Od prvých nezávislých pokusov o zhodnotenie stavu životného prostredia na Slovensku prešlo už pätnásť rokov. Za ten čas dosiahol stupeň ochrany našej krajiny taký rozsah a intenzitu, že paradoxne začína byť prekážkou jej trvalo udržateľného rozvoja.
Paradoxom dneška je úbytok objektívnych informácií o stave nášho životného prostredia. Z perspektívy otvorenej spoločnosti tak spoznávame úplne nové riziká slobody: najmä jej náchylnosť k sebadeštrukcii, pokiaľ nie je pod neustálou ochranou.
Životné prostredie je mimoriadne zložitý organizmus. V jednej sekunde sa v ňom odohráva nekonečný počet chaotických pohybov a takmer neznámych procesov. Ak chceme získať informáciu o reálnom stave životného prostredia na Slovensku, musíme preštudovať obrovské množstvo zdrojov a zhodnotiť tisícky argumentov. Rýchlo však odhalíme dve najväčšie riziká pátrania po pravde: kto a aké informácie poskytuje…
Kvalita informácií
Získavanie údajov a ich analýza sú limitované technickými zručnosťami človeka a jeho schopnosťou klásť správne otázky. Spomeniem len niektoré z nich:
Vlastnosti a limity. Zvyčajný postup hodnotenia stavu ŽP vychádza z definovania vlastností a stanovenia hraničných limitov týchto vlastností, po prekročení ktorých indikujeme zhoršený stav. Tieto hranice však určujú ľudia, sú teda omylné a väčšinou nebývajú uznávané všetkými odborníkmi. Ak napríklad za kritérium znečistenia ovzdušia považujeme určitú hranicu obsahu oxidu síričitého, jej prekročením ešte nemusí dôjsť k ohrozeniu ŽP. Limit totiž vznikol v rámci určitého legislatívneho procesu, ktorý býva ovplyvnený rôznymi záujmami, a preto môže byť deformovaný. Extrémny príklad – v 80. rokoch bola v istý deň koncentrácia škodlivín v ovzduší Ružomberka prekročená údajne až niekoľkotisícnásobne. Nie je známe, že by niekto vtedy zomrel alebo vážne ochorel. To sa dialo až v dôsledku dlhoročnej emisie škodlivín. Keď sa teda mnoho ľudí oháňa údajmi o prekračovaní určitého limitu, takáto argumentácia nemusí byť správna.
Porovnávanie. Limity sú dobré na zhodnotenie stavu, ale na odhalenie problému zvyčajne nestačia. Dôveryhodnejšou metódou je porovnávanie. Je všeobecne známe, že kvalita povrchových i podzemných vôd na Slovensku nie je „limitne“ veľmi dobrá. V porovnaní s vyspelými krajinami sveta (napríklad západnej Európy) však na tom nie sme zďaleka zle. To isté sa týka množstva ďalších rebríčkov, v ktorých sa porovnávajú krajiny podľa vybraných kritérií. Ani porovnávacie kritérium však nemusí vždy podávať objektívnu informáciu. Každé miesto na svete sa líši v klíme, reliéfe, v pohybe vzdušných más, v podiele lesnej či urbanizovanej krajiny. Prekročenie fixne stanoveného objemu znečisťujúcich látok môže niekde naozaj spôsobiť katastrofu, ale inde si to nikto nevšimne (rozptylové podmienky kotlinového Ružomberka a rovinného Štúrova sú také odlišné, že rovnaké poškodenie ŽP spôsobia odlišné objemy emisií).
Monitoring. K znehodnoteniu informácií o životnom prostredí dochádza pravidelne aj počas dlhodobého monitoringu. Sieť monitorovacích stanovíšť býva obvykle veľmi riedka, podlieha poruchám prístrojov a „ľudskému faktoru“. Typickým príkladom je klimatický monitoring, o ktorý sa opierajú teoretici globálneho otepľovania. Až 70 percent plochy Zeme pokrývajú oceány, sieť stanovíšť na voľnom mori je teda pochopiteľne príliš riedka na získavanie presnejších informácií. Stanovištia na pevnine zasa často sleduje nekvalifikovaný personál, s ktorým štátne monitorovacie služby uzatvárajú dohody. Aká je kvalita údajov zo stanovíšť, ku ktorým je potrebné dochádzať ďaleko do hôr za akéhokoľvek počasia?
Limity ochrany. Ideálny stav životného prostredia sa nedá dosiahnuť. Faktom je, že ľudia v horách budú vždy žiť v zdravšom ovzduší, ale s horšou životosprávou a zdravotnou starostlivosťou. Ľudia vo veľkomestách budú síce zahltení smogom, ale ich zdravie môže byť lepšie vďaka vyššiemu vzdelaniu a životnému štandardu. Snaha o vyrovnávanie týchto prostredí je bezodnou jamou na peniaze daňových poplatníkov. Typickým skutkom tohto kalibru je úsilie ekológov o dosiahnutie kvality vody v dolných častiach vodných tokov porovnateľnej s tou, akú vykazujú vyššie položené časti. To sa dá dosiahnuť len tak, že vodný tok izolujeme od styku s okolitou pôdou. Žiaľ, podobné návrhy sa nachádzajú v politickom rozhodovaní celkom bežne.
Zdroj informácií
Každý, kto informuje a predkladá názory v určitých súvislostiach, robí tak pod vplyvom svojho presvedčenia a rôznych tlakov, ktoré ho menia. Neexistuje jednotný návod, ako odlíšiť autoritu pátrajúcu po pravde od zdroja, ovplyvňovaného pochybnými motívmi. Oveľa jednoduchšie je uvedomiť si, že každá svetská informácia nesie isté riziko nepravdivosti, najmä podľa schopnosti informátora čeliť iným než morálnym motivačným prvkom.
Štátne inštitúcie. Zamestnanci štátnych inštitúcií nesú síce pomerne veľkú váhu zodpovednosti za svoje výstupy, ale veľmi často „hrajú na seba“. Podliehajú riziku predkladania zákonov v prospech vlastného rozširovania kompetencií (tvorba nových ekoúradov, opatrení, limitov produkcie) a navrhovania megalomanských riešení, z ktorých následne profitujú (gigantické štátne objednávky ako veľké vodné diela, diaľnice, značenia nových chránených území). Preto sú schopné kedykoľvek prispôsobiť svoju argumentáciu a „dokázať“ verejnosti, ako sa má zle a ako to treba zlepšiť.
Vedecká obec. Vzhľadom na veľmi nízky podiel neštátnej vedy na Slovensku tu platia podobné riziká ako pri štátnych inštitúciách. V prípade vedeckej obce je navyše evidentné riziko „udržovania“ určitého vedeckého problému v centre záujmu veľkých národných i medzinárodných inštitúcií, ktoré na tieto témy rozdeľujú granty. Typickým príkladom je snaha o „riešenie“ klimatických zmien. Mimochodom, pred 20 rokmi sa globálne otepľovanie „riešilo“ ako globálne ochladzovanie… Podobnými princípmi sa riadia i vedecké programy EÚ.
Politici. Každého politika ohrozuje viac fenoménov: je to najmä jeho potreba exhibície pred voličmi, ktorá mu bráni odmietať zbytočnú ekologickú investíciu. Riziková však môže byť aj snaha prejavovať spriaznenosť k tretiemu sektoru. Opačným prípadom je pokušenie korupcie, keď nejaká silná finančná skupina prispieva na zmenu politického rozhodnutia.
Médiá. Majú vysoký stupeň nezávislosti, pôsobia však pod konkurenčným i existenčným tlakom. V záujme udržania nákladu a sledovanosti podliehajú tendencii reprodukovať atraktívne, ale nepravdivé informácie a demagogické súvislosti. Využívajú na to prezentáciu rozsiahlej siete environmentálnych združení na Slovensku.
Tretí sektor. V zásade platí, že tretí sektor je schopný produkovať najvyváženejšie a najobjektívnejšie informácie. Ohrozujú ho však dve riziká: nízka zodpovednosť za svoje výstupy a úsilie o získavanie grantov a iných dotácií. Žiaľ, slovenský tretí sektor často zneužíva ideologicky vhodnú klímu a s jeho činnosťou na poli ochrany ŽP existujú aj veľmi negatívne skúsenosti.
Znečisťovatelia. Predovšetkým veľké priemyselné a agropotravinárske podniky patria k najväčším prispievateľom do balíka verejných financií, preto sa ich aktivity nepriamo, ale výrazne podieľajú na kvalite nášho zdravotníctva aj ochrany ŽP. Rizikom sú najmä finančne nákladné kampane, ktoré majú presvedčiť o kvalite často nedostatočných environmentálnych investícií. Známe sú heslá typu „chránime eko ako oko“ od významného ružomberského znečisťovateľa či v Česku známa „dúhová energia“.
Na druhej strane platí, že hoci každý zdroj informácií má svoje riziká, neznamená to, že sú zákonite nespoľahlivé. Každý je schopný produkovať i presné informácie a kvalitnú argumentáciu v prospech dobrých riešení. Faktom však ostáva, že z dôvodu ideologizácie environmentálnej problematiky je príkladov serióznej argumentácie u nás pomerne málo.
Stav životného prostredia
Aký je teda skutočný stav životného prostredia v Slovenskej republike?
Ak sa chceme vyhnúť rizikám hodnotenia pomocou nejasných kritérií a ich interpretácie, je potrebné vrátiť sa k pôvodnému významu ochrany životného prostredia. V zásade môžeme definovať tri typy ochrany životného prostredia.
1. typ. Základný stupeň ochrany môžeme definovať záujmom o dosiahnutie takého stavu ŽP, v ktorom nijaké krátkodobé a intenzívne, ani dlhodobé a systematické pôsobenie nejakého škodlivého faktora nespôsobí ujmu na zdraví obyvateľstva. To znamená, že základné zložky životného prostredia (atmosféra, hydrosféra, pedosféra a biosféra) by nemali byť natoľko rizikové, aby spôsobovali smrť človeka, prípadne preukázateľne a výrazne škodili jeho zdraviu. Treba konštatovať, že z tejto pozície je životné prostredie na Slovensku v pomerne dobrej kondícii. Ako v každej časti priemyselného sveta, i na našom území existuje niekoľko prirodzených rizikových oblastí zvýšenej koncentrácie škodlivín (napríklad bratislavská, košická či hornopovažská). Ani jedna však neohrozuje život či zdravie človeka priamo a intenzívne. Od roku 1990 u nás výrazne pokleslo znečistenie všetkých zložiek životného prostredia, rádovo o 10 až 80 percent. Slovensko má vlastné špecifiká, ktoré sú základným predpokladom kvality jeho prostredia. Sme krajinou prevažne pahorkatinového typu, s nízkym podielom veľkých miest a s jedným z najvyšších podielov lesa na svete (41 percent územia). To znamená, že ak by náš manažment ochrany ŽP bol na rovnakej úrovni s okolitými krajinami, budeme mať od nich prirodzene kvalitnejšie životné prostredie. Väčšina nášho územia má totiž predpoklady na výbornú kvalitu jednotlivých zložiek. Také sú prírodné predispozície Slovenska.
2. typ. Primárnym cieľom druhého typu ochrany nie je ochrana života človeka, ale jeho skvalitnenie. Moderná doba priniesla okrem negatívnych dosahov aj obrovský pokrok v hygiene. Patrí sem spracovanie odpadov, kanalizácia obcí, dostupnosť zdravotne nezávadnej vody. Ich nízka úroveň spravidla priamo neohrozuje život človeka, ale negatívne ovplyvňuje jeho zdravotný stav. Tento typ ochrany je naším najväčším environmentálnym problémom. Treba si však uvedomiť, že je ovplyvnený zlou hospodárskou úrovňou totalitnej éry, ale i charakterom krajiny, jej demografickými a geopolitickými súvislosťami. Čističky odpadových vôd, vodovodná sieť i triedenie odpadov je v územiach s nízkou hustotou osídlenia a vysokým prevýšením príliš nákladnou investíciou. Okrem toho sú problémy najvypuklejšie najmä v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou a nízkou úrovňou vzdelania obyvateľstva. Porovnávať úroveň tohto typu ochrany s vyspelým okolitým svetom je preto veľmi zavádzajúce, keďže sa vyvíja komplementárne s rozvojom ekonomiky a slobodnej spoločnosti.
3. typ. Tento typ ochrany sa nezameriava na človeka, ale na prírodu. Jeho zmysel je veľmi sporný: je totiž veľmi málo prípadov, keď by ochrana človeka musela primárne ustúpiť ochrane prírody. Ochrana človeka býva zvyčajne i na prospech živočíchov a okolitej prírody. Okrem toho, tento typ ochrany sa zabezpečuje neefektívnymi reštrikciami. Žiaľ, slovenská environmentálna politika ostatného desaťročia sa venuje dominantne práve tomuto typu ochrany, zatiaľ čo prvé dva rieši samotný trh.
Politické riešenia
Environmentálni demagógovia často navodzujú dojem, že „návrat k prírode“ je zárukou dlhovekosti a dobrého zdravia obyvateľstva. Je to len ďalšia z poloprávd. V tomto vzťahu vystupuje oveľa viac faktorov, ktoré sa v našich podmienkach prikláňajú paradoxne v prospech urbánneho obyvateľstva. Hospodársky rozvoj má na kvalitu života človeka pozitívny i negatívny vplyv. To isté platí o prírodnom charaktere Slovenska: prináša aj mnoho problémov, ktoré dokážu oveľa lepšie riešiť krajiny nížinné, chladnejšie alebo hospodársky výkonnejšie.
Žiaľ, v slovenskej, ale i svetovej environmentálnej politike v súčasnosti existuje obrovská nerovnováha síl stojacich na odlišných názorových barikádach nahliadania na životné prostredie. Dôsledkom je ideologizácia environmentálnej politiky, ktorá sa prejavuje úbytkom objektívnych informácií o stave životného prostredia. Z environmentálnej témy si dnes každý berie to svoje. Politické riešenia sú od roku 1990 etatistické. Médiá a tretí sektor obľubujú bulvárne globálne témy, hoci skutočné problémy životného prostredia sú celkom inde. Školstvo vníma environmentalistiku ako novú sústavu etických noriem, ktorá má nahradiť postkomunistické ideové prázdno a zakryť neschopnosť učiteľov viesť žiakov ku kritickému mysleniu. A poslanci v záujme pozitívneho ekoimidžu hlasujú takmer za všetky zákony jednotne.
Prahu na Gerlachu nikto nepostaví, také sú limity prírody. Zlou environmentálnou politikou by však bolo, ak by si ľudia nemohli vybrať miesto a spôsob svojho života, nemali dostatok peňazí na zdravotnú starostlivosť a rekreáciu. Stavať hospodársky rozvoj do rozporu s ochranou životného prostredia je nebezpečný trend, pretože silná ekonomika a slobodná spoločnosť sú jej základnou podmienkou.
Radovan Kazda
Domino Fórum, 18.6.2003
pred 13 hodinami
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára