Sme, 26.9.2003: Krok v ústrety agrokorupcii

Ministerstvo pôdohospodárstva má problém s korupciou a svedčí o tom nielen nedávne zadržanie ich štátneho úradníka pri preberaní úplatku. Oveľa závažnejšie sú legislatívne návrhy ministerstva, ktoré poskytujú neobmedzený priestor pre ľahké a bezpečné korumpovanie.
V ostatných dňoch bola verejnosť oboznámená s koncepciou podpornej politiky v poľnohospodárstve na roky 2004-2006, ktorá počíta zo zachovaním všetkých ľahko zneužiteľných dotačných položiek. Najnovšie sa v ústrety korupcii vybral návrh nového zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy (PP), ktorý je práve v pripomienkovom konaní. Ten síce ruší odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy v zmysle programového vyhlásenia vlády, v porovnaní s pôvodným zákonom však ide do priameho rozporu s proklamovanou snahou o zavádzanie transparentnej štátnej správy.
Zákon zavádza nový inštitút – pôdnu službu, ktorá má dohliadať nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona pre užívateľov pôdy. Týka sa to obzvlášť chránených pôdohospodárskych oblastí (CHPO), ktoré má špecifikovať následná vyhláška. Z rozsiahlych právomocí pôdnej služby vyplýva, že bude môcť (ako výhradná inštitúcia!) posudzovať poškodenie pôdy a navrhovať opatrenia na ochranu PP pre orgány ochrany PP. To je z hľadiska boja proti korupcii neprípustné rozdávanie širokých a výhradných kompetencií jedinej štátnej inštitúcii, v tomto prípade Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy ako vykonávateľovi pôdnej služby. Vytvára to monopolné postavenie na trhu a vzhľadom k tomu, že z definície CHPO vo vyhláške nevyplývajú užívateľom žiadne významnejšie povinnosti, vedie i k zákonom vynútenej činnosti, ktorej spoločenská potreba je pochybná.
Najväčším rizikom bujnenia korupcie sa však stáva zavedenie systému pokút za porušovanie ochrany pôdy bez predchádzajúceho upozornenia orgánu ochrany. Kým v pôvodnom zákone dochádzalo k sankciám až vtedy, ak vlastník (resp. užívateľ) pôdy nevykonal opatrenia na ochranu pôdy stanovené orgánom ochrany, podľa nového návrhu bude môcť byť pokutovaný až do výšky 1 mil. Sk už po zistení orgánu, že nedodržiava zložité princípy „správnej poľnohospodárskej praxe“. Tá síce obsahuje pozitívne pôdoochranné prvky, ich realizácia je však ekonomicky extrémne náročná (ide napríklad o vrstevnicové obrábanie pôdy, výsadbu zelene, či znižovanie prejazdov agrotechniky po pôde). Nie je ekonomicky ani morálne únosné, aby ich vykonávanie štát týmto zákerným spôsobom od užívateľov pôdy vynucoval.
Najhorším zistením v prospech korupcie je však skutočnosť, že v procese udeľovania pokút záleží len na subjektívnom rozhodnutí orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy, či konkrétne porušovanie princípov „správnej poľnohospodárskej praxe“ vyrieši jednoduchým návrhom protiopatrení, alebo ho bude považovať za priestupok (pokutami do výšky 30 tisíc Sk), alebo až za správny delikt, ktorý je sankcionovaný do výšky 1 mil. Sk, výnimočne až 5 mil. Sk. Zákon totiž nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by jednotlivé stupne sankcií odlíšili, to napokon v zložitom pôdno-klimatickom prostredí ani nie je možné. Ak sa orgán ochrany rozhodne s pokutami „kšeftovať“, zákon mu to pohodlne umožňuje.
Vlastníci a užívatelia pôdy majú prirodzenú motiváciu chrániť si svoj kapitál v pôde. Pozitívom doterajšieho zákona o ochrane PP bolo aspoň to, že bol akousi „barličkou“ na nechopnosť vlastníkov riešiť problémy s úmyselným poškodzovaním pôdy súdnou cestou. Nebol ani natoľko zneužiteľný. Preto stačilo pôvodný zákon novelizovať o zrušenie odvodov a neísť ľavicovou cestou korumpovateľného posilovania kompetencií štátnych úradníkov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 26.9.2003

HN, 3.9.2003: Aký je tretí sektor?

