Konzervatívne listy, 12/2005:Čo s príspevkovými organizáciami?

Významný podiel z výdavkov verejnej správy predstavujú každoročne transfery príspevkovým organizáciám (PO). Podľa návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2006-2008 je do sektora verejnej správy zaradených 95 takýchto organizácií v pôsobnosti štátu a 744 v pôsobnosti obcí a VÚC, s plánovanými celkovými príjmami na rok 2006 v sume 20,6 mld. Sk.

PO v pôsobnosti štátu zabezpečujú činnosti najmä v oblasti kultúry, školstva, životného prostredia, pôdohospodárstva, výskumu, služieb a informatiky, zatiaľ čo v pôsobnosti obcí prevládajú najmä verejnoprospešné práce, kultúra, sociálne veci, či šport, vo VÚC doprava, kultúra a školstvo.

Podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy môže byť PO len taký subjekt, ktorého tržby kryjú menej ako 50 % výrobných nákladov a ktorý je na príslušný rozpočet príspevkom. Takýto spôsob hospodárenia však spôsobuje množstvo ekonmických i etických problémov.

PO totiž pôsobia ako štátom alebo samosprávou „vlastnený“ subjekt, ktorý má od nich zaistené krytie väčšiny kapitálových a bežných výdavkov. Tým však získavajú neférovú výhodu voči konkurencii súkromných poskytovateľov podobných služieb, s ktorými sa stretávajú pri podnikaní na slobodnom trhu. PO totiž disponujú možnosťou „dvojnásobného“ úžitku svojich aktív, ktoré si môžu zaobstarať z vládneho príspevku (napríklad vybavenie laboratórií, divadelných dielní, rekreačno-vzdelávacích zariadení a pod.), ktoré však užívajú i na poskytovanie komerčných služieb. Zrejme najrozsiahlejšou deformáciou je však využívanie príspevkom „pokrytej“ pracovnej doby zamestnancov na vedľajšie príjmy (napríklad u pracovníkov vedy a výskumu). PO tak môžu neférovo potláčať konkurenciu prostredníctvom cien, ktoré nezahŕňajú ich reálne výrobné náklady.

Štát nie je dobrým vlastníkom a nemá vnútornú predispozíciu hospodáriť efektívne. Vzhľadom k tomu, že PO nemôžu byť v zmysle zákona zakladané na výkon rozhodovacích právomocí, slúžia pre svojich zakladateľov zväčša ako servisné pracoviská. Činnosti, ktorých prevedenie na súkromný sektor by spôsobovalo závažné (napríklad bezpečnostné) riziká, idúce priamo proti cieľu týchto služieb, zabezpečujú obvykle rozpočtové organizácie. To eliminuje riziká spojené s prevodom činností, ktoré realizujú PO, do súkromných rúk.

Väčšina „príspevkoviek“ prežíva po roku 1989 vo forme zmutovaných podnikateľských subjektov, prevádzajúcich činnosti, ktoré buď nie sú oprávneným verejným záujmom, alebo si ich trh nežiada, alebo ich pred žiadúcim uvoľnením na trhovú súťaž „chráni“ dotáciami a stabilnými zákazkami štát. Príspevkové organizácie je potrebné zrušiť a pri hľadaní riešení, akým spôsobom „naložiť“ s ich terajšími činnosťami, je potrebné zvažovať najmä tieto skutočnosti:

1. Verejný záujem vs. trh. Mnohé služby (napr. poradenstvo a vzdelávanie), ktoré podnes štát zabezpečuje v rámci tzv. verejných záujmov prostredníctvom PO, realizuje súbežne so štátom a v dobrom postavení na trhu i súkromný sektor. Väčšinu takýchto štátnych inštitúcií je preto možné zrušiť a ich majetok (zahrňujúci i lukratívne zariadenia cestovného ruchu) previesť do súkromného vlastníctva.

2. Outsourcing. V ojedinelých prípadoch, keď hrozí reálne riziko, že služby spojené s presadením verejného záujmu by na voľnom trhu nenašli svojho prirodzeného poskytovateľa (napríklad monitoring životného prostredia), je možné túto službu previesť na súkromný subjekt ako vládnu objednávku.

3. Prekrývanie verejných záujmov. V mnohých prípadoch štát neefektívne „zdvojuje“ svoje pôsobenie, takže v rovnakej činnosti pôsobí viacero štátnych organizácií pod rôznymi rezortmi (najmä v oblasti vedy a výskumu, ale aj v rôznych iných organizáciách, ktoré vykonávajú servisné práce pre ministerstvá paralelne s ich ústredím). Podporu týchto aktivít je potrebné zefektívniť a zjednodušiť.

V snahe zefektívniť činnosť PO pripravila vláda v roku 2004 nový zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v uznesení ku ktorému uložila zriaďovateľom štátnych PO posúdiť právnu formu ich hospodárenia a zosúladiť ich právne pomery s návrhom zákona. Výsledkom tohto zámeru je snaha zriaďovateľov „preštátniť“ niektoré PO na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ak by neziskové organizácie nezískavali ďalší príjem z verejných financií (okrem imania, ktoré získajú pri založení), nemuseli by byť napojené na verejnú správu, čo by bol istý posun k efektivite a prehľadnosti ich hospodárenia. I tak by však ostali v zbytočnom vlastníctve štátu. Oveľa väčšie deformácie však spôsobuje zámer zakladateľov ponechať im pôvodný transfer z verejných financií. Aktuálne sa ministerstvo pôdohospodárstva snaží takýmto spôsobom „upratať“ svoje atraktívne nehnuteľnosti do neziskovej sféry, teda ponechať ich vo svojom vlastníctve i v stabilnej rezortnej podpore.

Zmena PO na neziskové organizácie nevedie k zefektívneniu ich činnosti a už vôbec neotvára otázku ich reálneho významu. Práve naopak: hrozí, že štát bude i naďalej plytvať verejnými výdavkami a pod pláštikom neziskovosti budú ich zamestnanci požívať výhody vládneho socializmu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.

Sme, 2.12.2005:Nezvyčajný Simonov konkurz

Minister pôdohospodárstva sa ocitol v paľbe kritiky za svoje bývalé podnikateľské aktivity, ako aj pretrvávajúce blízke kontakty s podnikateľmi v odvetví, v ktorom v súčasnosti rozhoduje o správe majetku a prerozdeľovaní dotácií v súhrnnej hodnote presahujúcej sumu niekoľkých desiatok miliárd korún. Po problémoch s odôvodnením prideľovania dotácií a revíru jemu blízkym firmám sa objavuje ďalšie rizikové rozhodnutie, tentoraz vo výsledku nedávneho výberového konania na riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie.

Kmeňové imanie tejto firmy, ktorá spravuje väčšinu hydromelioračných zariadení na Slovensku, presahuje sumu 4 miliardy korún. Podľa zverejnených kritérií výberového konania bola hlavnou požiadavkou na funkciu riaditeľa podniku "znalosť zámerov rozvoja hydromeliorácií, ich financovania s osobitným zreteľom na závlahy a odvodnenie, ako aj znalosť legislatívnych noriem v oblasti vodného hospodárstva, prax v oblasti manažérskeho riadenia, riadiace a organizačné schopnosti".

Do súťaže sa prihlásili traja kandidáti, pričom dvaja z nich sú v odbornej verejnosti známi ako odborníci s manažérskymi skúsenosťami a s overenými publikačnými výstupmi v problematike hydromeliorácií. Víťazom sa však stal tretí uchádzač, Ervin Bankó, ktorý je v poľnohospodárskom i vodohospodárskom prostredí absolútne neznámy, v oblasti hydromeliorácií doteraz nepôsobil a verejnosti nie je známa jeho publikačná činnosť, ktorá by potvrdzovala znalosť problematiky.

Manažérske predpoklady nového riaditeľa taktiež nie sú známe. Podľa našich informácií sa správcom niekoľkomiliardového majetku štátu stane absolvent Ekonomickej univerzity z roku 2002. V obchodnom registri figuruje pod rovnakým menom a miestom trvalého pobytu človek, ktorý je členom manažmentu a dozorných rád štyroch obchodných spoločností, pričom ani jedna z nich nemá v predmete činnosti pôsobenie v oblastiach príbuzných hydromelioráciám.

Bankó však pôsobí v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovenská Dunajská Konštrukčná (SDKo), ktorá podľa správy TASR bola v roku 2002 dcérskou spoločnosťou skupiny Penta Group, figurujúcou pri prevzatí výroby plavidiel po skrachovaných Slovenských lodeniciach, a. s., v Komárne. Čo sa týka obchodných vzťahov SDKo s verejným sektorom, spoločnosť sa v roku 2002 objavila v rebríčku projektu HESO Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, ktorý kritizoval udelenie štátnych záruk na úvery pre Slovenské lodenice Komárno, a. s. Táto istá spoločnosť (už za pôsobenia Ervina Bankóa) získala časť z 50-miliónového podielu na predaji budovy pre maďarskú univerzitu v Komárne, na základe rozhodnutia vlády v roku 2003.

Hydromelioračný majetok je pre štát záťažou. Štát od roku 1989 nebol schopný previesť jeho vlastníctvo do súkromných rúk a zachrániť tak jeho veľkú časť pred úplným zničením. Už šestnásť rokov si ministri "prehadzujú" správu hydromeliorácií postupne cez štyri (!) správcovské spoločnosti a dotujú ich nekonečnými vládnymi výdavkami presahujúcimi desiatky miliónov korún. Nech by bola snaha ministra Zsolta Simona o zmenu hydromelioračnej politiky akokoľvek proreformná, obsadenie postu riaditeľa človekom, ktorý má neisté odborné predpoklady a minimálne manažérske skúsenosti, je prinajmenšom nezvyčajné. O rizikách privatizácie hydromeliorácií vo svetle faktu, že nový riaditeľ s najväčšou pravdepodobnosťou figuroval dosiaľ zväčša v neznámych a nie dlho založených spoločnostiach s úzkym okruhom tých istých spolupracovníkov, navyše na pozadí finančnej skupiny, ktorá má rozsiahle a často kritizované obchodné vzťahy s verejným sektorom, netreba vari ani hovoriť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 2. decembra 2005.

