V populárnej zábavnej relácii žartoval člen vlády na tému dôležitosti ministerstva životného prostredia prehlásením v tom zmysle, že na zasadnutiach vlády sa najviac nudí minister dotyčného rezortu. Bez ohľadu na adekvátnosť jeho bonmotu treba priznať, že činnosť ministerstva životného prostredia nepatrila uplynulé roky medzi preferované mediálne témy a väčšinu environmentálneho priestoru obsadili mimovládne organizácie s oveľa príťažlivejšími víziami o blížiacom sa konci sveta.
Nuda opantávala i nás, čo sme túžili zaťať aj do málo kritizovaného ministra tejto širokospektrálnej vlády. Napokon sme sa dočkali. Blíži sa koniec funkčného obdobia a zatiaľ čo iní ministri sa pokúsia prestrinúť zopár pások pri otváraní nových diaľníc, tunelov, národných bánk a zrekonštruovaných telocviční, ich kolega Miklós zareagoval rovnako budovateľským spôsobom: presadením schválenia ďalších národných parkov. K piatim predrevolučným (Vysoké Tatry z roku 1947, Pieniny - 1967, Nízke Tatry – 1978, Slovenský Raj a Malá Fatra – 1988) a dvom z obdobia tretej Mečiarovej vlády (Poloniny a Muránska planina z roku 1997) pribudli v týchto dňoch ďalšie dva: Slovenský kras a Veľká Fatra. Ak k tomu prirátame štyri nové chránené krajinné oblasti (v porovnaní s dvoma v rokoch 1990-1998 a ôsmymi pred rokom 1989), vyše 200 národných prírodných rezervácií a viac než 300 prírodných rezervácií, Slovensko patrí právom medzi krajiny s najvyšším podielom územia s vysoko obmedzeným režimom hospodárenia na svete.
A práve v tom je háčik. Je pozoruhodné, ako krajina, ktorá sa nachádza v dlhodobom hospodárskom zaostávaní, s ľahkosťou sebe vlastnou na seba uvaľuje ďalšie hospodárske obmedzenia. Typickým príkladom sú nové dva národné parky, ktoré k súčasnej forme prešli z kategórie chránených krajinných oblastí. Tým sa zvýšila miera limitov hospodárenia na ich území z druhého na tretí stupeň ochrany, čo v praxi znamená ešte prísnejšiu štátnu reguláciu v oblasti poľnohospodárstva, turistiky, cestovného ruchu, reklamy, ale i tak prirodzených ľudských slobôd, ako je voľné púšťanie domácich zvierat. Nech sme však akokoľvek zhovievaví voči ľavicovým pokušeniam pána ministra, nemožno si nevšimnúť niekoľko dôležitých okolností:
1. Za posledných dvanásť rokov došlo na území Slovenska k poklesu produkcie všetkých významných emisíí: SO2 o 76 %, tuhých znečisťujúcich látok o 82 %, NOx o 50 %, prchavých organických látok o 47 %, olova o 69 %, výrazne poklesli i emisie CO a ostatných ťažkých kovov. Paradoxne k tomu pôsobí skutočnosť, že za to isté obdobie vzrástol počet národných parkov o 80 % (rozlohou takmer dvojnásobne) a podobným tempom rastie i počet území v iných stupňoch ochrany.
2. Statégia zvyšovania ochranných opatrení zo strany ministerstva sa zamerala na územia, ktoré zväčša predstavujú stabilnú lesnú krajinu s najlepšou kvalitou životného prostredia (aj podľa metodík MŽP SR). Problémom nášho životného prostredia však nie je lesná krajina horského a podhorského typu, ale intenzívna poľnohospodárska a priemyselná krajina nížin a kotlín. Tá je prostredím vzniku vážnych environmentálnych problémov, v ktorých výrazne zaostávame za štandardmi Európskej únie (nelegálne skládky odpadov, zlá kvalita povrchových a podzemných vôd, neodkanalizované obce, nízky podiel obyvateľstva napojeného na vodovodnú sieť atď.). Nemožno sa ubrániť pocitu, že ministerstvo sa celkom zbytočne zameriava na tie oblasti ochrany životného prostredia, ktoré sú v súčasnosti úplne okrajové a vzhľadom na závažnosť iných environmentálnych problémov Slovenska aj úplne nepodstatné.
3. Argumentácia pre preraďovanie chránených území do prísnejších kategórií je smiešna: oblasti, ktorých sa najnovšia ochrana týka, sa totiž svojou priestorovou jedinečnosťou, ani druhovou variabilitou zásadne nelíšia od originality iných častí prírodnej krajiny na Slovensku. Je vari cieľom ministerstva, aby sa ku každému, aj tomu najtriviálnejšiemu zásahu do prírodnej krajiny kdekoľvek na Slovensku vyjadroval štátny úradník? Dôsledkom takýchto opatrení je totiž len ďalšie rozšírenie kompetencií úradov životného prostredia, čo povedie k následnému bujneniu štátnej administratívy a potenciálu vzniku korupcie.
4. Vyhlásenie národných parkov je spojené s rozsiahlymi investíciami zo štátneho rozpočtu. Tie pôjdú na označenie alebo preznačenie hraníc parkov a ich ochranných pásiem, vypracovanie programu starostlivosti, návštevného poriadku, spracovanie územného priemetu a vydanie nových máp. Je evidentné, že náklady na nové národné parky si vyžiadajú investície mnohých miliónov korún, ktoré s typickou „úspornosťou“ štátnych zkázok pretečú cez reklamné, geodetické a kartografické firmy.
5. V chránených územiach na Slovensku žije najvyšší podiel obyvateľstva postihnutého hospodárskou recesiou, prejavujúcou sa vysokou mierou nezamestnanosti a nízkou životnou úrovňou. Ťarcha výkonnosti našej ekonomiky dnes leží v neúnosnej miere na priemyselných zónach štátu, urbánnom obyvateľstve koncentrovanom v husto osídlených oblastiach. Akékoľvek snahy o rozvoj regiónov oživením cestovného ruchu, agroturizmu, poľnohospodárstva či priemyslu tak narážajú práve na nezmyselné regulačné opatrenia ministerstva. Mimochodom, na priority sa stačí spýtať zamestnancov ktoréhokoľvek producenta emisií v regióne s vysokou nezamestnanosťou: otázku, či im prekáža viac smrad v ich fabrike, alebo hrozba, že ho budú cítiť len spoza fabrického plota, majú zodpovedanú jednoznačne.
6. Vari najdôležitejším argumentom proti módnemu trendu vyhlasovania národných parkov je skutočnosť, že ochrana prírody spôsobom rozširovania pôsobnosti štátnych úradníkov, v ktorých kompetencii je takmer neobmedzené prideľovanie výnimiek, je neúčinná, pokiaľ nerieši problém ich pohodlného a ťažko postihnuteľného korumpovania. V tomto konkrétnom prípade sa však ochrana životného prostredia stáva impulzom k tendenciám práve opačným.
Boj proti korupcii, ku ktorého najúčinnejším pákam patrí decentralizácia štátnej správy, subsidiarita, pluralitná demokracia, slobodný trh a otvorená spoločnosť, je zároveň i najlepším spôsobom ochrany životného prostredia. Skúsenosť moderných západných spoločností je jednoznačná: index politickej a ekonomickej slobody tvorí s indexom trvalej udržateľnosti životného prostredia priamoúmernú závislosť. Nič lepšie a jednoduchšie zatiaľ ľudstvo nevymyslelo.
Kto si myslí, že v manažmente životného prostredia sa toho nedá veľa pokaziť (a už vôbec nie pod vedením medzinárodne uznávaného vedca a profesora krajinnej ekológie, pôsobiaceho navyše v strane, ktorá sa hlási k pravicovej politickej agende), má v tomto prípade pravdu. Kiks ministra Miklósa je v porovnaní s milardami, ktoré táto vláda prešustrovala v Devín banke a poľnohospodárskych dotáciách, naozaj len nudnou epizódou.
Neradno však zaspať na vavrínoch. Všetkým dňom ešte zďaleka nie je koniec. V parlamente ožila ratifikácia kjótskych protokolov, takže zábava nie je zďaleka na konci.
Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 12/2002
pred 35 minútami
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára