18 decembra 2007

Konzervatívne listy, č. 12/2007: Takí normálni zlodeji

Nebyť toho, že obyvateľov Banskej Štiavnice pobúrilo sťahovanie sídla Slovenského vodohospodárskeho podniku z ich mesta do Žiliny, asi by sa čudesné konanie tohto monopolného správcu vôd stratilo v záplave škandálov, ktoré sprevádzajú túto vládu. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), štátny podnik, patrí totiž k triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich „prírodné“ vlastníctvo štátu (spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským pozemkovým fondom), ktorých spôsob hospodárenia je príliš zahmlený na to, aby sa zmienka o ich korupčnej podstate objavila v médiách aj inokedy, než len vtedy, keď sa prevalí ďalší škandál.

Slovenský vodohospodársky podnik vznikol v roku 1997 z rozhodnutia vtedajšieho nadriadeného orgánu – ministerstva pôdohospodárstva – pod vedením Petra Baca z HZDS. Tak ako k mnohým vládnym rozhodnutiam z tých čias, ani k tomuto nemožno podnes nájsť racionálne zdôvodnenie. SVP vznikol zlúčením decentralizovaných podnikov povodí „na zelenej lúke“, čím pre hospodárenie firmy vznikli zbytočné náklady na administratívu a pre efektívnosť rozhodovania korupčne mimoriadne riziková centralizácia moci nad rozhodovaním o investíciách pre jednotlivé regióny. Ďalším neefektívnym rozhodnutím bolo umiestnenie podniku do Banskej Štiavnice, keďže už vtedy sa muselo vedieť, že vedenie firmy bude odkázané na pravidelnú dochádzku na rokovania do Bratislavy.
O mechanizme investičného rozhodovania v SVP toho veľa nevieme. Keď sme pred dvomi rokmi požadovali tieto informácie prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, SVP nám ich odmietol vydať i napriek následnému rozhodnutiu nadriadeného orgánu – vtedy už ministerstva životného prostredia – v náš prospech. Podobné konanie v zahmlievaní informácií uplatnil SVP i tento rok.
Pokojný nezáujem o dianie v SVP prerušil až minuloročný nástup novej vlády, ktorá začína prejavovať svoju inklináciu k mechanizmom spravovania majetku štátu, ktoré pripomínajú praktiky vlády Vladimíra Mečiara spred desiatich rokov. Zopakujme si ich chronologický vývoj.

Krok prvý: Úspech Slovenskej národnej strany (SNS) vo voľbách, ktorý viedol k jej účasti vo vláde.
Krok druhý: Ministrom životného prostredia sa stal nominant SNS Jaroslav Izák.
Krok tretí: Minister za SNS vymenoval nového riaditeľa SVP, ktorým sa stal významný podnikateľ zo Žiliny, v ktorej bol mnoho rokov primátorom predseda SNS.
Krok štvrtý: SNS navrhla a presadila zásadné zvýšenie prostriedkov na protipovodňovú ochranu zo štátneho rozpočtu na rok 2008.

Krok piaty: SVP sa má na základe rozhodnutia ministerstva sťahovať do Žiliny, a to z vlastnej budovy do priestorov, ktoré majú SVP prenajímať ľudia blízki predsedovi SNS.
Nebuďme pochybovačmi o dobrých vodohospodárskych úmysloch Jána Slotu iba kvôli tomu, že ľudia blízki jeho strane už v 90. rokoch preukázali schopnosť byť správnymi obstarávateľmi (a privatizérmi) na správnom mieste, alebo preto, že Žilina pod vedením Jána Slotu získala povesť jedného z miest s veľmi pochybnými praktikami hospodárenia samosprávy na Slovensku. Náhly záujem o vodné hospodárstvo zo strany SNS však príznačne zapadá do hodnotovej koncepcie týchto ľudí. V správe vôd Slovenska totiž pretrváva mechanizmus riadenia, ktorý nedisponuje dostatočnými kontrolnými mechanizmami voči vysokým rizikám zneužívania finančných tokov z verejných zdrojov.

Protipovodňová ochrana na Slovensku je tŕňom v päte verejného sektora najmä kvôli nedostatku vôle predchádzajúcich vlád riešiť dve zásadné systémové chyby. Prvá spočíva v jej netransparentných výdavkoch, posilnených skutočnosťou, že SVP disponuje aj rozsiahlym majetkom, nijak nesúvisiacim s úlohami, ktoré má podnik plniť (prevádzkuje napríklad vlastné malé elektrárne, sieť rekreačných zariadení, ako aj stavebné a servisné služby). Druhým problémom je oblasť príjmov na zabezpečenie protipovodňovej ochrany, ktoré pochádzajú najmä z centrálnych vládnych (a európskych) zdrojov a z výberu poplatkov od užívateľov vôd, teda príjmov, ktoré sú nesúvislo a opäť netransparentne odpojené od viazanosti na konečného spotrebiteľa, ktorými sú (alebo by mali byť) najmä samosprávy a obyvatelia rizikových záplavových oblastí.

Náhlemu „obráteniu sa“ Jána Slotu k problémom ochrany územia proti povodniam by bolo možné uveriť v prípade, ak by zároveň predložil predstavu komplexnej reformy vodného hospodárstva, eliminujúcej extrémne vysoké riziká korupcie, ktoré v systéme správy vôd pretrvávajú. Ale to by nebol Ján Slota ako ho poznáme – priľnavý ku všetkému, z čoho sa dajú legálne žmýkať výdavky verejných inštitúcií. Napokon, ľudia dnešnej moci robia iba to, čo vedia. Takí normálni zlodeji.

Článok bol publikovaný vmesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2007

07 decembra 2007

Konzervatívne listy, č. 11/2007: Ako ďalej s environmentálnou politikou?

Keď sme v roku 2005 organizovali v Ružomberku prvú konferenciu zameranú na otázky pôsobenia vlády v environmentálnej politike, vstupovali sme do problematiky, ktorú vníma ako dôležitú veľká časť spoločnosti. Rieši ju však najmä vláda, ktorá prostredníctvom ministerstiev a ich organizácií definuje prostredníctvom legislatívy pravidlá usporiadania vzťahov s deklarovaným cieľom zabezpečenia lepšej ochrany životného prostredia, a environmentálni aktivisti, ktorí sa v tejto problematike profilujú predovšetkým ako spolutvorcovia týchto noriem, ale aj ako hlasní kritici nedostatočnej miery vládnych regulácií v ochrane životného prostredia.

Na doterajších troch ročníkoch ružomberských environmentálnych konferencií, ktoré boli postupne zamerané na problémy pôsobenia vlády v environmentálnej politike ako takej (2005), v oblasti lesného hospodárstva (2006) a tohto roku v odpadovom hospodárstve, sme sa pokúšali poodhaliť a definovať súčasné trendy v environmentálnej politike, ktoré sú však veľmi často v principiálnom rozpore s konceptom prirodzeného práva i poznatkami ekonomickej a právnej vedy. Poukazujú na to, že súčasná environmentálna politika, založená na vysokej miere obmedzení práv ľudí na užívanie svojho vlastníctva, má často opačné dôsledky, pokiaľ ide o plnenie vládou želaných cieľov. Vedie totiž k spomaľovaniu zlepšovania kvality životného prostredia a k deštrukcii prirodzenej motivácie ľudí aktívne sa zúčastniť a prispieť k tomuto procesu. Určenie práva v sporoch o využívanie krajiny spočíva obvykle v započítavaní nákladov tým, ktorí sa v týchto sporoch nachádzajú. Skúsenosť z realizácie environmentálnych noriem však naznačuje, že citlivú hranicu medzi právom na užívanie vlastníctva jednej osoby a právom druhej osoby nebyť týmto užívaním poškodený, vláda nedokáže definovať resp. to právo určuje pre väčšinu nevyhovujúcim spôsobom.

