Predstavte si, že ráno nastúpite do preplneného autobusu a zostane Vám miesto na státie iba pri hygienicky zanedbanom pánovi „A“, ktorý produkuje vôkol seba nepríjemný zápach. Tento človek „A“ uzavrel zmluvu s prepravcom „B“, avšak skutkový stav plnenia ich zmluvy nie je pre účel výkladu externalít podstatný, pretože je to záležitosť vzťahu „A“ a „B“. Nevoňavý pán „A“ sa však stal producentom emisie – smradľavého ovzdušia, ktoré Vy, tzv. tretia strana „C“, považujete za svoje poškodenie. Pach je pre mnohých ľudí vskutku nepríjemná vec, ktorá môže „C“ viesť až k tomu, že na najbližšej zastávke vystúpi, alebo vstúpi do otvoreného verbálneho alebo až právneho konfliktu s dotyčným pánom „A“. Obe situácie spôsobia poškodenému isté dodatočné náklady alebo stratu príjmov, pričom v ekonomickej teórii sa za takéto považuje napríklad zakúpenie nového lístka na druhý spoj, ale i strata času, či psychické rozrušenie poškodeného „C“. Náš narušiteľ „A“ tak spôsobil nezúčastnenému spolucestujúcemu „C“ tzv. negatívnu externalitu. Teória externalít skúma prípady, v ktorých nejaké náklady alebo výnosy z aktivít sú prenášané na tzv. tretiu stranu. Tento príklad vzťahu A-B-C je často uvádzaný v rôznej ekonomickej literatúre "klasickej ekonomickej školy", nachádza sa i v učebnici Paula Heyneho a kol. The Economic Way of Thinking a poukazuje aj na to, že externality vznikajú nielen v oblasti poškodenia životného prostredia, ba dokonca to vôbec nie je výhradná doména len environmentálnej politiky.
Negatívna externalita totiž vzniká napríklad aj vtedy, keď Vaši spolupracovníci v kancelárii vedú medzi sebou hlučný rozhovor, alebo Vaša partnerka telefonuje s matkou v obývačke počas finále Ligy majstrov. Taktiež, keď si Váš sused zasadí pri plote strom, ktorý Vám cloní na hriadku zeleniny, ale aj vtedy, keď sa nejaký zelený šialenec snaží presadiť na verejnosti svoj názor na Váš majetok, v dôsledku ktorého nebudete môcť svoj strom postrekovať proti škodcom, ale ho
budete musieť nechať zhniť.
Za pozitívnu externalitu sa v ekonomickej literatúre často uvádza situácia, ak včelár svojim osadením úľov privodí vedľajší prospech pre úrodu majiteľom okolitých sadov; podobne, ak obsah nejakého duševného produktu, napríklad vynálezu alebo umeleckého diela, využívajú iné firmy vo svoj komerčný prospech (mimochodom, zásahy vlády za cieľom ochrany duševného vlastníctva považujú libertariáni za nezmyselné a ich argumenty v tejto oblasti sú podľa mňa veľmi silné).
Klasická liberálna teória zdôrazňuje, že negatívna externalita nevzniká v prípade, ak vzťah A-B nikomu tretiemu neprekáža. Predpokladom vzniku externalít sú totiž individuálne súdy, nie nejaký nejasný "kolektívny", či "verejný" názor na to, čo je dobré a čo nie. Práve tým sa výrazne odlišuje od veľkej časti environmentálnych aktivistov, ktorí sa kladú do pozície nositeľov nejasného "verejného" názoru napríklad na spôsob hospodárenia v Kôprovej doline, či na "optimálny" (v skutočnosti len ich) rozsah štátom chránených území. To znamená, že ak sadza z popolčekov z neďalekej továrne nikomu na okolí neprekáža (teda majiteľ továrne uzavrel s "poškodenými" dobrovoľnú dohodu alebo súdom vynútené riešenie, napríklad finančnú kompenzáciu, alebo osadenie filtrov), znečistenie ovzdušia v tomto prípade neexistuje, pretože neexistuje legitímny subjekt, ktorý by mal právo toto poškodenie posúdiť.
K poskytnutiu širšieho obrazu o problematike externalít ešte zopár subjektívnych poznámok, v ktorých reagujem na mnohé, neustále opakované a neodôvodnené tézy, s ktorými sa stretávam v diskusiách s environmentálnymi aktivistami:
1.) Obľúbená téza týchto „pocitových argumentátorov“ hovorí, že na ochranu životného prostredia sa nemožno pozerať „len ekonomicky“. Problémom externalít sa však zaoberá aj množstvo iných vedeckých odborov, akurát ich terminológia a ciele skúmania sú občas trochu odlišné. Právo sa zaoberá napríklad tzv. vecným bremenom, teda externalitou spôsobenou užívaním vlastníctva, politológia alebo historická veda skúmajú napríklad dopady riešenia vojenských konfliktov na „nezúčastnené“ strany. Riešením externalít v súvislosti s konfliktmi, v ktorých "vystupuje" životné prostredie, sa teda REÁLNE zaoberá i právo, ktoré sa vyvíja, ale aj uvedené "pododbory". Práve o ich prepojenie do "všeobecnej teórie" sa snaží inštitucionálna ekonómia. Téza zelených postráda racionálne argumenty.
2.) Environmentálni aktivisti si tiež radi "uťahujú" zo svojich oponentov kvôli ich údajnej „posadnutosti“ trhom, ktorý „nezlyháva“. Teória externalít však vychádza práve z reálnej existencie situácií, v ktorých dvaja uzavrú zmluvu a tretí z nej pociťuje ujmu/profit. Nerád by som sa „zaplietol“ do nekonečnej žabomyšej polemiky o tom, či tento fakt je alebo nie je „zlyhaním trhu“, aj bez toho je však zjavné, že táto široko rozpracovaná teória je založená práve na probléme, ktorý vzniká aj zo slobodného trhového vzťahu (pravda, Ronald Coase odhalil, že príčinou veľkej časti týchto problémov je práve neslobodný trh, ale o tom snáď inokedy). Táto téza postráda racionálne argumenty.
3.) Ľavicoví šarlatáni sa pokúšajú presvedčiť tiež verejnosť, že ochrana životného prostredia by mala mať prioritu „nad“ bežnými problémami slovenskej spoločnosti, pretože je to akýsi duchovný, „metaspoločenský“ záujem. Ako sme si však ukázali, podobné problémy externalít sa nachádzajú v rôznych oblastiach vzťahov a v skutočnosti je dosť ťažké určiť, v ktorých konfliktoch „vystupuje“ niektorá zložka životného prostredia a v ktorých nie. Táto téza podľa mňa tiež postráda racionálne argumenty.
Externality existujú a vlády cítia potrebu konať. O tom, aké závažné externality sa vyskytujú v súvislosti so životným prostredím, ako ich riešia vlády a na základe akých ekonomických téz, teórií a hypotéz (ako aj o súboji „Pigouovcov“ a „Coaseovcov“), však až niekedy nabudúce.
/Prípadná aktualizácia textu nie je vylúčená, závisí od obsahu diskusných poznámok, ako aj prípadného dopĺňania zdrojov a príkladov./
Pre tento prípad ignorujeme prípadný fakt, že zmluva obsahuje záväzok dotyčného nerušiť v autobuse okolitých spolucestujúcich svojim pachom. Mám mnoho skúseností s tým, ako radikálni
environmentalisti zvyknú v diskusiách okamžite namietať, že je to „utopistický ekonomický výmysel“, avšak tí, čo sa snažia $korektne pracovať, vedia, že veda pre „očistenie“ pokusu od vedľajších vplyvov, ktoré by mohli výsledok znehodnotiť, používa často i nereálne situácie.
„Tretia strana“ je považovaná za stranu, ktorá je na zmluvnom vzťahu medzi „smradľavým“ pánom a jeho prepravcom „nezúčastnená“ – pozn. aut.
Koniec koncov, všetky prípady sa môžu napokon prejaviť i vo finančnej ujme príjmov, či výdavkov – pozn. aut.
V tomto momente by som rád pozastavil tých, ktorí by radi položili správnu otázku, prečo je tá externalita negatívna a kto o tom rozhodol. Zatiaľ sa totiž nezaoberáme spôsobom rozhodovania
decízora, iba prijímame fakt, že nejaký decízor rozhodol, že v nejakom prípade došlo k vzniku „negatívnej externality“ a niekomu z účastníkov sporu prisúdil právo.
Pozri napr. Gene Callahan: What is an Externality?, The Free Market, August 2001
České vydanie: HEYNE, P. (1991), „Ekonomický styl myšlení.“ VŠE Praha. Praha, 1991
Radovan Kazda
Príspevky
