkaním hláv do piesku.

Najkrutejšia podstata systémových dotácií spočíva v zistení, že hoci ich udelenie podlieha splneniu istých podmienok, z hľadiska účelu ich použitia ide skôr o finančný dar. Poľnohospodári dostávajú vysoké finančné prostriedky často bez ohľadu na účel, na ktorý ich použijú. Viac než 3 miliardy ročne tak tento štát minie bez možnosti kontroly, či poskytol dotáciu na rozvoj poľnohospodárstva, alebo na nákup súkromných áut či rodinných domov pre poľnohospodárskych „podnikateľov“.

Systém plytvania pritom udržuje pri živote hneď niekoľko poistiek. Nie je napríklad v silách kontrolného orgánu priamo sledovať štatisticky významnejšiu časť dotovaných plôch. Kontrola skutkového stavu použitia dotácií na základe obhliadky a prieskumu vlastností dotovaných plôch (teda nielen podľa účtovných dokladov) je účinná len v krátkom a striktne vymedzenom časovom období. Poctivosť konania kontrolného orgánu nie je možné spätne preveriť. Napokon, v prípade odhalenia býva jediným, no ťažko vymáhateľným trestom vrátenie prostriedkov.

Riziko druhé: Dotácie do pôdy

Podpora ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF) bola až do konca minulého roka realizovaná prostredníctvom Štátneho fondu ochrany a zveľaďovania PPF. V súčasnosti prechádzajú kompetencie fondu do správy ministerstva. Najväčšia časť prostriedkov fondu je každoročne prideľovaná na zlepšenia vlastností pôd. Problémom týchto dotácií je však ich vysoká miera netransparentnosti, spôsobená najmä dvoma skutočnosťami:

1. Metodické postupy, ktorými sa zisťuje opodstatnenosť dotácií, nie sú vhodné. Výsledky zistených prieskumov môžu byť jednoducho manipulovateľné, čo platí rovnako i pri ich kontrole.

2. Vykonanie opatrení, na ktoré boli udelené dotácie, je technicky ťažko kontrolovateľné, vo väčšine prípadov až úplne vylúčené – najmä z dôvodu neustálej zmeny prírodných podmienok. Ani dôkladná analýza nie je dôkazovo postačujúca, pretože pôda podlieha neustálej zmene fyzikálnych a chemických vlastností v čase (napríklad klímou či prejazdmi agrotechniky).

Nemožnosť kontroly použitia dotácií na ochranu a zveľadenie pôdy vedie k najrizikovejšiemu plytvaniu verejnými financiami v poľnohospodárstve vôbec. Celkom nahlas sa hovorí o existencii lobistických skupín, ktoré prostredníctvom uvedeného fondu získavali obrovské finančné prostriedky s istotou nemožnosti zistenia ich skutočného použitia. Ročne táto suma presahovala výšku 600 miliónov. Podľa plánov bude ministerstvo najbližšie roky takto prerozdeľovať viac než 700 miliónov.

V prípade PPF fondu konštatoval NKÚ zásadné nedostatky už v októbri minulého roku. Na tlačovej besede zaznelo niekoľko desiatok nedostatkov, od nereálnosti podnikateľských zámerov cez odklad splácania pôžičiek, nevyvodzovanie záverov zo splátok po lehote splatnosti, vážne nedostatky vo vecnom obsahu zmlúv o poskytnutí pôžičiek až po porušovanie podmienok a spôsobu poskytovania prostriedkov fondu. Za rozhodujúce nedostatky však NKÚ považoval nedodržiavanie zmluvných podmienok, za ktorých bola poskytnutá príslušná forma podpory, nepreukázateľnosť zúčtovania podpory v účtovníctve subjektu, nesprávnosť cien použitých pri vyúčtovaní prostriedkov fondu, neprípustné vedenie finančných prostriedkov na bežné financovanie subjektu spolu s prostriedkami z fondu, neoprávnené uhrádzanie bežných platieb, ktoré nesúviseli s účelom poskytnutia prostriedkov z fondu. Štátny fond nepreukázal ani v jednom prípade vymáhanie nesplatených pohľadávok súdnou cestou a rovnako nepreukázal uplatnenie svojich pohľadávok u subjektov, na ktorých majetok bol príslušným súdom vyhlásený konkurz, respektíve sa nachádzajú v inom právnom stave. Podobné plytvanie verejnými financiami zistil NKÚ aj v prípade Štátneho podporného fondu pôdohospodárstva a potravinárstva (ŠPFPP).

Vláda uznesením súhlasila s návrhom transformácie fondov a uložila ministrovi pôdohospodárstva realizovať ich transformáciu do 31. marca 2002. Ako ministerstvo informovalo, úlohy zrušeného fondu bude ministerstvo zabezpečovať prostredníctvom pripravovaného výnosu, podobne ako v dotačnej politike. Programy ochrany a zveľadenia pôdy v tomto výnose budú nadväzovať na úlohy a ciele zrušeného štátneho fondu s cieľom zachovania kontinuity… Netransparentný systém poskytovania finančných prostriedkov bude teda naďalej zachovaný s rizikom ešte väčšieho zneprehľadnenia pod gesciou ministerstva. Povinnosti, vyplývajúce z uznesenia vlády neboli navyše ani tri mesiace po lehote splnené, lebo ministerstvo doposiaľ nevydalo výnos upravujúci formu a spôsob realizácie týchto dotačných položiek.

Riziko tretie: Kontrola

10. apríla 2002 vláda prerokovala a schválila materiál s názvom Návrh nového modelu aktívneho poskytovania informácií o procese prideľovania dotácií. V uznesení uložila ministrom do 24. apríla zverejniť na oficiálnej internetovej stránke informácie o procese prideľovania dotácií zo štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtových kapitol svojich ministerstiev. Príloha ku schválenému materiálu obsahuje presný výpočet položiek, ktoré je ministerstvo povinné uviesť. Dva mesiace po uplynutí termínu možno skonštatovať, že informácie sa síce nachádzajú na novej, špecializovanej webovskej stránke (kto vie, prečo je jej realizátorom súkromná firma RADELA s. r. o., ktorá „náhodou“ sídli v budove rezortného výskumného ústavu?), táto však v porovnaní s predošlým stavom obsahuje ešte oveľa menej informácií. Cez internet už nemožno získať informácie o dotáciách z fondov, o dotáciách za predchádzajúce roky (s výnimkou rokov 2000 a 2001), o rozsahu vykonaných kontrol, ich zistení a podobne – chýbajú teda povinné informácie vyplývajúce z uznesenia vlády…

Správu a kontrolu poľnohospodárskych dotácií vykonávali daňové úrady. Od 1. 5. 2001 správa nedaňových prostriedkov štátneho rozpočtu prešla z daňových orgánov na ministerstvo, kontrolu dotácií vykonáva Správa finančnej kontroly. V zmysle zákona sa pod kontrolou dotácií rozumie preskúmanie účtovných a iných dokladov príjemcov dotácií potrebných na určenie nároku na čerpanie dotácií z hľadiska ich hodnovernosti a úplnosti a overovanie ďalších skutočností s právom vymáhať vrátenie dotácií v prípade ich neoprávneného použitia. Napriek širokej kompetencii kontroly však nie je možné preveriť skutočné plnenie mnohých „zdokladovaných“ výkonov. V prípade niektorých systémových dotácií, a najmä dotácií na ochranu pôdy sa nedá preveriť ani použitie materiálov a techniky.

Okrem daňových orgánov kontrolu vykonávali aj Úrad vlády SR, Najvyšší kontrolný úrad a odbor kontroly ministerstva. Podľa informácií z pôvodnej internetovej stránky len v roku 1999 zistil odbor kontroly ministerstva viac ako 30 prípadov neoprávneného použitia dotácií, v celkovej škode presahujúcej 17 miliónov – v priemere viac než pol milióna korún na jeden subjekt…

Riziko štvrté: Mechanizmus udeľovania dotácií

O viac než 60 percent všetkých podporných prostriedkov pre agropotravinársky sektor rozhoduje ministerstvo prostredníctvom dvoch komisií: Rezortnej konkurznej komisie, ktorá posudzuje a odporúča na schválenie žiadosti o dotácie podľa výnosu o podpore podnikania v poľnohospodárstve (ročne menej ako 3 miliardy) a Regionálnej konkurznej komisie, ktorá posudzuje a odporúča na schválenie žiadosti o dotácie najmä podľa výnosu, ktorým sa vyhlasujú katastrálne územia patriace do jednotlivých poľnohospodársky znevýhodnených oblastí (ročne viac ako 3 miliardy).

Obe komisie spája výrazný prvok netransparentnosti. Je ním systém vzniku členstva v komisii, ako aj samotné zloženie komisií. Komisie, rozhodujúce o prideľovaní sumy presahujúcej 7 miliárd ročne, sú centralizované a ich členmi sú štátni úradníci z dvoch, maximálne troch príbuzných organizácií. Škandalóznou skutočnosťou je fakt, že komisie nie sú volené, ale menované a odvolávané spôsobom „zhora nadol“. Tým vzniká systém závislosti podriadených od vôle nadriadených, s najvyššou právomocou ministra. Je pozoruhodné, že hospodárenie inštitúcií s oveľa menšími príjmami od daňových poplatníkov kontroluje parlament, zatiaľ čo o sedemmiliardovom balíku určenom na dotácie rozhodujú výhradne ministrom menovaní a odvolávaní ľudia, bez ochrannej poistky.

Riziko piate: Slovenská poľnohospodárska doktrína

Od prvých demokratických volieb v roku 1990 uplynulo 148 mesiacov, z toho až 124 mesiacov, teda 84 percent času, ministerstvo viedli ľudia, ktorých strany buď priamo presadzovali socialistický model dotačného poľnohospodárstva, alebo ho aspoň cieľavedome udržovali (HZDS, SDĽ). Poľnohospodárstvo ako „tradične“ ľavicový rezort je jeden z tragických dôsledkov nezáujmu pravicových strán. Navyše, po voľbách možno očakávať dôrazný útok na ministerstvo zo strany Ficovho SMER-u, ktorého štátno-protekcionistické sklony sú všeobecne známe.

