Konzervatívne listy, 12/2004: Kjóto a veľké dôsledky „malého“ omylu

Európska komisia (EK) odsúhlasila pridelenie emisných kvót oxidu uhličitého (CO2) pre producentov na Slovensku. Neakceptovala však pôvodný návrh Slovenskej republiky, ale návrh znížený o 14 % objemu emisií. Ten vznikol ako kompromis medzi EK a SR, ktorá navrhla kvótu podľa inej metodiky EÚ. Návrh schválený EK sa vzápätí stretol s výrazným nesúhlasom najväčších producentov tohto skleníkového plynu, predovšetkým U.S. Steelu a výrobcov cementu a vápna.

Systém obchodovania s kvótami emisií tzv. „skleníkových plynov“ vznikol ako dôsledok zdanlivo pochopiteľného, „environmentálneho“ rozhodnutia Európskej únie, ktorá prijala a začala legislatívne aplikovať Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru o zmene klímy, avšak bez ohľadu na absenciu výraznejšieho vedeckého konsenzu o príčinách klimatických zmien, ako aj na skutočnosť, že účinok protokolu je spochybnený najmä nepripojením sa k nemu zo strany najväčšieho producenta skleníkových plynov USA. Bez rozsiahleho vedeckého konsenzu nie je možné považovať produkciu CO2 ani za „vedľajší účinok“ (externalitu), ktorého dopady by bolo potrebné regulovať.

Nepochopiteľné rozhodnutie EÚ viedlo k vzniku smernice, ktorá požaduje od členských štátov zavedenie systému obchodovania s kvótami podľa národných alokačných plánov. Spôsob, akým EK vyjednáva výsledné hodnoty plánu („konsenzom“ dvoch rôznych metodík výpočtu), nielenže svedčí o výraznej nejasnosti a nepotrebnosti systému stanovovania kritérií, ale načrtáva i iné smerovanie dôvodov zavedenia systému. Tie naznačuje materiál vlády SR tvrdením, že „požiadavku na zníženie celkového množstva uplatňuje EK na väčšinu predložených plánov, pretože pri nadmernom množstve kvót v systéme by obchodovanie s emisiami ako ekonomický nástroj znižovania emisií nebolo účinné.“ Akoby primárnou snahou opatrenia nebolo znížiť produkciu emisií (ak je kvót na zníženie emisií dostatok, prečo ich počet znižovať?), ale zaviesť obchodovanie s touto nezvyčajnou komoditou. Jeho reálny dôsledok síce môže znížiť produkciu CO2 (otázny však ostáva dôvod, prečo znižovať), ale učiní to spôsobom, ktorý pripomína akýsi „sociálny biznis“. Je totiž veľmi pravdepodobné, že z obchodu nebudú profitovať primárne tie firmy, ktoré investujú do ekologických technológií výroby, ale najmä tie, ktorých výroba bude v recesii a ktoré si konzultáciami s MŽP vyjednali ekonomicky výhodnejšie kvóty. To všetko na náklady prosperujúcich podnikov, pre ktorých je vzniknutý náklad len ďalšou daňou za úspech, ktorou ich zaťažuje štát (nehovoriac o nákladoch na podávanie žiadostí o kvóty, na vedenie emisnej agendy atď.).

Ťažko pochopiteľný je celý systém kritérií, na základe ktorých boli určované emisné kvóty pre jednotlivé firmy v alokačnom pláne. Tie boli určené na základe individuálnych rokovaní s Ministerstvom životného prostredia SR (MŽP SR), pričom podniky predložili „údaje o vývoji emisií za ostatné roky, spôsob výpočtu (podľa návrhu EK), plánovaný budúci rozvoj a jeho východiská a predpokladané zdôvodnené emisie CO2 na obdobie 2005 – 2007.“ Z hľadiska transparentnosti prideľovania kvót sú individuálne konzultácie s MŽP SR pomerne neštandardným správaním, navyše, kritériá nezohľadňujú ani to, či podniky majú zastaranú alebo špičkovú technológiu zameranú na ochranu životného prostredia.

