18 apríla 2009

Konzervatívne listy, 04/2009: Je prosperita zlučiteľná s environmentálnou politikou?

Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré je ideovým predchodcom dnešnej Európskej únie (EÚ), bolo založené za účelom rozvoja vzájomného obchodu európskych krajín, dohodou o voľnom pohybe tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Sledujúc túto európsku politiku päť desaťročí od prijatia Rímskych zmlúv nemožno nevidieť, ako sa ekonomická sloboda vytráca spomedzi jej základných pilierov.

Nemožno tiež nevidieť, ako sa obyvateľ EÚ stáva vazalom vládou vynútených výdavkov. Nemožno si tiež nevšimnúť, že sa tak deje pod vlajkou nového, „zeleného“ práva.

Regulácie a výdavky

Environmentálnu reguláciu zavádza vláda, ktorá v ňou proklamovanom verejnom záujme rozdelí nové práva a povinnosti. Hoci vývoj environmentálneho práva vzniká často aj ako reakcia na dopyt verejnosti, mnohokrát môže spôsobiť viac škôd ako úžitku. Environmentálne právo totiž obvykle rozdeľuje občanov na dve skupiny: tých, ktorým sa zhorší ich blahobyt, a tých, ktorí z neho budú profitovať. Na strane poškodených sú občania, ktorí musia znášať nové a často veľmi vysoké povinné platby. Sú to výdavky, ktorých čiastočnú prospešnosť si občania uvedomujú, avšak mnohí z nich by ich radi investovali inak. Na profitujúcej strane sú firmy, ktoré sú dodávateľmi nových tovarov a služieb, ktoré boli novou environmentálnou reguláciou zavedené.

Isteže, je dôležité, aby vznikali i nové opatrenia v preventívnom princípe alebo v snahe zabrániť vedľajším dopadom činnosti človeka v prírode, avšak tieto opatrenia sú vládami veľmi často uplatňované bez racionálneho zdôvodnenia, s príliš vysokými nákladmi vzhľadom na očakávaný úžitok, s bujnením korupcie, s deštrukciou strednej vrstvy a s inými, nepriamymi dopadmi na obyvateľov.


Prípadové štúdie

Dve strategické environmentálne politiky EÚ sa týkajú zhodnocovania odpadov a boja proti emisiám skleníkových plynov. Obe proklamujú svoju vysokú spoločenskú dôležitosť: kým v prvom prípade je ňou ochrana obyvateľov pred „škodlivým“ skládkovaním odpadu, cieľom druhej je ochrana pred „škodami“ spôsobenými globálnym otepľovaním. Nové environmentálne právo, ktoré vzniklo výrokom vlády, však zároveň zvýšilo výdavky verejnosti.

Recyklácia odpadov je nákladnejší spôsob nakladania s odpadmi ako jeho zneškodňovanie skládkovaním. Výsledok oboch procesov je rovnaký: „zbavenie sa“ odpadu. Ako však motivovať ľudí k tomu, aby vynaložili viac peňazí na niečo, čo je možné docieliť s nižšími nákladmi? Vláda na to používa rôzne spôsoby: predovšetkým zavedie povinnosť platieb do systému, čo je vo svojej podstate nová environmentálna daň. Týmito platcami sú síce najmä dovozcovia a producenti tovarov, z ktorých vznikajú odpady, ale ich náklady sa prenášajú do ceny výrobkov a služieb, ktoré v konečnom dôsledku platí spotrebiteľ, teda občan. Navyše toto opatrenie síce spustí proces zhodnocovania, avšak naďalej naráža na veľmi vážne prekážky: napríklad ako vytvoriť také pravidlá, aby niektorý z účastníkov celého procesu, ktorý vedie k zhodnoteniu odpadov, nemusel vykrývať deficit z iných zdrojov (to sa dnes týka najmä obcí), alebo naopak, aby nebol z rozhodnutia vlády vysoko profitujúci. Ďalší problém nastáva napríklad pri prudkej zmene cien prvotných a druhotných surovín, ktorý môže trh zhodnocovania odpadov celkom zmraziť. Vláde tak neostane iná možnosť, iba zaviesť ďalšie povinné platby alebo dotácie.

