31 mája 2006

Konzervatívne listy, 05/2006:
Čo s korupciou?

Korupcia ako dôsledok zneužitia zverenej moci je veľmi vážny morálny problém.

Aj preto je istotne správne a celkom prirodzené, ak sa spoločnosť snaží od korupcie dôsledne očisťovať. Rozširovanie vládnych opatrení zameraných na obmedzovanie korupcie však, zdá sa, nemá dostatočný efekt, pretože korupcia v spoločnosti klesá len veľmi pomalým tempom. Veľkú úlohu v tom zohráva nedostatok pochopenia neodlučiteľnej väzby korupcie na existenciu vládnych zásahov. Korupcia rastie mierou moci zverenej nad cudzím statkom a mierou identifikácie toho vlastníka, čo sú dve podstatné nevýhody štátneho vlastníctva oproti súkromnému, keďže štát ako vlastník nie je vo svojej podstate jednoznačne identifikovateľný, čím je ochudobnený o vlastnícku zodpovednosť, a celý objem svojej činnosti vykonáva práve na princípe „zverenej“ moci.

Každé počínanie človeka je vedené snahou o maximalizáciu vlastného úžitku. Štátne vlastníctvo má v porovnaní so súkromným slabšiu schopnosť kontroly i vymáhania práva, preto vytvára predpoklady pre maximalizáciu úžitku jednotlivca i prostredníctvom porušovania zmluvných vzťahov. Napríklad vtedy, ak človek, ktorému je zverená moc nad cudzím statkom (v prípade štátu napríklad daňami občanov, alebo správou ich majetku), prijme úplatok, alebo sa obohatí tým, že sa „cudzí“ (t.j. „štátny“) majetok snaží previesť na majetok vlastný (napríklad nekorektným obstarávaním alebo prijímaním menej vhodných ľudí do zamestnania). Povaha korupcie je argumentom v prospech tvrdenia, že vládne zásahy vedú k zmene preferencií občanov bez toho, aby sa zvyšoval celkový blahobyt spoločnosti.

Štát vymáha od svojich občanov dane, poplatky a iné aktíva. Ak by tieto prostriedky boli považované za dobrovoľné platby, na báze tzv. dobrovoľného zoskupenia, potom by sa výmena v tomto vzťahu vo svojej podstate nelíšila od výmeny v súkromnom sektore a na slobodnom trhu, bola by teda v zásade korektná. V tom prípade by totiž štátom ponúkané služby platiteľ slobodne „nakupoval“, podobne ako iné služby od súkromných poskytovateľov. To, že mnohé z týchto služieb sú značne „nerozumnej“ podstaty, sa napokon tiež nelíši od služieb, ktoré si kupuje od súkromných predajcov. Zároveň by nepovažoval za potrebné pátrať po tom, či niektorú časť z ceny kúpeného tovaru tvoria náklady spôsobené korupciou. Takéto prípady, ako sme už naznačili, síce jestvujú i v súkromnom sektore (napríklad u ľudí, ktorí zodpovedajú za nákupy tovaru a služieb vo veľkých firmách) a sú rovnako morálne neprípustné, ale vznikajú v dobrovoľných vzťahoch, korupcia sa v týchto prípadoch vyskytuje oveľa zriedkavejšie, je lepšie kontrolovateľná a ľahšie odhaliteľná.

Ak rešpektujeme, že vláda existuje na istej miere donútenia, potom je korupcia jasným dôkazom jej zlyhávania, a hoci existuje mnoho možností pre tlmenie korupcie, odstrániť ju možno len znižovaním jej vplyvu. To však nie je také jednoduché. V celom spektre politických prúdov a reálnych síl je väčšina presvedčená o „spoločenskej potrebe“ zabezpečovať niektoré služby prostredníctvom vlády: od totalitných a radikálne ľavicových, ktoré presadzujú zabezpečovanie čo najväčšieho objemu služieb prostredníctvom štátu (vrátane vlastníctva nehnuteľností, výrobných podnikov a iných kapitálových aktív) až po klasicky liberálne, konzervatívne a libertariánske, ktorých cieľom je účasť vlády znižovať na žiadne, alebo len veľmi obmedzené funkcie (napríklad stanovovanie základných podmienok pre kooperáciu ľudí, vymáhanie a presadzovanie práva, základná solidarita a podobne).

Akýkoľvek postoj posúvajúci úlohy vlády smerom „doľava“ naráža na zásadný problém v tom, že vlády nedisponujú dostatočnou schopnosťou obmedziť svoju angažovanosť len na reálne riziká, ale práve naopak, prejavujú tendenciu silnieť vo svojich zásahoch do slobody občanov bez najmenšieho preventívneho dôvodu. Výsledkom takýchto snáh je socializmus, ktorý v prekvitá takmer v celom súčasnom svete.