Hospodárske noviny, 24.11.2005::Simonove (a) verejné záujmy

Príspevkové organizácie (PO) spadajúce do pôsobnosti vlády a jej rezortov predstavujú výraznú výdavkovú záťaž pre verejnú správu. V mnohých prípadoch však nie je ich existencia dostatočne odôvodnená, pretože svojou činnosťou buď nahrádzajú, alebo čiastočne prekrývajú služby, ktoré vie efektívne poskytovať súkromný sektor. Navyše mnohé PO trpia na vysokú prezamestnanosť, pretrvávajúcu už z obdobia pred rokom 1989.
V snahe zefektívniť činnosť PO rozlíšením na trhových a netrhových výrobcov stanovila vláda v novom zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy (schválenom minulý rok) kritérium, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Týmto zákonom mali byť vládne rezorty prinútené zbavovať sa tých svojich inštitúcií, ktoré nie sú výhradne závislé na štátnom rozpočte.
Analýzu svojich príspevkových organizácií vykonalo i Ministerstvo pôdohospodárstva SR (MP SR), ktoré spravuje a finančne podporuje až neuveriteľných 26 (!) takýchto organizácií. Vzhľadom ku skutočnému prebytku rezortných výskumných, vzdelávacích a poradenských centier v pôsobnosti MP SR by optimálnym riešením u väčšiny z nich malo byť ich definitívne zrušenie, alebo aspoň zásadná redukcia zamestnanosti a činností, ktoré si MP SR u nich objednáva. V prípade štátneho výskumu je totiž efektívnejšie jeho zabezpečenie len prostredníctvom univerzít a Slovenskej akadémie vied, zatiaľ čo agrárne poradenstvo, ktoré je úplne zbytočnou záťažou pre vládne výdavky, dokáže plnohodnotne zabezpečiť súkromný sektor. O to nepríjemnejším prekvapením je fakt, že výsledkom analýzy zo strany MP SR je návrh na „odštátnenie“ piatich PO ich transformáciou na neziskovú organizáciu. Najväčšou zmenou však prejde len ich právna forma. Z hľadiska vládnych výdavkov totiž MP SR počíta s ponechaním pôvodnej výšky rozpočtovaného bežného transferu (vo svojom návrhu to však nazýva i „úsporou verejných zdrojov v podpoložke bežných transferov“...).
Rozhodnutie MP SR vzbudzuje rôzne podozrenia. Jedným z nich je skutočnosť, že v štádiu pripravovanej transformácie všetkých výskumných ústavov sa ministerstvo rozhodlo jednému z nich, Výskumnému ústavu potravinárskemu, „zaistiť“ týmto spôsobom ďalšiu samostatnú budúcnosť. Všetky rezortné PO, ktoré budú týmto spôsobom „pseudoodštátnené“, disponujú nehnuteľnosťami v širšom centre veľkých slovenských miest, v prípade Agroinštitútu v Nitre a Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach ide zároveň o subjekty, ktoré poskytujú rôzne služby v oblasti cestovného ruchu a kongresovej turistiky (súčasťou Agroinštitútu je veľký hotel v blízkosti najväčšieho slovenského výstaviska), teda pôsobia na konkurenčnom trhu ako vládou dotovaný subjekt. To výrazne deformuje konkurenčné prostredie.
Príspevkové organizácie, ktoré sa ministerstvo rozhodlo ponechať transformáciou pod svojim vplyvom, zamestnávajú spolu vyše 600 ľudí a budúci rok majú byť podporené vládnymi výdavkami vo výške presahujúcej sumu 140 mil. Sk. Trhová hodnota majetku, s ktorým budú podnikať títo „štátno-neštátni“ zamestnanci, činí odhadom niekoľko stoviek miliónov korún. Rozhodnutie Simonovho ministerstva ponechať navrhnuté inštitúcie vo vlastníctve a v správe štátu je neefektívnym riešením a pokračovaním socialistickej politiky predchádzajúcich ministrov. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje rôzne podozrenia z nežiadúceho lobingu štátnych úradníkov a z netransparentnosti rozhodovania verejnej správy. Návrh transformácie PO zo strany MP SR je potrebné odmietnuť.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 24.11.2005.

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.

Hospodárske noviny, 27.10.2005:Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.

Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.

Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.

Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.

Sme, 25.10.2005: Agrodotácie - morálny problém

Podnikateľské aktivity vysokých štátnych úradníkov z Ministerstva pôdohospodárstva SR odhalili ďalší morálny problém, ktorý so sebou nesie podpora poľnohospodárov z verejných financií. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon i jeho štátny tajomník Marián Radošovský sú, resp. boli v istom čase spoločníkmi firiem, ktoré poberali dotácie z verejných zdrojov. Zvrchovanú právomoc rozhodnúť o pridelení tejto podpory má však práve minister Simon. Akokoľvek transparentný by bol proces prideľovania dotácií, nemení to váhu argumentov, ktoré v rozhodovaní o etike toho, či si podnikateľ môže sám prideliť dotáciu z daní občanov, hovoria v jasný neprospech oboch vysokých štátnych úradníkov.

Už v roku 2002, keď sme sa v našom inštitúte venovali analýze rizík korupcie v agrárnej politike, poukazovali sme na fakt, že žiadne dotačné tituly nie sú automaticky nárokovateľné. Nevýrazná hranica ich "čistoty" vedie len cez porovnanie dvoch údajov: počtu firiem uchádzajúcich sa o dotácie spolu s objemom financií, ktoré požadovali, oproti tým, ktoré boli pridelené. V tomto porovnaní boli v rokoch 2000 - 2004 "najčistejšími" dotáciami tie, ktoré boli udelené na znevýhodnené oblasti. Ani tieto dotácie však neboli celkom transparentné, pretože kritériá, na základe ktorých sa mohli podnikatelia o ne uchádzať, boli dosť nepresné i manipulovateľné (najmä bonitované pôdnoekologické jednotky).

Oveľa netransparentnejšie však bolo prideľovanie dotácií na také opatrenia, možnosť spätnej kontroly ktorých bola minimálna. Týkali sa najmä podpory zúrodňovacích opatrení či ekologických programov (bez možnosti účinnej kontroly toho, čo a v akom množstve sa do pôdy naozaj dostalo), ale aj rekonštrukcie technológií, ktoré dávali priestor na rôzne netransparentné operácie. Tieto dotácie boli zároveň oveľa menej nárokovateľné, ba naopak, pri niektorých položkách išlo skôr o "výberový" spolok podnikateľov, ktorí v nich vedeli "chodiť" (napríklad zúrodnenie ťažkých pôd). Tento typ dotácií tvoril v roku 2003 najmenej 2,5 milióna korún z príjmov firmy ministra Simona, u štátneho tajomníka Radošovského najmenej jeden milión korún.

Poberanie dotácií oboma štátnymi úradníkmi nedokazuje ich úmyselné obohacovanie sa. Vysoko rizikové dotácie poberá podnes prevažná väčšina podnikateľov na pôde a objem priznaných dotácií pre oboch úradníkov sa nejaví byť výrazne vyšší (napr. v prepočte na výmeru pôdy) než pre iných podnikateľov. Taktiež je faktom, že práve Simonovo ministerstvo výrazne skvalitnilo prístup k informáciám o podnikateľoch poberajúcich dotácie a obaja úradníci svoje podnikateľské aktivity zverejnili ešte pred nástupom do funkcií. "Kauza" ministrov by preto mala byť predovšetkým kritériom pre budúcnosť. Ministrom sa nemôže stať ktokoľvek a jedným z mnohých obmedzení pre kandidátov na túto funkciu musí byť i neprepojenosť na podnikateľské prostredie, ktoré môže získavať prospech z verejných zdrojov.

Najväčšie riziká korupcie na Slovensku sa netýkajú dotácií, ktoré poberajú štátni úradníci. To je len malý zlomok zo sumy, ktorú môžu štátni úradníci získať v závetrí a nekontrolovateľne zo správy mnohomiliardového majetku, ktorý zostáva zbytočne vo vlastníctve štátu. Korupcia totiž nie je javom infikujúcim verejnú správu zvonka, ale naopak, je jedným z jej prirodzených, avšak veľmi negatívnych sprievodných znakov. Paradoxom je, že chceme odvolať ministra pre "maliny", a nie jeho neschopnosti znížiť podiel majetku štátu v obrovských štátnych podnikoch, ktoré patria pod rezort ministerstva pôdohospodárstva (najmä Lesy SR a niekoľko menších), i v desiatkach príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré sa pod jeho vedením nezefektívňujú vôbec alebo len veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že minister dokáže vylobovať pre farmárov miliardu na dotácie, ale výrazne nižšiu sumu potrebnú na veľmi dôležité urýchlenie pozemkovej reformy (prospešnej najmä pre farmárov) už nie.

Kauza ministra i jeho štátneho tajomníka zahmlieva oveľa vážnejšie dôvody na ich odvolanie.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. októbra 2005.

