Konzervatívne listy, 02/2007: Mariann, dole!

Páni, to bola hra! Napínavosť, vzrušenie, fyzický kontakt, neškodné odbúravanie prirodzenej agresivity človeka, vedecký výskum. To je len malý výpočet výhod spojených s hádzaním vrecúšok mlieka. Táto detská hra poskytovala množstvo tvorivých aktivít, ale bezpochyby najobľúbenejšou z hier bola tá na vojakov s pokrikom „Jano, dole!“. Ako náboje sme používali aj iné dostupné materiály, napríklad plastelínu, strieľanú cez odskrutkované rúrky z ceruziek alebo cez trubičky „potiahnuté“ v chemickom laboratóriu. Tie však neposkytovali dostatočnú zásobu zdrojov a boli často predmetom nedôstojných prehliadok zo strany policajtov prezlečených za učiteľky. Z podobných dôvodov neboli trvalo udržateľné ani pravítkové šermiarske súboje či zákopová vojna s granátmi vo forme papierových gulí vytrhnutých zo zošitov. Hra s mliekom však bola iná paráda. Prišlo nám to ako vymodlená záležitosť. Pravidelná dodávka munície, vynikajúce alibi a faktická nemožnosť policajných záťahov. Munícia bola totiž distribuovaná každý týždeň a všetkým. Kto si vypil, vypil, kto nie, získal z kravskej snahy iný úžitok.

Detské dobrodružstvá patria k najpríjemnejším životným spomienkam, zostaňme preto ešte pri nich. Súčasťou letných panelákových hier bolo i púšťanie vrecúšok naplnených vodou zo siedmeho poschodia. Hra si vyžadovala správne načasovanie, tak, aby „bomba“ padla priamo pred nohy prichádzajúcej dámy. Výstrelom z Auróry pre zahájenie akcie bolo povestné zvolanie „Stará ide!“. Pôvab hry spočíval i v následnom úteku do skrýše, odkiaľ sa dali pozorovať následky súvisiace s prvotným nadávaním, následným vyšetrovaním a záverečnou likvidáciou škôd, zväčša na náklady poškodeného. Z hľadiska plného pôžitku to však malo jeden drobný nedostatok: voda sa veľmi rýchlo vyparí. Mlieko nie. Mlieko mizne pomalšie a zanecháva lepkavú stopu, pomocou ktorej sa dá pozorovať tvorba prirodzených koridorov migrácie spolužiakov po chodbách školy...

Veru tak: osemdesiate roky, v ktorých nám vláda rozdávala zdarma mlieko, mali svoj neskutočný pôvab. Neskoršie vlády, ktovie prečo, už podobné radovánky deťom neposkytovali. Možno im nehralo do karát, že trh si našiel iné uplatnenie mliečnych dávok, než dúfali vládni splnomocnenci. A možno na to len nemali. Našťastie, Mariann je iná. Prezieravá. Dôvtipná a kreatívna. A drží s deťmi. Pani Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zjavne pozná radosť detí z rozpľasknutého mlieka, pretože v jej Dánsku funguje „mliečny program“ už mnoho rokov. Problém je v tom, že mlieko sa dnes balí do tetrapakov a úžitok z hry tak značne poklesol.

Komisárka však našla „mliečnemu programu“ inú alternatívu: EÚ mieni rozdávať deťom do škôl zdarma ovocie a zeleninu. Podľa štatistického prieskumu totiž iba malí Gréci a Taliani jedia dostatok ovocia a zeleniny, a aj keď s nimi asi nebojujú, lebo ich nedostávajú od vlády, ale od rodičov, ktorí by ich za mrhanie potravinami asi stĺkli, pre šéfov v komisii je to postačujúci dôvod pre rozdávanie potravín.

Dobrá správa pre vás, milé deti. Pripravte si pozície. Rajčiak do ruky, Mariann sa blíži. Stará ide!

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.

Sme, 9.2.2007: Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.