Ako teda ďalej s environmentálnou politikou? Zdá sa, že súčasné riešenia vlády, ale aj riešenia, ktoré presadzujú environmentálne mimovládne organizácie, narážajú na zásadný nesúhlas vlastníkov, čo sa javí byť hlavným dôvodom ich zlyhávania či obchádzania. Treba začať odznova a pýtať sa na zmysel, spôsob a mieru účasti vlády v riešení mnohých environmentálnych problémov, počnúc ochranou prírody, cez ochranu jej jednotlivých zložiek až po zavádzanie systémov zhodnocovania (recyklácie) odpadov v odpadovom hospodárstve.

Naše poďakovanie patrí partnerom tohtoročného podujatia, ktorí hľadanie odpovedí na tieto otázky podporili. Zlatým partnerom konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR,“ ktorá sa uskutočnila dňa 6. novembra 2007 v Ružomberku, bol náš tradičný partner, spoločnosť Mondi BP SCP, a. s. Ružomberok. Striebornými partnermi boli spoločnosti ENVI-PAK, a. s., ENVIDOM - Združenie výrobcov elektrospotrebičov pre recykláciu, EKOLAMP Slovakia - Združenie výrobcov a distribútorov svetelnej techniky a Marius Pedersen, a. s., bronzovými partnermi .A.S.A. SLOVENSKO s. r. o. a ENVI-GEOS Nitra s. r. o.

Článok bol publikovaný v čísle Konzervatívne listy, č. 11/2007

05 decembra 2007

.týždeň, č. 49/2007: Prečo pozemky korumpujú

Problém so Slovenským pozemkovým fondom (SPF), ktorý vyvolal koaličnú krízu, sa nezačal za Ficovej, dokonca ani predtým za Dzurindovej vlády. Ten pretrváva od roku 1992, keď fond vznikol.

Pozemkový fond vtedy vznikol na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády. Tá chcela vytvoriť organizáciu, ktorá bude spravovať poľnohospodárske pôdy vo vlastníctve štátu a nakladať s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy. Pri svojom založení dostal „do vienka“ pravidlá fungovania, ktoré naznačujú, že v tých časoch bolo zavádzanie mechanizmov transparentného a efektívneho spravovania štátneho majetku veľmi málo známou oblasťou. A ešte menej reálne uplatňovaným princípom. Nie je preto veľkým prekvapením, že fond bol vtedy založený veľmi zle, so slabými mechanizmami kontroly a celkom neefektívnymi pravidlami hospodárenia. Tie ho predurčili na to, aby tí, ktorí rozhodovali o tomto majetku, mohli celkom legálne znižovať príjmy štátu vo svoj prospech. Naozaj prekvapujúca je však skutočnosť, že tieto pravidlá sa za celé tie roky nijako zásadne nezmenili. Na fond sa „akosi zabudlo“, zrejme i preto, lebo každá vládna garnitúra ho vnímala ako zaslúženú politickú korisť, ktorú je dobré na seba nevyťahovať.

.zlodejina ako princíp?

Na fonde sa za šestnásť rokov nezmenili dve podstatné okolnosti určujúce pravidlá jeho konania. Prvá súvisí s oceňovaním pôdy určenej na predaj, prenájom alebo reštitúcie. Princíp stanovenia tejto ceny totiž nevyplýva z ponuky a dopytu, ale z odhadov „hodnoty“ pôdy, nadväzujúcej ešte na systém bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek, na ktorého základe sa v komunistickom Československu určovala cena poľnohospodárskej pôdy. Táto tabuľková cena však zohľadňuje predovšetkým predpoklady pôdy na poľnohospodárske využitie, nie ich reálny cenový potenciál na trhu, v ktorom súťažia aj iné dopyty po pôde (napríklad na budovanie hotelov či golfových ihrísk). Čo z toho vyplýva? „Iba“ to, že súčasné pravidlá umožňujú úradníkom na fonde celkom legálne dohodnúť za prenájom, predaj (neskôr Dzurindovou vládou pozastavený) alebo náhradný pozemok pri reštitúciách oveľa nižšiu cenu pôdy, než je na trhu súkromných subjektov. Podstata ostatnej kauzy na SPF vznikla zjavne práve v dôsledku pridelenia náhradných reštitučných pôd s podobnou bonitou, akú mala pôvodná pôda vlastníka, ale s výrazne odlišnou reálnou trhovou cenou. Úradníci to môžu robiť „potichu“, s menším rozdielom ceny (čo bolo „v pásme tolerancie“ Dzurindovej garnitúry), alebo vo veľkom a s rizikom odhalenia, ktoré nesie typický rukopis ľudí okolo Vladimíra Mečiara. Štát týmto spôsobom prichádza celkom legálne o obrovský príjem, ktorý môže končiť (aj) vo vreckách úradníkov na fonde. Ak by vláda rozhodla o predaji veľkej časti štátnych pôd, mohol by tento „únik“ podľa našich odhadov prevýšiť sumu niekoľkých desiatok miliárd korún.

Druhý problém sa týka menovania predstaviteľov fondu. Činnosť pozemkového fondu totiž od začiatku riadi správna rada, ktorú na návrh ministra vymenúva na päť rokov a z funkcie odvoláva vláda. Podobným spôsobom (na tri roky) je menovaná Dozorná rada fondu. Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu, predovšetkým z prenájmov pôdy) a disponuje už spomínanými vysokými rizikami korupcie, je celkom nepochopiteľné, že žiadna vláda neučinila nič na sprísnenie verejnej kontroly na fonde. Naopak, vlády ho ponechávali v tomto stave, ktorý z fondu robí ideálny nástroj na kupčenie vládnych strán. Prísnejšia kontrola hospodárenia fondu mohla byť pritom dávno zabezpečená: napríklad dobre vyváženou dozornou a správnou radou zloženou z predstaviteľov exekutívy, zástupcov odborných, profesijných a záujmových združení, volených na základe systému, ktorý by posilňoval vzájomnú kontrolu a motiváciu vedenia pre efektívne hospodárenie. Po celý čas sa však objavovali práve opačné pokusy. V roku 2001 prvá Dzurindova vláda dokonca schválila návrh vtedajšieho rezortného ministra Pavla Koncoša, aby sa štatutárnym orgánom fondu stal generálny riaditeľ, ktorého – opäť na návrh ministra – vymenúva a odvoláva z funkcie správna rada. Teda nenastalo zvýšenie verejnej kontroly nad majetkom fondu, ale len ďalšia koncentrácia moci v prospech ministra.

.jureňov zaslúžený pád

Miroslav Jureňa mohol pokojne odhaliť krivosť obvinení voči nemu, ak by preukázal, že chcel mechanizmy kontroly v Slovenskom pozemkovom fonde sprísniť – že sa o to aspoň pokúsil a niekto iný mu to zmaril. Opak bol však pravdou. Jeden z prvých vážnejších koaličných konfliktov po voľbách vypukol práve pre snahu vládnych strán (predovšetkým ĽS-HZDS) mocensky ovládnuť fond. Keďže sa niekoľko mesiacov nedarilo krízu riešiť, poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina sa pokúsili o riešenie pre nich typické, ktoré veľmi nápadne pripomína Mečiarove praktiky spred desiatich rokov. Predložili poslanecký návrh zákona, ktorý mal zmeniť spôsob vymenovania Správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu tak, aby najvyššie orgány fondu menoval výhradne minister pôdohospodárstva... Návrh, celkom pochopiteľne, neprešiel, ale už samo Jureňovo stotožnenie sa s takýmto korupčným návrhom upozorňovalo, akú chuť má HZDS na SPF. Nehovoriac o tom, že podobný pokus sa mu podarilo zrealizovať v lesnom zákone v súvislosti s posilnením jeho kompetencií menovania prednostov krajských lesných úradov. Jureňa prišiel na svoj post nepripravený a bez vízie, možno práve preto sa zameral najmä na posilňovanie svojej popularity a korumpovateľných právomocí vo svoj prospech. Spadol do jednej z jám, ktoré si sám kopal.

.fico záchranca?

Primárnu zodpovednosť za menovanie vedenia fondu, ktorý spravuje a nakladá približne s tretinou výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku, nesie vláda. Ona schvaľuje vedenie fondu do podmienok, ktoré sú priam predurčené na vznik korupcie a klientelizmu. Mnoho vlád pred Ficom už mohlo a malo zmeniť mechanizmus, na ktorého základe sa určujú predstavitelia fondu a tiež presadiť systém oceňovania pôd. Takého systému, ktorý by viac reflektoval trhové ceny. Nadbytočnú štátnu pôdu už mohla vláda predať dražobným spôsobom, urýchliť proces identifikácie vlastníctva pozemkov nezistených vlastníkov a prepracovať mechanizmus určovania cien za prenájom pôd nezistených vlastníkov.Premiérovo verbálne odhodlanie reformovať fond treba privítať. Keby malo byť skutočné, musel by však prijať opatrenia, ktoré sú jeho strane zväčša proti srsti: liberalizáciu cien, zvýšenie verejnej kontroly nad správou majetku štátu, odpredaj nadbytočného majetku štátu.

No ak by bol Robert Fico bol vo svojom úsilí úspešný, bol by to unikátny prípad dobrej reformy, ktorá vznikla preto, lebo sa zlodeji nedokázali dohodnúť.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 49/2007

24 novembra 2007

Poľnohospodárstvo: Prečo mal byť odvolaný Miroslav Jureňa

Mala byť dôvodom pre odvolanie Miroslava Jureňu z postu ministra pôdohospodárstva kauza korupčného škandálu na Slovenskom pozemkovom fonde? Dôvody, ktoré mali viesť k Jureňovmu odvolaniu už skôr, sa snažím objasniť v článku na mojom blogu Sme.

10 novembra 2007

Kauza "Strom na Hlavnom námestí": Zbytočná regulácia, zlá obhajoba

Majiteľ domu na Matúšovej ulici v Bratislave vraj vlastnil vo svojej záhrade strom, ktorý sa rozhodol vyrúbať. Environmentálnym aktivistom sa to však nepáči. Kto je v práve? Pokus o hľadanie odpovede sa nachádza na mojom blogu Sme.

23 októbra 2007

Konzervatívne listy, č. 10/2007: Otázniky nad recykláciou odpadov

Na sklonku roku 2005 vzala vláda na vedomie informáciu o konečnom stave naplnenia cieľov Programu odpadového hospodárstva SR do roku 2005. Obsah dokumentu je smutným svedectvom o nesplnených želaniach vládnych úradníkov.

V mnohých zásadných ukazovateľoch sa realita totiž ani zďaleka nepriblížila k smelo stanoveným predsavzatiam. Jeden z najdôležitejších cieľov programu, ku ktorému sa nepodarilo ani výraznejšie priblížiť, sa týkal zvýšenia podielu materiálového a energetického zhodnocovania odpadov na 35, resp. 15 %. Skúsme poodhaliť príčiny nefungovania vládnych plánov.

Nastúpený trend

Motiváciou pre konanie ľudí je ich osobný úžitok. Skúsenosť naznačuje, že v prípade nejestvovania vládnych nástrojov na podporu recyklácie odpadov by sa zhodnocovanie odpadov redukovalo len na tie druhy odpadov, ktorých spracovanie by prinášalo úžitok všetkým účastníkom procesu – od producenta odpadu až po finálneho spotrebiteľa. Drvivá väčšina odpadov by tak s veľkou pravdepodobnosťou končila naďalej na skládkach. To by napokon nebolo nič tragické, pretože skládkovanie je výsledkom prirodzeného vývoja, reflektujúceho zvyšujúcu sa koncentráciu obyvateľstva v mestách a zmenu environmentálnych preferencií obyvateľstva. Skládkovanie navyše predstavuje ekonomicky i environmentálne efektívnu technológiu zneškodňovania odpadov. Tejto skutočnosti si boli vlády vedomé. Napriek tomu si určili cieľ, ktorý považujú za environmentálne ešte priaznivejší – teda zhodnocovanie odpadov.

Kde sa stala chyba?

Rozhodnutie vlád uskutočniť takú zmenu legislatívneho prostredia, na základe ktorej bude spoločnosť motivovaná viac recyklovať odpad, môžeme s vysokou istotou považovať za nastúpený trend, ktorý sa ani v dlhodobých horizontoch nebude meniť.

Skôr ako „plakať nad rozliatym mliekom“ sporných rozhodnutí vlád je preto rozumnejšie skúmať a hľadať možnosti praktickej realizácie v snahe zmierniť riziká deformácií prirodzených podmienok, ktoré z týchto rozhodnutí vlád trhu hrozia.

V prípade recyklácie odpadov vzniká pre vládu základný problém v nedostatočnom prirodzenom dopyte po recyklovanom materiáli. Cena recyklovaných zdrojov je totiž obvykle výrazne vyššia než u cenovo najbližšieho alternatívneho „nového“ zdroja. Tento problém vláda rieši obvykle „dorovnávaním“ ceny prostredníctvom rôznych donucovacích nástrojov, pričom v environmentálnej politike sú takýmito nástrojmi najmä stanovovanie limitov produkcie (a následné sankčné opatrenia), „pigouovské“ dane a poplatky, alebo trhovo konformnejšie nástroje obchodovania s kvótami.

V slovenských (i európskych) podmienkach sa presadzuje opatrenie, ktorým je donútenie producentov k povinným poplatkom, končiacim v konečnom dôsledku ako dotácia na dorovnanie cien. Nevýhodou poplatkového systému je fakt, že podnecuje vznik nesprávnych informácií o trhu, pretože výrazne deformuje cenu tovarov a služieb spojených so zhodnocovaním odpadov. Zároveň vytvára nežiaducu závislosť subjektov na tomto „sociálnom“ príspevku, navyše znižuje i motiváciu k vytváraniu technológií a manažmentov odpadového hospodárstva, ktoré by z recyklovaných zdrojov vytvorili serióznu a neregulovanú cenovú konkurenciu k „novým“ zdrojom. V konečnom dôsledku vytvára fiktívny trh s veľmi netransparentnými vzťahmi, v ktorom sa neefektívne alokujú zdroje a vytvára sa neférová konkurencia. V slovenských reáliách je typickým prejavom takéhoto rozhodnutia vlády najmä pôsobenie Recyklačného fondu a Environmentálneho fondu.

Zásahy vlády

Nie všetky opatrenia však majú rovnako nežiaduci dopad. Pri uplatnení poplatkových nástrojov môže vláda uplatniť i také praktické mechanizmy, ktoré pôsobia menej deštrukčne na prirodzené práva účastníkov trhu. Pred zavedením systému poplatkových nástrojov mohla vláda dozaista preferovať aj iné mechanizmy, napríklad vyššiu energetickú daň, či jednoduché dotácie z verejných zdrojov, ktoré by vykazovali nižšie transakčné náklady. Súčasné riešenia založené na princípoch vzniku oprávnených organizácií určite nie sú bez rizík (spomeňme napríklad problém „zahmlievania“ vo výkazníctve), ale poskytujú prinajmenšom dobrý priestor pre hľadanie lepších riešení, ktoré by smerovali k tomu, aby všetci účastníci trhu – od prvotného producenta odpadov (vrátane obalov), cez spotrebiteľa, reťazcov spracovávajúcich odpad až po konečného zhodnocovateľa vytriedeného odpadu – nachádzali úžitok vo svojich recyklačných aktivitách. Napokon, i súčasný stav už preukazuje viacero atribútov zdravého trhu. Existujúca konkurencia systémov, flexibilita rozhodovania účastníkov i rastúci podiel zhodnotených odpadov predstavujú silné predpoklady.

Neplnenie cieľov vládneho programu odpadového hospodárstva presvedčivo hovorí o tom, že zmenu konania ľudí smerom k želanému cieľu nemožno dosiahnuť neprirodzenou vládnou reguláciou, ale práve naopak, ponechaním vyššej miery slobody pre súkromné iniciatívy a osobný profit. Je to tá istá téza, ktorá bola jedným zo silných impulzov vedúcich k rozpadu socialistickej ekonomiky na sklonku 80. rokov minulého storočia. A neustále je potrebné ju obhajovať, pretože „nápady“ plánovačov predstavujú pre ňu nepretržitú hrozbu.

Článok je úvodom do problematiky tém konferencie „Alternatívy rozvoja odpadového hospodárstva v SR“, organizovanej KI v Ružomberku dňa 6. novembra 2007.

Článok vyšiel v mesačníku Konzervatívne listy, október 2007.

20 októbra 2007

impulz, č. 3/2007:
Nepríjemná pravda o Al Goreovi

Písanie kníh patrí k neodmysliteľnému arzenálu prezentácie významných politikov, či už ide o autobiografie, rozhovory, predkladanie politických programov alebo reflexií vlastnej politickej kariéry. Spôsob mediálnej prezentácie Al Gorea však vytvára zdanie, že bývalý americký viceprezident a neúspešný kandidát na prezidenta nestojí o tento typ publicity, ale o seriózne a závažné problémy životného prostredia vo svete. Po svojej prvotine Země na misce vah z roku 1992 vydal tohto roku svoju novú knihu, ktorou chce vyslať verejnosti „morálny apel“ smerom k znižovaniu vplyvu ľudskej činnosti na globálne otepľovanie. Kniha An Inconvenient Truth (v českom vydaní Nepříjemná pravda) vyšla súbežne s rovnomenným dokumentom, ktorý získal tohto roku Oscara za najlepší dokumentárny film.

Angažovanosť v otázkach životného prostredia je u Al Gorea všeobecne známa, avšak po prečítaní „nepríjemnej pravdy“ sa v presvedčení, že jeho pohnútky k napísaniu tejto knihy sú hnané snahou o lepší svet, dá už len ťažko zotrvať.

Globálna teplota Zeme rastie už niekoľko desaťročí a v súvislosti s ňou vzrastá i objem zrážok a ich rozkolísanosť. Problém, ktorý čoraz intenzívnejšie rezonuje vo svetovej verejnej mienke a v ideovom zameraní politických elít, však spočíva v poznaní odpovede na vedeckú otázku, či je otepľovanie prejavom výhradne prirodzených cyklických zmien klímy, alebo ho významnou mierou ovplyvňuje človek svojou činnosťou (najmä spaľovaním fosílnych palív a intenzívnou poľnohospodárskou produkciou). V odpovedi na túto otázku však neexistuje doposiaľ jednoznačný vedecký konsenzus. Zatiaľ čo Medzinárodný panel o zmene klímy (IPCC) považuje vo svojej správe pre politikov z februára tohto roku pravdepodobnosť vplyvu človeka na otepľovanie „viac ako 66 %“, nezanedbateľná časť vedcov považuje túto tézu za argumentačne veľmi pochybnú. Vatikánsky Pontifical Council for Justice and Peace (organizácia založená pápežom Pavlom VI. a spadajúca priamo pod Svätú stolicu) zorganizoval v apríli tohto roku medzinárodnú konferenciu o klimatickej zmene a rozvoji, ktorej účastníci poukázali i na pretrvávajúce nedostatky vedeckého poznania viacerých javov súvisiacich s klímou, ako aj na prílišné sústredenie pozornosti výhradne na problém globálneho otepľovania. Jeden z účastníkov seminára, profesor fyziky Antonio Zichichi, je presvedčený, že vedci by nemali obviňovať ľudské konanie za príčinu globálneho otepľovania, pretože vplyv človeka na tento proces je veľmi nízky (príspevok človeka k celkovej produkcii skleníkových plynov je menej ako 0,3 % - pozn. aut.). Ďalší z prednášateľov, Indur M. Goklany, významný americký expert na problematiku globálneho otepľovania a spoluautor rozsiahlej vedeckej kritiky Sternovej správy, nezaraďuje globálne otepľovanie medzi najdôležitejšie environmentálne problémy planéty súčasnosti, ani najbližšej budúcnosti.

Práve nejasnosť poznania príčin globálneho otepľovania odhaľuje najväčšie slabiny Gorovej knihy. Al Gore totiž nikoho nepresviedča, že súčasná zmena klímy je spôsobená ľudskou činnosťou, ale vinu človeka považuje priamo za základný východiskový predpoklad svojej práce, niečo, o čom sa nemá pochybovať. Pretože ak by to tak nebolo, potom všetky ním predkladané obrázky ľudí trpiacich povodňami, topiacimi sa ľadovcami a hurikánmi by stratili svoj význam. Ak by totiž globálne otepľovanie nebolo spôsobené ľudskou činnosťou, ale len prirodzenými (cyklickými) zmenami klímy, stal by sa tento problém celkom obyčajnou úlohou pre nižších vládnych úradníkov, ktorí sú zodpovední za riešenia technickej ochrany obyvateľstva pred extrémami počasia.

Gore si tento fakt musí uvedomovať, preto nemožno nevidieť jeho silný „cit“ pre neúnavnú manipuláciu: v prvej polovici knihy predkladá obrázky dopadov počasia na chudobných obyvateľov Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky, zatiaľ čo seriózne vedecké práce dokumentujú historicky sa opakujúce prírodné pohromy vo veľmi podobnej frekvencii. V druhej polovici sa Gore venuje scenárom dopadov otepľovania na ľudstvo, ktoré dokumentuje grafmi a mapami zaplaveného Manhattanu, Číny a iných častí sveta, straší hrozbou núteného vysťahovania stoviek miliónov ľudí, zatiaľ čo seriózne vedecké práce sa zaoberajú reálnymi riešeniami problému, teda budovaním hrádzí a odvodňovacích stavieb.
Dominantným obsahom knihy sú farebné fotografie a grafy vydané na environmentálne „nešetrnom“ papieri, čo dozaista pridalo ďalší argument tým, ktorí kritizujú Gorea pre jeho prepychové sídlo s dvadsaťnásobne vyššou spotrebou energie než je priemer pre americkú domácnosť, ako aj jeho snahu „nulovať“ túto spotrebu zakúpením „carbon offsets“, z ktorých však, ako sa ukázalo, profitovala jeho vlastná firma.

Zámery Goreovej knihy však poodhaľuje najmä textová línia knihy, ktorú naskrz očakávaniu netvoria zásadné argumenty ku globálnemu otepľovaniu, ale kapitoly venované životu demokratického politika Gorea. Dramaturgia knihy nápadne pripomína bulvárny večerník v komerčnej televízii: zlé správy prekladané dobrými, hrôzostrašné obrazy povodní a hurikánov sa striedajú s kapitolami, v ktorých Al opisuje svoje detstvo na farme a štúdium, počas ktorého sa formoval jeho postoj k životnému prostrediu, predstavuje svoju milovanú rodinu, sestru a manželku, ktorá, pochopiteľne, zdieľa s ním podobný názor na environmentálne problémy. To všetko je sprevádzané fotografiami z rodinného albumu. Mimochodom, správne tušíte, že to nebol náš skromný Al, ale práve jeho milovaná manželka „Tipper“, ktorá ho nabádala napísať knihu o globálnom otepľovaní...
Nepríjemná pravda síce získava uznania za postoj k ochrane klímy Zeme, ale nepríjemnou pravdou je, že viac ako globálnemu otepľovaniu sa venuje živeniu pochybných environmentálnych mýtov, ktoré sú veľmi vzdialené od serióznych poznatkov klimatickej vedy. Najmä sa však venuje politikovi Alovi Goreovi.Nepríjemná pravda je bezpochyby prvotriedny komerčný produkt, pretože využíva historicky najúčinnejší trik na masy, vyvolávanie strachu pred fiktívnym nepriateľom. Toho „nepriateľa“ nám servírovali celé minulé storočie: majú ním byť boháči, v tomto prípade producenti skleníkových plynov.

Len či si na to nie práve chudobný Al spomenie, keď sa i vďaka tejto knihe stane opäť raz sám sebe nepriateľom.

Článok vyšiel v revue Impulz, č. 3/2007

27 septembra 2007

Sme, 27.9.2007:
Ad: Prezident ako atrakcia (26. 9.)

Ak máme zhrnúť výhrady Luboša Palatu k prejavu Václava Klausa na pôde OSN (24. 8. 2007) do jedného posolstva, potom je ním zásadný autorov nesúhlas s Klausovým neúnavným postojom politického solitéra k riešeniu „problémov“ klimatických zmien. Akú silu však majú argumenty, pre ktoré českého prezidenta tak odvážne „častuje“?

O vedeckých hypotézach

Napriek tomu, že človek intenzívne produkuje skleníkové plyny už viac ako 150 rokov a korelácia ich obsahu v atmosfére s jej teplotou je známa viac ako 100 rokov, ešte pred 40 rokmi tomuto príspevku človeka nevenovali vedci takmer žiadnu pozornosť. Naopak, v 70. rokoch bolo publikovaných viacero vedeckých článkov, ktoré reflektovali pozorovaný trend ochladzovania planéty a predpovedali i návrat do doby ľadovej.

Hoci podiel človekom produkovaných skleníkových ply­nov v atmosfére je extrémne nízky a tvorí ročne menej ako 0,3 percenta, v 80. rokoch začalo rásť presvedčenie vedcov o tom, že práve tento „neprirodzený príspevok“ nedokáže globálny ekosystém Zeme dostatočne rýchlo spracovať a hromadí sa v atmosfére. To podľa nich spôsobuje dlhodobo nezvratné otepľovanie planéty. Vedecké hypotézy majú právo byť i takto ťažko pochopiteľné, zvláštne však bolo, že práve táto si získala okamžitú podporu v OSN.

OSN totiž od počiatku roz­dú­chavala vedecký záujem o tému, ktorá vyhovuje totalitným kritikom Západu, ako sa ukázalo i pri niektorých prejavoch na ostatnej konferencii. Z iniciatívy OSN vznikol i strategický mienkotvorný projekt Medzivládneho panelu o klimatickej zmene a konferencia „Summit Zeme“, ktorá viedla k prijatiu Kjótskeho protokolu obmedzujúceho predovšetkým slobodné krajiny.

Václav Klaus je renomovaný ekonóm, ktorý prednáša na významných vedeckých konferenciách a je autorom mnohých odborných a vedeckých publikácií. Na preštudovanie základných faktov o mechanizme vzniku „globálno-otepľovacej“ politickej agendy a o argumentačnej báze klimatológov presvedčených o vplyve človeka na globálne otepľovanie však netreba byť ani Klausom. Stačí na to len neustupovať z dôslednosti argumentácie, ktorá prináleží bežnej vedeckej praxi.

Vedecká zručnosť Klausa

Václav Klaus sa vo svojom vystúpení v OSN dozaista zachoval ako solitér, ale nepo­prel svoju vedeckú zručnosť v spochybňovaní zjavne pochybných téz. Klaus predložil len tie najznámejšie pochybnosti k teórii klimatickej zmeny, týkajúce sa zásadných nedostatkov v získavaní a vyhodnocovaní dát a nevedeckého prístupu k určeniu kauzálnosti viacerých javov. Klausova agenda je však predovšetkým ekonomická a v nej preukázateľne odhaľuje neefektívnosť súčasných snáh o redukovanie produkcie skleníkových plynov. S týmto názorom sa napokon stotožňuje i významná časť ekonómov.

Pre Luboša Palatu je zjavne neprijateľné, ak politik malej stredoeurópskej krajiny prezentuje vo svete menšinový názor, ktorý je podľa neho nesprávny. K dôkazom jeho nesprávnosti však okrem poukázania na menšinovú vedeckú podporu nepriložil nijaké iné fakty. To je veľmi málo.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 27.9.2007

12 septembra 2007

GW Science: Pochybnosti o ľudskom vplyve na zmeny klímy

V roku 2004 publikovala historička vedy Naomi Oreskes v prestížnom časopise Science výsledky štúdie, v ktorej sledovala vedecké články zaoberajúce sa klimatickými zmenami v „peer-review“ časopisoch a hodnotila ich podľa toho, do akej miery sa stotožňujú s výrokom: "Tvrdenie IPCC, že väčšina pozorovaného otepľovania za posledných 50 rokov je pravdepodobne spôsobená rastom koncentrácie skleníkových plynov, presne reflektuje súčasnú mienku vedeckej komunity v tomto probléme.“ (link) Táto hypotéza bola testovaná v 928 abstraktoch publikovaných vo vedeckých časopisoch v rokoch 1993-2003. Výsledok bol zjavný: až tri štvrtiny článkov sa v zásade stotožňovali so stanovenou hypotézou, štvrtina sa venovala metodológii alebo paleoklimatológii a žiaden článok nebol v rozpore s touto hypotézou.

Tohto roku však prevzal Oreskesovej metodiku hodnotenia Klaus-Martin Schulte a s využitím tej istej databázy časopisov zhodnotil vedecké články publikované od roku 2004 do februára 2007. Výsledky jeho práce boli prijaté na publikovanie v Energy and Environment (link) a pred dvomi týždňami o nich informoval vo svojom článku DailyTech. (link) Výsledok: iba 7 % článkov potvrdzuje konsenzus explicitne a spolu s implicitnými súhlasmi ide o 45 % článkov. Väčšina príspevkov má buď neutrálny postoj (48 %), alebo konsenzus zamieta (6 %).

Viac informácií v mojom článku na blogu Sme (link)

17 júla 2007

.týždeň, 29/2007:
Koľko treba národných parkov?

Rozruch okolo najnovších počinov vlády v súvislosti s ochranou prírody na Slovensku naznačuje, že sa opäť bude riešiť otázka, aká výmera národných parkov má byť pre Slovensko „tak akurát“.
Predchádzajúce vlády zastávali názor, že toto „optimálne“ číslo by malo byť čo najvyššie, preto po roku 1990 výrazne rástol počet národných parkov. Súčasná vláda dáva najavo, že by ich malo byť menej a navrhuje ich redukciu. Osobnosť slovenského environmentálneho hnutia Mikuláš Huba by azda súhlasil aj so súčasným počtom parkov (Sme, 22. 6. 2007), naopak developeri by si vedeli predstaviť svoj život i bez nich. Všetci pritom proklamujú spoločný cieľ: kvalitné životné prostredie a jeho efektívnu ochranu. Ako sa v tej šlamastike vyznať? Nahliadnime na problém z pohľadu tých, ktorí sa zaoberajú ľudským konaním.

Neoddeliteľným atribútom každej modernej spoločnosti je pôsobenie a výrazný vplyv takzvaných elít (nazývame tak intelektuálov, lídrov či osobnosti), ktoré sa pokúšajú hľadať a analyzovať spoločné znaky jedincov žijúcich v ich civilizačnom priestore a na ich základe dedukovať akési „kolektívne“ etické normy. Tie sa následne snažia presadiť vo verejnej politike a v právnej sústave dotyčného spoločenstva. Jednou z takýchto etických noriem je takzvaný verejný záujem, ktorý sa v našej legislatívnej sústave objavuje napríklad v lesnom zákone, definovaný „ekologickými“ a „spoločenskými“ funkciami lesa.

.„duchovný“ rozmer prírody

V ekonomickej terminológii títo ľudia vychádzajú v podstate z predpokladu, že existuje istá „neúžitková“ hodnota objektu ich záujmu (napríklad umenia alebo prírody), ktorá nie je merateľná trhovou cenou, ale má hodnotu aj „sama osebe“, alebo aj „z dobrého pocitu“ ľudí z jej existencie. V agende životného prostredia sú tieto „hodnoty“ (takzvané pozitívne externality) jedným z pilierov argumentácie environmentálnych aktivistov. Tí sa veľmi často uspokojujú s faktom, že takáto hod- nota existuje, ale nevedia ju kvantifikovať (napríklad Mikuláš Huba v článku pre Sme nazýva prírodu „rodinným striebrom“, ale bez pokusu o zistenie hodnoty toho striebra). Problém tejto „pocitovej argumentácie“ totiž nastáva v aplikačnej rovine: ak teda príroda nie je „dostatočne“ zhodnotená cenou na slobodnom trhu, potom by zjavne mala existovať „vyššia inštancia“, obvykle štát, ktorý by mal vytvoriť regulačný mechanizmus, akým by sa cena prírody dostala na požadovanú „optimálnu“ úroveň. A tu nastáva problém, ktorý objasňuje i praktickú neschopnosť určiť takúto „hodnotu“ prírody: trhová cena býva totiž obvykle jediný merateľný údaj o preferenciách ľudí, pretože tieto preferencie sú demonštrované uskutočnenou výmenou. Zvyšné vstupy do výsledného „modelu“, ktoré by ho mali doplniť „duchovným rozmerom“ prírody, sú tak len dusením prázdnej panvice, o ktorej iba predpokladáme, že je v nej nejaká zelenina. Mnohí „mainstreamoví“ ekonómovia sa snažia simulovať demonštrované preferencie vytvorením mechanizmu podmieneného hodnotenia „čo by bolo, keby bolo“, teda zjednodušene „koľko korún by náš národ (región, občania štátu či príslušníci západnej civilizácie) bol ochotný venovať na zakúpenie národného parku“. Týmto spôsobom však vzniká model, ktorý je „nakŕmený“ z veľkej časti len pocitmi tých, ktorí model koncipujú. Faktom je, že vlády takéto „hodnotové modely“ vytvárajú veľmi často a v širokej miere: odôvodňujú to najmä ich (ako sa pokúsim ukázať, iracionálnou) obavou z toho, že niektoré entity by bez tejto vládou určenej hodnoty mali takú nízku cenu, že by došlo k ich nezvratnej deštrukcii. To ich vedie k regulácii slobodného trhu napríklad v životnom prostredí, v kultúre či v zdravotníctve.

.prečo nie trh?

Vráťme sa však k národným parkom. Dostávame sa totiž k podstatnej otázke: Ak necháme neporušenú prírodu zhodnotiť „iba“ trhovou cenou, aké môžeme mať reálne očakávania, že nastane naozaj rozvrat, teda pokles výmery neporušenej prírody a populácie niektorých strategických druhov až na nulu? Ekonómovia prírodných zdrojov sa touto otázkou veľmi intenzívne zaoberajú a tvrdia, že táto situácia je veľmi málo pravdepodobná, pokiaľ sú splnené podmienky na prirodzené pôsobenie trhu: najmä dobre identifikované vlastnícke práva, čo najnižšie transakčné náklady (najmä ľahká vymáhateľnosť práva) a procesne kvalitný spôsob stanovovania práva. Túto problematiku vynikajúco rozpracoval držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. V prípade snahy o zachovanie území neporušenej prírody sa zdá dôkazná podstata celkom nepriestrelná: nielen v modernom západnom svete, ale aj v takzvaných rozvojových krajinách, v ktorých je ľuďom aspoň čiastočne umožnené demonštrovať svoje preferencie k divokej prírode vznikajú súkromné prírodné rezervácie na základe výrazne trhových vzťahov (zakúpenie a správa území zo súkromných fondov, zbierok alebo iniciatív veľkých súkromných sponzorov, ako aj vyberanie vstupného do rezervácií). Napokon, na Slovensku vznikla i napriek obrovskej ponuke vládou manažovaných chránených území súkromná rezervácia Vlčia. Podobné očakávania môžeme mať i v prípade tazvaných ohrozených druhov, tu sa však treba najprv zbaviť neodôvodnenej hystérie z faktu, že niektoré druhy vymierajú prirodzene (ekosystémy ich „nepotrebujú“) a vymretie iných prirodzene pružné ekosystémy „zvládnu“, tak ako sa vyrovnali napríklad s vymretím dinosaurov.

.realita, nie ideál

Environmentálni aktivisti radi namietajú proti environmentálnym ekonómom, že takýto model funguje iba v stanovených „ideálnych“ podmienkach dobrej a štíhlej vlády, ktoré však neexistujú, a iba niektoré vyspelé krajiny sa k nim trochu blížia. Nikto to nepopiera, ale to predsa nie je dôvod pre posilňovanie vládnych regulácií, ale práve naopak. V Severnej Kórei, v krajine s totálnou agresiou a dominanciou vlády, by za snahu demonštrovať preferencie k neporušenej prírode zrejme každého zavreli na mnoho rokov do väzenia, navyše je tamojší ľud zbedačený do tej miery, že tieto preferencie sú u neho veľmi nízke (čo je, mimochodom, dôkazom toho, že neporušená príroda má oveľa nižšiu osobnú hodnotu, než akú naznačujú radikálni environmentalisti). Vo veľkej časti sveta sú miestne politické elity tak výrazne prepojené na štátne vlastníctvo prírodných zdrojov a obchodovanie s nimi, že získanie takýchto zdrojov pre divokú prírodu by si vyžadovalo príliš vysoké transakčné náklady vrátane morálnych, lebo bez podplácania úradníkov sa tam veľa vecí nepohne.

.vysoké Tatry

V diskusiách na Changenete zaznieva často pochybnosť environmentalistov aj voči „hladkosti“ priebehu transformácie ochrany prírody na trhové podmienky, pretože ľudia sú nedokonalí, nemajú dostatočné príjmy a „darcovské návyky“ na nákup súkromných rezervácií, navyše slovenskí developeri sú vraj „hladní po okamžitom zisku“. V poriadku, všeobecná teória sa overuje v extrémnych prípadoch, preto si položme otázku, čo môžeme reálne očakávať od „nespútaného“ trhového procesu napríklad v environmentálne vzácnych Vysokých Tatrách. Pri súčasnom príjme obyvateľstva môžeme očakávať, že spočiatku by na území Tatier rástol dopyt najmä po iných úžitkoch, ktoré Tatry poskytujú – najmä po lyžovaní, konvenčnej rekreácii a turistike pre solventných zákazníkov, a tie by bezpochyby zvýšili narušenosť prírodného prostredia Tatier. Ekonómovia prírodných zdrojov však poukazujú na to, že po istej hranici výrazne klesá „zisk“ (nazývajú ho aj marginálnym úžitkom) z každého nového hotela, čo je spôsobené rastom nákladov na výstavbu v menej dostupných terénoch, „vyčerpanosťou“ počtu solventných zákazníkov, ako aj hroziacim poklesom dopytu zákazníkov po území, ktoré je preplnené turistami. Obsadenosť Tatier turistami sa tak dostane do prirodzene rovnovážneho stavu, ktorý zrejme bude vyšší, než súčasný stav, ale oveľa nižší než katastrofické scenáre environmentalistov. Mnohí ekonómovia taktiež zdôrazňujú, že spolu s rastom príjmov obyvateľstva sa zvyšuje i dopyt verejnosti po divokej prírode, čo vytvára priestor na budúce demonštrovanie „environmentálnych“ preferencií a ďalšie zlepšovanie prostredia. Démonizácia developerov navyše tiež nie je celkom namieste, pretože existuje dosť príkladov toho, že aj korporatívne spoločenstvá (teda veľké firmy s ťažko identifikovanou vlastníckou štruktúrou) považujú za výhodné komunikovať s miestnymi občanmi, aktivistami a samosprávou a reflektovať niektoré ich požiadavky.

