08 decembra 2006

Hospodárske noviny, 7.12.2006:
Korupcia pozemkového fondu


Poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina predložili návrh zákona, ktorý má zmeniť spôsob vymenovania správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu (SPF). Táto činnosť bola doteraz v kompetencii vlády, avšak po schválení novely príslušného zákona má najvyššie orgány fondu vymenovať výhradne minister pôdohospodárstva, ktorým je v súčasnosti Miroslav Jureňa (taktiež za ĽS-HZDS). V čom je problém tohto návrhu?

SPF je inštitúcia, ktorá spravuje štátnu pôdu a nakladá s pôdou nezistených vlastníkov. V roku 2005 prenajímala štátnu pôdu na výmere tvoriacej takmer 7,5 percenta poľnohospodárskej pôdy, pôdu nezistených vlastníkov na rozlohe takmer štvrtiny z celej výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Príjem z tohto prenájmu v roku 2005 presiahol 300 miliónov korún, príjem z predaja štátnej pôdy bol takmer 125 miliónov korún. Ak by štátna pôda mohla byť obchodovateľná v širšej miere než je dnes (to je však viazané na politickú vôľu vlády prestať brániť predaju štátnej pôdy občanom), príjem z jej predaja by pri trhových cenách podľa našich prepočtov výrazne presiahol hranicu 10 mld. Sk. V hodnote aktív tak patrí SPF medzi najväčšie "podniky" na Slovensku.

SPF nie je súkromným vlastníkom pôdy a nedisponuje teda "vnútornou predispozíciou" stanovovať trhovú cenu, preto je transparentnosť jeho pôsobenia v trhovom priestore prenájmov a predajov pôdy mimoriadne ohrozená. Účinný spôsob, akým je možné aspoň výraznejšie eliminovať riziká korupcie v hospodárení s majetkom takej obrovskej hodnoty, spočíva v nájdení mechanizmu, ktorým by bolo vedenie SPF oddelené od vplyvu vysokých úradníkov verejnej správy a pridružené pod vplyv organizácií, ktoré budú mať lepšie predpoklady na to, aby hospodárenie fondu "strážili".

Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu), nie je dokonca vôbec potrebné a ani žiaduce, aby vymenovanie jeho vedenia bolo v kompetencii ministra pôdohospodárstva alebo vlády. Túto úlohu by pokojne mohla prevziať komisia zástupcov zväčša mimovládnych odborných, profesijných a záujmových združení. To, že doteraz túto činnosť robila vláda, bolo podobne zlé riešenie. Aj v dôsledku toho sa po každej zmene politických síl menilo vedenie fondu a ešte nie tak dávno prenikali na verejnosť informácie napríklad o podivných výletoch zamestnancov fondu na Ďaleký východ. Zvýšenie koncentrácie moci nad fondom do rúk jediného ministra však riziká netransparentného hospodárenia fondu ešte zvýšia.

Návrh poslancov ĽS-HZDS na posilnenie kompetencií ministra pôdohospodárstva pripomína "opatrenia" rezortných ministrov Petra Baca (ĽS-HZDS) a Pavla Koncoša (SDĽ) pri vymenovaniach úradníkov, ktorí rozhodovali o udeľovaní dotácií poľnohospodárom v rokoch 1994 - 2002. I Vtedy o nich rozhodoval minister pôdohospodárstva. Ich dôsledkom boli rozsiahle zistenia kontrolných orgánov o "šafárení" s dotáciami v rezorte. Bez ohľadu na výsledok návrhu poslancov za HZDS sa zdá, akoby v istých postupoch boli predstavitelia tejto strany nepoučiteľní.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 7. decembra 2006

03 novembra 2006

Konzervatívne listy, 2006/10:
Východiská reformy lesného hospodárstva

S istou dávkou pragmatizmu by sme po zistení faktu, že slovenské lesné hospodárstvo (LH) sa má na tvorbe hrubého domáceho produktu podiel len 0,54 % (rok 2005, Ministerstvo pôdohospodárstva SR), mohli celý lesný sektor ponechať v stave, v akom je, aj keby bol zaťažený nadmernými reguláciami, nejasným, no o to glorifikovanejším verejným záujmom, či rozsiahlou vládnou kontrolou a zákazmi. Na Slovensku však rastie dopyt po drevnej hmote: či už v nábytkárskom, ale najmä celulózo-papierenskom priemysle, ktorý v posledných rokoch vykazuje solídny rast, alebo priamo v domácnostiach, ktoré začínajú čoraz živšie reagovať na zmenu cien energetických substitútov. Toto je dobrá príležitosť pre rast ponuky, ktorú zabezpečuje lesné hospodárstvo, tradičný a prirodzený zdroj podnikania na vidieku. Takúto príležitosť by mala vláda využiť a uvoľniť možnosti pre podnikanie v LH do tej miery, ktorá nezvýši riziká vzniku negatívnych externalít. Veľa faktov totiž nasvedčuje tomu, že skutočná liberalizácia podmienok podnikania v LH po roku 1989 ešte nenastala.

1. Štátne vlastníctvo a správa lesov.

Každá vláda, ktorá proklamuje svoj zámer „zabezpečiť neprivatizovateľnosť lesného majetku vo vlastníctve štátu“ (Programové vyhlásenie vlády, 2006), by mala byť schopná a povinná preukázať tie ukazovatele, ktoré podľa nej dokáže efektívnejšie zabezpečovať štátne vlastníctvo. Ekonomická výkonnosť, kvalitné životné prostredie, ponuka služieb verejnosti alebo služby iným podnikateľským subjektom (napríklad poľovníkom) však takýmito kritériami buď nie sú, alebo sú pre nedostatok porovnávacích údajov ťažko hodnotiteľné.

V prospech štátneho vlastníctva a správy lesov sa zvyknú prikladať tézy o ich tradícii, o lepšom technologickej či vzdelanostnej „výbave“ štátnych lesov. To je však pravda len v miere vnímania niekoľkých desaťročí. Ďaleko dlhšiu tradíciu i väčší plošný rozsah malo na Slovensku práve vlastníctvo neštátne a v podmienkach slobodného trhu je požičanie alebo podielové vlastníctvo technológií otázkou jednoduchého výmenného vzťahu a spontánnej koordinácie. Iste, „dohnať zameškané“ vo vlastníckom vzťahu k lesu si žiada svoj čas a ak existujú problémy, ktoré spôsobujú práve neštátni vlastníci, netreba ich bagatelizovať. Lenže neštátne vlastníctvo – na rozdiel od štátneho a centralizovaného – je prirodzené. Neštátne vlastníctvo má ďaleko lepšie predpoklady pre to, aby si budovalo dlhodobé partnerské vzťahy s odberateľmi jej produktov, aby znižovalo riziká vzniku negatívnych externalít, aby hospodárilo efektívne a prehľadne, aby rozširovalo svoje portfólio služieb (i pre verejnosť) a aby dôvodom pre výmenu vrcholového manažmentu firmy nebola len zmena jej vlastníka (v prípade štátneho vlastníctva sa tak u nás deje pri každej zmene vlády). Navyše miera korumpovania neštátnych vlastníkov (teda získavania nemorálnych výhod z výmenného vzťahu) je v porovnaní s chronicky známym a rozsiahlym korumpovaním správcov rôzneho štátneho majetku takmer zanedbateľná.

Ktoré ukazovatele štátnej správy a vlastníctva sú teda o toľko lepšie, že premôžu zmienené výhody vlastníctva neštátneho? Slovenské vlády na ne odpoveď zatiaľ nedali.

2. Regulácie podnikania.

Slovenská a česká legislatíva patria z pozície záväznosti lesnej legislatívy k najregulatívnejším v porovnaní s viacerými vyspelými krajinami Európy (výstupy známej štúdie Jiřího Olivu venovanej tejto téme sme publikovali i v zborníku KI). Napriek tomu, že vlády mnohých krajín EÚ nezaväzujú podnikateľov povinnosťou odbornej správy lesov, spracovávania lesných hospodárskych plánov, obmedzenia holorubov a mnohých kontrolných a preventívnych vládnych opatrení, kvalita ich lesov a ekonomická výkonnosť LH sú na vyššej úrovni než u nás.

Výrazné riziká pre slobodu podnikania prináša aplikácia sústavy chránených území NATURA 2000 v slovenských podmienkach, predovšetkým chránených vtáčích území, ktoré stanovujú striktné zákazy pre vykonávanie mnohých súčastí štandardnej lesohospodárskej činnosti. Navyše, tieto územia „nakupuje“ vláda často bez adekvátneho jednania so všetkými vlastníkmi dotknutých lesov a bez ich súhlasu. Ďalšie obmedzenia súvisia s možnosťou delimitácie lesného pôdneho fondu a zákazom obchodovania s lesnými pozemkami vo vlastníctve štátu.

Štátne vlastníctvo lesných pozemkov a nadmerné regulácie podnikania sú zbytočnými vládnymi krokmi, ktoré brzdia rozvoj lesného hospodárstva na Slovensku. Intervenčné zásahy vlády spôsobujú podnikateľom nielen zvyšovanie ich nákladov (napríklad administratívnych), ale najmä znižovanie ich potenciálnych príjmov. Presnú ekonomickú kvantifikáciu dopadov vláda nepozná a ani nie je možné ju získať s dostatočnou presnosťou. O tom dôležitejšie je prehodnotiť reálnu potrebu každého preventívneho opatrenia, ktoré vláda uplatňuje v lesnej politike.

Liberalizácie lesného hospodárstva sa netreba báť.

Text je zhustenou verziou autorovej prednášky na konferencii KI „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva v SR“, Ružomberok, 7.11.2006, celá štúdia bude publikovaná v zborníku príspevkov z konferencie.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, október 2006.

11 októbra 2006

.týždeň, č. 40/2006:
Radikálni environmentalisti

Čaká nás hladomor a boj o vodu. Pandémie, špina, vojny. Poškodené zdravie, impotencia a skracovanie dĺžky života. A čo je najhoršie: odcudzenie sa prírode a strata lásky medzi ľuďmi. Vitajte vo svete radikálnych environmentalistov.

Väčšina z nás sa už určite stretla s náboženskými fanatikmi, ktorí – postávajúc po uliciach, či obchádzajúc naše príbytky – chrlia zo seba učenie o blížiacom sa konci sveta, nabádajú ľudí na „prebudenie sa“ a na zmenu ich správania. Radikálni environmentalisti v tomto nie sú veľmi odlišní: aj oni upozorňujú na svet rútiaci sa ku katastrofe (globálnej ekologickej kríze), aj oni presadzujú zmenu správania ľudí („zvnútra“, ale aj vládnymi zásahmi) a ani oni k svojej argumentácii nepotrebujú reálne fakty. Radikálny environmentalizmus je ideológiou, ktorá podkopáva samotné základy našej civilizácie.

.ideové základy

Úvahy o blížiacom sa kolapse civilizácie neboli vždy doménou radikálnych environmentalistov. Politickí ekonómovia ich predkladali už pred viac ako dvomi storočiami. Najvýznamnejším ekonómom prírodných zdrojov v 18. storočí bol reverend Thomas Robert Malthus, profesor politickej ekonómie, pochádzajúci z dobre situovanej rodiny (priateľmi jeho otca boli napríklad filozof David Hume či Jean-Jacques Rousseau).

Malthus vydal v roku 1798 Esej o princípoch populácie, v ktorej poukazoval na rozpor medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým rastom prostriedkov na jej obživu. Podľa tejto štúdie mala v polovici 19. storočia nastať globálna kríza zdrojov s následkom hladomoru. Hoci už čoskoro sa ukázali Malthusove predpovede ako nepravdivé, začiatkom devätnásteho storočia publikoval iný významný ekonóm David Ricardo prácu, ktorá poukazovala na podobný problém v súvislosti s produkčnou degradáciou poľnohospodárskej pôdy pri jej využívaní. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa problematike spotreby zdrojov venoval Harold Hotelling, ktorý v roku 1930 sformuloval tézu o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, pričom navrhol manažment optimalizácie spotreby „konečných“ zdrojov.

.súčasnosť

Akýkoľvek oprávnený mohol byť vedecký objekt skúmania i osobná starosť ekonómov o problém znižovania objemu „fyzicky obmedzených“ zdrojov, vývoj v druhej polovici dvadsiateho storočia ich obavy spoľahlivo vyvrátil. To, čo sa udialo v posledných desaťročiach (v širšom meradle sa však deje v dejinách nepretržite), je totiž na prvý pohľad nepochopiteľné i šokujúce: zatiaľ čo rýchlo rastie počet obyvateľov na Zemi a s ním i objem „spotrebovaných“ surovín, cena týchto surovín neustále klesá. Pokles ceny prírodných zdrojov (očistený o infláciu a vládne zásahy do cien) nemôže byť totiž zapríčinený ničím iným než znížením ich vzácnosti, teda zmenou ich ponuky alebo dopytu. Keďže dopyt po surovinách celkovo rastie, znamená to, že rastie i objem ich spotreby. Tak sa dostávame k príčinám poklesu ceny. Prvou z nich je, že mnohé zo surovín sú nahrádzané rôznymi lacnejšími substitútmi (napríklad drevné palivo zemným plynom), čo „odľahčuje“ záujem o ne.

Oveľa dôležitejším faktorom však je, že technologický rozvoj umožňuje nachádzať a čerpať stále z väčšieho počtu ložísk týchto surovín. To znamená, že objem „dostupných“ zdrojov – paradoxne – neustále rastie. Doposiaľ nedocenený prínos pre ekonómiu prírodných zdrojov priniesla rakúska ekonomická škola a jej zistenia, že práve slobodný trh – teda nie socialistický, založený na regulácii cien surovín – dokáže optimalizovať alokáciu zdrojov. V celej histórii ľudstva sa totiž využitie zdrojov mení tak, že hneď ako stúpne cena konkrétnej suroviny, zvyšuje sa pravdepodobnosť jej nahradenia lacnejšou surovinou (menej vzácnou). V praxi to znamená, že v podstate žiaden zdroj nie je vyčerpateľný, pretože v istom momente sa dopyt po ňom začne zásadne znižovať, dokonca sa môže úplne stratiť.

V ekonómii prírodných zdrojov sa najvýraznejším pokračovateľom tradícií klasického ekonomického liberalizmu stal Julian L. Simon. Vo svojej práci Ultimate Resource II (jej preklad vyšiel nedávno v češtine) predložil množstvo dôkazov o dlhodobom poklese cien a raste zásob strategických surovín v 20. storočí. Mimochodom, práve Simon bol v roku 1980 autorom legendárnej stávky s biológom a svetovo známym „katastrofológom“ Paulom Ehrlichom. Simon sa stavil, že cena piatich Ehrlichom ľubovoľne vybraných prírodných zdrojov bude o desať rokov nižšia – teda stanú sa menej vzácnymi. Zlé jazyky tvrdia, že Paul sa po vyhodnotení stávky k plateniu veľmi nemal...

.prečo to tak je?

Iste je zaujímavá otázka, prečo toľkí skvelí ekonómovia verili jednému z najrozšírenejších environmentálnych mýtov súčasnosti, teda téze o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. V zásade to má tri príčiny:

1. Zlá definícia zásob prírodného zdroja. V minulosti sa pri odhade zdrojov uplatňoval jednoduchý „inžiniersky“ výpočet, teda vydelenie odhadu takzvaných preverených zdrojov ich ročnou spotrebou. Takýto prístup však nemohol brať do úvahy schopnosť človeka získavať zdroje s oveľa vyšš mi nákladmi ťažby, teda pri výrazne vyššej cene. Napríklad problém pitnej vody v Afrike nespočíva v jej „nedostupnosti“ (voda tvorí totiž až 70 percent povrchu Zeme), ale v nákladnosti jej „ťažby“ a prepravy ku koncovému spotrebiteľovi.

2. Nepochopenie schopností ľudského poznania. Prognózy spotreby zdrojov zlyhávajú na nemožnosti odhadnúť technologický rozvoj, teda schopnosť ľudského umu nachádzať nové spôsoby ťažby, alebo tvoriť a využívať nové suroviny ako aj zefektívňovať ich použitie. To sa pred 200 rokmi nedalo veľmi očakávať. Nebyť technologického rozvoja poľnohospodárstva, pri dnešnom stave populácie by výmera pôdy mohla byť naozaj fyzicky „nedostačujúca“ na pokrytie ponuky. V súčasnosti však máme problém úplne opačný: Európska únia rozdáva peniaze poľnohospodárom, ktorých produkty už nikto nepotrebuje, len preto, lebo si úradníci myslia, že je dobré udržať ich produkciu...

3. Nepochopenie povahy a podstaty prírodných zdrojov. Prírodné zdroje sú samy osebe (bez prítomnosti človeka) bezcenné. Jediným skutočne vzácnym zdrojom je človek, ktorý prisudzuje niektorým zdrojom hodnotu – iba pre neho majú cenu. Ropa bola tisíce rokov zbytočnou a škodlivou látkou a po jej požití dochli na arabských poliach hospodárske zvieratá. Iba človek z nej spravil strategickú surovinu 20. storočia.

.socializmus

Paradoxom moderného sveta je, že o čo mizivejšie je dnes postavenie malthusiánskej pozície v súčasných ekonomických smeroch, o to výraznejšie ju presadzujú radikálni environmentalisti a čoraz silnejšiu pozíciu zaberá vo verejnej mienke i v praktickej environmentálnej politike vyspelých krajín.

Demokracia je príliš zraniteľná a priľnavá k populizmu a socializmu. Vedie k snahe vlád získavať mandát širokej verejnosti na posiľovanie svojej moci práve prostredníctvom demagogického strašenia. Pozíciu radikálnych environmentalistov to len posilňuje.

.radikáli

Kto to teda sú, všetci tí Meadowsovci, Tofflerovci, Brundtlandtová, Ehrlich, Gore, Keller, ktorí zotrvávajú na prekonaných malthusiánskych pozíciách vyčerpateľnosti prírodných zdrojov a ktorí napriek tomu požívajú taký vysoký spoločenský kredit či priamo výkonnú moc? Kto sú organizácie ako Greenpeace, BirdLife International, Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) či Spoločnosť na ochranu vtákov, ktoré majú taký vplyv na politické rozhodovanie, že dokážu presadiť tvrdé a zbytočné sankcie proti vlastníctvu? Spoločným znakom týchto ľudí je, že zväčša nie sú ekonómovia a/alebo nepoužívajú korektné argumentačné postupy. Drvivú väčšinu z nich tvoria ľudia z prostredia prírodných a humanitných odborov (ekológia, biofyzika, sociológia, filozofia).

Druhým spoločným znakom je, že sa až príliš často odchyľujú od racionálnej argumentácie smerom k prezentovaniu všeobecných fráz, filozofických rozjímaní a nesúvislých, ale o to katastrofickejšie vyzerajúcich faktov. Kultovú štúdiu manželov Meadowsovcov Limity rastu postihla prakticky okamžite po jej vydaní rozsiahla a zdrvujúca odborná kritika (o štyri roky neskôr sa od nej dištancovali dokonca aj ich „patróni“ z Rímskeho klubu), práce Tofflerovcov pripomínajú skôr rétorické cvičenia komunistov z 50. rokov a Brundtlandtovej koncept „udržateľného rozvoja“ je formulačne taký nejasný, že z neho nie je možné vôbec nič odvodiť. U nás sa množstvo prác Mikuláša Hubu zameriava predovšetkým na publikovanie údajov o rastúcej spotrebe zdrojov, teda „malthusiánskych“ informácií, ktoré sú z hľadiska hodnotenia stavu a možností zlepšovania kvality životného prostredia úplne bezcenné.

Tretím spoločným znakom radikálnych environmentalistov je skutočnosť, že všetci priamo či nepriamo podporujú vládne zásahy do podnikateľských slobôd a vlastníckych práv. Medzi radikálmi ťažko nájdete niekoho, kto by presadzoval trhovo konformné nástroje ochrany životného prostredia, založené na posilňovaní vlastníctva a presadzovaní a vymáhaní prirodzených práv. Radikálni environmentalisti sú zväčša extrémni socialisti, presvedčení o tom, že svet sa rúti do globálnej ekologickej katastrofy, ktorú spôsobili kartely a korporácie, teda dravý kapitalizmus. Podľa ich presvedčenia a videnia sveta má štát oveľa lepšie predpoklady na garantovanie kvalitného životného prostredia než práca súkromných vlastníkov.

Štvrtý spoločný znak radikálnych environmentalistov spočíva v ich pohľade na spotrebovávanie zdrojov, ktoré považujú za nespochybniteľné zlo. Tento pohľad však nie je pohľadom na svet z pozície Roberta Malthusa, teda z pozície človeka, ale z pozície prírodného zdroja, respektíve, ich pohľadom na to, čo si asi myslí prírodný zdroj o svojom spotrebovávaní. Lenže to už nie je svet ľudí – jediných živých organizmov, ktoré prešli prahom reflexie, teda obdarených schopnosťou uvedomovať si vlastné konanie a jeho dôsledky.

.namiesto záveru

O pohnútkach radikálnych environmentalistov nevieme veľa. Mnohí z nich sú možno len ekonomicky nevzdelaní, iní možno slepo veria v posvätnosť štátnej moci a ďalší sú len detinsky vystrašení z faktu, že na svete sú i ľudia, ktorí zlyhávajú. No mnoho je i takých, ktorí už objavili obzor moci, čo sa im šírením demagógie strachu vynára. Dnes ovládajú environmentálnu politiku Európskej únie a zdatne prenikajú systémom vlády v USA.

Radikálni environmentalisti sú nenápadní nepriatelia slobody.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 40, 3.10.2006

02 októbra 2006

Konzervatívne listy, 09/2006:
Robert a dialektika cien

Človek by neveril, aká napínavá a vnútorne rozorvaná bytosť môže byť cena. Teda, aby sme boli presní: nie akákoľvek cena, ale cena regulovaná. Cena neregulovaná má totiž na verejnosti svoj rešpekt a trvalú spoločenskú hodnotu, pretože s ňou musia byť spokojní všetci – na rozdiel do ceny regulovanej, s ktorou nemusí byť spokojný nikto.

Napríklad cena benzínu, čo je nejakých štyridsať korún za liter. Jej rozorvanosť spočíva v tom, že sa v nej bijú tri znepriatelené strany. Najväčší diel, takmer polovicu z celej sumy, tvoria poctivé, charakterovo sympatické koruny, ktoré odvádzame štátu. Nie preto, že by mal štát nejaké náklady s výrobou či predajom benzínu koncovému spotrebiteľovi, ba ani preto nie, aby sa – nedajbože – štát na našich korunách obohatil. Štát si ich berie preto, lebo ich potrebuje na užitočné účely. Napríklad na dotácie poľnohospodárom. Navyše, ako vieme, benzín je vo svojej podstate nežiadúca látka, ktorá poškodzuje okolie. A preto je dobré, vravia vlády, aby sme benzínu míňali čo najmenej. A preto je vraj dobré, aby cena benzínu bola oveľa vyššia, než by bola bez vládnej regulácie.

Potom je tu druhá časť ceny, ktorá tvorí veľkú väčšinu z tej druhej polovice. Náklady na zakúpenie a dovoz ropy. Tieto peniaze už nevyzerajú ktovieako sympaticky. Vraj so okolo nich točia rôzne nespoľahlivé kádre, „týpkovia“ s kalašnikovmi a tak. Lenže – čo nás do toho? My sme predsa národ holubičí a nebudeme si robiť ťažkú hlavu z toho, od koho čo kupujeme. Ešte by sa mohli prestať s nami kamarátiť.

Nuž, a napokon je tu najmenší diel, sotva päť korún, zdanlivo sumička. Tá však patrí... ako to nazvať... skrátka monopolom. Ba čo viac, monopolom maďarským. Treba povedať, že tieto peniaze im nedávame preto, že by nás do toho nútili, alebo že by sa – nedajbože – chceli na nás obohatiť. Z ropy vyrábajú benzín. Isto však chápete, že je rozdiel medzi tým, ak vláda zo svojho „dobrého“ dielu obdaruje našich farmárov za to, že nechajú pôdu úhorom, a situáciou, keď si človek pracujúci v nejakej monopolnej firme kúpi zo svojho „zlého“ dielu od nášho farmára nejaký produkt. Ako vraví náš Robert, zderstvo monopolov nemôžeme pripustiť.

Dialektika ceny ostáva málo skúmanou v časoch, v ktorých sa vláda nestará aspoň do toho, kto má aký príjem. Iné je, keď sa celej veci chopia socialisti, ktorí chcú všetkým dobre. Tí naši sa rozhodli, že najväčší diel z ceny benzínu – teda ten, ktorý môžu oni sami a veľmi jednoducho zmenšiť tým, že nebudú míňať tam, kde to nie je potrebné – zmenšovať netreba. Tvrdia, že vysoká cena benzínu je dobrá pre náš ľud a jeho životné prostredie. Títo istí ľudia však zároveň tvrdia, že vysoká cena benzínu nie je dobrá pre náš ľud a že je potrebné znížiť ju o pár halierov, o ktoré vraj nás zdiera monopol. Takto nám v jednej cene benzínu vznikli hneď ceny tri: tá najväčšia je dobrá a mala by byť čo najväčšia, o tú druhú sa nestaráme a tá tretia, najmenšia, tá by mala byť čo najmenšia. Celkovo však cena musí klesnúť – pre náš ľud – a zároveň stúpnuť – opäť pre náš ľud.

Zdá sa Vám to príliš ťažké na pochopenie? Nuž, zhrňme si to ešte raz. Presne tak, ako v Jožovi Rážovi môže byť naraz „áno“ i „nie“, tak i v Robertovom presvedčení môže byť vysoká cena benzínu súčasne dobrá i zlá a dobrá cena benzínu vysoká i nízka zároveň. Alebo, ak chcete: komu ako a od koho koľko. Ak vám ešte nedošlo, kto tu koho ťahá za nos, potom vám ostáva už len to Orwellovské: dva a dva sú tri. Alebo aj päť.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, 2006/09

20 septembra 2006

Hospodárske noviny, 20.9.2006:
Prechádzka lesom a právo

Tri správy tohto leta zvýraznili problém, ktorému sme sa doteraz nevenovali. Podľa prvej štátne vojenské lesy sa rozhodli postaviť okolo svojho pozemku na Záhorí plot. Podľa druhej zamestnáva veľká a prosperujúca súkromná firma na východnom Slovensku Rómov zberom húb z okolitých lesov. Treťou správou je rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého je prevod vlastníctva pozemkov neznámych vlastníkov na štát v rozpore s ústavou.

Čo majú tieto správy spoločné? Je ním zásadný konflikt o podstatu vlastníckeho práva k pôde na Slovensku. Rozhodnutie ÚS patrí totiž v oblasti zásahov vlád do vlastníckych práv k pôde skôr k výnimočným prípadom, ktoré sa stali objektom jeho skúmania. Zdá sa, že nemalú úlohu v tom zohráva i fakt, že ústava neposkytuje dostatočnú ochranu pred zlým uplatnením „verejného záujmu“, teda vládnymi obmedzeniami vlastníctva pozemkov. Podľa ústavy je totiž vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Jednoznačnú definíciu toho, čo je „nevyhnutná miera“ a čo „verejný záujem“, však neobsahuje nielen ústava, ale ani žiadna iná právna norma.

Medzi spoločenské a ekologické „funkcie“ lesa patrí i voľný vstup a užívanie niektorých produktov lesa verejnosťou. Voľný vstup do lesa je možno „historickou“, ale stále len nežiaducou reguláciou vlády, ktorá zvýhodňuje jednu skupinu občanov – tých, ktorí les nevlastnia – oproti druhej, ktorá les vlastní. Navyše tento stav zhoršuje i environmentálnu kvalitu lesov.

Istotne nie je ľahké akceptovať skutočnosť, že k prirodzeným právam vlastníka patrí i možnosť ohradiť si svoj pozemok plotom, aj spoplatňovať zber húb, či dokonca samotný vstup do lesa. Ešte bolestivejšie musí byť prijatie faktu, že vláda svojimi neefektívnymi obmedzeniami prirodzených práv vlastníkov neprispieva k zachovaniu mimoprodukčných funkcií lesa, ale práve naopak, ich rozvoj spomaľuje. Túto diskusiu však už treba začať a problém riešiť. Voľný vstup verejnosti do lesa je totiž ukážkovým príkladom zlyhania vlád, ktoré sa rozhodli odobrať časť práv majiteľov pozemkov bez racionálneho dôvodu, ba čo viac, neplatiť im za túto svoju „avantúru“ ani korunu.

Autori:
Juraj Vanko, Radovan Kazda

Text vyšiel v denníku Hospodárske noviny dňa 20.9.2006

19 septembra 2006

Sme, 19.9.2006:
Zber húb patrí na trh,
neznevýhodňujme vlastníkov lesa

Začiatok hubárskej sezóny a konflikt obyvateľov Záhoria nespokojných s ohradením okolitých vojenských lesov plotom zvýšili pozornosť verejnosti o problematiku vlastníckych práv k lesným pozemkom. Vlastníci lesov nechcú púšťať hubárov do lesa (SME, 5. 9.), pretože to považujú za zásah do ich súkromného majetku. Verejnosť však považuje vstup do lesa za svoje prirodzené právo.


Lesné pozemky sú nehnuteľnosťou, majú svojho vlastníka a z hľadiska ochrany vlastníctva by mali byť rovnocenné s vlastníctvom porovnateľných nehnuteľností. Lenže nie je to tak. To, že nemáme právo voľne vstupovať do cu­dzích nehnuteľností, akými sú súkromné domy a byty, fabriky či poľnohospodárske pozemky bez súhlasu ich majiteľa, považujeme za celkom prirodzené, rovnako ako fakt, že nemôžeme voľne užívať niektorú súčasť tohto cu­dzieho majetku. Takéto právo nám napokon neprisudzuje ani žiadna právna norma. Jedinú výnimku tvoria práve lesné pozemky. Lesný zákon totiž priamo definuje právo verejnosti vstupovať na väčšinu lesných pozemkov a zbierať niektoré ich plody.

Historická tradícia

Prečo je to tak? Istotne v tom zohráva svoju úlohu historická tradícia i veľká rozšírenosť vlastníctva lesov zo strany štátu, obcí a čiastočne i urbariátu. Najmä však desaťročia komunistických vlád priviedli verejnosť k falošnému vedomiu kolektívneho vlastníctva. Súčasné vlády preto pragmaticky ponechávajú tieto obmedzenia vlastníctva „v prospech väčšiny“ a udržiavajú tak stav, ktorý má množstvo negatívnych dosahov.

Nadmerné obmedzenia vlády znižujú záväzok vlastníka k zodpovednej starostlivosti o svoj majetok. Vláda mu bráni efektívne zhodnocovať vzácny zdroj, ktorým disponuje. Pomýlený prístup vlády k vlastníctvu lesa sa prejavuje negatívne i na vzťahu verejnosti k lesom: tie sa vo zvýšenej miere stávajú ložiskom nelegálnych skládok odpadu, objektom nekontrolovateľných krádeží dreva, pytliactva a podpaľačstva z ned­banlivosti. Drancovanie lesov s nepria­mou podporou vlády, podľa ktorej mimoprodukčné funkcie lesa „prináležia“ verejnosti, má negatívny vplyv i na zamestnanosť a tvorbu kapitálu na vidieku, keďže znižuje predpoklady na rôzne využitie zdrojov, ktoré les poskytuje.

Je pochopiteľné, že verejnosť na Záhorí je nespokojná stratou možnosti zbierať huby, pretože im prináša úžitok, podobne ako iné lesné statky, ktoré vláda naďalej berie vlastníkom a rozdáva voľne všetkým občanom: či už vo forme rek­reácie alebo zdroja tepelnej energie.

Znevýhodňovanie vlastníkov

Takýto úžitok, či sa to niekomu páči, alebo nie, je však len vládnym zvýhod­ňovaním nevlastníkov lesa oproti ich vlastníkom. Obavy verejnosti zo straty možností užívania lesa sú navyše celkom neopodstatnené. Ak totiž existuje dopyt po niektorom „produkte“ lesa (napríklad zbere húb), splnený je základný predpoklad na vznik výmeny na slobodnom trhu.

Ministerstvo životného prostredia na svojej tlačovej konferencii (8. 9. 2006 – pozn. aut.) potvrdilo záujem udržiavať nežiaduci koncept vládnych obmedzení vlastníctva lesa i naďalej. Vzhľadom na poslanie ministerstva je to vskutku nepochopiteľné, pretože tým bude i naďalej brzdiť rýchlejší rast kvality prírodného prostredia na Slovensku. Socializ­mus naše problémy len zhorší.

Ak máme skutočný záujem o kvalitné životné prostredie, hospodársky rozvoj a rast zamestnanosti na vidieku, potom je zber húb potrebné ponechať na pôsobenie slobodného trhu, podobne ako iné lesné statky. Vieme, že neviditeľná ruka trhu to dokáže.

Text bol publikovaný v Sme, 19.9.2006

26 júla 2006

Revue Politika, 6-7/2006:
Perspektívy slovenského vidieka

Slovensko je ešte stále skôr vidieckou krajinou. Patrí medzi málo urbanizované štáty Európy, podiel obyvateľstva bývajúceho v mestách dosahuje len 56 percent. Sídelná štruktúra SR je výrazne rozdrobená. Z 2891 obcí krajiny tvoria tzv. malé obce (s menej než 1000 obyvateľmi) až 67 percent, obýva ich však len 16 percent celkovej populácie krajiny.

Podľa indikátora vidieckosti krajiny, ktorý používa pre medzinárodné porovnávania OECD (za vidiecke sa považujú tie obce, v ktorých hustota zaľudnenia nepresahuje 100 obyvateľov na km2), tvorí vidiek takmer 80 percent územia SR a obýva ho takmer tretina celkovej populácie. Podľa tejto metodiky sa k okresom s podielom obyvateľstva žijúceho vo vidieckych obciach vyšším ako 50 percent radí až 39 z celkového počtu 79 okresov SR. V týchto regiónoch „s výrazne vidieckym charakterom“ žije pritom takmer polovica slovenskej populácie.

Vidiecky charakter krajiny, s množstvom vzácnych prírodných zdrojov, poskytuje dobrý potenciál pre hospodársky rast vidieka najmä v špecifických odvetviach podnikania, zameraných na cestovný ruch, agroturistiku, poľnohospodárstvo, či lesné hospodárstvo. Bariérou rozvoja slovenského vidieka je však zlá organizovanosť decentralizovanej vlády a jej neschopnosť opustiť mnohé svoje zásahy do slobodného trhu.

1. ROZDROBENOSŤ VIDIEKA

Typickým prejavom pôsobenia komunistických vlád v rokoch 1948-1989 bola centralizácia a koncentrácia moci, teda postupné presmerovanie vlády na neefektívne, centrálne a direktívne riadenie. Tieto prejavy našli svoj odraz i v zmene počtu vidieckych obcí. Počas tohto obdobia dominovali procesy integrácie obcí ako súčasť „socialistickej prestavby“ sídelnej štruktúry krajiny. Za celé obdobie 1948-1989 sa tak zredukoval počet obcí takmer o 20 percent. Často doslova násilné procesy zlučovania obcí boli najintenzívnejšie v 70. rokoch 20. storočia. Prevládali najmä procesy pričleňovania obcí v suburbánnych zónach k mestám či zlučovania dvoch vidieckych obcí. Negatívom pôsobenia totalitného režimu bolo tiež odstránenie obecných samospráv, ktoré majú lepšie predpoklady pre efektívnejší výkon viacerých kompetencií vlády, a ich nahradenie hierarchickým systémom národných výborov ako orgánov komunistickej strany a jej moci v území.

Väčšina zlúčených obcí nikdy nestratila svoju identitu, čo sa potvrdilo hneď po páde komunizmu, kedy sa opätovným ustanovením samosprávy na úrovni obcí v roku 1990 začali naprávať tiež krivdy spôsobené v minulosti a dochádzalo k „navráteniu do pôvodnému stavu“ i v sídelnej štruktúre vidieka. Začiatkom 90. rokov boli procesy dezintegrácie obcí najvýraznejšie. V ďalšom období sa situácia stabilizovala, avšak počet obcí neustále rástol na súčasných 2891, čo predstavuje nárast o vyše 7 percent oproti stavu v roku 1989. Akokoľvek dôležité je vnímať proces dezintegrácie obcí v historických súvislostiach ako prejav prirodzenej vôle obyvateľov a lokálnej demokracie bezprostredne nadväzujúcej na predchádzajúce obdobie neslobody, z hľadiska efektívneho výkonu moci vedú tieto procesy vo všeobecnosti k zhoršeniu podmienok pre rozvoj obcí. V tomto probléme sa stretávajú slabé stránky povahy lokálnej demokracie, všeobecnej vlády i charakteru verejných výdavkov. Občania (často oprávnene) pociťujú preferovanie neefektívnych verejných výdavkov do tých častí obce, o ktoré prejavuje záujem legitímne zvolená väčšina poslancov. To ich vedie k snahe o odčlenenie sa z pôvodnej sídelnej štruktúry. Následne však narážajú na problém zvýšenia podielu výdavkov na správu menšej obce, keďže základné výdavky na výkon samosprávy sú do istej miery paušálne bez ohľadu na veľkosť obce.

Snahou dobrej vlády by malo byť dodržiavanie troch základných princípov: za prvé, znižovanie svojho vplyvu v oblastiach, kde nie je potrebná, za druhé, zvyšovanie účinnosti svojho prirodzeného pôsobenia (napríklad decentralizáciou), a za tretie, znižovanie výdavkov z verejných zdrojov i priamych výdavkov verejnosti v súvislosti s pôsobením vlády. Vláda Mikuláša Dzurindu v rokoch 2002-2006 síce rozbehla proces decentralizácie verejnej správy a na obce prešli stovky kompetencií, podnes však nebola uskutočnená komunálna reforma, teda proces združovania obcí za účelom znižovania nákladov na výkon moci.

Pre optimálne a efektívne fungovanie samosprávy a pre životaschopnosť obcí je dôležitá ich veľkosť v zmysle počtu obyvateľov. Schopnosť poskytovať verejné služby samosprávou je určovaná i výškou a skladbou ich rozpočtu. V malých obciach však tvoria takmer polovicu rozpočtu výdavky na správu (na chod obecného úradu, platy starostu, miestnych poslancov), z čoho vyplýva, že tieto obce majú obmedzené kapitálové výdavky, teda nie sú schopné investovať do svojho rozvoja a majú problém financovať ostatné samosprávne funkcie. Výraznú položku výdavkov obcí v súčasnosti tvoria personálne výdavky – priemerne takmer 21 percent z celkových výdavkov. Malé obce majú logicky značne vyššie jednotkové náklady na administratívu (v prepočte na obyvateľa), než populačne početnejšie obce. Riadenie obcí by sa preto malo zefektívniť a prispôsobiť zmeneným podmienkam prebiehajúcej transformácie spoločnosti.