Podobným prípadom je vládna regulácia, ktorou sa zaviedol trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov: pre firmy „vyrábajúce“ oxid uhličitý (ide prakticky o každú väčšiu výrobnú prevádzku) znamená zavedenie regulácie zvýšenie ich nákladov, avšak tie sa opäť zohľadnia v cene pre spotrebiteľa. Profitujú z toho firmy podnikajúce v konzultačnej činnosti alebo v obchodovaní s kvótami. Nehovoriac o tisíckach úradníkov, ktorých zamestnáva „vykonávanie politiky“.

Sloboda a prosperita

Environmentálne regulácie sú módnym trendom prosperujúcej západnej civilizácie. Jej obyvatelia sú dostatočne kúpyschopní, takže si to nenápadné plazivé ukrajovanie z ich príjmov ani veľmi nevšimnú. Vlády tak majú voľné ruky v zavádzaní regulovaných trhov, ktorými vytvoria vrstvu privilegovaných skupín. Prehlbovanie sociálnych rozdielov je dôsledkom ekonomického socializmu, ktorý bol charakteristický aj pre hospodársku politiku komunistických vlád.

Regulácie s mierou

Takmer každá trhová výmena nesie so sebou i negatívne dopady na tých, ktorí sa jej nezúčastňujú. Je správne, ak dopady, ktoré sú naozaj závažné a opodstatnené, rieši vláda novým určením práva. Tento fakt však nemožno zneužívať na to, aby vláda svojvoľne drancovala ľudí. Povinné „environmentálne“ výdavky domácností majú oveľa bližšie k paušálnej platbe (na obyvateľa) ako k podielovej dani. To znamená, že na tieto regulácie doplácajú najväčšmi práve najchudobnejší obyvatelia.

Ťahúňom zavádzania environmentálnych regulácií je EÚ, ktorá ich „šije“ pre ekonomicky silné obyvateľstvo. Nerobme si ilúzie: zdôrazňovať vážne vedecké pochybnosti nad príčinami vzniku recyklačnej a karbónovej politiky únie už nemá veľký zmysel, keďže gigantická regulačná lavína už padá a strháva základy slobodnej spoločnosti. Reálnejším cieľom je snažiť sa udržať environmentálne regulácie v hraniciach toho, čo aspoň trochu prospeje, ale zásadne nepoškodí. Ide o to, aby sme v bezchybnom životnom prostredí raz nezhynuli od hladu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2009.

14 apríla 2009

Kopni si do svojho košického policajta

Keby sme nežili v krajine, v ktorej to s politickou korektnosťou preháňa už aj parlamentná pravica, povedal by som, že mi je veľmi ľúto, že šesť mladých Rómov muselo znášať šikanu zo strany košických policajtov. Povedal by som však zároveň aj to, že mi je smutno zo spoločnosti, ktorá sa hrá na prázdne gestá o výmene kádrov a predstiera obrovskú zásadovosť spôsobom, ktorý im je preferenčne užitočný. A vôbec by som sa nebál povedať i niekoľko slov na férovú obhajobu vinníkov. Lenže v takej krajine žijeme, preto budem ticho i ja.

O vine

Od počiatku je onen nechutný skutok policajtov prezentovaný médiami v náležitej dramatizácii, teda prirovnávaním ich činu k „esesáckym praktikám“ (link), „besniacim policajtom“ (link), „brutálnemu šikanovaniu“ (link) či „mučeniu“ (link). Pripusťme novinárom právo prifarbovať skutkovú podstatu činu podobnými výrazmi, ak majú pocit, že píšu pre bulvár. Celkom príznačné však je, že sa ani nepokúsili vysvetliť, o čo v kauze ide: že v tom čine policajtov sa premieta aj ich snaha vychovávať mladých "spratkov" - primitívnou metódou, ktorá však na Slovensku vôbec nie je výnimočná; že sú to radoví policajti, ktorí si zjavne potrebovali nájsť obeť, aby sa mohli „ukojiť“ aspoň z nejakého pocitu moci (pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím: veľmi podobným syndrómom trpia napríklad nižší štátni úradníci alebo sprievodcovia vo vlaku). A áno, je v nich aj kus nenávisti voči rase, s ktorou sa pri nepríjemných stretoch stretávajú v oveľa vyššej miere ako s tou „ich“.

