Domino Fórum, 13/2002:Kjótsky model slovenskej pravice

/O veľkosti veľkých a malosti malých/

Existujú aj jednoduchšie rozhodovania, než bolo to, pred ktorým stáli poslanci Senátu amerického Kongresu dňa 25. júla 1997. V ten deň mali vyjadriť stanovisko k textu protokolu o klimatickej zmene, ktorého schválenie sa plánovalo na decembrové zasadnutie Konferencie účastníkov rámcového dohovoru v japonskom meste Kjóto. Skúsme si priblížiť okolnosti ich rozhodnutia, ktoré v nasledujúcich mesiacoch spôsobilo nevídaný rozruch na medzinárodnej scéne.

Rok 1997 bol deviatym rokom existencie Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), inak váženého medzinárodného projektu, ustanoveného za účelom analýzy vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu. Jeho priebežné výstupy boli v zásade nemenné: prikláňali sa k teórii negatívneho ľudského vplyvu na globálne otepľovanie a k návrhom radikálnych obmedzení produkcie tzv. skleníkových plynov. Téma katastrofálneho oteplenia zažívala v tých časoch mediálny ošiaľ. Očakávalo sa, že USA, ktoré sa pripojili k Rámcovej dohode OSN o klimatickej zmene z v roku 1992, budú naďalej podporovať ideu, ktorej trend diktoval práve IPCC. V tom období však už bola známa aj odvrátená stránka takto účelovo zostaveného kolektívu vedcov, a to tendencia panelu "prifarbovať" vedecké poznatky za účelom udržania problému na scéne globálnych tém, ako aj fakt, že z iných významných vedeckých fór prenikali štúdie, ktoré vnímali význam vplyvu človeka na globálne otepľovanie v oveľa triezvejších kontúrach. Americkí senátori tak stáli pred dilemou, ktorému zdroju informácií dôverovať viac. Presadiť riešenie problému, ktorého hrozba bola prinajmenšom pochybná, alebo zachovať rozvahu, nepoškodzovať obyvateľov zbytočnými hospodárskymi sankciami a vystaviť sa tým osočovaniu médií a enviro-propagandy.

Nebol to však jediný a zďaleka nie najdôležitejší politický súboj. Ten ďalší sa odohrával na scéne lobistických skupín. Zatiaľ čo významné environmentálne organizácie podporované Al Goreovou administratívou bili na poplach pred hrozbou možného kolapsu životného prostredia, energetický lobing zastupujúci producentov emisií argumentoval ťažkosťami vyplývajúcimi z pripojenia sa k zmluve: hospodárskou recesiou, ktorá vedie k nezamestnanosti, zhoršovaniu kvality života a reálnej environmentálnej ujme. V tomto prípade sa malo rozhodnúť medzi verejnosťou preferovaným riešením, ktorého dôsledky by však oslabili pozíciu slobodnej mocnosti sveta, a riešením neobľúbeným, spôsobujúcim rastúcu nenávisť ostatného sveta voči USA.

Na medzinárodnej scéne boli Spojené štáty vystavené tlaku Európy a totalitných mocností. Čelili nebezpečentvu ďalšieho zhoršovania vzťahov s ich najbližšími spojencami. Motiváčné pozadie Európy však nebolo možné nevidieť: Európa za USA hospodársky dlhodobo zaostávala a preto nepohrdla možnosťou pribrzdiť svojho najväčšieho konkurenta aj za cenu vyjednávania spoločného postupu s totalitným svetom.

Kongresmani vážne vnímali skutočnosť, že Spojené štáty sú dlhodobo najväčším producentom skleníkových plynov na svete, ale ani existencia presvedčivejších dôkazov by ich rozhodovanie zrejme neovplyvnila. V tomto prípade totiž rozhodol najvážnejší argument: Zatiaľ čo rast produkcie skleníkových plynov v USA postupne klesá, iným veľkým a nevyspelým štátom (napr. Indii a Číne), u ktorých sa v najbližších rokoch očakáva prudký rast emisií, z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne významné povinnosti. Odhalil sa tak pravý účel kjótskeho protokolu. Jeho cieľom nebola ani tak eliminácia globálneho otepľovania, ako oslabenie najväčšieho nepriateľa totality. Amerika totiž až príliš dobre pozná charakter dohôd kjótskeho typu, ktoré sú obhajované mentorujúcimi predstaviteľmi tyranského sveta, za tichej podpory konkurentov na slobodnom trhu.

