S istou dávkou pragmatizmu by sme po zistení faktu, že slovenské lesné hospodárstvo (LH) sa má na tvorbe hrubého domáceho produktu podiel len 0,54 % (rok 2005, Ministerstvo pôdohospodárstva SR), mohli celý lesný sektor ponechať v stave, v akom je, aj keby bol zaťažený nadmernými reguláciami, nejasným, no o to glorifikovanejším verejným záujmom, či rozsiahlou vládnou kontrolou a zákazmi. Na Slovensku však rastie dopyt po drevnej hmote: či už v nábytkárskom, ale najmä celulózo-papierenskom priemysle, ktorý v posledných rokoch vykazuje solídny rast, alebo priamo v domácnostiach, ktoré začínajú čoraz živšie reagovať na zmenu cien energetických substitútov. Toto je dobrá príležitosť pre rast ponuky, ktorú zabezpečuje lesné hospodárstvo, tradičný a prirodzený zdroj podnikania na vidieku. Takúto príležitosť by mala vláda využiť a uvoľniť možnosti pre podnikanie v LH do tej miery, ktorá nezvýši riziká vzniku negatívnych externalít. Veľa faktov totiž nasvedčuje tomu, že skutočná liberalizácia podmienok podnikania v LH po roku 1989 ešte nenastala.
1. Štátne vlastníctvo a správa lesov.
Každá vláda, ktorá proklamuje svoj zámer „zabezpečiť neprivatizovateľnosť lesného majetku vo vlastníctve štátu“ (Programové vyhlásenie vlády, 2006), by mala byť schopná a povinná preukázať tie ukazovatele, ktoré podľa nej dokáže efektívnejšie zabezpečovať štátne vlastníctvo. Ekonomická výkonnosť, kvalitné životné prostredie, ponuka služieb verejnosti alebo služby iným podnikateľským subjektom (napríklad poľovníkom) však takýmito kritériami buď nie sú, alebo sú pre nedostatok porovnávacích údajov ťažko hodnotiteľné.
V prospech štátneho vlastníctva a správy lesov sa zvyknú prikladať tézy o ich tradícii, o lepšom technologickej či vzdelanostnej „výbave“ štátnych lesov. To je však pravda len v miere vnímania niekoľkých desaťročí. Ďaleko dlhšiu tradíciu i väčší plošný rozsah malo na Slovensku práve vlastníctvo neštátne a v podmienkach slobodného trhu je požičanie alebo podielové vlastníctvo technológií otázkou jednoduchého výmenného vzťahu a spontánnej koordinácie. Iste, „dohnať zameškané“ vo vlastníckom vzťahu k lesu si žiada svoj čas a ak existujú problémy, ktoré spôsobujú práve neštátni vlastníci, netreba ich bagatelizovať. Lenže neštátne vlastníctvo – na rozdiel od štátneho a centralizovaného – je prirodzené. Neštátne vlastníctvo má ďaleko lepšie predpoklady pre to, aby si budovalo dlhodobé partnerské vzťahy s odberateľmi jej produktov, aby znižovalo riziká vzniku negatívnych externalít, aby hospodárilo efektívne a prehľadne, aby rozširovalo svoje portfólio služieb (i pre verejnosť) a aby dôvodom pre výmenu vrcholového manažmentu firmy nebola len zmena jej vlastníka (v prípade štátneho vlastníctva sa tak u nás deje pri každej zmene vlády). Navyše miera korumpovania neštátnych vlastníkov (teda získavania nemorálnych výhod z výmenného vzťahu) je v porovnaní s chronicky známym a rozsiahlym korumpovaním správcov rôzneho štátneho majetku takmer zanedbateľná.
Ktoré ukazovatele štátnej správy a vlastníctva sú teda o toľko lepšie, že premôžu zmienené výhody vlastníctva neštátneho? Slovenské vlády na ne odpoveď zatiaľ nedali.
2. Regulácie podnikania.
Slovenská a česká legislatíva patria z pozície záväznosti lesnej legislatívy k najregulatívnejším v porovnaní s viacerými vyspelými krajinami Európy (výstupy známej štúdie Jiřího Olivu venovanej tejto téme sme publikovali i v zborníku KI). Napriek tomu, že vlády mnohých krajín EÚ nezaväzujú podnikateľov povinnosťou odbornej správy lesov, spracovávania lesných hospodárskych plánov, obmedzenia holorubov a mnohých kontrolných a preventívnych vládnych opatrení, kvalita ich lesov a ekonomická výkonnosť LH sú na vyššej úrovni než u nás.
Výrazné riziká pre slobodu podnikania prináša aplikácia sústavy chránených území NATURA 2000 v slovenských podmienkach, predovšetkým chránených vtáčích území, ktoré stanovujú striktné zákazy pre vykonávanie mnohých súčastí štandardnej lesohospodárskej činnosti. Navyše, tieto územia „nakupuje“ vláda často bez adekvátneho jednania so všetkými vlastníkmi dotknutých lesov a bez ich súhlasu. Ďalšie obmedzenia súvisia s možnosťou delimitácie lesného pôdneho fondu a zákazom obchodovania s lesnými pozemkami vo vlastníctve štátu.
Štátne vlastníctvo lesných pozemkov a nadmerné regulácie podnikania sú zbytočnými vládnymi krokmi, ktoré brzdia rozvoj lesného hospodárstva na Slovensku. Intervenčné zásahy vlády spôsobujú podnikateľom nielen zvyšovanie ich nákladov (napríklad administratívnych), ale najmä znižovanie ich potenciálnych príjmov. Presnú ekonomickú kvantifikáciu dopadov vláda nepozná a ani nie je možné ju získať s dostatočnou presnosťou. O tom dôležitejšie je prehodnotiť reálnu potrebu každého preventívneho opatrenia, ktoré vláda uplatňuje v lesnej politike.
Liberalizácie lesného hospodárstva sa netreba báť.
Text je zhustenou verziou autorovej prednášky na konferencii KI „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva v SR“, Ružomberok, 7.11.2006, celá štúdia bude publikovaná v zborníku príspevkov z konferencie.
Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, október 2006.
Príspevky
