.týždeň, č. 22/2008: Dobrý nápad Gordona Browna

Základné potraviny sú tým posledným tovarom, ktorý v čase núdze prestáva človek nakupovať. Ak ceny potravín rastú, bohatší človek vždy nájde dosť veľa iných tovarov, ktorých sa ochotne vzdá. Čo však s chudobnými ľuďmi, ktorí na potraviny spotrebujú celý príjmový koláč? Britský premiér Gordon Brown navrhol zdanlivo nečakané riešenie: zrušiť poľnohospodárske dotácie.

Skutočnosť, že potraviny sú tovarom „najvyššej priority“, tvorila spolu s vysokým podielom farmárov na zamestnanosti v krajine po celé desaťročia priam dokonalé podmienky na vznik rozsiahlej agrárnej politiky, plnej regulácií, dotácií a bariér pre medzinárodný obchod. Dlhé roky nebol dôvod pochybovať o tom, že „stroj“ vládnych zásahov do agrárnej politiky funguje ako dobre namazaný dvojtaktný motor. Vždy, keď boli farmári nespokojní s vonkajšou konkurenciou, vláda zhoršila možnosti jej vstupu na domáci trh. Vždy, keď bola verejnosť nespokojná s následným nárastom cien potravín (spôsobeným práve vládou iniciovanou likvidáciou zahraničnej konkurencie), vláda uhasila vášne ďalšími dotáciami do agrosektora.

Výsledok tohto pustošenia? Napriek tomu, že agrárny trh disponuje obrovským počtom dodávateľov a dobrými predpokladmi na nízke ceny potravín, potraviny sú čoraz drahšie a konkurencia na trhu už takmer neexistuje.

Gordon Brown mohol v boji proti chudobe vytiahnuť ďalší balíček z vreca vládnych zásahov, ale zdá sa, že v tomto mechu už naozaj nič nie je. Poľnohospodárska legislatíva Európskej únie dnes má dnes už viac ako 80-tisíc strán a dotácie do agrosektora sú také obrovské, že zapĺňajú takmer polovicu rozpočtu EÚ a asi štvrtinu z celkového príjmov farmárov. Najhorším dôsledkom však je to, že vlády týmto konaním do veľkej miery zabraňujú ekonomickému rastu krajín tretieho sveta. Napokon, Gordon Brown to na videonahrávke, ktorú v utorok premietli v New Yorku na rokovaní Ekonomickej a sociálnej rady OSN pre boj proti svetovej potravinovej kríze, povedal celkom jasne: „Bohaté krajiny musia skoncovať s existenčným ohrozovaním tých najchudobnejších prostredníctvom poľnohospodárskych dotácií. ... Je neakceptovateľné, aby bohaté krajiny stále dotovali poľnohospodárstvo jednou miliardou USD denne, a pripravovali tak chudobných poľnohospodárov v rozvojových krajinách odhadom o sto miliárd USD ročne.“

Britské snahy o reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky nie sú nové, ale nemožno ich považovať ani za celkom radikálne, keďže ich cieľom je skôr presun dotácií z podpory produkcie na podporu rozvoja vidieka alebo agrárneho výskumu. A zdá sa, že v tom bude mať prsty aj snaha „nebyť Francúzmi“, čo v konečnom dôsledku môže znamenať len zámer dorovnať sa k výhodám, ktoré zo systému ťažia ich susedia.

Zásahy bruselských úradníkov do agrárneho trhu svedčia v posledných mesiacoch o veľkej strate svojprávnosti: jedného dňa presadzujú ponechanie pôdy úhorom, druhý deň nie, v jeden deň podporujú biopalivá a druhý zase nie. Britské úsilie o obmedzenie dotácií farmárom je pri sledovaní šialených snáh európskych legislatívcov výbornou správou. Vďaka za ňu.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 22/2008, dňa 26. mája 2008.

