10 augusta 2001

Domino Fórum, 30/2001:
Globálne otepľovanie

Pravda o našej Európe je už mnoho desaťročí taká, že má veľa problémov so zodpovedným prístupom k riešeniu závažných svetových problémov. A tak si vymýšľa problémy vlastné, v ktorých sa snaží tváriť ako rozhodný a spravodlivý vládca. Bonnská konferencia o klimatickej zmene má byť jednou z jej ďalších odpovedí na obvinenia z ľahostajnosti a prílišnej zahľadenosti do seba. Má to však jeden háčik: ak sa dokážeme odpútať od všetkých tých mediálnych paník o blížiacom sa konci sveta, či o samovražednom postoji Spojených štátov, zistíme, že tento krycí manéver je len prekrútenou podobou jej obvyklého postoja.

Hoci závažnosť problému globálneho otepľovania (GO) je najmä v očiach Európanov skutočne významná, skúsme otepľovanie chvíľu vnímať len ako jednu z mnohých tém, ktoré pretrvávajú z jediného dôvodu: kvôli oddávnemu a dedičným hriechom zaťaženému zvyku človeka prispôsobovať sa malým, no o to výhodnejším klamstvám.

Metodika úspechu

Výhodné klamstvo je malá nepravda alebo len trochu prefarbená pravda. Zdanlivo neškodná a najmä rýchlo zabudnuteľná lesť na svedomí. Tvárime sa, že neexistuje, hoci každý už aspoň raz prijal jej výhodné pravidlá hry, prinášajúce veľký osoh za zdanlivo drobnú morálnu ujmu. Iba zdanlivo, samozrejme, lebo pravidlá tejto hry sú veľmi záludné a v tejto záludnosti spočíva ich mechanizmus úspechu. A práve ona, zdá sa, ostala nepostrehnutá aj v probléme globálneho otepľovania. Mnohé spoločenské a politické sily totiž v tej hre vysoko prehrávajú.

Médiá. Nevyhnutnou snahou moderných médií, najmä tých, ktoré oslovujú široký počet ľudí, je ponúkať svojim zákazníkom silné a pútavé príbehy. Lenže, ako vieme, takých príbehov niet nikdy dosť, a tak sú médiá vystavené lákavej ponuke drobného "zľavenia" z kritéria pravdivosti ich správ. Táto malá lesť funguje veľmi spoľahlivo práve na environmentálnych témach: životné prostredie hodnotené v obrovských priestorových veličinách je natoľko zložitým mechanizmom prírodných javov, že hranica medzi pravdou a teóriou, teóriou a čistou hypotézou, je len veľmi ťažko odlíšiteľná a pre laickú verejnosť vskutku ľahko manipulovateľná.

Vlády. Všetko, čo je financované vládou, má tendenciu byť korumpované, pretože vždy, keď rozdeľuje peniaze niekto iný, než ich priamy vlastník, je veľmi ťažké zabrániť ich šafáreniu. Tento problém sa nevyhýba ani štátom financovaného výskumu. Vedecké témy totiž neurčuje len samotná odborná obec, ale veľmi často práve spoločenská objednávka, ovplyvňovaná médiami, politickými stranami, či záujmovými skupinami. Je známe, že socialistické vlády majú sklony vytvárať stále nové organizácie, zamestnávať čoraz viac byrokratov a prideľovať čoraz viac finančných prostriedkov. Typickým príkladom takéhoto postupu je i zriadenie Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC), ktorý už trinásť rokov zamestnáva odborníkov a produkuje výstupy, známe svojou obsahovou pochybnosťou a problematickou zmysluplnosťou. Zdá sa, že IPCC posúva hranicu medzi dohadmi a realitou podľa svojich vlastných pravidiel. Je totiž organizáciou vytvorenou účelovo pre skúmanie okolností problému, ktorého samotná existencia je podnes spochybňovaná. Najväčším nešťastím IPCC výstupov sú však ich skrátené, sumárne Správy pre politických stratégov (Summary for Policymakers), ktoré sú veľmi tendenčným zhrnutím širokého problému a stávajú sa najmä v Amerike terčom ostrej kritiky.

Vedecká obec. Európska únia určuje okruh vedeckých problémov pre svoje Rámcové programy, na základe ktorých je možné predkladať návrhy vedeckých projektov na získanie grantu z ich fondov. Tento systém je síce technicky prepracovaný, kritériá pre pridelenie prostriedkov sú prísne a širokou komisiou dôkladne posudzované, avšak podstata takto postavených pravidiel je typicky ľavicová – vedecké témy totiž nie sú určované požiadavkami trhu, ani schopnosťou kvalitných vedcov presvedčiť o ich potrebe, ale sú diktované štátnym (v tomto zmysle nadnárodným) orgánom. Tento hendikep však navádza vedeckú obec na riešenie tém, ktoré sú práve "v móde", pretože pri nich je najväčšia šanca na získanie grantových financií. Netreba snáď dodávať, že "udržateľný rozvoj" a "klimatické zmeny" patria medzi najštedrejšie honorované témy.

Záujmové skupiny. O ekologických mimovládnych organizáciách (EMVO) sa už popísalo mnoho. Motivácia k mýtizovaniu vedeckých problémov v očiach verejnosti u časti z nich je známa. Minulosť jasne dokázala, že v mnohých prípadoch EMVO naozaj nedokázali odolať pokušeniu zvýšiť si týmto spôsobom vplyv na spoločenské dianie, ako aj na zisky z grantov. Pohnútky ekologických aktivistov sú vedené najmä osobným a hlboko zakoreneným presvedčením, že riešenie environmentálnych tém musí byť vždy prvoradé a v spore s ekonomickými limitmi nespochybniteľne dominantné. Spôsob vystupovania takýchto ekoaktivistov na verejnosti, ich zásadové vegetariánstvo, revolučné obhajovanie "práv" zvierat, ale aj to pozoruhodne súdržné nepriateľstvo k všetkému, čo súvisí s Bushovou Amerikou, to všetko ich čoraz viac prikláňa k izolovaným, až sektárskym prúdom.

Klimatické mýty

Mnohé rozšírené tvrdenia o globálnom otepľovaní sú len obyčajnými mýtmi. Medzi tie najrozšírenejšie patria tieto dva:

1. Existuje jasný vedecký konsenzus v hlavných tézach o globálnom otepľovaní.

V amerických nezávislých think-tankových organizáciách, ktorých deficit je v Európe veľmi citeľný, pôsobí množstvo špičkových vedeckých pracovníkov, ktorí sa zasadzujú o reálne vnímanie klimatických zmien ako problému do značnej miery nejasnému a nepreskúmanému. "Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky, ako vedecky." – vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, člen tímu IPCC, ktorý pred dvoma mesiacmi vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Prvým známym kritikom práce IPCC však bol profesor Frederick Seitz, kritik teórie GO, emeritný prezident Rockefellerovej Univerzity a bývalý prezident Národnej akadémie vied, ktorý už v roku 1996 obvinil predstaviteľov IPCC z neautorizovaných zmien v jeho texte a neumožnenia zásahu do konečného znenia Druhej správy IPCC. Táto bola údajne pozmenená tak, aby teória globálneho oteplenia vyznela v záverečnej správe oveľa "tragickejšie".

Najznámejším masovým vedeckým odporom voči teórii GO je Lipská deklarácia, podpísaná desiatkami klimatológov z celého sveta na vedeckej konferencii v roku 1995. Jej posolstvom je presvedčenie o neexistencii všeobecného vedeckého konzsenzu o vplyve produkcie oxidu uhličitého na zosilnený skleníkový efekt, nesúhlas s politicky motivovanou snahou o unáhlené konanie a deklarovanie, že desivé predpoklady budúceho oteplenia nemôžu byť oprávnené na základe existujúcich klimatických záznamov. V podobnom duchu je vedená aj novšia petícia Oregonského inštitútu vedy a medicíny, ktorú podpísalo už vyše tisíc odborníkov. Podobne ako u spomínaného Lindzena, aj práce ďaľších významných vedcov, S. Fred Singera (ex-riaditeľa U.S. Weather Satellite Service) a Patricka Michaelsa (University of Virginia) predpovedajú skôr nepatrné, až úplne malé oteplenie, pričom tieto výsledky sa ukazujú byť správnymi aj na základe balónových a presných satelitných pozorovaní.

2. Kjótske protokoly sú správnym rozhodnutím a ich implementácia dokáže zabrániť otepľovaniu atmosféry.

"Kjótsky protokol je absurdný... USA signovali niečo, čo súhlasí s preventívnym princípom – s myšlienkou tej povahy, že ak nemáte dáta, ak nemáte vedecké podklady, ale ak niekto navrhne problém, ste povinní ho okamžite riešiť." – odpovedá na túto tézu profesor Lindzen. Preventívny princíp však nie je jediným problémom dohody z Kjóto. Protokol diskriminuje úspešné a bohaté krajiny, u ktorých sa predpokladá len mierny rast produkcie skleníkových plynov, na úkor krajín chudobných (ale aj Ruska, Číny a Indie), ktorých rast bude v najbližšej budúcnosti oveľa prudší. Týmto krajinám však nevyplývajú z dohody žiadne povinnosti. Navyše, podľa výpočtov Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, ak by aj všetky zúčastnené krajiny splnili záväzky kjótskeho protokolu, v roku 2050 by ich výsledkom bolo "ušetrenie" o 0,07 °C globálneho oteplenia, čo je teplota celkom zanedbateľná.

3. Zamietnutie kjótskych protokolov je dôsledkom amerického egoizmu.

Američania neodmietajú problém globálneho otepľovania ako celkom neopodstatnený. To, čomu sa zamietnutím účasti na kjótskych protokoloch už v roku 1997 (pomerom 95-0 hlasov v Senáte amerického Kongresu) a odmietnutím ratifikácie zmluvy Bushovou administratívou z tohto roka skutočne bránia, je účasť na zmluve, ktorá chce riešiť vedecky nedostatočne potvrdený problém za podmienok, ktoré sú pre USA celkom diksriminačné. Filozofia protokolu spočíva totiž v tom, že hospodársky najúspešnejšie krajiny musia pykať za svoju pracovitosť a schopnosť budovať si slobodné a prosperujúce spoločenstvo. A to je idea na americké zvyklosti príliš totalitného pôvodu.

Ach, tá Európa!

Zdá sa, že problém klimatickej zmeny tkvie celkom inde a americká tlač sa ho nebráni pomenovať. Tým problémom je Európa, ktorá už mnoho rokov hľadá svoju tvár, utápajúc sa v ľavicových vládach jej najsilnejších štátov. Predstavitelia Európskej únie sa nezdráhajú hľadať spojencov pre kjótske protokoly v krajinách typu Číny, Iránu a Ruska, ktoré za týmto účelom navštívila delegácia EÚ pod švédskym vedením v apríli tohto roka, hľadajúc tak spôsob, akým primäť Ameriku k ústupu. Pradoxné je, že jedinou európskou krajinou, ktorá doposiaľ kjótske protokoly ratifikovala, je Rumunsko, ktoré tým akoby napĺňalo obsah nášho zamatového revolučného hesla "poručíme větru dešti, platí už jen v Bukurešti". Pravý úmysel sa tak odkrýva celkom sám: Európa hospodársky zaostáva a využíva tak všetky mechanizmy, aby zabrzdila rast svojich konkurentov.

Spoločenská hra na dobrých ochrancov pred zlými americkými egoistami, ktorú rozohrali médiá, etatistické vlády a extrémistické záujmové skupiny tým drobným prifarbením štandardného vedeckého problému, mala možno ambície narábať s malým výhodným klamstvom. Ako to však so lžou býva, veľmi rýchlo môže prerásť svojho autora a stať sa nezvládnuteľnou epidémiou. Vyvolávanie strachu je totiž vyvolávaním starých duchov. Hrozí návratom ku dňom, v ktorých zistíme, že strach z „nepriateľov“ životného prostredia je len metamorfózou bývalého strachu z kulakov, či buržoáznych nacionalistov.

Spracované zo zahraničných prameňov (IPCC, UNFCCC, The Heritage Foundation, The Cato Institute, The Wall Street Journal, www.john-daly.com a ďalšie).



História témy

Prvá zmienka o globálnom otepľovaní sa datuje do roku 1896, kedy švédsky vedec Svante Arrhenius vo svojej práci „Philosophical Transactions“ načrtol teóriu, podľa ktorej rast emisíí oxidu uhličitého (CO2) zapríčený spaľovaním uhlia počas idustrializácie môže spôsobiť globálne otepľovanie Zeme. Arrhenius predpovedal, že zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére bude viesť k zvýšeniu teploty o 5 ˚C.

Teória globálneho otepľovania (GW – z anglického „global warming“) začala oživovať po roku 1950 publikačnou činnosťou amerického vedca Revelleho. V roku 1957 Revell a Seuss dokázali, že významné množstvo CO2 emitované do atmosféry nie je pohlcované oceánmi, ako sa predpokladalo, ale zostáva v atmosfére a môže spôsobiť globálne otepľovanie. Produkciu CO2 nazvali vtedy „veľkým geofyzikálnym experimentom“ s klímou Zeme.

V 60.-tych a 70.-tych rokoch 20. storočia nastal obrat vo vnímaní GW, keďže teplota na severnej pologuli bola chladnejšia, než v predchádzajúcich dekádach. Mediá zareagovali tým, že začali šíriť správy o blížiacej sa ľadovej dobe.

V roku 1976 vedci identifikovali metán (CH4), oxid dusný (N2O) a CFC ako ďalšie tzv. skleníkové plyny.

Návrat k teórii GW nastal na v 80.-tych rokov, kedy globálny priemer teploty vzduchu opäť stúpal a na verejnosť začali prenikať výsledky matematických modelov, predpovedajúcich vzrast teploty atmosféry o 4 ˚C pri zdvojnásobení emisií CO2.

IPCC

V roku 1988 bol ustanovený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC) ako spoločný projekt Environmentálneho programu OSN (UNEP) a Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) za účelom hodnotenia vedeckých, technických a socio-ekonomických informácií dôležitých pre hodnotenie vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu, jej potenciálneho dopadu a možností jej zmierenia.

IPCC pracuje v troch skupinách. Prvá pracovná skupina (Working Group – WG1) sa zaoberá skúmaním samotného javu globálneho oteplenia a jeho vedeckými interpretáciami. WG2 skúma vedecké, technické, environmentálne, ekonomické a sociálne aspekty klimatickej zmeny, jej pozitívne a negatívne následky na životné prostredie a ľudské zdravie, s dôrazom na regióny. Tretia skupina (WG3) analyzuje možnosti zmierenia následkov klimatickej zmeny.

Úlohou IPCC bolo položiť vedecké a ekonomické základy politiky klimatickej zmeny ako prípravu na Summit Zeme v Rio v roku 1992. Každá pracovná skupina IPCC taktiež spracováva každých päť rokov tzv. hodnotiace správy (Assessment Report), ktoré pozostávajú z dvoch častí: širokej technickej analýzy a stručného súhrnu pre politických stratégov.

Rio 1992

V júni 1992 sa v Rio de Janeiro konala Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, známejšia pod názvom Summit Zeme, vnímaná ako následníčka konferencie OSN zo Štokholmu z roku 1972. Okrem Agendy 21 a niekoľko ďaľších významných dokumentov bola prijatá aj Rámcová dohoda o klimatickej zmene (UNFCCC). Jej účastníci položili základ pre budúce konferencie účastníkov dohovoru (Conference of the Parties – COP), ktoré sa konajú pravidelne od roku 1995.

Kjótsky protokol

Tretia Konferencia účastníkov dohovoru (COP 3) sa konala v decembri 1997 v japonskom Kjóto a jej hlavným výstupom bolo prijatie protokolu, ktorým sa účastníci zaväzujú podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu skleníkových plynov. Signatárske štáty protokolu sú povinné zmluvy ratifikovať parlamentami svojich krajín, čo však doposiaľ neučinil ani jeden z významných producentov emisií skleníkových plynov.

COP 6 – časť druhá

V dňoch 16.-27. júla 2001 sa v Bonne koná druhá časť Konferencie účastníkov dohovoru o klimatickej zmene (COP 6), ktorá pokračuje po neúspešnom rokovaní v Haagu na jeseň minulého roku. Rokovanie zlyhalo najmä na odlišných postojoch amerických a európskych predstaviteľov, neschopných dohodnúť sa na ďalšom postupe. Očakáva sa, že toto stretnutie uzavrie definitívne možnosť uvedenia zmluvy z Kjóto do platnosti.



Rozhovor

K problémom globálneho otepľovania sa pre DF vyjadril Doc. RNDr. Milan Lapin, CSc., vedúci Katedry meteorológie a klima­tológie FMFI UK, v rokoch 1991-2001 predseda Národného klimatického programu SR.

1. Na prelome 60.-tych a 70.-tych rokoch minulého storočia nastalo krátke obdobie poklesu priemerných ročných teplôt Zeme. Následne sa rozpútala kampaň proti blížiacej sa ľadovej dobe (napr. britská televízia BBC vysielala známy dokument, “dokazujúci” platnosť tejto teórie). Nebolo to prvýkrát, čo sa médiá angažovali v šírení katastrofických scenárov, výrazne tým ovplyvňujúc konanie politikov. Deje sa tak napriek tomu, že významná časť americkej vedeckej obce vyjadruje zásadný nesúhlas s prezentovaním definitívnych stanovísk o vplyve produkcie skleníkových plynov na globálne zmeny klímy, argumentujúc najmä nejednoznačnosťou scenárov jej vývoja. a Považujete za správne, ak sa v súčasnosti tlačí na riešenie problému bez jeho dôkladného vedeckého poznania?

Spomínaný pokles globálneho priemeru teploty vzduchu v období rokov 1964-1976 oproti teplejšiemu obdobiu 1957-1963 bol iba nepatrný (o 0,14 °C) a je možné považovať ho za pri­rodzenú premenlivosť globálneho priemeru teploty vzduchu. Presnosť globálneho priemeru teploty vzduchu na stotiny °C je dnes už plne opodstatnená. Od roku 1977 je globál­ny priemer teploty vzduchu trvalo nad priemerom z obdobia 1951-1980, v období 1987-2000 je to až o 0,25 °C a v období 1990-2000 až o 0,37 °C v priemere, v rekordnom roku 1998 až o 0,64 °C. Oproti obdobiu 1901-1930 bolo v období 1990-2000 v priemere teplejšie dokonca o 0,62 °C. Samozrejme, že niektoré mé­dia sa snažia vyrábať senzácie za každú cenu a nemajú veľkú ochotu publikovať seriózne a vedecky podložené informácie. Skleníkový efekt atmosféry je fyzikálny jav, ktorý je možné jednoznačne dokázať a zmerať. Viac radiačne aktívnych (teda skleníkových) plynov v atmosfé­re znamená stabilizáciu vyššieho priemeru teploty vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry. Ak by skleníkový efekt atmosféry neexistoval, bola by na Zemi v priemere nižšia teplota vzduchu o 33 °C ako teraz. Priemerná koncentrácia hlavných skleníko­vých plynov v atmosfére sa meria na viacerých miestach na Zemi s dostatočnou presnosťou. Veľkým problémom je iba identifi­kácia vplyvu rastúceho skleníkového efektu atmosféry na konkrétnom mieste na Zemi, pretože prirodzená premenlivosť klímy je lokálne oveľa väčšia ako vplyv globálneho otepľovania. Glo­bálne otepľovanie je síce proces pomalý ale stále iba jedným smerom, kým prirodzená premen­livosť klímy predstavuje striedanie kladných a zápor­ných odchýlok.

2. Kjótsky protokol o redukcii skleníkových plynov odmietla americká politická reprezentácia ratifikovať. Okrem nedostatočnej vedeckej podloženosti problému poukazuje aj na diskriminá­ciu USA na úkor rozvojových krajín, ktorým z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne povin­nosti, ako aj na snahu Európy “vypomôcť” si protokolom v súboji s hospodársky unikajúcou Amerikou, spôsobiac jej tým ekonomické škody. Myslíte, že je správne, ak sa problém globál­neho otepľovania rieši len z pozície klimatologickej vedy, bez ohľadu na oveľa širšie dô­sledky realizácie opatrenia?

Pohľad terajšej reprezentácie USA na globálne environmentálne problémy je typicky sebecký. Všetkým krajinám na Zemi je už dávno jasné, že v súvislosti s najväčšou spotrebou energie, surovín a tovarov a s najväčšou produkciou odpadu všetkého druhu sú USA aj najväčším zne­čisťovateľom na Zemi. Dá sa dokonca hovoriť o tom, že USA produkujú asi 25% znečistenia atmosféry, vody a pôdy na Zemi, hoci majú iba asi 5%-ný podiel na svetovej populácii. V prí­pade oxidu uhličitého (CO2) ide o emisiu asi 20 ton za rok na jedného obyvateľa v USA a asi jednu tonu za rok na jedného obyvateľa v rozvojových krajinách. Rastúca koncentrácia CO2 v atmosfére (o vyše 32% oproti prirodzenému stavu) sa podieľa viac ako polovicou na zosilnení skleníkového efektu atmosféry. V posledných 20 rokoch rástla koncentrácia CO2 v atmosfére takmer v súlade so scenármi (asi o 1% ročne) a zdvojnásobenie množstva CO2 v atmosfére sa očakáva okolo roku 2055 (ak sa nepríjmú účinné opatrenia). Problém globálneho otepľovania sa nerieši len z pozície klimatologickej vedy, klimatológovia iba upozorňujú na možné súvisia­ce riziká a navrhujú riešenia. Globálne otepľovanie je aj z vedeckého pohľadu problém veľmi zložitý a existuje ešte rad nevyriešených otázok. Dôležité sú najmä spätné väzby medzi oceán­mi a atmosférou. Navrhované opatrenia na zmiernenie globál­neho otepľovania neohrozujú v dlhodobom časovom horizonte trvalo udržateľný rozvoj a po­travinovú bezpečnosť, lebo obsa­hujú také aktivity, ktoré majú aj vedľajšie kladné dôsledky pre ľudstvo. Závisí od svetovej po­pulácie, či sa rozhodne žiť v budúcnosti v permanentne kon­fliktnej situácii, alebo pripraví pre svojich vnukov a pravnukov čo najprijateľnejšie podmienky. Ak sa oteplí na Zemi v prie­mere o 2 °C do roku 2100 (čo je skoro najmiernejší odhad) s veľ­kou pravdepodobnosťou dôj­de v pre­važnej väčšine regiónov Zeme k takej rýchlej zmene klímy, že to výrazne zhorší až znemožní existenciu stovkám miliónov ľudí (predovšetkým v rozvojových krajinách trpiacich suchom a povodňami, ktorí sa nebudú mať kam presťahovať). Dá sa teda povedať, že za blahobyt rozvi­nutých krajín budú životmi a biedou platiť krajiny najchudobnejšie. Všetky ar­gumenty o ohro­zení prosperity USA sú pri modernom chápaní envi­ronmentálnych problémov naivné. Dá sa to prirovnať k podnikateľovi, ktorý jedovatý odpad vylieva priamo do potoka, lebo mu to v krát­kom časovom horizonte výrazne zlacní výrobu. Neberie pritom ohľad na svo­jich odberateľov a partnerov, prípadne ani na svoje deti a vnukov, ktorým môže spôsobiť v dlhšom časovom hori­zonte vážne zdravotné a existenčné problémy.

3. Hoci slovenská vedecká komunita má sklony považovať súkromný výskum za neobjektívny, faktom je, že systém financovania vedy rôznymi štátnymi dávkami alebo nadnárodnými grantmi ponúka ešte viac dôvodov na umelé udržiavanie problému na “trhu grantových tém”. Každá rozporu­plná vedecká rozprava je preto najmä arénou pre rôzne svetonázory, ktoré zaznievajú z rôznych typov inštitúcií a premietajú sa do jej výstupov. Ako vnímate Vy, z pozície Vášho svetonázoru, problém globálneho otepľovania?

Problém globálneho otepľovania nie je viazaný na svetonázor. Ako fyzik môžem tvrdiť iba to, že ide o problém, ktorého základné vedecké princípy sú už viac ako 100 rokov známe. Podľa terajších poznatkov však neexistuje žiadne zázračné riešenie, ktoré by vplyv zosilňujúceho skleníkového efektu atmosféry eliminovalo bez priameho prispenia ľudstva. Rôzne špekulácie o náhlom ob­javení sa nových rastlinných druhov, ktoré pomôžu odčerpať prebytočný CO2 z atmosféry, alebo o náhlom príchode ďalšej ľadovej doby nemajú v časovom horizonte do 200 rokov žiadne opodstatnenie. Všetky podobné procesy trvali v minulosti tisícky až milióny ro­kov. Teraz ide o riešenie závažného problému ľudstva predovšetkým na naj­bližších 100 až 200 rokov. Realizácie výsledkov výskumu globálneho otepľovania a jeho dôsledkov má napriek tomu veľmi dlhý časový horizont, preto nie je reálne a ani správne, aby takýto výskum finan­coval privátny sek­tor. Najnovšia 3. správa IPCC (medzivládny panel pre klimatickú zmenu) poskytuje rad nových podnetov aj pre výskumné tímy na Slovensku.

Tému spracoval Radovan Kazda a vyšla v týždenníku Domino Fórum, č. 30/2001