Hospodárske noviny, 6.2.2007: Otepľovanie potrebujú vlády

Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby "show" okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.

Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na "výživu" politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.

Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší - teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie - sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji...

Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných "spoločenských nákladov" v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.

Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 6.2.2006

Hospodárske noviny, 1.2.2007:Kapustné hlavy pre školy

Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, na margo zverejneného návrhu reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky týkajúcej sa ovocia a zeleniny vyhlásila : "Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dennú spotrebu ovocia a zeleniny v dávke minimálne 400 gramov. Iba dve krajiny - Grécko a Taliansko - to dosahujú. Myslím si, že je to neuveriteľné a musíme niečo urobiť, aby sme to zmenili."

Návrh komisie, podľa ktorého má únia uhrádzať farmárom v plnej výške časť produkcie ovocia a zeleniny, ktorá bude distribuovaná školám, nemocniciam alebo väzniciam, nie je z hľadiska politických nástrojov vlád veľmi inovatívny. Snaha vlád o bezodplatné zabezpečovanie niektorých tovarov a služieb pre širokú verejnosť patrí k tradičnému talónu ľavicových politických prúdov. Napokon, vo "verejnom záujme" umožňujú i dnes mnohé demokratické vlády napríklad voľný vstup verejnosti do lesov či "bezplatné" štúdium na vysokých školách - teda opatrenia, ktoré rozhodne nepatria medzi prirodzené úlohy vlád. V prípade rozdávania "zdraviu prospešných" potravín uskutočnila podobný pokus v tzv. mliečnom programe, teda bezodplatnej distribúcii mlieka deťom na základných školách, i komunistická vláda v Československu v 80. rokoch, ale i britská labouristická vláda v 70. rokoch minulého storočia.

O príčinách pomerne skorého zrušenia komunistického "mliečneho programu" asi nenájdeme veľa informácií, avšak stačí nebyť ekonomicky naivný, aby sme pochopili, že zrejme neboli veľmi odlišné od rozhodnutia britskej vlády, ktoré iniciovala Margaret Thatcherová, vtedy ešte ministerka školstva (za čo si v médiách vyslúžila hanlivú prezývku "Thatcher - Milk Snatcher"). Tieto dotačné programy tvoria totiž príliš veľkú výdavkovú záťaž pre verejné financie a ich dôsledok má viac populistický význam ako reálny efekt na zdravie detí.

Tí, čo zažili 80. roky na základných školách, si isto spomenú na neuveriteľné mrhanie mliekom, ktoré bolo porozlievané azda po všetkých kútoch školy. To bol totiž typický dôsledok cenovej regulácie, teda snahy vlády presadzovať jej predstavu o "správnej" hranici ponuky a dopytu po nejakom tovare. Ekonomická veda však mala v tomto smere už vtedy jasné poznatky: ak vlády začnú preferovať plánovanie a regulácie cien pred ponechaním tejto činnosti na pôsobenie slobodného trhu, dôsledkom bude buď nedostatok tovaru (vtedajšie bicykle, banány či toaletný papier), alebo jeho veľký prebytok ("komunistické" mlieko, ale aj súčasný európsky trh zaplavený nadbytkom predotovaného cukru). Rozhodnutie toryovcov spred tridsiatich rokov, v čase britskej hospodárskej recesie, bolo postavené na racionálnych ekonomických argumentoch.

V súvislosti s uvedením návrhu reformy predviedla Mariann Fischerová-Boelová rétoriku až príliš pripomínajúcu éru plnú "lojality", "plánovania", "potreby koordinácie", a sociálneho cítenia voči farmárom, ktorí sú "pod tlakom konkurencie". Komisárka zjavne nechápe, že jej riešenie povedie k mrhaniu potravinami, ktoré nebude nikto chcieť. Zodpovednosť voči svojmu zdraviu sa totiž nedá vnútiť európskou reguláciou, ale práve naopak, posilnením slobody voľby.

Návrh reformy je preto amorálny, škodlivý a hlúpy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 1.2.2007.