Domino Fórum, 18/2003:Ekoopatrenia

Známy citát z českej komédie hovorí: "dej blbci funkci a vymyslí lejstro". Pri pohľade na legislatívne aktivity Ministerstva životného prostredia v ostatných rokoch sa vtláča prirovnanie podobné: daj socialistovi samostatné ministerstvo a vymyslí množstvo nezmyselných opatrení. Je známe, že ak dostane úradník priestor pre vlastnú kreativitu, potom nemá problém presadiť akékoľvek zaťaženie verejných financií. V prípade ochrany prírody napríklad ustanoví pozície strážcov prírody, neskôr im presadí rozšírenie územia ich pôsobnosti, aby im napokon vybavil i pekné rovnošaty a odznaky. To všetko v štáte, ktorého prírodná krajina patrí i bez toho k ekologicky najstabilnejším na svete.

Ani sme si nevydýchli a prichádza návrh novelizácie štátnej správy životného prostredia, ktorá poodhaľuje pravý význam pojmu "reforma" vo vnímaní ministerských úradníkov. Najnovší návrh ministerstva vychádza z potreby reštrukturalizovať inštitucionalizáciu a kompetecie pôvodných okresných a obvodných úradov. Riešenie však ponecháva súčasný štvorvrstvový model správy životného prostredia (ministerstvo, oblastné a obvodné úrady, obce) a mení len ich názvy a regionalizáciu. Veľmi čudesný je najmä návrh rozmiestnenia nových centier oblastných úradov. Ten síce odkazuje na potrebu regionalizácie podľa veľkých povodí v zmysle smernice Európskej komisie o vodnej politike, paradoxne ho však celkom popiera. Zatiaľ čo Banská Bystrica má byť centrom obrovskej a členitej časti stredného Slovenska (povodie Hrona, Ipľa a Slanej), povodie Váhu má mať oblastné úrady dva (Žilinu a neďalekú Prievidzu), rovnako aj spoločne spravované povodia Bodrogu a Hornádu (Košice a Michalovce). Povodie Popradu, ktoré dôvodová správa uvádza taktiež (mimochodom, je jediné nevedúce do Čierneho mora), však vyjde "nasucho". Nehovoriac už o absurdných spojeniach Bardejova pod Michalovce, Trnavy pod Prievidzu, či Rožňavy pod Banskú Bystricu... Skrátka všetko nasvedčuje tomu, že ministerskí úradníci navrhujú oblastné centrá podľa osvedčenej východnej metódy, teda náhodného triafania prstu po mape.

Niekedy je dobré čítať návrhy zákonov i preto, aby sme sa v kapitole venovanej o dopade na verejné financie nedočítali takmer nič. Návrh totiž neobsahuje žiadne ekonomické zhodnotenie budovania samostatných oblastných centier, iba zopár prázdnych rečí o zamestnanosti.

Zatiaľ čo tím ministra Miklósa prekypuje ostatné roky vysokou aktivitou, väčšina jeho noriem spôsobuje najmä neúmerne zaťaženie verejných financií a neprináša reálne zlepšenie neuralgických bodov nášho environmentu. Zdá sa, že z prepychovej budovy ministerstva už ani nemôže vyjsť návrh, ktorý by rešpektoval súčasné ekonomické možnosti štátu. Návrh zákona o štátnej správe pre životné prostredie je toho len ďalším potvrdením.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 19/2003:Zapršia miliardy?

Celkom nenápadne vstupuje na slovenskú mediánu scénu ďalšia hystéria, ktorej príčinou má byť počasie. Suchá jar vraj spôsobuje agrárnikom katastrofálne škody na produkcii poľnohospodárskych komodít. Predseda komory Ivan Oravec hovorí o klimatickej situácii podobnej s rokom 2000, v ktorom vláda dodatočne vyčlenila poľnohospodárom kompenzáciu vo výške viac ako 3 miliardy korún. Prvé reakcie roľníkov naznačujú, že ani tento rok nebudú chcieť vyjsť „naprázdno“.

Boom okolo nízkej zásoby vlahy v pôde má však niekoľko vážnych nedostatkov. Z klimatického hľadiska nemožno hovoriť o celoslovenskom, ale len o lokálnom probléme. Sucho zvykne postihovať zväčša oblasti Záhorskej, Podunajskej a Východoslovenskej nížiny, ktoré produkujú síce významný, ale nie väčšinový podiel komodít. Okrem toho vlahový nedostatok na týchto územiach je výrazne eliminovaný závlahami. Podhorské a pahorkatinové oblasti, ktorých je u nás väčšina, majú oveľa priaznivejší potenciál na hospodárenie s vlahou. Netreba zabúdať ani na to, že v porovnaní so situáciou spred troch rokov je vlahovým nedostatkom zasiahnutá iná fenologická fáza vývoja rastlín.