Napriek tomu, že obce majú zo zákona možnosť spájať sa za účelom spoločného výkonu kompetencií do tzv. spoločných obecných úradov (na spôsob obcí s rozšírenou pôsobnosťou v ČR), z vyššie uvedených dôvodov ju nevyužívajú dostatočne, hoci by spoločným výkonom svojich funkcií ušetrili a kvalita poskytovaných služieb občanovi by sa zvýšila. Hlavným kameňom úrazu je dobrovoľnosť zriaďovania spoločných obecných úradov.

Nielen úspešné dokončenie reformy verejnej správy, ale i budúca podoba vidieka závisí práve od uskutočnenia komunálnej reformy. Jej cieľom by malo byť vytvorenie takej samosprávy na úrovni obcí, ktorá by bola reálne schopná plniť si svoje funkcie – teda spoluvytvárať na území svojej pôsobnosti podmienky pre rozvoj obce v súlade so zverenými kompetenciami a príslušnými verejnými financiami. Podobné problémy riešili v nedávnej minulosti viaceré krajiny Západu, kde sa procesom municipalizácie výrazne znížil počet malých obcí a stabilizovali sa vidiecke sídla. Dnešných takmer 3000 samostatných samospráv obcí by bolo možné zredukovať na približne 300 samospráv mikroregiónov, ktoré by v prirodzených spádových územiach združovali dnešné obce. Odsúvanie tohto problému nie je riešením a malé obce nechráni, ale naopak, predlžuje ich agóniu a paradoxne mnohé z nich približuje k faktickému zániku a vymiznutiu z mapy Slovenska.

2. POTENCIÁL VIDIEKA

Predpoklady pre zvyšovanie hospodárskeho rastu vidieka sú podobne ako v urbánnej krajine do veľkej miery závislé od schopnosti vlády opustiť svoje deštrukčné praktiky zasahovania do slobody trhovej výmeny. Tento prístup by sa vo „vidieckej politike“ mal premietať i do špecifík, ktoré sú pre vidiek charakteristické: slabšej úrovne ľudských zdrojov a infraštruktúry.

Ľudské zdroje a zamestnanosť

Napriek zlepšenej sociálnej politike vlády v rokoch 2002-2006, ktorá znížila bariéry pre zamestnávanie i samotnú motiváciu obyvateľov zamestnať sa, táto politika pôsobí naďalej demotivačne pre dopyt i ponuku práce na vidieku. Možnosti zamestnať sa v zahraničí po vstupe do Európskej únie vyúsťujú do zvýšeného odchodu mladých ľudí z vidieka, zároveň sa znižuje pôrodnosť a narastá podiel starších obyvateľov. Z mnohých obcí sa stávajú pomaly, ale isto vymierajúce skanzeny. A to doslova, hovoria o tom i údaje o priemernom veku domov a o úrovni a kvalite bývania.

Najvyšší počet živonarodených detí v pomere k počtu obyvateľov zaznamenávame v obciach kategórie 2000-4999 obyvateľov. V obciach, ktoré patria do vyšších veľkostných kategórií, kde dominujú mestské sídla (len 11 vidieckych obcí v SR má viac než 5000 obyvateľov), dochádza k postupnému znižovaniu úrovne ukazovateľa živorodenosti, najnižšia je vo veľkomestách. Zároveň však dochádza k znižovaniu živorodenosti i opačným smerom, teda v menších vidieckych obciach s počtom obyvateľov nižším než 2000. Dlhodobo nižšia úroveň pôrodnosti v malých obciach odráža i tak, že podiel predproduktívnej zložky obyvateľstva (menej než 15 rokov) sa neustále znižuje, čo bude mať v budúcnosti negatívny vplyv na reprodukčný potenciál. Správanie populácií malých obcí sa tak podobá viac na vzorce typické pre mestské obyvateľstvo, hoci toto nevyplýva z podobnosti životného štýlu, ale práve z rozdielnosti životných podmienok. Malé obce nie sú schopné zabezpečiť pre svojich občanov podmienky pre potrebný životný štandard.

Ekonomická sila vidieckych regiónov v porovnaní s mestskými je nižšia, čo je vidieť i na základe podielu počtu podnikateľov – fyzických osôb na 100 obyvateľov v ekonomicky aktívnom veku v mestských regiónoch. V roku 2003 pripadlo v mestských regiónoch na 100 osôb v ekonomicky aktívnom veku takmer 17 podnikateľov, na vidieku to bolo len necelých 12 podnikateľov. Podobne existujú medzi mestskými a vidieckymi regiónmi i rozdiely v úrovni nezamestnanosti, pričom vidiecke regióny dosahujú vyše dvojnásobnú úroveň nezamestnanosti v porovnaní s mestskými. Nezamestnanosť je počas roka ovplyvnená sezónnym charakterom niektorých odvetví typických pre vidiek, či už je to poľnohospodárstvo, lesníctvo, stavebníctvo alebo služby súvisiace s cestovným ruchom.

Infraštruktúra

Osobitnou bariérou rozvoja slovenského vidieka je neschopnosť vlády vnášať trhovo konformné mechanizmy v prospech urýchlenia budovania dopravnej infraštruktúry, predovšetkým skvalitňovania cestnej siete súkromným sektorom. Typickým dôsledkom neschopnosti vlády stanovovať lepšie preferencie je budovanie a modernizácia paralelnej automobilovej a železničnej dopravy z verejných zdrojov vo vládou vybraných regiónoch, ktoré ide na úkor iných regiónov.

Pôdohospodárstvo

Tradičným výrobným odvetvím slovenského vidieka je poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. V štruktúre národného hospodárstva vykazujú všetky odvetvia pôdohospodárstva z dlhodobého hľadiska trend mierne slabnúceho postavenia, čo súvisí najmä s rýchlejším rastom iných odvetví hospodárstva SR. Podiel poľnohospodárstva na hrubom domácom produkte (HDP) bol v roku 2004 4,70 percent. Podiel výroby potravín, nápojov a tabaku na hrubom domácom produkte bol 0,94 percent, podiel lesného hospodárstva 0,54 percent. Veľmi podobný podiel si udržiava pôdohospodárstvo i na celkovej zamestnanosti v SR. Tieto údaje však neposkytujú veľmi presnú informáciu o sile tohto odvetvia na Slovensku, najmä však nie na vidieku, kde má oveľa významnejšiu pozíciu. Pretrvávajúci vysoký podiel družstevnej formy podnikania na pôde (takmer 49 percent z celkovej výmery fariem) a s ňou súvisiacich „zvykových“ spôsobov hospodárenia, ktoré „obchádzajú“ merateľnú štatistiku o HDP (napríklad nezdaňované sezónne práce, odmeňovanie v naturáliách a podobne) taktiež zvyšuje reálny podiel pôdohospodárstva v národnom hospodárstve. Ďalším nezanedbateľným faktorom je pretrvávajúci tradičný model samozásobovania vidieckeho obyvateľstva (výroba potravín pre vlastnú potrebu) i tzv. polosamozásobovania. V roku 2001 obhospodarovali neregistrované polosamozásobiteľské farmy 2,5 percent poľnohospodárskej pôdy v SR.

Podobne ako v iných krajinách východného bloku i na Slovensku udržovali komunistické vlády v rokoch 1948-1989 poľnohospodárstvo v stave privilegovaného odvetvia. Systém dotácií a cenových intervencií poskytoval vo svojej podstate obyvateľom vidieka stabilné sociálne dávky, ktorými vlády udržovali ich zamestnanosť. Z hľadiska vládnych regulácií podnikania na pôde sa však veľmi podobným spôsobom vyvíjala i európska spoločná poľnohospodárska politika (CAP), ktorú „zdedila“ i Európska únia.

Binárne a triangulárne intervencie vlád v ekonomike (dotácie, cenové intervencie, clá, zvýhodnené daňové sadzby atď.) majú pre rozvoj vidieka známe a veľmi závažné dôsledky najmä v tom, že menia preferencie ľudí smerom k pôde ako výrobnému faktoru pred ich prirodzenou alokáciou do iných odvetví (napríklad do cestovného ruchu). Akokoľvek hrozivé sú i ďalšie dôsledky deformovaného agrárneho trhového prostredia na rozvoj podnikania na vidieku (demotivácia podnikateľov k súťaživosti, korupcia, či preferovanie privilegovanej skupiny podnikateľov), sú podobné pre celý priestor podliehajúci pod CAP. Pozrime sa preto bližšie na špecifické problémy Slovenska.

Prvý z nich je dostupnosť pôdy ako výrobného faktora. Vlastníctvo pôdy na Slovensku je v dôsledku tzv. „uhorského systému dedenia“ veľmi rozdrobené a v dôsledku 40-ročnej kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá popretŕhala vlastnícke väzby k pôde, i do veľkej miery neidentifikované. Priemerná veľkosť parcely predstavuje 0,45 hektára s počtom spoluvlastníkov 12-15 na jednu parcelu. Vlastníkov parciel je spolu približne 2 milióny. Z celkovej výmery 2,4 mil. ha poľnohospodárskej pôdy je len 52 percent evidovaných na listoch vlastníctva (43,2 percent je vo vlastníctve fyzických osôb, 4,5 percent právnických osôb a 4 percentá vo vlastníctve štátu). Z celkovej výmery lesnej pôdy (takmer 40 percent územia SR) je na listoch vlastníctva evidovaných len 64 percent pôdy (vo vlastníctve štátu 27,3 percent). Pôdu nezistených vlastníkov a štátnu pôdu spravuje Slovenský pozemkový fond.

Slovenské vlády neprejavujú záujem o uvoľnenie trhu s pôdou. Tvorba registra obnovenej evidencie pozemkov, ktorý je základným predpokladom pre identifikáciu vlastníctva k pôde, napreduje veľmi pomaly a bez výraznejšej snahy vlády o jej urýchlenie. Definitívna registrácia vlastníckych práv k pozemkom by mala byť ukončená až v roku 2010. Štátno-zamestnávateľská lobby v Slovenskom pozemkovom fonde si udržiava status organizácie, ktorá predáva štátnu poľnohospodársku pôdu len obmedzenej skupine podnikateľov a za veľmi špecifických podmienok, pričom ostatným pôdu len prenajíma. V riešení identifikácie vlastníctva pôd neznámych vlastníkov vláda v roku 2000 učinila rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 zároveň rozhodla o následnom prevode vlastníctva týchto (už „zoštátnených“) pôd na obce. To však spôsobí len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva, navyše nebude smerovať k priamej privatizácii pôd, ale zvýši riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť v budúcnosti rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli roku 2005 pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.

Druhý problém sa týka dostupnosti vlastníctva lesných pozemkov. Správcovia štátnych lesov – Štátny podnik Lesy SR a menšie Štátne lesy TANAP-u – obhospodarujú viac ako 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, ako aj ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila záujem štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Zákonom zadefinovala Lesy SR ako prirodzený monopol, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Podobnú legislatívnu zábranu presadilo ministerstvo pôdohospodárstva aj minulý rok do nového lesného zákona. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím ministerstva je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. Lesom SR navyše Protimonopolný úrad „priklepol“ zvýšenie podielu obchodovania s drevom na centrálnej úrovni. Blokovanie trhu s lesnými pozemkami, ako aj monopolizácia a centralizácia veľkého štátneho podniku, ktorý ovláda väčšinu trhu s drevom na Slovensku, výrazne zvyšujú riziká pre dlhodobú stagnáciu tohto pre vidiek významného odvetvia.

Tretí problém, ktorý obmedzuje predovšetkým rozvoj lesného hospodárstva a cestovného ruchu na vidieku, sa týka regulácií v ochrane prírody. Naklonenosť verejnej mienky k potrebe prísnejšej ochrany prírody, ktorá vznikla v dôsledku deštrukčného pôsobenia komunistických vlád na životné prostredie, viedla paradoxne po roku 1989 k zosilňovaniu vplyvu vlády na vidieku. Stalo sa to vyhlasovaním chránených území, ktorým si vláda vytvorila neprirodzené právo vtláčať vlastníkom vlastné preferencie o spôsobe hospodárenia na konkrétnom území. Vlády vytvorili veľmi rozsiahlu a neprehľadnú zónu chránených území, na ktorých presadzujú výrazné obmedzenia v užívaní vlastníctva.

Týmto spôsobom vzniklo viacero formálnych typov ochrany, na ktorých uplatňuje vláda štyri stupne intenzity regulácií. K nim pribudla vstupom do EÚ sústava NATURA 2000, zahrňujúca chránené vtáčie územia (CHVÚ) a územia európskeho významu (ÚEV). Tieto obmedzenia sa týkajú viac ako 30 percent územia SR, najmä však vidieckej a lesnej krajiny. V porovnaní podielu území NATURA 2000 na Slovensku (11,7 percent ÚEV a 25,2 percent CHVÚ) s hospodársky vyspelými krajinami sveta patrí Slovensko ku krajinám s rozsahom aj intenzitou najvýraznejšie regulovanou ochranou prírody.

Podpora EÚ

Štátna politika v oblasti vidieka v zásade len kopíruje jej európsku „matku“. V Národnom strategickom pláne rozvoja vidieka SR na roky 2007-2013 vláda SR vymedzuje za globálny cieľ „Multifunkčné poľnohospodárstvo, potravinárstvo, lesníctvo a udržateľný rozvoj vidieka“. Tento plán predpokladá štandardné mechanizmy etatistických zásahov do slobodného trhu najmä prostredníctvom dotácií do vládou preferovaných sektorov. Európske plánovanie je však len zúfalou snahou byrokratov zmeniť procesy, ktoré (nielen) na slovenskom vidieku prirodzene prebiehajú a majú svoj odraz v migrácii rurálnej populácie za prácou a kvalitnejšími službami smerom do miest či ich blízkeho okolia. Podporou aktivít, ktoré nie sú schopné prežiť v konkurencii na trhu, bude štát ďalej len umelo udržiavať vidiek v stave závislosti od externej pomoci z eurofondov a ďalších štátnych subvencií.

3. ZÁVER

Slovenský vidiek disponuje dobrými predpokladmi pre svoj budúci hospodársky rast. To, či sa mu podarí svoj potenciál naplniť, závisí však aj od schopnosti vlády ustúpiť z pozícií a činností, ktorými brzdí jeho rozvoj. Naznačili sme hlavné princípy, ktorými je potrebné sa riadiť: sú nimi komunálna reforma zameraná najmä na zníženie neefektívnych vládnych výdavkov na vlastnú činnosť, uvoľnenie trhu s pozemkami a znižovanie neefektívnych regulácií podnikania v prírode a so zložkami životného prostredia, ktoré nevedú k zlepšovaniu kvality prírodného prostredia, ale práve naopak: k demotivácii vlastníkov zodpovedne spravovať svoj majetok.

Štát by mal opustiť svoju nepriateľskú pozíciu voči občanom a ustúpiť z pozície vlastníka výrobných faktorov. Slovenský vidiek je zviazaný s prírodou, ktorá má množstvo vzácnych zdrojov a disponuje preto obrovským potenciálom pre rast blahobytu vidieckeho obyvateľstva. Otázne je, či štát túto šancu nepremrhá.

Autori: Radovan Kazda a Dušan Sloboda

Článok bol publikovaný v Revue Politika 6-7/2006 - mesačníku pre politiku a kultúru, ktorý vydáva Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK) v Brne.

12 júna 2006

Hospodárske noviny, 12.6.2006:
Zrušme štátne vlastníctvo pôdy

Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo je potrebné predať štátne pôdy a pôdy nezistených vlastníkov. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, je prirodzené a dobre identifikované.

Súkromné vlastníctvo výrazne zvyšuje vlastnícku zodpovednosť a schopnosť efektívnejšieho zhodnocovania pôdy, vykazuje výrazne lepší prístup k ochrane životného prostredia. Odstraňuje korupciu štátnych úradníkov, ruší deformácie štátom tvorených cien, eliminuje nežiaduce vládne zásahy do podnikania na pôde a s pôdou, v konečnom dôsledku môže prispieť i k demonopolizácii (najmä lesného) sektora.

Pri takomto výpočte výhod privatizácie pôd by malo byť prekvapením, že za šestnásť rokov transformácie spoločnosti neboli vlády schopné prinavrátiť do sektora tieto základné podmienky na slobodnú trhovú výmenu. Je to však tak a približne polovicu poľnohospodárskych a lesných pozemkov na Slovensku naďalej spravuje (alebo s nimi nakladá) štát.

Problém má v podstate jedinú a veľmi známu príčinu: je ňou priľnavosť ministrov k tlaku dravých štátno-zamestnávateľských skupín, ktoré na vojnovom poli s občanmi Slovenska získavajú cez slabých ministrov stále nové kóty. V prípade štátnych lesov (Lesy SR, š. p., a Štátne lesy TANAP-u) im prvá Dzurindova vláda zabezpečila v zákone o podmienkach prevodu majetku štátu status tzv. prirodzeného monopolu a všetky protekcionistické výhody, ktoré z toho plynú. Jeho druhá vláda im potvrdila nedotknuteľnosť štátneho vlastníctva pozemkov v novom lesnom zákone. Lesom SR k tomu Protimonopolný úrad „priklepol“ zvýšenie podielu obchodovania s drevom na centrálnej úrovni a na dôvažok minister Zsolt Simon v závere volebného obdobia presadil i pozastavenie transformácie štátneho podniku Lesy SR na akciovú spoločnosť.

„Pôdna“ loby si v Slovenskom pozemkovom fonde udržiava status organizácie, ktorá predáva štátnu poľnohospodársku pôdu len obmedzenej skupine podnikateľov a za veľmi špecifických podmienok, pričom ostatným pôdu len prenajíma. V ostatnom období však zvíťazil tlak iných skupín z verejnej správy– obcí, ktoré si presadili prevod vlastníctva štátnych pôd na seba, vrátane pôd nezistených vlastníkov (hneď po tom, čo budú prevedené do vlastníctva štátu). Tento proces bol zatiaľ pozastavený Ústavným súdom SR.

Agrárny i lesný sektor po roku 1989 rastie pomalšie, než by mohol. Do veľkej miery je to spôsobené vojnou, ktorú v sektore vlastníctva pôd vedie vláda prosi svojim občanom. Ministri preferujú úžitky z konexií v partii štátnych zamestnávateľov pred úžitkom zo služby občanom. Výsledkom týchto pohybov nie je ochrana „spoločenských“ a „ekologických“ hodnôt prírody, ako sa snažia občanov presvedčiť vlády (tie totiž zabezpečujú oveľa lepšie súkromné subjekty), ale ochrana zamestnancov vo verejnom sektore. Toto je socializmus v praxi: preferovanie vybraných skupín, štátne násilie, ktorého cieľom je zvyšovanie bohatstva jednej skupiny na úkor druhej.

Dopyt podnikateľov po štátnej pôde je vysoký a dôvody, pre ktoré je poľnohospodárske a lesné pozemky vo vlastníctve štátu potrebné predať, sú veľmi silné. Trh s pôdou však na svoju reformu stále čaká.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 12. júna 2006.

31 mája 2006

Konzervatívne listy, 05/2006:
Čo s korupciou?

Korupcia ako dôsledok zneužitia zverenej moci je veľmi vážny morálny problém.

Aj preto je istotne správne a celkom prirodzené, ak sa spoločnosť snaží od korupcie dôsledne očisťovať. Rozširovanie vládnych opatrení zameraných na obmedzovanie korupcie však, zdá sa, nemá dostatočný efekt, pretože korupcia v spoločnosti klesá len veľmi pomalým tempom. Veľkú úlohu v tom zohráva nedostatok pochopenia neodlučiteľnej väzby korupcie na existenciu vládnych zásahov. Korupcia rastie mierou moci zverenej nad cudzím statkom a mierou identifikácie toho vlastníka, čo sú dve podstatné nevýhody štátneho vlastníctva oproti súkromnému, keďže štát ako vlastník nie je vo svojej podstate jednoznačne identifikovateľný, čím je ochudobnený o vlastnícku zodpovednosť, a celý objem svojej činnosti vykonáva práve na princípe „zverenej“ moci.

Každé počínanie človeka je vedené snahou o maximalizáciu vlastného úžitku. Štátne vlastníctvo má v porovnaní so súkromným slabšiu schopnosť kontroly i vymáhania práva, preto vytvára predpoklady pre maximalizáciu úžitku jednotlivca i prostredníctvom porušovania zmluvných vzťahov. Napríklad vtedy, ak človek, ktorému je zverená moc nad cudzím statkom (v prípade štátu napríklad daňami občanov, alebo správou ich majetku), prijme úplatok, alebo sa obohatí tým, že sa „cudzí“ (t.j. „štátny“) majetok snaží previesť na majetok vlastný (napríklad nekorektným obstarávaním alebo prijímaním menej vhodných ľudí do zamestnania). Povaha korupcie je argumentom v prospech tvrdenia, že vládne zásahy vedú k zmene preferencií občanov bez toho, aby sa zvyšoval celkový blahobyt spoločnosti.

Štát vymáha od svojich občanov dane, poplatky a iné aktíva. Ak by tieto prostriedky boli považované za dobrovoľné platby, na báze tzv. dobrovoľného zoskupenia, potom by sa výmena v tomto vzťahu vo svojej podstate nelíšila od výmeny v súkromnom sektore a na slobodnom trhu, bola by teda v zásade korektná. V tom prípade by totiž štátom ponúkané služby platiteľ slobodne „nakupoval“, podobne ako iné služby od súkromných poskytovateľov. To, že mnohé z týchto služieb sú značne „nerozumnej“ podstaty, sa napokon tiež nelíši od služieb, ktoré si kupuje od súkromných predajcov. Zároveň by nepovažoval za potrebné pátrať po tom, či niektorú časť z ceny kúpeného tovaru tvoria náklady spôsobené korupciou. Takéto prípady, ako sme už naznačili, síce jestvujú i v súkromnom sektore (napríklad u ľudí, ktorí zodpovedajú za nákupy tovaru a služieb vo veľkých firmách) a sú rovnako morálne neprípustné, ale vznikajú v dobrovoľných vzťahoch, korupcia sa v týchto prípadoch vyskytuje oveľa zriedkavejšie, je lepšie kontrolovateľná a ľahšie odhaliteľná.

Ak rešpektujeme, že vláda existuje na istej miere donútenia, potom je korupcia jasným dôkazom jej zlyhávania, a hoci existuje mnoho možností pre tlmenie korupcie, odstrániť ju možno len znižovaním jej vplyvu. To však nie je také jednoduché. V celom spektre politických prúdov a reálnych síl je väčšina presvedčená o „spoločenskej potrebe“ zabezpečovať niektoré služby prostredníctvom vlády: od totalitných a radikálne ľavicových, ktoré presadzujú zabezpečovanie čo najväčšieho objemu služieb prostredníctvom štátu (vrátane vlastníctva nehnuteľností, výrobných podnikov a iných kapitálových aktív) až po klasicky liberálne, konzervatívne a libertariánske, ktorých cieľom je účasť vlády znižovať na žiadne, alebo len veľmi obmedzené funkcie (napríklad stanovovanie základných podmienok pre kooperáciu ľudí, vymáhanie a presadzovanie práva, základná solidarita a podobne).

Akýkoľvek postoj posúvajúci úlohy vlády smerom „doľava“ naráža na zásadný problém v tom, že vlády nedisponujú dostatočnou schopnosťou obmedziť svoju angažovanosť len na reálne riziká, ale práve naopak, prejavujú tendenciu silnieť vo svojich zásahoch do slobody občanov bez najmenšieho preventívneho dôvodu. Výsledkom takýchto snáh je socializmus, ktorý v prekvitá takmer v celom súčasnom svete.

Tieto demokratické vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam, medzi ktoré patrí napríklad zverejňovanie majetku členov rodiny ústavných činiteľov. Dôsledkom toho sa medzi politikmi presadzuje falošné vedomie morálnej únosnosti „korupcie v medziach zákona“, teda nie deštrukčnej privatizácie a bezbrehého tunelovania, ale prihadzovaní vládnych zákaziek vlastnej klientele, tak typickej činnosti pre obe vlády Mikuláša Dzurindu. Zákernosť tohto vedomia spočíva v jeho zdanlivej hodnotovej neutrálnosti. Politici si totiž zľahčujú vinu krádeže známymi socialistickými argumentmi typu „vzal som mu bicykel, lebo ho viem lepšie využiť“: totiž, ak ich „spriatelená“ firma získa vládnu objednávku, ktorá jej vytvorí neúmerne vysoký zisk, alebo je táto objednávka prinajmenšom nadbytočná, spôsobí síce krádež daňovým poplatníkom, ale účel použitia verejných prostriedkov tým nijak zásadne nezhorší. Napokon, pravdepodobnosť, že prostriedky usporené poctivým politikom budú použité na efektívnejšie výdavky, je v socialistickom štáte, akým Slovensko bezpochyby je, často nižšia ako ich budúce „utopenie“ v niektorom z vládnych dotačných programov. Navyše je táto strata prostriedkov len prerozdelením (v podstate krátkodobého) úžitku v prospech politika, keďže ten korupciou získané prostriedky nezašije do periny, ale ich vráti na trh na ďalšie zhodnotenie. Vzhľadom na vyššie vzdelanie priemerného politika než – povedzme – priemerného robotníka vo vládou podporenej automobilke, je dokonca dosť pravdepodobné, že skorumpované verejné zdroje budú lepšie zhodnotené, teda vytvoria vyšší spoločenský úžitok...

V relativizácii korupcie by sme mohli ísť ešte ďalej (napríklad porovnávaním nadmerného zisku prirodzene monopolnej súkromnej firmy s nadmerným ziskom firmy, ktorá dostane vládnu objednávku), ale to sú len iluzórne poľahčujúce okolnosti, pretože korupcia je predovšetkým násilný čin – krádež – a poctivý politik by nemal kradnúť za žiadnych okolností. Tieto snahy očistiť neočistiteľné sú však ďalším argumentom v prospech tvrdenia, že najúčinnejším liekom na korupciu je odstraňovanie účasti štátu „všade tam, kde sa to dá“. Nech sú snahy vlád o zmenu preferencií občanov akokoľvek ušľachtilé, vždy so sebou nesú nárast počtu tých, čo kradnú z verejných zdrojov.

Korupcia je systémová chyba, zapísaná v technickom preukaze štátu v jeho povinnej výbave. Zaľúbenosť ľavicových politikov do moci štátu spôsobuje, že obnažený klientelizmus zabaľujú do téz o „multifunkčných hodnotách prírody“, „komplexnom riešení zamestnanosti“, či „podpore rozvojových impulzov“. Toto je však socialistický recept na usporiadanie spoločnosti, s ktorým konzervatívci nemajú nič spoločné.

Konzervativizmus nie je ideológiou ani konceptom ucelených názorov, je skôr zjednocujúcim pohľadom na dôležitosť tradičných hodnôt a vzťahov v usporiadaní spoločnosti. Konzervatívny pohľad na úlohy štátu v spoločnosti preto zväčša neposkytuje univerzálne stanoviská. Isté je, že konzervatívci vnímajú prirodzenosť, výhodnosť a nevyhnutnosť súkromného vlastníctva – v porovnaní so štátnym – ako nespochybniteľné hodnoty, ktoré je potrebné prioritne a intenzívne presadzovať. Podobne sa stavajú v prospech úzkych a striktne vymedzených kompetencií vlády a proti nadmerným a neefektívnym zásahom do slobôd jednotlivcov.

Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus sústreďuje postoj kresťanov k súkromnému vlastníctvu do tvrdenia: „Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené“. To neznamená, že súkromné vlastníctvo má byť obmedzené (alebo vytláčané) vlastníctvom štátnym, ale vytváraním takých podmienok, aby nebolo zneužívané na eskaláciu násilia voči jednotlivcom.

Mimochodom, existuje rozumnejší postoj k znižovaniu rozsahu korupcie v spoločnosti?

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, máj 2006

23 mája 2006

.týždeň, č. 21/2006:
Simon&lobisti, s.r.o.

Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády Petra Baca a Pavla Koncoša. To sa mu do istej miery i podarilo a mohlo by to byť hodnotené pozitívne, nebyť toho, že jeho systémová zmena skĺzla do vládnutia, ktoré možno charakterizovať ako legálne využívanie možností, ktoré poskytuje skostnatená socialistická štruktúra ministerstva.

V dôsledku toho sa Simonovo ministerstvo stalo najmä inštitúciou, ktorú navštevovali lobisti s veľkou pravdepodobnosťou úspechu. Jedným z programových zámerov vlády vo vzťahu k reforme verejnej správy bolo realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát, pričom nástrojom týchto zmien malo byť znižovanie administratívy v štátnej správe. Z hľadiska neefektívnej a nadbytočnej účasti vlády v oblastiach, ktoré nepatria medzi jej prirodzené úlohy, patrilo ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pri nástupe Zsolta Simona do funkcie k negatívnym a absolútnym „rekordérom“. Ministerstvo zodpovedalo za správu obrovského množstva štátneho majetku vrátane väčšiny poľnohospodárskej a lesnej pôdy v SR, iných nehnuteľností a aktív. Zároveň financovalo takmer 30 príspevkových a rozpočtových organizácií, pričom mnohé z nich plnili činnosti, ktoré dodnes pôsobia paralelne so súkromným, nedotovaným sektorom (napríklad poradenstvo či rôzne servisné práce).

Ako to dopadne, keď si minister namiesto redukcie neefektívnych činností rezortu zvolí stráženie štátneho „revíru“, svedčí niekoľko nasledujúcich príkladov.

.lesy SR

V roku 2002 vlastnil štát viac ako 40 percent výmery lesov na Slovensku, pričom nakladal i s ďalšími 19 percentami neštátnych pôd. Drvivú väčšinu týchto pôd obhospodaroval centralizovaný štátny podnik Lesy SR, ktorý v tých časoch vykazoval mimoriadne zlé hospodárske výsledky i veľké podozrenia z netransparentného hospodárenia. I preto sa vláda vo svojom programovom vyhlásení zaviazala vykonať transformáciu štátneho podniku na akciovú spoločnosť. Príprava tohto kroku však bola od počiatku sprevádzaná koaličnými spormi SMK a SDKÚ. Zatiaľ, čo SMK preferovala, podľa viacerých zdrojov, ponechanie centralizovanej formy riadenia firmy, ktorá vyhovovala najmä štátno-zamestnávateľskej loby, SDKÚ presadzovala trhovo konformnejšiu decentralizáciu riadenia podniku, ale bez skutočného záujmu o zbavenie firmy štátneho vplyvu jej konečnou privatizáciou. Pod vplyvom štátnych lesných manažérov totiž vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu protekcionisticky presadila, že Lesy SR sú prirodzeným monopolom a predmetom privatizácie tak nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Namiesto snahy o vyňatie lesov spod pôsobnosti zákona a presadenie transparentnej privatizácie lesov však Zsolt Simon minulý rok presadil podobnú legislatívnu zábranu i do znenia nového lesného zákona. Dodajme len, že tak, ako minister legislatívne podporil budúcnosť tejto štátnej firmy, v závere svojho pôsobenia presadil i zastavenie transformácie podniku na akciovú spoločnosť, ktorú jeho ministerstvo pripravovalo celé štyri roky...

.hydromeliorácie

Podobným spôsobom pristupoval Zsolt Simon k správe hydromelioračného majetku štátu.
V rokoch 1960 – 1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav s investíciami presahujúcimi niekoľko desiatok miliárd korún. V roku 2002 zotrvával tento rozsiahly majetok vo vlastníctve štátu, čo spôsobovalo neustály rast problémov, najmä dlhodobú a systematickú devastáciu jeho veľkej časti. K podstatnému zlepšeniu situácie mohla prispieť privatizácia HMZ, čo by bolo v súlade s programovým cieľom vlády zavádzania trhových podmienok a slobodnej konkurencie v poľnohospodárstve. MP SR pod vedením Zsolta Simona však o privatizácii HMZ nikdy neuvažovalo, naopak, niekoľkokrát menilo koncepciu ich rozvoja v prospech rôznych jemu „podriadených“ štátnych firiem. Najprv inicioval Zsolt Simon vznik samostatného štátneho podniku Hydromeliorácie, ktorý prevzal správu väčšiny HMZ od Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. (SVP). Následne minister predkladal na pripomienkovanie niekoľko návrhov na riešenie transformácie HMZ, ktoré uvažovali raz o založení samostatnej štátnej akciovej spoločnosti, inokedy a prenájme HMZ závlahovým družstvám. V poslednom návrhu však presadil transformáciu správy HMZ na Slovenský pozemkový fond, teda tú istú inštitúciu, ktorá HMZ spravovala už pred prechodom kompetencií na SVP... Nie je jasné, do akej miery súvisel zlý koniec pokusov o transformáciu HMZ s konkurzom na nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie v roku 2005. V tejto súvislosti sa totiž objavilo podozrenie z netransparentného rozhodnutia o víťazovi konkurzu, ktorým sa stal spomedzi uchádzačov najmladší, odborne celkom neznámy a manažérsky najmenej skúsený Ervin Bankó, ktorého predchádzajúce pôsobiská svedčili o prepojení na niektoré silné podnikateľské skupiny. Isté je, že niekoľko dní po zverejnení tejto informácie sa Ervin Bankó vzdal funkcie riaditeľa a Zsolt Simon začal presadzovať kroky smerujúce k zrušeniu štátneho podniku Hydromeliorácie.

.príspevkové organizácie

Ministerstvo pôdohospodárstva je inštitúcia, ktorá financuje desiatky svojich príspevkových a rozpočtových organizácií, navyše v jej kompetencii pôsobí viacero štátnych podnikov. Napriek tomu, že transfer zo štátneho rozpočtu pre príspevkové organizácie MP SR presahuje ročne sumu jednej miliardy korún (v roku 2003 viac ako 1,2 miliardy Sk), ministerstvo prejavuje minimálnu snahu o ich redukciu a žiadnu snahu o ich privatizáciu. Táto oblasť pôsobenia odhalila vari najväčšiu ministrovu afinitu k štátno-zamestnávateľským lobistickým skupinám.

V roku 2004 presadilo MP SR schválenie nového zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy. Jedným z cieľov zákona bolo i zabezpečenie kontroly a prevencie ochrany pôdy na Slovensku.
Napriek tomu, že v ochrane iných zložiek životného prostredia (najmä vody a ovzdušia) plní túto funkciu rozpočtová organizácia ministerstva životného prostredia s presne stanovenými kompetenciami (Slovenská inšpekcia životného prostredia), v ochrane pôdy bola táto úloha pridelená Výskumnému ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP), teda rezortnej výskumnej organizácii, ktorej minister pridelil nie veľmi jasné kompetencie takzvanej pôdnej služby. Nie je zvykom, aby zákony poverovali úlohami vo verejnom záujme konkrétne príspevkové organizácie, no VÚPOP toto „šťastie“ mal.

Iné rezortné príspevkové organizácie Zsolt Simon transformoval na neziskové s využitím nového zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, v ktorej menej ako 50 percent výrobných nákladov pokrývajú tržby. Z hľadiska dotačnej podpory a vplyvu MP SR však táto transformácia nepriniesla v rezorte žiadne zásadné zmeny. Týmto spôsobom tak ostali pod vplyvom MP SR viaceré poradenské, „koncepčné“, vzdelávacie a vedecké inštitúcie ako Agroinštitút (jeho súčasťou je veľký hotel v lukratívnej blízkosti nitrianskeho výstaviska s dobrými vyhliadkami na fungovanie v súkromnom sektore), Ústav vedecko- technických informácií pre pôdohospodárstvo či Výskumný ústav potravinársky, teda ďalšie z rezortných výskumných a poradenských pracovísk, ktoré získali ochranu zo zákona. Ďalšie výskumné rezortné pracoviská ponechal Zsolt Simon buď bez zmeny, alebo ich zlúčil do nových „príspevkoviek“ (takzvaných centier pre lesnícky a poľnohospodársky výskum), alebo „ukryl“ v iných rezortných organizáciách (napríklad v štátnom podniku Hydromeliorácie).

.chôdza v postoji

Ak porovnávame súčasný stav ministerstva pôdohospodárstva s obdobím pod vedením predchodcov Zsolta Simona, potom zjavná zmena k lepšiemu spočíva najmä v zavedení niektorých protikorupčných opatrení (vrátane spôsobu informovania verejnosti), v zrovnoprávnení podmienok podnikania na pôde pre všetky formy hospodárenia i v čiastočnej schopnosti ministra čeliť rôznym tlakom agrárnej komory (najmä na vyššie rezortné dotácie). Väčšina týchto opatrení však bola buď podmienkou vstupu Slovenska do EÚ, alebo vynútená nariadeniami vlády.

Samostatnou kapitolou činnosti Zsolta Simona boli jeho postoje k znižovaniu regulácií v sektore, ktoré nie sú predmetom tohto textu. Z hľadiska jedného z hlavných programových cieľov vlády, ktorým bolo realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát, však Zsolt Simon zostal v klasickej polohe ministrov, ktorých vládnutie spočíva v hýbaní figúrkami na šachovnici štátnej moci.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 21/2006, 22.5.2006

18 mája 2006

Hospodárske noviny, 17.5.2006:
Štátnu pôdu treba predať

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, disponuje totiž oveľa lepšou schopnosťou pre optimálne zhodnocovanie statkov. To prináša pozitívne dôsledky pre celú spoločnosť. Problém je v tom, že zatiaľ čo privatizácia preniká konečne i do oblastí prirodzeného spolupôsobenia vlád (napríklad v školstve či zdravotníctve), vo vlastníctve lesnej a čiastočne i poľnohospodárskej pôdy si vláda ponecháva svoje negatívne dominantné pôsobenie.
Pri poľnohospodárskych pozemkoch je privatizácia sťažená najmä veľkým podielom pôd nezistených vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (SPF). V roku 2005 ich SPF prenajímal na výmere 441-tisíc hektárov, teda približne 18 percent výmery poľnohospodárskej pôdy v SR. Vláda v roku 2000 urobila správne rozhodnutie o ukončení možnosti prihlásenia sa k ich vlastníctvu a o prevode týchto pôd do vlastníctva štátu k 1. septembru 2005. V roku 2003 však súčasná vláda rozhodla o prevode vlastníctva týchto (už štátnych) pôd na obce. Toto nemožno považovať za racionálne konanie, pretože spôsobuje len „preštátnenie“ vlastníctva pôd na nižšiu, decentralizovanú formu vlastníctva. Najmä však nesmeruje k priamej privatizácii pôd, ale zvyšuje riziko blokovania predaja pozemkov zo strany obcí. Toto chybné rozhodnutie vlády tak môže s veľkou pravdepodobnosťou brzdiť rozvoj trhu s pôdou. Dodajme len, že účinnosť oboch rozhodnutí vlády bola v apríli minulého roka pozastavená Ústavným súdom SR, ktorý možný spor s Ústavou SR podnes nerozhodol.
Pri lesných pozemkoch je situácia ešte horšia. Tu vláda vystupuje ako dominantný vlastník, ktorý dlhodobo a zámerne bráni liberalizácii trhu. Štátny podnik Lesy SR (a menší správca Štátne lesy TANAP-u) obhospodarujú vyše 42 percent lesných pozemkov v SR, ktorých vlastníkom je štát, a ďalších 19 percent neštátnych pôd. Vláda už v roku 1999 v novele zákona o podmienkach prevodu majetku štátu presadila, že predmetom privatizácie nemôže byť lesný fond vo vlastníctve štátu. Podobnú legislatívnu zábranu presadil Zsolt Simon aj minulý rok do nového lesného zákona. Podľa zákona sú Lesy SR prirodzeným monopolom, hoci takýto charakter podnik nemá a nikdy nemal. Dôsledkom dlhodobého lobingu tejto štátno-zamestnávateľskej firmy bola ešte nedávno hlboká stagnácia a stratovosť podniku, rozsiahle podozrenia z korupcie a negatívny vplyv na celý trh s drevom. O to nepochopiteľnejším rozhodnutím Zsolta Simona je jeho náhle rozhodnutie zvrátiť minuloročné rozhodnutie vlády, ktorým schválila transformáciu podniku na akciovú spoločnosť. To bol, mimochodom, zámer programového vyhlásenia vlády, na ktorého splnení pracovalo ministerstvo niekoľko rokov...
Lesy SR predstavujú neefektívny kolos s kmeňovým imaním 44 mld. Sk. Protekcionizmus slovenskej vlády, ktorým zabraňuje skvalitneniu hospodárenia s veľkou časťou lesov Slovenska, zohráva negatívnu úlohu i v dlhodobých sporoch o optimálne využitie lesnej krajiny. Do času, kým Slovensko neuskutoční zásadnú diskusiu o tom, či a do akej miery je užitočné ponechať istú výmeru pôdy vo vlastníctve štátu (vo verejnom záujme, akým je napríklad ochrana prírody či budovanie infraštruktúry a priemyselných parkov), však môže vláda uskutočniť privatizáciu veľkej časti lesných a poľnohospodárskych pozemkov – tých, ktoré pod verejný záujem nepatria.

Text bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 17.5.2006

14 mája 2006

Sme, 12.5.2006:
Socializmus rezortného výskumu

Slovensko je často kritizované pre nízky podiel vládnych výdavkov na výskum a vývoj (v roku 2004 len 0,53 percenta HDP, teda asi štvrtinu priemeru EÚ). Oveľa menšia pozornosť sa venuje ďalším aspektom podpory vedy, najmä smerovaniu finančných tokov na výskum a vývoj a kvalite ich využívania.

Podpora výskumu a vývoja z verejných zdrojov smeruje u nás najmä do troch typov štátnych inštitúcií: univerzít, Slovenskej akadémie vied a rezortných výskumných pracovísk. Tento spôsob organizácie vedy však nie je veľmi efektívny a nie je ani štandardom vo vyspelom svete, kde sú prevládajúcou formou štátnych výskumno-vedeckých organizácií univerzity a špecializované neuniverzitné pracoviská. Problémom sú najmä rezortné príspevkové organizácie, ktoré pôsobia akoby "na pozadí" oficiálnych štatistík. V mnohých príspevkových organizáciách výskum a vývoj totiž nie sú jedinou dokonca ani prevládajúcou činnosťou. Ich pracovníci sa venujú súbežne viacerým i nevýskumným úlohám. Ministerstvá podporujú výskumné úlohy v príspevkových organizáciách na základe kontraktov, teda priamym zadaním, ktorému chýbajú prvky súťaživosti. Výsledkom sú i také práce, ktorých hlavným prínosom je zvýšenie dopytu po nových zásuvkách na ministerstve.

Vo financovaní rezortného výskumu sú negatívnymi "rekordérmi" ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Tieto ministerstvá sú zriaďovateľmi dovedna 38 samostatných rozpočtových a príspevkových organizácií (stav k 1. januáru 2006). Minimálne jedenásť z nich získava z verejných zdrojov zväčša rozhodujúcu časť svojich príjmov na výskumnú činnosť, v sume prevyšujúcej ročne niekoľko stoviek miliónov korún. Tieto organizácie pôsobia vo vedecky príbuzných odboroch, v ktorých sa angažuje množstvo iných vedeckých pracovísk, najmä na univerzitách a v SAV.

Systém tak vytvára zdanie konkurencie, ktoré sa však ľahko a pomerne často zneužíva. V jeho dôsledku vznikajú napríklad veľkolepo vyzerajúce projekty s množstvom kooperujúcich pracovísk, pričom tieto organizácie sú zväčša len slovenské alebo české, ktoré tak de facto "prepierajú" vládne dotácie medzi sebou. Podobným spôsobom sa na Slovensku organizuje množstvo "medzinárodných" vedeckých konferencií, na ktorých sa zúčastňujú Slováci zo všetkých výskumných ústavov, SAV a univerzít, ďalej zopár Čechov podobného rezortného "pôvodu", dvaja Poliaci a Maďar. Vedeckí pracovníci získavajú za publikovanie v zborníku z medzinárodnej konferencie body do svojho hodnotenia.

Výskumné rezortné organizácie sú po roku 1990 udržiavané v stave permanentnej krízy, redukcie kádrov a neustálych organizačných zmien, zároveň však zbytočných a štedrých vládnych dotácií, ktorými ministri plátajú diery v ich rozpočtoch. Systém spôsobuje demotiváciu i kvalitných výskumných pracovníkov, ktorí potom migrujú medzi rezortnými organizáciami. Ministri pôdohospodárstva a životného prostredia, zodpovední za existenciu veľkej časti týchto organizácií, obvykle podľahnú tlaku štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, apelujúcich na tradíciu výskumných ústavov, založených zväčša komunistickými vládami v povojnovom období.

Podpora vedy by nemala patriť k úlohám iných ministerstiev než rezortu školstva. Reforma štátnej podpory výskumu a vývoja musí obsahovať ukončenie existencie rezortného výskumu a postupnosť krokov, ktoré povedú k privatizácii tých častí výskumu, po ktorých je dopyt na trhu, k zrušeniu neefektívnych organizácií a transformácii časti ich činnosti pod existujúce nerezortné vedecké pracoviská. Koncentráciou kvality a prísunom súkromných zdrojov možno dospieť nielen ku skvalitneniu, ale i postupnému zvýšeniu celkovej podpory vedy na Slovensku.

Text bol publikovaný v denníku Sme dňa 12.5.2006

03 mája 2006

Domino Fórum, 3.5.2006:
Socializmus a voda

Hospodárenie s vodnými zdrojmi čaká na reformu 16 rokov

Ak hovoríme o úspechoch vlád v ekonomických reformách, hovoríme najmä o ich schopnosti znižovať obmedzenia slobody trhovej výmeny, privatizovať štátny majetok a zvyšovať efektivitu činnosti verejnej správy, teda služieb, ktorých poskytovanie je považované za prirodzenú úlohu vlády. Tieto zmeny sa už prejavili vo väčšine odvetví hospodárstva a verejnej správy, ale viaceré sektory súvisiace so životným prostredím ostali dodnes bez významnejšej zmeny. Vodné hospodárstvo na svoju reformu čaká už 16 rokov.
Rozvoj vodného hospodárstva (VH) naráža na dlhodobú neschopnosť vlády odlíšiť hranice medzi službami, ktoré vie efektívne riešiť trh (najmä súkromný sektor), a tými, ktorých financovanie musí do istej miery (aspoň dočasne) zabezpečovať sprostredkovateľsky štát. Dôsledkom je hlboká a dlhodobá stagnácia najmä sektora tzv. veľkých vôd, prejavujúca sa vo väčšine služieb, po ktorých existuje prirodzený dopyt: od nízkeho obratu a neefektívnych výdavkov v zabezpečovaní protipovodňovej ochrany, cez nevýrazný rozvoj rybného hospodárstva a "vodnej" energetiky, až po neuspokojivý rast kvality povrchových vôd, obmedzujúci napríklad rozvoj cestovného ruchu. Neúspešný koncept štátom manažovaného vodného hospodárstva prežíva v režime neustáleho "zachraňovania" prostredníctvom neefektívnych vládnych výdavkov a poplatkov, ktorými vláda zaťažuje podnikateľov.

Východiská

Voda má vysoký potenciál pre kvalitné zhodnotenie, pretože poskytuje priestor pre dopyt po veľkom množstve služieb. Jednou z najvýznamnejších predností slobodného trhu je jeho vysoká schopnosť koordinovať záujmy o využívanie spoločného statku, v tomto prípade vodstva SR. Nevyhnutným predpokladom úspešnej koordinácie je však posilnenie súkromného vlastníctva účastníkov tejto trhovej výmeny. Principiálne riešenie reformy VH preto spočíva v ústupe vlády z pozícií, ktoré jej neprináležia (t.j. štátne vlastníctvo, monopol na mnohé služby, centralizácia a nadmerná regulácia sektora) a posilnenie prirodzenej úlohy vlády ako tvorcu podmienok pre podnikanie v sektore (najmä vo vymáhaní a presadzovaní práva).

Odber vôd

Vo financovaní VH prežíva socialistický ekonomický koncept, ktorý považuje vody SR za spoločné "prírodné bohatstvo" a odber vôd za jeho "spotrebovávanie". V tomto chybnom presvedčení (posilnenom odporúčaniami zo strany EÚ) vymáha vláda poplatky za odber podzemných vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, ako aj povrchových vôd (vrátane tzv. hydroenergetického potenciálu vôd a tzv. energetickej vody), príjem ktorých znižuje deficit rozpočtu správcu vôd, štátneho podniku Slovenský vodohospodársky podnik (SVP). Dôvod týchto platieb, ktoré podľa našich odhadov presahujú ročne sumu niekoľko stoviek miliónov Sk (presné údaje o plnení rozpočtu nám SVP odmietol zverejniť i napriek rozhodnutiu ministerstva životného prostredia), však v skutočnosti nie je jasný. Odber vôd je totiž činnosťou, ktorá spôsobuje významné náklady odberateľovi vôd, nie ich správcovi. Navyše nespôsobuje ani negatívne vedľajšie dôsledky (externality), ba dokonca, v prípade čerpania vôd na závlahy prevažujú externality pozitívne, zvyšujúce hodnotu okolitého ekosystému. V našej klimatickej oblasti navyše voda nie je veľmi významným prírodným bohatstvom a má väčšinou pomerne nízku trhovú hodnotu (s výnimkou liečivých a minerálnych prameňov a čiastočne i zdrojov pitnej vody), takže nespôsobuje zásadné konflikty dopytov po rôznom využití.
Vládou vynútené spoplatňovanie odberu vôd má preto charakter neodôvodnenej dane, ktorou sú zaťažovaní odberatelia, čo vytvára ich neprirodzenú komparatívnu nevýhodu na trhu. Navyše táto "daň" slúži na krytie služieb vo verejnom záujme, ktoré s odberom vôd nesúvisia (napríklad na protipovodňovú ochranu, či budovanie čistiarní odpadových vôd). Spoplatňovanie odberu povrchových a podzemných vôd, vrátane odberov za využívanie energetickej vody a hydroenergetického potenciálu vôd, je preto potrebné zrušiť v plnom rozsahu. Dodajme len, že v prípadoch, kedy časť nákladov za služby spojené s čerpaním vôd nesie aj iný subjekt (napríklad pri využívaní energetického potenciálu vôd správca vodných nádrží), musí vláda vytvoriť podmienky, aby táto trhová výmena bola uskutočňovaná medzi súkromnými vlastníkmi, resp. poskytovateľmi služieb. To znamená uskutočniť kroky smerujúce k privatizácii (aspoň časti) vodných stavieb.

Vypúšťanie odpadových vôd

Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, majú zdanlivé opodstatnenie v tom, že vypúšťanie odpadov spôsobuje negatívne externality vo forme znečistenia vôd. Systém však naráža na množstvo problémov, súvisiacich najmä s preukázateľnými rizikami korupcie v prerozdeľovaní prostriedkov fondu, s účelmi použitia prostriedkov a s faktom, že platcami do fondu nie sú všetci znečisťovatelia (napríklad farmári nie). V prípade produkcie odpadových vôd je navyše potrebné odpútať sa od falošných environmentálnych mýtov o možnosti dosiahnutia zásadného zlepšenia kvality vôd. Voda je základným médiom ľudskej existencie i prirodzeným "recyklátorom" veľkej časti jeho odpadov. Keďže spoločenským konsenzom boli stanovené limity produkcie odpadových vôd, ich dodržiavanie nemôže byť považované za negatívnu externalitu. Dôsledná kontrola dodržiavania týchto limitov a posilňovanie vymáhateľnosti práva sú základom pre dosiahnutie dobrej kvality vôd. Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd k jej zlepšeniu nevedú a je potrebné ich taktiež zrušiť.

Protipovodňová ochrana

Protipovodňová ochrana (PPO) je bezpochyby najzložitejším problémom v celom sektore VH. Je službou, ktorá zatiaľ nemá prirodzeného poskytovateľa. Časť príčin spočíva v tom, že váha úžitku z protipovodňovej ochrany je ťažko merateľná, má vysokú premenlivosť v priestore a čase a poskytovanie služby je deformované prítomnosťou veľkého počtu tzv. čiernych pasažierov. Toto sú vážne problémy, avšak majú svoje ekvivalentné príklady aj v iných sektoroch podnikania, v ktorých existujú trhovo konformné riešenia (podobné problémy má napríklad zdravotníctvo).
Súčasné financovanie a realizácia PPO sú veľmi vzdialené od rozhodovania tých, pre ktorých má PPO reálnu (a vysokú) hodnotu, najmä zainteresovanej verejnosti a podnikateľského sektora. Prvé kroky inštitucionálnej reformy by preto mali spočívať v prenesení rozhodovacích kompetencií (vrátane investičných) na decentralizovanú vládu. Kľúčovým bodom celej reformy VH je však najmä zmena financovania PPO. V prvej fáze transformácie zrejme nebude možné zrušiť aktívnu úlohu centrálnej vlády ako dominantného nákupcu služieb spojených s PPO, avšak ďalšie riešenie je naviazané najmä na tvorbu úplne nového systému financovania PPO, vychádzajúceho z angažovanosti samospráv a motivácie súkromných prispievateľov. Reforma financovania PPO predpokladá dlhodobejší proces hľadania modelu, ktorý povedie k rastu odvetvia bez výraznej záťaže na vládne výdavky. Načrtnuté východiská by však mali poskytovať dobré predpoklady na zníženie plytvania s verejnými zdrojmi a zvýšenie zainteresovanosti súkromných zdrojov, takže výpadok rozpočtu PPO, ktorý spôsobí zrušenie spoplatňovania odberu vôd, by nemal viesť k zásadnému zvýšeniu výdavkov verejnej správy. Dodajme len, že v záverečných etapách reformy je potrebné vykonať opatrenia smerujúce i k zlepšeniu vlastníckej zodpovednosti za stav vodných tokov, najmä prevodom ich vlastníctva do súkromných rúk.

Zariadenia na vodných tokoch

Zariadenia na vodných tokoch (najmä vodné nádrže, hate, plavebné komory, čerpacie stanice a kanály) sa viažu k poskytovaniu služieb, zahrňujúcich pôdohospodárstvo, energetiku, rybné hospodárstvo, vodnú dopravu, cestovný ruch, ako aj služby vo verejnom záujme (ochrana prírody) a ďalšie. Fakt, že využívajú spoločný priestor i "médium" podnikania, nie je v celom spektre odvetví hospodárstva natoľko výnimočný, aby poskytoval racionálny dôvod pre udržiavanie uvedených nehnuteľností v správe a vlastníctve štátu. Proces privatizácie zrejme bude musieť predpokladať aj isté výnimky, týkajúce sa napríklad veľkých vodných nádrží, ktoré predstavujú isté bezpečnostné riziká. Privatizácia drvivej väčšiny zariadení na vodných tokoch by však mala viesť k zásadnej redukcii problémov, ktoré spôsobuje súčasný stav ich štátnej správy (t.j. najmä systematickú devastáciu hydromelioračných zariadení, nedostatočnú údržbu kanálov a podobne). K privatizačnému balíku opatrení je potrebné zahrnúť nevyhnutný prevod vlastníctva väčšiny aktív Slovenského vodohospodárskeho podniku, t.j. najmä malých vodných elektrární, kanálov, siete rekreačných zariadení, ako aj stavebných a servisných služieb, do súkromných rúk.

Záver

Načrtnuté východiská reformy vodného hospodárstva SR (sektoru tzv. veľkých vôd) sa snažia poskytnúť základnú kostru riešení, založených na posilnení efektivity služieb realizovaných súkromným sektorom a ústupe vlády z pozícií, v ktorých dlhodobo poškodzuje rozvoj vodného hospodárstva i kvalitu životného prostredia. Táto časť reforiem predpokladá nadväznosť na systémovú zmenu vodnej legislatívy, ktorá by mala viesť k zníženiu preregulovanosti sektora a neefektívnych obmedzení v hospodárení s vodou. Ďalšie zmeny by sa mali týkať redukcie ostatných štátnych podnikov a príspevkových organizácií vo vodnom hospodárstve, ako aj posilnenia činnosti inšpekcie vôd. Napriek zložitosti a rozsiahlosti problémov, ktoré s reštrukturalizáciou sektora súvisia, je časový rozsah budúceho volebného obdobia na ich realizáciu dostatočne široký.

Text bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum, č. 18/2006, 3.5.2006

26 apríla 2006

Hospodárske noviny, 26.4.2006:
Poplatky za odber vôd treba zrušiť

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO (HN 12.4. a 21.4.), málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO, málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.
Od roku 2005, po schválení nového vodného zákona, bol zavedený nový systém spoplatňovania vodohospodárskych služieb. Jeho prostredníctvom získava SVP od odberateľov príjem z poplatkov za odber povrchových vôd, za využívanie hydroenergetického potenciálu vôd a z tzv. energetickej vody (suma zatiaľ nebola zverejnená, podľa našich odhadov ide o niekoľko stoviek miliónov Sk). Zvyšok príjmov na PPO sa získalo z verejných financií za ostatné služby, napríklad poskytovanie závlahovej vody vrátane dotácií a grantov. Ďalšie poplatky platia používatelia vôd do Environmentálneho fondu za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd (182 mil. Sk) a za odber podzemnej vody (350 mil. Sk v roku 2005).
Zásadnou chybou celého systému je neodôvodnenosť týchto platieb a ich dosah na podnikateľský sektor. Poplatky za odber vôd totiž neslúžia na krytie s tým spojených nákladov, keďže tie sa správcu vôd v podstate netýkajú, ale ani na odstránenie prípadných negatívnych externalít, keďže v tomto prípade prevládajú najmä pozitíva, napríklad vo forme vrátenia vody do ekosystémov. Podobne je to i pri poplatkoch za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré neslúžia na odstraňovanie dôsledkov vypúšťania týchto vôd ani nemajú zásadný vplyv na znižovanie objemu ich vypúšťania. Jediným pomerne transparentným finančným tokom by mohli byť poplatky za hydroenergetický potenciál vôd a energetickú vodu, avšak ani tie nie sú používané len na účel správy príslušných vodných diel či tokov (nehovoriac o tom, že efektívnejším riešením by bola privatizácia väčšiny vodných diel).
Poplatky za odber vôd tak tvoria ďalšiu nesystémovú daň, ktorou vláda zaťažuje najmä podnikateľský sektor. Keďže tento systém nie je v krajinách EÚ zjednoteným pravidlom, naši podnikatelia trpia ujmu kvôli vládou umelo vytvorenej komparatívnej nevýhode na trhu.
Poplatky za odber vôd slúžia najmä na krytie nákladov na PPO a na budovanie čistiarní odpadových vôd, rekonštrukciu kanalizácie a iné opatrenia ochrany vôd. To je však veľmi nesystémové a nespravodlivé riešenie, ktoré deformuje podnikanie v sektore tzv. malých vôd (vodární a kanalizácií), keďže viaže prostriedky na „vybrané“ subjekty. V protipovodňovej ochrane zároveň spôsobuje vyňatie tohto verejného záujmu od angažovanosti samospráv. To posilňuje i faktom, že PPO realizuje podnes centralizovaný štátny podnik (SVP) s neprehľadným systémom riadenia a rozhodovania o investičných aktivitách. Jediným zmysluplným riešením tak zostáva zrušenie všetkých poplatkov za odber vôd a vytvorenie úplne nového systému financovania PPO i časti služieb v sektore malých vôd. Ten by mal vychádzať z princípov decentralizácie riadenia PPO, angažovanosti samospráv, z finančnej spoluúčasti verejnosti i podnikateľského sektora v konkrétnych povodiach (s využitím povodňových máp). Nevyhnutnou súčasťou reformy PPO je i zrušenie Slovenského vodohospodárskeho podniku, privatizácia jeho služieb i veľkej časti jeho majetku.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 26.4.2006

15 marca 2006

Hospodárske noviny, 24.1.2006:
Simonov hydromelioračný prešľap

Hydromelioračná politika ministerstva pôdohospodárstva patrí medzi najväčšie zlyhania Zsolta Simona v jeho funkcii. V rokoch 1960-1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) – predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav – s investíciami presahujúcimi mnoho miliárd korún. Tento rozsiahly majetok zostal podnes vo vlastníctve štátu, čo spôsobuje eskaláciu problémov. Napriek tomu, že svoju úlohu v tom zohrávala i komplikovanosť vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa často na súkromných pozemkoch (alebo zabudovaných priamo v nich), hlavným dôvodom, pre ktorý pokračuje podnes neefektívne dotovanie závlah a zároveň systematická devastácia a znižovanie hodnoty veľkej časti HMZ, je najmä neochota a neschopnosť doterajších vlád HMZ sprivatizovať alebo prinajmenšom zefektívniť ich správu. I preto sa za 16 rokov presúvala správa HMZ postupne cez štyri rôzne štátne organizácie.

Chaotická hydromelioračná koncepcia Zsolta Simona priniesla za ostatné roky niekoľko protichodných návrhov a rozhodnutí jeho rezortu. V rámci nich minister presadil najprv prechod správy HMZ zo Slovenského vodohospodárskeho podniku na novo založený štátny podnik Hydromeliorácie. Následne sa snažil presadiť zákon o hydromelioráciách, ktorý predpokladal založenie štátnej akciovej spoločnosti Hydromeliorácie, existenciu súkromných správcovských zavlažovacích družstiev i založenie pochybného Hydromelioračného fondu. Družstvá a fond však už o rok, v ďalšej verzii návrhu zákona, z koncepcie vyradil. Podobným spôsobom pristupuje minister k menovaniu nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie. V súvislosti s jeho menovaním sme upozorňovali i na podozrenia z vysoko netransparentného rozhodnutia (Nezvyčajný Simonov konkurz, SME 2.12.), nový riaditeľ sa napokon vzdal funkcie. Ministerstvo následne neakceptovalo ďalšie poradie vo výsledku konkurzu, ale podnes nevypísalo ani ďalší konkurz.

Najnovším „hydromelioračným prešľapom“ Zsolta Simona sa bude vláda zaoberať v stredu 25.1. pri rozhodovaní o novele pozemkového zákona a doplnení ďalších zákonov. Návrh bol v pripomienkovom konaní už v auguste minulého roku, avšak bez ustanovení, ktoré do návrhu Simon dodatočne a dosť nesúvislo „vsunul“ až v týchto dňoch. Tie navrhujú, aby sa staronovým správcom HMZ vo vlastníctve štátu stal Slovenský pozemkový fond (SPF), teda presne tá istá inštitúcia, ktorá HMZ spravovala predtým, než ich správa prešla pod Slovenský vodohospodársky podnik a následne pod štátny podnik Hydromeliorácie. Navyše na sklonku minulého roku schválil minister výnos o poskytovaní dotácií na „zachovanie prevádzkyschopného stavu“ HMZ, čím len posilnil pokračujúci trend deformovania podnikateľského prostredia s konkurencie v agrárnom sektore.

Prechod správy HMZ pod SPF možno považovať za nejneefektívnejšie z možných riešení. Minister sa snaží zachraňovať problémy dlhodobej nesolventnosti štátneho podniku Hydromeliorácie – teda presne toho podniku, ktorý sám založil – tým, že ich prenesie na fond, ktorý sa venuje úplne odlišnej činnosti a jeho správa HMZ sa už v minulosti neosvedčila. Ministerstvo pôdohospodárstva sa nedokáže zbaviť nezmyselnej predstavy o potrebe závlah ako verejného záujmu, čo paradoxne spôsobuje, že štát zbytočnými vládnymi výdavkami udržiava činnosť i tých HMZ, ktoré nemajú reálnu hodnotu, a naopak, zabraňovaním ich privatizácie znemožňuje zhodnotenie tých HMZ, po ktorých existuje prirodzený dopyt na agrárnom trhu.

Simonov návrh na transformáciu HMZ treba odmietnuť.

Článok bol publikovaný v krátenej podobe v Hospodárskych novinách dňa 24. januára 2006.