Domino Fórum, 27.4.2004: O ničom

Z vlastnej iniciatívy predložil minister životného prostredia návrh na pristúpenie Slovenska k Európskemu dohovoru o krajine, ktorý musí ratifikovať parlament. „Dohovor o krajine“ je dobrovoľnou zmluvou na úrovni Rady Európy. Text zmluvy nás síce nezaväzuje k nijakým ďalším obmedzeniam, okrem tých, ktoré už dlhodobo vykonávame prostredníctvom vlastnej legislatívy, ale ani jeho odmietnutie nemá pre nás nijaký negatívny dôsledok. Okrem toho je obsah dohovoru typickým príkladom zmluvy, ktorá nič nerieši a opakuje staré, nejasné a mnohovýznamové frázy.

S výnimkou environmentálnej politiky niet vari spoločenského odvetvia, ktoré by si trúfalo určovať pravidlá na základe takých nezmyselných základných východísk. Dohovor vychádza z definície krajiny ako „časti územia, tak ako ju vnímajú ľudia, ktorej charakter je výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných a/alebo ľudských faktorov“ a „cieľovej kvality krajiny“ ako „priania a požiadaviek verejnosti týkajúcich sa charakteristických čŕt krajiny, v ktorej žije“. Kto sú však „ľudia“, ktorí definujú krajinu, a ktorá „verejnosť“ určuje priania a požiadavky? Ľavica, alebo pravica? Liberáli, alebo konzervatívci? Ochranári, alebo priemyselníci? To sa nik nedozvie.

Ešte horšou a obsahovo dominantnou črtou dohovoru sú však všedné a nič nehovoriace frázy, ktorými sa zaväzujeme „právne uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva“, „podporovať vzdelávanie odborníkov“, „výmenu informácií“, „zaviesť a realizovať krajinné koncepcie“ či „zaznamenávať zmeny“. Nezainteresovaný pozorovateľ nadobúda pocit, že ďalším dohovorom Rady Európy sa zaviažeme potvrdiť náš súhlas s tým, že cez deň svieti a v noci je tma... Nič významnejšie totiž dohovor neobsahuje.

Tragédia environmentálnej vedy spočíva v tom, že väčšina jej základných východísk je nejasná a chýba jej zmysel. Ak sa tento koncept stane legislatívnym nástrojom, potom budujeme „trvalo udržateľný rozvoj“ bez toho, že by niekto vedel, čo to vôbec je. Aký je výsledok? Podľa ministerstva je dôvodom uzavretia dohovoru „náš prínos k ochrane a tvorbe európskej krajiny“ a jeho významom „posilnenie významu krajiny“. Stačí to na uzavretie záväznej dohody? Ja si myslím, že nie. V USA nemali svojho času problém zamietnuť pre absurdnosť Kjótsky protokol. Slovensko sa dohovorom mieni pridať ku krajinám, ktoré podobne hlúpy dokument už ratifikovali. To treba odmietnuť.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM č.17, 27.4.2004

HN, 28.4.2004: Vodná politika a Európska únia

Parlament rokuje o návrhu nového zákona o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc Európskej únie aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu upravujúcu rámec pôsobnosti EÚ vo vodnej politike. Aké budú však jeho praktické dôsledky?
Dominantnú úlohu v ochrane životného prostredia vo vyspelých krajinách zohráva štát. Ten prostredníctvom svojej administratívy (nie však polície a súdov, ale siete štátnych úradníkov) vykonáva tri základné činnosti: určuje limity podnikania vo vzťahu ku kvalite životného prostredia, kontroluje dodržiavanie ním stanovených limitov a udeľuje sankcie v prípade ich porušenia. Ak pri niektorých zložkách životného prostredia (napríklad pôd a živých organizmov) musí štát do istej miery rešpektovať práva vlastníkov a užívateľov, v prípade vôd, ktorých monopolným vlastníkom je práve Slovenská republika, má zákonodarná moc oveľa silnejšie kompetencie s veľmi neblahými dôsledkami pre vlastníkov prevádzok používajúcich vodu a podnikateľský sektor.
Vo vodnej politike Európskej únie prevládajú prvky socialistických metód riadenia. Prvým znakom je rastúca byrokratizácia nakladania s vodami, ktorá od členských štátov vyžaduje spracúvanie programov opatrení ako súčasti rozsiahleho vodného plánovania. V tomto procese nepožaduje splnenie jasne definovaných environmentálnych cieľov, navyše umožňuje rozsiahle udeľovanie výnimiek a stanovuje neúčinne dlhé plánovacie cykly (šesť rokov). Podobne rizikovou oblasťou je ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí so špeciálnym režimom využívania krajiny. Zneužitie politiky týchto oblastí môže viesť k zásadnému obmedzeniu pre podnikanie v poľnohospodárstve i cestovnom ruchu. Tlak na obmedzenie slobody podnikania zo strany EÚ zosilňuje postoj vlády, ktorá schválila zraniteľné územia v rozsahu až tretiny výmery poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Návrh vykonávacej vyhlášky výrazne obmedzuje aplikáciu hnojív a ďalšie prvky štandardnej poľnohospodárskej výroby na území, ktorého sa to týka.
Prístup národnej vlády je osobitne závažným problémom, lebo v reštrikciách podnikania výrazne presahuje rámec vodoochrannej politiky EÚ. Európska „vodná“ legislatíva je totiž do veľkej miery len súhrnom nejasných fráz, definícií a odporúčaní, ktoré národné politiky vykonávajú už dávno a nie sú ňou výrazne obmedzené. Typickým príkladom návrhu nad rámec európskych noriem je extrémne zložitý proces vodoprávneho konania, teda udeľovania povolení (napríklad na vodné stavby), ktorý je pre podnikateľov neúmerne zaťažujúci. Zákon vyžaduje komplikovanú evidenciu a správu vodných stavieb v miere, ktorá neprispieva k dosiahnutiu ochrany a zvýšeniu kvality vôd. Z rozhodnutia našich tvorcov zákona sa definuje povinnosť zainteresovaných podnikateľov zamestnávať vodohospodára, ktorý musí absolvovať špeciálne (štátom garantované) odborné školenia...
Vodná politika je komplikovanou zónou konfliktu veľmi odlišných účelov využitia vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika, cestovný ruch, obyvateľstvo a ďalších). Vymedzenie zmyslu a potreby ochrany vôd by sa malo určovať najmä profilovaním vzťahov medzi jednotlivými používateľmi vôd a zabezpečovať políciou a súdmi. Štát tieto väzby zjavne nie je schopný koordinovať. Namiesto snahy o úpravu podmienok vzťahov medzi požívateľmi ustanovuje seba ako vládcu, ktorý určuje vlastné priority využívania vôd a vymáha ich prostredníctvom svojho byrokratického aparátu. To pôsobí neúmerne obmedzujúco na podmienky podnikania s vodou a prináša mnoho ďalších nevýhod, riziko netransparentného rozhodovania nevynímajúc.
Z hľadiska efektivity ochrany vôd bol pôvodný zákon z roku 1973 paradoxne účinnejším a trhovejším nástrojom ochrany vôd. Návrh nového zákona je potrebné zásadne prehodnotiť v prospech trhovo menej obmedzujúcej ochrany vôd.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 28.4.2004

Domino Fórum, 14.4.2004: Agrodotácie v EÚ

Tesne pred vstupom do EÚ je jasné, že z hľadiska foriem dotácií nedochádza v slovenskej agrárnej politike k výraznej zmene. Netransparentné a mnohokrát kritizované spôsoby dotácií, či už ide o podporu znevýhodnených oblastí, zúrodňovacích opatrení, nákupu genetického materiálu, investícií a veľkú väčšinu ostatných položiek, totiž zostávajú zachované. Zmení sa len objem a forma vyplácania dotácií.

Tohtoročné dotácie sú prvé v prechodnom desaťročnom období, počas ktorého prejde podporná politika SR, s výnimkou istého podielu národnej podpory, pod plnú finančnú správu EÚ. To výrazne obmedzí šance Slovenska redukovať agrárne dotácie. Legislatívne nástroje, určujúce ciele podpory EÚ, sú však dosť voľne a nejasne stanovené, takže určovanie charakteru podpory zostane do značnej miery vo vyjednávacích schopnostiach národných vlád, hoci so súhlasom Komisie. Ministerstvo pôdohospodárstva však už v prípade národnej podpory „využilo“ vlastné kompetencie na konzervovanie pôvodných, zlých a neefektívnych foriem dotácií. Podobný postup sa črtá v súvislosti s rozsiahlou podporou znevýhodnených území, zaradených pod kapitolu „rozvoja vidieka“.

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ sa snaží o harmonizáciu podmienok podnikania, čo vedie k deformácii konkurencie a k obmedzeniu výkonnosti ekonomiky. Vytvára siete neefektívneho úradníckeho aparátu a podporuje niektoré vybrané oblasti podnikania na pôde, čím likviduje prednosti slobodnej trhovej výmeny.

Rok 2004 odhaľuje v slovenskej agrárnej politike dve zásadné zistenia. Prvým je skutočnosť, že vstupom do Európskej únie sa výrazne znižuje naša možnosť ovplyvňovať objem i charakter dotácií v poľnohospodárstve. Tým druhým je neschopnosť ministerstva pôdohospodárstva reformovať dotačnú politiku u nás. Ani jeden z problémov však nie je neriešiteľný.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 15/2004 dňa 14.4.2004.