Tohtoročné zrážky sú naozaj pod normálom. Argumentácia agrárnikov však vôbec nereflektuje problémy, ktoré si spôsobujú sami. Každý agronóm vie, že priebeh klímy počas roka je síce významným, ale nie rozhodujúcim faktorom finálneho hospodárskeho výsledku. K nízkej úrode stačí občas veľmi málo: nesprávne načasovanie prác, nedostatočná príprava pôdy, nespustenie závlahy v pravý čas. Každý detail vplýva na výsledný produkčný efekt. Skúsený agronóm a prosperujúca farma však dokážu eliminovať aj ťažšie klimatické podmienky než tie, ktoré nás postihli túto jar.

Keď pred troma rokmi presadil Koncoš mnohomiliardové kompenzačné platby, udelil ich celoplošne a bez ohľadu na škody spáchané vinou samotných poľnohospodárov. Výsledkom boli prípady bohapustého šafárenia, ktoré preukázali všetky orgány kontroly. V poľnohospodárstve je viac ako inde dôležité plánovať i neúrodné roky. To, čo vedia súkromní roľníci, však akoby pre družstvá nebolo známe.

Pre úspech daňovej reformy je dôležité udržať vyrovnaný rozpočet a nereflektovať na nátlaky typu ľúbivého uznesenia parlamentu, ktoré vyplynulo z nedávnej petície poľnohospodárov. V tomto prípade to znamená nepodľahnúť panike, ktorá je zatiaľ predčasná.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 15/2003:Reforma podľa Komisie

Spoločná poľnohospodárska politika vychádza z rímskej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957. Dohoda o EHS definovala i jej hlavné ciele a princípy. Tie sa vytýčili na konferencii v Stresa v roku 1958, a v roku 1960 ich prijalo šesť zakladajúcich členských štátov a v roku 1962 vstúpila európska poľnohospodárska politika do platnosti.

O tom, že socializmus neobišiel ani povojnovú západnú Európu, svedčí už pohľad na princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Common Agricultural Policy – CAP), ktoré stanovila už zmluva z roku 1957: zaistiť dobrý životný štandard pre poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť cenovú dostupnosť potravín. Hoci pôvodným zámerom bolo vytvoriť zónu voľného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami v rámci EHS (čo samo osebe je v rozpore s liberálnou ekonomikou), prakticky okamžite sa CAP stala strešnou ideou pre udeľovanie dotácií. Výsledkom je, že aj napriek klesajúcemu podielu výdavkov na poľnohospodársku politiku, farmári podnes spotrebovávajú takmer polovicu rozpočtu EÚ.

Enviromentálny socializmus

Ako každé úsilie o neprirodzenú reguláciu trhu, i CAP od začiatku zlyhávala a musela prechádzať mnohými reformami. Tou poslednou je Agenda 2000. Návrhy na jej praktickú realizáciu prijala Európska komisia v januári tohto roku.

Čo sa týka prijatých návrhov, malo by ísť o výraznú reformu CAP. Značne sa zmení cieľ prerozdeľovania financií. Povaha CAP však ostane takmer nedotknutá. Od ochranárskeho rakúskeho komisára sa ani nedalo čakať nič iné než transformácia dotácií z tzv. priamych platieb (podľa produkcie) smerom ku všeobecným dávkam podľa veľkosti farmy, čím Fischler avizuje snahu dosiahnuť najmä environmentálne limity: kvalitné a zdravotne nezávadné potraviny, ako aj trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Iný prezentovaný cieľ, ako zabrániť nadprodukcii poľnohospodárskych komodít v EÚ, je len ďalším pokrivením už aj tak zdeformovaných princípov slobodného trhu. Napokon, na otázku, či odpojenie dotácií od priamych platieb neznamená, že EÚ bude sponzorovať zaháľanie farmárov, odpovedá Komisia celkom príznačne: „Kto sa odváži seriózne tvrdiť, že udržovanie krajiny v dobrom stave, kosenie trávy a dodržiavanie štandardov, ktoré od farmárov budeme žiadať, je zaháľaním?!“ Áno, konštatujeme my, starí kolektivistickí poľnohospodári, socializmus Európskej únie nás predstihol.

Ktovie, ako to s reformou CAP napokon dopadne. EÚ je zaviazaná uvoľňovaním trhových regulácií v súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami v rámci WTO (viac na strane 7 – pozn. redakcie). Všetci vedia, že dotáciami deformované ceny potravín v EÚ bránia chudobným krajinám presadiť sa na trhu s komoditami, ako aj to, že rozhodnutie EÚ bude pre ďalší vývoj rokovaní rozhodujúce. Problémom je, že každý náznak reformy blokujú Francúzi a Íri, ktorí spolu so Španielmi a Grékmi patria k štátom, čo na súčasnej CAP najviac profitujú. Na druhej strane barikády stoja najmä Nemci s Holanďanmi a Britmi, ktorých vklady do CAP značne prevyšujú príjmy. Tí tlačia na znižovanie dotácií a reformu CAP najväčšmi. Komisia však zatiaľ trvá na svojom: reforma CAP zatiaľ neráta s radikálnym poklesom objemu dotácií a celkový príjem fariem sa má zvýšiť v priemere o 1,7 %.

Základným znakom reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ je fakt, že ju mení na spoločnú environmentálnu politiku. Očakávané prínosy v prospech slobodného trhu sú totiž veľmi pochybné a vyznievajú skôr ako Fischlerova maska pre rokovania vo WTO. Západní farmári v novej role ochrancov prírody môžu byť spokojní, ich koláč sa nezmenší. Zatiaľ čo my na Slovensku otvárame diskusiu, ako obmedziť kompetencie úradníkov, ktorí rozhodujú o rozdelení dotačných miliárd, EÚ sa snahou o zrušenie ako-tak transparentných priamych dotácií vydala práve opačným smerom. Tú diskusiu budeme musieť asi opäť odložiť.

Ozaj: Vieme, kam ideme?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 14/2003:Útok poľnobyrokratov

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pripravuje novelu zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý má sprísniť spôsob využívania poľnohospodárskej pôdy zo strany jej užívateľov. V skutočnosti tým však sťažuje podnikanie na pôde.

Postup vzniku nového zákona nie je v slovenských pomeroch neštandardný – je nesprávny a otvára množstvo nepovšimnutých tém. Pracovná verzia zákona predpokladá zavedenie nových inštitútov a štátnych dohľadov typu „chránenej pôdohospodárskej oblasti“, „štátnej pôdnej služby“, úplne nových orgánov ochrany pôdy (vyšší pozemkový úrad), ako aj pokút za porušenie zásad správneho hospodárenia (napríklad zaburinenia). Nebolo by veľkým prekvapením, ak by takáto iniciatíva vyšla od ministerstva životného prostredia, ktoré býva častým protivníkom poľnohospodárov. Veľmi nezvyčajným je však práve fakt, že normu presadzuje ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má byť slúžiacim pracoviskom pre užívateľov pôdy. Sily zástancov a odporcov využitia pôdy sú tak dlhodobo nevyrovnané.

Príprava zákona sa opiera o odborné prostredie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP). Prevádzkovanie a využívanie rezortných inštitúcií k týmto účelom je zaužívanou praxou ešte z čias totality, v ktorej neexistovala protiváha v podobe mimovládnych think-tankov, schopných navrhnúť lepšie a efektívnejšie riešenia. MP má takýchto inštitúcií 24, MŽP osem. Hoci tieto organizácie prešli v minulom volebnom období transformáciou (z rozpočtových na príspevkové) a výraznou redukciou zamestnanosti, naďalej im plynú rezortné kontrakty za niekoľko desiatok miliónov korún, pričom nie malá časť ide na „úlohy“, ktoré sú čisto na udržanie existencie týchto inštitúcií. Prečo napríklad nemôže ministerstvo vypísať na každú úlohu súťaž, ktorej by sa mohli zúčastniť aj mimovládne subjekty?

V týchto súvislostiach nie je ťažké pochopiť, prečo sa v tézach pripravovaného zákona spomína zavedenie „štátnej pôdnej služby“, „poverenie odbornej inštitúcie, ktorá bude povinná viesť ústredný register ochrany pôdy“, ako aj povinnosť štátu podporovať tvorbu databázy informácií o pôde. Zo strany VÚPOP tu jasne vidno úsilie zaistiť svoju činnosť na ďalšie roky. Možnosti ovplyvňovania zákonov inými subjektmi cez pripomienkové konanie sú oveľa menšie než v procese prípravy jeho znenia. VÚPOP má totiž nekorektný náskok.

O povahe pripravovanej normy svedčí odkaz na odporúčanie Rady Európy 8/92, ktoré s príznačnou byrokratickou podrobnosťou definuje „ekologické“, „kultúrne“ a ďalšie funkcie pôdy, čím celkom prevracia tradičné vnímanie zmyslu pôdy. Môžeme si ľahko predstaviť, že v nastúpenom trende bude Rada Európy pokračovať a v inom odporúčaní zadefinuje napríklad „krajinno-estetické“ a „psycho-hygienické“ funkcie hovädzieho dobytka. Iná rezortná organizácia sa potom môže pasovať za správcu registra pasienkov a pasúcich sa kráv. Takýto etatizmus sa stáva základnou povahou väčšiny environmentálnych zákonov v Európe.

Reštrikcie opierajúce sa o vymáhanie pokút, ktoré nestanovuje súd, ale štátny úradník, nebývajú veľmi účinné. Pre potenciálneho investora, ktorý by mal záujem vyňať kvalitnú pôdu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, bude nový zákon znamenať len jediné – ak ho neprejde chuť podnikať, svoj cieľ dosiahne, akurát bude musieť podplatiť o jedného úradníka viac.

Súčasný zákon č. 307/1992 o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu je dosť prísny na to, aby ho bolo potrebné komplikovať ďalšou novelou. Navyše je v príkrom rozpore s úmyslom vlády zrušiť poplatky za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ich deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. Žiaľ, vláda i tvorcovia novej normy podľahli tendencii venovať ochrane pôdy neprimeranú pozornosť, hoci skúsenosť hovorí, že väčšinu problémov poškodenia pôdy riešia úplne iné inštitúty: trestný zákon, princíp „common law“ a dobrých susedských vzťahov.

Kto to vysvetlí kompetentným úradníkom?

Radovan Kazda