Sme, 21.9.2005: Dotácie a mýty agrárnikov

V roku 2006 dostanú slovenskí poľnohospodári v položke „priame platby“ od Európskej únie dotácie vo výške 35 % z čiastky, ktorá prináleží „starým“ členským krajinám EÚ, čo činí sumu 3,9 mld Sk. K tomu môžu zo štátneho rozpočtu získať ďalších 30 %. Ministerstvo financií však navrhuje doplatiť „len“ 6,9 %, čiže približne jednu miliardu korún. To spôsobilo obvyklý rozruch zo strany farmárov a prinieslo ďalšiu sériu populistických tvrdení agrárnych predstaviteľov. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon sa domnieva, že to je „politický hazard voči väčšine obyvateľov“ a predseda agrárnej komory Ivan Oravec viackrát zdôraznil, že naši poľnohospodári tým majú o jednu tretinu horšie podmienky na trhu než tí v EÚ.

Farmári v zastúpení Ivana Oravca tak vtláčajú verejnosti mýtus o tom, že priame platby sú jediným zdrojom ich príjmov. Iba v tom prípade by totiž zníženie sumy o jednu tretinu znamenalo podobné zhoršenie ich podmienok v porovnaní s EÚ. To však nie je pravda a stačí na to jednoduchý prepočet. Doplatok priamych platieb zo štátneho rozpočtu pri redukovanom návrhu ministerstva financií tvorí totiž len približne 6 % z celého dotačného balíka (0,99 z 16,9 mld Sk), pri plnom využití doplatku by išlo stále len o menej ako štvrtinu z celého objemu dotácií. Výraznú väčšinu podpory majú totiž farmári zabezpečenú priamo z EÚ prostredníctvom iných programov. Počítajme však ďalej. Celkové dotácie pre poľnohospodárov tvoria podľa štatistík OECD v krajinách EÚ v priemere menej ako tretinu ich príjmov (na Slovensku len pätinu). To len potvrdzuje známy fakt, že výrazná väčšina príjmu farmárov nepochádza z dotácií, ale najmä z predaja ich produktov a služieb na trhu. Čo z toho vyplýva? Najmä to, že suma doplatku na priame platby, kvôli ktorej sa agrárnici radikalizujú, je v skutočnosti len malou čiastkou z ich dotačných príjmov a ešte menším podielom z celkového dôchodku fariem. Jeho zrušenie nemôže byť preto zhoršením ich podmienok o tretinu, ale ani „hazardom voči obyvateľom“, ako tvrdí minister Simon.

Dotácie nie sú pre farmárov najdôležitejším príjmom. Ich príťažlivosť spôsobuje fakt, že sú trvalým a stabilným zdrojom príjmu farmárov bez ohľadu na ich podnikateľské schopnosti, cenové výkyvy na trhu, či prejavy počasia. To ich robí nadmieru atraktívnymi najmä pre neprosperujúce podniky. Je preto zvláštne, že predstavitelia samosprávy spolu s ministerstvom šíria ďalší z mýtov, podľa ktorého zníženie dotácií bude znamenať „likvidáciu slovenského pôdohospodárstva, vyľudnenie vidieka, rast nezamestnanosti a zdraženie potravín“ (MP SR). V skutočnosti sú rozdiely v hospodárskych výsledkoch jednotlivých fariem veľmi veľké a aj fakt, že v priemere najhoršie hospodária družstevné subjekty, svedčí o tom, že hospodársky výsledok fariem nesúvisí ani tak s objemom dotácií, ako s ich schopnosťou pružne reagovať na trhové ceny, diverzifikovať a stabilizovať zdroje svojich príjmov a racionalizovať výdavky. Pre ekonomicky zdravé farmy majú dotácie sporný význam, pretože udržujú na trhu aj ich slabých konkurentov, ktorí svojou produkciou tlačia ceny komodít nadol.

Fakty naznačujú, že zrušenia doplatku k priamym platbám zo štátneho rozpočtu sa netreba obávať. Príjem dotácií z EÚ farmárom každoročne rastie. Návrh ministerstva financií je síce ďaleko lepší, než požiadavky agrárnych predstaviteľov, no navrhnutá výška doplatku zo štátneho rozpočtu je alibistická. Oveľa horšie však bude, ak Mikloš v ďalšom vývoji rokovaní agrárnej lobby – ako každoročne – podľahne.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 21. septembra 2005.

HN, 6.9.2005: Neefektívne výdavky na závlahy budú pokračovať

V rokoch 1960-1990 vybudovali komunistické vlády na Slovensku rozsiahlu sieť hydromelioračných zariadení (HZ), s investíciami presahujúcimi niekoľko miliárd korún, avšak s príznačnými chybami nefunkčnej ekonomiky tej éry: ignorujúc vlastnícke vzťahy k pôde, v podmienkach kontrolovaného trhu, ktorý nepredpokladal zmeny v podnikateľských zámeroch, a s ideologickým cieľom „potravinovej bezpečnosti“, ktorý nezohľadňoval reálnu ekonomickú potrebu týchto zariadení. Po roku 1990 vlády síce naďalej deformovali hodnotu HZ verejnými výdavkami (najmä dotáciami na údržbu a závlahovú vodu), posun smerom k zreálneniu ich hodnoty však bol značný. Jeho výsledkom bolo i to, že veľká časť nepoužívaných HZ je dnes zhodnotená v zberných surovinách, alebo ako súčasť iných stavieb v ich blízkom okolí – sú rozkradnuté. To, že porevolučné vlády nevyvinuli dostatočné úsilie o zvýšenie hodnoty HZ trhovými prostriedkami, je spôsobené najmä ich neschopnosťou HZ včas odpredať, výraznejšie liberalizovať agrárny trh a vykonať rýchlu nápravu vlastníckych vzťahov.

Vo vlastníctve štátu tak ostáva podnes „horúci zemiak“ - majetok neustále strácajúci svoju hodnotu, ktorá však ešte môže činiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov korún. Vo väčšine prípadov sa nachádza na neštátnych pôdach, ba čo je horšie, v prípade melioračného detailu (najmä potrubnej siete závlah a odvodnenia) je zabudovaný priamo v takejto pôde. Tento fakt však spôsobuje vládam taký problém, že si ho posúvajú už 16 rokov, počas ktorých sa správa HZ presúvala cez štyri (!) rôzne štátne organizácie.

Problém pritom nie je neriešiteľný. Na jeho začiatku treba radikálne ukončiť dlhoročnú podporu tzv. „mimoprodukčných funkcií“ závlah: vzdať sa všetkých nezmyselných predstáv o „význame“ závlah pre tvorbu krajiny, zamestnanosť na vidieku, modernizáciu slovenského poľnohospodárstva či ochranu pred eróziou. Toto škodlivé presvedčenie viedlo a vedie k zbytočným vládnym výdavkom na závlahovú vodu pre farmárov, na údržbu HZ, i k súčasným stratám správcu vôd z úľav, ktoré farmári požívajú (čerpanie vody majú totiž zdarma). Slovensko ako štát žiadne závlahy nepotrebuje, avšak predstavitelia súčasného ministerstva pôdohospodárstva to vôbec nechápu: „sme povinní urobiť všetko preto, aby závlahy boli funkčné“ (HN, 18.8.). To je zásadný omyl. Potrebu a hodnotu závlah môžu určiť jedine tí, ktorým závlahy zvyšujú bohatstvo, teda konkrétni podnikatelia na pôde. Hydromelioračné sústavy sú majetkom, ktorého sa štát musí zbaviť prv, než neefektívne utratí ďalšie verejné zdroje – i so stratou, ktorú spôsobí bremeno nevysporiadania vlastníctva k pôde pod HZ. Melioračné detaily vybudované štátom v pôdach, ktoré mu nepatrili, by mal štát odovzdať do vlastníctva majiteľom dotyčných pôd bezodplatne. V prípade odvodnenia je napokon sporné, či tieto stavby hodnotu pôdy – v niektorých prípadoch – i nezhoršujú. Závlahový detail (t.j. závlahovú kostru) väčšinou štát našťastie nevlastní.

HZ (t.j. najmä závlahové čerpacie stanice) je potrebné predať čo najskôr a za reálnu hodnotu, ktorú určí cena na neregulovanom trhu. Vzhľadom na fluktuáciu podnikateľských subjektov v agrárnom sektore, nevysporiadanosť vlastníckych vzťahov k pôde i stratu príslušnosti výmery konkrétnych závlahových sústav k jednému podnikateľskému subjektu, je otázny záujem o kúpu HZ zo strany farmárov. Oveľa väčší záujem by sa mal očakávať od súčasných zmluvných prevádzkovateľov závlah, podnikateľov, ktorí majú s prevádzkovaním veľké skúsenosti.

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) poslalo v máji do vlády zákon o hydromelioráciách, ktorý je v priamom protismere s väčšinou spomenutých krokov k efektivite. Zákon spomaľuje privatizáciu HZ a zužuje ju len na farmárov, navyše za takých podmienok časovej a cenovej viazanosti, ktoré ich záujem značne oslabia. To vzbudzuje podozrenie zo zámeru previesť správu natrvalo na štátnu akciovú spoločnosť, ktorú má založiť zákon pre tento účel. Zákon tiež konzervuje nevysporiadané vlastnícke vzťahy verejnými výdavkami (kompenzáciami) pre majiteľov pôd a k ďalším výdavkom z verejných zdrojov povedie sťaženie možnosti zániku neefektívnych HZ.

Simonova hydromelioráčná politika pokračuje v chybách jeho predchodcov a bude viesť k ďalším zbytočným verejným výdavkom.

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe v denníku Hospodárske noviny dňa 6. septembra 2005.

