24 júna 2008

Európska komisia a propaganda o dotáciách farmárom

Radovan Kazda

Nádherný je svet sociálnej demokracie a vďaka patrí Robertovi Mistríkovi za pripomenutie, aké pôžitky môže človek prežiť, ak obcuje so štátom, alebo je aspoň na Počiatku dobrej informácie. (link) K idylke socializmu však nepatria len dobre situovaní zlodeji našich peňazí, ktorí sa producírujú každý týždeň v smotánke. Chce to zmenu. Čo takto dať si drobnú porciu vnútorného nepriateľa?

„Niekto“ (zrejme marginálni pravičiari, ekonómovia, ale najskôr to bude Emanuel Goldstein) tu totiž podľa Európskej komisie vyrába lži o poľnohospodárskej politike EÚ. A komisia sa už nemôže prizerať na to, ako chcú nepriatelia ľudu vyvolať najväčší európsky hladomor v jej dejinách. Z tohto dôvodu vydala minulý piatok tlačové vyhlásenie s názvom „Spoločná poľnohospodárska politika (CAP): triedenie faktov od fikcií. (link)

Dodávam, že agitka vyhovuje všetkým hygienickým normám pre výrobu mozgového klystíru, takže sa nemusíte obávať zdravotných následkov. V čase, keď vari nenájdete ekonomického experta, ktorý by dotácie pre farmárov nepovažoval za jednu z hlavných príčin potravinovej krízy (súdim podľa zhody názorov ekonómov z viacero blogov rôznych ekonomických prúdov z rebríčka TOP ekonomických blogov (link)), v čase, keď zrušenie dotácií navrhuje napríklad aj britský premiér Gordon Brown (link), Európska komisia sa snaží týchto "nechápavých truľov" presvedčiť, že je to presne naopak.

Čo si myslia euroúradníci o svojej dôležitosti?

Určite nie je čas, aby bola CAP zrušená, ako niektorí navrhujú. Trh má veľmi dôležitú úlohu, ale ak ho ponecháme len tak (na ňom samotnom), nepostará sa o našu krajinu a nebude reagovať na ďalšie požiadavky verejnosti. A ak by sme pozbavili poľnohospodárstvo akejkoľvek obrany pred občasnými krízami, budeme si zahrávať s našou potravinou bezpečnosťou.“
Čítajme pozorne, aby sme potom nepovedali, že to prišlo zase dáko nečakane.

A Tribute to George Carlin (1937-2008)

Prečo sme tu? Kvôli plastu, hlupáci.
George Carlin - Saving the Planet (The Planet Is Fine)










George Denis Patrick Carlin (May 12, 1937 – June 22, 2008)(link)

A Tribute to George Carlin (1937-2008)

Radovan Kazda
Prečo sme tu? Kvôli plastu, hlupáci.

R.I.P. George Denis Patrick Carlin (May 12, 1937 – June 22, 2008) (link)

George Carlin - Saving the Planet (The Planet Is Fine)

20 júna 2008

Konzervatívne listy, č. 06/2008: Environmentalizmus je rizikom pre slobodu

Radovan Kazda, Konzervatívne listy, č. 06/2008 (link)
„Najväčšou hrozbou pre slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku a prosperitu na konci 20. storočia a začiatku 21. storočia už nie je socializmus. Namiesto neho je to ambiciózna, arogantná, bezohľadná ideológia environmentalizmu.“ /Václav Klaus, máj 2006/
Nie je najmenší dôvod pochybovať nad tým, že na začiatku mnohých radikálnych ťažení proti slobode býva obvykle ten najlepší úmysel, teda snaha niektorých ľudí zmeniť stav vecí, ktoré vyhodnocujú ako zlé, na stav, o ktorom predpokladajú, že ho vyhodnotia ako lepší. Problém však nastáva po tom, čo výsledok takéhoto úsilia skončí v lepšom prípade len zvýšením chudoby, v tom horšom násilím a smrťou mnohých ľudí. Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú totiž tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.
Falošné hrozby
K oprávneným cieľom environmentálnej politiky patrí snaha o elimináciu tzv. negatívnych externalít, teda dopadov konania medzi dvomi stranami na tzv. tretiu stranu. Takýmito poškodenými sú napríklad obyvatelia, ktorí trpia ujmu zo znečisteného životného prostredia spôsobeného producentom nejakej emisie, alebo ujmy zo straty slnečného svitu, či zvýšenia hlučnosti svojho okolia výstavbou. Podstata environmentálneho práva sa nelíši od iných zameraní práva: spočíva v započítavaní nákladov vinníkovi, v tomto prípade napríklad pôvodcovi takéhoto znečistenia. Z toho však vyplýva i riziko, že aj teória environmentálneho práva sa pri definovaní vinníkov a posudzovaní ich viny nachádza na veľmi tenkom ľade, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť v zákernú ideológiu.
Presne toto je pôda pre tých, ktorí chcú uchopiť vlajku verejného záujmu a prisvojiť si právo presadzovať, čo je pre ľudí dobré. Skúsenosť z vývoja environmentálneho práva ostatných desaťročí naznačuje, že právo na čisté životné prostredie sa často stáva nadradeným nad právom na život, právo zvierat nad právom ľudí a právo na život budúcej generácie nad právom na život generácie súčasnej. Deje sa tak pod hlavičkou „verejného záujmu“, pretože ten je priestorom bez pevných hraníc, ktorého územie môže rozširovať každý, kto predloží pred verejnosť akceptovateľný dôvod. Pre stotožnenie sa s novým verejným záujmom pritom stačí verejnosti mnohokrát len to, aby bojoval proti niečomu, čo vyzerá dostatočne hrôzostrašne. Verejný záujem je zásterkou pre radikálne zmeny práva.
Trvalo udržateľný rozvoj
Typickým verejným záujmom je proklamovaná snaha o trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, ktorá má zabezpečiť život budúcich generácií prinajmenšom na takej úrovni životného prostredia, v ktorej žije generácia dnešná. Silný vplyv v tomto koncepte zohrávajú zastarané „malthusiánske“ východiská o vyčerpateľnosti zdrojov, ktoré vedú environmentalistov k presadzovaniu trhu s recykláciou odpadov, obmedzovaniu produkcie tovarov a ich spotreby. Ich dôsledkom rastie počet vládou vynútených nákupov domácností, ktoré majú často veľmi negatívny dopad na súkromné výdavky.
Iným príkladom „práva budúcich generácií“ je snaha environmentalistov podporovať produkciu biopalív, ktoré majú nahradiť podľa nich „vysychajúce“ zásoby ropy. Násilné opatrenia vlády, spustené v USA v roku 2005 prostredníctvom Energy Policy Act, spôsobili tlak na pôdne zdroje a sú považované za jeden z hlavných dôvodov prudkého rastu cien potravín, ktorý sa deje práve od toho obdobia. Výsledkom toho je, že súčasné generácie majú nižšiu dostupnosť k potravinám kvôli iluzórnym predstavám o pomoci generáciám, ktoré prídu po nás.
DDT a právo na život
