Domino Fórum, 49/2003:Konzervatívny pohľad (Neefektívna ochrana pôdy)

Vláda schválila nový zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorý obmedzuje voľnosť podnikania na pôde. Okrem pochybnosti o zmysle väčšiny opatrení nemožno nepostrehnúť ani slabú argumentačnú podstatu návrhu. Environmentálna norma predstavuje vládnu reguláciu, ktorá má korigovať takzvané externality, teda vedľajšie účinky produkcie, v tomto prípade poľnohospodárskej výroby. Snaha o riešenie problémov externalít vedie vlády k zakladaniu a posiľňovaniu vplyvu štátnych inštitúcií. V ochrane pôdy je to ministerstvo, pozemkové úrady a nová „pôdna služba“. Majú plniť funkciu prevencie (vo forme vzdelávania a informovania), kontroly (napríklad dodržiavania limitov znečistenia) a sankcionovania - to je však dosť nefunkčné riešenie.

Environmentálne externality nie sú v slobodnom trhu dôvodom na regulácie, ale na dôslednejšie presadzovanie vlastníckych práv. Prevenciu pokrýva trh cez súkromné firmy, ponúkajúce ochranu pôdy v stanovených limitoch. Štátna „pôdna služba“, ktorá sa má stať výhradným navrhovateľom opatrení v tejto oblasti, bude monopolom. Chybou je i sankcionovanie farmárov nad rámec súdnych rozhodnutí, ktoré bude môcť uskutočňovať pozemkový úrad bez jasných kritérií a len na základe svojho názoru. Skúsenosť v podobných prípadoch (napríklad ochrany vôd) potvrdzuje vysokú korupčnú rizikovosť a mizivú preventívnu účinnosť pokút. Jedinou akceptovateľnou funkciou tak ostáva preventívna kontrola limitov ochrany pôd, ktorú by mohol realizovať „štát“ (polícia), ale s prísnymi protikorupčnými pravidlami.

Sloboda trhu a jasné vlastnícke práva sú základným predpokladom poklesu poškodenia pôdy, najmä v dôsledku rastúcej delimitácie ornej pôdy, zvyšovania vlastníckej zodpovednosti a efektivity hospodárenia. Ani dôvodová správa k zákonu neargumentuje zhoršujúcim sa stavom pôdy, len pochybnými argumentmi o „potenciálnom ohrození“ eróziou (čo z hľadiska ochrany pôdy nič neznamená) a údajmi o výmere reálne poškodených pôd, ktoré sú jednoznačne lživé, pretože skutočný stav nepoznáme (technicky sa ani nedá získať).

Zákonom bude štát podnecovať nerovnosť podmienok podnikania – najmä finančne náročnými spôsobmi „pôdoochrannej praxe“ pri obrábaní pôdy, ktoré sa však budú týkať len niektorých pozemkov. Ich značná nákladovosť preto môže viesť ku korupčnému obchádzaniu povinností. Pozitívom nového zákona tak zostáva len úmysel zrušiť odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy z pôdneho fondu a upustenie od pôvodnej snahy zaviesť chránené pôdohospodárske oblasti.

Ochrana pôdy zatiaľ nepodlieha obmedzujúcej európskej legislatíve. Na presadenie pozitívnych zmien preto stačila stručná novela. Znenie, v akom prichádza do parlamentu, však predstavuje riziká pre podnikateľskú slobodu a finančnú transparentnosť. A neprispieva k zlepšeniu kvality pôdy.

Radovan Kazda

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 49/2003 dňa 3.12.2003.

Domino Fórum, 26.11.2003: Jednoducho – zrušiť

Recyklačný fond má podporovať zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov. Ale už od začiatku jeho činnosti je zjavné, že je len ďalším z nefunkčných počinov ministerstva životného prostredia.

Vznik a pôsobenie Recyklačného fondu (RF) je jedným z najbizarnejších spôsobov tvorby inštitúcií, ktoré zhromažďujú štátom vynútené poplatky. Fondu to umožňuje nakladať so stovkami miliónov korún veľmi netransparentným spôsobom. Je zvláštne, že RF vznikol presne v čase, keď sa rušili iné štátne fondy, ktoré sa ukázali byť priveľmi zneužívaným spôsobom hospodárenia s verejnými financiami. Podozrenie z korupčného rozhodnutia o jeho vzniku zvyšuje fakt, že v systéme odpadového hospodárstva fond do veľkej miery len zdvojuje príjem prostriedkov, ktoré sú na ten istý účel hradené občanmi v rozpočtoch obcí (v prípade komunálneho odpadu) a samotnými producentmi pri ich skládkovaní (v prípade odpadu nekomunálneho). Príspevky v Recyklačnom fonde sú vo svojej podstate klasickou environmentálnou daňou, ktorú vymáha štát a dáva ju spravovať „neštátnemu“ fondu. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ako orgán zodpovedný za vznik fondu sa pri každom obvinení z korupcie bráni práve súkromnou povahou týchto prostriedkov. To je však celkom nezmyselné zbavovanie sa zodpovednosti, pretože poplatky pre RF jednoznačne stanovuje a vymáha štát (podobne ako iné dane), a teda štát nesie plnú zodpovednosť. Činnosť RF navyše neriadia sami prispievatelia, ale len malá privilegovaná skupina podnikateľov, členov samosprávy a štátnych úradníkov. Príjmy Recyklačného fondu sú jednoznačne verejnej povahy a len za prvý rok presiahli 887 miliónov korún. S nimi však fond hospodári podľa bežných podnikateľských pravidiel, teda bez možnosti kontroly napríklad Najvyššieho kontrolného úradu. Fond funguje ako hybrid, ktorý je „štátny“ i „neštátny“ súčasne: požíva výhody stabilného netrhového príjmu a monopolného postavenia na trhu, zároveň však má výhody podnikateľského rozhodovania.

Recyklačný fond nemá stanovené nijaké presne kvantifikovateľné objemy recyklácie a zhodnotenia odpadov, ktoré musí dosiahnuť. Štát teda od fondu nepožaduje nijakú zodpovednosť a nijaké skladanie účtov z plnenia cieľov, pre ktoré vznikol. Takto vzniká ideálne prostredie pre finančné toky, z ktorých môžu profitovať „spriatelené“ i rôzne „virtuálne“ firmy – navyše s projektmi, ktoré s účelmi fondu až tak veľa spoločného nemajú. Tak sa vo fonde robí napríklad nákup techniky nesúvisiacej s recykláciou odpadov, tak sa v ňom sponzorujú rôzne štúdie, okrajové investičné zámery a vydávanie regionálnej tlače... V prípade RF neexistuje spôsob evidencie a sankcionovania väčšiny neplatičov. Ministerstvo aj fond priznávajú okolo 30 percent neplatičov, obchodníci hovoria až o dvoch tretinách. Faktom je, že najmä pri drobných podnikateľoch je možnosť kontroly mizivá. Ďalším problémom je, že poplatky pre RF sú povinné pre všetkých výrobcov a dovozcov, ale dotácie na recykláciu odpadov idú len pre niekoľko záujemcov, ktorých „vyberie“ fond.

Vzhľadom na vysoké nebezpečenstvo zneužívania prostriedkov RF je celkom nepochopiteľné počínanie poslanca Petra Muránskeho (KDH), ktorý v máji tohto roku vložil do návrhu jedného zákona (napokon neschválenú) novelu zákona o odpadoch, ktorá by fond zbavila aj posledných protikorupčných opatrení. Návrh mal vyňať hospodárenie fondu spod zákona o verejnom obstarávaní, čím by mu umožnil svojvoľné určenie podielu prevádzkových nákladov a ich použitie. Navrhovaná novela išla ešte ďalej: fond mal byť vyňatý spod vplyvu zákona o štátnej pomoci a plniť funkciu zúčtovacieho strediska pre zálohy za nevratné obaly, čím by porušil pravidlá hospodárskej súťaže.

„Privátnosť“ podmienok podnikania RF posilňuje fakt, že štát nemá pod priamou kontrolou voľbu riaditeľa ani platové náležitosti vedenia. Rozhodovanie správnej a dozornej rady fondu nemôže ovplyvniť drvivá väčšina poplatníkov, a dokonca aj štát len v minimálnej miere. Fond ako „súkromný“ podnikateľ si nárokuje nepodliehať zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a o udelených prostriedkoch informuje len dvakrát ročne. Správnu radu nezaujímajú ani vedľajšie podnikateľské aktivity vedúcich predstaviteľov fondu.

Súčasný systém spoplatňovania recyklácie odpadov má negatívny vplyv na slobodu trhu. Ak sa štát rozhodne podporiť recykláciu vo „verejnom záujme“ (napríklad dosiahnuť limity EÚ), mal by to riešiť úplne inými mechanizmami: napríklad stanovením zákonnej povinnosti založenia čisto privátnych združení, ktoré budú tieto prostriedky spravovať s presne kontrolovateľnými cieľmi alebo pomerným príspevkovým systémom pre obce a spracovateľov odpadov. K tomu však má MŽP ďaleko.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č.48, 26.11.2003

Domino Fórum, 19.11.2003: PET biznis

Už o pár mesiacov budú PET fľaše zálohované. Ekologickí aktivisti sa tešia, obchodníci sú nahnevaní. Vyzerá to ako správne ekologické rozhodnutie, ktoré štát presadil. Ale je to tak aj naozaj?

Ministerstvo životného prostredia je povinné zvyšovať objem recyklovaných odpadov. V prípade PET fliaš sa však rozhodlo pre riešenie, ktoré je predražené, obmedzuje slobodu trhu a vyvoláva podozrenia z korupcie. Najrozšírenejšia metóda recyklácie odpadu z obalov je založená na princípe separovaného zberu. Poskytuje vysokú variabilitu riešení, má dobré výsledky a pri vhodnej realizácii nepôsobí na trh veľmi deformujúcim spôsobom. Domáce triedenie odpadu je flexibilné pre viacero druhov komunálneho odpadu, riadia ho obce a využíva ho väčšina vyspelých krajín. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) sa však v prípade jedného z odpadov – jednorazových nápojových fliaš z polyetyléntereftalátov (PET) – rozhodlo pre jeho špecifické zhodnocovanie zálohovaním v obchodoch. Tento systém sa využíva len v niekoľkých krajinách so silnou výkonnosťou hospodárstva. Z hľadiska podielu recyklácie naozaj dosahuje výborné výsledky. Jeho ekonomické zabezpečenie je výhodné v tom, že zhodnocovanie platia najmä tí, čo fľaše do systému nevrátia. Z celkového pohľadu je však systém oveľa nákladnejší a ekologicky sporný až negatívny. V slovenských podmienkach sú navyše nevýhody zálohovania oproti separovanému zberu o toľko markantnejšie, že nie je možné neuvažovať i o korupčnom pozadí rozhodnutia.

Zložitý systém

MŽP pripravuje legislatívne opatrenia bez toho, že by zverejnilo vlastnú ekonomickú súvahu fungovania systému. Dôkladný rozbor zálohového systému PET fliaš tak predložil len Zväz obchodu SR v podrobnej analýze logistiky opatrenia. Výstupy projektu potvrdzujú, že systém je neudržateľný bez vedľajšieho zdroju príjmov v tzv. administratívnom poplatku od výrobcov a dovozcov nápojov (model vyspelých krajín totiž kalkuluje s celkom odlišnými cenovými reláciami). Ten môže zvýšiť cenu jednej fľaše nápoja rádovo o 3 – 5 korún. V porovnaní s klasickým triedením je totiž zálohový systém výrazne drahší o položky, akými sú založenie a financovanie zúčtovacieho centra, úhrada nákladov zberných pracovísk – obchodov (energia, nové pracovné sily atď.), zložitejší odvoz a spracovanie materiálu, úhrada priestorov na skladovanie v prevádzkach, nákup nevyhnutných technológií (automaty, zberné koše, kontajnery a ich odpisy) či realizácia veľmi zložitej sústavy zúčtovania. Len vstupné náklady na úhradu techniky si vyžiadajú niekoľko miliárd korún a správa systému je ekonomicky dlhodobo náročnejšia. Okrem toho vedie extrémna zložitosť systému (identifikačná a zúčtovacia procedúra, úverové zaistenie vstupov atď.) k veľmi nízkej transparentnosti finančných tokov.

PET fľaše tvoria len zanedbateľný podiel zo všetkých druhov odpadov a malú časť z obalov z plastov. Z hľadiska efektivity je preto nepochopiteľné, prečo práve tento druh obalov (navyše len jeho časť, teda fľaše s objemom nad 0,5 l) má byť vyňatý zo systému klasického triedenia komunálneho odpadu, ktorý i tak musí byť zachovaný, resp. musí sa ďalej intenzívne zavádzať. Istotne tu zohráva úlohu mediálna príťažlivosť témy PET fliaš. Ale ešte väčšiu úlohu hrá asi skutočnosť, že ide o veľmi lukratívnu štátnu zákazku, z ktorej budú profitovať mnohí. Sú to dopravné firmy, prevádzky, Recyklačný fond, drobní dodávatelia a ďalší účastníci – a najmä dvaja z najväčších hráčov v tomto ekobiznise: dodávatelia lisovacích kontajnerov a automatov na zber a identifikáciu fliaš pre niekoľko stoviek väčších prevádzok (odhadovaný príjem vyše 1,5 mld Sk!), ako aj firmy obchodujúce na medzinárodnej burze odpadov so žiadaným recyklátom, ktorý im systém kvalitne pripraví...

Poškodenou stranou systému bude najmä spotrebiteľ, ktorý pocíti zvýšenie ceny nápojov a pokles spotreby zdravotne nezávadných tekutín. Následne na systém doplatia aj výrobcovia nápojov, keďže sa zníži objem výroby, naopak, zvýšia sa verejné financie na recesii zamestnanosti a daňových príjmov. Výrobcovia budú musieť v záujme ochrany pred dovozom z cudziny fľaše špeciálne označovať.

Sporné aj ekologicky

Systém je sporný i z pohľadu ochrany životného prostredia. Zmena cenových podmienok využívania PET fliaš oproti iným obalom bude viesť k snahe preorientovať výrobu na iný, nezálohovaný obalový materiál, prípadne preferovať práve tento typ na úkor ekologickejších obalov. Zálohovanie zvyšuje tlak na verejné financie, čo sa môže prejaviť v poklese podpory environmentálnych opatrení pre iné odvetvia. Ekologicky náročnejší je i odvoz odpadov v zložitom slovenskom teréne. A napokon, tendencia spraviť z predajní a reštauračných prevádzok skládky nehygienického odpadu (nehovoriac o turisticky atraktívnych oblastiach) je riešením dostatočne iracionálnym na to, aby bol dôvod odmietnuť i jeho ekologický prínos.

MŽP sa pred prevahou argumentov proti zálohovému systému bráni len spochybňovaním štúdie Zväzu obchodu SR. Váha dôkazov je však evidentná i bez tejto štúdie obchodníkov. Systém zálohovania PET podporuje štátnu direktívu pred slobodou trhu, a hoci nám legislatíva EÚ zamedzuje možnosť voľby optimálneho spôsobu zhodnotenia odpadov (jeho rozsah a intenzitu by mal určovať trh), nebráni nám zamietnuť návrh MŽP, ktorý je neefektívnym a neekologickým riešením.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM, 47, 19.11.2003

Domino Fórum, 49/2003:Konzervatívny pohľad

Európska komisia vydala správu o komplexnom monitoringu stavu pripravenosti pre členstvo v EÚ desiatich pristupujúcich krajín, v ktorej ich kritizovala za neplnenie dohodnutých integračných podmienok. Reakcia slovenskej verejnosti poukazuje na neštandardnosť našich postupov.

Veľkú nedôslednosť prejavila väčšina médií v zanedbaní skutočného posolstva textu správy a v opieraní sa o skreslené agentúrne informácie. Tak sa verejnosť nedozvedela, že správa komisie pozostávala z dvoch súčasne vydaných textov, pričom prvý podával detailnú hodnotiacu správu plnenia podmienok pre každú krajinu zvlášť a "mediálny" druhý výstup bol len zhustenou súhrnnou informáciou z podrobných správ. Negatívne hodnotenia komisie boli prezentované ako vážna hrozba prijatia Slovenska do EÚ. Stačilo však prečítať originálnu správu, aby sme zistili, že obsah mal celkom iný zámer. Ani jeden z naliehavých problémov podľa komisie totiž neohrozuje našu integráciu, ale len naše možnosti okamžitého obchodovania na spoločnom trhu a najmä využívania rozsiahlych podporných fondov EÚ.

Pri hodnotení kritických zistení komisie z pohľadu Slovenska zisťujeme, aké dôležité je pochopiť subjektivitu rozhodovania bruselských úradníkov. Je veľmi pravdepodobné, že hodnotenie plnenia dohodnutých podmienok komisiou sa neopiera o presné reálie: za prvé, kvalita informácií sa v zložitej sieti podmienok, negociačných kapitol a krajín stráca, a za druhé, postup hodnotenia nemajú úradníci evidentne kriteriálne ošetrený. Napokon, Európska komisia nebola podnes schopná kriteriálne zhodnotiť ani účinnosť 30 rokov existujúceho dotačného systému znevýhodnených oblastí, čo tohto roku konštatoval i Európsky dvor auditorov. Je zjavné, že takéto hodnotenia nesú príliš veľký stupeň subjektivity. K pochybnosti nad úsudkom komisie prispieva i zásadný nesúhlas ministra Simona s kritikou v oblasti potravinovej bezpečnosti. Okrem toho, v ďalších dvoch zo štyroch najvážnejších znepokojení komisie – teda v budovaní agrárnej platobnej agentúry a kontrolného systému dotácií IACS – je súčasne kritizovaných viacero krajín, i tie, ktoré mali pred nami prirodzený náskok spôsobený oveľa skorším začatím prístupových rokovaní. Mimochodom, v čase vydania správy bolo budovanie systému IACS už značne pokročené a platobná agentúra zákonom zriadená.

Akt o podmienkach pristúpenia Slovenska do EÚ nie je štandardnou zmluvou, ktoré sa uzatvárajú za účelom obojstrannej partnerskej výhodnosti. Kritika plnenia podmienok zo strany EÚ preto vyznieva skôr ako mentorovanie veľkého bruselského brata, vedomého si skutočnosti, že podmienky sme vyjednali pod ideologickým tlakom "spoločenskej nevyhnutnosti" integrácie. Dlhoroční členovia EÚ majú oproti nám výhodu v skúsenostiach, akými dokážu legálne obchádzať aktivity euroúradníkov. Je to ich spôsob obrany pred kolosom, ktorého charakter nedokážu zmeniť. To však neznamená, že slovenský establishment má nárok na bojazlivosť, servilnosť a ľahkovážne vzdávanie sa národnej suverenity v miere, v akej ju prejavuje pri každej kritike zo strany Európskej komisie.

■

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, 49/2003

Sme, 26.9.2003: Krok v ústrety agrokorupcii

Ministerstvo pôdohospodárstva má problém s korupciou a svedčí o tom nielen nedávne zadržanie ich štátneho úradníka pri preberaní úplatku. Oveľa závažnejšie sú legislatívne návrhy ministerstva, ktoré poskytujú neobmedzený priestor pre ľahké a bezpečné korumpovanie.
V ostatných dňoch bola verejnosť oboznámená s koncepciou podpornej politiky v poľnohospodárstve na roky 2004-2006, ktorá počíta zo zachovaním všetkých ľahko zneužiteľných dotačných položiek. Najnovšie sa v ústrety korupcii vybral návrh nového zákona o ochrane poľnohospodárskej pôdy (PP), ktorý je práve v pripomienkovom konaní. Ten síce ruší odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy v zmysle programového vyhlásenia vlády, v porovnaní s pôvodným zákonom však ide do priameho rozporu s proklamovanou snahou o zavádzanie transparentnej štátnej správy.
Zákon zavádza nový inštitút – pôdnu službu, ktorá má dohliadať nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich zo zákona pre užívateľov pôdy. Týka sa to obzvlášť chránených pôdohospodárskych oblastí (CHPO), ktoré má špecifikovať následná vyhláška. Z rozsiahlych právomocí pôdnej služby vyplýva, že bude môcť (ako výhradná inštitúcia!) posudzovať poškodenie pôdy a navrhovať opatrenia na ochranu PP pre orgány ochrany PP. To je z hľadiska boja proti korupcii neprípustné rozdávanie širokých a výhradných kompetencií jedinej štátnej inštitúcii, v tomto prípade Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy ako vykonávateľovi pôdnej služby. Vytvára to monopolné postavenie na trhu a vzhľadom k tomu, že z definície CHPO vo vyhláške nevyplývajú užívateľom žiadne významnejšie povinnosti, vedie i k zákonom vynútenej činnosti, ktorej spoločenská potreba je pochybná.
Najväčším rizikom bujnenia korupcie sa však stáva zavedenie systému pokút za porušovanie ochrany pôdy bez predchádzajúceho upozornenia orgánu ochrany. Kým v pôvodnom zákone dochádzalo k sankciám až vtedy, ak vlastník (resp. užívateľ) pôdy nevykonal opatrenia na ochranu pôdy stanovené orgánom ochrany, podľa nového návrhu bude môcť byť pokutovaný až do výšky 1 mil. Sk už po zistení orgánu, že nedodržiava zložité princípy „správnej poľnohospodárskej praxe“. Tá síce obsahuje pozitívne pôdoochranné prvky, ich realizácia je však ekonomicky extrémne náročná (ide napríklad o vrstevnicové obrábanie pôdy, výsadbu zelene, či znižovanie prejazdov agrotechniky po pôde). Nie je ekonomicky ani morálne únosné, aby ich vykonávanie štát týmto zákerným spôsobom od užívateľov pôdy vynucoval.
Najhorším zistením v prospech korupcie je však skutočnosť, že v procese udeľovania pokút záleží len na subjektívnom rozhodnutí orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy, či konkrétne porušovanie princípov „správnej poľnohospodárskej praxe“ vyrieši jednoduchým návrhom protiopatrení, alebo ho bude považovať za priestupok (pokutami do výšky 30 tisíc Sk), alebo až za správny delikt, ktorý je sankcionovaný do výšky 1 mil. Sk, výnimočne až 5 mil. Sk. Zákon totiž nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by jednotlivé stupne sankcií odlíšili, to napokon v zložitom pôdno-klimatickom prostredí ani nie je možné. Ak sa orgán ochrany rozhodne s pokutami „kšeftovať“, zákon mu to pohodlne umožňuje.
Vlastníci a užívatelia pôdy majú prirodzenú motiváciu chrániť si svoj kapitál v pôde. Pozitívom doterajšieho zákona o ochrane PP bolo aspoň to, že bol akousi „barličkou“ na nechopnosť vlastníkov riešiť problémy s úmyselným poškodzovaním pôdy súdnou cestou. Nebol ani natoľko zneužiteľný. Preto stačilo pôvodný zákon novelizovať o zrušenie odvodov a neísť ľavicovou cestou korumpovateľného posilovania kompetencií štátnych úradníkov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 26.9.2003

HN, 3.9.2003: Aký je tretí sektor?

Výraznou prázdninovou témou tohto leta bola spoločná snaha mimovládnych organizácií o zachovanie motivácie na darcovstvo v pripravovanej reforme daňového systému. Na pozadí inak sympatickej aktivity však ostala nezodpovedaná otázka týkajúca sa zmyslu existencie a kvality činnosti tretieho sektora ako celku.
Odpoveď na niektoré z týchto otázok naznačila i aktivita občianskeho združenia Ľudia a voda, ktoré sa v druhej polovici augusta podieľalo na usporiadaní rozsiahlej akcie s názvom Medzinárodné kultúrne leto v Levoči. Jej strategickým podujatím bola medzinárodná konferencia Voda pre globálne ochladzovanie, ktorá bola pripravená na vysokej organizačnej úrovni, so širokým záujmom médií, laickej i odbornej verejnosti. Levočské kultúrne leto ponúklo program s dobrou kvalitou a stalo sa bezpochyby príjemným oživením turistického ruchu v regióne.
Podujatie by sa mohlo radiť k najvydarenejším prázdninovým akciám tretieho sektora, keby ústrednou témou konferencie nebolo práve globálne vysušovanie planéty, ktoré je dlhoročnou a celkom sprofanovanou víziou lídra občianskeho združenia Michala Kravčíka. Dnes už niet najmenších pochýb o tom, že celý rozruch okolo Kravčíkovho „vysušovania“ planéty je len príťažlivou zmesou neuveriteľných lží a poloprávd. Problémom Michala Kravčíka totiž nie sú jeho názory na manažment vodného hospodárstva, ktoré vchádzajú do štandardného ľavicového prúdu, ale fakt, že verejne prezentované politické ambície si autor buduje na teórii, ktorá je v príkrom rozpore s fyzikálnymi zákonmi a elementárnymi logickými postupmi. Kravčíkove publikácie sa stretávajú s pobúrenými a výhradne negatívnymi recenziami zo strany vedeckej obce (autorom najnovšej je český vedec svetového renomé profesor Kutílek) a minulý rok proti nim rázne vystúpilo i dvadsať známych slovenských vedcov v spoločnom mediálnom vyhlásení.
Príjemné levočské dni tak získali poriadnu pachuť provinčnosti: seriózni zahraniční delegáti čelili „náhlej“ neúčasti „prisľúbených“ najvyšších predstaviteľov štátu, ako aj neschopnosti Michala Kravčíka reagovať v diskusii na základné matematické dôkazy o chybách jeho tvrdení. Pohonu na čarodejnice asistovali i mnohé renomované slovenské médiá, a tak si verejnosť opäť vypočula Kravčíkove zdanlivo geniálne a jednoduché riešenia problému globálneho otepľovania, ktorý ľudstvo nie je schopné podnes vyriešiť. Vzhľadom na mediálny úspech podujatia ho svojou účasťou nechtiac legitimizovala i slovenská vedecká a odborná obec.
Levočské kultúrne dni, podporené množstvom veľkých firiem a nadácií, nie sú jedinou kontroverznou aktivitou tretieho sektora. Mnoho iných environmentálnych združení využíva ekologickú problematiku na eskaláciu extrémistických ideológií v našej spoločnosti (napríklad infiltráciou do vzdelávacieho procesu v školách), s finančnou asistenciou množstva súkromných donorov. Kritérium šírenia osvety a humanity – teda duchovnej a fyzickej potravy – ustupuje veľa ráz na úkor pochybných aktivít, ktoré však ponúkajú výrazné mediálne zviditeľnenie donora. Činnosť takýchto združení a sponzorov prispieva k zisteniu, že tretí sektor nemôže disponovať atribútom všeobecnej spoločenskej prospešnosti. Je zjavné, že mimovládne organizácie realizujú dobré i zlé aktivity, a to vnáša nové svetlo i do diskusie o potrebe motivácie darcovstva.
Rozhodnutie v tomto spore stráca prinajmenšom svoj emotívny náboj naznačovanej, ale nikým neobjasnenej krivdy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 3.9.2003

Sme, 15.8.2003: Nejasno okolo agrodotácií

S blížiacim sa koncom vegetačného obdobia zverejňujú poľnohospodári spresňujúce odhady škôd spôsobených tohtoročným mimoriadnym suchom. Podľa Rady poľnohospodárskych samospráv činí výpadok príjmov viac ako 2,3 mld Sk. Všetky stavovské organizácie sú jednotné v požiadavke vyplatenia kompenzácií, využiteľných na založenie nových úrod.
V roku 2000 presadil minister Koncoš vo vláde kompenzáciu za dôsledky podobných extrémnych klimatických prejavov vo výške 5,9 mld Sk. Tieto prostriedky boli udelené netransparentne a nespravodlivo. Viedli ku korupcii a klientelizmu, čo skonštatovali aj zistenia všetkých orgánov kontroly. Minister Simon v snahe realizovať spravodlivejší systém kompenzácií odmietol plošné vyplácanie kompenzácií a v súčasnosti je každý potenciálny uchádzač povinný vyplniť formulár s podrobným výpočtom príjmov a nákladov na hospodárenie.
Napriek sympaticky vyzerajúcej snahe však ide len o „džeksnovskú“ chôdzu v postoji. Formuláre systém udeľovania mimoriadnych dotácií síce sprehľadnia, ale nevyjasnia do tej miery, aby mohol byť považovaný za spravodlivý. V účtovníctve poľnohospodárskych subjektov existuje množstvo možností, ako oklamať i to najpodrobnejšie tlačivo. Okrem toho, o pridelení mimoriadnych kompenzácií doposiaľ nikto nerozhodol a podľa priebežných reakcií z Ministerstva financií je veľmi pravdepodobné, že žiadne platby nad rámec rozpočtu agrorezortu sa neuskutočnia. Formuláre sú tak zatiaľ len zbytočným papierom, zaťažujúcim poľnohospodárov. Zdá sa, že ministerstvo pod vedením Zsolta Simona sa pokúša vytvárať okolo seba reformný imidž a uspokojiť zároveň farmárov obviňujúcich vedenie z nečinnosti.
Najznepokojujúcejšou skutočnosťou je však samotná povaha mimoriadnych dotácií. Farmári rokujú s opozíciou a vydávajú stanoviská plné odporu a náznakových vyhrážok v prípade neudelenia kompenzácií. Ich argumentačný arzenál však zostáva pred rokom 1989. Stanoviská najvyšších predstaviteľov agrárnych samospráv, v ktorých sa objavujú formulácie typu „potravinová bezpečnosť štátu“, „národný záujem“, či „chlebové odvetvie“, dnes už nemožno brať vážne. Úplnou pikantériou je najnovšie vyhlásenie predstavenstva regionálnej komory v Lučenci o tom, že „uvažujú o nezúčastnení sa na výstave Agrokomplex v Nitre, ak roľnícka pospolitosť nedokáže dať ostatnej verejnosti na vedomie, do akej nepriaznivej situácie sa poľnohospodárstvo dostalo tohto roku“. Je evidentné, že agrárnici naďalej považujú Agrokomplex skôr za výstavu „úspechov národného hospodárstva“ (v štýle megalomanských komunistických prehliadok), ako za medzinárodný veľtrh, ktorý im má prinášať obchodný prospech...
Farmári zvyšujú tlak, ale nedokážu zodpovedať ani základnú otázku: prečo má byť poľnohospodárstvo zvýhodňované na úkor iných podnikateľských aktivít? Zisky mnohých podnikateľov v iných odvetviach (napríklad v cestovnom ruchu, v doprave, či v službách) sú taktiež závislé od počasia a napriek ich nesporne vyššom podiele na hospodárstve Slovenska (v ukazovateľoch zamestnanosti, podiele na HDP atď.) nedostávajú štandardné, ani mimoriadne dotácie. Okrem toho, dopady sucha zaťažili farmárov veľmi nerovnomerne, v závislosti od štruktúry osevu, kvality pôdy, podiele živočíšnej výroby, klimatického regiónu, ale aj schopnosti čeliť výkyvom počasia závlahami alebo rozšírením podnikateľských zámerov.
Problém slovenského poľnohospodárstva nespočíva v nízkom objeme dotácií, ale v jeho zviazanosti netrhovými mechanizmami. Proces očistenia poľnohospodárstva od subjektov neschopných presadiť sa v konkurencii sa na rozdiel od iných odvetví hospodárstva ešte ani nezačal.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 15.8.2003

Sme, 18.7.2003: Reforma agrorezortu stagnuje

Uplynulý mesiac prešli schvaľovacím konaním vlády dve významné opatrenia v poľnohospodárskej politike: návrh na využitie prechodného obdobia po vstupe do Európskej únie na realizáciu zjednodušeného systému priamych platieb SAP (single area payment) a návrh zákona o Pôdohospodárskej platobnej agentúre a podpore podnikania v pôdohospodárstve.

Pôdohospodárska platobná agentúra by sa mala od jesene tohto roku stať zastrešujúcim orgánom dotačnej politiky. Prostredníctvom nej budú vyplácané prostriedky z dvoch zdrojov: z Európskej únie (tzv. „predvstupová“ a štandardná „povstupová“ pomoc) a zo štátneho rozpočtu (tzv. „národná podpora“).

K vyplácaniu podpory agropodnikateľom z fondov Európskej únie sa vyžaduje zavedenie Integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý má obsahovať podrobné registre žiadateľov, ovocných sadov, chmeľníc, znevýhodnených oblastí a množstvo ďalších informácií. Až prostredníctvom neho budú môcť farmári poberať prostriedky podľa štandardných dotačných položiek a pravidiel únie. V prechodnom období (do roku 2006) nám však bolo umožnené využiť prehľadnejší systém SAP, teda priamych platieb závislých od výmery pôdy.

Zatiaľ čo agrárnu mediálnu scénu zamestnáva spor o výhodnosti tohto systému v porovnaní so systémom IACS, v jeho tieni pripravuje ministerstvo pôdohospodárstva stratégiu národnej dotačnej politiky na budúci rok. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že nebude obsahovať zásadné zmeny v objeme vyplácaných prostriedkov ani v metódach podpory. Súčasné dotačné mechanizmy pritom viedli v ostatných desiatich rokoch k nevídanému rastu korupcie, ku klientelizmu, k defraudácii zverených prostriedkov a rozsiahlemu plytvaniu s verejnými financiami, čo potvrdili previerky zo strany všetkých orgánov kontroly.

Ak hodnotíme proreformnosť dotačnej politiky vedenia ministerstva pôdohospodárstva, treba skonštatovať, že doposiaľ nevykonalo žiadne opatrenia, ktoré neboli nevyhnutné a nevyplývali priamo z „chodu dejín“. Reforma dotačnej politiky by mala smerovať k zásadnému znižovaniu objemu finančnej podpory poľnohospodárstva a k sprehľadneniu jej udeľovania. Deformácie, ktoré štátny protekcionizmus spôsobuje, demotivujú agrárnikov k zvyšovaniu efektivity podnikania a spôsobujú množstvo ďalších ekonomických škôd.

Návrh východísk štátneho rozpočtu na rok 2004 z marca tohto roku predpokladá takmer vyrovnaný stav finančných tokov z rozpočtu do pôdohospodárstva, v prípade plného čerpania príjmov z fondov únie však pôjde o nárast príjmov až o 40 percent. Tým by bolo slovenské poľnohospodárstvo najdotovanejším od roku 1989. Okrem toho, zachovanie pôvodného objemu a štruktúry národných platieb by bolo len ďalšou konzerváciou všetkých neduhov systému.

Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon pri nástupe do svojej funkcie naznačoval výrazné zmeny v dotačnej politike v nadchádzajúcom období. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa mu prísľuby podarí zrealizovať.

Odvádzanie pozornosti od pravej podstaty rysujúcich sa budúcoročných návrhov, ktorou je stagnácia, môže v reforme poľnohospodárstva viesť k strate ďalších štyroch rokov.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 18.7.2003

Domino Fórum, 28/2003:Konzervatívny pohľad (CAP)

Využívanie zjednodušeného systému priamych „platieb na plochu“ v poľnohospodárstve SAP, ktoré vláda nedávno schválila, nám na prechodné obdobie rokov 2004–2006 (s možnosťou predĺženia do roku 2008) umožňuje zmluva o pristúpení do EÚ. SAP sa od integrovaného administratívneho a kontrolného systému IACS, ktorý je štandardom EÚ, líši v niekoľkých podstatných veciach. Podpora prostredníctvom IACS sa na rozdiel od SAP realizuje množstvom spôsobov: od intervenčných platieb „na produkciu“ (napríklad obilnín) až po priame platby na hektár užívanej pôdy. Podobné princípy podpory sa uplatňujú aj v slovenskom systéme dotácií. Tie okrem podpory podnikania v poľnohospodárstve (platby na produkciu mlieka, kusy hospodárskych zvierat, závlahovú vodu…) a podpory znevýhodnených území (platby na hektár pôdy) obsahujú aj investičné dotácie (na nákup zariadení a technológií) a ochranu pôdy a podporu cien (intervenčné nákupy). Systém SAP bude administratívne jednoduchší, najmä pre vyplácanie len jednej dotačnej položky. Hoci tiež vyžaduje plne funkčný systém evidencie žiadostí, parciel a dobytka, počítačovú databázu podnikateľských subjektov a kontrolu oprávnenosti využitia dotácií, zásadný rozdiel v porovnaní s IACS spočíva v jednoduchosti účelu platieb, ktoré budú určené výhradne podľa výmery pôdy farmára, pri dodržaní pravidiel základnej údržby pozemkov.

Dotácie v súčasnej Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ, vyplácané prostredníctvom IACS, majú množstvo negatívnych dosahov na trhové prostredie. Cez politiku vysokých vnútorných cien (minimálne ceny, intervencie a colná ochrana) narúšajú fungovanie trhových cien, čo vedie k nadprodukcii a následnej potrebe kvót, intervenčných nákupov a exportných dotácií. Zviazanosťou dotácií na produkciu výrazne ovplyvňujú produkčné rozhodnutia farmárov, a preto sa farmári orientujú na výrobu podporovaných komodít. Dotácie cez IACS znevýhodňujú aj farmárov voči sebe navzájom, čím uvoľňujú priestor špekuláciám a korupcii.

Tento systém bol známy aj u nás: poľnohospodári orientovali svoju produkciu podľa aktuálnych výhod jednotlivých dotačných výnosov, špekulovali s bonitáciou pôd, defraudovali poskytnuté prostriedky a ovplyvňovali rozhodovanie o pridelení dotácií.

Priame platby na pôdu (prostredníctvom SAP) majú povahu celoplošných sociálnych dávok a ich rušivým zásahom do rovnosti podnikateľských podmienok je fakt, že podporujú aj tých, ktorí sa rozhodnú „nerobiť nič“. Demotivujú tým farmárov podnikajúcich s dobrými hospodárskymi výsledkami. To môže viesť k poklesu výroby i zamestnanosti, ale vzhľadom na očakávaný pokles počtu aktívnych špekulantov pôjde skôr o ozdravný ekonomický proces.

V zdeformovanom trhovom prostredí sú oba systémy len formami etatistických tendencií EÚ. Pre znižovanie trhových deformácií sú však platby cez SAP predsa len menej problémové, pretože odstraňujú množstvo trhových bariér predošlého systému a posilňujú jedinú. Napokon, podobný trend obsahuje aj blížiaca sa reforma Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (CAP). Dnes ešte nepoznáme budúci charakter národného dotačného programu, nezávislého od CAP. Ten bude s veľkou pravdepodobnosťou pokračovať doterajším spôsobom a je najväčšou hrozbou reformy slovenského poľnohospodárstva. Systém SAP má však dobré predpoklady stať sa nečakanou cnosťou z núdze.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 28/2003:CAP záhradníkom

„Európa prijala novú a efektívnu farmársku politiku. Je to začiatok novej éry,“ prejavil radosť komisár Franz Fischler po tom, čo ministri poľnohospodárstva krajín EÚ schválili základný rámec reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP). V skutočnosti len vyslovil potešenie nad tým, že spor o nové prerozdelenie darovaných peňazí sa dočasne urovnal.

Výsledok reformy poľnohospodárskej politiky EÚ pood- haľuje, aké sú reálne možnosti tejto organizácie na pre- menu z veľkej obchodnej zmluvy smerom k superštátu, ktorý ovládajú úradníci z Bruselu. Reforma CAP naznačuje, že projekt vlády v EÚ zatiaľ zlyháva.

Konflikt bez rozuzlenia?

Spoločná poľnohospodárska politika bola základom už Rímskej zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva z roku 1957. Jej podstatou bolo okrem niekoľkých výhodných dohovorov (najmä odstránenia colných bariér) aj zavedenie spoločného podporného programu poľnohospodárstva, z ktorého sa počas nasledujúcich štyridsiatich rokov vyvinul extrémne zložitý dotačný systém. Narastajúce ekonomické problémy, ktoré spôsoboval, viedli počas tohto obdobia k mnohým reformným pokusom. Posledný významný sa premietol do programového dokumentu Agenda 2000 z roku 1999. Ten vyplynul nielen z pretlaku problémov EÚ s trhovou reguláciou vlastnej poľnohospodárskej výroby, ale aj záväzkov liberalizovať trh s komoditami na základe rokovaní vo WTO.

Ak sa pokúšame zhodnotiť šance EÚ na liberalizáciu vlastnej poľnohospodárskej politiky, nesmieme zabúdať na dôležitý fakt: CAP vznikla ako dohoda štátov o podpore poľnohospodárstva s cieľmi zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov, zvýšiť príjmy poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť zásobovanie či dodávky spotrebiteľom za primerané ceny. Skrátka, ako financovať farmárov z rozpočtu EÚ podľa socialistických princípov. Aby mohla EÚ presadiť zásadné zmeny – napríklad cez liberálne nízkodotačné alebo bezdotačné poľnohospodárstvo – potrebovala by štandardnú vládu. Návrh európskej ústavy však ide opačným smerom. Vláda superštátu sotva presadí zrušenie farmárskych dotácií, ktoré stoja v jej samotných rímskych základoch. CAP je navyše len štandardnou sústavou obchodných dohôd a v súčasnosti rieši typický konflikt strán, ktoré chcú zotrvať pri súčasnom prerozdeľovaní, s tými, ktoré usilujú o zásadnú zmenu.

Nijaká revolúcia

Práve z týchto dôvodov nemohol byť pôvodný Fischlerov návrh reformy (vychádzajúci z Agendy 2000) nijakou liberálnou revolúciou. Podstata úsilia sa preto zamerala len na tzv. „decoupling“, teda výraznejšie oddelenie platieb závislých od objemu produkcie smerom k platbám na výmeru pôdy, environmentálnym stimulom a podpore rozvoja vidieka. Tento systém by síce mohol eliminovať tie najhoršie trhové deformácie (nadprodukcia, kvóty a exportné dotácie), ale i tak nezaprel protekcionizmus v základoch. Ani túto pozíciu sa však Fischlerovi nepodarilo celkom obhájiť. Francúzi a ich spojenci (najmä Španieli, Íri a Gréci), ktorí zo súčasnej CAP profitujú, štyri roky blokovali dohodu o radikálnejších opatreniach, až sa im podarilo presadiť zachovanie základných pôvodných princípov.

CAP upravujú stovky vzájomne súvisiacich smerníc a tisíce strán textu (na niektoré komodity pripadá až do 30 noriem), pričom každá dotačná položka obsahuje ďalšie pravidlá. Bruselskému newspeaku rozumie na Slovensku len málokto a výsledná reforma CAP v tomto smere nič nezmení. Minimálne ceny i intervenčné nákupy zostávajú takmer neporušené, štáty majú množstvo možností rozhodnúť sa pre rozsiahle výnimky a oddelenie platieb od produkcie bude len čiastočné, v mierke percentuálnych poklesov, aj to len u niektorých komodít a vo veľmi pozvoľnom časovom slede. Niektoré sektory (napríklad olej a tabak) ostali úplne nedotknuté, s perspektívou zmien až po ďalších rokovaniach. V prípade obilnín sa ponechala nezmenená výška podpory viazaná na produkciu.

Reforma poľnohospodárskej politiky Európskej únie nebola snahou o zásadnú zmenu tak, ako to bombasticky proklamoval komisár Franz Fischler. Jej výsledok je ešte úbohejší a tak, ako zrejme prejde európskym legislatívnym konaním, bude i naďalej požierať cudzie produkty ako povestný cap v záhrade. Cena potravín v Európe ostane nereálna a CAP bude ďalej brzdiť rozvoj obchodu v EÚ i v zaostalých krajinách sveta. Šanca na pozitívnu zmenu tak ostáva na veľmi dlhý čas povážlivo nízka.

Radovan Kazda

Publikované v týždenníku Domino Fórum 9.7.2003

Domino Fórum, 27/2003:Úradníci nadovšetko

Dovtedy sa s krčahom po vodu chodí... však to poznáte. Ministerstvo životného prostredia hralo tak silno na socialistickú strunu, až sa počalo ohlasovať čoraz viac nových „nepriateľov“ životného prostredia. Začalo to minulý rok, keď sa nechali po prvý raz silnejšie počuť súkromne hospodáriaci roľníci, ktorí protestovali proti vyhláseniu národného parku Slovenský kras. Nesúhlasili s obmedzovaním ich vlastníckych (a podnikateľských) práv, ktoré išlo nad rámec nevyhnutnej ochrany životného prostredia. Ďalším nezmyslom bolo založenie Recyklačného fondu, ktorý sa od počiatku svojej činnosti stal objektom ostrej kritiky podnikateľov, obchodníkov a množstva spolkov vlastníkov výrobných prostriedkov, nesúhlasiacich s jeho zbytočnosťou a vysokou korumpovateľnosťou. Tieto dni pridalo MŽP ďalší kúsok v podobe návrhu chránených vtáčích území, proti ktorému ostro vystúpili vlastníci lesov, argumentujúc hrubým porušením ich vlastníckych práv. V tejto súvislosti neradno zabudnúť ani na slovenských sokoliarov, ktorým ministerstvo zväzuje ruky v ich prospešnej činnosti už mnoho rokov, najmä neúnosnými rozhodovacími právomocami úradníkov, ktorí problematike väčšinou vôbec nerozumejú. Ak k tomu prirátame ďalšie dôsledky spackaných zákonov, napríklad chaotický návrh systému štátnej správy v životnom prostredí, úplne nezmyselné zavedenie stráže prírody a čoraz viac zlyhávajúci zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (najnovšie podozrenie z korupcie na ministerstve sa týka projektu termálno-rekreačného areálu Liptovská Kokava), niet v ostatných rokoch vari jediného výstupu ministerstva, ktorý by prinášal ochrane životného prostredia želateľný efekt.

Opačnou reakciou na environmentálne lži sa prezentujú tí, ktorí spravujú cudzí majetok. Pripravovaný zákon o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu síce obsahuje úplne vymyslené argumenty (napríklad o reálne zhutnených 192 tis. ha pôd) a svojim obsahom obmedzuje výkon vlastníckych práv na pôde neúnosným spôsobom, napriek tomu však vyjadrila Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora s uvedeným postupom spokojnosť, s výnimkou snahy vlády o zrušenie odvodov za vyňatie pôdy z pôdneho fondu (mimochodom, i to má byť ošetrené ďalším paškvilom, tzv. „environmentálnymi platbami“). Ba čo viac, k aktivite SPPK sa pridalo aj isté Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES). Musí to byť veľmi zvláštne zoskupenie ekonómov, ktorí si nevšimnú negatívne ekonomické dopady zákona na užívateľov pôdy, ale obhajujú zdieranie potenciálnych investorov zo strany štátu...

Protichodné postoje k environmentálnym zákonom sú klasickou ukážkou rozchádzajúcich sa záujmov skupín, ktoré z noriem profitujú odlišným spôsobom. Odhaľujú však i novú súvislosť. Kým nespokojnosť s klientelistickými environmentálnymi zákonmi prejavujú predovšetkým vlastníci statkov, za prísne environmentálne normy lobujú najmä ich nevlastníci, teda užívatelia (v prípade SPPK ide väčšinou o také formy podnikania na pôde, ktoré hospodária na prenajatých pôdach). Pravda očistená od nánosov korupcie v rezorte životného prostredia sa tak zdá byť celkom jednoduchá: práva vlastníkov sú potláčané právomocami štátnych úradníkov na Slovensku čoraz viac. V práve obmedzovať práva je lídrom ministerstvo životného prostredia. Vitajme v socialistickom štandarde Európy!

Radovan Kazda

Domino Fórum, 25.6.2003:Nový Zéland a my

Nočnou morou každého demokratického reformátora je voľba medzi pokušením zľaviť z dôslednosti presadzovaných zmien, alebo hrozbou mocenského pádu v najbližšom volebnom období. V Novom Zélande si zvolili cestu ráznej likvidácie paternalistického štátu. Výsledkom ich aktivít je svetoznáma lekcia úspešnej reformy.

PRED BÚRKOU
Hospodárstvo Nového Zélandu vyšlo z druhej svetovej vojny s vysoko regulovanou ekonomikou, podarilo sa mu však udržať rozvinutý trh s poľnohospodárskymi komoditami s Veľkou Britániou. Spolu s ním sa intenzívne rozvíjal priemysel mladej krajiny. V 50.-tych a 60.-tych rokoch minulého storočia patril Nový Zéland k najvyspelejším krajinám sveta. Životnou úrovňou bol zaraďovaný na tretie miesto vo svete a kurz tamojšej meny dosahoval úrovne 1,40 násobku voči americkému doláru. Veľkú zásluhu na vysokej ekonomickej úrovni malo poľnohospodárstvo, keďže výborná tamojšia klíma umožňuje celoročné využívanie pasienkov. Poľnohospodárstvo sa v roku 1960 podieľalo na takmer 15 % hrubého domáceho produktu a produkovalo až 92 % exportu. Vzhľadom na veľmi nízky podiel počtu obyvateľov k ploche produktívnej krajiny patrila poľnohospodárska výroba po celé desaťročia ku strategickým odvetviam novozélandskej ekonomiky.

KRACH
Zásadný obrat vo vývoji ekonomiky Nového Zélandu nastal v sedemdesiatych rokoch. Hospodárstvo bolo ťažko postihnuté pristúpením Spojeného kráľovstva k spoločnej európskej poľnohospodárskej politike a jej následnému protekcionizmu od roku 1972, ako aj prepadom cien oleja v rokoch 1974 a 1979. Veľká Británia kupovala ešte v 60.-tych rokoch viac ako 50 % novozélandského exportu. Väčšina z 50 – 60 tisíc fariem sa orientovala predovšetkým na chov dobytka a ostatných domácich zvierat. Novozélandská istota, založená na slobodnom trhu vysokých cien produktov, náhle zmizla. V prvej polovici osemdesiatych rokov sa už ich ekonomika zmietala vo vážnych problémoch: fiškálny deficit dosiahol 9 % HDP, neustále rástli verejné dlhy a vláda začala špekulovať s výmenným kurzom. Kým v 60.-tych rokoch bola životná úroveň Nového Zélandu na treťom mieste na svete, v roku 1984 sa prepadla na 24. priečku a kurz sa oslabil na 0,43 USD/NZD.
V úsilí izolovať konzumentov i producentov od následkov týchto udalostí vláda začala zvyšovať bariéry voči importu priemyselného tovaru a zintenzívnila svoju reguláciu trhu. Spočiatku síce existovali len slabo viditeľné negatíva rastu vládnych intervencií, čoskoro sa však nepružnosť a neefektívnosť ekonomiky začala prehlbovať geometrickým radom. Typickým príkladom takéhoto postihnutia bolo práve poľnohospodárstvo, v ktorom až do druhej polovice 60.-tych rokov neexistovala žiadna významná vládna podpora. Dve desaťročia pred rokom 1984 však boli poznamenané akceleráciou rôznych foriem štátnych intervencií: množstva daňových schém, vrátane ekonomických stimulov pre rozvoj krajiny a dotácií na nákup hnojív. Začiatkom 80.-tych rokov nastal významný pokles cien svetových komodít, čo viedlo k eskalácii úrovne podpory pre poľnohospodárov, zväčša vo forme platieb na dorovnanie cien. V období rokov 1980-1984 asistencia štátu vzrástla dramatickým spôsobom. Napriek tomu, že úroveň podpory bola stále nižšia než svetový štandard, pre ekonomiku novozélandského poľnohospodárstva to znamenalo výrazne negatívnu zmenu.

VEĽKÝ TRESK
V roku 1984 bolo hospodárstvo Nového Zélandu zmietané vo vážnych ekonomických problémoch. V tom roku nastúpila k moci vláda labouristov pod vedením Rogera Douglasa, ktorá pochopila hĺbku problémov a odhodlala sa k rozsiahlym reformám. Ich hlavnými zásadami bolo zvýšenie finančnej kontroly firiem, prudká redukcia fiškálneho deficitu a zreálnenie výmenného kurzu. Prvým opatrením bola devalvácia, ktorú nasledoval široký program zvýšenia súťaživosti ekonomiky, odstránenia kontroly úrokových sadzieb a trhových bariér, daňovej reformy a rozpočtových reštrikcií. Realizovala sa taktiež privatizácia niektorých štátnych monopolov.
V poľnohospodárstve boli trhové bariéry odstránené rovnako zásadne a v niektorých prípadoch dokonca zo dňa na deň. Rozpočet v roku 1984 spustil postupnú elimináciu tých dotácií alebo vstupov, ktoré spôsobovali vzájomnú diskrimnáciu farmárov a spôsobu využitia zeme. Zásadnými opatreniami boli znižovanie štátnej intervencie, zreálnenie úrokových sadzieb, ukončenie systému štátnych pôžičiek a daňových zliav pre začínajúcich investorov a zrušenie tzv. stabilizačných účtov.
Dôsledok poľnohospodárskej reformy na Novom Zélande je najlepšie porovnateľný prostredníctvom tzv. ekvivalentu produkčných subvencií (Producer Support Estimates - PSE), ktorý vypočítava OECD rovnakou metódou pre všetky členské krajiny na jednotlivé komodity i súhrnne. OECD pri výpočte PSE definuje tzv. trhovú podporu cien ako rozdiel domácich a referenčných trhových cien, ku ktorej sú pripočítané platby zo štátneho rozpočtu a mimorozpočtových zdrojov, hlavne zo štátnych fondov. PSE sa najčastejšie vyjadruje percentuálnym podielom objemu PSE na hrubej poľnohospodárskej produkcii korigovanej rozpočtovými platbami. Podľa tohto kritéria dosahovala v roku 1975 úroveň PSE na Novom Zélande 40 % , v roku 1986 však už len 11 % a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni 1 % (tvoria ho najmä platby na ochranu pôdy). Pre porovnanie: PSE v USA je v súčasnosti na úrovni 21 %, vo Švajčiarsku 70 %, v EÚ 35 % a na Slovensku 24 %...
Veľmi významnou okolnosťou reforiem bolo, že hoci ju neprijímali všetci farmári s pochopením, najväčšia stavovská organizácia „Federated Farmers“ podporila zásadné zmeny v plnom rozsahu. Reforma mala v prvých rokoch mnoho bolestivých dopadov: vysoká fluktuácia cien a strata ekonomických istôt viedli k poklesu zamestnanosti, takže mnoho farmárov muselo odísť pracovať do priemyslu. Zmenila sa tiež štruktúra poľnohospodárskych produktov (výrazne poklesla produkcia vlny a ovčieho mäsa v prospech hydiny, ovocia a zeleniny) a poľnohospodári si museli zvyknúť na pružnejšiu reakciu na trhové podmienky. Zásadne museli prehodnotiť manažment rizík, nakoľko zmizla i vládna podpora kompenzácie škôd spôsobených počasím a cenovou nestabilitou trhu. Napriek tomu, z predpokladaného počtu 8 tisíc fariem skrachovala iba desatina a liberálna reforma im dnes prináša mnohoraký úžitok: kvalitnejšie životné prostredie, prosperujúce poľnohospodárstvo a nízke ceny potravín.

SLOVENSKO
Liberálni analytici, ktorí na Slovensku otvárajú problematiku bezdotačného poľnohospodárstva odkazovaním na novozélandskú reformu, čelia spŕške protiargumentov. Nový Zéland je ostrov a nemusí brať ohľad na agrárnu politiku svojich susedov (ak vzrastie cena potravín, nikto ich nepôjde kupovať ku tisíce kilometrov vzdialeným susedom). Nový Zéland má klímu, ktorá mu umožňuje celoročnú produkciu komodít, čo farmárom znásobuje zisky. Ich poľnohospodári sa orientujú najmä na živočíšnu výrobu, ktorá nie je natoľko závislá od výkyvov počasia ako u producentov rastlinných komodít. Nový Zéland nemá ani dlhú agrárnu históriu, ani tisícročiami ničené pôdy a vysokú nezamestnanosť. Ak k tomu prirátame ďalšie špecifiká krajiny (napríklad pôvod, vzdelanie a štruktúru obyvateľstva), musíme uznať, že zvýhodňujú Nový Zéland pre uskutočnenie pokusnej radikálnej reformy.
Oponenti dotačnej reformy u nás budú mať po vstupe do Európskej únie ďalší argument navyše. Integráciou strácame takmer akúkoľvek možnosť rozhodovať o svojej agrárnej politike samostatne. Úmysel ministerstva financií nedorovnávať dotačné platby na úroveň EÚ je síce dobrý, ale iba do času, kým nebudú rovné s jej terajšími členmi. Najväčšie šance na odstránenie štátnej intervencie tak ležia v rukách európskeho komisára a v schopnosti iných veľmocí tlačiť na zníženie dotácii v EÚ, napríklad rokovaniami vo WTO. Ako vieme, ochota znižovať dotácie je v EÚ veľmi nízka.
Náš príspevok k znižovaniu dotácií by nemusel byť celkom bezvýznamný, keby existovala vôľa samotných poľnohospodárov po zmene. Isté je, že naša najväčšia stavovská organizácia, na rozdiel od tej novozélandskej, sa reformám kŕčovito bráni. Naša agrárna komora nelobuje v prospech pozemkovej reformy, ktorá by sprehľadnila užívateľské vzťahy k pôde, ani nebojuje za zjednodušenie podnikania na pôde, ani za zreálnenie cien, ani sa nebráni zbytočným environmentálnym limitom, ktoré poľnohospodárov brzdia. Všetky aktivity agrárnikov v ostatných rokoch majú len jediný cieľ: ubrániť vysoké dotácie a ešte vyššie kompenzácie škôd, žiadať daňové úľavy a závlahovú vodu zadarmo. Nič to, že tento postup postráda zmysel (príjmy podnikateľov v cestovnom ruchu sú taktiež závislé od dobrého počasia a žiadna vláda im škody nekompenzuje), nevadí ani to, že novozélandskí farmári vyrábajú lacné komodity pri vysokej cene práce. Pravdu o slovenskom poľnohospodárstve u nich nehľadajme.
V roku 2002 zorganizoval Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika anketu pre súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorí sú ministerstvom diskriminovaní, hoci sú dlhodobo najefektívnejšími hospodármi na pôde. K problematike zrušenia dotácií z 96 respondentov iba menej ako jedna pätina uviedla, že ďalšie podnikanie by pre nich bolo nemožné. 29 % uviedlo, že ich podnikanie by bolo udržateľné, pre 21 % by podnikanie nebolo vôbec ohrozené a 31 % priame dotácie vôbec nevyužíva... Napokon, známy je prípad, keď poľnohospodárske družstvo poberajúce rozsiahle dotácie od štátu zakúpilo svojim zamestnancom zájazd do Afriky.
Slovenské poľnohospodárstvo dosahuje v ostatných rokoch pomerne dobré hospodárske výsledky. Deje sa tak napriek zmeneným klimatickým podmienkam, čoraz ťažšiemu podnikateľskému prostrediu, nárastu cien vstupov a pracovnej sily, ako aj nevzrastajúceho objemu dotácií. Tie napokon i tak končia viac v reťazci korupcie a sprenevery, čo potvrdzujú výsledky šetrení všetkých orgánov kontroly. Drvivá väčšina poľnohospodárskych subjektov dokáže hospodáriť so ziskom. V tomto systéme im je dobre a to je možno pravý dôvod ich odmietania reforiem.
Zdá sa, že úspech reformy poľnohospodárskej politiky Nového Zélandu nespočíval ani tak v špecifických podmienkach krajiny, ako v ochote všetkých zainteresovaných strán prejsť ťažkou zmenou v prospech budúcich ziskov. Práve takáto ochota u nás chýba. Na otázku, či môžeme nedotovať naše poľnohospodárstvo, sa tak núka dobrá odpoveď. Áno, ak by sme chceli.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť III - Mýtológia odlesňovania

K štandardnej mýtológii radikálnych ekologických združení patrí odlesňovanie. Ich argumenty sa opierajú o údajný pokles výmery lesov v globálnom meradle, ktorý spôsobuje zníženie schopnosti planéty redukovať oxid uhličitý, najvýznamnejší „skleníkový“ plyn. Obviňované bývajú najmä bohaté štáty, ktoré spotrebovávajú väčšinu zdrojov planéty a ovládajú svetový trh.

Celý problém však vo svetle reálnych informácií stráca svoj detektívny náboj. Čo sa týka výmery lesov na Zemi, neexistuje presná databáza. Je to spôsobené najmä zlou evidenciou hospodárenia s lesmi v slabo rozvinutých krajinách a neschopnosťou totalitných štátov poskytovať pravdivé údaje. Často používanou býva databáza FAO, a tá dokumentuje pomerne stabilnú výmeru lesa za ostatných päťdesiat rokov. Dôveryhodnosti jej údajov nahráva i niekoľko vedľajších okolností. Manažment lesov je štandardnou súčasťou hospodárstva, takže podlieha lesným hospodárskym plánom ťažby a obnovy drevnej hmoty, mnohým prísnym environmentálnym opatreniam a medzinárodným dohodám. Ak dochádza v niektorých častiach sveta k neregulovanej ťažbe, býva to spravidla v dôsledku ich rozvrátených politických a ekonomických pomerov. To je prípad dažďových pralesov Južnej Ameriky a strednej Afriky. I preto odborníci už dávno upozorňujú na fakt, že ťažba dreva v Európe by nemala podliehať takým prísnym ochranárskym opatreniam (na Slovensku rastie výmera lesa a objem drevnej hmoty už od 19. storočia).

Najnovšie vedecké poznatky však spochybňujú i ďalšie dva mýty: problém dažďových pralesov ako „pľúc Zeme“ a negatívny vplyv klimatických zmien na život na Zemi. Vedci Washingtonovej univerzity v Seattli skúmali bilanciu obsahu oxidu uhličitého v oblasti dažďových pralesov Amazonskej nížiny, a ich štúdia vyvracia tvrdenie o väčšej spotrebe CO2 v porovnaní s jeho produkciou v oblasti dažďových pralesov (je to spôsobené opačnými procesmi odohrávajúcimi sa v rieke a jej záplavových oblastiach). Podľa inej spoločnej štúdie NASA a ministerstva energetiky USA, klimatická zmena na Zemi za ostatných dvadsať rokov spôsobila bujnenie vegetácie až o 6 percent, čo sa prejavuje najmä prírastkami v trópoch a lesoch ďalekého severu.

Problém odlesňovania dažďových pralesov patrí k tým, pri ktorých sa stretáva mediálna túžba po senzáciách s morálnou vratkosťou radikálnych ekologických síl. Generalizované poučenie je jasné: zreálnenie informácií o životnom prostredí síce neznamená okamžité vyriešenie problémov, ale zásadne zvyšuje možnosti ich odstránenia.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť II - Ministerstvo vtákov

Ministerstvo vtákov

Prvky neefektívneho riešenia environmentálnych problémov, opierajúce sa o chybné argumenty, obsahuje takmer každý významnejší legislatívny návrh Ministerstva životného prostredia SR. Najnovším príkladom je predloženie národného zoznamu navrhovaných chránených vtáčích území, ktoré má schváliť vláda Slovenskej republiky. V ňom sa odráža i charakter environmentálnej politiky Európskej únie.

Tu je zoznam príznačných omylov:

1. Zoznam vtáčích území bol pripravovaný v spolupráci so Spoločnosťou pre ochranu vtáctva na Slovensku a Štátnou ochranou prírody SR. Kým prvá organizácia je lobistickým združením, ktoré má prirodzenú tendenciu určovať čo najväčší rozsah chránených území, druhá je pracoviskom samotného ministerstva, čo ju výrazne motivuje pracovať „na seba“. Vzájomná kombinácia ich kladie do pozície veľmi nedôveryhodného zdroja riešení. V tomto prípade sa teda na príprave návrhu mala podieľať širokospektrálnejšia skupina odborníkov, najmä ekonómov z vládnych i mimovládnych zdrojov – tak, ako je to bežné v iných rezortoch.

2. Vzhľadom na relatívnu voľnosť pri výbere lokalít stanovilo ministerstvo vlastné kritériá výberu. Tie sú však postavené zle: chýba im presnejšia kvantifikácia, takže zaradenie územia je najmä výsledkom „špecifického“ úsudku tvorcov návrhu. Typickým príkladom je navrhnutie územia Volovských vrchov, pre ktoré zavážil výskyt viac ako 1 percenta z celkovej populácie niektorých divých vtákov u nás. Vzhľadom na to, že celé územie Volovských vrchov tvoria 3 percentá územia Slovenska, však nie je táto lokalita z hľadiska zvolených kritérií ničím výnimočná. Takto sa v podstate zbytočne zdvojnásobuje rozsah chránených území.

3. Ochrana živočíchov by sa mala orientovať predovšetkým na ohrozené druhy. To znamená nechrániť zvláštnymi opatreniami tie, ktoré v súčasnom stave prežívajú na danom území bez ujmy, ale naopak tie, u ktorých je pozorovaný významný úbytok v kvantite alebo v kvalite v dlhšom časovom úseku. Návrh ministerstva neobsahuje ani tieto najdôležitejšie porovnania: pokles stavu ohrozených druhov v porovnaní s minulosťou a porovnanie so stavmi v EÚ. Vzhľadom na pomerne dobrý stav prírody na Slovensku je pravdepodobné, že pokles často neexistuje.

4. Zabezpečenie ochrany vtáčích území je jednou z povinností Slovenska po vstupe do EÚ. Direktíva EÚ o ochrane divokého vtáctva má však len všeobecný rámec a neudáva nijaké konkrétne požiadavky na rozsah území a intenzitu ich ochrany (s výnimkou orientačnej lokalizácie, ktorá vznikla zo spolupráce komisie s mimovládnou organizáciou BirdLife International). Ministerstvo však navrhuje zaviesť ochranný režim až na 28 percentách územia Slovenska, čo by bol najvyšší podiel spomedzi všetkých krajín EÚ…

5. V prípade navrhnutých chránených vtáčích území (CHVÚ) platí, že veľká časť z nich sa prekrýva s našou sústavou chránených území (CHÚ). Dobrý návrh by sa mal usilovať o čo najväčšiu synchronizáciu ich hraníc. V tomto prípade však vidíme pravý opak, takže každé takéto územia budú musieť byť zvlášť zmerané a označené, čo zbytočne zvýši náklady na ich zavedenie.

6. Ekonomické zhodnotenie dosahu návrhu na verejné financie je spracované nedostatočne, keďže neráta so stratami spôsobenými nemožnosťou investovania v týchto oblastiach. Predpokladá len kompenzáciu ušlých príjmov na rozdiel od bežného obhospodarovania. Aj tento hrubý odhad však činí neuveriteľných 237 miliónov korún ročne, pričom platby z európskeho fondu EAGGF majú dosiahnuť ďalších 650 miliónov.

Ak by išlo o pravdivé zhodnotenie potreby chránených vtáčích území, potom by sa dala konštatovať ich prebytočnosť v našej sústave chránených území. Žiaľ, vzdaním sa určitých slobôd v prospech EÚ sme nútení takéto územia zaviesť. To najlepšie, čo mohli ministerskí úradníci urobiť, bolo kriticky zvážiť potrebu významných vtáčích území v podobe stanovenej Európskou komisiou a navrhnúť čo najmenší rozsah. Bolo by ekonomicky výhodnejšie riskovať možný spor s Európskym súdnym dvorom, ako ročne strácať stovky miliónov korún na premrštené a zbytočné opatrenia. Lenže návrh ministerstva je etatistickým riešením. Reflektuje neduhy slovenskej i eu- rópskej environmentálnej politiky posledných desaťročí a ministerstvo tým pokračuje v úlohe žaby na prameni hospodárskeho rozvoja Slovenska.

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 25/2003:Prežijeme životné prostredie?Časť I

Od prvých nezávislých pokusov o zhodnotenie stavu životného prostredia na Slovensku prešlo už pätnásť rokov. Za ten čas dosiahol stupeň ochrany našej krajiny taký rozsah a intenzitu, že paradoxne začína byť prekážkou jej trvalo udržateľného rozvoja.

Paradoxom dneška je úbytok objektívnych informácií o stave nášho životného prostredia. Z perspektívy otvorenej spoločnosti tak spoznávame úplne nové riziká slobody: najmä jej náchylnosť k sebadeštrukcii, pokiaľ nie je pod neustálou ochranou.

Životné prostredie je mimoriadne zložitý organizmus. V jednej sekunde sa v ňom odohráva nekonečný počet chaotických pohybov a takmer neznámych procesov. Ak chceme získať informáciu o reálnom stave životného prostredia na Slovensku, musíme preštudovať obrovské množstvo zdrojov a zhodnotiť tisícky argumentov. Rýchlo však odhalíme dve najväčšie riziká pátrania po pravde: kto a aké informácie poskytuje…

Kvalita informácií

Získavanie údajov a ich analýza sú limitované technickými zručnosťami človeka a jeho schopnosťou klásť správne otázky. Spomeniem len niektoré z nich:

Vlastnosti a limity. Zvyčajný postup hodnotenia stavu ŽP vychádza z definovania vlastností a stanovenia hraničných limitov týchto vlastností, po prekročení ktorých indikujeme zhoršený stav. Tieto hranice však určujú ľudia, sú teda omylné a väčšinou nebývajú uznávané všetkými odborníkmi. Ak napríklad za kritérium znečistenia ovzdušia považujeme určitú hranicu obsahu oxidu síričitého, jej prekročením ešte nemusí dôjsť k ohrozeniu ŽP. Limit totiž vznikol v rámci určitého legislatívneho procesu, ktorý býva ovplyvnený rôznymi záujmami, a preto môže byť deformovaný. Extrémny príklad – v 80. rokoch bola v istý deň koncentrácia škodlivín v ovzduší Ružomberka prekročená údajne až niekoľkotisícnásobne. Nie je známe, že by niekto vtedy zomrel alebo vážne ochorel. To sa dialo až v dôsledku dlhoročnej emisie škodlivín. Keď sa teda mnoho ľudí oháňa údajmi o prekračovaní určitého limitu, takáto argumentácia nemusí byť správna.

Porovnávanie. Limity sú dobré na zhodnotenie stavu, ale na odhalenie problému zvyčajne nestačia. Dôveryhodnejšou metódou je porovnávanie. Je všeobecne známe, že kvalita povrchových i podzemných vôd na Slovensku nie je „limitne“ veľmi dobrá. V porovnaní s vyspelými krajinami sveta (napríklad západnej Európy) však na tom nie sme zďaleka zle. To isté sa týka množstva ďalších rebríčkov, v ktorých sa porovnávajú krajiny podľa vybraných kritérií. Ani porovnávacie kritérium však nemusí vždy podávať objektívnu informáciu. Každé miesto na svete sa líši v klíme, reliéfe, v pohybe vzdušných más, v podiele lesnej či urbanizovanej krajiny. Prekročenie fixne stanoveného objemu znečisťujúcich látok môže niekde naozaj spôsobiť katastrofu, ale inde si to nikto nevšimne (rozptylové podmienky kotlinového Ružomberka a rovinného Štúrova sú také odlišné, že rovnaké poškodenie ŽP spôsobia odlišné objemy emisií).

Monitoring. K znehodnoteniu informácií o životnom prostredí dochádza pravidelne aj počas dlhodobého monitoringu. Sieť monitorovacích stanovíšť býva obvykle veľmi riedka, podlieha poruchám prístrojov a „ľudskému faktoru“. Typickým príkladom je klimatický monitoring, o ktorý sa opierajú teoretici globálneho otepľovania. Až 70 percent plochy Zeme pokrývajú oceány, sieť stanovíšť na voľnom mori je teda pochopiteľne príliš riedka na získavanie presnejších informácií. Stanovištia na pevnine zasa často sleduje nekvalifikovaný personál, s ktorým štátne monitorovacie služby uzatvárajú dohody. Aká je kvalita údajov zo stanovíšť, ku ktorým je potrebné dochádzať ďaleko do hôr za akéhokoľvek počasia?

Limity ochrany. Ideálny stav životného prostredia sa nedá dosiahnuť. Faktom je, že ľudia v horách budú vždy žiť v zdravšom ovzduší, ale s horšou životosprávou a zdravotnou starostlivosťou. Ľudia vo veľkomestách budú síce zahltení smogom, ale ich zdravie môže byť lepšie vďaka vyššiemu vzdelaniu a životnému štandardu. Snaha o vyrovnávanie týchto prostredí je bezodnou jamou na peniaze daňových poplatníkov. Typickým skutkom tohto kalibru je úsilie ekológov o dosiahnutie kvality vody v dolných častiach vodných tokov porovnateľnej s tou, akú vykazujú vyššie položené časti. To sa dá dosiahnuť len tak, že vodný tok izolujeme od styku s okolitou pôdou. Žiaľ, podobné návrhy sa nachádzajú v politickom rozhodovaní celkom bežne.

Zdroj informácií

Každý, kto informuje a predkladá názory v určitých súvislostiach, robí tak pod vplyvom svojho presvedčenia a rôznych tlakov, ktoré ho menia. Neexistuje jednotný návod, ako odlíšiť autoritu pátrajúcu po pravde od zdroja, ovplyvňovaného pochybnými motívmi. Oveľa jednoduchšie je uvedomiť si, že každá svetská informácia nesie isté riziko nepravdivosti, najmä podľa schopnosti informátora čeliť iným než morálnym motivačným prvkom.

Štátne inštitúcie. Zamestnanci štátnych inštitúcií nesú síce pomerne veľkú váhu zodpovednosti za svoje výstupy, ale veľmi často „hrajú na seba“. Podliehajú riziku predkladania zákonov v prospech vlastného rozširovania kompetencií (tvorba nových ekoúradov, opatrení, limitov produkcie) a navrhovania megalomanských riešení, z ktorých následne profitujú (gigantické štátne objednávky ako veľké vodné diela, diaľnice, značenia nových chránených území). Preto sú schopné kedykoľvek prispôsobiť svoju argumentáciu a „dokázať“ verejnosti, ako sa má zle a ako to treba zlepšiť.

Vedecká obec. Vzhľadom na veľmi nízky podiel neštátnej vedy na Slovensku tu platia podobné riziká ako pri štátnych inštitúciách. V prípade vedeckej obce je navyše evidentné riziko „udržovania“ určitého vedeckého problému v centre záujmu veľkých národných i medzinárodných inštitúcií, ktoré na tieto témy rozdeľujú granty. Typickým príkladom je snaha o „riešenie“ klimatických zmien. Mimochodom, pred 20 rokmi sa globálne otepľovanie „riešilo“ ako globálne ochladzovanie… Podobnými princípmi sa riadia i vedecké programy EÚ.

Politici. Každého politika ohrozuje viac fenoménov: je to najmä jeho potreba exhibície pred voličmi, ktorá mu bráni odmietať zbytočnú ekologickú investíciu. Riziková však môže byť aj snaha prejavovať spriaznenosť k tretiemu sektoru. Opačným prípadom je pokušenie korupcie, keď nejaká silná finančná skupina prispieva na zmenu politického rozhodnutia.

Médiá. Majú vysoký stupeň nezávislosti, pôsobia však pod konkurenčným i existenčným tlakom. V záujme udržania nákladu a sledovanosti podliehajú tendencii reprodukovať atraktívne, ale nepravdivé informácie a demagogické súvislosti. Využívajú na to prezentáciu rozsiahlej siete environmentálnych združení na Slovensku.

Tretí sektor. V zásade platí, že tretí sektor je schopný produkovať najvyváženejšie a najobjektívnejšie informácie. Ohrozujú ho však dve riziká: nízka zodpovednosť za svoje výstupy a úsilie o získavanie grantov a iných dotácií. Žiaľ, slovenský tretí sektor často zneužíva ideologicky vhodnú klímu a s jeho činnosťou na poli ochrany ŽP existujú aj veľmi negatívne skúsenosti.

Znečisťovatelia. Predovšetkým veľké priemyselné a agropotravinárske podniky patria k najväčším prispievateľom do balíka verejných financií, preto sa ich aktivity nepriamo, ale výrazne podieľajú na kvalite nášho zdravotníctva aj ochrany ŽP. Rizikom sú najmä finančne nákladné kampane, ktoré majú presvedčiť o kvalite často nedostatočných environmentálnych investícií. Známe sú heslá typu „chránime eko ako oko“ od významného ružomberského znečisťovateľa či v Česku známa „dúhová energia“.

Na druhej strane platí, že hoci každý zdroj informácií má svoje riziká, neznamená to, že sú zákonite nespoľahlivé. Každý je schopný produkovať i presné informácie a kvalitnú argumentáciu v prospech dobrých riešení. Faktom však ostáva, že z dôvodu ideologizácie environmentálnej problematiky je príkladov serióznej argumentácie u nás pomerne málo.

Stav životného prostredia

Aký je teda skutočný stav životného prostredia v Slovenskej republike?

Ak sa chceme vyhnúť rizikám hodnotenia pomocou nejasných kritérií a ich interpretácie, je potrebné vrátiť sa k pôvodnému významu ochrany životného prostredia. V zásade môžeme definovať tri typy ochrany životného prostredia.

1. typ. Základný stupeň ochrany môžeme definovať záujmom o dosiahnutie takého stavu ŽP, v ktorom nijaké krátkodobé a intenzívne, ani dlhodobé a systematické pôsobenie nejakého škodlivého faktora nespôsobí ujmu na zdraví obyvateľstva. To znamená, že základné zložky životného prostredia (atmosféra, hydrosféra, pedosféra a biosféra) by nemali byť natoľko rizikové, aby spôsobovali smrť človeka, prípadne preukázateľne a výrazne škodili jeho zdraviu. Treba konštatovať, že z tejto pozície je životné prostredie na Slovensku v pomerne dobrej kondícii. Ako v každej časti priemyselného sveta, i na našom území existuje niekoľko prirodzených rizikových oblastí zvýšenej koncentrácie škodlivín (napríklad bratislavská, košická či hornopovažská). Ani jedna však neohrozuje život či zdravie človeka priamo a intenzívne. Od roku 1990 u nás výrazne pokleslo znečistenie všetkých zložiek životného prostredia, rádovo o 10 až 80 percent. Slovensko má vlastné špecifiká, ktoré sú základným predpokladom kvality jeho prostredia. Sme krajinou prevažne pahorkatinového typu, s nízkym podielom veľkých miest a s jedným z najvyšších podielov lesa na svete (41 percent územia). To znamená, že ak by náš manažment ochrany ŽP bol na rovnakej úrovni s okolitými krajinami, budeme mať od nich prirodzene kvalitnejšie životné prostredie. Väčšina nášho územia má totiž predpoklady na výbornú kvalitu jednotlivých zložiek. Také sú prírodné predispozície Slovenska.

2. typ. Primárnym cieľom druhého typu ochrany nie je ochrana života človeka, ale jeho skvalitnenie. Moderná doba priniesla okrem negatívnych dosahov aj obrovský pokrok v hygiene. Patrí sem spracovanie odpadov, kanalizácia obcí, dostupnosť zdravotne nezávadnej vody. Ich nízka úroveň spravidla priamo neohrozuje život človeka, ale negatívne ovplyvňuje jeho zdravotný stav. Tento typ ochrany je naším najväčším environmentálnym problémom. Treba si však uvedomiť, že je ovplyvnený zlou hospodárskou úrovňou totalitnej éry, ale i charakterom krajiny, jej demografickými a geopolitickými súvislosťami. Čističky odpadových vôd, vodovodná sieť i triedenie odpadov je v územiach s nízkou hustotou osídlenia a vysokým prevýšením príliš nákladnou investíciou. Okrem toho sú problémy najvypuklejšie najmä v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou a nízkou úrovňou vzdelania obyvateľstva. Porovnávať úroveň tohto typu ochrany s vyspelým okolitým svetom je preto veľmi zavádzajúce, keďže sa vyvíja komplementárne s rozvojom ekonomiky a slobodnej spoločnosti.

3. typ. Tento typ ochrany sa nezameriava na človeka, ale na prírodu. Jeho zmysel je veľmi sporný: je totiž veľmi málo prípadov, keď by ochrana človeka musela primárne ustúpiť ochrane prírody. Ochrana človeka býva zvyčajne i na prospech živočíchov a okolitej prírody. Okrem toho, tento typ ochrany sa zabezpečuje neefektívnymi reštrikciami. Žiaľ, slovenská environmentálna politika ostatného desaťročia sa venuje dominantne práve tomuto typu ochrany, zatiaľ čo prvé dva rieši samotný trh.

Politické riešenia

Environmentálni demagógovia často navodzujú dojem, že „návrat k prírode“ je zárukou dlhovekosti a dobrého zdravia obyvateľstva. Je to len ďalšia z poloprávd. V tomto vzťahu vystupuje oveľa viac faktorov, ktoré sa v našich podmienkach prikláňajú paradoxne v prospech urbánneho obyvateľstva. Hospodársky rozvoj má na kvalitu života človeka pozitívny i negatívny vplyv. To isté platí o prírodnom charaktere Slovenska: prináša aj mnoho problémov, ktoré dokážu oveľa lepšie riešiť krajiny nížinné, chladnejšie alebo hospodársky výkonnejšie.

Žiaľ, v slovenskej, ale i svetovej environmentálnej politike v súčasnosti existuje obrovská nerovnováha síl stojacich na odlišných názorových barikádach nahliadania na životné prostredie. Dôsledkom je ideologizácia environmentálnej politiky, ktorá sa prejavuje úbytkom objektívnych informácií o stave životného prostredia. Z environmentálnej témy si dnes každý berie to svoje. Politické riešenia sú od roku 1990 etatistické. Médiá a tretí sektor obľubujú bulvárne globálne témy, hoci skutočné problémy životného prostredia sú celkom inde. Školstvo vníma environmentalistiku ako novú sústavu etických noriem, ktorá má nahradiť postkomunistické ideové prázdno a zakryť neschopnosť učiteľov viesť žiakov ku kritickému mysleniu. A poslanci v záujme pozitívneho ekoimidžu hlasujú takmer za všetky zákony jednotne.

Prahu na Gerlachu nikto nepostaví, také sú limity prírody. Zlou environmentálnou politikou by však bolo, ak by si ľudia nemohli vybrať miesto a spôsob svojho života, nemali dostatok peňazí na zdravotnú starostlivosť a rekreáciu. Stavať hospodársky rozvoj do rozporu s ochranou životného prostredia je nebezpečný trend, pretože silná ekonomika a slobodná spoločnosť sú jej základnou podmienkou.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 18.6.2003

Domino Fórum, 18/2003:Ekoopatrenia

Známy citát z českej komédie hovorí: "dej blbci funkci a vymyslí lejstro". Pri pohľade na legislatívne aktivity Ministerstva životného prostredia v ostatných rokoch sa vtláča prirovnanie podobné: daj socialistovi samostatné ministerstvo a vymyslí množstvo nezmyselných opatrení. Je známe, že ak dostane úradník priestor pre vlastnú kreativitu, potom nemá problém presadiť akékoľvek zaťaženie verejných financií. V prípade ochrany prírody napríklad ustanoví pozície strážcov prírody, neskôr im presadí rozšírenie územia ich pôsobnosti, aby im napokon vybavil i pekné rovnošaty a odznaky. To všetko v štáte, ktorého prírodná krajina patrí i bez toho k ekologicky najstabilnejším na svete.

Ani sme si nevydýchli a prichádza návrh novelizácie štátnej správy životného prostredia, ktorá poodhaľuje pravý význam pojmu "reforma" vo vnímaní ministerských úradníkov. Najnovší návrh ministerstva vychádza z potreby reštrukturalizovať inštitucionalizáciu a kompetecie pôvodných okresných a obvodných úradov. Riešenie však ponecháva súčasný štvorvrstvový model správy životného prostredia (ministerstvo, oblastné a obvodné úrady, obce) a mení len ich názvy a regionalizáciu. Veľmi čudesný je najmä návrh rozmiestnenia nových centier oblastných úradov. Ten síce odkazuje na potrebu regionalizácie podľa veľkých povodí v zmysle smernice Európskej komisie o vodnej politike, paradoxne ho však celkom popiera. Zatiaľ čo Banská Bystrica má byť centrom obrovskej a členitej časti stredného Slovenska (povodie Hrona, Ipľa a Slanej), povodie Váhu má mať oblastné úrady dva (Žilinu a neďalekú Prievidzu), rovnako aj spoločne spravované povodia Bodrogu a Hornádu (Košice a Michalovce). Povodie Popradu, ktoré dôvodová správa uvádza taktiež (mimochodom, je jediné nevedúce do Čierneho mora), však vyjde "nasucho". Nehovoriac už o absurdných spojeniach Bardejova pod Michalovce, Trnavy pod Prievidzu, či Rožňavy pod Banskú Bystricu... Skrátka všetko nasvedčuje tomu, že ministerskí úradníci navrhujú oblastné centrá podľa osvedčenej východnej metódy, teda náhodného triafania prstu po mape.

Niekedy je dobré čítať návrhy zákonov i preto, aby sme sa v kapitole venovanej o dopade na verejné financie nedočítali takmer nič. Návrh totiž neobsahuje žiadne ekonomické zhodnotenie budovania samostatných oblastných centier, iba zopár prázdnych rečí o zamestnanosti.

Zatiaľ čo tím ministra Miklósa prekypuje ostatné roky vysokou aktivitou, väčšina jeho noriem spôsobuje najmä neúmerne zaťaženie verejných financií a neprináša reálne zlepšenie neuralgických bodov nášho environmentu. Zdá sa, že z prepychovej budovy ministerstva už ani nemôže vyjsť návrh, ktorý by rešpektoval súčasné ekonomické možnosti štátu. Návrh zákona o štátnej správe pre životné prostredie je toho len ďalším potvrdením.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 19/2003:Zapršia miliardy?

Celkom nenápadne vstupuje na slovenskú mediánu scénu ďalšia hystéria, ktorej príčinou má byť počasie. Suchá jar vraj spôsobuje agrárnikom katastrofálne škody na produkcii poľnohospodárskych komodít. Predseda komory Ivan Oravec hovorí o klimatickej situácii podobnej s rokom 2000, v ktorom vláda dodatočne vyčlenila poľnohospodárom kompenzáciu vo výške viac ako 3 miliardy korún. Prvé reakcie roľníkov naznačujú, že ani tento rok nebudú chcieť vyjsť „naprázdno“.

Boom okolo nízkej zásoby vlahy v pôde má však niekoľko vážnych nedostatkov. Z klimatického hľadiska nemožno hovoriť o celoslovenskom, ale len o lokálnom probléme. Sucho zvykne postihovať zväčša oblasti Záhorskej, Podunajskej a Východoslovenskej nížiny, ktoré produkujú síce významný, ale nie väčšinový podiel komodít. Okrem toho vlahový nedostatok na týchto územiach je výrazne eliminovaný závlahami. Podhorské a pahorkatinové oblasti, ktorých je u nás väčšina, majú oveľa priaznivejší potenciál na hospodárenie s vlahou. Netreba zabúdať ani na to, že v porovnaní so situáciou spred troch rokov je vlahovým nedostatkom zasiahnutá iná fenologická fáza vývoja rastlín.

Tohtoročné zrážky sú naozaj pod normálom. Argumentácia agrárnikov však vôbec nereflektuje problémy, ktoré si spôsobujú sami. Každý agronóm vie, že priebeh klímy počas roka je síce významným, ale nie rozhodujúcim faktorom finálneho hospodárskeho výsledku. K nízkej úrode stačí občas veľmi málo: nesprávne načasovanie prác, nedostatočná príprava pôdy, nespustenie závlahy v pravý čas. Každý detail vplýva na výsledný produkčný efekt. Skúsený agronóm a prosperujúca farma však dokážu eliminovať aj ťažšie klimatické podmienky než tie, ktoré nás postihli túto jar.

Keď pred troma rokmi presadil Koncoš mnohomiliardové kompenzačné platby, udelil ich celoplošne a bez ohľadu na škody spáchané vinou samotných poľnohospodárov. Výsledkom boli prípady bohapustého šafárenia, ktoré preukázali všetky orgány kontroly. V poľnohospodárstve je viac ako inde dôležité plánovať i neúrodné roky. To, čo vedia súkromní roľníci, však akoby pre družstvá nebolo známe.

Pre úspech daňovej reformy je dôležité udržať vyrovnaný rozpočet a nereflektovať na nátlaky typu ľúbivého uznesenia parlamentu, ktoré vyplynulo z nedávnej petície poľnohospodárov. V tomto prípade to znamená nepodľahnúť panike, ktorá je zatiaľ predčasná.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 15/2003:Reforma podľa Komisie

Spoločná poľnohospodárska politika vychádza z rímskej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957. Dohoda o EHS definovala i jej hlavné ciele a princípy. Tie sa vytýčili na konferencii v Stresa v roku 1958, a v roku 1960 ich prijalo šesť zakladajúcich členských štátov a v roku 1962 vstúpila európska poľnohospodárska politika do platnosti.

O tom, že socializmus neobišiel ani povojnovú západnú Európu, svedčí už pohľad na princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Common Agricultural Policy – CAP), ktoré stanovila už zmluva z roku 1957: zaistiť dobrý životný štandard pre poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť cenovú dostupnosť potravín. Hoci pôvodným zámerom bolo vytvoriť zónu voľného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami v rámci EHS (čo samo osebe je v rozpore s liberálnou ekonomikou), prakticky okamžite sa CAP stala strešnou ideou pre udeľovanie dotácií. Výsledkom je, že aj napriek klesajúcemu podielu výdavkov na poľnohospodársku politiku, farmári podnes spotrebovávajú takmer polovicu rozpočtu EÚ.

Enviromentálny socializmus

Ako každé úsilie o neprirodzenú reguláciu trhu, i CAP od začiatku zlyhávala a musela prechádzať mnohými reformami. Tou poslednou je Agenda 2000. Návrhy na jej praktickú realizáciu prijala Európska komisia v januári tohto roku.

Čo sa týka prijatých návrhov, malo by ísť o výraznú reformu CAP. Značne sa zmení cieľ prerozdeľovania financií. Povaha CAP však ostane takmer nedotknutá. Od ochranárskeho rakúskeho komisára sa ani nedalo čakať nič iné než transformácia dotácií z tzv. priamych platieb (podľa produkcie) smerom ku všeobecným dávkam podľa veľkosti farmy, čím Fischler avizuje snahu dosiahnuť najmä environmentálne limity: kvalitné a zdravotne nezávadné potraviny, ako aj trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Iný prezentovaný cieľ, ako zabrániť nadprodukcii poľnohospodárskych komodít v EÚ, je len ďalším pokrivením už aj tak zdeformovaných princípov slobodného trhu. Napokon, na otázku, či odpojenie dotácií od priamych platieb neznamená, že EÚ bude sponzorovať zaháľanie farmárov, odpovedá Komisia celkom príznačne: „Kto sa odváži seriózne tvrdiť, že udržovanie krajiny v dobrom stave, kosenie trávy a dodržiavanie štandardov, ktoré od farmárov budeme žiadať, je zaháľaním?!“ Áno, konštatujeme my, starí kolektivistickí poľnohospodári, socializmus Európskej únie nás predstihol.

Ktovie, ako to s reformou CAP napokon dopadne. EÚ je zaviazaná uvoľňovaním trhových regulácií v súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami v rámci WTO (viac na strane 7 – pozn. redakcie). Všetci vedia, že dotáciami deformované ceny potravín v EÚ bránia chudobným krajinám presadiť sa na trhu s komoditami, ako aj to, že rozhodnutie EÚ bude pre ďalší vývoj rokovaní rozhodujúce. Problémom je, že každý náznak reformy blokujú Francúzi a Íri, ktorí spolu so Španielmi a Grékmi patria k štátom, čo na súčasnej CAP najviac profitujú. Na druhej strane barikády stoja najmä Nemci s Holanďanmi a Britmi, ktorých vklady do CAP značne prevyšujú príjmy. Tí tlačia na znižovanie dotácií a reformu CAP najväčšmi. Komisia však zatiaľ trvá na svojom: reforma CAP zatiaľ neráta s radikálnym poklesom objemu dotácií a celkový príjem fariem sa má zvýšiť v priemere o 1,7 %.

Základným znakom reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ je fakt, že ju mení na spoločnú environmentálnu politiku. Očakávané prínosy v prospech slobodného trhu sú totiž veľmi pochybné a vyznievajú skôr ako Fischlerova maska pre rokovania vo WTO. Západní farmári v novej role ochrancov prírody môžu byť spokojní, ich koláč sa nezmenší. Zatiaľ čo my na Slovensku otvárame diskusiu, ako obmedziť kompetencie úradníkov, ktorí rozhodujú o rozdelení dotačných miliárd, EÚ sa snahou o zrušenie ako-tak transparentných priamych dotácií vydala práve opačným smerom. Tú diskusiu budeme musieť asi opäť odložiť.

Ozaj: Vieme, kam ideme?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 14/2003:Útok poľnobyrokratov

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pripravuje novelu zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý má sprísniť spôsob využívania poľnohospodárskej pôdy zo strany jej užívateľov. V skutočnosti tým však sťažuje podnikanie na pôde.

Postup vzniku nového zákona nie je v slovenských pomeroch neštandardný – je nesprávny a otvára množstvo nepovšimnutých tém. Pracovná verzia zákona predpokladá zavedenie nových inštitútov a štátnych dohľadov typu „chránenej pôdohospodárskej oblasti“, „štátnej pôdnej služby“, úplne nových orgánov ochrany pôdy (vyšší pozemkový úrad), ako aj pokút za porušenie zásad správneho hospodárenia (napríklad zaburinenia). Nebolo by veľkým prekvapením, ak by takáto iniciatíva vyšla od ministerstva životného prostredia, ktoré býva častým protivníkom poľnohospodárov. Veľmi nezvyčajným je však práve fakt, že normu presadzuje ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má byť slúžiacim pracoviskom pre užívateľov pôdy. Sily zástancov a odporcov využitia pôdy sú tak dlhodobo nevyrovnané.

Príprava zákona sa opiera o odborné prostredie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP). Prevádzkovanie a využívanie rezortných inštitúcií k týmto účelom je zaužívanou praxou ešte z čias totality, v ktorej neexistovala protiváha v podobe mimovládnych think-tankov, schopných navrhnúť lepšie a efektívnejšie riešenia. MP má takýchto inštitúcií 24, MŽP osem. Hoci tieto organizácie prešli v minulom volebnom období transformáciou (z rozpočtových na príspevkové) a výraznou redukciou zamestnanosti, naďalej im plynú rezortné kontrakty za niekoľko desiatok miliónov korún, pričom nie malá časť ide na „úlohy“, ktoré sú čisto na udržanie existencie týchto inštitúcií. Prečo napríklad nemôže ministerstvo vypísať na každú úlohu súťaž, ktorej by sa mohli zúčastniť aj mimovládne subjekty?

V týchto súvislostiach nie je ťažké pochopiť, prečo sa v tézach pripravovaného zákona spomína zavedenie „štátnej pôdnej služby“, „poverenie odbornej inštitúcie, ktorá bude povinná viesť ústredný register ochrany pôdy“, ako aj povinnosť štátu podporovať tvorbu databázy informácií o pôde. Zo strany VÚPOP tu jasne vidno úsilie zaistiť svoju činnosť na ďalšie roky. Možnosti ovplyvňovania zákonov inými subjektmi cez pripomienkové konanie sú oveľa menšie než v procese prípravy jeho znenia. VÚPOP má totiž nekorektný náskok.

O povahe pripravovanej normy svedčí odkaz na odporúčanie Rady Európy 8/92, ktoré s príznačnou byrokratickou podrobnosťou definuje „ekologické“, „kultúrne“ a ďalšie funkcie pôdy, čím celkom prevracia tradičné vnímanie zmyslu pôdy. Môžeme si ľahko predstaviť, že v nastúpenom trende bude Rada Európy pokračovať a v inom odporúčaní zadefinuje napríklad „krajinno-estetické“ a „psycho-hygienické“ funkcie hovädzieho dobytka. Iná rezortná organizácia sa potom môže pasovať za správcu registra pasienkov a pasúcich sa kráv. Takýto etatizmus sa stáva základnou povahou väčšiny environmentálnych zákonov v Európe.

Reštrikcie opierajúce sa o vymáhanie pokút, ktoré nestanovuje súd, ale štátny úradník, nebývajú veľmi účinné. Pre potenciálneho investora, ktorý by mal záujem vyňať kvalitnú pôdu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, bude nový zákon znamenať len jediné – ak ho neprejde chuť podnikať, svoj cieľ dosiahne, akurát bude musieť podplatiť o jedného úradníka viac.

Súčasný zákon č. 307/1992 o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu je dosť prísny na to, aby ho bolo potrebné komplikovať ďalšou novelou. Navyše je v príkrom rozpore s úmyslom vlády zrušiť poplatky za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ich deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. Žiaľ, vláda i tvorcovia novej normy podľahli tendencii venovať ochrane pôdy neprimeranú pozornosť, hoci skúsenosť hovorí, že väčšinu problémov poškodenia pôdy riešia úplne iné inštitúty: trestný zákon, princíp „common law“ a dobrých susedských vzťahov.

Kto to vysvetlí kompetentným úradníkom?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 13.2.2003:Moje obľúbené enviromýty

Pátranie po príčinách existencie javov patrí k ušľachtilým ľudským činnostiam. Horšie je, ak pátrame po príčinách javov, ktoré síce nejestvujú, ale ich existenciu považujeme za východiskový predpoklad nášho bádania. Tak vznikajú mýty.

Existuje veda, výroková matematika, ktorá sa venuje problematike správnosti kladenia otázok a používania kritických metód argumentácie. Kladením nesprávnych otázok s úmyslom dosiahnuť „správne“ ciele sa zaoberá propaganda. Odlíšiť pravdu od lži, argumentáciu od demagogického zavádzania býva občas veľmi ťažké. V environmentalistike tento problém podkopáva samotné základy vedného odboru.

Nástroje omylov

Propaganda mocných je stará ako ľudstvo samo. Kladenie otázok, ktoré obsahujú neexistujúci predpoklad, má hlboko zapustené korene. „Ty neexistuješ!“ dozvedá sa hrdina Orwellovho románu a, vychádzajúc z tejto absurdnej premisy, má odpovedať na ďalšie otázky. Komunistická propaganda organizovala povinné školské súťaže s názvom „Kronika priateľov Sovietskeho zväzu“, hoci predpoklad, že všetky deti našej krajiny sú priateľmi ZSSR, bol podobne nezmyselný. Súčasná mládež povinne súťaží v slohových prácach na tému „Prečo mám rád svoju vlasť?“ s rovnako neplatným predpokladom, že všetky deti svoju vlasť milujú.

Podobne je to s väčšinou globálnych environmentálnych javov. Tie sa odohrávajú v obrovských priestorových celkoch a za mimoriadne zložitých fyzikálnych a chemických podmienok, pričom zanedbanie akéhokoľvek detailu v argumentácii môže zásadne zmeniť definíciu problému. Tak sa stáva, že identifikácia problému je mnohokrát úplne znemožnená. Jednoducho, je ťažké dokázať, či mnohé proklamované ekologické problémy vôbec existujú. Napriek tomu však jestvujú spoločensky akceptované úzusy, ktoré tieto fiktívne javy považujú za vedecky dokázané skutočnosti. Otázky typu „Prečo 2 + 2 = 5?“ si obec environmentalistov kladie až príznačne často a po príčinách podobne nezmyselných tvrdení pátra v mnohých svojich publikáciách, štúdiách a na rozsiahlych diskusných fórach.

Enviropropaganda

Na intenzívnu prítomnosť enviropropagandy som narazil i nedávno, po prečítaní téz k istej rozhlasovej diskusii o trvalo udržateľnom rozvoji, na ktorej som sa mal zúčastniť. Otázky, ktorým chýbali základné prvky kritického myslenia a vnucovali úplne mylné predpoklady, však patria k celkom štandardným environmentálnym témam súčasnosti.

„Prečo sa čoraz viac roztvárajú nožnice medzi chudobným Juhom a bohatým Severom?“ nalieha veľmi obľúbená výčitka, ktorá obsahuje hneď niekoľko neexistujúcich predpokladov. Premisa jestvovania „chudobného Juhu“ a „bohatého Severu“ má zmysel len v prípade, ak otázka mieri na odlišné prírodné špecifiká týchto oblastí, ktoré vytvárajú rozdielne podmienky hospodárskeho rastu. Spoločenský úzus však mieri pod pás: otázka je najmä útokom na tzv. „konzumný“ štýl života západnej civilizácie (s jemným rasovým podtónom), čo je však predpoklad celkom absurdný. Podstata problému chudoby totiž nespočíva v odlišnej klíme alebo zásobe zdrojov nerastných surovín, ale v samotnom ľudstve: v odlišnostiach historického vývoja štátov, v povahe národov, ale najmä v charaktere spoločenského systému na danom území. Dôkazov je neúrekom: od úspechu slobodného trhu „ázijských tigrov“ až po biedu ázijských krajín so spoločenským systémom totalitnej povahy. Netreba zabúdať, že Severná a Južná Kórea sú susedné štáty s rovnakým národom, podobnou históriou a prírodnými podmienkami…

„Čoraz viac sa roztvárajúce nožnice“ sú druhým pochybným predpokladom. Tie „nožnice“ sa totiž „roztvárajú“ už od začiatku prítomnosti človeka na zemi, od prvého primitívneho vzťahu výmeny tovaru. Odlišnosť ľudí v ich schopnostiach je vlastnosť celkom prirodzená a nezmeniteľná. Skúsenosť minulého storočia hovorí o tom, že „zatváranie nožníc“ nie je dosiahnuteľné bez brutálneho potláčania ľudských práv. Tým viac je utopickou tézou mnohých fanatických skupín. Okrem toho dôkaz o zvyšovaní rozdielov medzi ekonomickými vrstvami v porovnaní s minulosťou, samozrejme, chýba. Získať sa nedá, pretože nepoznáme metódu, ktorou by sa tieto rozdiely u historických spoločenstiev dali dostatočne presne porovnať.

„Dokedy môžu bohaté krajiny míňať neúmerné množstvo surovín a energie oproti inému svetu?“ je ďalšia z otázok navádzajúcich na vznik mýtu. Jej posolstvo sa vkráda nenápadne: bohatí žijú „na úkor“ chudobných, hoci neexistuje ani najmenší dôvod prideliť tomuto predpokladu pravdivostnú hodnotu. Miera spotreby surovín nemá totiž žiadnu povahu; je taká, aká je. Na základe akých kritérií sa dá posúdiť, či spotreba zdrojov je „dobrá“, alebo „zlá“, nízka, alebo premrštená? Jej rozsah a intenzitu reguluje trh, ktorý reflektuje na dopyt a objem zdrojov. Okrem toho je nepopierateľné, že ekonomická prosperita krajín súvisí s rozsahom ich politických a ekonomických slobôd; a sloboda je v našich končinách ideou vysokej mravnej hodnoty.

Otázka „Dokedy je možné zvyšovať spotrebu neobnoviteľných zdrojov surovín?“ má príbuzné korene. Jej dráždivosť podnecuje hystériu z pominuteľnosti modernej civilizácie i napriek tomu, že je úplne pochabá. Historická skúsenosť potvrdzuje, že spotrebu zdrojov je možné zvyšovať dovtedy, kým nevznikne problém s ich nedostatkom. Je veľmi pravdepodobné, že v priebehu tisícročí sa civilizácia musela vyrovnávať najmä s lokálnym nedostatkom zdrojov, mnohokrát i za cenu ťažkých obetí. V ostatných dvoch storočiach, po nástupe prudkého vedecko-technického pokroku a rozsiahlych politických zmenách vo svete, sa však pred vážnou krízou pominutia zdrojov paradoxne neocitla. S touto otázkou sa spája i ďalší úspešný blud: podľa neho, ak by osemdesiat percent ľudstva míňalo zdroje rovnakou intenzitou ako pätina najbohatších štátov, všetky zdroje planéty by sa vyčerpali v priebehu niekoľkých týždňov. Je smutné, že šíritelia paník neholdujú kritickému mysleniu: objem zdrojov je totiž vo veľkej časti najmä problémom nákladov ich ťažby. Okrem toho nemožno pochybovať, že ak by spomínané „chudobné“ štáty disponovali rozsahom slobôd podobným ich „bohatým“ vzorom, kvalita a intenzita vedecko-výskumnej činnosti by bola neporovnateľne vyššia. Prechod k spotrebe obnoviteľných zdrojov by tak prebiehal oveľa rýchlejšie.

Napokon je tu obľúbený problém globálneho otepľovania. „Ako riešiť problém klimatickej zmeny?“ pýtajú sa mnohí horliví klimatológovia a neuvedomujú si skutočnosť, že v problematike klimatickej zmeny ako javu spôsobeného ľudskou činnosťou nejestvuje podnes široký vedecký konsenzus. Do vleku paniky z klimatickej zmeny naskočilo i medzinárodné spoločenstvo, ktoré ustanovilo skupinu odborníkov určenú na skúmanie dopadov a možností zmiernenia následkov klimatickej zmeny, čím výrazne oslabilo možnosť získania objektívnych a presných diagnóz…

Ďalšie vzory

Vsúvanie neexistujúcich predpokladov je jedným z možných spôsobov kladenia otázok, ktoré vedú ku vzniku mýtu. Iným sú otázky, ktoré síce vychádzajú z pravdivých predpokladov, požadujú však riešenie problémov, ktoré sú buď neriešiteľné, marginálne, alebo nezmyselné. Otázky typu „Čo s poklesom biodiverzity?“, „Ako zastaviť globalizáciu?“, „Ako riešiť populačnú explóziu na juhu?“ alebo „Ako riešiť zadlženosť tretieho sveta?“ majú povahu podobnú ako skutočnosť, že sa vypaľuje Slnko a kôrnatie Zem.

Bez dôkladnej analýzy problému nie je možné prejsť k druhej fáze, teda nachádzaniu možností jeho riešenia. Svet sa neustále vyvíja a v mnohých prípadoch nie je v silách prírodných vied posúdiť, či je vývoj niektorých javov „dobrý“, alebo „zlý“, keďže nedokážu tieto javy dôsledne kvantifikovať. Preto sa mnohé environmentálne otázky upínajú na to, že kritizujú vývoj ako taký – čo je hlúpe a nebezpečné zároveň. Má zmysel uvažovať o tom, či pokles biodiverzity je javom kladným, alebo záporným? Aký prívlastok prisúdime globalizácii? Vieme sa zhodnúť na tom, akú hodnotu má pojem chudoby? Takto kladené otázky navyše presahujú ciele striktne vymedzených pravidiel vedy smerom k neférovému politickému boju. Stanovené problémy totiž predpokladajú stanovenie určitého modelu morálky, ktorý však nemusí byť správny alebo kompatibilný s cítením tej časti sveta, v ktorej sa rieši. Toto je neprípustné presahovanie cieľov vedeckého bádania.

Nespoznaný -izmus

Kategória lží o životnom prostredí má svoje špecifiká. Enviromýty nemajú silnú opozíciu a väčšina z nich je spoločensky plne akceptovaná. Mnohé environmentálne otázky pritom prekrúcajú poradie príčiny a následku a spôsob ich kladenia ovplyvňuje nezávislosť hľadania odpovede. Pre politikov, ktorí presadzujú morálne modely v praxi, je ťažké odpovedať na zle položenú otázku jej spochybnením. Médiá nemajú rady, ak niekto napáda zmysel nimi kladených otázok. V úsilí zodpovedať každú absurdnú otázku tak politici prispievajú k šíreniu mýtov. Verejnosť nadobúda presvedčenie, že ak sa o probléme hovorí, potom ten problém bezpochyby existuje.

Enviromýty majú ešte jedno skryté špecifikum. Ich prioritou je najmä otázka chudoby a hľadanie spôsobov jej odstránenia. Nech mi je odpustená trúfalosť tvrdenia, ale domnievam sa, že chudoba má síce mnoho nepríjemných dosahov na kvalitu ľudského života, cti však netratí. Glorifikácia problému peňazí na úkor duchovných hodnôt človeka je zo strany „envirobijcov“ neospravedlniteľná.

Minuloročný „summit Zeme“ v Johannesburgu bol prvou významnou udalosťou, ktorá mierne naštrbila základy súčasného nazerania na globálne environmentálne problémy. Svet však ešte zďaleka nie je v situácii, aby bol schopný prehodnotiť rozsiahlu mašinériu lží a poloprávd o životnom prostredí a položiť si „kacírske“ otázky o zmysle reštriktívnej environmentálnej politiky. Cesta k takémuto poznaniu je dlhá a vedie najmä cez hľadanie súvislostí environmentalizmu so zhubnými ideológiami minulého storočia.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 6.2.2003: PO TRATI

Najazdím vlakom 25 tisíc kilometrov ročne. Za prácou, od práce, za rodinou, od rodiny. Vlaky sú dlhé a meškajú. Pravidelní cestujúci už všetko prečítali, zjedli, vypili a vlak stále stojí v poli. Nastáva čas nekonečnej nudy, zrak nezáväzne blúdi vagónom.

Stojíme uprostred nedávno zrekoštruovaného úseku Cífer – Trnava. V dôsledku prestavby tohto úseku na moderný európsky štandard začali vlaky pravidelne meškávať, vlečúc sa a postávajúc, takže sme prestali stíhať pôvodné autobusové prípoje. To trvalo takmer rok. Potom zodpovední pracovníci prispôsobili harmonogram jázd na tejto trati i v cestovnom poriadku, predĺžením jazdy o štvrťhodinu. O niekoľko týždňov po tom, čo premiér slávnostne ukončil časť prestavby, bola prestavba ukončená. Odvtedy tie minúty trávime na železničnej stanici v Trnave. Trvá to už takmer rok, čo do práce a za rodinami cestujeme po zrýchlenej trati o štvrťhodinu pomalšie než po pomalšej trati predtým. Za rok to je 125 hodín pozerania na pole a budovu stanice. Päť dní venovaných spoločenskej hre, ktorá je v cene, i keď si ju neprosíte.

Neviem, ako by sa tvárili neskúsení cestujúci, keby to vedeli. My, ktorí sa vyznáme, ostávame pokojní. Pofajčievame na násypoch, vždy pripravení na zapísknutie naskákať späť. Sme zmierení s pravidlami hry. Osud nám pridelil rolu cvičených opíc, plniacich rozkazy dispečerov, logistov, šéfov podšéfov, jednoducho – Pánov Trate, ktorí cez monitor rozdávajú príkazy, kde pribrzdiť a kde zastať. Podstata ich hry je jasná: Ide o to, aby aj radový zamestnanec železníc mohol prežívať opojenie z nadvlády nad masou. Kráčať s prísnym výrazom po násype a mlčky si vychutnávať žiadostivé pohľady cestujúcich, ktorí by radi poznali príčiny státia. On, Pán Trate, to vie. My, služobníci, to nevieme.

Na Liptove to vždy má spád a premyslenú dramaturgiu. Všetci vieme, že vlaky v našich staniciach nestoja nikdy v strede stanice, pre „hrozbu“ pohodlného nástupu cestujúcich. Lokomotívy zastavujú po krajoch, vagóny ďaleko za staničnou budovou. Začína sa nácvik skackania a cupitania: s ruksakmi, lyžami, barlami a marhuľami. Prečo by mal výpravca šliapať až na koniec vlaku, keď tak môže urobiť tých tristo nastupujúcich?

V meste na strednom Považí vyznávajú iný štýl. Tam nechajú ráno v tme a mraze nastúpiť ľudí na vzdialený perón, aby neskôr, keď mal vlak už dávno stáť v stanici, ohlásili dávno známe meškanie. Zopárkrát sa stalo, že cestujúcich odvolali už na polceste. Skryť noviny, vstať, vyjsť z čakárne, prejsť sto metrov, vypočuť si hlásenie, vrátiť sa, vysmrkať roztopený nos.

V Bratislave na Vinohradoch zastavujú ranné vlaky tak, aby posledné dva vagóny stáli ešte pred nástupišťom, na moste. Dámy v lodičkách i páni v oblekoch skáču z výšky na ostré kamene a zábradlie mosta. Svojho času cestujúci celý rok obchádzali stanicu po rozmočenej hline, pretože staničný podchod bol uzavretý. Obchádzka trvala niekoľko minút. A výsledok rekonštrukcie? Stanica ostala bez kúrenia, stánkov a prístupných toaliet, zato však pribudla strecha nad schodmi (už druhá: novú podložili pod funkčnú starú) a miliónové investície do výťahov a zdvižných vozíkov pre telesne postihnutých. Na okraji mesta. Doposiaľ ich nik nevyužil…

Inokedy na Hlavnej stanici nechali nastúpiť ľudí na rýchlik napriek tomu, že v neďalekej Rači stálo pre výluku trate už mnoho predchádzajúcich vlakov. Páni Trate o meškaní pochopiteľne nemohli nevedieť. Ale čo je v pokladnici, to sa počíta. V takýchto prípadoch sa občas objavia neskúsení mladíci, ktorí sa pokúsia o prevrat, a chcú zmeniť rokmi zaužívané pravidlá hry. „Nespĺňate podmienky prepravy! Budem žiadať kompenzáciu cestovného!“ kričal raz mladý muž, ktorému predali miestenku na obsadené sedadlo, pretože vypravili vagón s menším počtom miest. Vlak bol preplnený a v kupé naňho zaútočili opití turisti, majitelia toho istého miesta. Bol to však neúspešný pokus. Podľa prepravného poriadku je jedinou povinnosťou železnice prepraviť cestujúcich, bez ohľadu na to, v akom čase a stave ich „dodajú“.

Vždy, keď sa vlak nehýbe, myšlienky smerujú k toaletám. Ktovie, či záchody v luxusných bytoch, ktoré postavili železnice zo svojho sociálneho programu, majú parametre staničných stôk. Len pár mesiacov po tom, čo sa pán premiér zúčastnil slávnostného spomalenia trate, získal jeho brat, ktorý spoluzodpovedá za smradľavé záchody, toaletu úplne čistú. Cestoval niekto z nich niekedy vlakom? Skúšal stráviť pol dňa v chodbe plnej smradu? Vie o tom, že v zime sa niet čím umyť, lebo voda je odstavená?

Skúsenosti pravidelných cestujúcich sú neoceniteľné. Pred sadnutím vyskúšajte funkčnosť osvetlenia a otvárania okien. Sadajte si do uličky, lebo okná netesnia a nemajú závesy. Mnohé dvere sú nefunkčné a neoznačené: ak vystupujete na opačnej strane, než ste nastúpili, treba ich vopred odskúšať. A najmä: nezabudnite na prípoje. Optimálne prepojenia spojov neexistujú. Medzi prípojmi býva najmenej štvrťhodinová prestávka. Vlaky v strede týždňa zívajú prázdnotou, no inokedy musíte stáť v uličke pri toaletách, pretože nik sa ešte nezamyslel nad primitívnou rovnicou plnenia vlakov v čase.

Liečba ťažko chorých štátnych mamutov je zložitá a dlhá, väčšinou však overená, známa a úspešná. Realizuje sa odštátnením a demonopolizáciou. „Liečba“ slovenských železníc však dospela do štádia, v ktorom sa z jednej štátnej a monopolnej organizácie vytvorili úplne rovnaké dve.

Štrajk železničiarov je pre všetkých tých, čo cestujú vlakom do práce, celkom rutinnou záležitosťou. Sme pravidelní cestujúci a vieme svoje. Opäť bude zábava. Pofajčíme po násypoch, trochu premrzneme a zaspíme. Vo vlaku, pochopiteľne, lebo luxus nepracovať v práci si môžu dovoliť len pracovníci železníc.

Stabilita je stabilita.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003, 6.2.2003