07 júna 2007

Hospodárske noviny, 6.6.2007:
EÚ a mŕtvi na cestách

Cestná doprava je po výrobe energie druhým najväčším zdrojom skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia neváhala a urobila zásah smerom k znižovaniu emisií CO2 z nových áut predaných v únii. Hoci ešte nie jasné, akými mechanizmami sa má tento cieľ dosiahnuť, už dnes je možné diagnostikovať možné riziká tohto opatrenia.

Slobodný trh disponuje dobrou schopnosťou vyrovnávať sa s environmentálnymi nedostatkami v technológii výroby tovarov. Je jednoznačne preukázané, že v spoločnostiach s vysokou mierou slobody trhu a dobrou vymáhateľnosťou práva škodlivé emisie postupne klesajú i bez radikálnych vládnych regulácií. Napokon, i bez prísnej regulácie, klesol objem emisií CO2 na kilometer jazdy áut v rokoch 1995 – 2004 o 13 percent.

Takýto cieľ je však dvojsečnou zbraňou: má síce vplyv na zníženie produkcie škodlivých látok, zároveň však spôsobuje, že si ho musia „kúpiť“ spotrebitelia. Ide totiž o typickú tzv. triangulárnu reguláciu vlády, teda vynucovanie peňažnej výmeny medzi výrobcom auta a jeho kupujúcim. Keďže je uplatnená na všetkých výrobcov, náklady na technologické dosiahnutie zníženia produkcie CO2 sa prejavia v cene automobilov - o niekoľko stoviek až tisícok eur.

Na spochybnenie tohto nástroja by stačilo povedať, že je reguláciou cien, ktorá spomaľuje výkonnosť ekonomiky. Čo navyše však môže priniesť v tomto konkrétnom prípade? Z hľadiska ľudského správania sa odpoveď ponúka sama: ak veľká časť kupujúcich preferuje cenu automobilu pred jeho bezpečnosťou, istá časť z nich nepristúpi na zvýšenie cien a začne kupovať automobily ľahšie alebo aj so slabšou bezpečnostnou výbavou. Zraniteľnosť ľudí v takýchto automobiloch je však pri haváriách vyššia, teda sa zvýši aj pravdepodobnosť smrteľných úrazov. Ako vidíme, niektoré environmentálne opatrenia môžu mať i celkom opačný výsledok a pocítia ho najmä v chudobnejších krajinách únie.

Opatrenia vlády stanovujúce hranice produkcie majú zrozumiteľné dôvody v prípade, že (i za cenu rizika spomalenia rastu ekonomiky) definujú hranicu vážne ohrozujúcu život a zdravie človeka. Vtedy sa opatrenie snaží vykonať nápravu skôr, než ju prirodzene vykoná trh. To však, zdá sa, nie je tento prípad. Emisie skleníkových plynov nepredstavujú okamžité ohrozenie. Navyše dnes nie je dostatočne jasné, či ich ľudská produkcia nejakú hrozbu vôbec predstavuje, a ak áno, či ju toto opatrenie môže zásadne znížiť.

Zdá sa, že únii sa síce nedarí harmonizovať dane, ale stále má mnoho možností, ako nútiť ľudí, čo si majú kúpiť. Tentoraz si budeme musieť kúpiť menej oxidu uhličitého. Aj keby nás to malo stáť život.

Text bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 6.6.2007.

Žiadne komentáre: