Changenet, 20.1.2004: Svet podľa Hubu

Hodnotenie kapitoly Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj z publikácie "Slovensko 2003 - Súhrnná správa o stave spoločnosti" v reakcii na recenziu "Svet podľa Kazdu" od Mikuláša Hubu.

Mikuláš Huba, vedecký pracovník SAV, spracoval spolu s Ľubicou Trubíniovou kapitolu Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj v publikácii Inštitútu pre verejné otázky "Slovensko 2003 – Súhrnná správa o stave spoločnosti". Autori predložili svoj pohľad na stav životného prostredia u nás v minulom roku. Ak vychádzam z presvedčenia, že jedným z vhodných spôsobov ako posúdiť kvalitu útočníka je vidieť jeho schopnosť ustáť protiútok, potom je snáď prijateľné, že na recenziu M. Hubu reagujem zhodnotením jeho koncepcie. Napokon, ChangeNet je na alternatívne postupy veľmi vhodným médiom a problematika životného prostredia je natoľko nejasná a sporná, že akákoľvek diskusia o nej prospeje každému ideovému domu, Inštitút pre verejné otázky nevynímajúc.

Súvislosti

Faktografické hodnotenie stavu všetkých zložiek životného prostredia postavili obaja autori na vymenovávaní produkčných charakteristík a ich porovnávaní s predchádzajúcim obdobím. Tento spôsob tvorí dominantnú časť ich argumentácie. Mám skúsenosť, že v environmentálnych prácach je tento postup celkom bežný, dokonca i v publikáciach s veľmi serióznymi ambíciami (napríklad v správach MŽP o stave životného prostredia). Ako analytický nástroj je však korektný len vo výnimočných prípadoch, keď je všeobecne známe, kam poskytnutá informácia vedie (napríklad pokles veku dožitia u obyvateľstva je skutočnosť negatívna sama osebe a je to i všeobecne akceptovateľný úzus). Ak však analytik nechce miasť, musí v ostatných prípadoch poskytnúť vhodné porovnávacie údaje, ktoré pretvoria prvotnú informáciu v súvislú myšlienku a vedú k zmysluplnému záveru.

Autori sa tejto štandardnej a nevyhnutnej metóde snažia čo najviac vyhnúť. Tak sa jadrom argumentácie autorov stáva vymenovávanie produkčných faktov zo všetkých zložiek ŽP: o poklese tuhých emisií, o náraste emisií SO2, o poklese spotreby pitnej vody, množstve odpadových vôd, produkcii odpadov, zmenách vo využití pôd, spotrebe priemyselných hnojív, počte chránených území, zmenách v počte motorových vozidiel, či v spotrebe elektrickej energie. O čom však tieto údaje hovoria? Akú hodnotu majú z environmentálneho, či morálneho hľadiska? To sa nedá zistiť a údaje tak strácajú zmysel zverejnenia. Autori totiž nepredkladajú adekvátne a žiadúce porovnania so spotrebou v iných krajinách (až na výnimky, v ktorých generalizujú na európsku či svetovú úroveň, no bez podloženia tabuľkou a uvedenia zdroja) a podobne. Neuverejňujú ani odkazy na výstupy analytických štúdií k jednotlivým problémom, na základe ktorých by mali právo prezentovať svoj názor. Ich vlastný úsudok je potlačený len do zopár záverov. Vtedy však dospievajú zmieňovanou "skratkou" k veľmi pozoruhodným, ničím neodôvodneným zisteniam, ako napríklad:

"Nárast výmery zastavanej, trvalo zaplavenej pôdy, ako aj podobných kategórií využitia zeme však spôsobuje nárast spotreby environmentálneho priestoru, čo je v rozpore so snahou o TUR a perspektívne ohrozuje potravinovú bezpečnosť krajiny." – ako k tejto súvislosti autori dospeli?

"Negatívne tendencie sa prejavili najmä vo sfére nedostatočnej starostlivosti o chránené územia a v ich nasledujúcej devastácii." – čím je podložená informácia o devastácii a zlej starostlivosti?

"Od januára 2003 sa situácia v tejto oblasti aspoň čiastočne zlepšuje vďaka nárastu počtu pracovníkov štátnej ochrany prírody." – existuje štúdia, ktorá by súvislosť nárastu počtu pracovníkov a zlepšenia ŽP potvrdila?

"Pre energetiku SR je charakteristická ... nevyhovujúca skladba zdrojov z hľadiska TUR – absolútne prevažujú neprijateľné elektrárne na jadrové a fosílne palivá a veľké vodné elektrárne ako Gabčíkovo." – autori sú si úplne istí v záveroch, hoci vedecký konsenzus tu neexistuje. Vodné a jadrové elektrárne sú však v tradičných technických vedách považované najmä za ekologicky prospešné zdroje, pričom vedecky kontroverzná diskusia o nich sa týka iných faktorov (ekonomickej nákladovosti, bezpečnosti pred terorizmom atď.).

K argumentom autorov je potrebné poznamenať i negatívnu skutočnosť, že k veľkej časti uverejnených faktov nie sú uvedené ich zdroje. Literatúra k takto zložitej problematike uvádza len slabých 16 odkazov, z toho 6 sa týka jednej z tém, elektrární...

Lži

V texte som objavil dva nepravdivé údaje. Mám za to, že nie je veľkou chybou, ak sa v rozsiahlych textoch tohto typu objavia nepresnosti, najmä ak text koncepčne "drží" pohromade. Vzhľadom k tomu, že M. Huba upozornil na podobnú skutočnosť mňa (objavil jeden údaj), však využívam príležitosť.

Tvrdenie, že „69,5 % pôd je zaradených do kategórie kontaminovaných a 40 % pôd vykazuje silné poškodenie vodnou eróziou“, je nepravdivé. V prípade vodnej erózie sa totiž uvádza výhradne jeden údaj: 55 % potenciálneho ohrozenia (teda nie reálneho, lebo je to len odhadový údaj, pričom reálny stav nepoznáme), navyše v troch rôznych stupňoch intenzity ohrozenia. V prípade kontaminácie pôd je nadlimitne znečistených menej než 30 tisíc hektárov a indikačné hodnoty znečistenia boli zistené na ďalších asi 150 tis. ha pôd, t.j. cca. 0,6 %, resp. 3 % územia. Zdroj: Plán rozvoja vidieka SR, Jubilejná správa o pôde SR atď.

Názory

V texte sa objavuje niekoľko štandardných a dôležitých komentárov, ktoré vznikajú na základe súkromného úsudku autorov o miere vplyvu a dôležitosti určitého javu, o poradí príčiny a následku niektorých skutočností. Tieto závery je možné vyvrátiť len spôsobom "tvrdenie proti tvrdeniu", čo je celkom pochopiteľné. Domnievam sa, že analytik má prirodzené právo usudzovať vlastné závery a predpovedať vývoj. Nezaoberal by som sa komentovaním uvedených názorov, keby v mojom prípade to isté neprekážalo M. Hubovi.

"S podielom 54,7 % jadrovej energie na celkovej výrobe a 62,6 % na celkovej spotrebe elektriny si Slovensko stále udržuje štvrté miesto celosvetového rebríčka "jadrových krajín"... Celosvetový priemer podielu jadrovej energie na výrobe elektriny je pritom 16 %!" – autori považujú túto skutočnosť zákonite za zlú, hoci je to len ich úsudok. Mnoho iných odborníkov má totiž presne opačný názor.

„Aj v roku 2003 pretrvávala disproporcia medzi environmentálne priaznivými a nepriaznivými investíciami, zväčša v prospech nepriaznivých.“ – tvrdenie vychádza z autorovho súkromného úsudku o miere „priaznivých“ a „nepriaznivých“ informácií, formálne korektným by však bolo i opačné tvrdenie.

„Na druhej strane negatívne očakávania sa spájajú s... neefektívnym využitím ľudských zdrojov vo sfére ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja...“ – autorov názor, domnienka.

„...nezohľadnením environmentálnych aspektov reštriktívnych a ekonomicky ozdravných opatrení...“ – dosť nezrozumiteľný autorov názor, domnienka.

„...likvidáciou zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty pre výrobu, výrobky a služby menej závadné pre životné prostredie“ – opäť len názor, ktorý sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Koncepcia textu

Najviac nejasnou sa mi však javí celková koncepcia textu. Tá by mala mať aspoň náznakovú stavbu, rozlíšenie na úvod, jadro a záver. V podkapitole "Aktuálne problémy a kauzy“ sa preto dalo očakávať významové centrum celého autorského textu, teda podrobný popis a stručné zhodnotenie všetkých dôležitých udalostí, rokovaní, politických sporov (vlastníci verzus štát, ekonómovia verzus ekológovia atď.), prehľad a komentár schválenej legislatívy, globálnych tém, európskych súvislostí a mnoho ďalších skutočností z jednotlivých podoblastí. M. Huba a Ľ. Trubíniová však tieto skutočnosti takmer úplne obchádzajú a nahrádzajú ich uvedením dvoch vybraných prípadových štúdií, ktoré sú zrejme ich osobným treťosektorovým záujmom: kauzu "Bratislavský lesný park", čo je len jedna z mnohých aktivít tretieho sektora, a "jadrové elektrárne a privatizácia Slovenských elektrární", ktoré sú od problematiky životného prostredia dosť vzdialené (patrili by skôr do hospodárskych kapitol). Tieto dva prípady zaberajú skoro štvrtinu celého textu (!), zatiaľ čo dôležitý prehľad udalostí a komentárov je nesúvislý, veľmi roztrúsený a mimoriadne nedostatočný. Tak sa o vari najdôležitejšej problematike súčasnosti – odpadoch – dozvieme len pár riadkov, o významných sporoch vlastníkov chránených území s MŽP nič, o dôležitých schválených zákonoch (o integrovanej prevencii a kontrole, o štátnej správe v ŽP atď.) takmer nič, o problematike Recyklačného fondu (hospodárenie, verejná mienka, kauzy) opäť nič, o závažnej problematike recyklácie PET fliaš (nezávislé štúdie, spor štátu s producentmi) jednu vetu, o ekologických haváriách opäť takmer nič, o čistiarňach odpadových vôd nič, o emisnej politike nič, o kvalite povrchových a podzemných vôd nič, o stagnujúcej protipovodňovej ochrane nič... A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Práca nereflektuje ani situáciu vo vodnom hospodárstve, hoci toto odvetvie už patrí pod rezort MŽP.

V analýze M. Hubu a Ľ. Trubíniovej postrádam premyslenejšiu koncepciu a najmä veľké množstvo úplne základných informácií a podstatných súvislostí. Argumentačnou barličkou autorov sa v mnohých prípadoch stáva záujem o „trvalo udržateľný rozvoj“, čo je definícia natoľko nejasná a zerodovaná, že by sa malo od nej upúšťať.

Napriek tomu si nemyslím, že by autorský text M. Hubu a Ľ. Trubíniovej mal v porovnaní s inými analytickými prácami v tejto oblasti zásadne horšiu kvalitu. V nejasnej a nevyprofilovanej vede, akou je environmentalistika, sú tieto formy argumentácie zvyčajné. Treba uvážiť aj fakt, že problematika životného prostredia je príliš rozsiahla na priestorové možnosti kapitoly. O tom, či je práve táto stať dôkazom odbornosti, „nehumornosti“ a „neinsitnosti“ autorov (z čoho obviňuje M.Huba mňa), však mám isté pochybnosti.

Vyšlo na Changenet, 20.1.2004

Sme, 21.1.2004: Natura 2000 a vlastnícke práva

Európska koncepcia ekologickej siete chránených oblastí "Natura 2000" spočíva v spojení oblastí prirodzených biotopov a biotopov druhov (tzv. špeciálnych chránených oblastí - ŠCHO) s chránenými vtáčími územiami (CHVÚ). Po minuloročnom schválení zoznamu vtáčích území prerušila minulý mesiac vláda rokovanie na schválení území európskeho významu, ktoré sú podkladom pre výber ŠCHO.
Z hľadiska vzťahu štátu k ochrane vlastníckych práv mali po roku 1989 oveľa negatívnejší vplyv rozhodnutia vlády o schválení koncepcie ochrany ŽP v zákone o ochrane prírody a krajiny, ako aj nových chránených území (CHÚ), ktorými sa pod 2. až 5. stupňom obmedzení bežného užívania ocitlo až 23 % územia SR. Podobný dopad malo i schválenie návrhu CHVÚ (navýšenie o cca. 11 % územia). V prípade území európskeho významu ide síce o zvýšenie rozsahu ochrany "len" o 1,6 % územia SR, spolu s vtáčími územiami ho však spája viazanosť na orgány EÚ, čo prináša výrazné sťaženie možnosti budúcej korekcie rozhodnutia.
Všetky strategické rozhodnutia ministra Miklósa ohľadne zvyšovania stupňa a rozsahu chránených území (najmä schválenie zákona o ochrane prírody a krajiny, národných parkov Slovenský kras, Veľká Fatra, ako aj zmienených území Natura 2000) sprevádza nesúhlas vlastníkov dotknutých území, ktorý silnie vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i priamych protestných zhromaždení. Pod vedením ministra Miklósa sme sa totiž v podiele chránených území dostali na špičku všetkých krajín sveta. Vlastníci lesov sú nespokojní so spôsobom jednania s nimi o zaradení vybraných území do návrhov, pričom ministerstvu životného prostredia (MŽP) vyčítajú obchádzanie zákonných povinností dohody s vlastníkmi, ako aj nedostatky vo výpočte kompenzácií za ušlý príjem pri bežnom obhospodarovaní. Najhoršou skutočnosťou však je, že štát nevyplatil vlastníkom zo zákonných kompenzácií doposiaľ ani korunu. Tento stav je i v priamom rozpore s článkom 20 Ústavy SR.
Postup MŽP pod vedením Lászlóa Miklósa je príkladom nesprávneho počínania štátnych úradníkov, ktorí vydávajú neprimerané zákazy činnosti (napríklad vstup bicyklom, či pohyb mimo chodníkov) a vynucujú si právo rozhodovať o mnohých obmedzeniach v bežnom hospodárení vlastníkov (napr. v používaní hnojív a reklamných pútačov). Príčinou môže byť i sporná povaha Miklósovho ministerstva, keďže je to jediný rezort, ktorého prioritným záujmom činnosti nie je človek, ale subjekt dosť nejasnej povahy - "životné prostredie". Neznáme "záujmy" životného prostredia tak otvárajú možnosť pre neodôvodnené legislatívne návrhy. Svedčia o tom i pripomienkové konania k obom návrhom území pre sieť Natura 2000, ktoré sú plné zásadných pripomienok zo strany ostatných ministerstiev. Tie upozorňujú najmä na dva základné problémy: nejasnosť európskej koncepcie a kritérií ochrany ŽP, umožňujúcu ministerstvu navrhnúť ľubovoľný rozsah a intenzitu ochrany území, a konflikt s vlastníckymi právami.
MŽP je neustálym zvyšovaním rozsahu a stupňa ochrany území v rozpore s reálnymi ekonomickými možnosťami štátu, ktorý finančne nezvláda plniť svoje povinnosti voči vlastníkom. Tie mu ľahkovážne "naložilo" ministerstvo, spolu s ďalšími záväzkami, akým je i nezmyselné presadenie predkupného práva na pozemky vo vyšších stupňoch ochrany. MŽP v tomto prípade nepôsobí ako korektor vedľajších dôsledkov hospodárskeho rastu, ale ako jeho priama brzda (napríklad dopadom na rozvoj poľnohospodárstva, či cestovného ruchu).
Zlyhanie ministerstva v príprave návrhov území pre sieť Natura 2000 je ďalším dôkazom jeho nesprávneho vnímania pojmu trvalo udržateľný rozvoj. Počínanie MŽP spôsobuje ekonomické ujmy pre verejné financie a obchádza niektoré vlastnícke práva.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 21.1.2004

