28 decembra 2005

Konzervatívne listy, 12/2005:
Čo s príspevkovými organizáciami?

Významný podiel z výdavkov verejnej správy predstavujú každoročne transfery príspevkovým organizáciám (PO). Podľa návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2006-2008 je do sektora verejnej správy zaradených 95 takýchto organizácií v pôsobnosti štátu a 744 v pôsobnosti obcí a VÚC, s plánovanými celkovými príjmami na rok 2006 v sume 20,6 mld. Sk.

PO v pôsobnosti štátu zabezpečujú činnosti najmä v oblasti kultúry, školstva, životného prostredia, pôdohospodárstva, výskumu, služieb a informatiky, zatiaľ čo v pôsobnosti obcí prevládajú najmä verejnoprospešné práce, kultúra, sociálne veci, či šport, vo VÚC doprava, kultúra a školstvo.

Podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy môže byť PO len taký subjekt, ktorého tržby kryjú menej ako 50 % výrobných nákladov a ktorý je na príslušný rozpočet príspevkom. Takýto spôsob hospodárenia však spôsobuje množstvo ekonmických i etických problémov.

PO totiž pôsobia ako štátom alebo samosprávou „vlastnený“ subjekt, ktorý má od nich zaistené krytie väčšiny kapitálových a bežných výdavkov. Tým však získavajú neférovú výhodu voči konkurencii súkromných poskytovateľov podobných služieb, s ktorými sa stretávajú pri podnikaní na slobodnom trhu. PO totiž disponujú možnosťou „dvojnásobného“ úžitku svojich aktív, ktoré si môžu zaobstarať z vládneho príspevku (napríklad vybavenie laboratórií, divadelných dielní, rekreačno-vzdelávacích zariadení a pod.), ktoré však užívajú i na poskytovanie komerčných služieb. Zrejme najrozsiahlejšou deformáciou je však využívanie príspevkom „pokrytej“ pracovnej doby zamestnancov na vedľajšie príjmy (napríklad u pracovníkov vedy a výskumu). PO tak môžu neférovo potláčať konkurenciu prostredníctvom cien, ktoré nezahŕňajú ich reálne výrobné náklady.

Štát nie je dobrým vlastníkom a nemá vnútornú predispozíciu hospodáriť efektívne. Vzhľadom k tomu, že PO nemôžu byť v zmysle zákona zakladané na výkon rozhodovacích právomocí, slúžia pre svojich zakladateľov zväčša ako servisné pracoviská. Činnosti, ktorých prevedenie na súkromný sektor by spôsobovalo závažné (napríklad bezpečnostné) riziká, idúce priamo proti cieľu týchto služieb, zabezpečujú obvykle rozpočtové organizácie. To eliminuje riziká spojené s prevodom činností, ktoré realizujú PO, do súkromných rúk.

Väčšina „príspevkoviek“ prežíva po roku 1989 vo forme zmutovaných podnikateľských subjektov, prevádzajúcich činnosti, ktoré buď nie sú oprávneným verejným záujmom, alebo si ich trh nežiada, alebo ich pred žiadúcim uvoľnením na trhovú súťaž „chráni“ dotáciami a stabilnými zákazkami štát. Príspevkové organizácie je potrebné zrušiť a pri hľadaní riešení, akým spôsobom „naložiť“ s ich terajšími činnosťami, je potrebné zvažovať najmä tieto skutočnosti:

1. Verejný záujem vs. trh. Mnohé služby (napr. poradenstvo a vzdelávanie), ktoré podnes štát zabezpečuje v rámci tzv. verejných záujmov prostredníctvom PO, realizuje súbežne so štátom a v dobrom postavení na trhu i súkromný sektor. Väčšinu takýchto štátnych inštitúcií je preto možné zrušiť a ich majetok (zahrňujúci i lukratívne zariadenia cestovného ruchu) previesť do súkromného vlastníctva.

2. Outsourcing. V ojedinelých prípadoch, keď hrozí reálne riziko, že služby spojené s presadením verejného záujmu by na voľnom trhu nenašli svojho prirodzeného poskytovateľa (napríklad monitoring životného prostredia), je možné túto službu previesť na súkromný subjekt ako vládnu objednávku.

3. Prekrývanie verejných záujmov. V mnohých prípadoch štát neefektívne „zdvojuje“ svoje pôsobenie, takže v rovnakej činnosti pôsobí viacero štátnych organizácií pod rôznymi rezortmi (najmä v oblasti vedy a výskumu, ale aj v rôznych iných organizáciách, ktoré vykonávajú servisné práce pre ministerstvá paralelne s ich ústredím). Podporu týchto aktivít je potrebné zefektívniť a zjednodušiť.

V snahe zefektívniť činnosť PO pripravila vláda v roku 2004 nový zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v uznesení ku ktorému uložila zriaďovateľom štátnych PO posúdiť právnu formu ich hospodárenia a zosúladiť ich právne pomery s návrhom zákona. Výsledkom tohto zámeru je snaha zriaďovateľov „preštátniť“ niektoré PO na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ak by neziskové organizácie nezískavali ďalší príjem z verejných financií (okrem imania, ktoré získajú pri založení), nemuseli by byť napojené na verejnú správu, čo by bol istý posun k efektivite a prehľadnosti ich hospodárenia. I tak by však ostali v zbytočnom vlastníctve štátu. Oveľa väčšie deformácie však spôsobuje zámer zakladateľov ponechať im pôvodný transfer z verejných financií. Aktuálne sa ministerstvo pôdohospodárstva snaží takýmto spôsobom „upratať“ svoje atraktívne nehnuteľnosti do neziskovej sféry, teda ponechať ich vo svojom vlastníctve i v stabilnej rezortnej podpore.

Zmena PO na neziskové organizácie nevedie k zefektívneniu ich činnosti a už vôbec neotvára otázku ich reálneho významu. Práve naopak: hrozí, že štát bude i naďalej plytvať verejnými výdavkami a pod pláštikom neziskovosti budú ich zamestnanci požívať výhody vládneho socializmu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.

02 decembra 2005

Sme, 2.12.2005:
Nezvyčajný Simonov konkurz

Minister pôdohospodárstva sa ocitol v paľbe kritiky za svoje bývalé podnikateľské aktivity, ako aj pretrvávajúce blízke kontakty s podnikateľmi v odvetví, v ktorom v súčasnosti rozhoduje o správe majetku a prerozdeľovaní dotácií v súhrnnej hodnote presahujúcej sumu niekoľkých desiatok miliárd korún. Po problémoch s odôvodnením prideľovania dotácií a revíru jemu blízkym firmám sa objavuje ďalšie rizikové rozhodnutie, tentoraz vo výsledku nedávneho výberového konania na riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie.

Kmeňové imanie tejto firmy, ktorá spravuje väčšinu hydromelioračných zariadení na Slovensku, presahuje sumu 4 miliardy korún. Podľa zverejnených kritérií výberového konania bola hlavnou požiadavkou na funkciu riaditeľa podniku "znalosť zámerov rozvoja hydromeliorácií, ich financovania s osobitným zreteľom na závlahy a odvodnenie, ako aj znalosť legislatívnych noriem v oblasti vodného hospodárstva, prax v oblasti manažérskeho riadenia, riadiace a organizačné schopnosti".

Do súťaže sa prihlásili traja kandidáti, pričom dvaja z nich sú v odbornej verejnosti známi ako odborníci s manažérskymi skúsenosťami a s overenými publikačnými výstupmi v problematike hydromeliorácií. Víťazom sa však stal tretí uchádzač, Ervin Bankó, ktorý je v poľnohospodárskom i vodohospodárskom prostredí absolútne neznámy, v oblasti hydromeliorácií doteraz nepôsobil a verejnosti nie je známa jeho publikačná činnosť, ktorá by potvrdzovala znalosť problematiky.

Manažérske predpoklady nového riaditeľa taktiež nie sú známe. Podľa našich informácií sa správcom niekoľkomiliardového majetku štátu stane absolvent Ekonomickej univerzity z roku 2002. V obchodnom registri figuruje pod rovnakým menom a miestom trvalého pobytu človek, ktorý je členom manažmentu a dozorných rád štyroch obchodných spoločností, pričom ani jedna z nich nemá v predmete činnosti pôsobenie v oblastiach príbuzných hydromelioráciám.

Bankó však pôsobí v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovenská Dunajská Konštrukčná (SDKo), ktorá podľa správy TASR bola v roku 2002 dcérskou spoločnosťou skupiny Penta Group, figurujúcou pri prevzatí výroby plavidiel po skrachovaných Slovenských lodeniciach, a. s., v Komárne. Čo sa týka obchodných vzťahov SDKo s verejným sektorom, spoločnosť sa v roku 2002 objavila v rebríčku projektu HESO Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, ktorý kritizoval udelenie štátnych záruk na úvery pre Slovenské lodenice Komárno, a. s. Táto istá spoločnosť (už za pôsobenia Ervina Bankóa) získala časť z 50-miliónového podielu na predaji budovy pre maďarskú univerzitu v Komárne, na základe rozhodnutia vlády v roku 2003.

Hydromelioračný majetok je pre štát záťažou. Štát od roku 1989 nebol schopný previesť jeho vlastníctvo do súkromných rúk a zachrániť tak jeho veľkú časť pred úplným zničením. Už šestnásť rokov si ministri "prehadzujú" správu hydromeliorácií postupne cez štyri (!) správcovské spoločnosti a dotujú ich nekonečnými vládnymi výdavkami presahujúcimi desiatky miliónov korún. Nech by bola snaha ministra Zsolta Simona o zmenu hydromelioračnej politiky akokoľvek proreformná, obsadenie postu riaditeľa človekom, ktorý má neisté odborné predpoklady a minimálne manažérske skúsenosti, je prinajmenšom nezvyčajné. O rizikách privatizácie hydromeliorácií vo svetle faktu, že nový riaditeľ s najväčšou pravdepodobnosťou figuroval dosiaľ zväčša v neznámych a nie dlho založených spoločnostiach s úzkym okruhom tých istých spolupracovníkov, navyše na pozadí finančnej skupiny, ktorá má rozsiahle a často kritizované obchodné vzťahy s verejným sektorom, netreba vari ani hovoriť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 2. decembra 2005.