Tieto demokratické vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam, medzi ktoré patrí napríklad zverejňovanie majetku členov rodiny ústavných činiteľov. Dôsledkom toho sa medzi politikmi presadzuje falošné vedomie morálnej únosnosti „korupcie v medziach zákona“, teda nie deštrukčnej privatizácie a bezbrehého tunelovania, ale prihadzovaní vládnych zákaziek vlastnej klientele, tak typickej činnosti pre obe vlády Mikuláša Dzurindu. Zákernosť tohto vedomia spočíva v jeho zdanlivej hodnotovej neutrálnosti. Politici si totiž zľahčujú vinu krádeže známymi socialistickými argumentmi typu „vzal som mu bicykel, lebo ho viem lepšie využiť“: totiž, ak ich „spriatelená“ firma získa vládnu objednávku, ktorá jej vytvorí neúmerne vysoký zisk, alebo je táto objednávka prinajmenšom nadbytočná, spôsobí síce krádež daňovým poplatníkom, ale účel použitia verejných prostriedkov tým nijak zásadne nezhorší. Napokon, pravdepodobnosť, že prostriedky usporené poctivým politikom budú použité na efektívnejšie výdavky, je v socialistickom štáte, akým Slovensko bezpochyby je, často nižšia ako ich budúce „utopenie“ v niektorom z vládnych dotačných programov. Navyše je táto strata prostriedkov len prerozdelením (v podstate krátkodobého) úžitku v prospech politika, keďže ten korupciou získané prostriedky nezašije do periny, ale ich vráti na trh na ďalšie zhodnotenie. Vzhľadom na vyššie vzdelanie priemerného politika než – povedzme – priemerného robotníka vo vládou podporenej automobilke, je dokonca dosť pravdepodobné, že skorumpované verejné zdroje budú lepšie zhodnotené, teda vytvoria vyšší spoločenský úžitok...

V relativizácii korupcie by sme mohli ísť ešte ďalej (napríklad porovnávaním nadmerného zisku prirodzene monopolnej súkromnej firmy s nadmerným ziskom firmy, ktorá dostane vládnu objednávku), ale to sú len iluzórne poľahčujúce okolnosti, pretože korupcia je predovšetkým násilný čin – krádež – a poctivý politik by nemal kradnúť za žiadnych okolností. Tieto snahy očistiť neočistiteľné sú však ďalším argumentom v prospech tvrdenia, že najúčinnejším liekom na korupciu je odstraňovanie účasti štátu „všade tam, kde sa to dá“. Nech sú snahy vlád o zmenu preferencií občanov akokoľvek ušľachtilé, vždy so sebou nesú nárast počtu tých, čo kradnú z verejných zdrojov.

Korupcia je systémová chyba, zapísaná v technickom preukaze štátu v jeho povinnej výbave. Zaľúbenosť ľavicových politikov do moci štátu spôsobuje, že obnažený klientelizmus zabaľujú do téz o „multifunkčných hodnotách prírody“, „komplexnom riešení zamestnanosti“, či „podpore rozvojových impulzov“. Toto je však socialistický recept na usporiadanie spoločnosti, s ktorým konzervatívci nemajú nič spoločné.

Konzervativizmus nie je ideológiou ani konceptom ucelených názorov, je skôr zjednocujúcim pohľadom na dôležitosť tradičných hodnôt a vzťahov v usporiadaní spoločnosti. Konzervatívny pohľad na úlohy štátu v spoločnosti preto zväčša neposkytuje univerzálne stanoviská. Isté je, že konzervatívci vnímajú prirodzenosť, výhodnosť a nevyhnutnosť súkromného vlastníctva – v porovnaní so štátnym – ako nespochybniteľné hodnoty, ktoré je potrebné prioritne a intenzívne presadzovať. Podobne sa stavajú v prospech úzkych a striktne vymedzených kompetencií vlády a proti nadmerným a neefektívnym zásahom do slobôd jednotlivcov.

Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus sústreďuje postoj kresťanov k súkromnému vlastníctvu do tvrdenia: „Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené“. To neznamená, že súkromné vlastníctvo má byť obmedzené (alebo vytláčané) vlastníctvom štátnym, ale vytváraním takých podmienok, aby nebolo zneužívané na eskaláciu násilia voči jednotlivcom.

Mimochodom, existuje rozumnejší postoj k znižovaniu rozsahu korupcie v spoločnosti?

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, máj 2006

23 mája 2006

.týždeň, č. 21/2006:
Simon&lobisti, s.r.o.

Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády Petra Baca a Pavla Koncoša. To sa mu do istej miery i podarilo a mohlo by to byť hodnotené pozitívne, nebyť toho, že jeho systémová zmena skĺzla do vládnutia, ktoré možno charakterizovať ako legálne využívanie možností, ktoré poskytuje skostnatená socialistická štruktúra ministerstva.

V dôsledku toho sa Simonovo ministerstvo stalo najmä inštitúciou, ktorú navštevovali lobisti s veľkou pravdepodobnosťou úspechu. Jedným z programových zámerov vlády vo vzťahu k reforme verejnej správy bolo realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát, pričom nástrojom týchto zmien malo byť znižovanie administratívy v štátnej správe. Z hľadiska neefektívnej a nadbytočnej účasti vlády v oblastiach, ktoré nepatria medzi jej prirodzené úlohy, patrilo ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pri nástupe Zsolta Simona do funkcie k negatívnym a absolútnym „rekordérom“. Ministerstvo zodpovedalo za správu obrovského množstva štátneho majetku vrátane väčšiny poľnohospodárskej a lesnej pôdy v SR, iných nehnuteľností a aktív. Zároveň financovalo takmer 30 príspevkových a rozpočtových organizácií, pričom mnohé z nich plnili činnosti, ktoré dodnes pôsobia paralelne so súkromným, nedotovaným sektorom (napríklad poradenstvo či rôzne servisné práce).

Ako to dopadne, keď si minister namiesto redukcie neefektívnych činností rezortu zvolí stráženie štátneho „revíru“, svedčí niekoľko nasledujúcich príkladov.

.lesy SR

V roku 2002 vlastnil štát viac ako 40 percent výmery lesov na Slovensku, pričom nakladal i s ďalšími 19 percentami neštátnych pôd. Drvivú väčšinu týchto pôd obhospodaroval centralizovaný štátny podnik Lesy SR, ktorý v tých časoch vykazoval mimoriadne zlé hospodárske výsledky i veľké podozrenia z netransparentného hospodárenia. I preto sa vláda vo svojom programovom vyhlásení zaviazala vykonať transformáciu štátneho podniku na akciovú spoločnosť. Príprava tohto kroku však bola od počiatku sprevádzaná koaličnými spormi SMK a SDKÚ. Zatiaľ, čo SMK preferovala, podľa viacerých zdrojov, ponechanie centralizovanej formy riadenia firmy, ktorá vyhovovala najmä štátno-zamestnávateľskej loby, SDKÚ presadzovala trhovo konformnejšiu decentralizáciu riadenia podniku, ale bez skutočného záujmu o zbavenie firmy štátneho vplyvu jej konečnou privatizáciou. Pod vplyvom štátnych lesných manažérov totiž vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu protekcionisticky presadila, že Lesy SR sú prirodzeným monopolom a predmetom privatizácie tak nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Namiesto snahy o vyňatie lesov spod pôsobnosti zákona a presadenie transparentnej privatizácie lesov však Zsolt Simon minulý rok presadil podobnú legislatívnu zábranu i do znenia nového lesného zákona. Dodajme len, že tak, ako minister legislatívne podporil budúcnosť tejto štátnej firmy, v závere svojho pôsobenia presadil i zastavenie transformácie podniku na akciovú spoločnosť, ktorú jeho ministerstvo pripravovalo celé štyri roky...

.hydromeliorácie

Podobným spôsobom pristupoval Zsolt Simon k správe hydromelioračného majetku štátu.
V rokoch 1960 – 1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav s investíciami presahujúcimi niekoľko desiatok miliárd korún. V roku 2002 zotrvával tento rozsiahly majetok vo vlastníctve štátu, čo spôsobovalo neustály rast problémov, najmä dlhodobú a systematickú devastáciu jeho veľkej časti. K podstatnému zlepšeniu situácie mohla prispieť privatizácia HMZ, čo by bolo v súlade s programovým cieľom vlády zavádzania trhových podmienok a slobodnej konkurencie v poľnohospodárstve. MP SR pod vedením Zsolta Simona však o privatizácii HMZ nikdy neuvažovalo, naopak, niekoľkokrát menilo koncepciu ich rozvoja v prospech rôznych jemu „podriadených“ štátnych firiem. Najprv inicioval Zsolt Simon vznik samostatného štátneho podniku Hydromeliorácie, ktorý prevzal správu väčšiny HMZ od Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. (SVP). Následne minister predkladal na pripomienkovanie niekoľko návrhov na riešenie transformácie HMZ, ktoré uvažovali raz o založení samostatnej štátnej akciovej spoločnosti, inokedy a prenájme HMZ závlahovým družstvám. V poslednom návrhu však presadil transformáciu správy HMZ na Slovenský pozemkový fond, teda tú istú inštitúciu, ktorá HMZ spravovala už pred prechodom kompetencií na SVP... Nie je jasné, do akej miery súvisel zlý koniec pokusov o transformáciu HMZ s konkurzom na nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie v roku 2005. V tejto súvislosti sa totiž objavilo podozrenie z netransparentného rozhodnutia o víťazovi konkurzu, ktorým sa stal spomedzi uchádzačov najmladší, odborne celkom neznámy a manažérsky najmenej skúsený Ervin Bankó, ktorého predchádzajúce pôsobiská svedčili o prepojení na niektoré silné podnikateľské skupiny. Isté je, že niekoľko dní po zverejnení tejto informácie sa Ervin Bankó vzdal funkcie riaditeľa a Zsolt Simon začal presadzovať kroky smerujúce k zrušeniu štátneho podniku Hydromeliorácie.

.príspevkové organizácie

Ministerstvo pôdohospodárstva je inštitúcia, ktorá financuje desiatky svojich príspevkových a rozpočtových organizácií, navyše v jej kompetencii pôsobí viacero štátnych podnikov. Napriek tomu, že transfer zo štátneho rozpočtu pre príspevkové organizácie MP SR presahuje ročne sumu jednej miliardy korún (v roku 2003 viac ako 1,2 miliardy Sk), ministerstvo prejavuje minimálnu snahu o ich redukciu a žiadnu snahu o ich privatizáciu. Táto oblasť pôsobenia odhalila vari najväčšiu ministrovu afinitu k štátno-zamestnávateľským lobistickým skupinám.

V roku 2004 presadilo MP SR schválenie nového zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Jedným z cieľov zákona bolo i zabezpečenie kontroly a prevencie ochrany pôdy na Slovensku.
Napriek tomu, že v ochrane iných zložiek životného prostredia (najmä vody a ovzdušia) plní túto funkciu rozpočtová organizácia ministerstva životného prostredia s presne stanovenými kompetenciami (Slovenská inšpekcia životného prostredia), v ochrane pôdy bola táto úloha pridelená Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP), teda rezortnej výskumnej organizácii, ktorej minister pridelil nie veľmi jasné kompetencie takzvanej pôdnej služby. Nie je zvykom, aby zákony poverovali úlohami vo verejnom záujme konkrétne príspevkové organizácie, no VÚPOP toto „šťastie“ mal.

Iné rezortné príspevkové organizácie Zsolt Simon transformoval na neziskové s využitím nového zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, v ktorej menej ako 50 percent výrobných nákladov pokrývajú tržby. Z hľadiska dotačnej podpory a vplyvu MP SR však táto transformácia nepriniesla v rezorte žiadne zásadné zmeny. Týmto spôsobom tak ostali pod vplyvom MP SR viaceré poradenské, „koncepčné“, vzdelávacie a vedecké inštitúcie ako Agroinštitút (jeho súčasťou je veľký hotel v lukratívnej blízkosti nitrianskeho výstaviska s dobrými vyhliadkami na fungovanie v súkromnom sektore), Ústav vedecko- technických informácií pre pôdohospodárstvo či Výskumný ústav potravinársky, teda ďalšie z rezortných výskumných a poradenských pracovísk, ktoré získali ochranu zo zákona. Ďalšie výskumné rezortné pracoviská ponechal Zsolt Simon buď bez zmeny, alebo ich zlúčil do nových „príspevkoviek“ (takzvaných centier pre lesnícky a poľnohospodársky výskum), alebo „ukryl“ v iných rezortných organizáciách (napríklad v štátnom podniku Hydromeliorácie).

.chôdza v postoji

Ak porovnávame súčasný stav ministerstva pôdohospodárstva s obdobím pod vedením predchodcov Zsolta Simona, potom zjavná zmena k lepšiemu spočíva najmä v zavedení niektorých protikorupčných opatrení (vrátane spôsobu informovania verejnosti), v zrovnoprávnení podmienok podnikania na pôde pre všetky formy hospodárenia i v čiastočnej schopnosti ministra čeliť rôznym tlakom agrárnej komory (najmä na vyššie rezortné dotácie). Väčšina týchto opatrení však bola buď podmienkou vstupu Slovenska do EÚ, alebo vynútená nariadeniami vlády.