Domino Fórum, 14.1.2004: Sporná podstata a realizácia Natura 2000

Na ostatnom zasadnutí vláda prerušila rokovanie o národnom zozname navrhovaných území európskeho významu, ktoré majú byť súčasťou ekologickej siete chránených území NATURA 2000. Návrh, ktorý má byť predložený Európskej komisii na schválenie, predpokladá obmedzenie vlastníckych práv na takmer 12 percentách územia Slovenska. Návrh zvyšuje aj podiel chránených území o približne 80 tisíc hektárov, čo spolu s existujúcou sústavou chránených území a s už schválenými chránenými vtáčími územiami povedie k reštrikcii vlastníctva pôdy a lesov na viac ako tretine územia štátu.

Prvotné koncepcie chránených území vychádzali z predpokladu preukázateľného ohrozenia životného prostredia, napríklad zjavného poklesu početnosti populácie ekologicky významného druhu v miere, ktorá spôsobovala hrozbu vyhynutia druhu v globálnom meradle. Európsky koncept NATURA 2000 však ide iným smerom: nariaďuje striktne vedecké kritériá ohrozenia, reálne ich však nepožaduje a namiesto toho menuje ohrozené druhy a charakteristiky území (s veľmi nejasnou definíciou biotopu), ktoré majú byť povinne chránené – a to bez ohľadu na ich reálnu lokálnu potrebu. Dôsledkom je, že ochrana „ojedinelých“ a „ohrozených“ prvkov v krajine zaberá tak rozsiahle územie Slovenska, že sa stáva logickým popretím seba samej.

Z praktického hľadiska je najvážnejším dôsledkom NATURA 2000 výrazné obmedzovanie vlastníckych práv, ktoré spočíva v zákazoch bežného užívania (od vjazdov vozidiel až po prísne obmedzenia v pohybe a činnosti človeka na území) a vo vynucovaní povolení od orgánov ochrany (napríklad na používanie hnojív či výstavbu lesných ciest). V konflikte štátu so súkromnými vlastníkmi by sa o presadení „spoločenskej potreby“ malo uvažovať vo výnimočných prípadoch, akými sú napríklad výstavba diaľníc či protipovodňová ochrana, aj to len pri dodržaní úplnej finančnej kompenzácie poškodenej strany. NATURA 2000 v znení platného zákona o ochrane prírody a krajiny však neobsahuje nijaké racionálne dôvody na upieranie práv vlastníkom dotknutých území, keďže neexistuje dôkaz, že by k zlepšovaniu stavu životného prostredia dochádzalo vďaka vládnym reštrikciám vlastníctva. Okrem toho, štát nestanovil vlastníkom kompenzácie za všetky obmedzenia z bežného hospodárenia a zo stanovenej sumy doposiaľ nevyplatil ani korunu. Vlastníci si tento fakt uvedomujú a ich protesty voči ochranárskej „mašinérii“ ministerstva životného prostredia silnejú vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i protestných zhromaždení.

Desiatky pripomienok od ostatných ministerstiev viedli práve voči nejednoznačnosti európskych kritérií, ktoré umožnili MŽP pripraviť návrh s prehnanou výmerou ochrany, a voči konfliktu s vlastníckymi právami. Výsledná úprava je však nedostatočná – návrh treba prepracovať do riešenia, založeného na opodstatnených vedeckých kritériách a súhlase vlastníkov území.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum, č. 2/2004 dňa 14.1.2004

Changenet, 8.1.2004: Sloboda a zodpovednosť v treťom sektore

Tretí sektor na Slovensku zahŕňa tisícky združení rozmanitého obsahu a formálneho prejavu činnosti. Jedným zo spoločensky najvplyvnejších druhov aktivít tohoto druhu je činnosť organizácií think-tankového typu, ktoré presadzujú idey, názory a riešenia spoločenských problémov. Týmto spôsobom menia vôľu oslovených skupín v ich ekonomickom rozhodovaní a vstupujú priamo do politického diania v spoločnosti.

V práci týchto organizácií zohráva dôležitú úlohu kvalita argumentácie. Práve tá je však veľmi rizikovým problémom tretieho sektora. Vzťah slobody a zodpovednosti v kvalite vlastných výstupov predstavuje jednu z dôležitých etických hraníc "nezávislej" neziskovej činnosti.

Možnosti slobody

Reklamný tvorca výrobcu prístrojov značky SLEEPDOG má ťažkú úlohu: nájsť hodnotové východiská kampane, ktorá verejnosť presvedčí, že ich prístroje sú kvalitnejšie než konkurenčné výrobky značky SLEEPCAT. Vec je oveľa jednoduchšia, ak je tvorca presvedčený, že jeho firma vyrába tie najlepšie produkty. Ak je pravdou opak, dostáva sa pred typickú dilemu kreatívneho zamestnanca: riešiť každý konflikt so svedomím zmenou zamestnania (čo je vzhľadom na hrozbu opakujúcich sa nezhôd veľmi obtiažne), alebo poľaviť z nárokov na vlastné presvedčenie a propagovať i to, čo považuje za čiastočnú lož. Uzákonené i nepísané pravidlá podnikateľskej etiky - ak sa dodržiavajú - však do istej miery obmedzujú tvorivého pracovníka i v produkovaní demagogických, nezmyselných alebo inak nekorektných výstupov (napríklad takých, ktoré sú v rozpore s nenapádaním konkurencie).

V podobnej situácii sa nachádzajú tvoriví zamestnanci i v štátnom sektore, vede či vysokom školstve. Aj oni sú do výraznej miery závislí od zámerov svojho zamestnávateľa, v ich prípade najmä od povestnej "spoločenskej potreby". Typickým prípadom sú učitelia, ktorí sú nútení akceptovať predpísané rámce učebných osnov, alebo vedeckí pracovníci, platení za prácu na štátom vypísaných témach, v tzv. štátnych programoch. Tie určujú priority a charakter vedeckých problémov na nasledujúce obdobie, čím obmedzujú možnosť nezávislého vedeckého bádania. Aj v prípade týchto pracovníkov však platí, že ako reprezentanti štátu sú do veľkej miery viazaní publikovaním výstupov, ktoré neporušujú pravidlá etiky, logickej korektnosti, tobôž nie základných fyzikálnych zákonov.

V prípade aktivistov z tretieho sektora je zjavné, že podliehajú ďaleko menšiemu tlaku zo strany síl typu "firemných stratégií" či "štátnych priorít". Tretí sektor dáva človeku veľmi rozsiahlu voľnosť v šírení jeho presvedčenia, v hľadaní vhodného zdroja finančného krytia pre svoju činnosť i vo flexibilite prezamestnania sa podľa vlastných potrieb. Existuje zároveň oveľa vyššia pravdepodobnosť, že návrhy a riešenia vychádzajú z jeho pevného vnútorného presvedčenia. Problémom je, že je to dosť dvojsečná zbraň: tretí sektor tým disponuje síce oveľa lepšími podmienkami na presadenie kvalitných ideí a efektívnych riešení, zároveň však podnecuje i vyššiu pravdepodobnosť pre produkovanie neetických výstupov: lží, demagógií i úplne nezmyselných koncepcií.

Negatívne dôsledky slobody

Bolo už naznačené, že tretí sektor je vo svojej podstate spôsobom podnikania, ktorého činnosť mení vôľu v ekonomickom rozhodovaní zúčastnených alebo oslovených skupín. To je jeho spoločný prvok so štátom i trhovým sektorom. Mám však za to, že na rozdiel od nich nie je viazaný takými vnútornými pravidlami, ktoré by významnejšie ovplyvňovali charakter (teda i etiku) jeho výstupov.

V rozpore s „podnikateľskou etikou“ sa tak napríklad stáva, že jedna skupina napáda konkurenta argumentom "morálnej nadradenosti" niektorých zdrojov príjmov nad inými. Každý neziskový subjekt má právo na hľadanie takého zdroja príjmu, ktorý presadzuje jemu príbuzné názory a zámery. Z vlastnej skúsenosti však viem, že napríklad v environmentálnej problematike sa objavuje tendencia považovať podporu zo strany priemyselných skupín za "menej čistú", s vopred vtlačeným puncom nedôveryhodného zdroja. Naopak, podpora riešení zo strany environmentálnej lobby (výrobcovia eko-technológií, štátni úradníci atď.) je "predžutá" ako korektný zdroj príjmov, čo nenápadne ovplyvňuje výsledný úsudok o kvalite ich výstupov. Neexistuje pritom jediný dôvod na domnienku, že finančný zdroj – štátny grant vedie všeobecne k presadeniu morálnejších riešení než rovnako objemný zdroj od veľkej súkromnej spoločnosti.

Z hľadiska predpokladov pre kvalitnú argumentáciu platí pre tretí sektor už vyššie spomenuté riziko: viac slobody prináša oveľa vyšší tlak na zodpovednosť. Z tohto dôvodu je tretí sektor v porovnaní so štátnou a trhovou sférou najrizikovejší na výskyt neserióznych výstupov. Kvalitná argumentácia musí mať svoje štandardné pravidlá, ktoré vedú od predpísaného formálneho prejavu až po riadnu oponentúru všetkých odborných výstupov. V tomto smere však tretí sektor zlyháva oveľa častejšie než sektor štátny a podnikateľský. V slovenských podmienkach nie je totiž ničím výnimočným, že mnohé mediálne preferované i niektoré renomované think-tankové inštitúcie publikujú odborne ambiciózne práce bez lektorského zásahu a aspoň základného oponentského konania, ako aj to, že nimi publikované texty obsahujú tvrdenia bez odkazu na ich zdroj a podobne. Známy prípad aktivistu Michala Kravčíka, ktorého práce preukázateľne obchádzajú matematické pravidlá a fyzikálne zákony, je len extrémnym a skôr ojedinelým príkladom, ktorý však zakrýva oveľa závažnejšie dôsledky nezodpovednosti v treťom sektore. Publikovanie neoverených výstupov je veľmi rozšíreným javom a prostredníctvom neho strácajú kredit i renomovaní autori, pretože aj v ich prácach sa môžu vyskytnúť chyby, ktoré by v štandardnom oponentskom konaní boli včas opravené. Okrem toho, možnosti neseriózneho publikovania cez tretí sektor zneužívajú mnohí vedeckí pracovníci zo štátneho sektoru, ktorí tieto nekvalitné publikácie využívajú na splnenie svojich publikačných povinností.

Pozitívne dôsledky slobody

Tretí sektor je fenomén, ktorý v porovnaní so štátnym a trhovým prostredím poskytuje priestor pre vyššiu početnosť verejne prospešných skutkov, kvalitných návrhov a efektívnych riešení, ale i vyššiu početnosť javov na opačnom morálnom póle. Je to dôsledok oveľa väčšej miery individuálnej slobody, ktorú poskytuje. Toto zistenie však nedáva žiaden dôvod k tvrdeniu, že by bol všeobecne morálnejším alebo spoločensky potrebnejším „odvetvím“, než sektor štátny, či trhový.

Vzťah slobody a zodpovednosti je pre každého človeka veľkou morálnou výzvou. Tretí sektor je vhodným priestorom práve pre tých, ktorí majú odvahu a túžbu tento súboj v sebe riešiť. Pre mňa, priaznivca slobody, je to impulz dostatočne silný na to, aby som bol ochotný obhajovať tretí sektor i napriek všetkým negatívam, ktoré sloboda v ňom so sebou nesie.

Vyšlo na Changenet, 8.1.2004