FME Newsletter No. 9: Globálne otepľovanie

Oregonská petícia, Václav Klaus vo Washingtone a nový peer-rewieved článok týkajúci sa globálneho otepľovania.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

Teória environmentálnej politiky: Recyklácia odpadov je vládou vytvorený trh

Boj proti klimatickým zmenám nie je jediným z radu výrazných vládnych zásahov voči slobode podnikania, ktorými sa vlády snažia eliminovať dopady tzv. negatívnych externalít. Dávno predtým, než vlády začali donucovať producentov skleníkových plynov k znižovaniu emisií neškodného plynu, prinútili producentov odpadov platiť povinné platby za účelom zabezpečenia ďalšieho použitia odpadov. Obe vládne regulácie majú vo vzťahu k rozhodovaniu vlády viacero spoločných znakov: celosvetová kampaň, popularita, obrovské náklady celej spoločnosti, ale najmä vysoké pochybnosti o tom, či vládny zámer plní svoje ciele a či táto politika nie je v priamom rozpore s ochranou životného prostredia.

Viac tu.

.týždeň, č. 19/2008: Prečo opäť globálne otepľovanie?

V otázke slobody nie je víťazstvo nikdy definitívne naše. Možno tak by mohlo znieť spoločné krédo dvoch ročníkov súťaže Študentská esej, ktorú organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. V prípade minuloročného Odkazu Miltona Friedmana pre Slovensko sa zdá objekt témy celkom náležitý. Ekonomická sloboda zotrváva totiž podnes pod nepretržitou paľbou vládnych regulátorov a plánovačov. Ako však so slobodou súvisí téma ostatného ročníka Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty?

Zdanlivo nijako, pretože vplyv ľudskej produkcie skleníkových plynov na zmeny klímy je fyzikálny jav, ktorý už niekoľko desaťročí skúma klimatologická veda. Výsledky tohto výskumu by však nikdy neprekročili zvyčajný prah zmienky v populárno-náučných časopisoch, keby nejestvovalo čosi, čo z tejto témy robí vytvára vhodný objekt pre záujem vlád.

Jeden z najobvyklejších dôvodov vlád na zasahovanie do slobody konania ľudí vyplýva z uplatňovania preventívneho princípu ich ochrany pred nejakou hrozbou. Ak by sa téza o zmene klímy ukázala pravdivá, dozaista by to mohol byť oprávnený dôvod na zásah vlády. Je fakt, že negatívne externality (t. j. prenášanie nákladov na tretiu stranu) sa v prípade využívania ovzdušia nedarí podnes riešiť inak, ako s istou mierou vládnej regulácie. V tomto prípade však existujú téza s omnoho širším vedeckým konsenzom: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu práve skleníkových plynov nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v započítavaní uhlíkovej stopy, vo veľmi vážnych ekonomických rizikách tejto regulácie a vo „fyzickej“ nemožnosti dosiahnuť iné, ako mizivé zníženie produkcie skleníkových plynov. Preventívny princíp v tomto prípade nie je oprávneným dôvodom na zásahy vlád.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť na posilňovanie právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú legitímnu podporu. Vytvára totiž dojem, že drvivá väčšina ľudí je v tom v podstate celkom nevinne a škodcami sú len majitelia kapitálu. Hon na kapitalistov stále zaberá a pod záchranou Zeme sa skrýva hlboko nespravodlivý útok na slobodné a prosperujúce spoločenstvá. Zdá sa, že táto zelená agenda je len modifikáciou červenej.

Súťaže Študentská esej 2007 s témou Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty sa zúčastnilo 42 prác. Hodnotenie prác prebiehalo anonymne a víťazom súťaže sa stal Pavol Minárik ml., doktorand na Vysokej škole ekonomickej v Praze. Druhé miesto obsadila študentka Gymnázia Párovská z Nitry Terézia Píšiová. Porota udelila tri tretie miesta, ktoré získali študenti Právnickej fakulty UPJŠ Košice František Lipták a Ivana Krišová a študentka Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch Mária Balgová.

Ocenené eseje nájdete na webstránke KI tu.

Autor bol predsedom poroty Študentská esej 2007.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 19/2008, dňa 5. mája 2008.