Samostatnou kapitolou činnosti Zsolta Simona boli jeho postoje k znižovaniu regulácií v sektore, ktoré nie sú predmetom tohto textu. Z hľadiska jedného z hlavných programových cieľov vlády, ktorým bolo realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát, však Zsolt Simon zostal v klasickej polohe ministrov, ktorých vládnutie spočíva v hýbaní figúrkami na šachovnici štátnej moci.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 21/2006, 22.5.2006

18 mája 2006

Hospodárske noviny, 17.5.2006:
Štátnu pôdu treba predať

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, disponuje totiž oveľa lepšou schopnosťou pre optimálne zhodnocovanie statkov. To prináša pozitívne dôsledky pre celú spoločnosť. Problém je v tom, že zatiaľ čo privatizácia preniká konečne i do oblastí prirodzeného spolupôsobenia vlád (napríklad v školstve či zdravotníctve), vo vlastníctve lesnej a čiastočne i poľnohospodárskej pôdy si vláda ponecháva svoje negatívne dominantné pôsobenie.
Pri poľnohospodárskych pozemkoch je privatizácia sťažená najmä veľkým podielom pôd nezistených vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). V roku 2005 ich SPF prenajímal na výmere 441-tisíc hektárov, teda približne 18 percent výmery poľnohospodárskej pôdy v SR. Vláda v roku 2000 urobila správne rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 však súčasná vláda rozhodla o prevode vlastníctva týchto (už štátnych) pôd na obce. Toto nemožno považovať za racionálne konanie, pretože spôsobuje len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva. Najmä však nesmeruje k priamej privatizácii pôd, ale zvyšuje riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli minulého roka pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.
Pri lesných pozemkoch je situácia ešte horšia. Tu vláda vystupuje ako dominantný vlastník, ktorý dlhodobo a zámerne bráni liberalizácii trhu. Štátny podnik Lesy SR (a menší správca Štátne lesy TANAP-u) obhospodarujú vyše 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, a ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Podobnú legislatívnu zábranu presadil Zsolt Simon aj minulý rok do nového lesného zákona. Podľa zákona sú Lesy SR prirodzeným monopolom, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto štátno-zamestnávateľskej firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím Zsolta Simona je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. To bol, mimochodom, zámer programového vyhlásenia vlády, na ktorého splnení pracovalo ministerstvo niekoľko rokov...
Lesy SR predstavujú neefektívny kolos s kmeňovým imaním 44 mld. Sk. Protekcionizmus slovenskej vlády, ktorým zabraňuje skvalitneniu hospodárenia s veľkou časťou lesov Slovenska, zohráva negatívnu úlohu i v dlhodobých sporoch o optimálne využitie lesnej krajiny. Do času, kým Slovensko neuskutoční zásadnú diskusiu o tom, či a do akej miery je užitočné ponechať istú výmeru pôdy vo vlastníctve štátu (vo verejnom záujme, akým je napríklad ochrana prírody či budovanie infraštruktúry a priemyselných parkov), však môže vláda uskutočniť privatizáciu veľkej časti lesných a poľnohospodárskych pozemkov – tých, ktoré pod verejný záujem nepatria.

Text bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 17.5.2006

14 mája 2006

Sme, 12.5.2006:
Socializmus rezortného výskumu

Slovensko je často kritizované pre nízky podiel vládnych výdavkov na výskum a vývoj (v roku 2004 len 0,53 percenta HDP, teda asi štvrtinu priemeru EÚ). Oveľa menšia pozornosť sa venuje ďalším aspektom podpory vedy, najmä smerovaniu finančných tokov na výskum a vývoj a kvalite ich využívania.

Podpora výskumu a vývoja z verejných zdrojov smeruje u nás najmä do troch typov štátnych inštitúcií: univerzít, Slovenskej akadémie vied a rezortných výskumných pracovísk. Tento spôsob organizácie vedy však nie je veľmi efektívny a nie je ani štandardom vo vyspelom svete, kde sú prevládajúcou formou štátnych výskumno-vedeckých organizácií univerzity a špecializované neuniverzitné pracoviská. Problémom sú najmä rezortné príspevkové organizácie, ktoré pôsobia akoby "na pozadí" oficiálnych štatistík. V mnohých príspevkových organizáciách výskum a vývoj totiž nie sú jedinou dokonca ani prevládajúcou činnosťou. Ich pracovníci sa venujú súbežne viacerým i nevýskumným úlohám. Ministerstvá podporujú výskumné úlohy v príspevkových organizáciách na základe kontraktov, teda priamym zadaním, ktorému chýbajú prvky súťaživosti. Výsledkom sú i také práce, ktorých hlavným prínosom je zvýšenie dopytu po nových zásuvkách na ministerstve.