Výraznou prázdninovou témou tohto leta bola spoločná snaha mimovládnych organizácií o zachovanie motivácie na darcovstvo v pripravovanej reforme daňového systému. Na pozadí inak sympatickej aktivity však ostala nezodpovedaná otázka týkajúca sa zmyslu existencie a kvality činnosti tretieho sektora ako celku.
Odpoveď na niektoré z týchto otázok naznačila i aktivita občianskeho združenia Ľudia a voda, ktoré sa v druhej polovici augusta podieľalo na usporiadaní rozsiahlej akcie s názvom Medzinárodné kultúrne leto v Levoči. Jej strategickým podujatím bola medzinárodná konferencia Voda pre globálne ochladzovanie, ktorá bola pripravená na vysokej organizačnej úrovni, so širokým záujmom médií, laickej i odbornej verejnosti. Levočské kultúrne leto ponúklo program s dobrou kvalitou a stalo sa bezpochyby príjemným oživením turistického ruchu v regióne.
Podujatie by sa mohlo radiť k najvydarenejším prázdninovým akciám tretieho sektora, keby ústrednou témou konferencie nebolo práve globálne vysušovanie planéty, ktoré je dlhoročnou a celkom sprofanovanou víziou lídra občianskeho združenia Michala Kravčíka. Dnes už niet najmenších pochýb o tom, že celý rozruch okolo Kravčíkovho „vysušovania“ planéty je len príťažlivou zmesou neuveriteľných lží a poloprávd. Problémom Michala Kravčíka totiž nie sú jeho názory na manažment vodného hospodárstva, ktoré vchádzajú do štandardného ľavicového prúdu, ale fakt, že verejne prezentované politické ambície si autor buduje na teórii, ktorá je v príkrom rozpore s fyzikálnymi zákonmi a elementárnymi logickými postupmi. Kravčíkove publikácie sa stretávajú s pobúrenými a výhradne negatívnymi recenziami zo strany vedeckej obce (autorom najnovšej je český vedec svetového renomé profesor Kutílek) a minulý rok proti nim rázne vystúpilo i dvadsať známych slovenských vedcov v spoločnom mediálnom vyhlásení.
Príjemné levočské dni tak získali poriadnu pachuť provinčnosti: seriózni zahraniční delegáti čelili „náhlej“ neúčasti „prisľúbených“ najvyšších predstaviteľov štátu, ako aj neschopnosti Michala Kravčíka reagovať v diskusii na základné matematické dôkazy o chybách jeho tvrdení. Pohonu na čarodejnice asistovali i mnohé renomované slovenské médiá, a tak si verejnosť opäť vypočula Kravčíkove zdanlivo geniálne a jednoduché riešenia problému globálneho otepľovania, ktorý ľudstvo nie je schopné podnes vyriešiť. Vzhľadom na mediálny úspech podujatia ho svojou účasťou nechtiac legitimizovala i slovenská vedecká a odborná obec.
Levočské kultúrne dni, podporené množstvom veľkých firiem a nadácií, nie sú jedinou kontroverznou aktivitou tretieho sektora. Mnoho iných environmentálnych združení využíva ekologickú problematiku na eskaláciu extrémistických ideológií v našej spoločnosti (napríklad infiltráciou do vzdelávacieho procesu v školách), s finančnou asistenciou množstva súkromných donorov. Kritérium šírenia osvety a humanity – teda duchovnej a fyzickej potravy – ustupuje veľa ráz na úkor pochybných aktivít, ktoré však ponúkajú výrazné mediálne zviditeľnenie donora. Činnosť takýchto združení a sponzorov prispieva k zisteniu, že tretí sektor nemôže disponovať atribútom všeobecnej spoločenskej prospešnosti. Je zjavné, že mimovládne organizácie realizujú dobré i zlé aktivity, a to vnáša nové svetlo i do diskusie o potrebe motivácie darcovstva.
Rozhodnutie v tomto spore stráca prinajmenšom svoj emotívny náboj naznačovanej, ale nikým neobjasnenej krivdy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 3.9.2003