V týchto súvislostiach neprekvapujú reakcie vysokých predstaviteľov slovenského poľnohospodárstva na fórach organizovaných mimovládnym sektorom. Z vystúpení vysokých štátnych úradníkov na nedávnom seminári o rizikách korupcie v poľnohospodárstve zarážala ich neznalosť základných politologických pojmov a tápanie v nesocialistických ekonomických agendách. Ťažko sa rozvíja diskusia v situácii, keď reakciou na dôkazy o prosperujúcich bezdotačných systémoch vo svete a problémoch skorumpovaného poľnohospodárstva na Slovensku je karhať za „neskúsenosť“ ich predkladateľov. Štátni úradníci sa opierajú o „dobrú vôľu“ poľnohospodárov. Nikto nekradne a nekorumpuje, v „dobrej vôli“ sú všetky bezúčelové dary použité na poľnohospodársku výrobu, v „dobrej vôli“ minister menuje do komisií ľudí, ktorých mu navrhnú nižšie články. Skutočnosť, že „dobrá vôľa“ bez dôkladných právnych noriem často zlyháva, ministerstvo asi nezaujíma.

Rezort navyše odmieta otvoriť akúkoľvek diskusiu o zrušení dotácií. Argumentuje skutočnosťou, že po našom vstupe do EÚ budú dotácie pokračovať a jedinou možnosťou zmeny je ovplyvnenie novej európskej Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá má vstúpiť do platnosti v roku 2007. Je to však len ďalšia zmes poloprávd: príjmy z EÚ budú vždy tvoriť len časť netrhových príjmov do agrosektora, nehovoriac o tom, že ani po vstupe do EÚ nás nikto nemôže nútiť poberať peniaze, o ktoré nestojíme.

Čo sa týka kontroly, všetci uznávajú, že systém umožňuje istú mieru korupcie, nikomu to však neprekáža. Hlavným argumentom je skutočnosť, že systém kontroly dotácií v EÚ je podobný tomu nášmu (v mnohých prípadoch dokonca i menej transparentný). O sprísnení kontroly sa teda nemá uvažovať preto, lebo sa tak nedeje ani v EÚ…

V prípade presvedčivých dôkazov o korupcii prichádza ešte jeden „argument“: vinníci síce majú byť potrestaní, ale treba uvážiť, v akých tvrdých podmienkach pracujú. Nikto z nich predsa neinvestuje uliate peniaze na škodu štátu, v najhoršom prípade ich použijú na súkromné statky. Ale to si predsa „zaslúžia“, veď robia chlieb pre nás, pre naše dobro, pre našu vlasť…

Kľúčová otázka

Existuje množstvo ľahkých a bezpečných spôsobov, ako kradnúť a korumpovať, je tiež otázne, do akej miery sú prostriedky poskytované štátom využívané na určený účel. Podľa prieskumu Svetovej banky z roku 2000 každý piaty podnikateľ uviedol, že dostal od štátu určitú formu dotácií. Spomedzi nich 12 percent uviedlo, že zaplatili úplatky, aby dostali dotácie, vždy v kombinácii s politickým vplyvom alebo konexiami cez priateľov alebo príbuzných. Až tretina uviedla, že proces nebol transparentný a na otázku, koľko treba zaplatiť, aby bolo možné získať dotácie, väčšina uviedla podiel 10 percent.

Pri poznaní rizík korupcie v rezorte poľnohospodárstva vzniká v spore o mieru štátnej podpory zásadný zlom. Zásadná otázka znie: Do akej miery je slovenské poľnohospodárstvo dotované? Ak použitie prevažnej väčšiny dotačných položiek nezabezpečuje dostatočná kontrola, je isté, že skutočná miera podpory poľnohospodárstva je oveľa nižšia, než sú vykazované hodnoty. Slovenské poľnohospodárstvo vlastne prežíva v relatívnej prosperite napriek neexistencii preukázateľných dotácií. Kde sa stráca viac než 12 miliárd korún ročne?

Zdá sa, že poľnohospodárstvo sa topí v korupcii, ktorú vyrieši len poctivo realizovaná reforma. Blížiace sa voľby ukážu, do akej miery je zmena reálna. Začať možno už tým, že sa proreformné sily poučia a neponechajú skorumpovaný rezort stranám, ktoré sa pokladajú za ideových, no falošných obhajcov roľníckeho stavu.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 29/2002 (18.7.2002)

Domino Fórum, 6.6.2002:Pravda o povodniach

Skromne a neformálne sa minulý týždeň uskutočnilo v Bratislave fórum odborníkov na tému vplyv lesa na tvorbu povodní – jedna z najlepších akcií svojho druhu za posledné roky vôbec. Téma bola zvolená nanajvýš aktuálne: blíži sa leto, prídu ďalšie povodne a médiá sa vrhnú na aktivistov z mimovládnych organizácií. Tí budú opäť bubnovať na poplach pred lesohospodármi, ktorí vraj podceňujú vododržnú schopnosť lesa a spôsobom hospodárenia v lese sa stávajú hlavnými zodpovednými za úmrtia a škody vzniknuté pri záplavách.

Ukázalo sa, že spoločenské mystifikácie o priamom vplyve zalesnenia krajiny na výskyt povodní možno rozdrviť i tou najjednoduchšou, no poctivou a striktne vedeckou argumentáciou. Niet najmenších pochybností o tom, že les vplýva pozitívne na vyrovnávanie prietokov v povodí. Proces vzniku povodní je však oveľa zložitejší, než je jeho jednofarebná mediálna interpretácia. Les je len jedným z mnohých faktorov, ktorých vzájomná interakcia v čase a priestore môže oslabiť, ale paradoxne i zosilniť priebeh povodňovej vlny.

Nesklamali ani vodohospodári a hovorilo sa najmä o známych, i keď „zabudnutých“ riešeniach, ktoré sú lacné a efektívne zároveň. Ide o úpravy tokov a výstavbu malých pružných nádrží (tzv. suchých poldrov), ktoré sú moderným a na Západe veľmi rozšíreným riešením.

V slobodnej spoločnosti dochádza k pravidelnej konfrontácii dvoch názorových línií. Jedna vychádza zo štátneho sektora a zvykne ponúkať drahé, neefektívne, no zároveň precízne a zodpovednejšie riešenia. Druhá reprezentuje mimovládnu scénu a jej riešenia sú zvyčajne opačné: lacnejšie, pružné, súčasne však menej zodpovedné a až priveľmi často odborne nekvalifikované. Zdá sa, že drvivá mediálna prevaha „nezávislého“ sektora primäla ich súperov k vzopätiu sa okolo pravdy.

Možno sa vďaka tomu aj slovenská mediálna sféra tento rok vyvaruje bulvárneho laškovania s nebulvárnymi témami.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 23/2002 (6.6.2002)

Domino Fórum, 19/2002:Po Riu ako pred Riom

Zaznie potlesk. Krojované dievčatká odovzdávajú ministrom veľké marcipánové srdcia. Vzápätí sa ozve heligón a deti zdravia účastníkov konferencie krátkym pásmom ľudových piesní a tancov. Potom nám premietnu anketu. Žiaci základnej školy v nej ministrovi životného prostredia odkazujú, aby chránil prírodu, ale najmä, aby neinvestoval do zbraní, ale do ochrany životného prostredia. Publikum je rozohriate, nastáva správna chvíľa na vystúpenia ministrov. Dozvedáme sa, že všetko je vlastne fajn: všetci sa usilujú o ochranu životného prostredia, pracujú koncepčne, systematicky, zápasia s problémami. Potlesk. Krátky čas vyhradený na diskusiu je celkom zbytočný, pretože nikto sa na nič nepýta. Ministri opúšťajú sálu so spokojným výrazom na tvári.

Všetko by bolo fajn, keby sa minulotýždňová smolenická konferencia „10 rokov po Riu“ konala 10 rokov pred Riom. V roku 2002 by sa však na špičkovom podujatí Slovenskej akadémie vied očakávala predsa len vyššia dávka plurality a kritiky zo strany odbornej obce. Prítomnosť Lászlóa Miklósa síce naznačovala, že by mohol využiť príležitosť a zhodnotiť uplatňovanie dokumentov z Rio de Janeira v našej krajine. Dokonca, že by na vedeckej pôde mohol aj analyzovať činnosť rezortu počas svojho funkčného obdobia. Namiesto toho bolo počuť len zopár nesúvislých spomienok na konferenciu v Riu a niekoľko predsavzatí do nejasnej budúcnosti. Od ministra Magvašiho sa až toľko neočakávalo. Jeho tragikomické tápanie pri hľadaní súvislostí medzi chudobou a ochranou životného prostredia nebolo nijakým prekvapením. Záverečné slová „ako politika“ napokon odhalili i pravý zmysel jeho prítomnosti.

Aj ďalší priebeh podujatia bol pozoruhodný. Zástupca druhej najväčšej cirkvi na Slovensku spomínal na nedávne stretnutie cirkevných predstaviteľov v Bielorusku, kde mali možnosť oboznámiť sa s katastrofou jadrovej elektrárne v Černobyli ako dôsledku spupnosti ľudského umu. A práve z Bieloruska (sic!) rozoslali cirkevní predstavitelia listy americkým kolegom so žiadosťou o nátlak na ich prezidenta v súvislosti s odmietnutím Kjótskych protokolov. Prečo podobný list nezaslali i miestnemu súdruhovi prezidentovi v súvislosti s jeho totalitnými praktikami, čo bol, mimochodom, aj pravý dôvod vzniku černobyľskej katastrofy? Prejav zástupcu najväčšej slovenskej cirkvi až taký výnimočný nebol. Jeho interpretácia environmentálnych problémov sa opierala o alibistické globálne témy. Zaujímavý bol naopak príspevok vedca a ekoaktivistu Mikuláša Hubu. Vystúpenie k problematike tretieho sektora bolo oživením, keďže sa nevyhol ohlásenému hodnoteniu environmentálnych mimovládnych organizácií. Problémom Hubu je, že obhajuje tretí sektor ako celok a vníma ho skôr ako apoštolskú činnosť než ako silu, ktorá je rozvrstvená v celom politickom spektre.

Strategická časť konferencie, ktorá mala zhodnotiť vývoj manažmentu životného prostredia na Slovensku po roku 1992, sa stala fórom banalít a dobre utajovaných problémov. Možno vývin podujatia nemrzel tých, ktorým účastnícky poplatok uhradili ich štátni zamestnávatelia. Pre vývoj environmentálnej otázky je však škoda, že fórum odborníkov nahradila hra na otrepané frázy. Zásadné prejavy účastníkov tak pripomínali skôr brazílsky karneval než vecnú diskusiu.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 19/2002 (9.5.2002)

Domino Fórum, 15/2002:Reforma korupcie

Keď pred pár mesiacmi schválili poslanci zákon o zrušení niektorých štátnych fondov, zvýšila sa i nádej na zánik aspoň jednej časti nekontrolovateľných poľnohospodárskych dotácií. Žiaľ, táto šanca sa veľmi rýchlo stala ilúziou. V prípade dotácií na ochranu a zveľaďovanie poľnohospodárskeho pôdneho fondu totiž pokračuje systém poskytovania prostriedkov na účely, u ktorých je možnosť kontroly ich využitia vysoko obtiažná, až nerealizovateľná.

Zopakujme si fakty: Ochrana a zveľadenie pôdy sú u nás riešené od roku 1966, schválením zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V roku 1969 bol zriadený Štátny fond na zúrodnenie pôdy, ktorý bol prvým dotačným opatrením tohoto druhu na Slovensku. V roku 1992 bol zákonom zriadený Štátny fond ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ŠFOZPPF), ktorý pôsobil až do konca minulého roku. Jeho výdavky v rokoch 1994-2001 presiahli 5,5 miliárd korún. Dôležité je, že podstatná časť z týchto prostriedkov bola vložená do takých neinvestičných opatrení, ktoré sa vyznačujú zásadnými nedostatkami z hľadiska kontroly ich využitia: či už ide o komplexné zúrodňovacie opatrenia (v roku 2000 podporované sumou 164 mil. korún), alebo niektoré „menšie“ dotačné položky (melioračné vápnenie – 84 mil Sk, likvidácia starých kultúr – 82 mil. Sk, podrývanie – 62 mil. Sk a pod.). Peniaze, ktorých využitie je kontrolované netransparentnou analýzou zložitých a neustále sa meniacich prírodných charakteristík, stávajú sa vysokým potenciálom pre vznik korupcie a klientelizmu. V tomto prípade je verejným tajomstvom existencia tzv. „dotačnej lobby“, ktorá zastupuje niektoré poľnohospodárske subjekty, systematicky čerpajúce prostriedky na „zveľaďovanie“ ich pôd.

Dobrým úmyslom zákona o zrušení niektorých štátnych fondov by bolo, ak by ním príbeh netransparentného využívania tejto časti verejných financií skončil. Deje sa však pravý opak: podľa informácií Ministerstva pôdohospodárstva bude tento dotačný program pokračovať i naďalej. Riešený bude výnosom, dopĺňajúcim tak sadu predpisov, prostredníctvom ktorých dostávajú poľnohospodári viac než 10 miliárd korún ročne. Vláda SR svojim uznesením z februára tohto roku už schválila návrh rozdelenia finančných prostriedkov na dotačné programy ministerstva, z ktorých vyplýva, že zúrodňovacie a ochranné opatrenia pohltia v budúcich troch rokoch sumu presahujúcu 2,1 miliárd korún.

Dôsledok zrušenia ŠFOZPPF sa tak stáva kontraproduktívnym presne v štýle rezortu, ktorý ovládajú ľavicoví ministri. Okrem toho, že sa tento typ financií „zneviditeľní“ v sekcii poľnohospodárskej politiky a rozpočtu, pribudne k dotáciám pre poľnohospodársky znevýhodnené oblasti a k podpore podnikania v poľnohospodárstve ako tretí stabilný pilier.

O tom, že sú to stĺpy korupcie a klientelizmu, niet najmenších pochýb.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 15/2002 (11.4.2002)

Domino Fórum, 13/2002:Kjótsky model slovenskej pravice

/O veľkosti veľkých a malosti malých/

Existujú aj jednoduchšie rozhodovania, než bolo to, pred ktorým stáli poslanci Senátu amerického Kongresu dňa 25. júla 1997. V ten deň mali vyjadriť stanovisko k textu protokolu o klimatickej zmene, ktorého schválenie sa plánovalo na decembrové zasadnutie Konferencie účastníkov rámcového dohovoru v japonskom meste Kjóto. Skúsme si priblížiť okolnosti ich rozhodnutia, ktoré v nasledujúcich mesiacoch spôsobilo nevídaný rozruch na medzinárodnej scéne.

Rok 1997 bol deviatym rokom existencie Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), inak váženého medzinárodného projektu, ustanoveného za účelom analýzy vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu. Jeho priebežné výstupy boli v zásade nemenné: prikláňali sa k teórii negatívneho ľudského vplyvu na globálne otepľovanie a k návrhom radikálnych obmedzení produkcie tzv. skleníkových plynov. Téma katastrofálneho oteplenia zažívala v tých časoch mediálny ošiaľ. Očakávalo sa, že USA, ktoré sa pripojili k Rámcovej dohode OSN o klimatickej zmene z v roku 1992, budú naďalej podporovať ideu, ktorej trend diktoval práve IPCC. V tom období však už bola známa aj odvrátená stránka takto účelovo zostaveného kolektívu vedcov, a to tendencia panelu "prifarbovať" vedecké poznatky za účelom udržania problému na scéne globálnych tém, ako aj fakt, že z iných významných vedeckých fór prenikali štúdie, ktoré vnímali význam vplyvu človeka na globálne otepľovanie v oveľa triezvejších kontúrach. Americkí senátori tak stáli pred dilemou, ktorému zdroju informácií dôverovať viac. Presadiť riešenie problému, ktorého hrozba bola prinajmenšom pochybná, alebo zachovať rozvahu, nepoškodzovať obyvateľov zbytočnými hospodárskymi sankciami a vystaviť sa tým osočovaniu médií a enviro-propagandy.

Nebol to však jediný a zďaleka nie najdôležitejší politický súboj. Ten ďalší sa odohrával na scéne lobistických skupín. Zatiaľ čo významné environmentálne organizácie podporované Al Goreovou administratívou bili na poplach pred hrozbou možného kolapsu životného prostredia, energetický lobing zastupujúci producentov emisií argumentoval ťažkosťami vyplývajúcimi z pripojenia sa k zmluve: hospodárskou recesiou, ktorá vedie k nezamestnanosti, zhoršovaniu kvality života a reálnej environmentálnej ujme. V tomto prípade sa malo rozhodnúť medzi verejnosťou preferovaným riešením, ktorého dôsledky by však oslabili pozíciu slobodnej mocnosti sveta, a riešením neobľúbeným, spôsobujúcim rastúcu nenávisť ostatného sveta voči USA.

Na medzinárodnej scéne boli Spojené štáty vystavené tlaku Európy a totalitných mocností. Čelili nebezpečentvu ďalšieho zhoršovania vzťahov s ich najbližšími spojencami. Motiváčné pozadie Európy však nebolo možné nevidieť: Európa za USA hospodársky dlhodobo zaostávala a preto nepohrdla možnosťou pribrzdiť svojho najväčšieho konkurenta aj za cenu vyjednávania spoločného postupu s totalitným svetom.

Kongresmani vážne vnímali skutočnosť, že Spojené štáty sú dlhodobo najväčším producentom skleníkových plynov na svete, ale ani existencia presvedčivejších dôkazov by ich rozhodovanie zrejme neovplyvnila. V tomto prípade totiž rozhodol najvážnejší argument: Zatiaľ čo rast produkcie skleníkových plynov v USA postupne klesá, iným veľkým a nevyspelým štátom (napr. Indii a Číne), u ktorých sa v najbližších rokoch očakáva prudký rast emisií, z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne významné povinnosti. Odhalil sa tak pravý účel kjótskeho protokolu. Jeho cieľom nebola ani tak eliminácia globálneho otepľovania, ako oslabenie najväčšieho nepriateľa totality. Amerika totiž až príliš dobre pozná charakter dohôd kjótskeho typu, ktoré sú obhajované mentorujúcimi predstaviteľmi tyranského sveta, za tichej podpory konkurentov na slobodnom trhu.

Výsledok bol šokujúco jednoznačný. Senátori rozhodli o negatívnom stanovisku ku kjótskemu protokolu v pomere hlasov 95-0. Tak presvedčivé víťazstvo viery nad strachom bolo aj v štandardných amerických pomeroch nezvyčajné. O štyri roky neskôr vydal prezident Bush pokyn na definitívne odmietnutie účasti USA na protokoloch.

Príbeh viery končí pri bráne slovenského parlamentu. Ku pochybnému projektu z Kjóta sa minulý týždeň pripojilo 112 zo 116 slovenských poslancov; napriek tomu, že na rozdiel od kongresmanov sa nachádzali v oveľa jednoduchšej situácii.

Slovensko je 190 krát menšou krajinou než USA, s počtom obyvateľov nepresahujúcim rozsah väčšieho amerického mesta. Na rozhodnutí našich poslancov neleží váha zákonodarného zboru svetovej veľmoci. Vo svetovom meradle patríme medzi minoritných producentov skleníkových plynov (0,2%), pričom vysoký podiel lesa (41%) nás stavia do polohy popredných „recyklátorov“ CO2 na svete. Rafinovaný útok na svedomie je trápny aj z iných pozícií. Kjótsky protokol nie je riešením proti globálnemu otepľovaniu a po odstúpení USA má mizivý účinok. Slovensko je štátom, ktorý hospodársky zaostáva nielen za vyspelými krajinami sveta, ale i za svojimi najbližšími susedmi. Záväzok zníženia produkcie skleníkových plynov o 8% do roku 2008-2012 negatívne ovplyvní zamestnanosť v regiónoch a celkovú výkonnosť našej ekonomiky. Slovensko si nemôže dovoliť brzdenie svojho hospodárskeho rastu v miere, akú nám určuje protokol z Kjóta. Všetky seriózne argumenty hovoria v prospech zamietnutia ratifikácie protokolu. Výsledkom je však pravý opak.