Výsledok bol šokujúco jednoznačný. Senátori rozhodli o negatívnom stanovisku ku kjótskemu protokolu v pomere hlasov 95-0. Tak presvedčivé víťazstvo viery nad strachom bolo aj v štandardných amerických pomeroch nezvyčajné. O štyri roky neskôr vydal prezident Bush pokyn na definitívne odmietnutie účasti USA na protokoloch.

Príbeh viery končí pri bráne slovenského parlamentu. Ku pochybnému projektu z Kjóta sa minulý týždeň pripojilo 112 zo 116 slovenských poslancov; napriek tomu, že na rozdiel od kongresmanov sa nachádzali v oveľa jednoduchšej situácii.

Slovensko je 190 krát menšou krajinou než USA, s počtom obyvateľov nepresahujúcim rozsah väčšieho amerického mesta. Na rozhodnutí našich poslancov neleží váha zákonodarného zboru svetovej veľmoci. Vo svetovom meradle patríme medzi minoritných producentov skleníkových plynov (0,2%), pričom vysoký podiel lesa (41%) nás stavia do polohy popredných „recyklátorov“ CO2 na svete. Rafinovaný útok na svedomie je trápny aj z iných pozícií. Kjótsky protokol nie je riešením proti globálnemu otepľovaniu a po odstúpení USA má mizivý účinok. Slovensko je štátom, ktorý hospodársky zaostáva nielen za vyspelými krajinami sveta, ale i za svojimi najbližšími susedmi. Záväzok zníženia produkcie skleníkových plynov o 8% do roku 2008-2012 negatívne ovplyvní zamestnanosť v regiónoch a celkovú výkonnosť našej ekonomiky. Slovensko si nemôže dovoliť brzdenie svojho hospodárskeho rastu v miere, akú nám určuje protokol z Kjóta. Všetky seriózne argumenty hovoria v prospech zamietnutia ratifikácie protokolu. Výsledkom je však pravý opak.

Ktože to znovu poškodil slovenskú ekonomiku? Kto sa blysol provinčnou neznalosťou konzervatívnej, ale aj liberálnej pravicovej agendy? Kto je najslabší? Už ich vidíme: sú tam aj všetci poslanci strán „napravo od stredu“ – teda SDKÚ, SMK, KDH, ale aj „rýdzo pravicovej“ Demokratickej strany (pravda, okrem Jána Langoša, ktorý opäť raz zachráňuje imidž strane, s ktorou nesúhlasí). V našom parlamente sa napokon neudialo nič nové. S výnimkou štyroch poslancov (Tatár, Šebej, Langoš a ľavičiar Šipoš) ho navštívil obvyklý strach.

Všetci sa boja ohlasu médií, ktoré by ich s bulvárnosťou sebe vlastnou rozvláčili ako "nepriateľov životného prostredia", napriek tomu, že práve ich súčasné rozhodnutie poškodí ekonomický rast i ekologickú stabilitu krajiny. Všetci majú strach z reakcie Európskej únie, lebo k integračnému úsiliu si zvykli pristupovať oveľa viac v obave z neprijatia, než z pozície obojstrannej zmluvnej výhodnosti. Čo je však najhoršie, s blížiacimi sa voľbami pramení najväčší strach v možnej nepriazni voličov, ktorú si týmto krokom môžu privodiť.

