Konzervatívne listy, č. 10/2007: Otázniky nad recykláciou odpadov

Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.

V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15 %. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.

Nastúpený trend

Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.

Kde sa stala chyba?

Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.

Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.

V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.

V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.

Zásahy vlády

Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.

Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.

Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007.

Článok vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy, október 2007.

impulz, č. 3/2007: Nepríjemná pravda o Al Goreovi

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gorea však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (v českom vydaní Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý získal tohto roku Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gorea všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roku pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Vatikánsky Pontifical Council for Justice and Peace (organizácia založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizoval v apríli tohto roku medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonio Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za príčinu globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % - pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti, ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo, o čom sa nemá pochybovať. Pretože ak by to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Ak by totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.
Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gorea pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Goreovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú naskrz očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu demokratického politika Gorea. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Al opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní...
Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje politikovi Alovi Goreovi.Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov.

Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Článok vyšiel v revue Impulz, č. 3/2007