Keď pred trinástimi rokmi uzrela svetlo sveta ekologická štúdia BRATISLAVA/nahlas, jej autori sa razom stali známymi predstaviteľmi odporcov totality. Hoci samotné dielo bolo viac protirežimové ako ekologické, od tých čias sú ekológovia u nás pokladaní za húževnatých obhajcov slobody. Paradoxom je, že v demokratických krajinách boli ekoaktivisti už vtedy známi skôr ako častí zástancovia jej obmedzenia. Slovensko sa s týmto poznatkom ešte len začína zoznamovať.
Mnohí autori a posudzovatelia štúdie BRATISLAVA/nahlas sa o dva roky neskôr postavili do čela reformných procesov. Ich spoločná "disidentská" činnosť s ekológmi bola jednou z príčin toho, že vznikajúce ekologické mimovládne organizácie (EMVO) sa u nás celkom prirodzene zaradili k pravej časti politického spektra. Hoci táto situácia nie je v štandardných demokraciách výnimočná, spôsobuje politickým stranám i samotným EMVO nemalé ťažkosti. Máme skúsenosť, že každá totalita udržuje svoju moc vyvolávaním všeobecného strachu. Ekológia je vedný odbor týkajúci sa úzko nás všetkých. Vzťahy v prírode, ktoré opisuje, sú veľmi zložité a ich interpretácia závisí do veľkej miery od morálnych kvalít toho, kto ich predkladá. Práve preto sa ľahko môže stať odborom, ktorého zneužitie vedie k zúženiu slobôd.
Slovensko a svet
V moderných demokratických štátoch sú EMVO veľmi populárne, v USA patria medzi najvplyvnejšie záujmové skupiny. Je známe, že prezentácia katastrofických vízií pred širokou verejnosťou patrí už neodmysliteľne k metódam ich práce. Konajú tak v súťažení o politický vplyv a zisk financií z grantových organizácií, pričom využívajú svoju príťažlivosť pre senzáciechtivé médiá. Keďže každá panika sa zvyčajne po čase ukáže neopodstatnená, prezentujú sa stále nové a katastrofickejšie scenáre. Obeťou týchto pretekov sa už stalo DDT, azbest, nikotín, jadrové palivo, skleníkové plyny a najnovšie i mobilné telefóny. V USA publikovali výsledky prieskumu názorov významných ekologických aktivistov a odborníkov-onkológov na príčiny vzniku rakoviny. Zistilo sa, že v porovnaní so špecialistami ekológovia vysoko nadhodnotili karcinogénny účinok všetkých hodnotených položiek (dioxín, azbest, DDT, slnečné svetlo, tuky atď.), s výnimkou nikotínu.
Na Slovensku existuje mnoho grantových i ekologických organizácií, ktoré sú v úzkom prepojení s okolitým svetom, preto máme možnosť stretávať sa s podobnými kampaňami i u nás. Slovenská realita však ponúka aj svoje vlastné témy. Tie sú reflexiou na praktiky komunistického režimu, s ktorým na Západe skúsenosti nemajú. Samozrejme, i tu je argumentácia často premiešaná s polopravdami, demagogickými interpretáciami a hypotézami.
Medzi najznámejších ekologických aktivistov na Slovensku patrí Ing. Michal Kravčík, CSc., z EMVO Ľudia a voda. V kníhkupectve Artforum nedávno prezentoval svoju novú knihu Voda pre tretie tisícročie s podtitulom Neubližujme vode, aby ona neubližovala nám. Krátka recenzia tejto knihy má byť príkladom, ako je možné interpretovať seriózne vedecké poznatky a fakty s cieľom presadiť vlastné záujmy.