Slovenskí zákonodarcovia boli v neporovnateľne ľahšej situácii, než americkí senátori v roku 1997. Nebránilo im to však preukázať rovnakú mieru odvahy a viery vo vlastné presvedčenie, presne rovnakú vôlu obhajovať záujmy občanov. Nebránilo im to prejaviť svoj nesúhlas s ratifikáciou dokumentu, ktorého jediným výsledkom je potupná porážka slobody v boji s neslobodou. Ale už sme si zvykli.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 13/2002

Domino Fórum, 12/2002:Kŕč spiaceho ministra

V populárnej zábavnej relácii žartoval člen vlády na tému dôležitosti ministerstva životného prostredia prehlásením v tom zmysle, že na zasadnutiach vlády sa najviac nudí minister dotyčného rezortu. Bez ohľadu na adekvátnosť jeho bonmotu treba priznať, že činnosť ministerstva životného prostredia nepatrila uplynulé roky medzi preferované mediálne témy a väčšinu environmentálneho priestoru obsadili mimovládne organizácie s oveľa príťažlivejšími víziami o blížiacom sa konci sveta.

Nuda opantávala i nás, čo sme túžili zaťať aj do málo kritizovaného ministra tejto širokospektrálnej vlády. Napokon sme sa dočkali. Blíži sa koniec funkčného obdobia a zatiaľ čo iní ministri sa pokúsia prestrinúť zopár pások pri otváraní nových diaľníc, tunelov, národných bánk a zrekonštruovaných telocviční, ich kolega Miklós zareagoval rovnako budovateľským spôsobom: presadením schválenia ďalších národných parkov. K piatim predrevolučným (Vysoké Tatry z roku 1947, Pieniny - 1967, Nízke Tatry – 1978, Slovenský Raj a Malá Fatra – 1988) a dvom z obdobia tretej Mečiarovej vlády (Poloniny a Muránska planina z roku 1997) pribudli v týchto dňoch ďalšie dva: Slovenský kras a Veľká Fatra. Ak k tomu prirátame štyri nové chránené krajinné oblasti (v porovnaní s dvoma v rokoch 1990-1998 a ôsmymi pred rokom 1989), vyše 200 národných prírodných rezervácií a viac než 300 prírodných rezervácií, Slovensko patrí právom medzi krajiny s najvyšším podielom územia s vysoko obmedzeným režimom hospodárenia na svete.

A práve v tom je háčik. Je pozoruhodné, ako krajina, ktorá sa nachádza v dlhodobom hospodárskom zaostávaní, s ľahkosťou sebe vlastnou na seba uvaľuje ďalšie hospodárske obmedzenia. Typickým príkladom sú nové dva národné parky, ktoré k súčasnej forme prešli z kategórie chránených krajinných oblastí. Tým sa zvýšila miera limitov hospodárenia na ich území z druhého na tretí stupeň ochrany, čo v praxi znamená ešte prísnejšiu štátnu reguláciu v oblasti poľnohospodárstva, turistiky, cestovného ruchu, reklamy, ale i tak prirodzených ľudských slobôd, ako je voľné púšťanie domácich zvierat. Nech sme však akokoľvek zhovievaví voči ľavicovým pokušeniam pána ministra, nemožno si nevšimnúť niekoľko dôležitých okolností:

1. Za posledných dvanásť rokov došlo na území Slovenska k poklesu produkcie všetkých významných emisíí: SO2 o 76 %, tuhých znečisťujúcich látok o 82 %, NOx o 50 %, prchavých organických látok o 47 %, olova o 69 %, výrazne poklesli i emisie CO a ostatných ťažkých kovov. Paradoxne k tomu pôsobí skutočnosť, že za to isté obdobie vzrástol počet národných parkov o 80 % (rozlohou takmer dvojnásobne) a podobným tempom rastie i počet území v iných stupňoch ochrany.

2. Statégia zvyšovania ochranných opatrení zo strany ministerstva sa zamerala na územia, ktoré zväčša predstavujú stabilnú lesnú krajinu s najlepšou kvalitou životného prostredia (aj podľa metodík MŽP SR). Problémom nášho životného prostredia však nie je lesná krajina horského a podhorského typu, ale intenzívna poľnohospodárska a priemyselná krajina nížin a kotlín. Tá je prostredím vzniku vážnych environmentálnych problémov, v ktorých výrazne zaostávame za štandardmi Európskej únie (nelegálne skládky odpadov, zlá kvalita povrchových a podzemných vôd, neodkanalizované obce, nízky podiel obyvateľstva napojeného na vodovodnú sieť atď.). Nemožno sa ubrániť pocitu, že ministerstvo sa celkom zbytočne zameriava na tie oblasti ochrany životného prostredia, ktoré sú v súčasnosti úplne okrajové a vzhľadom na závažnosť iných environmentálnych problémov Slovenska aj úplne nepodstatné.