Ktože to znovu poškodil slovenskú ekonomiku? Kto sa blysol provinčnou neznalosťou konzervatívnej, ale aj liberálnej pravicovej agendy? Kto je najslabší? Už ich vidíme: sú tam aj všetci poslanci strán „napravo od stredu“ – teda SDKÚ, SMK, KDH, ale aj „rýdzo pravicovej“ Demokratickej strany (pravda, okrem Jána Langoša, ktorý opäť raz zachráňuje imidž strane, s ktorou nesúhlasí). V našom parlamente sa napokon neudialo nič nové. S výnimkou štyroch poslancov (Tatár, Šebej, Langoš a ľavičiar Šipoš) ho navštívil obvyklý strach.

Všetci sa boja ohlasu médií, ktoré by ich s bulvárnosťou sebe vlastnou rozvláčili ako "nepriateľov životného prostredia", napriek tomu, že práve ich súčasné rozhodnutie poškodí ekonomický rast i ekologickú stabilitu krajiny. Všetci majú strach z reakcie Európskej únie, lebo k integračnému úsiliu si zvykli pristupovať oveľa viac v obave z neprijatia, než z pozície obojstrannej zmluvnej výhodnosti. Čo je však najhoršie, s blížiacimi sa voľbami pramení najväčší strach v možnej nepriazni voličov, ktorú si týmto krokom môžu privodiť.

Slovenskí zákonodarcovia boli v neporovnateľne ľahšej situácii, než americkí senátori v roku 1997. Nebránilo im to však preukázať rovnakú mieru odvahy a viery vo vlastné presvedčenie, presne rovnakú vôlu obhajovať záujmy občanov. Nebránilo im to prejaviť svoj nesúhlas s ratifikáciou dokumentu, ktorého jediným výsledkom je potupná porážka slobody v boji s neslobodou. Ale už sme si zvykli.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 13/2002

Domino Fórum, 12/2002:Kŕč spiaceho ministra

V populárnej zábavnej relácii žartoval člen vlády na tému dôležitosti ministerstva životného prostredia prehlásením v tom zmysle, že na zasadnutiach vlády sa najviac nudí minister dotyčného rezortu. Bez ohľadu na adekvátnosť jeho bonmotu treba priznať, že činnosť ministerstva životného prostredia nepatrila uplynulé roky medzi preferované mediálne témy a väčšinu environmentálneho priestoru obsadili mimovládne organizácie s oveľa príťažlivejšími víziami o blížiacom sa konci sveta.

Nuda opantávala i nás, čo sme túžili zaťať aj do málo kritizovaného ministra tejto širokospektrálnej vlády. Napokon sme sa dočkali. Blíži sa koniec funkčného obdobia a zatiaľ čo iní ministri sa pokúsia prestrinúť zopár pások pri otváraní nových diaľníc, tunelov, národných bánk a zrekonštruovaných telocviční, ich kolega Miklós zareagoval rovnako budovateľským spôsobom: presadením schválenia ďalších národných parkov. K piatim predrevolučným (Vysoké Tatry z roku 1947, Pieniny - 1967, Nízke Tatry – 1978, Slovenský Raj a Malá Fatra – 1988) a dvom z obdobia tretej Mečiarovej vlády (Poloniny a Muránska planina z roku 1997) pribudli v týchto dňoch ďalšie dva: Slovenský kras a Veľká Fatra. Ak k tomu prirátame štyri nové chránené krajinné oblasti (v porovnaní s dvoma v rokoch 1990-1998 a ôsmymi pred rokom 1989), vyše 200 národných prírodných rezervácií a viac než 300 prírodných rezervácií, Slovensko patrí právom medzi krajiny s najvyšším podielom územia s vysoko obmedzeným režimom hospodárenia na svete.

A práve v tom je háčik. Je pozoruhodné, ako krajina, ktorá sa nachádza v dlhodobom hospodárskom zaostávaní, s ľahkosťou sebe vlastnou na seba uvaľuje ďalšie hospodárske obmedzenia. Typickým príkladom sú nové dva národné parky, ktoré k súčasnej forme prešli z kategórie chránených krajinných oblastí. Tým sa zvýšila miera limitov hospodárenia na ich území z druhého na tretí stupeň ochrany, čo v praxi znamená ešte prísnejšiu štátnu reguláciu v oblasti poľnohospodárstva, turistiky, cestovného ruchu, reklamy, ale i tak prirodzených ľudských slobôd, ako je voľné púšťanie domácich zvierat. Nech sme však akokoľvek zhovievaví voči ľavicovým pokušeniam pána ministra, nemožno si nevšimnúť niekoľko dôležitých okolností:

1. Za posledných dvanásť rokov došlo na území Slovenska k poklesu produkcie všetkých významných emisíí: SO2 o 76 %, tuhých znečisťujúcich látok o 82 %, NOx o 50 %, prchavých organických látok o 47 %, olova o 69 %, výrazne poklesli i emisie CO a ostatných ťažkých kovov. Paradoxne k tomu pôsobí skutočnosť, že za to isté obdobie vzrástol počet národných parkov o 80 % (rozlohou takmer dvojnásobne) a podobným tempom rastie i počet území v iných stupňoch ochrany.

