Pátranie po príčinách existencie javov patrí k ušľachtilým ľudským činnostiam. Horšie je, ak pátrame po príčinách javov, ktoré síce nejestvujú, ale ich existenciu považujeme za východiskový predpoklad nášho bádania. Tak vznikajú mýty.
Existuje veda, výroková matematika, ktorá sa venuje problematike správnosti kladenia otázok a používania kritických metód argumentácie. Kladením nesprávnych otázok s úmyslom dosiahnuť „správne“ ciele sa zaoberá propaganda. Odlíšiť pravdu od lži, argumentáciu od demagogického zavádzania býva občas veľmi ťažké. V environmentalistike tento problém podkopáva samotné základy vedného odboru.
Nástroje omylov
Propaganda mocných je stará ako ľudstvo samo. Kladenie otázok, ktoré obsahujú neexistujúci predpoklad, má hlboko zapustené korene. „Ty neexistuješ!“ dozvedá sa hrdina Orwellovho románu a, vychádzajúc z tejto absurdnej premisy, má odpovedať na ďalšie otázky. Komunistická propaganda organizovala povinné školské súťaže s názvom „Kronika priateľov Sovietskeho zväzu“, hoci predpoklad, že všetky deti našej krajiny sú priateľmi ZSSR, bol podobne nezmyselný. Súčasná mládež povinne súťaží v slohových prácach na tému „Prečo mám rád svoju vlasť?“ s rovnako neplatným predpokladom, že všetky deti svoju vlasť milujú.
Podobne je to s väčšinou globálnych environmentálnych javov. Tie sa odohrávajú v obrovských priestorových celkoch a za mimoriadne zložitých fyzikálnych a chemických podmienok, pričom zanedbanie akéhokoľvek detailu v argumentácii môže zásadne zmeniť definíciu problému. Tak sa stáva, že identifikácia problému je mnohokrát úplne znemožnená. Jednoducho, je ťažké dokázať, či mnohé proklamované ekologické problémy vôbec existujú. Napriek tomu však jestvujú spoločensky akceptované úzusy, ktoré tieto fiktívne javy považujú za vedecky dokázané skutočnosti. Otázky typu „Prečo 2 + 2 = 5?“ si obec environmentalistov kladie až príznačne často a po príčinách podobne nezmyselných tvrdení pátra v mnohých svojich publikáciách, štúdiách a na rozsiahlych diskusných fórach.
Enviropropaganda
Na intenzívnu prítomnosť enviropropagandy som narazil i nedávno, po prečítaní téz k istej rozhlasovej diskusii o trvalo udržateľnom rozvoji, na ktorej som sa mal zúčastniť. Otázky, ktorým chýbali základné prvky kritického myslenia a vnucovali úplne mylné predpoklady, však patria k celkom štandardným environmentálnym témam súčasnosti.
„Prečo sa čoraz viac roztvárajú nožnice medzi chudobným Juhom a bohatým Severom?“ nalieha veľmi obľúbená výčitka, ktorá obsahuje hneď niekoľko neexistujúcich predpokladov. Premisa jestvovania „chudobného Juhu“ a „bohatého Severu“ má zmysel len v prípade, ak otázka mieri na odlišné prírodné špecifiká týchto oblastí, ktoré vytvárajú rozdielne podmienky hospodárskeho rastu. Spoločenský úzus však mieri pod pás: otázka je najmä útokom na tzv. „konzumný“ štýl života západnej civilizácie (s jemným rasovým podtónom), čo je však predpoklad celkom absurdný. Podstata problému chudoby totiž nespočíva v odlišnej klíme alebo zásobe zdrojov nerastných surovín, ale v samotnom ľudstve: v odlišnostiach historického vývoja štátov, v povahe národov, ale najmä v charaktere spoločenského systému na danom území. Dôkazov je neúrekom: od úspechu slobodného trhu „ázijských tigrov“ až po biedu ázijských krajín so spoločenským systémom totalitnej povahy. Netreba zabúdať, že Severná a Južná Kórea sú susedné štáty s rovnakým národom, podobnou históriou a prírodnými podmienkami…
„Čoraz viac sa roztvárajúce nožnice“ sú druhým pochybným predpokladom. Tie „nožnice“ sa totiž „roztvárajú“ už od začiatku prítomnosti človeka na zemi, od prvého primitívneho vzťahu výmeny tovaru. Odlišnosť ľudí v ich schopnostiach je vlastnosť celkom prirodzená a nezmeniteľná. Skúsenosť minulého storočia hovorí o tom, že „zatváranie nožníc“ nie je dosiahnuteľné bez brutálneho potláčania ľudských práv. Tým viac je utopickou tézou mnohých fanatických skupín. Okrem toho dôkaz o zvyšovaní rozdielov medzi ekonomickými vrstvami v porovnaní s minulosťou, samozrejme, chýba. Získať sa nedá, pretože nepoznáme metódu, ktorou by sa tieto rozdiely u historických spoločenstiev dali dostatočne presne porovnať.
„Dokedy môžu bohaté krajiny míňať neúmerné množstvo surovín a energie oproti inému svetu?“ je ďalšia z otázok navádzajúcich na vznik mýtu. Jej posolstvo sa vkráda nenápadne: bohatí žijú „na úkor“ chudobných, hoci neexistuje ani najmenší dôvod prideliť tomuto predpokladu pravdivostnú hodnotu. Miera spotreby surovín nemá totiž žiadnu povahu; je taká, aká je. Na základe akých kritérií sa dá posúdiť, či spotreba zdrojov je „dobrá“, alebo „zlá“, nízka, alebo premrštená? Jej rozsah a intenzitu reguluje trh, ktorý reflektuje na dopyt a objem zdrojov. Okrem toho je nepopierateľné, že ekonomická prosperita krajín súvisí s rozsahom ich politických a ekonomických slobôd; a sloboda je v našich končinách ideou vysokej mravnej hodnoty.
Otázka „Dokedy je možné zvyšovať spotrebu neobnoviteľných zdrojov surovín?“ má príbuzné korene. Jej dráždivosť podnecuje hystériu z pominuteľnosti modernej civilizácie i napriek tomu, že je úplne pochabá. Historická skúsenosť potvrdzuje, že spotrebu zdrojov je možné zvyšovať dovtedy, kým nevznikne problém s ich nedostatkom. Je veľmi pravdepodobné, že v priebehu tisícročí sa civilizácia musela vyrovnávať najmä s lokálnym nedostatkom zdrojov, mnohokrát i za cenu ťažkých obetí. V ostatných dvoch storočiach, po nástupe prudkého vedecko-technického pokroku a rozsiahlych politických zmenách vo svete, sa však pred vážnou krízou pominutia zdrojov paradoxne neocitla. S touto otázkou sa spája i ďalší úspešný blud: podľa neho, ak by osemdesiat percent ľudstva míňalo zdroje rovnakou intenzitou ako pätina najbohatších štátov, všetky zdroje planéty by sa vyčerpali v priebehu niekoľkých týždňov. Je smutné, že šíritelia paník neholdujú kritickému mysleniu: objem zdrojov je totiž vo veľkej časti najmä problémom nákladov ich ťažby. Okrem toho nemožno pochybovať, že ak by spomínané „chudobné“ štáty disponovali rozsahom slobôd podobným ich „bohatým“ vzorom, kvalita a intenzita vedecko-výskumnej činnosti by bola neporovnateľne vyššia. Prechod k spotrebe obnoviteľných zdrojov by tak prebiehal oveľa rýchlejšie.