3. Argumentácia pre preraďovanie chránených území do prísnejších kategórií je smiešna: oblasti, ktorých sa najnovšia ochrana týka, sa totiž svojou priestorovou jedinečnosťou, ani druhovou variabilitou zásadne nelíšia od originality iných častí prírodnej krajiny na Slovensku. Je vari cieľom ministerstva, aby sa ku každému, aj tomu najtriviálnejšiemu zásahu do prírodnej krajiny kdekoľvek na Slovensku vyjadroval štátny úradník? Dôsledkom takýchto opatrení je totiž len ďalšie rozšírenie kompetencií úradov životného prostredia, čo povedie k následnému bujneniu štátnej administratívy a potenciálu vzniku korupcie.

4. Vyhlásenie národných parkov je spojené s rozsiahlymi investíciami zo štátneho rozpočtu. Tie pôjdú na označenie alebo preznačenie hraníc parkov a ich ochranných pásiem, vypracovanie programu starostlivosti, návštevného poriadku, spracovanie územného priemetu a vydanie nových máp. Je evidentné, že náklady na nové národné parky si vyžiadajú investície mnohých miliónov korún, ktoré s typickou „úspornosťou“ štátnych zkázok pretečú cez reklamné, geodetické a kartografické firmy.

5. V chránených územiach na Slovensku žije najvyšší podiel obyvateľstva postihnutého hospodárskou recesiou, prejavujúcou sa vysokou mierou nezamestnanosti a nízkou životnou úrovňou. Ťarcha výkonnosti našej ekonomiky dnes leží v neúnosnej miere na priemyselných zónach štátu, urbánnom obyvateľstve koncentrovanom v husto osídlených oblastiach. Akékoľvek snahy o rozvoj regiónov oživením cestovného ruchu, agroturizmu, poľnohospodárstva či priemyslu tak narážajú práve na nezmyselné regulačné opatrenia ministerstva. Mimochodom, na priority sa stačí spýtať zamestnancov ktoréhokoľvek producenta emisií v regióne s vysokou nezamestnanosťou: otázku, či im prekáža viac smrad v ich fabrike, alebo hrozba, že ho budú cítiť len spoza fabrického plota, majú zodpovedanú jednoznačne.

6. Vari najdôležitejším argumentom proti módnemu trendu vyhlasovania národných parkov je skutočnosť, že ochrana prírody spôsobom rozširovania pôsobnosti štátnych úradníkov, v ktorých kompetencii je takmer neobmedzené prideľovanie výnimiek, je neúčinná, pokiaľ nerieši problém ich pohodlného a ťažko postihnuteľného korumpovania. V tomto konkrétnom prípade sa však ochrana životného prostredia stáva impulzom k tendenciám práve opačným.

Boj proti korupcii, ku ktorého najúčinnejším pákam patrí decentralizácia štátnej správy, subsidiarita, pluralitná demokracia, slobodný trh a otvorená spoločnosť, je zároveň i najlepším spôsobom ochrany životného prostredia. Skúsenosť moderných západných spoločností je jednoznačná: index politickej a ekonomickej slobody tvorí s indexom trvalej udržateľnosti životného prostredia priamoúmernú závislosť. Nič lepšie a jednoduchšie zatiaľ ľudstvo nevymyslelo.

Kto si myslí, že v manažmente životného prostredia sa toho nedá veľa pokaziť (a už vôbec nie pod vedením medzinárodne uznávaného vedca a profesora krajinnej ekológie, pôsobiaceho navyše v strane, ktorá sa hlási k pravicovej politickej agende), má v tomto prípade pravdu. Kiks ministra Miklósa je v porovnaní s milardami, ktoré táto vláda prešustrovala v Devín banke a poľnohospodárskych dotáciách, naozaj len nudnou epizódou.

Neradno však zaspať na vavrínoch. Všetkým dňom ešte zďaleka nie je koniec. V parlamente ožila ratifikácia kjótskych protokolov, takže zábava nie je zďaleka na konci.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 12/2002