Zdá sa, že niekto tu má v otázke viny celkom jasno, lenže takéto zjednodušenie odhaľuje neschopnosť vnímať oba skutky ako logický dôsledok toho, čo sa na východnom Slovensku deje. A týka sa to aj parlamentnej pravice, ktorá opäť raz nereaguje, alebo prezentuje povrchné, „politicky korektné“ postoje. Škoda, že nie sú schopní pripustiť zložitejší pohľad na problém. Ak by boli, mohli si konečne prisvojiť naspäť agendu, ktorá im patrí, ale ju už mnoho rokov ponechávajú – paradoxne – boľševikom.

Odvolávacia hra

SDKÚ a s ňou viacero občianskych združení a nadácií totiž kauzu okamžite zbagatelizovali na primitívne vytĺkanie politického kapitálu, požiadavkou odvolať Packu a Kaliňáka (link, link). Toť vsjo. Všetka česť Danielovi Lipšicovi, ktorý na túto odvolávaciu hru nepristúpil (link). Odvolávanie ministrov za skutky, za ktoré môžu len veľmi formálne a celkom nepriamo, má totiž možno pozitívny dopad z hľadiska preukazovania mravného kódexu spoločnosti (v tomto celkom súhlasím s Robertom Mistríkom (link)), ale z podobnej pozície sa zjavuje ďaleko väčší problém: ukazuje totiž ľuďom, že vyhadzovanie ľudí pre niečo, za čo reálne nezodpovedajú, je v podstate správna vec. „Profesionálni odvolávači“ tak ľuďom pripomínajú mizerných podnikateľov, ktorí sa svojich zamestnancov zbavujú pre fiktívne príčiny. Nehovoriac o tom, že takéto konanie podporuje v ľuďoch neférovú neúctu k verejnej službe, čo len prispieva k tomu, aby sa aj policajti správali v službe nemorálne.

SDKÚ si skrátka „odfajkla“ svoju opozičnú agendu a ostatná časť parlamentnej pravice sa na problém vykašľala úplne.

Prázdna slama

Keby som si nechcel zachovať politický kapitál, povedal by som, že svet nie je čiernobiely, tak, ako nie je čierny ani úbohý Jacek, zákerný vrah, a celkom bieli nie sú ani jeho vrahovia, cnostní vykladači zákona. Povedal by som, že Kieslowski by nemal problém ukázať obe strany zločinu, teda i to, že obeťami toho ponižovania boli detskí zlodeji, vlastne skupina zorganizovaných zlodejov, ktorí navyše pri lúpeži zranili dôchodkyňu. Povedal by som však aj to, že výchova ponižovaním je odporná, škodlivá a nesmierne hlúpa, ale má v ľuďoch hlboko zakorenenú tradíciu a podobne ako v prípade otroctva v USA potrvá liečba veľmi dlho. Vyjadril by som aj vôľu, aby títo zženštilí bratislavskí humanisti navštívili raz východné Slovensko, nech vidia, ako vyzerá strach vyjsť na ulicu, a nech si zájdu aj do rómskej osady, aby si konečne všimli, že Slovensko leží na obrovskej časovanej bombe, ktorou je život desiatok tisíc ľudí bez možnosti úniku z nalinkovaného zločinu.

Keby dnes naši pseudo-pravičiari neboli zaslepení vytĺkaním prázdnej slamy, mohli už dávno získať slušný kredit. Stačilo povedať málo: košickí policajti sú vinní a zaslúžia si prísny trest, ale podobné činy nezastavíme nekonečnou výmenou kádrov a vykrikovaním, kto všetko má odstúpiť. Košická kauza je prejavom problému, ktorý je oveľa vážnejší. Väčšina občanov dnes totiž komentuje kauzu celkom inak. Napríklad, že tí košickí policajti sú naozaj sprostí, keď pri tom vyťahovali kameru. Ohavný skutok týchto príslušníkov je totiž zvrátenou, ale celkom vysvetliteľnou reakciou na to, čo sa na „rómskom“ Slovensku deje.

A mohli pri tej príležitosti navrhnúť riešenia, ktoré snáď majú.

Kto však nájde odvahu chytať horúce hnedé uhlie?