Hoci sa šiesta konferencia účastníkov Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene (COP 6) skončila nezhodou, tu na Slovensku zavládol široký mediálny konsenzus. A tak nám z krátkych správ o summite ostane v spomienkach vari len torta na tvári vedúceho americkej delegácie a hlboké presvedčenie, že tí špinaví imperialisti opäť raz zvíťazili.
Je to však len ďalší dôsledok snahy našej spoločnosti vyhýbať sa akýmkoľvek zložitým a najmä "neslovenským" témam. Hoci problémom klimatických zmien sa svet vážne zaoberá už od brazílskeho summitu OSN z roku 1992, slovenské masmédiá pociťujú neustále nutkanie informovať o zlyhávajúcich politikoch svetových mocností, ktorí nie sú schopní pochopiť nevyhnutnosť rýchleho a radikálneho zásahu. A najväčšími vinníkmi sú pochopiteľne američania. Asi najmä preto, že ich počínanie nesie ešte isté známky konzervativizmu.
O klíme našej planéty vieme, že má od nepamäti svoj pomerne stabilný a vyrovnaný rytmus, prejavujúci sa jej štandardnými vlastnosťami ako sú premenlivosť, kolísanie, či zmeny klímy. To znamená, že klíma podlieha pravidelným cyklickým zmenám, i takým, ktoré sa prejavujú dlhodobými periódami otepľovania a následného ochladzovania zemského povrchu. Posledné storočia sú obdobím systematického otepľovania, čo je skutočnosť, ktorú vedecká obec už vo veľkej miere akceptuje, hoci niektorí vedci poukazujú i na príklady opačných procesov. Problém, ktorý však už mnoho rokov rozdeľuje odborníkov vari najväčšmi, spočíva vo vnímaní príčin otepľovania atmosféry. Jedna časť vníma tieto zmeny len ako dôsledok prirodzeného vývoja klímy, teda takého, ktorý sa opakuje v obvyklých dlhodobých periódach. Oponenti tohto názoru argumentujú naopak veľmi neprirodzeným a teda antropogénne spôsobeným charakterom súčasnej klimatickej zmeny, ktorý sa prejavuje neočakávane rýchlym tempom rastu teplôt, extrémnych zrážkových udalostí a iných klimatických charakteristík. Takto sa definoval pojem, na verejnosti známy ako globálne oteplenie, ktorý sa zjednodušene vníma ako taká zmena klímy, ktorá je spôsobená činnosťou človeka. Tá spočíva v nadmernej produkcii tzv. skleníkových plynov (CO2, CH4, N2O, O3, halogénové uhľovodíky a ďalšie), čo sú látky, ktoré pohlcujú tepelné vyžarovanie Zeme a tým spôsobujú otepľovanie atmosféry.
Tento spor vyúsťuje do strategickej otázky. Vieme, že k otepľovaniu atmosféry by dnes dochádzalo aj bez vplyvu akejkoľvek ľudskej činnosti. Zároveň vieme, že súčasné otepľovanie má často odlišný priebeh, než sa dal očakávať v porovnaní s nepriamymi meraniami z prehistorických čias. Príčinu tohto javu hľadáme v produkcii skleníkových plynov, keďže tie vplývajú na oteplenie tej časti atmosféry, v ktorej sa nachádzajú.
Vyplýva z toho prvá otázka: Dokážeme dnes uspokojujúco kvantifikovať význam produkcie skleníkových plynov na zosilnenie prejavov prirodzených klimatických zmien? Američania, zdá sa, sú v tejto odbornej otázke dosť skeptickí a toto poznanie bolo zrejme prvým z dôležitých oporných bodov ich konania.
Druhý impulz ich rozhodovania môžeme hľadať v politických postojoch. Ak by sa totiž aj preukázalo, že produkcia skleníkových plynov je významným faktorom vývoja klímy, je veľmi pravdepodobné, že američania ani naďalej nebudú považovať hrozbu klimatických zmien za významnejšiu, než by bolo následné ohrozenie ich ekonomickej prosperity. Tento postoj má silné konzervatívne korene a je príznačné, že súčasnú Európu tým poriadne "vytáča".
Konzervatívci nemajú radi revolúcie a preto nie sú ochotní pristúpiť na radikálne obmedzenia bez existencie jasných a presvedčivých dôkazov, len na základe uplatňovania preventívnych princípov. Vychádzajú z predpokladu, že najzdravší štát je najbohatší štát, čo dosvedčuje i fakt, že úroveň riešenia bežných ekologických problémov je práve v najbohatších krajinách sveta na najvyššej úrovni. Celý ten hon na USA ako najväčšieho producenta skleníkových plynov má totiž úplne nezmyselnú podstatu. Ak by krajina, ktorá má verejnú mienku výrazne naklonenú k riešeniu globálnych ekologických problémov, pripustila zavedenie opatrení vedúcich k výraznému poklesu životnej úrovne (napríklad zamestnanosti), verejná mienka by vyvolala okamžitý protiekologický tlak. To by však nemusel byť ten najvážnejší problém, ak uvážime, čo môže spôsobiť strata hospodárskej sily najmocnejšieho štátu sveta, krajiny, ktorá najvýraznejšie presadzuje celosvetový demokratický poriadok. Toto si američania zrejme veľmi dobre uvedomujú a ich ponuka rozumnej dohody (teda obmedzenie produkcie v medziach ich únosnosti) je preto výrazne limitovaná poznaním, že hlavným zdrojom vzniku chaosu a nestability vo svete je chudoba. A tá má za následok, mimo iného, i oveľa horšie ekologické katastrofy, než je hrozba globálneho oteplenia. Americké kroky preto vyznievajú ako snaha po zodpovednosti, v čom Európa opäť tápa.
Tretím faktorom, ktorý môže ovplyvňovať pozície skeptikov, je otázka vplyvu globálneho otepľovania na ďalší život na Zemi. Nemožno totiž odhliadnuť ani od skutočnosti, že očakávanými dôsledkami oteplenia planéty nie sú len samé negatívne skutočnosti, ako to ekoaktivisti s obľubou prezentujú, ale napr. aj zvýšenie výnosov poľnohospodárskych plodín, či celosvetový rast ekonomiky.
Slovenskej spoločnosti ekologický extrémizmus vyhovuje, lebo umožňuje vysávať štátny rozpočet a šíriť ľavicové tézy o rovnosti človeka a prírody. A tak v spravodajstve verejnoprávnej televízie hovorí zapálená aktivistka o tom, akí sú svetoví lídri ľahostajní voči najväčšej hrozbe planéty a denník SME obviňuje američanov z presadzovania si vlastných ekonomických záujmov. K slovu sa dostáva GREENPEACE, ktorá vždy vie čo nerobiť, ale takmer nikdy nie čo robiť, a slovenskí ekoaktivisti, znepokojení porážkou Nadera (a Gora) v prezidentských voľbách. Sme svoji.
Súčasný stav poznatkov o klimatických zmenách našej planéty hovorí o tom, že naša schopnosť rozlíšiť vplyv činnosti človeka od vplyvu prirodzených zmien klímy na oteplenie, ako aj schopnosť predpovedať ďalší vývoj počasia, bude ešte niekoľko rokov veľmi obmedzená. Globálne oteplenie môže znepokojovať, ale nie je až takou hrozbou, ako sa to snažia tvrdiť rôzne ekologické hnutia. Zdá sa, že toto si rozhodujúca svetová veľmoc dobre uvedomuje a ostáva pre ňu vrcholne prioritnou nemenná idea. Je ňou presvedčenie, že sloboda a prosperita sú prvoradými záujmami ľudstva.
Ak sa toto smerovanie nezmení, môžeme to považovať za dobrú správu o oteplení.
Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 49/2000
pred 5 hodinami
Príspevky