Napokon je tu obľúbený problém globálneho otepľovania. „Ako riešiť problém klimatickej zmeny?“ pýtajú sa mnohí horliví klimatológovia a neuvedomujú si skutočnosť, že v problematike klimatickej zmeny ako javu spôsobeného ľudskou činnosťou nejestvuje podnes široký vedecký konsenzus. Do vleku paniky z klimatickej zmeny naskočilo i medzinárodné spoločenstvo, ktoré ustanovilo skupinu odborníkov určenú na skúmanie dopadov a možností zmiernenia následkov klimatickej zmeny, čím výrazne oslabilo možnosť získania objektívnych a presných diagnóz…
Ďalšie vzory
Vsúvanie neexistujúcich predpokladov je jedným z možných spôsobov kladenia otázok, ktoré vedú ku vzniku mýtu. Iným sú otázky, ktoré síce vychádzajú z pravdivých predpokladov, požadujú však riešenie problémov, ktoré sú buď neriešiteľné, marginálne, alebo nezmyselné. Otázky typu „Čo s poklesom biodiverzity?“, „Ako zastaviť globalizáciu?“, „Ako riešiť populačnú explóziu na juhu?“ alebo „Ako riešiť zadlženosť tretieho sveta?“ majú povahu podobnú ako skutočnosť, že sa vypaľuje Slnko a kôrnatie Zem.
Bez dôkladnej analýzy problému nie je možné prejsť k druhej fáze, teda nachádzaniu možností jeho riešenia. Svet sa neustále vyvíja a v mnohých prípadoch nie je v silách prírodných vied posúdiť, či je vývoj niektorých javov „dobrý“, alebo „zlý“, keďže nedokážu tieto javy dôsledne kvantifikovať. Preto sa mnohé environmentálne otázky upínajú na to, že kritizujú vývoj ako taký – čo je hlúpe a nebezpečné zároveň. Má zmysel uvažovať o tom, či pokles biodiverzity je javom kladným, alebo záporným? Aký prívlastok prisúdime globalizácii? Vieme sa zhodnúť na tom, akú hodnotu má pojem chudoby? Takto kladené otázky navyše presahujú ciele striktne vymedzených pravidiel vedy smerom k neférovému politickému boju. Stanovené problémy totiž predpokladajú stanovenie určitého modelu morálky, ktorý však nemusí byť správny alebo kompatibilný s cítením tej časti sveta, v ktorej sa rieši. Toto je neprípustné presahovanie cieľov vedeckého bádania.
Nespoznaný -izmus
Kategória lží o životnom prostredí má svoje špecifiká. Enviromýty nemajú silnú opozíciu a väčšina z nich je spoločensky plne akceptovaná. Mnohé environmentálne otázky pritom prekrúcajú poradie príčiny a následku a spôsob ich kladenia ovplyvňuje nezávislosť hľadania odpovede. Pre politikov, ktorí presadzujú morálne modely v praxi, je ťažké odpovedať na zle položenú otázku jej spochybnením. Médiá nemajú rady, ak niekto napáda zmysel nimi kladených otázok. V úsilí zodpovedať každú absurdnú otázku tak politici prispievajú k šíreniu mýtov. Verejnosť nadobúda presvedčenie, že ak sa o probléme hovorí, potom ten problém bezpochyby existuje.
Enviromýty majú ešte jedno skryté špecifikum. Ich prioritou je najmä otázka chudoby a hľadanie spôsobov jej odstránenia. Nech mi je odpustená trúfalosť tvrdenia, ale domnievam sa, že chudoba má síce mnoho nepríjemných dosahov na kvalitu ľudského života, cti však netratí. Glorifikácia problému peňazí na úkor duchovných hodnôt človeka je zo strany „envirobijcov“ neospravedlniteľná.
Minuloročný „summit Zeme“ v Johannesburgu bol prvou významnou udalosťou, ktorá mierne naštrbila základy súčasného nazerania na globálne environmentálne problémy. Svet však ešte zďaleka nie je v situácii, aby bol schopný prehodnotiť rozsiahlu mašinériu lží a poloprávd o životnom prostredí a položiť si „kacírske“ otázky o zmysle reštriktívnej environmentálnej politiky. Cesta k takémuto poznaniu je dlhá a vedie najmä cez hľadanie súvislostí environmentalizmu so zhubnými ideológiami minulého storočia.
Radovan Kazda
pred 5 hodinami
Príspevky
