10 novembra 2001

Domino Fórum, 45/2001:
Korupčné poľnohospodárske dotácie

Slovensko prispieva poľnohospodárom každoročne sumou presahujúcou 10 miliárd korún. O systéme kritérií pre udeľovanie dotácií a o možnostiach kontroly využitia týchto prostriedkov sa však píše málo a nekoná sa vôbec nič. Mlčky sa tak prehliada verejné tajomstvo o korupcii.

Kritizovať poľnohospodárske dotácie nie je veľmi ťažké. Každý pravicový politik by mal ovládať základné argumenty. Dotácie sú nespravodlivé, lebo znevýhodňujú úspešných na úkor neúspešných. Dotácie ponižujú ich prijímateľov, lebo ich stavajú do pozície žobrákov. Dotácie konzervujú katastrofálny stav, predlžujú klinickú smrť a obmedzujú slobodný trh. Podobne však nie je veľkým problémom ani ich obhajoba zo strany ľavice. Jej argumentácia prebieha najmä v týchto bodoch: Celá Európska únia dotuje a naše nedotované poľnohospodárstvo by na jej trhu definitívne skrachovalo. Výrobné podmienky jednotlivých užívateľov pôdy sa veľmi odlišujú a znevýhodnených je potrebné kompenzovať. Trh s poľnohospodárskymi komoditami má svoje výrazné špecifiká a jeho mechanizmy nemôžu byť slobodné. A napokon, aby sa zabránilo zániku mnohých regiónov, udržať poľnohospodársku výrobu a zamestnanosť v nej je nevyhnutné.

Tentoraz však tento odveký pravo-ľavý spor neotvárajme a pokúsme sa nájsť argumenty proti dotáciám, ktoré sú prijateľné pre oba tábory.

Čo je bez rizika, to sa deje

Podľa údajov Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (MPSR) boli v roku 2000 užívatelia poľnohospodárskej pôdy dotovaní čiastkou presahujúcou sumu 12 miliárd korún. V našich podmienkach je to veľmi vysoká suma, ktorá tvorí významnú časť štátneho rozpočtu. Ak by tieto peniaze vlastnil niekto konkrétny, celkom isto by si dal záležať na tom, aby ani jedna koruna nevyšla nazmar. Oveľa horšia situácia však nastáva, ak tieto peniaze rozdeľuje štát.

Z tých 12 miliárd korún tvoria veľkú väčšinu (približne 11 miliárd) dotácie na konkrétne účely (tzv. dotačné tituly), ktorých je približne tridsať. Viac ako polovica z celkovej sumy dotácií pre rok 2000 však bola vyplatená len na dva účely. U oboch sa prejavuje podobný problém: pre udelenie dotácie sú síce stanovené určité prírodné kritériá, ich splnenie je však ľahko realizovateľné pre ktoréhokoľvek žiadateľa. Navyše, v prípade kontroly skutočného využitia dotačných prostriedkov je celkom prípustné argumentovať náhlou zmenou prírodných podmienok a zabezpečiť si tak dokonalé alibi. V praxi to môže vyzerať aj takto:

1. Dotácia podnikateľom, hospodáriacim na pôde v horských a iných poľnohospodársky znevýhodnených oblastiach (3,36 mld Sk)

Výnos MPSR stanovuje, že poľnohospodársky znevýhodnené oblasti sa odvodzujú s prihliadnutím na bonitáciu poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF). To znamená, že každý kataster je zaradený do príslušnej skupiny ceny pôdy (SCP), ktorá sa odvodzuje na základe systému bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ) a každé pásmo SCP je potom dotované odlišnou sumou peňazí na jeden hektár. Inak povedané, BPEJ sú rozhodujúcim kritériom pre určenie dotačného pásma. Problémom je, že BPEJ ako rozhodujúce kritérium veľmi neobstojí. Systém BPEJ vznikal v sedemdesiatych rokoch na základe údajov získaných z komplexného prieskumu pôd, ktorý bol vykonávaný od šesťdesiatych rokov na území celého Slovenska. BPEJ poskytujú mnohé informácie o pôdach Slovenska, užitočné pre rôzne oblasti ľudskej činnosti: či už v kartografii, alebo ako zdroj pre krajinné plánovanie a iné pôdno-klimatické analýzy. O BPEJ je však známe, že poľnohospodári ich v praxi takmer nevyužívajú. Ako každá kolosálna akcia vtedajšej doby, aj jej výsledky totiž trpia výraznou nepresnosťou údajov: či už to bolo spôsobené veľkým zaťažením, ľudskou chybou (prieskumy vykonávalo veľmi veľa ľudí s rôznym vzdelaním a diagnostickým odhadom), ale známe sú aj historky o bonitách, vytvorených priamo na predsedovom stole… V každom prípade pedológovia potvrdia, ako chronicky často sa pri súčasných prieskumoch pôd stretávajú s nesúladom takto vytvorených jednotiek so skutočným stavom.

Ak by sme aj priznali BPEJ dostatočnú informačnú hodnotu, stále ostáva otvorený problém možnej korupcie. Kto skontroluje tie stovky dotačných rozhodnutí a aké kritérium kontroly si zvolí, keď výnos MPSR uvažuje len o „prihliadnutí“ na bonitáciu PPF (hoci v skutočnosti je to vlastne jediné kritérium)? Alebo systém katastrov: máme sa vari domnievať, že ak z dvoch susediacich katastrov patrí medzi poľnohospodársky znevýhodnené iba jeden, potom pôdy na tom vedľajšom (vzdialenom len pár metrov) sú o toľko lepšie, že nepotrebujú dotáciu? Ďalej, charakter prírodných procesov v pôde a jej okolí je natoľko komplikovaný, že ak by aj bol zistený nesúlad ceny pôdy podľa BPEJ so skutočným stavom, argument prebiehajúcej zmeny klímy alebo akejkoľvek inej prirodzenej zmeny prostredia bude správnym a dostatočným alibi.

Je pravdepodobné, že takýto postup sa aj mnohokrát použil. Ťažko sa totiž dá inak vysvetliť, že medzi „horské a inak poľnohospodársky znevýhodnené oblasti“ patrí podľa príslušného kľúča MPSR aj veľké množstvo katastrov zo Žitného ostrova, teda v nížinnej a najúrodnejšej časti Slovenska.

2. Osobitné riešenie dosahov mimoriadneho sucha v roku 2000 (3,12 mld Sk)

V prípade osobitnej dotácie za sucho musí byť určenie overiteľných kritérií pre pridelenie dotácií ešte zložitejšie než v prvom prípade. Dá sa reálne odhadnúť, akú výšku úrody by dosiahol užívateľ pôdy v prípade štandardného klimatického priebehu vegetačného obdobia? Všetci vieme, že to nie je možné, lebo predpovedanie presných potenciálnych úrod na základe ostatných faktorov je v praxi nerealizovateľné. K akej hodnote sa potom kompenzuje? A aký je potom zmysel poistenia? A ďalej: kto posúdi zodpovednosť užívateľov pôdy, ktorých strata nemusí byť vôbec spôsobená suchom, ale v mnohých prípadoch len včasným nepoužitím existujúcej závlahy, šetrením na pesticídoch, nezvolením vhodnej agrotechniky alebo iným zanedbaním svojho hospodárenia? Takí sú v rovnakom vreci s tými, ktorí hospodárili zodpovedne. Okrem toho, aj v tomto prípade sa ťažko vysvetľuje, ako sa medzi subjekty postihnuté suchom dostali zvyčajne vlhké podhorské podniky Liptova či Slovenského Rudohoria.

3. Dotácie prostredníctvom štátnych fondov (1,43 mld Sk)

Veľmi špeciálnym prípadom rizika vzniku korupcie sú niektoré dotačné prostriedky, udeľované prostredníctvom štátnych fondov, najmä Štátnym fondom ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ten údajne tohto roku zaniká), pri ktorých nielenže nie je možné stanoviť presné kritériá splnenia podmienky pre udelenie dotácie, ale je takmer nemožné zistiť, či sa dotačné prostriedky na stanovený účel použili.

V prípade melioračných opatrení na pôde, ako sú kyprenie, podrývanie, zúrodnenie ťažkých pôd či vápnenie (minulý rok v dotáciách cez 200 miliónov korún) je systém dokonalého alibi pomerne jednoduchý. Vychádza z faktu, že za hlavné kritérium pre udelenie dotácie sa považuje preukázanie existencie, rozsahu a intenzity poškodenia pôdy. S týmto účelom sa v projektovom konaní odoberajú pôdne vzorky na rozbor hydro-fyzikálnych, prípadne chemických vlastností pôd, ktoré majú tieto indikácie poškodenia dokázať, prípadne vyvrátiť. Vzhľadom na nevyspytateľnosť prírodných podmienok v pôde a ostatných zložkách okolitého prostredia je však možnosť zneužitia takýchto meraní veľmi veľká.

Ak má užívateľ pôdy úmysel získať dotáciu napriek tomu, že jeho pôdy nie sú poškodené, môže si zabezpečiť také výsledky prieskumu pôd, ktoré žiadané poškodenie „preukážu“. To nie je ťažké získať, pretože reálne nie je možné skontrolovať, či si realizátor prieskumu tie údaje vymyslel, alebo ich skutočne nameral. Ak by sa takáto kontrola mala uskutočniť, musel by iný nezávislý subjekt odobrať vzorky z toho istého miesta, z akého ich odoberal realizátor prieskumu. To je však technicky takmer neuskutočniteľné, a navyše, ak by sa to aj výnimočne podarilo a vzorky sa odoberú z totožného bodu, výsledky už nemusia byť zhodné, pretože odvtedy prešla pôda ďalším fyzikálnym a chemickým vývojom (napríklad prejazdom agrotechniky). Nehovoriac o tom, že aj realizátor kontroly môže byť ľahko a bezpečne „uplatiteľný“.

V neuveriteľne dlhom reťazci ľudí, organizácií a úkonov, vystupujúcich v niektorej z etáp dotačného procesu, existuje omnoho viac nekontrolovateľných ako kontrolovateľných článkov: od realizátorov prieskumu a projektu cez overovateľov projektu, komisiu rozhodujúcu o udelení dotácií, vlastníkov melioračných strojov, užívateľov pôdy až po kontrolórov využitia finančných prostriedkov na stanovený účel. Tak sa môže celkom ľahko stať, že štátne dotačné prostriedky sa pridelia na riešenie neexistujúceho problému a potom sa použijú na celkom iný účel. Je to slepá ulička, v ktorej sa vždy dá korumpovať a plytvať.

Hádanka

Predstavme si, že istý poľnohospodársky subjekt prosperuje tak dobre, že zaplatí svojim zamestnancom dovolenku v Tunise (mimochodom, táto hádanka je na motívy skutočnej udalosti). Samozrejme, ako väčšina užívateľov pôdy, aj tento subjekt sa nachádza na zozname poberateľov prostriedkov od štátu, hneď v niekoľkých dotačných položkách, okrem iného aj za mimoriadne sucho v roku 2000. Nuž, všetka sláva úspešným podnikateľom, ale otázka v tomto prípade mieri k samotnému zmyslu dotácií: z čích peňazí budú dovolenkovať tí ľudia, ak veľká časť ich zisku pochádza z dotácií? Nemal by podnik, ktorý je odkázaný na finančnú pomoc štátu, vrátiť všetok svoj zisk do štátnej kasy? A kam sa potom stráca mýtus o našom krachujúcom poľnohospodárstve? Podstata problému sa tak odkrýva celkom sama: dotácie možno vôbec nie sú potrebné, ale najmä sú zlé, lebo z ich poberateľov robia vazalov. Dobrý hospodár by sa mal dotáciám brániť, lebo po ich prijatí sa už nikdy nezbaví podozrenia z korupcie a klientelizmu.

Čo robiť?

Mnohí vykladači textov možno zatúžia po reakcii v presvedčení, že tento text je obvinením ministerstva pôdohospodárstva z korupcie a plytvania. Nie je to však pravda. Systém udeľovania dotácii zo strany MPSR neusvedčuje nikoho z kradnutia. Spôsobuje však to, čo robí každý, kto rozdáva peniaze bez možnosti zistenia ich skutočnej potreby a účinnej kontroly ich využitia: vytvára obrovský priestor pre bezpečné korumpovanie a plytvanie prostriedkami štátu.

Dejiny korupcie sú neúprosné: tam, kde sa bez rizika podplácať dá, tam sa aj podpláca. Ako to už býva, dôkazy o kradnutí vždy zmiznú a povetrím sa šíria len zvláštne správy o ľuďoch, čo „vedia v dotáciách chodiť“. („Podnikateľ v dotáciách“ – odveké remeslo sprostredkovateľov medzi nižšími a vyššími korupčnými článkami.) Mnoho okolností v systéme poľnohospodárskych dotácií naznačuje reálne a vysoké riziko vzniku korupcie. Pritom neexistuje veľa možností riešenia tohto problému. Naša spoločnosť musí uveriť konzervatívnej poučke o dedičnom hriechu a brániť sa všetkým potenciálnym rizikám vzniku korupcie. To znamená nebáť sa. Ani krachu tých, čo ku krachu dlhodobo inklinujú, ani demografických zmien, ktoré aj tak nastanú, ale ani Európskej únie, o ktorej nevýhodách tak zaryto mlčíme.

Lebo to, čo sa má skončiť, sa raz dozaista skončí. Záleží len na tom, ako dlho umožníme socialistom zachraňovať nezachrániteľné infúziami z našich daní.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 45/2001

10 augusta 2001

Domino Fórum, 30/2001:
Globálne otepľovanie

Pravda o našej Európe je už mnoho desaťročí taká, že má veľa problémov so zodpovedným prístupom k riešeniu závažných svetových problémov. A tak si vymýšľa problémy vlastné, v ktorých sa snaží tváriť ako rozhodný a spravodlivý vládca. Bonnská konferencia o klimatickej zmene má byť jednou z jej ďalších odpovedí na obvinenia z ľahostajnosti a prílišnej zahľadenosti do seba. Má to však jeden háčik: ak sa dokážeme odpútať od všetkých tých mediálnych paník o blížiacom sa konci sveta, či o samovražednom postoji Spojených štátov, zistíme, že tento krycí manéver je len prekrútenou podobou jej obvyklého postoja.

Hoci závažnosť problému globálneho otepľovania (GO) je najmä v očiach Európanov skutočne významná, skúsme otepľovanie chvíľu vnímať len ako jednu z mnohých tém, ktoré pretrvávajú z jediného dôvodu: kvôli oddávnemu a dedičným hriechom zaťaženému zvyku človeka prispôsobovať sa malým, no o to výhodnejším klamstvám.

Metodika úspechu

Výhodné klamstvo je malá nepravda alebo len trochu prefarbená pravda. Zdanlivo neškodná a najmä rýchlo zabudnuteľná lesť na svedomí. Tvárime sa, že neexistuje, hoci každý už aspoň raz prijal jej výhodné pravidlá hry, prinášajúce veľký osoh za zdanlivo drobnú morálnu ujmu. Iba zdanlivo, samozrejme, lebo pravidlá tejto hry sú veľmi záludné a v tejto záludnosti spočíva ich mechanizmus úspechu. A práve ona, zdá sa, ostala nepostrehnutá aj v probléme globálneho otepľovania. Mnohé spoločenské a politické sily totiž v tej hre vysoko prehrávajú.

Médiá. Nevyhnutnou snahou moderných médií, najmä tých, ktoré oslovujú široký počet ľudí, je ponúkať svojim zákazníkom silné a pútavé príbehy. Lenže, ako vieme, takých príbehov niet nikdy dosť, a tak sú médiá vystavené lákavej ponuke drobného "zľavenia" z kritéria pravdivosti ich správ. Táto malá lesť funguje veľmi spoľahlivo práve na environmentálnych témach: životné prostredie hodnotené v obrovských priestorových veličinách je natoľko zložitým mechanizmom prírodných javov, že hranica medzi pravdou a teóriou, teóriou a čistou hypotézou, je len veľmi ťažko odlíšiteľná a pre laickú verejnosť vskutku ľahko manipulovateľná.

Vlády. Všetko, čo je financované vládou, má tendenciu byť korumpované, pretože vždy, keď rozdeľuje peniaze niekto iný, než ich priamy vlastník, je veľmi ťažké zabrániť ich šafáreniu. Tento problém sa nevyhýba ani štátom financovaného výskumu. Vedecké témy totiž neurčuje len samotná odborná obec, ale veľmi často práve spoločenská objednávka, ovplyvňovaná médiami, politickými stranami, či záujmovými skupinami. Je známe, že socialistické vlády majú sklony vytvárať stále nové organizácie, zamestnávať čoraz viac byrokratov a prideľovať čoraz viac finančných prostriedkov. Typickým príkladom takéhoto postupu je i zriadenie Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC), ktorý už trinásť rokov zamestnáva odborníkov a produkuje výstupy, známe svojou obsahovou pochybnosťou a problematickou zmysluplnosťou. Zdá sa, že IPCC posúva hranicu medzi dohadmi a realitou podľa svojich vlastných pravidiel. Je totiž organizáciou vytvorenou účelovo pre skúmanie okolností problému, ktorého samotná existencia je podnes spochybňovaná. Najväčším nešťastím IPCC výstupov sú však ich skrátené, sumárne Správy pre politických stratégov (Summary for Policymakers), ktoré sú veľmi tendenčným zhrnutím širokého problému a stávajú sa najmä v Amerike terčom ostrej kritiky.

Vedecká obec. Európska únia určuje okruh vedeckých problémov pre svoje Rámcové programy, na základe ktorých je možné predkladať návrhy vedeckých projektov na získanie grantu z ich fondov. Tento systém je síce technicky prepracovaný, kritériá pre pridelenie prostriedkov sú prísne a širokou komisiou dôkladne posudzované, avšak podstata takto postavených pravidiel je typicky ľavicová – vedecké témy totiž nie sú určované požiadavkami trhu, ani schopnosťou kvalitných vedcov presvedčiť o ich potrebe, ale sú diktované štátnym (v tomto zmysle nadnárodným) orgánom. Tento hendikep však navádza vedeckú obec na riešenie tém, ktoré sú práve "v móde", pretože pri nich je najväčšia šanca na získanie grantových financií. Netreba snáď dodávať, že "udržateľný rozvoj" a "klimatické zmeny" patria medzi najštedrejšie honorované témy.

Záujmové skupiny. O ekologických mimovládnych organizáciách (EMVO) sa už popísalo mnoho. Motivácia k mýtizovaniu vedeckých problémov v očiach verejnosti u časti z nich je známa. Minulosť jasne dokázala, že v mnohých prípadoch EMVO naozaj nedokázali odolať pokušeniu zvýšiť si týmto spôsobom vplyv na spoločenské dianie, ako aj na zisky z grantov. Pohnútky ekologických aktivistov sú vedené najmä osobným a hlboko zakoreneným presvedčením, že riešenie environmentálnych tém musí byť vždy prvoradé a v spore s ekonomickými limitmi nespochybniteľne dominantné. Spôsob vystupovania takýchto ekoaktivistov na verejnosti, ich zásadové vegetariánstvo, revolučné obhajovanie "práv" zvierat, ale aj to pozoruhodne súdržné nepriateľstvo k všetkému, čo súvisí s Bushovou Amerikou, to všetko ich čoraz viac prikláňa k izolovaným, až sektárskym prúdom.

Klimatické mýty

Mnohé rozšírené tvrdenia o globálnom otepľovaní sú len obyčajnými mýtmi. Medzi tie najrozšírenejšie patria tieto dva:

1. Existuje jasný vedecký konsenzus v hlavných tézach o globálnom otepľovaní.

V amerických nezávislých think-tankových organizáciách, ktorých deficit je v Európe veľmi citeľný, pôsobí množstvo špičkových vedeckých pracovníkov, ktorí sa zasadzujú o reálne vnímanie klimatických zmien ako problému do značnej miery nejasnému a nepreskúmanému. "Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky, ako vedecky." – vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, člen tímu IPCC, ktorý pred dvoma mesiacmi vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Prvým známym kritikom práce IPCC však bol profesor Frederick Seitz, kritik teórie GO, emeritný prezident Rockefellerovej Univerzity a bývalý prezident Národnej akadémie vied, ktorý už v roku 1996 obvinil predstaviteľov IPCC z neautorizovaných zmien v jeho texte a neumožnenia zásahu do konečného znenia Druhej správy IPCC. Táto bola údajne pozmenená tak, aby teória globálneho oteplenia vyznela v záverečnej správe oveľa "tragickejšie".

Najznámejším masovým vedeckým odporom voči teórii GO je Lipská deklarácia, podpísaná desiatkami klimatológov z celého sveta na vedeckej konferencii v roku 1995. Jej posolstvom je presvedčenie o neexistencii všeobecného vedeckého konzsenzu o vplyve produkcie oxidu uhličitého na zosilnený skleníkový efekt, nesúhlas s politicky motivovanou snahou o unáhlené konanie a deklarovanie, že desivé predpoklady budúceho oteplenia nemôžu byť oprávnené na základe existujúcich klimatických záznamov. V podobnom duchu je vedená aj novšia petícia Oregonského inštitútu vedy a medicíny, ktorú podpísalo už vyše tisíc odborníkov. Podobne ako u spomínaného Lindzena, aj práce ďaľších významných vedcov, S. Fred Singera (ex-riaditeľa U.S. Weather Satellite Service) a Patricka Michaelsa (University of Virginia) predpovedajú skôr nepatrné, až úplne malé oteplenie, pričom tieto výsledky sa ukazujú byť správnymi aj na základe balónových a presných satelitných pozorovaní.

2. Kjótske protokoly sú správnym rozhodnutím a ich implementácia dokáže zabrániť otepľovaniu atmosféry.

"Kjótsky protokol je absurdný... USA signovali niečo, čo súhlasí s preventívnym princípom – s myšlienkou tej povahy, že ak nemáte dáta, ak nemáte vedecké podklady, ale ak niekto navrhne problém, ste povinní ho okamžite riešiť." – odpovedá na túto tézu profesor Lindzen. Preventívny princíp však nie je jediným problémom dohody z Kjóto. Protokol diskriminuje úspešné a bohaté krajiny, u ktorých sa predpokladá len mierny rast produkcie skleníkových plynov, na úkor krajín chudobných (ale aj Ruska, Číny a Indie), ktorých rast bude v najbližšej budúcnosti oveľa prudší. Týmto krajinám však nevyplývajú z dohody žiadne povinnosti. Navyše, podľa výpočtov Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, ak by aj všetky zúčastnené krajiny splnili záväzky kjótskeho protokolu, v roku 2050 by ich výsledkom bolo "ušetrenie" o 0,07 °C globálneho oteplenia, čo je teplota celkom zanedbateľná.

3. Zamietnutie kjótskych protokolov je dôsledkom amerického egoizmu.

Američania neodmietajú problém globálneho otepľovania ako celkom neopodstatnený. To, čomu sa zamietnutím účasti na kjótskych protokoloch už v roku 1997 (pomerom 95-0 hlasov v Senáte amerického Kongresu) a odmietnutím ratifikácie zmluvy Bushovou administratívou z tohto roka skutočne bránia, je účasť na zmluve, ktorá chce riešiť vedecky nedostatočne potvrdený problém za podmienok, ktoré sú pre USA celkom diksriminačné. Filozofia protokolu spočíva totiž v tom, že hospodársky najúspešnejšie krajiny musia pykať za svoju pracovitosť a schopnosť budovať si slobodné a prosperujúce spoločenstvo. A to je idea na americké zvyklosti príliš totalitného pôvodu.

Ach, tá Európa!

Zdá sa, že problém klimatickej zmeny tkvie celkom inde a americká tlač sa ho nebráni pomenovať. Tým problémom je Európa, ktorá už mnoho rokov hľadá svoju tvár, utápajúc sa v ľavicových vládach jej najsilnejších štátov. Predstavitelia Európskej únie sa nezdráhajú hľadať spojencov pre kjótske protokoly v krajinách typu Číny, Iránu a Ruska, ktoré za týmto účelom navštívila delegácia EÚ pod švédskym vedením v apríli tohto roka, hľadajúc tak spôsob, akým primäť Ameriku k ústupu. Pradoxné je, že jedinou európskou krajinou, ktorá doposiaľ kjótske protokoly ratifikovala, je Rumunsko, ktoré tým akoby napĺňalo obsah nášho zamatového revolučného hesla "poručíme větru dešti, platí už jen v Bukurešti". Pravý úmysel sa tak odkrýva celkom sám: Európa hospodársky zaostáva a využíva tak všetky mechanizmy, aby zabrzdila rast svojich konkurentov.

Spoločenská hra na dobrých ochrancov pred zlými americkými egoistami, ktorú rozohrali médiá, etatistické vlády a extrémistické záujmové skupiny tým drobným prifarbením štandardného vedeckého problému, mala možno ambície narábať s malým výhodným klamstvom. Ako to však so lžou býva, veľmi rýchlo môže prerásť svojho autora a stať sa nezvládnuteľnou epidémiou. Vyvolávanie strachu je totiž vyvolávaním starých duchov. Hrozí návratom ku dňom, v ktorých zistíme, že strach z „nepriateľov“ životného prostredia je len metamorfózou bývalého strachu z kulakov, či buržoáznych nacionalistov.

Spracované zo zahraničných prameňov (IPCC, UNFCCC, The Heritage Foundation, The Cato Institute, The Wall Street Journal, www.john-daly.com a ďalšie).



História témy

Prvá zmienka o globálnom otepľovaní sa datuje do roku 1896, kedy švédsky vedec Svante Arrhenius vo svojej práci „Philosophical Transactions“ načrtol teóriu, podľa ktorej rast emisíí oxidu uhličitého (CO2) zapríčený spaľovaním uhlia počas idustrializácie môže spôsobiť globálne otepľovanie Zeme. Arrhenius predpovedal, že zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére bude viesť k zvýšeniu teploty o 5 ˚C.

Teória globálneho otepľovania (GW – z anglického „global warming“) začala oživovať po roku 1950 publikačnou činnosťou amerického vedca Revelleho. V roku 1957 Revell a Seuss dokázali, že významné množstvo CO2 emitované do atmosféry nie je pohlcované oceánmi, ako sa predpokladalo, ale zostáva v atmosfére a môže spôsobiť globálne otepľovanie. Produkciu CO2 nazvali vtedy „veľkým geofyzikálnym experimentom“ s klímou Zeme.

V 60.-tych a 70.-tych rokoch 20. storočia nastal obrat vo vnímaní GW, keďže teplota na severnej pologuli bola chladnejšia, než v predchádzajúcich dekádach. Mediá zareagovali tým, že začali šíriť správy o blížiacej sa ľadovej dobe.

V roku 1976 vedci identifikovali metán (CH4), oxid dusný (N2O) a CFC ako ďalšie tzv. skleníkové plyny.

Návrat k teórii GW nastal na v 80.-tych rokov, kedy globálny priemer teploty vzduchu opäť stúpal a na verejnosť začali prenikať výsledky matematických modelov, predpovedajúcich vzrast teploty atmosféry o 4 ˚C pri zdvojnásobení emisií CO2.

IPCC

V roku 1988 bol ustanovený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC) ako spoločný projekt Environmentálneho programu OSN (UNEP) a Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) za účelom hodnotenia vedeckých, technických a socio-ekonomických informácií dôležitých pre hodnotenie vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu, jej potenciálneho dopadu a možností jej zmierenia.

IPCC pracuje v troch skupinách. Prvá pracovná skupina (Working Group – WG1) sa zaoberá skúmaním samotného javu globálneho oteplenia a jeho vedeckými interpretáciami. WG2 skúma vedecké, technické, environmentálne, ekonomické a sociálne aspekty klimatickej zmeny, jej pozitívne a negatívne následky na životné prostredie a ľudské zdravie, s dôrazom na regióny. Tretia skupina (WG3) analyzuje možnosti zmierenia následkov klimatickej zmeny.

Úlohou IPCC bolo položiť vedecké a ekonomické základy politiky klimatickej zmeny ako prípravu na Summit Zeme v Rio v roku 1992. Každá pracovná skupina IPCC taktiež spracováva každých päť rokov tzv. hodnotiace správy (Assessment Report), ktoré pozostávajú z dvoch častí: širokej technickej analýzy a stručného súhrnu pre politických stratégov.

Rio 1992

V júni 1992 sa v Rio de Janeiro konala Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, známejšia pod názvom Summit Zeme, vnímaná ako následníčka konferencie OSN zo Štokholmu z roku 1972. Okrem Agendy 21 a niekoľko ďaľších významných dokumentov bola prijatá aj Rámcová dohoda o klimatickej zmene (UNFCCC). Jej účastníci položili základ pre budúce konferencie účastníkov dohovoru (Conference of the Parties – COP), ktoré sa konajú pravidelne od roku 1995.

Kjótsky protokol

Tretia Konferencia účastníkov dohovoru (COP 3) sa konala v decembri 1997 v japonskom Kjóto a jej hlavným výstupom bolo prijatie protokolu, ktorým sa účastníci zaväzujú podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu skleníkových plynov. Signatárske štáty protokolu sú povinné zmluvy ratifikovať parlamentami svojich krajín, čo však doposiaľ neučinil ani jeden z významných producentov emisií skleníkových plynov.

COP 6 – časť druhá

V dňoch 16.-27. júla 2001 sa v Bonne koná druhá časť Konferencie účastníkov dohovoru o klimatickej zmene (COP 6), ktorá pokračuje po neúspešnom rokovaní v Haagu na jeseň minulého roku. Rokovanie zlyhalo najmä na odlišných postojoch amerických a európskych predstaviteľov, neschopných dohodnúť sa na ďalšom postupe. Očakáva sa, že toto stretnutie uzavrie definitívne možnosť uvedenia zmluvy z Kjóto do platnosti.



Rozhovor

K problémom globálneho otepľovania sa pre DF vyjadril Doc. RNDr. Milan Lapin, CSc., vedúci Katedry meteorológie a klima­tológie FMFI UK, v rokoch 1991-2001 predseda Národného klimatického programu SR.

1. Na prelome 60.-tych a 70.-tych rokoch minulého storočia nastalo krátke obdobie poklesu priemerných ročných teplôt Zeme. Následne sa rozpútala kampaň proti blížiacej sa ľadovej dobe (napr. britská televízia BBC vysielala známy dokument, “dokazujúci” platnosť tejto teórie). Nebolo to prvýkrát, čo sa médiá angažovali v šírení katastrofických scenárov, výrazne tým ovplyvňujúc konanie politikov. Deje sa tak napriek tomu, že významná časť americkej vedeckej obce vyjadruje zásadný nesúhlas s prezentovaním definitívnych stanovísk o vplyve produkcie skleníkových plynov na globálne zmeny klímy, argumentujúc najmä nejednoznačnosťou scenárov jej vývoja. a Považujete za správne, ak sa v súčasnosti tlačí na riešenie problému bez jeho dôkladného vedeckého poznania?

Spomínaný pokles globálneho priemeru teploty vzduchu v období rokov 1964-1976 oproti teplejšiemu obdobiu 1957-1963 bol iba nepatrný (o 0,14 °C) a je možné považovať ho za pri­rodzenú premenlivosť globálneho priemeru teploty vzduchu. Presnosť globálneho priemeru teploty vzduchu na stotiny °C je dnes už plne opodstatnená. Od roku 1977 je globál­ny priemer teploty vzduchu trvalo nad priemerom z obdobia 1951-1980, v období 1987-2000 je to až o 0,25 °C a v období 1990-2000 až o 0,37 °C v priemere, v rekordnom roku 1998 až o 0,64 °C. Oproti obdobiu 1901-1930 bolo v období 1990-2000 v priemere teplejšie dokonca o 0,62 °C. Samozrejme, že niektoré mé­dia sa snažia vyrábať senzácie za každú cenu a nemajú veľkú ochotu publikovať seriózne a vedecky podložené informácie. Skleníkový efekt atmosféry je fyzikálny jav, ktorý je možné jednoznačne dokázať a zmerať. Viac radiačne aktívnych (teda skleníkových) plynov v atmosfé­re znamená stabilizáciu vyššieho priemeru teploty vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry. Ak by skleníkový efekt atmosféry neexistoval, bola by na Zemi v priemere nižšia teplota vzduchu o 33 °C ako teraz. Priemerná koncentrácia hlavných skleníko­vých plynov v atmosfére sa meria na viacerých miestach na Zemi s dostatočnou presnosťou. Veľkým problémom je iba identifi­kácia vplyvu rastúceho skleníkového efektu atmosféry na konkrétnom mieste na Zemi, pretože prirodzená premenlivosť klímy je lokálne oveľa väčšia ako vplyv globálneho otepľovania. Glo­bálne otepľovanie je síce proces pomalý ale stále iba jedným smerom, kým prirodzená premen­livosť klímy predstavuje striedanie kladných a zápor­ných odchýlok.

2. Kjótsky protokol o redukcii skleníkových plynov odmietla americká politická reprezentácia ratifikovať. Okrem nedostatočnej vedeckej podloženosti problému poukazuje aj na diskriminá­ciu USA na úkor rozvojových krajín, ktorým z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne povin­nosti, ako aj na snahu Európy “vypomôcť” si protokolom v súboji s hospodársky unikajúcou Amerikou, spôsobiac jej tým ekonomické škody. Myslíte, že je správne, ak sa problém globál­neho otepľovania rieši len z pozície klimatologickej vedy, bez ohľadu na oveľa širšie dô­sledky realizácie opatrenia?

Pohľad terajšej reprezentácie USA na globálne environmentálne problémy je typicky sebecký. Všetkým krajinám na Zemi je už dávno jasné, že v súvislosti s najväčšou spotrebou energie, surovín a tovarov a s najväčšou produkciou odpadu všetkého druhu sú USA aj najväčším zne­čisťovateľom na Zemi. Dá sa dokonca hovoriť o tom, že USA produkujú asi 25% znečistenia atmosféry, vody a pôdy na Zemi, hoci majú iba asi 5%-ný podiel na svetovej populácii. V prí­pade oxidu uhličitého (CO2) ide o emisiu asi 20 ton za rok na jedného obyvateľa v USA a asi jednu tonu za rok na jedného obyvateľa v rozvojových krajinách. Rastúca koncentrácia CO2 v atmosfére (o vyše 32% oproti prirodzenému stavu) sa podieľa viac ako polovicou na zosilnení skleníkového efektu atmosféry. V posledných 20 rokoch rástla koncentrácia CO2 v atmosfére takmer v súlade so scenármi (asi o 1% ročne) a zdvojnásobenie množstva CO2 v atmosfére sa očakáva okolo roku 2055 (ak sa nepríjmú účinné opatrenia). Problém globálneho otepľovania sa nerieši len z pozície klimatologickej vedy, klimatológovia iba upozorňujú na možné súvisia­ce riziká a navrhujú riešenia. Globálne otepľovanie je aj z vedeckého pohľadu problém veľmi zložitý a existuje ešte rad nevyriešených otázok. Dôležité sú najmä spätné väzby medzi oceán­mi a atmosférou. Navrhované opatrenia na zmiernenie globál­neho otepľovania neohrozujú v dlhodobom časovom horizonte trvalo udržateľný rozvoj a po­travinovú bezpečnosť, lebo obsa­hujú také aktivity, ktoré majú aj vedľajšie kladné dôsledky pre ľudstvo. Závisí od svetovej po­pulácie, či sa rozhodne žiť v budúcnosti v permanentne kon­fliktnej situácii, alebo pripraví pre svojich vnukov a pravnukov čo najprijateľnejšie podmienky. Ak sa oteplí na Zemi v prie­mere o 2 °C do roku 2100 (čo je skoro najmiernejší odhad) s veľ­kou pravdepodobnosťou dôj­de v pre­važnej väčšine regiónov Zeme k takej rýchlej zmene klímy, že to výrazne zhorší až znemožní existenciu stovkám miliónov ľudí (predovšetkým v rozvojových krajinách trpiacich suchom a povodňami, ktorí sa nebudú mať kam presťahovať). Dá sa teda povedať, že za blahobyt rozvi­nutých krajín budú životmi a biedou platiť krajiny najchudobnejšie. Všetky ar­gumenty o ohro­zení prosperity USA sú pri modernom chápaní envi­ronmentálnych problémov naivné. Dá sa to prirovnať k podnikateľovi, ktorý jedovatý odpad vylieva priamo do potoka, lebo mu to v krát­kom časovom horizonte výrazne zlacní výrobu. Neberie pritom ohľad na svo­jich odberateľov a partnerov, prípadne ani na svoje deti a vnukov, ktorým môže spôsobiť v dlhšom časovom hori­zonte vážne zdravotné a existenčné problémy.

3. Hoci slovenská vedecká komunita má sklony považovať súkromný výskum za neobjektívny, faktom je, že systém financovania vedy rôznymi štátnymi dávkami alebo nadnárodnými grantmi ponúka ešte viac dôvodov na umelé udržiavanie problému na “trhu grantových tém”. Každá rozporu­plná vedecká rozprava je preto najmä arénou pre rôzne svetonázory, ktoré zaznievajú z rôznych typov inštitúcií a premietajú sa do jej výstupov. Ako vnímate Vy, z pozície Vášho svetonázoru, problém globálneho otepľovania?

Problém globálneho otepľovania nie je viazaný na svetonázor. Ako fyzik môžem tvrdiť iba to, že ide o problém, ktorého základné vedecké princípy sú už viac ako 100 rokov známe. Podľa terajších poznatkov však neexistuje žiadne zázračné riešenie, ktoré by vplyv zosilňujúceho skleníkového efektu atmosféry eliminovalo bez priameho prispenia ľudstva. Rôzne špekulácie o náhlom ob­javení sa nových rastlinných druhov, ktoré pomôžu odčerpať prebytočný CO2 z atmosféry, alebo o náhlom príchode ďalšej ľadovej doby nemajú v časovom horizonte do 200 rokov žiadne opodstatnenie. Všetky podobné procesy trvali v minulosti tisícky až milióny ro­kov. Teraz ide o riešenie závažného problému ľudstva predovšetkým na naj­bližších 100 až 200 rokov. Realizácie výsledkov výskumu globálneho otepľovania a jeho dôsledkov má napriek tomu veľmi dlhý časový horizont, preto nie je reálne a ani správne, aby takýto výskum finan­coval privátny sek­tor. Najnovšia 3. správa IPCC (medzivládny panel pre klimatickú zmenu) poskytuje rad nových podnetov aj pre výskumné tímy na Slovensku.

Tému spracoval Radovan Kazda a vyšla v týždenníku Domino Fórum, č. 30/2001

10 júna 2001

Domino Fórum, 27/2001:
Srdce ríše zla bije!

Stúpali sme nahor za hurónskym revom detí, vyzbrojených púťovými atrakciami na jedno použitie. Vedeli sme, že naša zlá predtucha sa onedlho naplní: tie píšťaľky, trúby, pušky, lízanky a svetielkujúce prilby budú naším sprievodcom počas celej exkurzie.

„Trstená?“ „Kde je Trstená?,“ kričal kultúrny zamestnanec. V dave detí stojacich pred bránou sa zjavili učiteľky. „Ticho, decká, a zoraďte sa!“ kontrovali tie, ktoré kultúru vyučujú. Chceme vojsť čo najskôr, preto sa tvárime ako súčasť ich výpravy. Vlastne inú možnosť nemáme. Tŕpnem, lebo nemožnosť voľby otvorí vždy moju trinástu komnatu. Tú, ktorú dôverne poznám a usilujem sa jej radšej vyhnúť. Nedá sa. Niekto ma núti nazerať do nej znovu a znovu. Priamo na začiatok osemdesiatych rokov.

Ja totiž nenávidím školské výlety. Vždy som nenávidel všetko, čo súviselo so školou, najodpornejším a zároveň najbrutálnejším podnikom ríše zla. Korene tej nenávisti som pochopil až neskôr a neboli vôbec originálne. Obyčajná túžba po slobode, ktorú však páni vtedajšej ríše nemali radi. Mnohí dnes tvrdia, že slobodu myslenia sa im obmedziť nepodarilo. Nie je to pravda. Orwellovská kontrola myslenia nebola mýtom, ale všednou realitou ich koncepcie vzdelávania. Naučili nás nevoliť, vedomí si skutočnosti, že možnosť voľby je zárodkom nebezpečnej slobody. Kultiváciu výberových možností tak nahradili diktátom všeobecnej pravdy, tej ich pravdy. Otázka „Prečo?“ bola strašidlom pre rýchlokvasné učky, ktoré vôbec netušili, čo je zmyslom ich učenia a celkom bez ostychu plnili zámery pánov ríše. Ich rola bola hlúpa a tragikomická. Nevedeli, že k učiteľstvu nestačí len absolvovať inštitút, že učiteľstvo je najmä remeslom pre vyvolených. Naučili nás nepochybovať a prijímať ich informácie ako univerzálne pravdy, lebo takto je to lepšie, jednoduchšie, „zodpovednejšie“.

Výprava je v kaštieli a deti stíchli. Už po krátkom čase je jasné, že ich to nebaví. Postávajú, pobehujú, obchytkávajú historické zbrane a nezúčastnene sledujú výklad, ktorého zmysel im celkom uniká. Sprievodkyňa recituje text zodpovedne a na vlastný vstup či úsilie o interpretáciu čísiel a mien, ktorými nás ničí, ani nepomýšľa. Faktom je, že jej text sa už desaťročia nemení, iba vynechali záverečný odsek o tom neuveriteľnom šťastí, že po roku 1948 prešiel kaštieľ do rúk spravodlivého štátu. Našťastie, deti už vôbec nepočúvajú, iba zopár dievčatiek si zapisuje každé slovo. Všetci by chceli byť naspäť na púti pri parkovisku alebo v najbližšom supermarkete, míňať rodičovské peniaze na bezcenné hlúposti. Stretávame ich tam všetci, ako v stádach dupocú po eskalátoroch, vrážajú do kupujúcich a obsadzujú pokladne, kopírujúc jeden od druhého vkus prirodzeného vodcu bandy. Za našich čias boli tými lídrami deti pánov ríše, rozmaznané, bohaté a násilnícke. Bol to ďalší eskamotérsky kúsok majiteľov pravdy: všetky deti budú spolu, bez rozdielu na pôvod, záujmy, schopnosti, v každej triede vznikne univerzálny nevkus.

Chladná a ponurá mučiareň má byť svedectvom toho, že stredovek bol naozaj veľmi krutý. Dievčatká si zapisujú, aby vedeli, koľko ľudí sa nemohlo dožiť nášho spravodlivého veku, v ktorom bolo umučených o pár miliónov nevinných ľudí viac. Vychovávať treba metodicky, obsahovo správne a pri každej príležitosti. Sám som príkladom dobrej výchovy. Na Medzinárodný deň detí, v pásme pre školský rozhlas som recitoval: „Americká atómová ponorka OHIO pohltí náklady potrebné na výučbu 16 miliónov detí za školský rok. Nemocnicu s 585 posteľami by bolo možné postaviť za ušetrené prostriedky za strategický bombardér B1.“ Alebo o čosi neskôr, na výročie VOSR, v pásme s názvom „Naša rodná strana“ mi patrilo hneď niekoľko partov: „Ľud tejto zeme našiel svoj smer: ako žiarivá Polárka svietilo na východe boľševické Rusko.“ „Nie, nikdy nesklamala robotnícka strana, úderná, tvrdá, láskavá, čo zmetie ako víchor čistý posledné zvyšky prachu v nás.“

Preto ja, absolvent vzornej výchovy, chápem „učkinu“ potrebu metodicky zapôsobiť. Vrhá všetky svoje sily do diela a láskavým hlasom sa prihovára: „Deti, každý z vás nech si zapamätá jednu peknú vec z tohto kaštieľa, ktorá ho bude v myšlienkach sprevádzať po celý život. Ja už jednu vybratú mám a zostane navždy v mojich spomienkach.“ Objektívne vzaté, v týchto fázach prehliadky ma chytá poriadny hnus, ale som už vo veku, keď mi všeobecná tolerancia ku všetkému, čo smrdí ríšou zla, bráni robiť odvážne gestá. Ako jej dobrý žiak sa podriaďujem všetkým zvyšným procedúram, klamstvám, podsúvaniam, podvodným interpretáciám, ba nazriem aj do toho zázračného zrkadla, ktoré mi do roka splní moje želanie.

Záver zvykne byť melodramatický. Mohol som tvrdiť, že pred zrkadlom som si prial účinnú reformu školstva. Až taký blázon však nie som: predstava, že aj o rok bude moja rodina zdravá, mi pripadá byť oveľa reálnejšia než ovládnutie molocha, ktorý si už dvanásť rokov vykračuje pod vládou ministrov z bývalej ríše.

Pri návrate k autu zisťujeme, že deti sú opäť na púti a míňajú zvyšky rodičovských úspor. Účinok je rovnaký ako tupá snaha systému tĺcť do detí menšinový žáner spôsobom perfídnej interpretácie histórie. Spomínam na učiteľa, ktorý svojich žiakov brával len do prírody, na turistické výlety. Nie každému sa vyhovie, ale pobyt v prostredí, kde sa dá opekať, hrať, rozprávať, kráčať, alebo len tak suverénne ležať, je istotne masovejším útokom na poklesnuté mravy.

Či sa koncoročný výlet deťom páčil, to neviem. Tuším však jedno: reforma školstva sa tento rok opäť nekonala. Aspoň som ju nevidel. Pozor, deti, srdce ríše zla stále bije!

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 27/2001

10 apríla 2001

Domino Fórum, 16/2001:
Enviromoroni v defenzíve

/Američania prestávajú veriť hrozbe globálneho oteplenia./

Tri z veľkých tém, ktoré zamestnávajú americkú spoločnosť v posledných týždňoch, poodhaľujú i mnoho právd o slovenskej politike. Kým k totalitnému režimu v Číne dokáže u nás zaujať postoj i zopár rozumnejších ľavicových predstaviteľov a potreba zníženia daní je jasná aspoň malej časti pravého spektra, k americkému zamietnutiu kjótskych protokolov o globálnom oteplení sa nevyjadruje nikto.

Podobne je to i s verejnou mienkou: Ak sa pokúsite diskutovať s priateľmi na tému Číny, môžete nájsť aspoň malú mieru zhody v názore na škodlivosť akéhokoľvek totalitného režimu. Ak sa však pustíte do riskantnej témy potreby zníženia daní, hrozí Vám jedovatá reakcia: obvinenie z nadŕžania boháčom a bezsúcitného postoja k chudobným. Celkom isto však vôbec nenájdete odvahu spochybňovať boj proti globálnemu otepleniu. Veď uznajte: môžete byť dnes obvinení z ťažšieho zločinu, než je ľahostajnosť k životnému prostrediu?

Čo sa stalo

"S našimi spojencami sa budeme naďalej snažiť o redukciu skleníkových plynov v atmosfére, ale nebudem akceptovať plán, ktorý poškodí našu ekonomiku a pracujúcich", povedal nový americký prezident po stretnutí s nemeckým kancelárom G.Schröderom na margo svojho nedávneho rozhodnutia o nepripustení ratifikácie kjótskych protokolov o globálnom oteplení. George W. Bush prejavil veľkú dávku odvahy postavením sa voči mienke Gorových demokratov, ekologických aktivistov i najbližších amerických spojencov, predstaviteľov Európskej únie. Nie nadarmo vzbudzuje jeho typ politiky medzi zakríknutými konzervatívnymi silami veľké nádeje a šepká sa o nadviazaní na reaganovskú éru.

Zmena politiky USA nástupom nového prezidenta však v prípade globálneho oteplenia nie je až tak výrazná. Hoci z nášho vzdialeného pohľadu sa zdá, že Bush zasadil nečakaný knokaut dobre sa rozvíjajúcej myšlienke, fakty svedčia o pravom opaku. Strach z hrozby globálneho oteplenia v Amerike už niekoľko rokov slabne a všetko nasvedčuje tomu, že sa stane len nostalgickou spomienkou na roky devätdesiate (tak ako freóny boli témou rokov 80-tych), čo by mohol byť dobrý signál pre začiatok objektívneho posudzovania problému. Ani bývalá Clintonova administratíva sa totiž k dohovorom z Kjóto nestavala príliš ústretovo a obštrukčná politika demokratov bola aj príčinou neúspechu stretnutia účastníkov Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene (COP 6) v Haagu na jeseň minulého roku. Naviac, Bush problém globálneho oteplenia vôbec neignoruje, iba uprednostňuje zodpovednosť za svetový vývoj v zmysle viery v potrebu zachovania si mocenského postavenia USA. Odmieta súhlasiť s protokolom, ktorý zvýhodňuje rozvojové (väčšinou totalitné) štáty a diskriminuje americký ľud.

Globálne oteplenie je v Amerike už dlhší čas rozšíreným objektom vtipov, satirických animovaných seriálov a témou pre nočné televízne šou. Je len jednou z množstva kontroverzných otázok, ktoré polarizujú americkú verejnú mienku. Ani dnes, po niekoľkých rokoch práce Medzivládneho panelu OSN pre klimatické zmeny (IPCC) a zverejnenom množstve iných vedeckých štúdií nepozná totiž ľudstvo presvedčivé odpovede na otázky, ktoré celý boom okolo oteplenia rozpútali: či existuje globálne oteplenie v celom rozsahu atmosféry a zemskej plochy, aký význam má obsah skleníkových plynov na zmenu klímy, ale najmä, do akej miery vplýva na oteplenie ľudská činnosť. Vedecká obec je rozdelená, pretože zložitosť klimatických procesov a potreba dlhodobých meraní neumožňuje dať plnohodnotné odpovede v kratšom čase, než je niekoľko desiatok, či stoviek rokov.

To naše Slovensko

Tu, v závetrí Európy, však panuje obvyklý pokoj. Vedecká obec je jednotná v presvedčení o nevyhnutnosti okamžitej redukcie skleníkových plynov, niektorí slovenskí "enviromoroni" (ako v USA ironicky prezývajú extrémnych ekologických aktivistov) považujú dohovory z Kjóto dokonca za príliš slabé a neúčinné. Všade tu cítiť pachuť komunizmu: médiá prezentujú vízie o všemožných spôsoboch blížiaceho sa konca sveta a akákoľvek snaha o konštruktívnu odbornú debatu končí spochybnením zdroja, z ktorého tie "zlé" názory vychádzajú. Tými zdrojmi sú samozrejme "hnusné imperialistické" združenia, platené "bezohľadnými" kapitalistami, ktorí si vo svojej túžbe po peniazoch objednávajú skresľovanie faktov.

Apropo, zdroje. Každý problém, nech je akokoľvek vedecky podložený, býva obvykle interpretovaný mnohými spôsobmi, vychádzajúcimi z odlišných svetonázorov. Tie názory, ktoré sú príbuzné, tvoria potom ucelené zdroje informácií. V prípade globálneho oteplenia však vládne na Slovensku len jediný pohľad. Ten, ktorý pochybuje a relativizuje, kladie práva človeka na úroveň práv ostatnej živej a neživej prírody a šíri strach tým, že považuje človeka nie za tvorcu hodnôt, ale za škodnú, ktorá zničí všetko, do čoho sa pustí. Spochybňuje tak právo človeka využívať svoje najväčšie dary – tie, ktoré ho odlišujú od zvierat.

Je to relikt režimu, ktorý uznával len jedinú interpretáciu sveta. Ak sa u nás doposiaľ argumentuje z pozície rokmi vnútenej nadradenosti jediného názoru, potom nám treba zjaviť aj tú najjednoduchšiu pravdu. Existujú aj iné názory, Slovensko. Tá bitka o vedecké dôkazy je celkom ničotná oproti súboju svetonázorov, ktorý sa na tomto poli odohráva. Spochybňovanie nezávislosti niektorých súkromných zdrojov má oveľa menšie opodstatnenie, než spochybňovanie tých zdrojov, ktoré sú závislé od štátneho rozpočtu. Inak povedané, aj vedci majú radi peniaze a odborníci z mnohých inštitúcií ustanovených len za účelom skúmania klimatickej zmeny (napr. IPCC) by stratili príjmy, ak by sa vplyv ľudskej činnosti na globálne oteplenie ukázal byť omylom.

Americký postoj ku dohodám o redukcii skleníkových vplyvov nie je v žiadnom prípade ľahostajným zavrhnutím otázky. Ak sa má počínanie Busha začať vnímať slovenskou verejnosťou pozitívne, musí sa nájsť politická sila, ktorá sa zbaví bojazlivého taktizovania a otvorí pred verejnosťou svoju trinástu komnatu. Sila, ktorá začne nahlas hovoriť o ľavicových postojoch predstaviteľov Európskej únie, o ekologickom extrémizme ako reálnej hrozbe pre slobodu, ako aj o kvalite slovenských médií, ktoré sa vo svojej profilácii za desať rokov takmer nikam nepohli.

Je to výzva na ofenzívu proti názorom, ktoré tu stále sú, iba si prefarbili svoj červený plášť nazeleno.



Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 16/2001

30 januára 2001

Domino Fórum, 4/2001:
...slovenská veda...

ČASŤ I

Keď vyspelé európske mocnosti spoznali, že americká a japonská veda im uniká, podnietili vznik Európskej únie. V tom istom období zistili vyspelejšie postkomunistické krajiny, že vo vede zaostávajú za európskymi mocnosťami. Prešlo niekoľko rokov a Slovensko sa správa opäť celkom príznačne. Zaradilo sa na koniec rebríčka krajín, ktoré môžu a snažia sa tento stav zmeniť.

Stávame sa objektom známych úškrnov. Politológovia to vnímajú ako dôsledok pretrvávajúcej ľavicovosti našej spoločnosti, ako prejav toho, že sme sa z komunistickej minulosti ešte nespamätali. Nuž, ak u nás stále pozorujeme to rovnostárske ponižovanie vzdelaných a vo svete uznávaných odborníkov na úroveň „robotníckej a roľníckej“ triedy, potom je to dozaista pravda. Na našej dedine totiž ešte stále platí presvedčenie, že výskumník, to je ten povaľač, ktorý žije z daní tých, čo robia „poriadnu robotu“. Na našom hradnom vŕšku zase vládne istota, že štrajky sú pre vzdelaného človeka predsa len trochu pod jeho úroveň a nehrozí preto z jeho strany žiadne rozkolísanie stoličiek. A tak musí Slovensko riešiť stále tie isté, fundamentálne problémy.

„POTREBA“ VEDY

Zdá sa, že jedna strategická slovenská otázka sa týka aj potreby vedy pre "tak malý a bezvýznamný štátik". Existuje pritom niekoľko dobrých dôvodov, prečo je dôležité rozvoj vedy podporovať. Tým prvým je vysoké školstvo. Bez univerzitného výskumu stráca vysoké školstvo samotnú podstatu svojej existencie, pretože túžba po skúmaní (v akejkoľvek forme) je prirodzeným prejavom ľudskej povahy a zároveň prvotným impulzom rozhodnutia študenta vzdelávať sa na vysokej škole. Veda a vzdelanie sú spojité nádoby a bez vedy bude klesať i úroveň nášho vzdelania.

Druhá príčina súvisí so stále prudším vedecko-technickým rozvojom vo svete. Ak by Slovensko dospelo do bodu kritickej spoločenskej krízy, naozaj sa nemusí na tomto vývoji spolupodieľať. Ak však nebude mať ľudí, ktorí sa novým vedeckým témam a trendom budú systematicky venovať, stratí schopnosť tieto nové poznatky prijímať, interpretovať a využívať. A táto strata by nás zosadila až na úroveň rozvojových krajín.

Tretím a vari najvážnejším argumentom v prospech podpory vedy je medzinárodná reprezentácia a spoluzodpovednosť. Veda je jedným z najvýznamnejších a najviditeľnejších platforiem pre súťaživosť, podobne ako šport, či medzinárodná politika. Súťaživosť je dobrá, lebo podáva mnoho informácií o vyspelosti konkrétneho spoločenstva. Predovšetkým však má jeden neoceniteľný atribút: svedčí o schopnosti obyvateľov určitého priestoru niesť spoluzodpovednosť za svetový vývoj, čo je hodnota najvyššej kresťanskej morálky.

A vôbec – hovoriť o tom, že spoločnosť potrebuje vedu, je ako prednášať traktáty o potrebe prijímania tekutín. Človek bude poznávať svet aj bez ohľadu na štátnu vedecko-technickú politiku. Kvalita jeho poznania však bude závislá od pravidiel, ktoré si konkrétna spoločnosť stanoví. A tie musia človeku v poznávaní sveta pomáhať.

VEDA NA ÚSTRANÍ

Slovenská veda niesla mnoho rokov pečať hýčkaného socialistického odvetvia. Kým v prvých dekádach komunistickej moci bol prototypom správneho občana baník a traktorista, remeselníka postupne vytlačil prešedivelý okuliarnatý pán v bielom plášti, vystupujúci ako projektant veľkých nádrží, alebo výskumno-vývojový pracovník. Veda sa stala obeťou propagandistickej súťaže o prvenstvo vo vedeckých objavoch, v dobývaní vesmíru, či vo vojenských technológiach. Ideologickým nástrojom komunizmu však bolo aj zabezpečenie plnej zamestnanosti obyvateľstva a tieto dve skutočnosti spôsobili, že slovenská veda bola na sklonku 80.-tych rokov personálne vysoko predimenzovaná a neproduktívna. Nasledujúca dekáda priniesla v štátnej vedecko-technickej politike (VTP) zásadný obrat. Došlo k výraznému poklesu počtu vedeckých pracovníkov, ale zároveň aj k prudkému zníženiu výdavkov na vedu v prepočte na počet pracovníkov výskumu a vývoja (V+V). Veda tak v priebehu niekoľkých rokov zostúpila z piedestálu až na ústranie spoločenského záujmu.

ZAOSTÁVANIE VEDY

Slovenská veda zaostáva kvalitou jej výsledkov za štátmi zrovnateľnými podľa rôznych kritérií, a to aj napriek tomu, že v jej organizovanosti došlo k pozitívnym zmenám. Kvalita vedy totiž nesúvisí len s jej štrukturálnym poriadkom, ale najmä s jej finančným zabezpečením a schopnosťou politických elít pochopiť význam vedy pre spoločnosť. Zlyhávanie v týchto otázkach má na Slovensku mnoho následkov.

V posledných desaťročiach dvadsiateho storočia prešla veda búrlivým vývojom. Akcelerujúci vedecko-technický rozvoj (napr. posun objektu skúmania smerom k fyzike jadra) spôsobil, že prístroje na diagnostikovanie skúmaných javov sú čoraz zložitejšie a drahšie. Slovenskí vedci však takéto prístroje obvykle nemajú k dispozícii a prínos ich výsledkov pre civilizáciu tak značne klesá. Dnes sa veda s kuchynskými váhami robiť jednoducho nedá.

Na Slovensku už niekoľko rokov prebieha intenzívna manipulácia s rezortným výskumom, ktorá je neprehľadná, demotivujúca pre zamestnancov a rieši sa obvykle prepúšťaním, zmenou štatútu ústavov alebo snahou o privatizáciu. Privatizácia však zásadne mení charakter vedeckej práce smerom k experimentálnemu vývoju, prípadne k celkom nevedeckým aktivitám. Financovanie vedy štátom je totiž podnes najrozšírenejším postupom práve preto, že základný výskum nie je súkromný sektor schopný ani ochotný financovať.

Slovenská vedecká základňa je platovo hlboko poddimenzovaná. Táto skutočnosť spôsobuje, že mladí ľudia strácajú záujem o prácu v oblasti vedy a najschopnejší z nich hľadajú uplatnenie v zárobkovo atraktívnejších oblastiach. Ak dnes ostávajú mladí ľudia pracovať vo výskume, je to najmä z vypočítavosti, či už v snahe získať postgraduálnym štúdiom ďalšie roky odkladu základnej vojenskej služby, alebo sa nadviazaním dobrých kontaktov prepracovať do lepšie platených sfér. Výskumná oblasť nebola nikdy miestom pre vysoké zárobky. Jej atraktívnosť však spočívala v možnosti vycestovať na Západ, čo v mnohých iných zamestnaniach bolo takmer nemožné. Dnes kvôli nedostatku financií môžu cestu do zahraničia poskytnúť paradoxne úplne iné organizácie, takže v súčasnosti ostáva dlhodobý záujem o prácu vo výskume zväčša už len u žien (výhoda stabilného a pomerne kľudného zamestnania) a na pracoviskách umiestnených v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou (východ a sever Slovenska).

Nedostatok financií v slovenskej vede sa prejavuje ešte jednou zaujímavou skutočnosťou: špičkoví pracovníci v snahe o speňaženie svojich schopností popri zamestnaní podnikajú, veľmi často aj v úplne odlišných oblastiach. Tento spôsob riešenia finančnej situácie je najmä v univerzitnom prostredí extrémne rozšírený a spôsobuje, že vysokokvalifikované kádre (profesori a docenti) prenechávajú výuku študentov mladým doktorandom a na učebnom procese sa zúčastňujú len vo forme podpisovania ich indexov. Podfinancovanie vedy preto výrazne pôsobí i na zhoršenú kvalitu vzdelávania.

PENIAZE, ALE NAJMÄ ROZUM

Slovenská veda je v porovnaní s vyspelým svetom poddimenzovaná oveľa viac finančne, ako personálne. Ak však zoberieme do úvahy realitu výkonnosti našej ekonomiky, potom máme len dve možnosti. Buď prepustíme ďalších vedeckých pracovníkov, alebo doženieme aspoň našich susedov a zvýšime podiel financií pre vedu. Prvá varianta však bude zároveň priznaním, že s peniazmi nedokážeme hospodáriť.

Náš štát nedokáže zaplatiť adekvátne ľudí, do ktorých už predtým veľa investoval, pričom je od ich zotrvania na Slovensku závislý. Národná rada SR schválila na sklonku minulého roka aktualizované znenie Koncepcie štátnej vednej a technickej politiky. Už táto skutočnosť – teda potreba jej aktualizovania po dvoch rokoch – akoby dokumentovala reálne názory predstaviteľov moci na dôležitosť vedy pre Slovensko. Koncepcia štátnej VTP je totiž iba ďalším nesplniteľným záväzkom voči občanom. Je schválením toho, čo by politici chceli robiť, keby na to mali dostatok morálnych predpokladov. Hoci schválený dokument už v úvode konštatuje neplnenie jeho predošlého znenia, nebráni mu to načrtávať ďalšie prísľuby zvýšenia podielu financií zo štátneho rozpočtu pre výskum a vývoj na nasledujúce roky. Je len veľmi malá pravdepodobnosť, že tentoraz sa dohody naozaj splnia.

Je zaujímavé, že okolité štáty sú schopné zvyšovať podiel financií zo štátneho rozpočtu do strategických oblastí až na úroveň Európskej únie a my nie. Zdá sa, že pre našu pravo-ľavú vládu je to príliš ťažký problém. Skúsenosť predošlých dvoch rokov totiž naznačuje, že tento mačkopes sa k efektivite využitia rozpočtových financií do konca volebného obdobia už neprepracuje.

Kvalita vedy je vo významnej miere závislá od ekonomickej výkonnosti štátu. Z tejto pozície sa preto od slovenskej vedy rozsiahle výsledky naozaj očakávať nemôžu. Príklad vyspelých štátov Európskej únie, ktoré sú v porovnaní s jej najväčšími svetovými konkurentmi na rovnakej ekonomickej, ale oveľa nižšej vedeckej úrovni, však poukazuje aj na celkom iné súvislosti. Kvalitu vedy neovplyvňuje len objem prichádzajúcich financií, ale rovnako významne aj zásadné presvedčenie predstaviteľov moci o dôležitosti vedy pre modernú spoločnosť. Tá stelesňuje hodnotu zodpovednosti za vývoj vo svete. Ľavotočivá Európska únia s tým má pochopiteľné problémy, ale pre Slovensko by bolo veľkým víťazstvom dosiahnutie aspoň jej štandardu.

Zodpovedná spoločnosť zamestnáva ľudí, ktorí jej túto morálnu povinnosť realizujú. Sú to zamestnanci štátnej služby, platení adekvátne k svojim úlohám. Komunistická a slovenská postkomunistická spoločnosť si však týchto ľudí cení menej ako súkromní zamestnávatelia svojich robotníkov. Náš ľahostajný postoj k vede ostáva čoskoro osamotený aj v krajinách Visegrádskej štvorky a spochybňuje tak – po koľký už krát! – samotný zmysel tohoto zoskupenia.

Stálo nás veľa námahy vrátiť sa do skupiny krajín druhého európskeho sledu. Príklad slovenskej vedy však varuje pred znovuzostúpením do partie, s ktorou sa v Európe neráta.

(Spracované s využitím materiálov OECD, EÚ, V.Nováka a E.Šarmíra)

---------------------------------
ČASŤ II

SLOVENSKÁ VEDA VO FAKTOCH

1. VÝSKUM A VÝVOJ

Základnými činnosťami vedy sú tieto tri typy aktivít: Základný výskum, ktorý je experimentálnou alebo teoretickou činnosťou vykonávanou za účelom získania nových poznatkov bez snahy o ich aplikáciu v praxi, aplikovaný výskum, ktorý predstavuje také originálne postupy práce, ktoré vedú k využitiu výsledkov základného výskumu pre prax a experimentálny vývoj, ktorý je takou systematickou prácou, ktorá využíva existujúce poznatky so zámerom vyvinúť nové materiály, produkty, procesy a systémy, alebo ich systematicky zlepšovať.

2. INŠTITUCIONÁLNA ORGANIZOVANOSŤ

Inštitucionálna podoba výskumu a vývoja (V+V) vo svete je veľmi rôzna a siaha od štátov s dominujúcim univerzitným výskumom, cez krajiny s najvplyvnejšími veľkými výskumnými centrami prípadne s rozhodujúcim rezortným výskumom až po spoločnosti využívajúcimi zmiešaný model týchto typov inštitúcií. Slovenská veda sa svojou organizačnou štruktúrou výrazne neodlišuje od krajín Višegrádskej štvorky (V4), ani od vyspelých krajín sveta. Súkromný (podnikateľský) sektor pozostáva predovšetkým z podnikového vývoja, zahrňujúceho i firmy, ktoré vlastní štát. Štátny sektor je u nás tvorený tromi typmi organizácií: univerzity, rezortné výskumné pracoviská a Slovenská akadémia vied.
Až do prvej polovice 20. storočia mal vo svete dominantné postavenie univerzitný výskum. Okrem toho pôsobili aj niektoré neuniverzitné výskumné inštitúcie ako Royal Society, či Ruská akadémia vied, z ktorých sa postupne stali významné učené spoločnosti. Podľa tohto vzoru sa v socialistických krajinách zriadili akadémie, ako jedna z možných foriem inštitucionalizácie väčších vedeckých komunít, schopných riešiť veľké úlohy. Jednými z najväčších takýchto inštitúcií sú napríklad NASA, National Health Institute v USA (24 tis. pracovníkov), alebo Max Planck Geselschaft v Nemecku, ktorá má 81 veľkých ústavov. V súčasnosti dominuje univerzitný výskum zväčša už len v menej rozvinutých krajinách, kde ho naviac zabezpečujú zahraniční lektori. Najvýznamnejší argument v prospech existencie neuniverzitného výskumu však spočíva v tom, že pracovníci týchto inštitúcii sa môžu vede venovať na plný úväzok, zatiaľ čo na univerzitách iba určitý podiel pracovného času (rozhodujúci čas patrí výuke študentov).

3. ZAMESTNANOSŤ

Počet pracovníkov, ako aj počet inštitúcií zaoberajúcich sa V+V na Slovensku bol do roku 1989 značne predimenzovaný. Vzhľadom na zmenu metodológie hodnotenia V+V od roku 1989 nie je možné úbytok pracovných síl presne kvantifikovať. Orientačné hodnoty však hovoria o tom, že počet pracovníkov všetkých sektorov vedy na Slovensku poklesol v období rokov 1989-1998 približne o 66%, teda na jednu tretinu pôvodného počtu (zo 69 tis. na 24 tis. zamestnancov). Najväčší úbytok za toto obdobie zaznamenal sektor súkromný (18% pôvodného stavu) a rezortného výskumu (20%), počet pracovníkov SAV poklesol približne na polovicu. Jediný personálny nárast zaznamenal univerzitný výskum, čo je však spôsobené najmä stúpajúcim počtom vysokých škôl a ešte výraznejším nárastom počtu študentov. Kým podnikateľský sektor prejavuje v posledných rokoch známky oživenia a v SAV sa počet pracovníkov už dramaticky nemení, rezortný výskum je naďalej v štádiu akútneho ohrozenia.
Zaujímavé výsledky prináša porovnanie počtu vedeckých pracovníkov so štátmi V4 a okolitým svetom. V porovnaní s krajinami V4 je naša základňa počtom mierne nadpriemerná, avšak nižšia, než je priemer Európskej únie. V zásade však tieto rozdiely v zamestnanosti nie sú až tak významné, ako je zaostávanie EÚ za USA a Japonskom v tomto kritériu.

4. KVALITA VEDY

Aj tu sa prejavuje zaostávanie Slovenska za EÚ a najmä EÚ za USA. EÚ produkuje viac vedeckých prác než USA (38% k 33% svetového podielu). Napriek tomu, až 51% všetkých citácií vo svete pochádza z publikácií produkovaných Spojenými štátmi.

5. FINANCIE

Keďže výkonnosť ekonomík jednotlivých štátov EÚ i V4 je značne odlišná, za objektívne kritérium kvality štátnej vednej politiky sa považuje podiel výdavkov na vedu z hrubého domáceho produktu (HDP) – viď graf. V tomto kritériu Slovensko zaostáva za krajinami EÚ, USA a Japonskom, z krajín V4 sú súčasné slovenské výdavky zatiaľ vyššie od Poľska i Maďarska. Tento stav je však len dočasný, nakoľko v Maďarsku výdavky na vedu výrazne narastajú a v roku 2001 majú dosiahnuť 1,2%. Slovensko ako jediná krajina V4 v posledných rokoch znižuje celkové výdaje na vedu, a to aj napriek upozorneniam Európskej komisie z roku 1998.
Zo štátneho rozpočtu ide na V+V v krajinách EÚ v priemere 0,8% výdavkov, v Českej republike 0,6%, avšak v budúcom roku to bude už 0,65% a v roku 2002 0,7% rozpočtu. Slovensko prideľovalo v ostatných rokoch na vedu 0,42% rozpočtu, v minulom roku však už len cca 0,36%.
Z hľadiska sektorového rozdelenia financií je vo vyspelých štátoch sveta rozhodujúci podiel prostriedkov investovaný súkromným sektorom, v EÚ až 63% financií. Univerzity a výskumné centrá získavajú 21%, vládny sektor v EÚ činí 16%. Na Slovensku je sektorové rozdelenie financií s vyspelým svetom porovnateľné.
Do nedávna tradične platilo, že súkromný sektor financoval predovšetkým experimentálny vývoj, zatiaľ čo štát podporoval najmä základný a aplikovaný výskum. Tento trend sa však v súčasnosti mení, najmä v niektorých nových oblastiach výskumu, ako sú napríklad biotechnológie.

6. SLOVENSKO A ČESKÁ REPUBLIKA

V roku 1998 pripadalo na 1 obyvateľa na Slovensku vo vyjadrení v parite kúpnej sily 79,3 USD výdavkov na V+V, čo je len 51% z výdavkov v ČR a len 21% z výdavkov EÚ. V roku 1992 táto hodnota u nás činila ešte 119,8 USD.
V Českej republike na základe uznesenia vlády výdavky na vedu zo štátneho rozpočtu stále rastú, na Slovensku tieto výdaje klesajú. Priemerný plat zamestnanca Slovenskej akadémie vied je 10 264 Sk, teda o 4% nižší, než je priemerný plat v NH SR, napriek oveľa vyššej vzdelanostnej úrovni jej pracovníkov. V porovnaní s EÚ, s Českou republikou, ale i ostatnými krajinami V4 sú platové podmienky pracovníkov V+V u nás nižšie.
Slovenská veda stratila svoje priemerené postavenie už aj medzi krajinami V4.

Graf: Podiel výdavkov na výskum a vývoj v % HDP, rok 1997 a neskôr (orientačne)


---------------------------------
ČASŤ III

PROBLÉMY SLOVENSKEJ VEDY

K problémom slovenskej vedy sa vyjadrujú vedeckí pracovníci troch typov vedeckých inštitúcií: Prof. Ing. Jaroslav Antal DrSc. (prorektor SPU Nitra a ex-predseda Rady vysokých škôl Slovenska), Ing. Viliam Novák DrSc. (člen Predsedníctva SAV) a RNDr. Štefan Rehák PhD. (riaditeľ VÚ meliorácií a krajinného inžinierstva).

1. Ako hodnotíte súčasné podmienky výskumu vo Vašom type vedeckých inštitúcií?

J.A.: Slovenské vysoké školstvo je dnes i z hľadiska postavenia V+V na vysokých školách v krízovom stave, a to napriek tomu, že podľa platného vysokoškolského zákona sú vysoké školy "vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne", a že medzi hlavné úlohy vysokých škôl patrí aj "tvorivé vedecké bádanie".
Medzi hlavné príčiny tejto krízy patria, okrem krízy základných hodnôt v našej spoločnosti:
· dlhodobo kritická situácia vo financovaní vysokých škôl, vrátane financovania vedy na vysokých školách. Slovensko sa dnes dostalo, s veľkým odstupom, na posledné miesto vo financovaní vysokoškolskej vedy medzi krajinami uchádzajúcimi sa o vstup do EÚ.
· nepriaznivý pomer objemu finančných prostriedkov určených pre V+V na vysokých školách v porovnaní s objemom určeným pre vládny a podnikateľský sektor
· skoro polstoročná štruktúra výskumno-vývojovej základne v našom štáte, od ktorej sa odvodzuje aj financovanie vedy na vysokých školách, a ktorá redukovala vysoké školy prevažne na vzdelávacie inštitúcie.

V.N.: SAV znížila počet pracovníkov v poslednom desaťročí asi o polovicu, avšak podiel vedeckých pracovníkov na celkovom počte zamestnancov SAV sa zvýšil z 50% na 70%. To znamená, že sa zvýšila kvalifikačná úroveň pracovníkov SAV. Skvalitneným manažmentom vedecko – výskumného procesu sa podarilo zlepšiť i vedeckú produkciu SAV, meranú scientometrickými charakteristikami (publikácie, citácie). Podiel pracovníkov vo výskume k počtu obyvateľov v SR je zrovnateľný s krajinami, ktoré majú porovnateľný počet obyvateľov (Belgicko, Dánsko, Švajčiarsko, škandinávske štáty). To znamená, že personálna základňa vedy na Slovensku je dostatočná. Porovnaním výsledkov vedeckého výskumu v SAV a v horeuvedených krajinách (merané rovnakou metódou) však zistíme, že za nimi SAV – aj keď nie rozhodujúcim spôsobom – ešte zaostáva.

Š.R.: Významný podiel v rezortnom výskume patrí pôdohospodárskemu výskumu. Jeho nezastupiteľnosť vyplýva z neopakovateľných geograficko - klimatických faktorov, z charakteru produkčnej biologickej základne, z prostredia ovplyvňujúceho národnú ekonomiku a z ďalších regionálnych osobitostí. V poľnohospodárstve je preto potreba národného, štátom garantovaného výskumu absolútne nevyhnutná. Taktiež je potrebné zvýšiť podiel účasti rezortnej VVZ na ekologických programoch, projektoch, a najmä na čerpaní finančných zdrojov z fondov určených na ekológiu. Ďalšie možnosti financovania treba hľadať zapojením významnejšej časti kapacít ústavov do poradenských činností, a tým do ich participácie na rozpočte určenom na poradenstvo. Transformácia V+V na Slovensku, ktorá vyšla zo scenára ekonomickej reformy, sa síce začala realizovať, ale až po zbytočnom otáľaní s jej prípravou. To spôsobilo, že prechod k novému modelu VTP, ktorý by vyhovoval podmienkam trhovej ekonomiky, bol zdĺhavý a vysoko konfliktný predovšetkým v našej, rezortnej vedecko – výskumnej základni.

2. Poznáte iný model organizovania vedy, ktorý by slovenskej vede lepšie vyhovoval?

J.A.: Hoci sa tomuto problému priamo nevenujem, podľa môjho názoru, pre vedu ako takú nie je model organizovania vedy ani rozhodujúci. Rôzne modely pravdepodobne môžu ovplyvňovať efektívnosť vedeckej práce, ale určite nemajú rozhodujúci vplyv na výsledky vedeckej činnosti. Z hľadiska zvýšenia efektívnosti využívania našich podmienok a možností pre rozvoj vedy a techniky nielen na vysokých školách považujem za správne, v súlade s názorom Rady vysokých škôl SR, zriadiť Ministerstvo vysokých škôl a vedy SR.

V.N.: Je prirodzené, že sa priebežne mení výskumný program a štruktúra vedecko-výskumných inštitúcií, podľa charakteru rozvoja jednotlivých vedných disciplín a potrieb spoločnosti. Nemyslím si, že by pomohla radikálna reorganizácia vedeckých inštitúcií (aspoň nie v SAV). Pre zvýšenie úrovne slovenskej vedy je potrebné zaviesť iný systém jej financovania. Prospieť by mohlo zriadenie jednotnej grantovej agentúry pre vedu a výskum, tak, ako je to uvedené v prijatej Koncepcii rozvoja vedy a techniky v SR do roku 2005. Pomohlo by to zabezpečiť objektívnejšie rozdeľovanie štátnych prostriedkov na vedu z hľadiska potrieb štátu a stavu rozvoja vedy.

Š.R.: Vo svete existuje viacero modelov organizovania vedy a výskumu. Taktiež výskum v pôdohospodárstve je v krajinách sveta rôzne organizovaný a inštitucionálne zabezpečovaný. Slovensko by však bez ohľadu na túto skutočnosť malo vypracovať vlastný model zohľadňujúci konkrétne požiadavky a priority rozvoja a špecifiká situácie v štáte.

3. Čo považujete za najväčší problém slovenskej vedy v súčasnosti?

J.A.: 1.) Neefektívny systém prípravy nových vedeckých pracovníkov, vyvolaný najmä nezáujmom najtalentovanejších absolventov vysokých škôl o vedeckú prípravu, nezáujmom o včasné a úspešné ukončenie vedeckej prípravy u prijatých študentov doktorandského štúdia (zo študentov prijatých v roku 1997 v termíne neukončilo doktorandské štúdium viac ako 90%) a nezáujmom mladých, nadaných ľudí o prácu vo vysokom školstve a v iných vedecko-výskumných inštitúciách.
2.)Materiálne a spoločenské nedocenenie pracovníkov vysokých škôl, prejavujúce sa najmä odchodom kvalitných pracovníkov z vysokých škôl, vysokým priemerným vekom odbornej špičky a v mnohých prípadoch aj klesajúcou kvalitou výučby a výskumu.
3.) Chýbajúce "svetielko" na konci tunela, ktoré by mladým adeptom našej vedy ukázalo, že má zmysel intenzívne, dlhodobo a cieľavedome podstúpiť "galeje" vedeckej prípravy a vedeckej práce.

V.N.: Nedostatočná technická vybavenosť pracovísk, nedostatočné podmienky pre medzinárodnú spoluprácu a malý záujem talentovaných mladých ľudí o prácu vo vede. Existujúca prístrojová technika, tak nevyhnutná pre terénne a leboratórne merania pracovísk SAV, je v prevažnej miere zastaralá a na zakúpenie moderných prístrojov (ako aj vedeckej literatúry) nie sú prostriedky. Najdôležitejšie vedecké problémy sa riešia vo veľkých, nadnárodných vedeckých ústavoch, alebo dlhodobým hosťovaním vedcov na popredných vedeckých pracoviskách. Dnes je však veľmi obtiažne získať čo len prostriedky na účasť na zahraničnej konferencii. Tam sa predsa formujú kontakty, ktoré neskôr môžu viesť k trvalej spolupráci. Nízke platy mladých vedeckých pracovníkov im zase bránia v realizácii ich základných životných potrieb, preto odchádzajú do komerčnej sféry.

Š.R.: Slovenská veda, aj tá rezortná, musí predovšetkým prežiť. Lebo ako hovorí jeden citát: „Každá krajina prežije svoju pohromu len vtedy, ak bude schopná formovať činnosti budúcnosti, predovšetkým vzdelanie ľudí a ich tvorivosť.“

/koniec/

Radovan Kazda

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 4/2001