Vo financovaní rezortného výskumu sú negatívnymi "rekordérmi" ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Tieto ministerstvá sú zriaďovateľmi dovedna 38 samostatných rozpočtových a príspevkových organizácií (stav k 1. januáru 2006). Minimálne jedenásť z nich získava z verejných zdrojov zväčša rozhodujúcu časť svojich príjmov na výskumnú činnosť, v sume prevyšujúcej ročne niekoľko stoviek miliónov korún. Tieto organizácie pôsobia vo vedecky príbuzných odboroch, v ktorých sa angažuje množstvo iných vedeckých pracovísk, najmä na univerzitách a v SAV.

Systém tak vytvára zdanie konkurencie, ktoré sa však ľahko a pomerne často zneužíva. V jeho dôsledku vznikajú napríklad veľkolepo vyzerajúce projekty s množstvom kooperujúcich pracovísk, pričom tieto organizácie sú zväčša len slovenské alebo české, ktoré tak de facto "prepierajú" vládne dotácie medzi sebou. Podobným spôsobom sa na Slovensku organizuje množstvo "medzinárodných" vedeckých konferencií, na ktorých sa zúčastňujú Slováci zo všetkých výskumných ústavov, SAV a univerzít, ďalej zopár Čechov podobného rezortného "pôvodu", dvaja Poliaci a Maďar. Vedeckí pracovníci získavajú za publikovanie v zborníku z medzinárodnej konferencie body do svojho hodnotenia.

Výskumné rezortné organizácie sú po roku 1990 udržiavané v stave permanentnej krízy, redukcie kádrov a neustálych organizačných zmien, zároveň však zbytočných a štedrých vládnych dotácií, ktorými ministri plátajú diery v ich rozpočtoch. Systém spôsobuje demotiváciu i kvalitných výskumných pracovníkov, ktorí potom migrujú medzi rezortnými organizáciami. Ministri pôdohospodárstva a životného prostredia, zodpovední za existenciu veľkej časti týchto organizácií, obvykle podľahnú tlaku štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, apelujúcich na tradíciu výskumných ústavov, založených zväčša komunistickými vládami v povojnovom období.

Podpora vedy by nemala patriť k úlohám iných ministerstiev než rezortu školstva. Reforma štátnej podpory výskumu a vývoja musí obsahovať ukončenie existencie rezortného výskumu a postupnosť krokov, ktoré povedú k privatizácii tých častí výskumu, po ktorých je dopyt na trhu, k zrušeniu neefektívnych organizácií a transformácii časti ich činnosti pod existujúce nerezortné vedecké pracoviská. Koncentráciou kvality a prísunom súkromných zdrojov možno dospieť nielen ku skvalitneniu, ale i postupnému zvýšeniu celkovej podpory vedy na Slovensku.

Text bol publikovaný v denníku Sme dňa 12.5.2006

03 mája 2006

Domino Fórum, 3.5.2006:
Socializmus a voda

Hospodárenie s vodnými zdrojmi čaká na reformu 16 rokov

Ak hovoríme o úspechoch vlád v ekonomických reformách, hovoríme najmä o ich schopnosti znižovať obmedzenia slobody trhovej výmeny, privatizovať štátny majetok a zvyšovať efektivitu činnosti verejnej správy, teda služieb, ktorých poskytovanie je považované za prirodzenú úlohu vlády. Tieto zmeny sa už prejavili vo väčšine odvetví hospodárstva a verejnej správy, ale viaceré sektory súvisiace so životným prostredím ostali dodnes bez významnejšej zmeny. Vodné hospodárstvo na svoju reformu čaká už 16 rokov.
Rozvoj vodného hospodárstva (VH) naráža na dlhodobú neschopnosť vlády odlíšiť hranice medzi službami, ktoré vie efektívne riešiť trh (najmä súkromný sektor), a tými, ktorých financovanie musí do istej miery (aspoň dočasne) zabezpečovať sprostredkovateľsky štát. Dôsledkom je hlboká a dlhodobá stagnácia najmä sektora tzv. veľkých vôd, prejavujúca sa vo väčšine služieb, po ktorých existuje prirodzený dopyt: od nízkeho obratu a neefektívnych výdavkov v zabezpečovaní protipovodňovej ochrany, cez nevýrazný rozvoj rybného hospodárstva a "vodnej" energetiky, až po neuspokojivý rast kvality povrchových vôd, obmedzujúci napríklad rozvoj cestovného ruchu. Neúspešný koncept štátom manažovaného vodného hospodárstva prežíva v režime neustáleho "zachraňovania" prostredníctvom neefektívnych vládnych výdavkov a poplatkov, ktorými vláda zaťažuje podnikateľov.