Sme, 17.8.2005: (Ne)reforma rezortu životného prostredia

Systém správy starostlivosti o životné prostredie, ktorý je pod kompetenciou ministerstva životného prostredia, tvorí v súčasnosti osem príspevkových a tri rozpočtové organizácie, tri štátne podniky a nový Environmentálny fond. Dosť organizácií na to, aby po roku 1989, keď veľká časť z nich vznikla (a najmä získala množstvo úloh a kompetencií), nastalo dôsledné prehodnotenie potreby ich úloh a existencie. Časť problému otvoril nedávno Peter Straka (O čom to je štátna ochrana prírody, SME 3. 8.), ktorý sa zaoberal problémom prekrývania úloh dvoch inštitúcií, Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR) a Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP), no bez jasnejšieho stanoviska.

SAŽP pôsobí od roku 1993 a jej činnosť, v zmysle štatútu a zriaďovacej listiny, zaberajú "teoretické, koncepčné, metodické, koordinačné, dokumentografické, informačné, výchovno-vzdelávacie a propagačné" úlohy. Agentúra sa síce zaoberá množstvom rôznych úloh, ale bez integrujúceho tematického zamerania. Pozostáva totiž z desiatich centier, pričom každé sa venuje úplne odlišnej činnosti a množstvo svojich aktivít koná v spolupráci s ministerstvom a inými organizáciami rezortu. Uskutočňuje i činnosti, ktoré nesúvisia priamo so správou ochrany životného prostredia, napríklad vedecko-výskumné. Vznikajú reálne a vážne pochybnosti nad významom mnohých jej aktivít, ale najmä nad efektívnosťou udržiavania takejto samostatnej inštitúcie, ktorá hospodárila minulý rok s rozpočtom vyše 180 miliónov korún.

Štátna ochrana prírody SR, na rozdiel od SAŽP, síce je jednoznačne zameraná na správu chránených území, no i tu je problémom rozsah úloh, ktoré nie vždy priamo súvisia s predmetom činnosti (najmä výskumných a legislatívnych). Ďalším problémom je, že hoci ŠOP SR nie je inštitúciou, ktorá má rozhodovacie právomoci, slúži ako poradný orgán pre úrady životného prostredia i pre samotné ministerstvo. Štvoruholník, ktorý tvorí ministerstvo, úrady životného prostredia, SAŽP a ŠOP SR, vytvára ideálny priestor pre vznik mnohých kompetenčných sporov.

Inštitucionálna reforma sa javí byť veľkým problémom Miklósovho ministerstva. V rezorte životného prostredia totiž niet vari jedinej inštitúcie, ktorej by ministerstvo nepridávalo úlohy, ktoré jej nepatria. Typickým príkladom je výskum. Zatiaľ čo iné ministerstvá (napríklad pôdohospodárstva) vykonali správnu a rozsiahlu redukciu rezortného výskumu, Miklósove ministerstvo udržiava a rozvíja sieť vedecko-výskumných pracovísk, ktorým zadáva úlohy na objednávku - samozrejme bez žiaducej súťaže. Patrí medzi ne Výskumný ústav vodného hospodárstva i (čiastočne) Slovenský hydrometeorologický ústav. Podobným spôsobom im rozdeľuje koncepčné, metodické a legislatívne úlohy, ktoré by mali byť jednoznačnou zodpovednosťou ministerstvu priamo podriadených úradníkov. V prospech inštitucionálneho chaosu presadil minulý rok minister vznik ďalšej organizácie, Environmentálneho fondu, ktorý okrem známych korupčných rizík prerozdeľuje prostriedky, ktoré vyzbierala iná inštitúcia ministerstva: Slovenská inšpekcia životného prostredia. Nuž, a samostatnou kapitolou v rezorte životného prostredia sú tri štátne podniky, ktoré pôsobia v oblasti vodného hospodárstva, no zostávajú naďalej úplne na okraji záujmu verejnosti...

Zdá sa, že v inštitucionálnej reforme ministerstvo životného prostredia dlhodobo a systematicky presadzuje neefektívne riešenia, ktoré prechádzajú "jeho" fondmi a sieťou neprehľadných príspevkových organizácií. I to je dôvod, prečo sa Miklósov rezort dostáva do neustálych sporov s ministerstvom pôdohospodárstva i hospodárstva, ktorých činnosť so životným prostredím úzko súvisí. Možno práve nečinnosť robí z ministra i jedného z najpopulárnejších členov vlády. Neschopnosť ministerstva vykonať zásadnú reformu preto vôbec neprekvapuje. Tú zmenu však treba urobiť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. augusta 2005.

HN, 28.6.2005: Nový lesný zákon je veľký problém

Lesné, vodné a pôdne hospodárstvo disponujú veľmi rozsiahlou legislatívou, ktorá vo výraznej miere obmedzuje slobodu podnikania so zložkami životného prostredia. K presadzovaniu reštrikcií má vláda niekoľko dôvodov. Tým prvým je snaha ochrániť tých, ktorí sú poškodzovaní vedľajšími negatívnymi dôsledkami podnikania v prírode – napríklad používaním hnojív v poľnohospodárstve, vypúšťaním odpadových vôd v priemysle alebo ťažbou v lesnom hospodárstve. Tým druhým je uplatnenie rôznych foriem verejného záujmu, ktoré v lesnom hospodárstve predstavuje najmä ochrana „environmentálnej“ hodnoty lesa, umožnenie verejnosti voľne vstupovať do prírody a prijímať niektoré úžitky lesa (napríklad zberom plodov).

Dobrá legislatíva v oblasti životného prostredia však musí dodržiavať dve základné a nevyhnutné zásady. Za prvé, každé preventívne opatrenie vlády smerujúce ku administratívnej kontrole a obmedzeniam podnikania musí byť opodstatnené, racionálne zdôvodnené a uplatnené len v nevyhnutnej a efektívnej miere. A za druhé, náklady za uplatnenie verejného záujmu musí znášať ten, kto verejný záujem uplatňuje.

Problémom nového lesného zákona, ktorý vrátil prezident na opätovné prerokovanie parlamentu, je fakt, že tieto zásady nerešpektuje. Zákon pokračuje vo veľmi podobnej koncepcii kontroly, administratívneho zaťažovania a uplatňovania verejného záujmu voči podnikateľom, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Celý text zákona je mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, podrobne analyzujúcej legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v Čechách a na Slovensku. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä v povinnosti obhospodarovateľa riadiť sa lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v rozsiahlom štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti zamestnávať odborného lesného hospodára a v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Mnohé z reštrikcií uplatnených vo verejnom záujme nevychádzajú z reálnych predpokladov o tom, že by bez týchto vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie lesné zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne, čo sa prejavilo i na kalamite vo Vysokých Tatrách, ku ktorej prispel i štátom obmedzované obnovovanie štruktúry lesa intenzívnejšou ťažbou.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka je v novom zákone oveľa nižšia. V skutočnosti sa však viaceré strategické „pro-vlastnícke“ rozhodnutia vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne rozsiahle možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však prideľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o žiadostiach. V prípade lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania.

Okrem ustanovení týkajúcich sa verejného záujmu a preventívneho princípu je tu však ešte jeden závažný problém. Je ním ustanovenie, ktoré zaisťuje trvanie vlastníctva všetkých štátnych lesov a majetku tým, že zakazuje jeho prevod do súkromného vlastníctva. Týmto spôsobom sa „zabetónuje“ štátne vlastníctvo vyše 42 % lesov Slovenska. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať zrejme poistenú svoju budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto je lesný zákon veľký problém a treba ho kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 28. júna 2005.

Konzervatívne listy, 06/2005: Štát obmedzuje, vlastník platí

Legislatíva v lesnom hospodárstve býva tradične rozsiahlou agendou vplyvu vlád na podnikateľský sektor vo väčšine krajín Európy. Nie je zvláštnosťou, že podnikanie v lesnom hospodárstve, na rozdiel napríklad od podnikania na pôde, je oveľa výraznejšie obmedzované úmyslom vlády zabezpečiť rôzne formy verejného záujmu. Preto v lesnom hospodárstve pristupujú vlády k presadzovaniu rozsiahlej kontroly podnikateľov, k ich zaťaženiu širokou administratívou a k obmedzeniu ich podnikania s lesnými produktmi.

V máji tohto roku schválil parlament nový lesný zákon, ktorý pripravovalo ministerstvo pôdohospodárstva už od roku 2002. Napriek dlhej príprave a konzultáciám ministerstva s vlastníkmi však zákon pokračuje v tej koncepcii verejného záujmu, ako ju definoval už v pôvodne platných normách. Tvoria ho tzv. mimoprodukčné funkcie lesa: ekologické (pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická) a spoločenské (zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná). Celý text zákona je vlastne mimoriadne rozsiahlym výpočtom práv súčasných úradov a úradníkov a povinností obhospodarovateľov lesa voči týmto úradom.

Hospodárenie v lese je zviazané do silných pút štátneho dirigizmu, ktorý je výrazným problémom najmä českej a slovenskej lesnej legislatívy. Miera obmedzení vlastníka lesníckymi zákonmi je podľa štúdie známeho českého odborníka Jiřího Olivu, ktorý podrobne analyzoval legislatívy viacerých európskych krajín, najväčšia práve v týchto krajinách. Najmarkantnejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami sa prejavujú najmä vo zviazanosti zákona lesnými hospodárskymi plánmi, v zákazoch flexibilnejších foriem obnovy lesa (napr. v holoruboch), v štátnom dozore nad hospodárením v lesoch, v povinnosti odborného lesného hospodára, v stanovení povinností použitia geneticky vhodného reprodukčného materiálu či v legislatívnom riešení mimoprodukčných funkcií lesa.