2. Statégia zvyšovania ochranných opatrení zo strany ministerstva sa zamerala na územia, ktoré zväčša predstavujú stabilnú lesnú krajinu s najlepšou kvalitou životného prostredia (aj podľa metodík MŽP SR). Problémom nášho životného prostredia však nie je lesná krajina horského a podhorského typu, ale intenzívna poľnohospodárska a priemyselná krajina nížin a kotlín. Tá je prostredím vzniku vážnych environmentálnych problémov, v ktorých výrazne zaostávame za štandardmi Európskej únie (nelegálne skládky odpadov, zlá kvalita povrchových a podzemných vôd, neodkanalizované obce, nízky podiel obyvateľstva napojeného na vodovodnú sieť atď.). Nemožno sa ubrániť pocitu, že ministerstvo sa celkom zbytočne zameriava na tie oblasti ochrany životného prostredia, ktoré sú v súčasnosti úplne okrajové a vzhľadom na závažnosť iných environmentálnych problémov Slovenska aj úplne nepodstatné.

3. Argumentácia pre preraďovanie chránených území do prísnejších kategórií je smiešna: oblasti, ktorých sa najnovšia ochrana týka, sa totiž svojou priestorovou jedinečnosťou, ani druhovou variabilitou zásadne nelíšia od originality iných častí prírodnej krajiny na Slovensku. Je vari cieľom ministerstva, aby sa ku každému, aj tomu najtriviálnejšiemu zásahu do prírodnej krajiny kdekoľvek na Slovensku vyjadroval štátny úradník? Dôsledkom takýchto opatrení je totiž len ďalšie rozšírenie kompetencií úradov životného prostredia, čo povedie k následnému bujneniu štátnej administratívy a potenciálu vzniku korupcie.

4. Vyhlásenie národných parkov je spojené s rozsiahlymi investíciami zo štátneho rozpočtu. Tie pôjdú na označenie alebo preznačenie hraníc parkov a ich ochranných pásiem, vypracovanie programu starostlivosti, návštevného poriadku, spracovanie územného priemetu a vydanie nových máp. Je evidentné, že náklady na nové národné parky si vyžiadajú investície mnohých miliónov korún, ktoré s typickou „úspornosťou“ štátnych zkázok pretečú cez reklamné, geodetické a kartografické firmy.

5. V chránených územiach na Slovensku žije najvyšší podiel obyvateľstva postihnutého hospodárskou recesiou, prejavujúcou sa vysokou mierou nezamestnanosti a nízkou životnou úrovňou. Ťarcha výkonnosti našej ekonomiky dnes leží v neúnosnej miere na priemyselných zónach štátu, urbánnom obyvateľstve koncentrovanom v husto osídlených oblastiach. Akékoľvek snahy o rozvoj regiónov oživením cestovného ruchu, agroturizmu, poľnohospodárstva či priemyslu tak narážajú práve na nezmyselné regulačné opatrenia ministerstva. Mimochodom, na priority sa stačí spýtať zamestnancov ktoréhokoľvek producenta emisií v regióne s vysokou nezamestnanosťou: otázku, či im prekáža viac smrad v ich fabrike, alebo hrozba, že ho budú cítiť len spoza fabrického plota, majú zodpovedanú jednoznačne.

6. Vari najdôležitejším argumentom proti módnemu trendu vyhlasovania národných parkov je skutočnosť, že ochrana prírody spôsobom rozširovania pôsobnosti štátnych úradníkov, v ktorých kompetencii je takmer neobmedzené prideľovanie výnimiek, je neúčinná, pokiaľ nerieši problém ich pohodlného a ťažko postihnuteľného korumpovania. V tomto konkrétnom prípade sa však ochrana životného prostredia stáva impulzom k tendenciám práve opačným.

Boj proti korupcii, ku ktorého najúčinnejším pákam patrí decentralizácia štátnej správy, subsidiarita, pluralitná demokracia, slobodný trh a otvorená spoločnosť, je zároveň i najlepším spôsobom ochrany životného prostredia. Skúsenosť moderných západných spoločností je jednoznačná: index politickej a ekonomickej slobody tvorí s indexom trvalej udržateľnosti životného prostredia priamoúmernú závislosť. Nič lepšie a jednoduchšie zatiaľ ľudstvo nevymyslelo.

Kto si myslí, že v manažmente životného prostredia sa toho nedá veľa pokaziť (a už vôbec nie pod vedením medzinárodne uznávaného vedca a profesora krajinnej ekológie, pôsobiaceho navyše v strane, ktorá sa hlási k pravicovej politickej agende), má v tomto prípade pravdu. Kiks ministra Miklósa je v porovnaní s milardami, ktoré táto vláda prešustrovala v Devín banke a poľnohospodárskych dotáciách, naozaj len nudnou epizódou.

Neradno však zaspať na vavrínoch. Všetkým dňom ešte zďaleka nie je koniec. V parlamente ožila ratifikácia kjótskych protokolov, takže zábava nie je zďaleka na konci.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 12/2002