Východiská

Voda má vysoký potenciál pre kvalitné zhodnotenie, pretože poskytuje priestor pre dopyt po veľkom množstve služieb. Jednou z najvýznamnejších predností slobodného trhu je jeho vysoká schopnosť koordinovať záujmy o využívanie spoločného statku, v tomto prípade vodstva SR. Nevyhnutným predpokladom úspešnej koordinácie je však posilnenie súkromného vlastníctva účastníkov tejto trhovej výmeny. Principiálne riešenie reformy VH preto spočíva v ústupe vlády z pozícií, ktoré jej neprináležia (t.j. štátne vlastníctvo, monopol na mnohé služby, centralizácia a nadmerná regulácia sektora) a posilnenie prirodzenej úlohy vlády ako tvorcu podmienok pre podnikanie v sektore (najmä vo vymáhaní a presadzovaní práva).

Odber vôd

Vo financovaní VH prežíva socialistický ekonomický koncept, ktorý považuje vody SR za spoločné "prírodné bohatstvo" a odber vôd za jeho "spotrebovávanie". V tomto chybnom presvedčení (posilnenom odporúčaniami zo strany EÚ) vymáha vláda poplatky za odber podzemných vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, ako aj povrchových vôd (vrátane tzv. hydroenergetického potenciálu vôd a tzv. energetickej vody), príjem ktorých znižuje deficit rozpočtu správcu vôd, štátneho podniku Slovenský vodohospodársky podnik (SVP). Dôvod týchto platieb, ktoré podľa našich odhadov presahujú ročne sumu niekoľko stoviek miliónov Sk (presné údaje o plnení rozpočtu nám SVP odmietol zverejniť i napriek rozhodnutiu ministerstva životného prostredia), však v skutočnosti nie je jasný. Odber vôd je totiž činnosťou, ktorá spôsobuje významné náklady odberateľovi vôd, nie ich správcovi. Navyše nespôsobuje ani negatívne vedľajšie dôsledky (externality), ba dokonca, v prípade čerpania vôd na závlahy prevažujú externality pozitívne, zvyšujúce hodnotu okolitého ekosystému. V našej klimatickej oblasti navyše voda nie je veľmi významným prírodným bohatstvom a má väčšinou pomerne nízku trhovú hodnotu (s výnimkou liečivých a minerálnych prameňov a čiastočne i zdrojov pitnej vody), takže nespôsobuje zásadné konflikty dopytov po rôznom využití.
Vládou vynútené spoplatňovanie odberu vôd má preto charakter neodôvodnenej dane, ktorou sú zaťažovaní odberatelia, čo vytvára ich neprirodzenú komparatívnu nevýhodu na trhu. Navyše táto "daň" slúži na krytie služieb vo verejnom záujme, ktoré s odberom vôd nesúvisia (napríklad na protipovodňovú ochranu, či budovanie čistiarní odpadových vôd). Spoplatňovanie odberu povrchových a podzemných vôd, vrátane odberov za využívanie energetickej vody a hydroenergetického potenciálu vôd, je preto potrebné zrušiť v plnom rozsahu. Dodajme len, že v prípadoch, kedy časť nákladov za služby spojené s čerpaním vôd nesie aj iný subjekt (napríklad pri využívaní energetického potenciálu vôd správca vodných nádrží), musí vláda vytvoriť podmienky, aby táto trhová výmena bola uskutočňovaná medzi súkromnými vlastníkmi, resp. poskytovateľmi služieb. To znamená uskutočniť kroky smerujúce k privatizácii (aspoň časti) vodných stavieb.

Vypúšťanie odpadových vôd

Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, majú zdanlivé opodstatnenie v tom, že vypúšťanie odpadov spôsobuje negatívne externality vo forme znečistenia vôd. Systém však naráža na množstvo problémov, súvisiacich najmä s preukázateľnými rizikami korupcie v prerozdeľovaní prostriedkov fondu, s účelmi použitia prostriedkov a s faktom, že platcami do fondu nie sú všetci znečisťovatelia (napríklad farmári nie). V prípade produkcie odpadových vôd je navyše potrebné odpútať sa od falošných environmentálnych mýtov o možnosti dosiahnutia zásadného zlepšenia kvality vôd. Voda je základným médiom ľudskej existencie i prirodzeným "recyklátorom" veľkej časti jeho odpadov. Keďže spoločenským konsenzom boli stanovené limity produkcie odpadových vôd, ich dodržiavanie nemôže byť považované za negatívnu externalitu. Dôsledná kontrola dodržiavania týchto limitov a posilňovanie vymáhateľnosti práva sú základom pre dosiahnutie dobrej kvality vôd. Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd k jej zlepšeniu nevedú a je potrebné ich taktiež zrušiť.