Zavedenie systému obchodovania s emisiami je ďalším z environmentálne motivovaných opatrení štátu, ktorému chýba racionálne zdôvodnenie a ekonomické porovnanie nákladov a výnosov. Producenti CO2 sú zaťažení nezmyselnou európskou reguláciou, ktorej možnosti zrušenia sú minimálne.
MŽP by malo vyvinúť maximálne úsilie aspoň o elimináciu súčasného rozhodnutia Komisie a o čo najspravodlivejšie rozdelenie kvót producentom.

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2004

Týždeň, 52/2004: Mýty tatranské

„Nepokradneš!“, povedal Boh, a aby postoju k súkromnému vlastníctvu pridal dôraz, vzápätí dodal: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Význam jeho varovania však odhalil až socializmus...

V novembri sa Slovenskom prehnala víchrica a nebyť toho, že postihla Vysoké Tatry, asi by i napriek mimoriadnym škodám nespôsobila príliš veľký rozruch. Napokon, kalamity spôsobené silným vetrom sú pomerne bežným javom. Tohto roku spôsobil obrovské škody v lete v okolí Trenčína, týždeň pred Tatrami vyčíňal na viacerých miestach naraz a v inkriminovanom čase spôsobil podobnú kalamitu v rôznych častiach Slovenska. Zdá sa však, akoby Vysoké Tatry mali v sebe niečo navyše, akúsi pridanú hodnotu, s ktorou sa „národne“ identifikujeme a považujeme ju za časť svojho duševného vlastníctva. Zneužívanie tejto priazne však môže spôsobiť i oveľa horšiu kalamitu.

„Ochrana“ Tatier

Tatranský národný park (TANAP) je najstarším zásahom štátu na poli ochrany území u nás. Systém ochrany prírody u nás funguje tak, že štát zákonom stanoví územia, na ktorých vnúti vlastníkom lesov obmedzený režim hospodárenia. Štátny orgán ochrany prírody má široké kompetencie a prísny dohľad nad množstvom základných potrieb hospodárenia v lese. V bežných slovenských lesoch sa hospodári podľa tzv. lesných hospodárskych plánov (LHP), ktoré na základe už i tak striktných environmentálnych kritérií určujú program a spôsob ťažby dreva v lese na najbližšie roky. Tvorba LHP vychádza zo špeciálnej slovenskej metodiky tvorby. Je to často kritizovaný, zbytočne prísny, ale zväčša únosný systém, ktorý najmä zabezpečuje výnosy z ťažby i veľmi potrebnú obnovu lesa. V „chránených“ územiach (akým je i TANAP) však schvaľovanie a realizácia LHP podlieha neustálemu dohľadu orgánu ochrany prírody. V prípade Vysokých Tatier tak LHP systematicky redukoval objem ťažby hlboko pod reálne potreby obnovy lesa, teda pod ročný prírastok drevnej hmoty. Správa TANAP-u, ktorá je štátnym orgánom ochrany prírody, povoľovala najmä odpratávanie kalamitného dreva. Zdá sa, že štátna ochrany prírody v tomto prípade výrazným spôsobom spomalila obnovný proces v tatranských lesoch, takže pôvodný „smrekový koncept“ prestarnutého lesa nemohol byť nahradený zdravším lesom, ktorý by novembrovú víchricu prežil s menšími ujmami. O sporoch medzi štátnou Správou TANAP-u a správcom štátnych lesov v TANAP-e (v tomto prípade „vlastníkom“ lesov) svedčí i fakt, že iba mesiac pred tatranskou kalamitou agentúru SITA informoval riaditeľ štátnych lesov Peter Líška o katastrofickom stave lesov vo Vysokých a Belianskych Tatrách, kde je po napadnutí lykožrútom asi 250 000 smrekov, čo predstavuje približne 900 hektárov lesa. Podľa neho je to dôsledok tvrdého uplatňovania piateho stupňa ochrany na území, ktorý trvá už od minulého roku, kvôli čomu sa piaty stupeň ochrany sa stal "semeniskom" škodcov. „Niekto tomu hovorí nový prístup k ochrane prírody, ale podľa nás ide o experiment hraničiaci s hazardom.“ Orgány ochrany prírody podľa P. Líšku uplatňovali maximálne lehoty pri rozhodovaní o výnimkách, teda 60 až 90 dní. Za ten čas, podľa Líšku, z jedného odumretého stromu vyletí dozretý hmyz, ktorý napadne ďalších päť až osem stromov...

