28 októbra 2005

Hospodárske noviny, 27.10.2005:
Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.

Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.

Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.

Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.

25 októbra 2005

Sme, 25.10.2005: Agrodotácie - morálny problém

Podnikateľské aktivity vysokých štátnych úradníkov z Ministerstva pôdohospodárstva SR odhalili ďalší morálny problém, ktorý so sebou nesie podpora poľnohospodárov z verejných financií. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon i jeho štátny tajomník Marián Radošovský sú, resp. boli v istom čase spoločníkmi firiem, ktoré poberali dotácie z verejných zdrojov. Zvrchovanú právomoc rozhodnúť o pridelení tejto podpory má však práve minister Simon. Akokoľvek transparentný by bol proces prideľovania dotácií, nemení to váhu argumentov, ktoré v rozhodovaní o etike toho, či si podnikateľ môže sám prideliť dotáciu z daní občanov, hovoria v jasný neprospech oboch vysokých štátnych úradníkov.

Už v roku 2002, keď sme sa v našom inštitúte venovali analýze rizík korupcie v agrárnej politike, poukazovali sme na fakt, že žiadne dotačné tituly nie sú automaticky nárokovateľné. Nevýrazná hranica ich "čistoty" vedie len cez porovnanie dvoch údajov: počtu firiem uchádzajúcich sa o dotácie spolu s objemom financií, ktoré požadovali, oproti tým, ktoré boli pridelené. V tomto porovnaní boli v rokoch 2000 - 2004 "najčistejšími" dotáciami tie, ktoré boli udelené na znevýhodnené oblasti. Ani tieto dotácie však neboli celkom transparentné, pretože kritériá, na základe ktorých sa mohli podnikatelia o ne uchádzať, boli dosť nepresné i manipulovateľné (najmä bonitované pôdnoekologické jednotky).

Oveľa netransparentnejšie však bolo prideľovanie dotácií na také opatrenia, možnosť spätnej kontroly ktorých bola minimálna. Týkali sa najmä podpory zúrodňovacích opatrení či ekologických programov (bez možnosti účinnej kontroly toho, čo a v akom množstve sa do pôdy naozaj dostalo), ale aj rekonštrukcie technológií, ktoré dávali priestor na rôzne netransparentné operácie. Tieto dotácie boli zároveň oveľa menej nárokovateľné, ba naopak, pri niektorých položkách išlo skôr o "výberový" spolok podnikateľov, ktorí v nich vedeli "chodiť" (napríklad zúrodnenie ťažkých pôd). Tento typ dotácií tvoril v roku 2003 najmenej 2,5 milióna korún z príjmov firmy ministra Simona, u štátneho tajomníka Radošovského najmenej jeden milión korún.

Poberanie dotácií oboma štátnymi úradníkmi nedokazuje ich úmyselné obohacovanie sa. Vysoko rizikové dotácie poberá podnes prevažná väčšina podnikateľov na pôde a objem priznaných dotácií pre oboch úradníkov sa nejaví byť výrazne vyšší (napr. v prepočte na výmeru pôdy) než pre iných podnikateľov. Taktiež je faktom, že práve Simonovo ministerstvo výrazne skvalitnilo prístup k informáciám o podnikateľoch poberajúcich dotácie a obaja úradníci svoje podnikateľské aktivity zverejnili ešte pred nástupom do funkcií. "Kauza" ministrov by preto mala byť predovšetkým kritériom pre budúcnosť. Ministrom sa nemôže stať ktokoľvek a jedným z mnohých obmedzení pre kandidátov na túto funkciu musí byť i neprepojenosť na podnikateľské prostredie, ktoré môže získavať prospech z verejných zdrojov.

Najväčšie riziká korupcie na Slovensku sa netýkajú dotácií, ktoré poberajú štátni úradníci. To je len malý zlomok zo sumy, ktorú môžu štátni úradníci získať v závetrí a nekontrolovateľne zo správy mnohomiliardového majetku, ktorý zostáva zbytočne vo vlastníctve štátu. Korupcia totiž nie je javom infikujúcim verejnú správu zvonka, ale naopak, je jedným z jej prirodzených, avšak veľmi negatívnych sprievodných znakov. Paradoxom je, že chceme odvolať ministra pre "maliny", a nie jeho neschopnosti znížiť podiel majetku štátu v obrovských štátnych podnikoch, ktoré patria pod rezort ministerstva pôdohospodárstva (najmä Lesy SR a niekoľko menších), i v desiatkach príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré sa pod jeho vedením nezefektívňujú vôbec alebo len veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že minister dokáže vylobovať pre farmárov miliardu na dotácie, ale výrazne nižšiu sumu potrebnú na veľmi dôležité urýchlenie pozemkovej reformy (prospešnej najmä pre farmárov) už nie.

Kauza ministra i jeho štátneho tajomníka zahmlieva oveľa vážnejšie dôvody na ich odvolanie.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. októbra 2005.