Protipovodňová ochrana

Protipovodňová ochrana (PPO) je bezpochyby najzložitejším problémom v celom sektore VH. Je službou, ktorá zatiaľ nemá prirodzeného poskytovateľa. Časť príčin spočíva v tom, že váha úžitku z protipovodňovej ochrany je ťažko merateľná, má vysokú premenlivosť v priestore a čase a poskytovanie služby je deformované prítomnosťou veľkého počtu tzv. čiernych pasažierov. Toto sú vážne problémy, avšak majú svoje ekvivalentné príklady aj v iných sektoroch podnikania, v ktorých existujú trhovo konformné riešenia (podobné problémy má napríklad zdravotníctvo).
Súčasné financovanie a realizácia PPO sú veľmi vzdialené od rozhodovania tých, pre ktorých má PPO reálnu (a vysokú) hodnotu, najmä zainteresovanej verejnosti a podnikateľského sektora. Prvé kroky inštitucionálnej reformy by preto mali spočívať v prenesení rozhodovacích kompetencií (vrátane investičných) na decentralizovanú vládu. Kľúčovým bodom celej reformy VH je však najmä zmena financovania PPO. V prvej fáze transformácie zrejme nebude možné zrušiť aktívnu úlohu centrálnej vlády ako dominantného nákupcu služieb spojených s PPO, avšak ďalšie riešenie je naviazané najmä na tvorbu úplne nového systému financovania PPO, vychádzajúceho z angažovanosti samospráv a motivácie súkromných prispievateľov. Reforma financovania PPO predpokladá dlhodobejší proces hľadania modelu, ktorý povedie k rastu odvetvia bez výraznej záťaže na vládne výdavky. Načrtnuté východiská by však mali poskytovať dobré predpoklady na zníženie plytvania s verejnými zdrojmi a zvýšenie zainteresovanosti súkromných zdrojov, takže výpadok rozpočtu PPO, ktorý spôsobí zrušenie spoplatňovania odberu vôd, by nemal viesť k zásadnému zvýšeniu výdavkov verejnej správy. Dodajme len, že v záverečných etapách reformy je potrebné vykonať opatrenia smerujúce i k zlepšeniu vlastníckej zodpovednosti za stav vodných tokov, najmä prevodom ich vlastníctva do súkromných rúk.

Zariadenia na vodných tokoch

Zariadenia na vodných tokoch (najmä vodné nádrže, hate, plavebné komory, čerpacie stanice a kanály) sa viažu k poskytovaniu služieb, zahrňujúcich pôdohospodárstvo, energetiku, rybné hospodárstvo, vodnú dopravu, cestovný ruch, ako aj služby vo verejnom záujme (ochrana prírody) a ďalšie. Fakt, že využívajú spoločný priestor i "médium" podnikania, nie je v celom spektre odvetví hospodárstva natoľko výnimočný, aby poskytoval racionálny dôvod pre udržiavanie uvedených nehnuteľností v správe a vlastníctve štátu. Proces privatizácie zrejme bude musieť predpokladať aj isté výnimky, týkajúce sa napríklad veľkých vodných nádrží, ktoré predstavujú isté bezpečnostné riziká. Privatizácia drvivej väčšiny zariadení na vodných tokoch by však mala viesť k zásadnej redukcii problémov, ktoré spôsobuje súčasný stav ich štátnej správy (t.j. najmä systematickú devastáciu hydromelioračných zariadení, nedostatočnú údržbu kanálov a podobne). K privatizačnému balíku opatrení je potrebné zahrnúť nevyhnutný prevod vlastníctva väčšiny aktív Slovenského vodohospodárskeho podniku, t.j. najmä malých vodných elektrární, kanálov, siete rekreačných zariadení, ako aj stavebných a servisných služieb, do súkromných rúk.

Záver

Načrtnuté východiská reformy vodného hospodárstva SR (sektoru tzv. veľkých vôd) sa snažia poskytnúť základnú kostru riešení, založených na posilnení efektivity služieb realizovaných súkromným sektorom a ústupe vlády z pozícií, v ktorých dlhodobo poškodzuje rozvoj vodného hospodárstva i kvalitu životného prostredia. Táto časť reforiem predpokladá nadväznosť na systémovú zmenu vodnej legislatívy, ktorá by mala viesť k zníženiu preregulovanosti sektora a neefektívnych obmedzení v hospodárení s vodou. Ďalšie zmeny by sa mali týkať redukcie ostatných štátnych podnikov a príspevkových organizácií vo vodnom hospodárstve, ako aj posilnenia činnosti inšpekcie vôd. Napriek zložitosti a rozsiahlosti problémov, ktoré s reštrukturalizáciou sektora súvisia, je časový rozsah budúceho volebného obdobia na ich realizáciu dostatočne široký.

Text bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum, č. 18/2006, 3.5.2006