Hoci analýza dopadu víchrice na jednotlivé druhy porastov zatiaľ nebola zatiaľ nikým zverejnená, tieto informácie naznačujú, že sa môže preukázať i priamy negatívny vplyv ochrany prírody na odolnosť porastov voči vetru. V prípade Vysokých Tatier sa totiž stalo to, čo predpovedali niektorí lesníci už dávno predtým: príroda si prirodzene vyťažila to, čo mal s oveľa vyšším výnosom vyťažiť človek.

Naša príroda?

Existuje veľa dôvodov pre tvrdenie, že štátni ochrancovia prírody na Slovensku sa správajú ako majitelia chránených území a sú v dlhodobom konflikte s právami skutočných vlastníkov. Štátna moc od roku 1990 zákonmi pravidelne získava nové chránené územia, na ktorých chce realizovať svoju víziu o prírodných hodnotách a verejnoprospešných funkciách prírody. Získava ich spôsobom, ktorý je podobný vyvlastneniu časti práv vlastníkov území. Spolu s navrhovanou sústavou NATURA 2000 tvoria v súčasnosti tieto územia už vyše 30 % z výmery Slovenska. Vlastníci, ktorí trpia ujmu z príjmov z bežného hospodárenia na týchto územiach, majú nárok na finančnú kompenzáciu podľa viacerých zákonov, vrátane Ústavy SR a zákona o ochrane prírody. Štát si však tieto povinnosti neplní, ba čo viac, veľmi ľahko sa ich zbavuje „nenápadným“ vsúvaním podmienok nárokov na kompenzácie cez novely zákonov. Tak sa v novele zákona o vodách na jar tohto roku objavilo ustanovenie týkajúce sa iného zákona (o ochrane prírody), podľa ktorého nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania neplatí na časti ochranných lesov (v zmysle lesníckej klasifikácie lesov). Podobne je v prvom návrhu nového zákona o lesoch z dielne ministerstva pôdohospodárstva ustanovený zákaz privatizácie štátnych lesov, hoci súkromné vlastníctvo veľmi významne posiľuje predpoklady na efektívne hospodárenie v lesoch.

Na systéme ochrany prírody je sporných množstvo ďalších paradoxov. Schvaľovaním nových chránených území a zvyšovaním intenzity ich ochrany sme sa dostali medzi krajiny s najvyšším podielom takýchto území na svete. Reálnosť ich potreby však ministerstvo životného prostredia nemá ekonomicky ani environmentálne zdôvodnenú, nakoľko tá má zmysel len vtedy, ak prírodne cenné územie prejavuje tendenciu poklesu kvality. Za ostatných pätnásť rokov však u nás došlo k veľmi výraznému zlepšeniu kvality životného prostredia, merateľného takmer vo všetkých ukazovateľoch (ovzdušie, voda, pôda, biosféra, odpadové hospodárstvo atď.). Kvalita našich lesov a životného prostredia je veľmi pozitívne hodnotená i vo viacerých porovnávacích štúdiách (napríklad podľa Indexu environmentálnej udržateľnosti ESI a podľa správy WWF European Forest Scorecards). Aký má potom zmysel sprísňovanie podmienok podnikania v prírode, ktorej kvalita sa zlepšuje prirodzeným vývojom?

Podobným paradoxom sú pretrvávajúce marxistické pohľady na verejnoprospešné funkcie lesa, na základe ktorých je ľuďom povolené vstupovať do súkromných lesov a zbierať pre vlastnú potrebu lesné plody, huby a drobné na zemi ležiace drevo. „Všeobecné“ vlastníctvo lesa je v našom vedomí uložené veľmi hlboko a má negatívny vplyv napríklad i na vznik nelegálnych skládok na okrajoch lesa. Okrem toho, drevo na kúrenie a predaj lesných plodov a húb je tiež príjmom pre isté skupiny ľudí. Ich náklady by mali zahrňovať nielen prácu spojenú s ich získavaním, ale i samotné užívanie cudzieho lesa. Dodajme len, že prvý návrh nového lesného zákona, ktorý zverejnilo ministerstvo pôdohospodárstva, má v tomto zmysle ešte výraznejší diskriminačný charakter voči vlastníkovi, než ten pôvodný, socialistický.

Úloha štátu

Ak teda štát nemá byť obmedzovateľom vlastníckych práv, do akej miery má do celého procesu vstupovať? Kde sú hranice kontroly štátu nad pôsobením vlastníckych práv? A vôbec – má povinnosť niečo v lesnom hospodárstve i v celom manažmente životného prostredia regulovať?

Tieto otázky sú veľmi bolestivým miestom západnej civilizácie a centrom vari najčastejších porážok neľavicových prúdov. Medzi príčiny tohto stavu treba započítať nevyjasnenosť pozícií pravice, príťažlivosť katastrofických teórií pre verejnosť, strach politických elít z nezmyselných obvinení z ľahkovážnosti voči prírode, ale i vyprázdnenosť ideového sveta ľavice, ktorá cez hollywoodsku produkciu útočí na ľahko zraniteľné miesta človeka (nie náhodou sa jednou z jej hlavných tém stáva prírodná katastrofa a jej hlavný vinník, „kapitalista-znečisťovateľ“). Dôsledkom strachu zo zneužitia vlastníctva je niekoľko stoviek environmentálnych noriem na úrovni Európskej únie a mnoho desiatok na úrovni Slovenska, ktoré zvyšujú byrokratickú kontrolu a obmedzovanie vlastníctva zo strany štátu.

Úlohu štátu v probléme Vysokých Tatier zjavne preceňuje vláda, ktorá ustanovením Výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier prejavuje záujem “riešiť“ územie napriek tomu, že rozhodovať majú predovšetkým podriadené štátne orgány s jasne definovanými kompetenciami a vedením, ktoré nesie zodpovednosť. Vláda môže meniť legislatívu, ale k tomu nepotrebuje inštitút „vládno-samosprávneho“ výboru.

O nesprávnom vnímaní úlohy štátu zo strany množstva slovenských elít svedčí ich spoločná výzva, ktorá požaduje riešenie problému na úrovni odborníkov a širokej verejnosti. O osude Vysokých Tatier totiž musia v súlade s platnými zákonmi (napríklad o hospodárení v lese a v TANAP-e) rozhodovať výhradne ich vlastníci. Štát, ak chce prezentovať vlastné koncepcie, musí vystupovať ako jeden z partnerov. O koncepčných predstavách vlády však musia rozhodovať práve politické elity, ktoré majú jasnú legitimitu rozhodovania, na základe podkladov, ktoré im pripraví vlastný tím odborníkov.

Presnú odpoveď na otázku úlohy štátu v manažmente prírody zatiaľ Slovensko nepozná, keďže jeho racionálnejšiu víziu doposiaľ u nás nik nepredložil. Odpovede na základné otázky sú však celkom jednoznačné: štát musí vycúvať z neúmerne prísnych obmedzení vlastníckych práv a z obrovského množstva nezmyselných kompetencií, ktoré si v tejto oblasti pridelil. V prípade lesného hospodárstva je potrebné liberalizovať spôsob hospodárenia v lesoch, privatizovať štátne lesy, prehodnotiť systém tvorby a schvaľovania lesných hospodárskych plánov a obmedziť vplyv štátu v krajinnom plánovaní. Systém ochrany prírody v jeho súčasnej podobe je potrebné zrušiť. Štát nemá dobré predpoklady na to, aby vedel správne posúdiť nároky obyvateľov na verejnoprospešné funkcie prírodného prostredia. Ak chce napriek tomu do tohto priestoru vstupovať, musí byť serióznym obchodným partnerom s vlastníkmi týchto území. K tomu však potrebuje rešpektovať svoje základné ekonomické možnosti. V prípade kalamity vo Vysokých Tatrách je potrebné, aby na hospodárenie v lesoch nebol vyvíjaný tlak štátnej ochranárskej lobby. Vyťaženie kalamitného dreva môže výrazným spôsobom a bez výdavkov z verejných financií zvýšiť zamestnanosť a ekonomickú výkonnosť regiónu.

Tatry pozbavené mýtov o nepostrádateľnej úlohe štátu majú šancu stať sa skutočným národným bohatstvom.

Článok bol uverejnený v týždenníku Týždeň, č. 52/2004