Voda pre tretie tisícročie
Nosným problémom knihy je vplyv ľudskej činnosti na hydrologické režimy povodí. Dvoma základnými východiskami práce sú autorove presvedčenia, že človek svojou činnosťou v krajine vysušuje povodia, a to v čoraz väčšom meradle. Spôsobuje tým katastrofálne povodne, blížiace sa zaplavenie kontinentov a následný návrat do ľadovej doby. Tieto vízie sú ťažko obhájiteľné, a zrejme preto si autor pomohol aj "orwellovskými" metódami argumentácie:
1. Nesprávne východiská
Obe hlavné východiská práce sú celkom nesprávne. Autor sa snaží dokázať, že v súčasnosti dochádza k stále výraznejšiemu vysušovaniu krajiny, ktorého príčinou sú najmä tieto činnosti človeka: odlesňovanie krajiny, zvyšovanie výmery ornej pôdy, odvodňovanie pôdy, úpravy tokov, likvidácia vodozdržných prvkov a asfaltovanie zemského povrchu. Hoci táto argumentácia je základom celej knihy, je škoda, že nie je podložená jediným údajom, ktorý by ju potvrdil. Fakty totiž dokazujú pravý opak. Výmera lesa na Slovensku už minimálne šesťdesiat rokov rastie (od roku 1938 o 18 %) a dnes sme jednou z najlesnatejších krajín Európy. Takmer rovnaký trend je aj pri ornej pôde, kde sa naviac v najbližších rokoch očakáva jej výrazná delimitácia na trvalé trávne porasty. Odvodnenie pôdy sa posledných desať rokov takmer nerealizuje a zlá starostlivosť oň spôsobuje, že podľa odhadov už 30 - 60 % jeho výmery nie je funkčných. Podobne už niekoľko rokov (i keď pomaly) dochádza k revitalizácii vodných tokov, budovaniu mokradí a remízok. Moderná agrotechnika umožňuje návrat k spracovaniu pôdy po vrstevniciach a ďalším opatreniam, ktoré znižujú povrchový odtok vody. Čo sa týka "asfaltovania zemského povrchu", je prirodzené, že hospodársky rast krajiny je podmienený jej ďalším spriemyselňovaním. Výmera zastavaných plôch však rastie veľmi pomalým tempom a odtok z nej tvorí v celkovom meradle zanedbateľnú čiastku. Je teda zjavné, že nedochádza k žiadnemu vysúšaniu krajiny, ale k pravému opaku.
Asi práve z nedostatku serióznych podkladov sa autor v závere knihy rozhodol zdôrazniť, že už o päťdesiat rokov úplne zlikvidujeme malý hydrologický cyklus. Treba dúfať, že tento výrok nebol myslený celkom vážne. To by sme totiž o pol storočia museli mať pod strechou celú plochu kontinentov!
2. Nepravdivé údaje
Celkom nepochopiteľným prístupom je publikovanie nepravdivých faktov o Slovensku. Hoci odvodnených je u nás iba 19 % poľnohospodárskych pôd, v knihe sa uvádza hodnota 40 %. Podobne plošnou vodnou eróziou, ktorá je ďalšou príčinou vysúšania, je údajne priamo ohrozených 65 % poľnohospodárskych pôd, hoci v skutočnosti je to len asi 55 %. Navyše ide len o ohrozenie potenciálne a v rôznych stupňoch intenzity. Výmera lesov, ktoré sú vysoko vodozdržným prvkom krajiny, je však v knihe uvedená o 8 % nižšia, než je skutočný podiel lesa, t. j. 41 % územia. Tieto nepresnosti práve nahrávajú vízii o katastrofálnom vysušení krajiny a ťažko sa ubrániť pocitu, že to nie je náhoda.
3. Účelové interpretácie
V celej publikácii chýbajú odkazy na zdroj dát. Veľká časť z nich pritom pôsobí prinajmenšom nedôveryhodne. Autor vypočítal, že činnosť človeka spôsobila zníženie zásob vodných zdrojov o 15 miliárd m3, pričom nepochopiteľne spojil sumy pri jednotlivých ľudských činnostiach za obdobie 40, 50 a neurčitého počtu rokov. Vzniklo tak vskutku veľké číslo. Opäť je na škodu, že nezvolil zvyčajný prístup, v ktorom sa takéto hodnoty udávajú v oveľa smerodajnejších podielových jednotkách. Keď totiž zanedbáme pochybnosti o autorovej metóde získania výsledku a prepočítame ho na podiel zo zásob vody v pôde, prídeme k oveľa prekvapujúcejšiemu poznatku. Pre poľnohospodárske účely sa zvykne uvažovať so zásobou vody v prvom metri hĺbky pôdy. Ak je tá v priemere 250 mm, Slovensko má len v tejto vrstve asi 12 miliárd m3 vody. Naším zásahom strácame ročne údajne 375 miliónov m3 (15 miliárd m3/40 rokov), takže svojou činnosťou sme sa pripravili len o 3 % zásob vody v krajine! Tie tri percentá sú rozdielom medzi súčasnou krajinou a Slovenskom takmer zalesneným a odasfaltovaným, teda bez prítomnosti človeka. Je evidentné, že aj bez takého dôležitého prospechu, aký sme svojou činnosťou dosiahli, je tá hodnota celkom zanedbateľná.
Toto zistenie tiež znamená, že ani druhé východisko knihy, teda samotná existencia vysušenej krajiny, nie je správne.
4. Logické chyby
V závere publikácie autor prezentuje návrh vlastného projektu, ktorý má byť alternatívou voči vodným nádržiam. Projekt navrhuje vytvorenie množstva malých hatí, ktoré vzniknú prehradením bystrín v povodí. Z náčrtu však vidno, že hate nemajú ovládateľný retenčný priestor, teda nemôžu chrániť pred povodňami ani plniť ďalšie funkcie klasických vodných nádrží. Takéto riešenie nemôže mať vplyv na výrazné zníženie povodňovej aktivity. Tieto dve riešenia spolu vôbec nesúvisia. Svedčí to o snahe autora ponúkať alternatívy tam, kde nijaké podobne účinné neexistujú.
5. Ideologizácia vedy?
Kniha je špecifická ešte jednou skutočnosťou: nahrádzaním obvyklých pomenovaní vlastnými. Človek je v negatívnom kontexte neustále nazývaný Homo sapiens a Zem v akomkoľvek kontexte Modrou planétou. Možno je to len úsilie o oživenie diela, ale aj Stalin znel krajšie ako Džugašvili...
Stav krajiny
V hodnotení činnosti človeka v krajine nemožno obhajovať zásahy, ktorých cieľom nebolo zlepšenie kvality života, ale ideologický vplyv na obyvateľov. Z ideologických dôvodov sa bez ohľadu na vôľu odborníkov zrealizovali aj niektoré vodné nádrže, úpravy tokov či odvodnenie pôd. Ak však niekto pochybuje o dôležitosti protipovodňovej ochrany alebo intenzifikácie poľnohospodárstva, mal by si uvedomiť, že kým pred dvesto rokmi tridsať poľnohospodárov živilo jedného nepoľnohospodára, dnes je to presne naopak. Vodné nádrže s úpravou tokov zabezpečili protipovodňovú ochranu najpriemyselnejších oblastí Slovenska a vďaka sústave takýchto opatrení nebolo Považie už niekoľko rokov vystavené katastrofálnej povodni.
Zmeny v hydrologickom režime povodí sú v poslednom období citeľné. Nie sú však spôsobené zasahovaním človeka do krajiny, ale globálnymi klimatickými zmenami. Akékoľvek iné interpretácie nie sú pravdivé, respektíve dokázané.
Stav konzervativizmu
Kniha M. Kravčíka straší nezmyselnou víziou a potvrdzuje opodstatnenosť obáv zo zneužívania príťažlivých tém. Táto metóda práce však nie je ničím výnimočným. Okrem EMVO ju využívajú aj mnohé populistické strany, manipulujúce napríklad so sociálnym cítením. Ochotným sprostredkovateľom týchto názorov sú niektoré médiá, ktoré prahnú po silnom príbehu bez nároku na pravdivosť.
Slovenská prítomnosť má však aj svoje pozoruhodné špecifiká. Demagógia totiž u nás púta pozornosť i takých médií, ktoré sa snažia osloviť vzdelanejšiu časť obyvateľstva. Je príznačné, že aj verejnoprávne inštitúcie si ekologických aktivistov prizývajú ako špecialistov vo svojom odbore, čo z hľadiska postavenia a cieľov ekológov nie je vôbec dobrým riešením. Panuje falošné presvedčenie, že tretí sektor nemôže produkovať zlé myšlienky. Táto ilúzia ovplyvňuje aj mienku slovenských elít a politických subjektov. Hoci návrhy na riešenie vodohospodárskych problémov publikované v knihe sú typicky ľavicovými metódami práce (obmedzenie slobody trhu, silná úloha štátu), celkom otvorene sa k nim hlásia i strany s inak pravicovým zameraním. Tak sa stáva, že politické strany vlastnia súčasne dva odlišné názory: v ekonomike presadzujú prudký hospodársky rast a v ekológii jeho brzdenie.
Konzervatívny pohľad na riešenie ekologických problémov je na Slovensku stále veľkou neznámou. Jeho ústrednou tézou totiž je, že najzdravší štát je ten, ktorý je najbohatší. To je však možné dosiahnuť len v spoločnosti, ktorá nepodlieha mravne relativistickým tendenciám.
Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 31/2000
pred 20 hodinami
Príspevky