Základnou podmienkou pre presadenie akýchkoľvek vládnych zásahov by mala byť ich opodstatnenosť. Presadzovanie verejného záujmu má svoje opodstatnenie len vtedy, ak existuje dostatočne preukázaná a vysoká pravdepodobnosť, že bez týchto zásahov dôjde v dôsledku „zlyhania trhu“ k závažným škodám. Obmedzovanie podnikateľov za účelom ochrany mimoprodukčných funkcií lesa však nevychádza z reálnych predpokladov o tom, že by bez vládnych zásahov dochádzalo k poškodeniu stanovených funkcií lesa. Liberálnejšie zákony v krajinách západnej Európy sa nijako neprejavujú na zhoršenej environmentálnej kvalite lesov. Naopak, prísna lesnícka legislatíva na Slovensku pôsobí v mnohých prípadoch skôr kontraproduktívne. Slovensko napríklad dlhodobo nevyužíva svoj ťažobný potenciál v miere porovnateľnej s inými európskymi krajinami a trvalé poddimenzovanie ťažby, ktoré bráni potrebnej obnove štruktúry lesa, bolo jednou z príčin i minuloročnej kalamity vo Vysokých Tatrách.

Predstavitelia ministerstva tvrdia, že miera obmedzení vlastníka sa v novom zákone znížila. Je to však len zdanlivý dojem, pretože viaceré strategické ustanovenia sa vo svojom znení buď navzájom popierajú, alebo nejasnou formuláciou presúvajú právomoci na široké rozhodovacie kompetencie orgánov štátnej správy. Typickým príkladom je holorubný spôsob ťažby, ktorý zákon v jednom odstavci definuje ako štandardný hospodársky spôsob, ale hneď v ďalšom ho zakazuje. Na inom mieste dáva vlastníkovi pomerne široké možnosti požiadať úrad o zákaz vstupu do svojho lesa, zároveň však udeľuje všetkým ľuďom právo vstupovať na lesné pozemky a úradu široké rozhodovacie kompetencie rozhodnúť o výnimkách. V prípade spracovania lesných hospodárskych plánov, ktoré sú pre obhospodarovateľov jednoznačne vnúteným nákladom zo strany štátu, štát v jednej časti prenáša náklady na seba, avšak hneď v ďalšej požaduje od obhospodarovateľa refundáciu väčšiny nákladov. Aj v prípade „posunu“ k riešeniu vari najzávažnejšieho lesníckeho problému – náhrady za obmedzenie vlastníckych práv – ide o rozpačitý výsledok. Norma síce popisuje prípady, v ktorých dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv (čím však len rozvíja definície zákona o ochrane prírody), avšak nedefinuje to najdôležitejšie: mechanizmus určenia výšky náhrady ani spôsob jej vymáhania. Štát tak naďalej vyžaduje od vlastníkov obmedzenia na ich vlastné náklady.

Kým vo väčšine ustanovení lesného zákona ide o nesprávne určený a vymáhaný verejný záujem, dve významné opatrenia nemajú s ním nič spoločné a idú v priamom protismere ku zvyšovaniu efektivity lesného hospodárstva. V prvom prípade si budúcu existenciu poisťuje priamo v zákone terajší Lesnícky výskumný ústav. Druhý prípad negatívneho lobingu je však oveľa závažnejší: štát si zabezpečil trvanie vlastníctva všetkých svojich lesov a majetku tým, že zakázal jeho privatizáciu. Aký je k tomu dôvod? Zabezpečuje vari štátne vlastníctvo lesov lepšiu kvalitu lesov, než vlastníctvo neštátne? Samozrejme, že nie, to len súčasní zamestnanci štátnych lesov chcú mať poistenú budúcnosť.

Nový lesný zákon neodstránil zásadné deformácie predošlej legislatívy, ba naopak, pridal k nim niekoľko ďalších. Preto ho treba kompletne prepracovať.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 06/2005

Konzervatívne listy, 5/2005: Miklósove rozmarné fondy

Ministerstvo životného prostredia (MŽP) zverejnilo minulý mesiac vyhlášku, ktorou sa vykonáva zákon o Environmentálnom fonde (EF). Pripomeňme si niektoré fakty. V roku 2001 presadila vláda, ktorej členom bol i súčasný minister životného prostredia László Miklós, zrušenie desiatich štátnych fondov, vrátane Štátneho fondu životného prostredia (ŠFŽP). Viedla k tomu racionálna snaha o väčšiu kontrolu a transparentnosť nakladania s prostriedkami fondov, predovšetkým fakt, že „v rámci urýchlenia ozdravenia celého sektora verejných financií, najmä vzhľadom na zvýšenie zodpovednosti štátu za schodok verejných financií, je nevyhnutné dostať pod kontrolu centra aj oblasť štátnych fondov“ (podľa dôvodovej správy k zákonu). Napokon, v prípade ŠFŽP konštatovala „negatívne ekonomické dôsledky nakladania s prostriedkami fondu“ napríklad i Zelená správa za rok 1999.

V protismere k zrušeniu fondov však v tom čase Miklós presadil založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojho vzniku stretával s výraznou kritikou podnikateľov i tretieho sektora. Zásadným problémom fondu je, že ako „neštátny“ subjekt zhromažďuje poplatky „štátom“ stanovených povinných platcov, pričom kontrola platenia je veľmi nedôsledná (odhady hovoria o 30-60 % tých subjektov, ktoré neplatia, hoci by mali), spôsob prerozdeľovania týchto projektov je mimoriadne netransparentný a v mnohých prípadoch existujú reálne pochybnosti, či dotácia za proklamovaným účelom „podpory zberu, zhodnotenia a spracovania odpadov“ nie je len transferom, ktorý prináša komerčný prospech vybraným podnikateľom.

O tri roky neskôr minister presadil cez parlament založenie EF, ktorý prevzal väčšinu slabín pôvodného ŠFŽP. Fond je vyňatý spod kontroly, ktorej podlieha hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Vzhľadom na jeho právnu subjektivitu je dosť pravdepodobné, že náklady na správu fondu budú vyššie ako v predchádzajúcej správe pod MŽP (prostredníctvom Programu realizácie environmentálnych opatrení). Navyše, prostriedky fondu, ktoré sa v určitý rok nevyčerpajú, ostávajú teraz vo fonde a nie je možné využiť ich na iné účely. Ďalšie straty príjmov financií vo verejnej správe možno predpokladať v benevolentnej úverovej politike fondu. Dôvodová správa k zákonu o EF pritom argumentuje celkom nekorektne: podľa nej došlo znížením rozpočtu kapitoly MŽP v roku 2004 k redukcii podpory environmentálnych projektov, a tým „k zániku prakticky jediného národného zdroja podpory environmentálnych projektov“. To všetko v čase, kedy verejné výdavky do oblasti ŽP rapídne rastú, aj vďaka príjmu zo štrukturálnych fondov EÚ - v roku 2005 má ísť o nárast takmer o 66 % (Návrh východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2005 až
2007)...

Prostriedky ŠFŽP a následných inštitúcií sú väčšinovo využívané na investície vo vodnom hospodárstve, predovšetkým na rekonštrukcie kanalizácie a výstavbu čistiarní odpadových vôd. V roku 2004 bolo na tieto účely rozdelených vyše 746 mil. Sk, čo pri žiadostiach vo výške takmer 8 mld Sk vyvoláva veľmi vysoký tlak na transparentnosť rozhodovania kompetentných úradníkov. Zákon o EF, ale ani jeho vykonávacia vyhláška, ba ani štatút fondu (ktorý k tomu zaväzuje zákon) pritom žiadnym spôsobom nedefinujú mechanizmus menovania Rady fondu ani posudzovania projektov tohto najdôležitejšieho poradného orgánu ministra.

Miklósove fondy sú podpornou barlou, ktorá má nahrádzať neschopnosť ministerstva posilniť trhové princípy v manažmente životného prostredia, najmä vo vodnom a odpadovom hospodárstve. V tomto ponímaní ide „sociálnu podporu“, ktorá sa síce javí ako potrebná, ale iba za daného stavu, ktorý MŽP zámerne udržuje. Súčasný systém sa vystavuje korupcii dobrovoľne a ústretovo.
Ak by sme mali žmúriť oči nad korupciou, ktorej sa v tomto prípade dá vyhnúť neposiľovaním neefektívnej vlády, potom v spore o Environmentálny fond radšej zostaneme tými, ktorých sociologička Zuzana Kusá považuje za „rozhorčených mládežníkov z think-tankov, čo tvrdia, že je to posilňovanie zlého štátu“.
Environmentálny a Recyklačný fond treba čo najskôr zrušiť.

Článok bol publikovaný v v Konzervatívnych listoch, č. 5/2005

Konzervatívne listy, 3/2005: Životné prostredie a verejné záujmy

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo návrh lesného zákona, ktorý obmedzuje podnikateľské slobody vlastníkov lesov. Ministerstvo životného prostredia redukovalo slovenským firmám kvóty na produkciu oxidu uhličitého, sokoliarom zakázalo chovať hybridné sokoly a lesníkom v Tatrách udržať hodnotu ich lesa chemickým postrekom. To je len zopár príkladov z ostatného obdobia, ktoré z dôvodu verejného záujmu o kvalitné životné prostredie spôsobili jednoznačné poškodenie práv vlastníkov.

Verejný záujem v ochrane životného prostredia (ŽP) je v súčasnosti spoločensky takmer všeobecne akceptovaným princípom i napriek tomu, že zahŕňa veľmi širokú a rôznorodú sadu záujmov. Najčastejšie ide o záujmy o ochranu tzv. mimoprodukčných (“netrhových”) funkcií prírody. Verejný záujem o ochranu ŽP prenikol spoločenským vedomím do tej miery, že sa mnohokrát už vopred a bez zvažovania ignorujú akékoľvek pochybnosti nad jeho oprávnenosťou.

Vari najproblematickejším smerom sa uberá vnímanie mimoprodukčnej funkcie prírody, ktorá je údajne vzácna “sama pre seba”. Má ísť ochranu tých živých zložiek prírody, ktoré sa ”nemôžu brániť” voči ľudskej činnosti. Väčšinou sa hovorí o “právach” zvierat alebo o zachovaní biodiverzity. Je to však záujem s vnútorným protirečením. Žiadna zo zložiek ŽP nemôže mať právo, pretože nedisponuje takým vedomím, ktorému by bolo možné právo prisúdiť - s výnimkou ľudskej noosféry. Tento pohľad (tak typický pre mnohých environmentálnych aktivistov) vtláča ľuďom pocit viny z vlastnej existencie, pocit, že človek je “omyl prírody” a ”chyba vo vzorke počestných prírodných druhov”. ”Práva zvierat” navrhovali radikálni ekológovia ustanoviť aj v európskej ústave. Aj vo výnimočnom prípade, akým je napríklad ochrana zvierat pred nešetrným zaobchádzaním (kde zdanlivo ide o práva zvierat), však ide najmä o zváženie jednotlivých aspektov morálky človeka.

Množstvo spoločenských sporov v ochrane ŽP vzniká pri presadzovaní verejného záujmu o zdravé, celoplošné a všeobecne dostupné životné prostredie. Ak však napríklad vláda v záujme využívania “rekreačnej funkcie lesa” umožňuje ľuďom voľný vstup do prírody, obmedzuje pritom vlastníkov v užívaní ich vlastníctva bez toho, aby väčšinu nákladov na dosiahnutie týchto zámerov preniesla z poškodených vlastníkov na seba. To je navyše dosť kontraproduktívne konanie, ktoré spôsobuje majetkové i environmentálne škody, pretože nevyrovnané vzťahy medzi podnikateľmi, občanmi a regulujúcim štátnym aparátom vedú k demotivácii vlastníkov vychádzať v ústrety ochrane prírody, nehovoriac o tom, že človek, ktorý si nie je vedomý nákladov, ktoré s jeho pobytom v prírode súvisia, nespráva sa v prírode dostatočne zodpovedne. Vláda v tomto prípade zasahuje nadmerne a “ťarbavo”, pretože dopyt po pohybe v prírode existuje a dokáže byť trhom zhodnotený. Tento mechanizmus by sa mal aspoň čiastočne preniesť do celého systému ochrany prírody.

Ideologicky najspornejšou mimoprodukčnou funkciou prírody je jej „environmentálna hodnota“, ktorá vedie k snahe vlády o zabránenie poškodenia “environmentálne cenných” častí prírody vlastníkmi, ktorí by túto funkciu nepovažovali za hodnotnejšiu než jej “trhové” využitie – napríklad, ak sa podnikateľ rozhodne ťažiť nerast na unikátnom tatranskom končiari. Problém by asi nebol tak ťažko riešiteľný, ak by naša spoločnosť disponovala oveľa liberálnejším trhovým prostredím s dobrou vymožiteľnosťou práva a s existenciou jasne identifikovaných vlastníckych vzťahov. V takýchto podmienkach by sa totiž “environmentálna hodnota” územia aspoň približovala k trhovej hodnote nerastu, keďže náklady na ťažbu – akokoľvek zvláštne nám to pripadá – sa zvyšujú i nesúhlasom poškodených okolitých vlastníkov (napríklad s hlukom z ťažby a s prejazdami ťažkých mechanizmov), ale i tlakom “environmentálne cítiacej” verejnosti.

Problém je v tom, že Slovensko nedisponuje takýmto legislatívnym prostredím, ale práve naopak: nízkou vymáhateľnosťou práva, stále vysokou korupciou a často sporným rozhodovaním súdov v prípade presadzovania vlastníckych práv. Tie, navyše, nie sú dostatočne identifikované, keďže štát vlastní všetky vody, ovzdušie, nerastné bohatstvo, veľkú časť pôdy i lesov – príznačne práve tie zložky prírody, ktoré sú environmentálne najohrozenejšie. Štát nie je prirodzeným vlastníkom a vládni úradníci, ktorí simulujú vlastníkov, nemôžu mať k zvereným statkom prirodzený vzťah. Paradoxne sme tak odkázaní na rozrastanie bludného kruhu štátneho dirigizmu, v ktorom štát musí kontrolovať štát.

Ochrana životného prostredia by preto nemala ležať na presadzovaní nejasných a často sporných údajných verejných záujmov, ale najmä v posiľovaní tradičných spoločenských vzťahov: liberalizácie obchodu a podnikania a v posiľovaní súkromného vlastníctva, vrátane práva a vymáhania práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými vedľajšími účinkami podnikania.

To neznamená zrušenie úlohy štátu v ochrane životného prostredia, ale jej zefektívnenie a zmenu priorít environmentálnej politiky. Schopnosť jasne identifikovaných vlastníkov nájsť hranicu svojich práv a dohodnúť sa totiž dokáže vyriešiť väčšinu environmentálnych problémov súčasnosti.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 3/2005

Sme, 17.3.2005: Envirorezort ignoruje práva vlastníkov

Spoločnosť U. S. Steel Košice sa cíti byť nespravodlivo poškodená prístupom Európskej komisie a Ministerstva životného prostredia SR po tom, čo im bolo znížené množstvo pridelených kvót emisií oxidu uhličitého o 8 percent oproti pôvodnému návrhu. Žaloba U. S. Steel voči ministerstvu na Najvyššom súde SR a podobný právny úkon voči Európskej komisii sa zdajú byť logickým vyústením nespokojnosti mnohých producentov tzv. skleníkových plynov u nás.

U. S. Steel Košice patrí medzi najmodernejšie podniky na Slovensku a podľa správy TASR preinvestovala spoločnosť do environmentálnych projektov od roku 2000 vyše 5 miliárd korún. Rozsah investícií smerujúcich k environmentálnemu skvalitňovaniu výroby ocenil viackrát i minister životného prostredia László Miklós, či už pri nedávnej návšteve v spoločnosti, alebo udelením ceny za starostlivosť o životné prostredie v minulom roku. V rozpore s tým ministerstvo akceptovalo reštriktívne opatrenie EK, ktoré podľa U. S. Steel prinesie nárast ich nákladov o 1 miliardu korún ročne, ktoré budú musieť použiť na nákup kvót od iných subjektov. I keď by Miklósova pochybnosť nad odhadom nákladov, ktoré prezentuje U. S. Steel, bola opodstatnená, hľadanie pravého vinníka v tomto spore nebude až také ťažké. Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov vychádza z vedecky nejednoznačných argumentov o škodlivosti plynov na klímu Zeme. Tie viedli k prijatiu Kjótskeho protokolu, ktorý bude pravdepodobne neúčinný, keďže ho neprijali USA a neovplyvňuje významne ani produkciu plynov v hospodársky prudko rastúcich krajinách sveta. Samotný systém obchodovania s kvótami pritom nemotivuje producentov na environmentálne investície do tej miery, v akej vytvára "sociálny biznis" s kvótami. V tomto prípade totiž Európska komisia vytvorila a ministerstvo rozdalo firmám fiktívne aktíva - kvóty, ktoré však v praxi budú musieť kupovať najmä silné a zdravé firmy od tých, ktoré majú horšie hospodárske (a nadväzne i environmentálne) výsledky. Systém je chybný a vytvára obmedzenia práv podnikateľov na užívanie svojho vlastníctva. O to dôraznejší mal byť postoj ministerstva voči byrokracii euroúradníkov.

Zo správy ministerstva životného prostredia o postupe pri príprave národného alokačného plánu vyplýva, že ku zníženiu kvót oproti pôvodnému plánu nedošlo na základe jasne stanovených kritérií, ale kompromisom, ktorý vzišiel z rokovaní ministerstva s komisiou, "handlovaním" medzi odlišnými spôsobmi zisťovania celkového množstva emisií zo strany ministerstva a Európskej komisie. Navyše, po kompromisnom znížení kvót sa ministerstvo s týmto rozhodnutím zjavne uspokojilo a nevznieslo žiadnu ďalšiu pripomienku. Zdá sa byť jasné, že ministerstvo v tomto prípade rokovalo nedôrazne. Napokon, pri obhajovaní súkromných vlastníkov ministerstvo už zopár podobných vlastných gólov "vyrobilo" (napríklad pri schvaľovaní rozsiahlych chránených území v systéme NATURA 2000).

Základnou úlohou ministerstva má byť posilňovanie a vymáhanie práva tých, ktorí sú reálne poškodení environmentálne nepriaznivými účinkami podnikania. Nesmie to však robiť ignoranciou voči základnému právu vlastníkov nakladať slobodne a zodpovedne so svojím majetkom. Vo svojom základnom poslaní ministerstvo zlyháva.

Všetko nasvedčuje tomu, že nespokojnosť U. S. Steel je v tomto prípade opodstatnená.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 17. marca 2005.

Konzervatívne listy, 2/2005: Pracovať alebo chrániť?

V júli minulého roku schválila vláda materiál s názvom „Analýza vplyvov legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu“. Štúdia, ktorej autorom bolo ministerstva hospodárstva (MH), sa následne dostala pod paľbu kritiky najmä environmentálnych mimovládnych združení. Tie, okrem množstva ľavicových ideologických výhrad, kritizovali oprávnene faktografickú nepresnosť a odbornú „nedotiahnutosť“ materiálu. Napriek tomu bola analýza cenná najmä z dôvodu otvorenia dlhodobého problému sporu ochrany prírody s podnikaním v chránených územiach práve z pozície ekonomiky a rozvoja podnikania.

V nadväznosti na dokument vypracovalo MH z poverenia vlády materiál s názvom „Návrh systémových opatrení na riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia“, ktorý vláda schválila vo februári tohto roku. Materiál navrhuje sedem opatrení, z ktorých štyri najvýznamnejšie sa týkajú spoločného problému: požadujú zásadné „prehodnotiť počet a súčasné hranice všetkých národných parkov a chránených krajinných území na Slovensku so zámerom upraviť stupne ochrany prírody s cieľom prísne chrániť iba skutočne významné územia a znížiť stupeň ochrany v urbanizovaných územiach“.

Ochrana prírody na Slovensku po roku 1989 pokračovala v koncepcii vedúcej k systematickému rozširovaniu počtu chránených území a intenzity ich ochrany, naviazanej na široký vykonávací aparát s kompetenciami udeľovať výnimky. Týmto spôsobom sa rozvinul neefektívny a korumpovateľný systém, v ktorom podnikatelia a vlastníci území boli obmedzovaní rozhodovaním úradov životného prostredia, zároveň však boli vystavení i pokušeniu korupcie, ktorá im mohla „prinavrátiť“ ich prirodzené právo nakladať s vlastným majetkom bez zbytočných regulácií. Tento trend environmentálnej politiky išiel v priamom protismere s novou situáciou po roku 1989, v ktorej bolo prinavrátené vlastníctvo veľkej časti území pôvodným (a predané novým) vlastníkom. Ich vlastníctvo je podľa ústavy totiž možné obmedziť „iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“. Štát si však povinnosť náhrad za obmedzenia v bežnom hospodárení voči vlastníkom podnes neplní, nehovoriac o tom, že ministerstvo životného prostredia predkladalo a predkladá nové ochranné opatrenia na základe nesprávnych kritérií potreby ochrany a predovšetkým bez dôkladnej ekonomickej analýzy nákladov takýchto opatrení. Prehodnotenie systému ochrany životného prostredia s ohľadom na nové vlastnícke nároky tak na Slovensko ešte len čaká.

Systémové opatrenia ministerstva hospodárstva sa opierajú o návrh zonácie chránených území, ktorý pripravuje na schválenie environmentálny rezort ako dôsledok jeho vlastného zváženia neúnosného stavu regulácií v ochrane životného prostredia. Systém spočíva v tom, že v chránených územiach má vzniknúť niekoľko zón s rôznymi stupňami regulácií, čo by malo riešiť niektoré dlhoročné konflikty obcí, vlastníkov a podnikateľov so súčasným systémom. Problém je, že nový systém v reflektovaní reálnych potrieb a možností ochrany prírody neprináša výrazné zlepšenie. Tieto skutočnosti si malo MH uvedomiť a navrhnúť riešenie, ktoré by požadovalo prehodnotiť súčasný i navrhovaný nový systém ochrany.

Návrh MH otvoril a pokúša sa riešiť problém, ktorému sa Slovensko doposiaľ „úspešne“ vyhýbalo: ten spočíva v zistení, že každý verejný záujem, i ten environmentálny, je rozsiahlym výdavkom štátu, ale najmä nákladom a ušlým príjmom pre tých, ktorí v dôsledku politiky „chorej“ v základoch trpia ujmu. Nastolenie problému zo strany ministerstva hospodárstva preto nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Veľkou škodou však je, že navrhnuté riešenie zastalo na ceste k racionálnej ochrane prírody len v polovici.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 2/2005

HN, 3.2.2005: Preventívne bez sokolov

Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.

V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.

V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.

Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.

V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.

Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.

Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005

Konzervatívne listy, 1/2005: Ľudia áno, psy áno. Sokoly nie?

V decembri minulého roka schválila vláda SR zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Zákon predstavuje normu, ktorá zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad len vedenie evidencie živočíchov a rastlín požaduje oveľa viac informácií, než sa vyžaduje u evidencie občanov) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov. Typickým príkladom pokrivenia spravodlivosti je i nerovný prístup k ich vlastníctvu. Niektoré podmienky vlastnenia a transportu týchto exemplárov sa totiž nevzťahujú na špeciálnu kategóriu “vedci” (a vedecké inštitúcie), teda pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí s desaťročnou praxou v odbore. Vedeckou inštitúciou pritom môže byť akákoľvek právnická osoba, ktorá má v zriaďovacej listine alebo v štatúte uvedenú vedeckú činnosť...

Vykonávanie niektorých ustanovení tohto zákona upravuje vyhláška, ktorá bola na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Presunutie veľmi dôležitých podrobností evidencie a držby organizmov na vykonávaciu vyhlášku naznačuje snahu ministerstva životného prostredia presadiť svoj pohľad na problém. Okrem množstva zbytočných regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých.

Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré navyše nepožaduje ani európska legislatíva, ostro namietajú zástupcovia záujmových združení sokoliarov, poľovníkov, chovateľov ohrozených druhov i ministerstvo pôdohospodárstva. Argumenty nesúhlasiacich združení sú pritom presvedčivé a veľmi jasné. Návrh totiž vychádza len z hypotetického predpokladu, že neúmyselný únik niektorého z dovezených hybridov môže ohroziť pôvodný genofond populácií, čo by mohlo negatívne ovplyvniť štruktúru, reprodukčné schopnosti a mať za následok nepriaznivý stav populácie pôvodných druhov. Veľmi podobným spôsobom odmieta zákaz držby aj ministerstvo pôdohospodárstva.

Ochrancovia prírody na ministerstve považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”. V skutočnosti však hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom a vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly štátu. Podľa sokoliarov totiž aj v divo žijúcich populáciách je miešanie jedincov, plemien a druhov úplne samozrejmé, takže génový fond sa musí vždy považovať za dynamický faktor v mnohých smeroch alebo aj za “mixovací hrniec”. Hybridy sokolov sú uvádzané ako bežný a prirodzený jav i v mnohých vedeckých štúdiách.

Veľké množstvo rastlinných druhov v našom okolí tvoria hybridy a nepovažuje sa to za závažnú environmentálnu ujmu. Stovky opustených hybridných psov sa objavujú na našich uliciach a tisíce podobných strážia obydlia ľudí na Slovensku. Ani v tomto prípade nemajú “psíčkári” zďaleka také obmedzenia a povinnosti ako sokoliari. V prípade “hybridných” foriem človeka (teda “rasovo zmiešaných” ľudí) je to dokonca – a celkom správne – považované za prirodzený jav a tí, ktorí by zákaz miešania rás požadovali, by sa zrejme vystavili hrozbe trestného stíhania za šírenie rasovej nenávisti. Prečo potom hybridy sokola považujú štátni byrokrati za problém?

Zdá sa, že hlavný problém spočíva v extrémizácii pohľadov na ochranu prírody zo strany environmentálneho establishmentu na Slovensku. Ten celkom bezdôvodne zavádza neefektívnu reguláciu v chove, dovoze a vývoze voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Toto však už nie je pohľad západnej civilizácie založenej na kresťansko-judaistických tradíciách, v ktorej má byť človek slobodným a zodpovedným správcom prírody, ale pohľad ľavice, v ktorej vnímaní je človek nežiadúci živel v prírode a nepriateľ životného prostredia, ktorému je potrebné mnoho činností zakázať. V tomto prípade na to doplatila historická, kultúrna a prospešná tradícia sokoliarstva, ale i chovu mnohých ďalších živočíchov. Čo bude ďalej?

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 1/2005

Týždeň, 1/2005: Kjótsky bič na slobodu

Keď ľavica zistila, že jej experiment sociálnej spravodlivosti zničil milióny ľudských životov, hľadala iný dôvod na kritiku kapitalizmu. Na jej šťastie objavila globálne ekologické problémy.
Osemdesiate roky minulého storočia. Práve v období definitívneho pádu komunizmu v Európe sa začala v medzinárodnom dianí presadzovať vedecká téma globálnej klimatickej zmeny, ktorá bola od počiatku interpretovaná najmä ako dôsledok priemyselnej činnosti človeka vo vyspelých krajinách sveta. Globálne ekologické problémy v tom čase už neboli úplne novou témou. Podľa štúdie Adama J. Liebermana a Simony C. Kwon z nezávislého Amerického výboru pre vedu a zdravie, už od 50-tych rokov minulého storočia sa na medzinárodnej úrovni objavovali stále nové „ekologické drámy“ sveta, ktoré prezentovali používanie mnohých látok typu DDT, dusičnanov, azbestov, kávy či mobilných telefónov v katastrofických súvislostiach. Ako sa neskôr ukázalo, negatívny dôsledok používania týchto látok bol mnohokrát výrazne prehnaný a v zásade oveľa menej škodlivý než význam ich prospechu pre kvalitu života ľudí.

V príbehu „katastrofy“ klimatických zmien hrá svoju chronicky známu úlohu Organizácia spojených národov (OSN). Téma klimatických zmien začala totiž mohutnieť práve vtedy, keď si toto zoskupenie krajín, z ktorých väčšina má zásadné problémy s dodržiavaním základných ľudských práv, začalo „pribaľovať“ svoje kompetencie v skúmaní problému a v snahách o jeho riešenie. V roku 1988 bol z iniciatívy OSN a Svetovej meteorologickej organizácie založený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC). Tento spolok vládami nominovaných vedcov sa už čoskoro stal absolútne dominantnou platformou pre interpretáciu problému a navrhovanie jeho riešení. Následne bola už v roku 1992 na konferencii OSN o životnom prostredí v Rio de Janeiro prijatá Rámcová dohoda o klimatickej zmene, ktorej účastníci v roku 1997 uzavreli k tejto dohode tzv. Kjótsky protokol. Ním sa zaviazali podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu tzv. skleníkových plynov.