V roku 1997 pripravil Adam J. Lieberman a Simona C. Kwon pre nezávislý Americký výbor pre vedu a zdravie štúdiu, v ktorej sumarizovali najväčšie neodôvodnené zdravotné paniky ostatných rokov, ktoré viedli k zásahom vlád vo verejnom záujme. Výsledok? V prípade pesticídu DDT, vďaka ktorému sa po vojne mnohé krajiny sveta vysporiadali s maláriou a hladom, spustili environmentalisti – na základe neoverených podozrení o vedľajších environmentálnych dopadoch látky – hon na vládu, aby DDT zakázala. Keď environmentalisti dosiahli svoj cieľ, chudobným krajinám sa vrátili všetky jeho najťažšie problémy. Rozmaznaní západní environmentalisti presadili nezmyselný koncept „práva na neporušené životné prostredie“, ktorý spôsobil celkom zbytočné úmrtia na maláriu a hlad. Eko-panika okolo DDT dnes, pochopiteľne, doznieva a Svetová zdravotnícka organizácia WHO vyjadrila v roku 2006 podporu pre postreky DDT v krajinách postihnutých maláriou.
Riešenie konfliktov
Podľa zmieňovanej štúdie je DDT jednou z viac ako dvadsiatky látok používaných v potravinárstve a v priemysle, ktoré postihol podobný osud – vládne obmedzenie poškodilo ľudí. Príklad DDT však naznačuje i škodlivosť spôsobov, akým radikálne environmentálne hnutia pristupujú k riešeniu konfliktov v ich „novom práve“. Environmentalisti presadzujú zväčša jednoduché nástroje, najmä striktné zákazy a obmedzenia vlastníckych práv, presun vlastníckych práv alebo kontroly vlastníctva na vládu. Teória environmentálnej politiky však pozná i množstvo iných, trhovo konformných nástrojov, ktoré nemajú tak zásadné negatívne dopady.
Globálne otepľovanie
Boj proti zmenám klímy je vrcholom environmentálneho ťaženia posledných dvadsiatich rokov. Celkom príznačne spája najväčšie hrozby radikálneho environmentalizmu. Téza o vplyve človeka na globálne otepľovanie totiž nemá dostatočnú vedeckú podporu, ale nechýba jej silná podpora širokých más, pretože vytvára atraktívny obraz nepriateľa – menšinu slobodných a prosperujúcich spoločenstiev. Riešenia, ktoré navrhujú environmentálne hnutia, majú pritom legitimovať vládu k vykonaniu drastických obmedzení produkcie skleníkových plynov. S akými dôsledkami?
Vrcholnou politickou témou ostatných týždňov v USA je „Lieberman-Warner bill“, teda zákon o „klimatickej bezpečnosti“ USA (America's Climate Security Act). Tento takmer päťstostranový návrh má zabezpečiť, že do roku 2012 už nebudú Spojené štáty zvyšovať produkciu skleníkových plynov a do roku 2050 znížia emisie skleníkových plynov o 70%. Podľa republikánskeho senátora Jamesa Inhofea však bude schválenie zákona znamenať najväčšiu expanziu federálnej vlády od čias „New Deal“. Mnohé odborné štúdie očakávajú od zavedenia normy najvyšší rast daní za posledné desaťročia, ktorý sa prejaví na zhoršenej dostupnosti základných tovarov a služieb pre najchudobnejších.
Cesta kam?
V čase vrcholnej kulminácie environmentálnych tém vo svetovej politike silnejú i hlasy proti ich nebezpečným snaženiam – predovšetkým proti legislatíve na znižovanie produkcie skleníkových plynov, rozvoju pestovania biopalív, či rozširovaniu trhu s recykláciou odpadov. Václav Klaus pri príležitosti uvedenia svojej novej anglickej knihy v máji tohto roku vo Washingtone uviedol, že súčasné ohrozenie slobody spočíva v environmentalizme, predovšetkým v jeho najradikálnejšej verzii – „klimatickom alarmizme“.
Radikálni environmentalisti akoby chceli poprieť fyzikálnu povahu vesmíru, ktorá neumožňuje uskutočniť jediné ľudské konanie bez vedľajších následkov. Lenže ľudským konaním je aj nariadený zásah proti pôvodnému, slobodnému rozhodnutiu ľudí. Ten však často máva dopady ešte horšie. Príbeh ideológie environmentalizmu tak má všetky predpoklady potvrdiť tézu, že dobrými úmyslami býva dláždená cesta pekla.

Konzervativny institut M. R. Stefanika


19 júna 2008

FME Newsletter No. 11: „Cap and trade“ alebo „carbon taxes“?

Radovan Kazda, blog.sme.sk (link)
Výber článkov o environmentálnej politike.
- Úvod do podstaty problémov s vládnymi reguláciami skleníkových plynov „Cap and Trade vs. Carbon Taxes,
- Krátke odskočenie ku teórii environmentálnej politiky v problematike ovzdušia
- Ako funguje skleníkový biznis?

16 júna 2008

Teória environmentálnej politiky: Environmentálne regulácie

Životné prostredie je príležitosťou a zdrojom pre vznik mnohých tovarov a služieb. Z prirodzenej povahy životného prostredia – najmä jeho fyzickej obmedzenosti – vyplýva, že viacero dopytov po využití životného prostredia nemožno naplniť súčasne, na jednej lokalite. To znamená, že poskytovanie týchto služieb často nie je paralelné (teda navzájom sa nevylučujúce), ale alternatívne (napríklad, nemožno súčasne na rovnakom území ťažiť nerasty, obývať ho a poskytovať na ňom rekreačné služby). Rastúcim počtom záujemcov o využívanie niektorej časti životného prostredia sa zvyšujú i riziká pre vznik konfliktov o využívanie prírodných
zdrojov.

Tieto konflikty začali rásť postupne, najmä v nadväznosti na vedecko-technický rozvoj a zvyšujúce sa príjmy obyvateľov, ktoré vytvárali predpoklady pre vznik dopytu po nových tovaroch a službách (napríklad rekreačných). Typickým príkladom takéhoto konfliktu je „súboj“ o využívanie jazera. V časoch, kedy jazero bolo využívané výhradne na rybolov a čiastočne ako recipient odpadových vôd z okolitých domov, samočistiaca $schopnosť jazera postačovala na krytie všetkých dopytov po využití územia. Postupným vývojom však pribúdali ďalšie dopyty po využití územia, napríklad priemyselnými podnikmi, poskytovateľmi rekreačných služieb a obyvateľstvom širšieho okolia. Týmto spôsobom vznikal tlak na využitie ŽP.

Reakcia vlády

Rastúce konflikty o využitie ŽP začali byť vládami považované za prejav tzv. zlyhania trhu (market failure). Príčinám, prečo vlády dospeli k tomuto (nie celkom správnemu) úsudku, sa budem venovať neskôr. Dôsledkom tohto rozhodnutia však vlády začali presadzovať environmentálne regulácie. Environmentálne regulácie patria do súboru vládnych opatrení, ktorých cieľom je zmeniť preferencie v konaní tých, pre ktorých je regulácia určená, a týmto spôsobom tak „organizovať trh“.

Podnikanie so zložkami životného prostredia je, podobne ako iné odvetvia podnikania na Slovensku, ovplyvňované intervenciami verejnej správy („všeobecnej vlády“). Okrem opatrení, ktoré vláda uplatňuje v rovnakej miere na celé podnikateľské prostredie (napríklad výber daní), v jednotlivých podnikateľských odvetviach sú vládou uplatňované i špecifické regulačné opatrenia. Vláda má svoje hodnotové preferencie (vyplývajúce z preferencií jej predstaviteľov), podľa ktorých tieto opatrenia vykonáva.

Mechanizmy environmentálnych regulácií

Zásahy vlád týkajúce sa podnikateľského prostredia spôsobujú zmenu podmienok trhovej výmeny a tým i zmenu konania všetkých jej dotknutých účastníkov. Rothbard (1977) rozlišuje dva základné typy zásahov, typických pre pôsobenie vlády: binárnu a triangulárnu intervenciu.

Binárna intervencia nastáva vtedy, ak iniciátor obmedzenia (v tomto prípade vláda) vynúti nedobrovoľnú výmenu medzi ním (v tomto prípade ňou) a jedincom, alebo si od daného jedinca vynúti „dar“ pre seba. Najvýznamnejšie binárne intervencie zo strany vlády sú dane, poplatky a iné povinné platby; dotácie a štátne vlastníctvo. Triangulárna intervencia nastáva vtedy, ak vláda prinúti k výmene dvojicu subjektov alebo im výmenu zakáže. Takýmito intervenciami sú napríklad regulácia cien, regulácia produktov a udelenie monopolného privilégia, povinné kartely, licencie, štandardy kvality a bezpečnostné štandardy, clá, protimonopolné zákonodarstvo, patenty, vyvlastňovanie v tzv. verejnom záujme, podpora v nezamestnanosti atď.

Súčasné regulácie vlády v životnom prostredí

Pre lepšie pochopenie povahy regulácií vlády v životnom prostredí uvažujme o prípadovej štúdii podnikania v lesnom hospodárstve. Lesné hospodárstvo je odvetvie podnikania, ktoré sa zameriava predovšetkým na ponuku dreva. Je viazané na vlastníctvo a aktívne využívanie prírodných zdrojov na výmere, ktorá tvorí významnú časť krajiny (v roku 2OO5 to bolo takmer 41 % rozlohy SR).

Táto činnosť (t.j. predovšetkým ťažba dreva) je, podobne ako mnohé iné podnikateľské činnosti v iných odvetviach, len v nízkej miere zlúčiteľná s ponukami niektorých iných tovarov a služieb, ktoré sú na tom istom mieste a čase a pri využívaní toho istého aktíva predmetom dopytu. Pri podnikaní v lese sa touto „vyradenou“ činnosťou, pred ktorou podnikatelia preferujú produkciu dreva, stáva ponuka tovarov a služieb, ktoré môže les poskytovať vďaka svojim tzv. spoločenským a ekologickým funkciám.

Toto určenie „funkcií“ lesa síce vyplýva zo súčasnej slovenskej legislatívy (zákona o lesoch), nedefinuje však jednoznačne kritériá tohto rozdelenia. Pre jasnejšie stanovenie metodických a koncepčných východísk je preto vhodnejšie používať rozdelenie „funkcií“ kompatibilnejšie s ekonomickou teóriou; do veľkej miery je však zhodné s rozdelením podľa zákona o lesoch.

Za „ekologické funkcie“ považujeme preto najmä tieto vlastnosti lesa:

  • biodiverzita a stabilita ekosystémov: v lese sa vyskytuje široká rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov, ktorých prítomnosť posilňuje širšiu ekologickú stabilitu krajiny;
  • vodný režim lesa: les má v porovnaní s iným využitím krajiny (trvalé trávne porasty, orná pôda, zastavané plochy) oveľa vyššiu schopnosť zadržiavania zrážok a ich pomalšej distribúcie, čo má pozitívny vplyv na znižovanie nákladov napríklad na protipovodňovú ochranu a získavanie zdrojov pitnej vody; taktiež znižuje amplitúdy klimatických ukazovateľov (napríklad teplota a vlhkosť vzduchu), ktoré znižujú náklady na vyrovnávanie sa s „nepriazňou“ počasia; v ostatných dvoch dekádach stúpa pri rozhodovaní vlád i význam lesa pre znižovanie obsahu skleníkových plynov v atmosfére;
  • ochranný („bariérový“) charakter lesa: les znižuje náklady napríklad na ochranu pred eróziou pôdy (najmä vodnou a veternou) a pred dôsledkami činnosti snehu (lavíny, záveje).

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „ekologické funkcie“ lesa vo svojej podstate pozitívne externality, ktorými sa budem zaoberať v inej časti.

Za „spoločenské funkcie“ môžeme považovať najmä tieto vlastnosti lesa:

  • zdravotná: pohyb ľudí v lese (ako aj život v blízkosti lesa) má v porovnaní s pohybom a životom ľudí v urbánnej krajine čiastočne pozitívny efekt na ich zdravie (toto porovnanie sa týka najmä klimatického prostredia lesa; nie iných aspektov, v ktorých v porovnaní s urbánnou krajinou prináša vyššie ohrozenia zdravia človeka), v preferenciách jednotlivcov tak vedie k dopytu po ochrane a zlepšení ich zdravia;
  • kultúrna: pohyb ľudí v lese ľuďom poskytuje kultúrny („duchovný“) zážitok
  • ekonomická: les je vhodným prostredím pre chov (alebo prirodzení výskyt) živočíchov, ktoré okrem vyhľadávaného duchovného úžitku poskytujú i potravu (týmito aktivitami sa zaoberá poľovníctvo)

Z hľadiska ekonomickej teórie predstavujú „spoločenské funkcie“ lesa prípady ponúk tovarov a služieb, ktoré sú buď alternatívne nemožno ich ponúkať súbežne, pretože sa s inými vylučujú) alebo paralelné (možno ich ponúkať úplne alebo čiastočne súbežne, pretože sa s inými úplne nevylučujú). Rozdelenia „spoločenských funkcií“ lesa nemajú presne stanovenú hranicu, pretože v rozhodovaní vstupujú zväčša ako kombinácia možných úžitkov.

Regulácie vlády v lesnom hospodárstve, ktoré budú podrobne popísané ďalej, vyplývajú z rozhodnutia vlády. Pri hľadaní príčin týchto obmedzení, resp. vládnej interpretácie týchto príčin, vidíme, že smerujú do dvoch základných oblastí:

1. V prípade „spoločenských funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže vytlačiť z trhu ostatné tovary a služby, ktoré môže les poskytovať a ktoré vláda považuje za „spoločensky dôležité“. Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä triangulárne intervencie ako reguláciu cien (prostredníctvom napríklad voľného vstupu verejnosti do lesa) a udelenie monopolného privilégia (napríklad právo verejnosti na zber lesných plodov a vládou uplatňované „organizovanie“ poľovníctva). Z ekonomického hľadiska predstavujú tieto opatrenia zásah do slobody vytvárania trhových zmluvných vzťahov, ktorý vedie k preferovaniu jednej strany výmenného vzťahu (širšej verejnosti alebo napr. majiteľov elektrizačnej prenosovej sústavy alebo poľovníkov) voči vlastníkom (producentom dreva). Dôsledkom týchto opatrení je zníženie príjmov jednej strany na úkor zníženia nákladov druhej strany vzťahu.

2. V prípade „ekologických funkcií“ lesa prezentuje vláda obavu o to, že hlavné odvetvie podnikania v LH (t.j. ponuka dreva) môže spôsobiť „zlyhanie trhu“, za ktoré považujú stav, v ktorom začnú vznikať tzv. negatívne externality s dopadom na celú spoločnosť (napríklad zvýšenie povodňového rizika, narušenie biodiverzity, či klimatické zmeny). Z tohto dôvodu uplatňuje vláda najmä binárne intervencie, ktoré súvisia s plánovaním, kontrolou a s obmedzeniami hospodárenia v lese (ide najmä o obmedzenia rozsahu ťažby kvôli ochrane prírody, zákazy holorubnej ťažby z dôvodov protipovodňovej ochrany a podobne). Veľmi významnou reguláciou v tejto oblasti je i štátne vlastníctvo.

V oboch prípadoch intervencií ide o snahu vlády uplatňovať preventívny princíp v tzv. verejnom záujme.

06 júna 2008

The Great Global Warming Swindle

/Príhovor k uvedeniu filmu, 4. júna 2008, Bratislava/

"Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade, bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Keď v apríli roku 2006, v liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi, adresovali tieto vety šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied, snažili sa týmto verejným vyhlásením poukázať na tú istú skutočnosť, na ktorú upozorňovali viaceré výzvy, deklarácie a petície vedcov z 90. rokov minulého storočia, ale napokon i najnovšia Oregonská petícia z tohto roku, ktorú podpísalo už 9 tisíc odborníkov s najvyšším vedeckým stupňom v prírodných vedách (PhD.). Reflektovali v ňom širokú bázu vedeckých poznatkov, ktoré spochybňujú pevnosť argumentov v tvrdení, že množstvo skleníkových plynov, ktoré produkujú ľudia, spôsobuje závažnú zmenu klímy.

Počet vedeckých článkov v peer-reviewed časopisoch, ktoré spochybňujú predpokladané katastrofálne dopady klimatických zmien, neustále rastie. Vedecký konsenzus neexistuje, napokon, neumožňuje to samotná povaha vedy. Onen „vedecký konsenzus“ sa stal termínom politologického slovníka a mnohokrát neznamená nič viac, než politickú podporu pre názor časti vedeckej obce k niektorej z vedeckých téz.

Ak teda skúmanie klimatických zmien patrí naďalej najmä na stoly vedeckých pracovísk, prečo práve tento problém stal sa jednou z hlavných tém medzinárodnej politiky? Isteže je prirodzeným cieľom vlád uplatňovať princíp preventívnej ochrany (ako legitímneho cieľa), lenže v tomto prípade existuje téza s ďaleko výraznejšou vedeckou podporou: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu skleníkových plynov nie je racionálna a nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v počítaní uhlíkovej stopy a v zásadných ekonomických rizikách tejto regulácie. Jadro pochybností nad opatreniami v boji proti klimatickým zmenám dnes už totiž nespočíva ani tak v klimatologickej rovine, ako v rovine zásadných ekonomických a právnych výhrad.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť k posilňovaniu právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú podporu verejnosti. Na stranu poškodených totiž kladie väčšinu a na stranu škodcov menšinu. Nemožno však nevidieť, že tou menšinou sú v tomto prípade slobodné a prosperujúce spoločenstvá.

Film Martina Durkina Veľký podvod s globálnym otepľovaním (The Great Global Warming Swindle) začal byť už krátko po svojom uvedení v roku 2007 považovaný za akúsi protiváhu voči Oscarovému filmu Al Gorea An Inconvenient Truth. Al Gore, ale ani Martin Durkin nie sú klimatológovia a aj preto sa ich filmy nevyhli kritickým pripomienkam vedcov. V prípade Oscarového Al Goreovho filmu viedli až k rozhodnutiu britských súdov o distribuovaní filmu do škôl spolu s upresňujúcimi vysvetleniami. V prípade Durkinovho filmu, ktorý dnes uvidíme, rozhodli sa niektoré televízne spoločnosti (napríklad v Austrálii a v Nemecku) odvysielať ho v upravenej verzii. Verzia, ktorú dnes uvidíme, je pôvodná, neskrátená. Posúdenie korektnosti argumentov tak ostáva na nás, divákoch.

Al Goreov film získal Oscara, Durkinov film sa dostal do úzkej nominácie pre najlepší dokumentárny film britského televízneho priemyslu v roku 2008 a zvíťazil v kategórii Najlepší dokument na Io Isabella filmovom festivale v Potenze. Pri sledovaní filmu „The Great Global Warming Swindle“ však vnímajme nielen to, čo oba filmy spája, ale najmä to, čo ich najviac rozdeľuje: zatiaľ čo Goreov film vytvára falošných nepriateľov, n apätia a hrozby, tento film sa ich snaží demaskovať.

Vážené dámy, vážení páni, pri sledovaní dnešného filmu Vám príjemne strávený podvečer.

Príspevok bol prednesený pri príležitosti uvedenia filmu The Great Global Warming Swindle na Slovensku (1. repríza, 4. júna 2008, Bratislava)




Oprava (11.6.2008):

Film, ktorý sme uviedli, je skrátenou, v súčasnosti distribuovanou verziou. Neobsahuje napríklad pôvodné vystúpenie Carla Wunscha, ktorý požadoval jeho stiahnutie z filmu. V premietanej verzii tak vystupuje osemnásť z pôvodne devätnástich účinkujúcich.

Širšie informácie o procese vzniku filmu, jeho oceneniach, pozitívnych i negatívnych reakciách i odborných pripomienkach k filmu poskytuje Wikipedia.

Za chybný údaj v príhovore pri uvedení filmu sa ospravedlňujem.

RK



Post a Comment

03 júna 2008

FME Newsletter No. 10: Ropa v USA, biopalivá, klimatický alarmizmus

Radovan Kazda, kazda.blog.sme.sk (link)

Komentované novinky zo sveta Environment & Energy Policy.

Čítajte tu.