Kjótsky protokol sa stal celosvetovou témou a politickým fenoménom, ktorý mohol byť presvedčivým dôkazom o potrebe vlád a nadnárodných inštitúcií pri riešení tzv. „zlyhaní trhu“, teda takých dôsledkov trhovej výmeny, ktoré spôsobujú ťažko predvídateľné a „trhom nepostihnuteľné“ vedľajšie škody pre množstvo ľudí. Protokol by však musel spĺňať to, čo sa od riešení globálnych ekologických problémov musí nevyhnutne požadovať. To znamená, že existuje všeobecný vedecký konsenzus o existencii problému, zhoda o ekonomicky reálnych možnostiach a účinkoch jeho riešenia a všeobecný súhlas slobodných krajín s navrhnutým riešením.

V prípade Kjótskeho protokolu však máme veľa dôvodov domnievať sa, že nielenže nie je reálnym riešením vážnej hrozby, ale že je i priamym útokom na podstatu slobodnej spoločnosti.

.nezhoríme (asi)
Ak hodnotíme problém z európskej strany Atlantiku, zdá sa byť rozhodnutie o redukcii skleníkových plynov celkom logickým riešením a každý, kto správnosť protokolu spochybňuje, je považovaný takmer za blázna. Faktom však je, že už v čase schvaľovania Kjótskeho protokolu existovala výrazná vedecká opozícia voči tvrdeniam, že človek svojou činnosťou spôsobuje katastrofické globálne otepľovanie. Lipská deklarácia, Heidelberská výzva a Oregonská petícia (píše o nich František Šebej v tomto čísle .týždňa), podpísané tisícami špičkových vedcov, sú toho dostatočným dôkazom. Súčasťou Oregonskej petície je i sprievodný list profesora Fredericka Seitza, bývalého prezidenta Národnej akadémie vied USA, v ktorom tvrdí, že Kjótsky protokol je postavený na chybných ideách a existujúce vedecké poznatky nepoukazujú na škodlivosť spaľovacieho procesu zo strany človeka. Naopak, rastúci obsah oxidu uhličitého je podľa neho najmä environmentálne prospešný.

.opatrný ústup
Renomovaný atmosférický fyzik S. Fred Singer už v roku 1999 opisoval, akým spôsobom sa postupne menili a „zjemňovali“ pôvodne katastrofické predpovede správ IPCC, čo sa deje podnes. V prípade týchto správ však treba povedať, že mediálnou bombou sa stávajú najmä ich veľmi zjednodušené a málo presné výstupy, ktoré sa poskytujú médiám. Podľa nedávnej štúdie amerického Media Research Center poskytujú nevyvážené spravodajstvo o Kjótskom protokole všetky významné celoplošné káblové stanice, najväčšmi však NBC. Mimochodom, ešte v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia bola teplota na severnej pologuli chladnejšia než v predchádzajúcich dekádach, na základe čoho bola jednou z obľúbených tém vtedajších médií blížiaca sa doba ľadová...

O nejasnosti existencie, príčin a dôsledkov klimatických zmien, ako aj o zbytočnosti a nezmyselnosti Kjótskeho protokolu bolo a je najmä v USA publikovaných nespočetné množstvo serióznych vedeckých štúdií. Vedecký nesúhlas silnie s tým, ako pribúda počet pochybovačov nad jednotlivými tézami problému globálneho otepľovania: teda, či globálne otepľovanie ako klimatický jav vôbec jestvuje (napríklad niektoré balónové a satelitné pozorovania tvrdia opak), ak áno, či je spôsobený činnosťou človeka, ak áno, či je to jav negatívny, a ak áno, či je v ekonomických možnostiach civilizácie tento jav redukovať. Pri posledných „ak“ je odborná opozícia už taká výrazná, že nemožno Kjóto vnímať ako dokument vychádzajúci z vedeckých poznatkov.

.prestieraná zhoda
„Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín, je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky ako vedecky“, vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, ktorý v roku 2001 vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Samotný Kjótsky protokol má totiž obrovské množstvo zásadných nedostatkov: okrem vedeckej nejasnosti dôvodov, prečo vznikol, je pozoruhodné najmä jeho politické riešenie, ktoré sa síce dotýka najvýznamnejších producentov CO2 (samozrejme, najmä USA), ale vôbec nereflektuje napríklad producentov oveľa radikálnejšieho skleníkového plynu metánu. Metán totiž produkujú svojou poľnohospodárskou produkciou i menej rozvinuté (zväčša neslobodné) krajiny. Protokol vôbec nerešpektuje ani skutočnosť, že prírodné dispozície USA a ďalších „obvinených“ krajín (najmä svojou rozlohou lesov) umožňujú výraznú redukciu plynov, ktoré vyprodukujú. S. Fred Singer poukazuje i na to, že protokol zaväzuje k zásadnému zníženiu emisií CO2 len v prípade krajín, ktorých potenciál ďalšieho rastu produkcie je veľmi nízky. K rozvojovým krajinám s vysokým potenciálnym rastom, akými sú Čína či India, je zhovievavý. Aký zmysel však má „trestať“ úspešných len na základe toho, že boli skôr úspešní? O nezmyselnosti protokolu nepochyboval ešte prednedávnom ani prezident Ruska Putin, pokým nezistil, že na obchodovaní s emisiami môže jeho krajina získať nemalé príjmy i politické výhody. Ako dôvažok pochybností nad zmyslom protokolu jestvujú štúdie viacerých vedcov (napríklad Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, či Patricka J. Michaelsa z univerzity vo Virginii), ktoré hovoria o očakávanom „ochladení“ planéty v dôsledku protokolu nižšom než 0,1 stupňa Celzia, teda takmer na úrovni štatistickej chyby... To všetko na úkor ušlého príjmu z produkcie (zatiaľ) neškodného plynu, ktorý má USA spôsobiť ročne škodu vyše 400 miliárd dolárov, nehovoriac o stratách výkonnosti americkej ekonomiky v dôsledku obchodovania s týmito „emisiami“. Preto sa USA (ale ani iné krajiny, napríklad Austrália) podnes k protokolu nepripojili.

Nech vnímame problematiku klimatických zmien akokoľvek seriózne, zdá sa, akoby jej dôsledok – Kjótsky protokol – zvestoval na pozadí úplne iné posolstvo: vy, ktorí ste ekonomickou slobodou a dodržiavaním ľudských práv dosiahli úspech, musíte trpieť. V tomto prípade naozaj nemožno nevidieť neschopnosť niektorých krajín vyrovnať sa hospodársky s USA inak než brzdením ich rozvoja. Práve preto rokovala už pred tromi rokmi o spoločnom postupe pri presadzovaní protokolu Európska únia (ekonomicky zaostávajúca za USA) s Čínou, ktorá navyše ignoruje i základné ľudské práva.

.zdroje totality
Zdá sa, že globálne ekologické problémy sú ďalším pokračovaním ľavicového pohonu na kapitalizmus po tom, čo zlyhal ich projekt sociálnej spravodlivosti. Podobnosť oboch vízií je veľmi príznačná, keďže obe búšia na takmer totožné miesto „zlyhávania“ trhu: „sociálna spravodlivosť“ kritizuje nerovnomerné prerozdeľovanie bohatstva a noví environmentálni „vizionári“ nerovnomernú produkciu plynu, ktorá je základným predpokladom tvorby bohatstva. Problém je v tom, že toto nepopiera takmer nikto: ani konzervatívci, ba ani teoretici ekonomického liberalizmu. Tí však, na rozdiel od ľavice, považujú slobodný trh za najlepší predpoklad pre morálne rozhodovanie sa človeka a najvážnejšie riziká, ktoré sloboda prináša, riešia úzkou a jasne vymedzenou úlohou vlády.

.proti slobode
Už druhé desaťročie masíruje tému globálneho otepľovania mašinéria štátom platených vedcov a byrokratov štátnych a nadnárodných inštitúcií. Títo ľudia podľahli zložitosti a nejasnosti vedeckého problému, ktorý sa odrazu začal navíjať typickým lavínovým pohybom, napríklad cez dobre platené rámcové programy Európskej únie (tie sú, mimochodom, vypisované nie s cieľom zistiť problém, ale majú riešiť už jeho účinky a možnosti riešenia), ale najmä skrze OSN. Tá si založila vlastnú inštitúciu, ktorá iniciovala vlastné medzištátne dohovory. Na ne si naviazala vlastné každoročné stretnutia účastníkov dohovoru, ktorých cieľom je stanovovať obmedzenia pre vlastníkov súkromných statkov.

Považovať týchto ľudí za zarytých nepriateľov Ameriky by nebolo celkom presné. Sú produktom ľavicového pustošenia, ktoré zatiaľ nezasiahlo Ameriku do gigantických európskych rozmerov len preto, lebo tá je postavená na pevných vlastníckych základoch. Platí to však iba čiastočne, lebo aj americká akademická obec, intelektuáli či celebrity zo showbiznisu, rovnako ako dominantná časť médií podľahli mámeniu environmentalistického radikalizmu a túžbe zachraňovať svet pred kapitalizmom.

Ľavica nemá rešpekt k súkromnému vlastníctvu vo svojej mentálnej výbave. Je to horizont, ktorý nevidí, preto jej ľudia nemajú problém bezdôvodne obmedzovať právo kohokoľvek, kto prostredníctvom svojho vlastníctva znásobuje svoje bohatstvo.

Globálne otepľovanie je dobrým dôvodom na obmedzovanie slobody a ďalším dôvodom, aby Amerika bola ostatnému svetu tŕňom v oku.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 1/2005