.možnosť nezvratnosti

Môže teda nastať v trhových podmienkach aspoň nejaký nezvratný jav? Pri poznaní týchto súvislostí je málo pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k vyhynutiu napríklad kamzíkov alebo iných špecifických druhov. Znížme tú pravdepodobnosť o očakávaný dopyt po fakultatívnych výletoch na pozorovanie kamzíkov v divokej prírode zo strany ruských návštevníčok s deťmi, ako aj o nie celkom ideálne, ale pomerne nízkonákladové (teda realizovateľné) dočasné presunutie niektorých živočíšnych druhov na iné svahy a do iného prostredia. Aj tak však ostáva malé riziko, ktoré ponecháva otázku otvorenú.

.čo robiť?

Nech mi je dovolené považovať dve odpovede za rozumné. Prvá: ak sa toto mizivé riziko naplní, treba akceptovať „národnú črtu“, ktorou je naša neschopnosť preukázať svoje preferencie k prírode vo Vysokých Tatrách súkromnou zbierkou na zakúpenie aspoň najvzácnejšieho jadra Tatier. Druhá odpoveď znie, že v týchto hraničných situáciách môžeme akceptovať úlohu vlády, ktorá bude monitorovať populácie druhov a uskutoční i zásah do vlastníckych práv, ak bude nad všetku rozumnú pochybnosť jasné, že iba tento zásah ohrozené druhy ochráni. Je to malá a efektívna úloha vlády. Vráťme sa však do „euroreality“ a ústavnej reality, ktoré ponúkajú len málo možností na znižovanie úloh vlády, takže ponúkajú len niekoľko menej zlých riešení. Reálne a lepšie možnosti vlády sú napríklad: uskutočniť analýzu rozpočtových možností získania a spravovania vlastníctva týchto území a ich následné získanie (no nie vyvlastňovaním, ale kúpou v dobrovoľných výmenných vzťahoch); presunutie správy týchto vzácnych území do súkromných rúk alebo vytvorenie vládnych agentúr s vysokým stupňom nezávislosti, ktoré budú uzatvárať striktne viazané zmluvy; podporovanie vzniku súkromných iniciatív.

.environmentalisti a trh

Skúsenosti z pôsobenia vlád poskytujú množstvo dôkazov o tom, že vlády s výrazným vplyvom na vlastníctvo, podnikanie, jurisdikciu a slobodnú občiansku spoločnosť prejavujú aj pri prísnych environmentálnych limitoch oveľa slabšiu schopnosť zabezpečiť účinnú ochranu prírody než vlády so striktne vymedzenými funkciami na poli prevencie, kontroly a vymáhania práva. Ak toto presaditeľné riešenie poznáme (navyše s obrovskou úsporou verejných financií!), prečo potom environmentalisti tak nástojčivo obhajujú zonáciu Tatier a súčasný stav v ochrane území, v ktorom bude už čoskoro viac ako na tretine území Slovenska (vo veľkej väčšine slovenských lesov) vláda brániť vlastníkom uplatňovať vlastné podnikateľské preferencie? Ťažko nájsť presnejšiu odpoveď ako tú, ktorá odhaľuje ich nedôveru v trh a slobodu ľudí.

.odpoveď

Aká je teda odpoveď na otázku v názve článku? „Tak akurát“ národných parkov by malo byť čo najmenej a čo najprísnejšie chránených, teda presne naopak, než je dnes. Snahou vlády by však malo byť najmä uvoľňovanie priestoru na súkromné iniciatívy. „Tak akurát“ súkromných prírodných rezervácií je v skutočnosti toľko, koľko si ľudia demonštrovane žiadajú. Túto hodnotu trh ustavične mení, presne tak, ako sa menia preferencie ľudí. V rastúcej slovenskej ekonomike sa však vytráca dôvod na obavu, že by tieto preferencie ľudí mali zmiznúť. Prečo sa tí, ktorí stoja o prírodné hodnoty slovenskej krajiny, tak veľmi boja trhu?

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 29/2007

18 júna 2007

Sme, 18.6.2007:
Nový skvost: VVCZKE USN SR

Chceli by ste študovať na Univerzite OSN? Vraj neviete, že taká existuje? Slovenská vláda tvrdí, že ide o prestížnu vedeckú organizáciu, ktorej pobočka sa nám v portfóliu výskumných ústavov bude určite hodiť a na jej založenie vynaložíme najbližšie tri roky 113 miliónov korún. Názov tohto pracoviska má mať podobný lesk ako dôvody jeho založenia: „Výskumné a vzdelávacie centrum pre zdravú krajinu a ekosystémy Univerzity Spojených národov v Slovenskej republike.“

Slovenské vlády sa najmä po roku 1998 snažili riešiť zložitý problém rezortných výskumných ústavov a ďalších (najmä) príspevkových organizácií ministerstiev.

V prípade výskumných ústavov bolo totiž zjavné, že ich činnosť je personálne predimenzovaná a obsahovo sa výrazne prekrýva s činnosťami viacerých výskumných pracovísk na slovenských univerzi­tách a v Slovenskej akadémii vied. Ekonomická a ideová neudržateľnosť týchto projektov neviedla síce vlády k radikálnym zmenám, istá rozpočtová reštrikcia a obsahová transformácia týchto pracovísk sa však predsa len uskutočnila.

Návrh ministerstva školstva na zriadenie nového pracoviska, ktorý je práve v pripomienkovom konaní, však ide v úplnom protismere, ešte nazad pred rok 1998. Teda nie reštrikcia kvantity a posilňovanie kvality, ale práve naopak: zakladanie nových „trafík“ s nejasným obsadením a nepotrebným obsahom. S akými dôsledkami?

Z rozpočtového hľadiska predpokladá návrh celkové vládne výdavky na vytvorenie a prevádzkovanie jedného pracovného miesta v centre v sume 2,75 milióna korún ročne (priemer za najbližšie tri roky, celkové náklady na založenie a prevádzku v rokoch 2008 - 2010 tvoria 113 mil. Sk), pričom obsahová náplň, ktorá sa má zameriavať na krajinu a jej ekosystémy, nie je vôbec nová, ale takmer totožná s predmetom činnosti už existujúceho Ústavu krajinnej ekológie SAV, ale aj viacerých univerzít na Slovensku (napríklad v Nitre a vo Zvolene).

Zdá sa, že založením VVCZKE USN SR (nevdojak sa núka slávny dialóg Lasicu so Satinským o „eMVéPePePePe“, teda „Medzinárodnom výbore pre pomoc postihnutých prievanom“), uloží vláda pod daňových poplatníkov ďalšiu zo svojich mín. Keďže jej demontáž bude veľmi ťažká (vzhľadom na zmluvný vzťah, ktorý vznikne s OSN), pôjde zrejme o mínu nášľapnú.



Článok bol prevzatý z blogu Sme a publikovaný v denníku Sme dňa 18.6.2007.

Teória environmentálnej politiky, 01: Problém externalít

Predstavte si, že ráno nastúpite do preplneného autobusu a zostane Vám miesto na státie iba pri hygienicky zanedbanom pánovi „A“, ktorý produkuje vôkol seba nepríjemný zápach. Tento človek „A“ uzavrel zmluvu s prepravcom „B“, avšak skutkový stav plnenia ich zmluvy nie je pre účel výkladu externalít podstatný, pretože je to záležitosť vzťahu „A“ a „B“.1 Nevoňavý pán „A“ sa však stal producentom emisie – smradľavého ovzdušia, ktoré Vy, tzv. tretia strana „C“2, považujete za svoje poškodenie. Pach je pre mnohých ľudí vskutku nepríjemná vec, ktorá môže „C“ viesť až k tomu, že na najbližšej zastávke vystúpi, alebo vstúpi do otvoreného verbálneho alebo až právneho konfliktu s dotyčným pánom „A“. Obe situácie spôsobia poškodenému isté dodatočné náklady alebo stratu príjmov, pričom v ekonomickej teórii sa za takéto považuje napríklad zakúpenie nového lístka na druhý spoj, ale i strata času, či psychické rozrušenie poškodeného „C“.3 Náš narušiteľ „A“ tak spôsobil nezúčastnenému spolucestujúcemu „C“ tzv. negatívnu externalitu.4 Teória externalít skúma prípady, v ktorých nejaké náklady alebo výnosy z aktivít sú prenášané na tzv. tretiu stranu.5 Tento príklad vzťahu A-B-C je často uvádzaný v rôznej ekonomickej literatúre "klasickej ekonomickej školy", nachádza sa i v učebnici Paula Heyneho a kol. The Economic Way of Thinking6 a poukazuje aj na to, že externality vznikajú nielen v oblasti poškodenia životného prostredia, ba dokonca to vôbec nie je výhradná doména len environmentálnej politiky.

Negatívna externalita totiž vzniká napríklad aj vtedy, keď Vaši spolupracovníci v kancelárii vedú medzi sebou hlučný rozhovor, alebo Vaša partnerka telefonuje s matkou v obývačke počas finále Ligy majstrov. Taktiež, keď si Váš sused zasadí pri plote strom, ktorý Vám cloní na hriadku zeleniny, ale aj vtedy, keď sa nejaký zelený šialenec snaží presadiť na verejnosti svoj názor na Váš majetok, v dôsledku ktorého nebudete môcť svoj strom postrekovať proti škodcom, ale ho
budete musieť nechať zhniť.

Za pozitívnu externalitu sa v ekonomickej literatúre často uvádza situácia, ak včelár svojim osadením úľov privodí vedľajší prospech pre úrodu majiteľom okolitých sadov; podobne, ak obsah nejakého duševného produktu, napríklad vynálezu alebo umeleckého diela, využívajú iné firmy vo svoj komerčný prospech (mimochodom, zásahy vlády za cieľom ochrany duševného vlastníctva považujú libertariáni za nezmyselné a ich argumenty v tejto oblasti sú podľa mňa veľmi silné).

Klasická liberálna teória zdôrazňuje, že negatívna externalita nevzniká v prípade, ak vzťah A-B nikomu tretiemu neprekáža. Predpokladom vzniku externalít sú totiž individuálne súdy, nie nejaký nejasný "kolektívny", či "verejný" názor na to, čo je dobré a čo nie. Práve tým sa výrazne odlišuje od veľkej časti environmentálnych aktivistov, ktorí sa kladú do pozície nositeľov nejasného "verejného" názoru napríklad na spôsob hospodárenia v Kôprovej doline, či na "optimálny" (v skutočnosti len ich) rozsah štátom chránených území. To znamená, že ak sadza z popolčekov z neďalekej továrne nikomu na okolí neprekáža (teda majiteľ továrne uzavrel s "poškodenými" dobrovoľnú dohodu alebo súdom vynútené riešenie, napríklad finančnú kompenzáciu, alebo osadenie filtrov), znečistenie ovzdušia v tomto prípade neexistuje, pretože neexistuje legitímny subjekt, ktorý by mal právo toto poškodenie posúdiť.

K poskytnutiu širšieho obrazu o problematike externalít ešte zopár subjektívnych poznámok, v ktorých reagujem na mnohé, neustále opakované a neodôvodnené tézy, s ktorými sa stretávam v diskusiách s environmentálnymi aktivistami:

1.) Obľúbená téza týchto „pocitových argumentátorov“ hovorí, že na ochranu životného prostredia sa nemožno pozerať „len ekonomicky“. Problémom externalít sa však zaoberá aj množstvo iných vedeckých odborov, akurát ich terminológia a ciele skúmania sú občas trochu odlišné. Právo sa zaoberá napríklad tzv. vecným bremenom, teda externalitou spôsobenou užívaním vlastníctva, politológia alebo historická veda skúmajú napríklad dopady riešenia vojenských konfliktov na „nezúčastnené“ strany. Riešením externalít v súvislosti s konfliktmi, v ktorých "vystupuje" životné prostredie, sa teda REÁLNE zaoberá i právo, ktoré sa vyvíja, ale aj uvedené "pododbory". Práve o ich prepojenie do "všeobecnej teórie" sa snaží inštitucionálna ekonómia. Téza zelených postráda racionálne argumenty.

2.) Environmentálni aktivisti si tiež radi "uťahujú" zo svojich oponentov kvôli ich údajnej „posadnutosti“ trhom, ktorý „nezlyháva“. Teória externalít však vychádza práve z reálnej existencie situácií, v ktorých dvaja uzavrú zmluvu a tretí z nej pociťuje ujmu/profit. Nerád by som sa „zaplietol“ do nekonečnej žabomyšej polemiky o tom, či tento fakt je alebo nie je „zlyhaním trhu“, aj bez toho je však zjavné, že táto široko rozpracovaná teória je založená práve na probléme, ktorý vzniká aj zo slobodného trhového vzťahu (pravda, Ronald Coase odhalil, že príčinou veľkej časti týchto problémov je práve neslobodný trh, ale o tom snáď inokedy). Táto téza postráda racionálne argumenty.

3.) Ľavicoví šarlatáni sa pokúšajú presvedčiť tiež verejnosť, že ochrana životného prostredia by mala mať prioritu „nad“ bežnými problémami slovenskej spoločnosti, pretože je to akýsi duchovný, „metaspoločenský“ záujem. Ako sme si však ukázali, podobné problémy externalít sa nachádzajú v rôznych oblastiach vzťahov a v skutočnosti je dosť ťažké určiť, v ktorých konfliktoch „vystupuje“ niektorá zložka životného prostredia a v ktorých nie. Táto téza podľa mňa tiež postráda racionálne argumenty.

Externality existujú a vlády cítia potrebu konať. O tom, aké závažné externality sa vyskytujú v súvislosti so životným prostredím, ako ich riešia vlády a na základe akých ekonomických téz, teórií a hypotéz (ako aj o súboji „Pigouovcov“ a „Coaseovcov“), však až niekedy nabudúce.

/Prípadná aktualizácia textu nie je vylúčená, závisí od obsahu diskusných poznámok, ako aj prípadného dopĺňania zdrojov a príkladov./



1 Pre tento prípad ignorujeme prípadný fakt, že zmluva obsahuje záväzok dotyčného nerušiť v autobuse okolitých spolucestujúcich svojim pachom. Mám mnoho skúseností s tým, ako radikálni
environmentalisti zvyknú v diskusiách okamžite namietať, že je to „utopistický ekonomický výmysel“, avšak tí, čo sa snažia $korektne pracovať, vedia, že veda pre „očistenie“ pokusu od vedľajších vplyvov, ktoré by mohli výsledok znehodnotiť, používa často i nereálne situácie.

2 „Tretia strana“ je považovaná za stranu, ktorá je na zmluvnom vzťahu medzi „smradľavým“ pánom a jeho prepravcom „nezúčastnená“ – pozn. aut.

3 Koniec koncov, všetky prípady sa môžu napokon prejaviť i vo finančnej ujme príjmov, či výdavkov – pozn. aut.

4 V tomto momente by som rád pozastavil tých, ktorí by radi položili správnu otázku, prečo je tá externalita negatívna a kto o tom rozhodol. Zatiaľ sa totiž nezaoberáme spôsobom rozhodovania
decízora, iba prijímame fakt, že nejaký decízor rozhodol, že v nejakom prípade došlo k vzniku „negatívnej externality“ a niekomu z účastníkov sporu prisúdil právo.

5 Pozri napr. Gene Callahan: What is an Externality?, The Free Market, August 2001

6 České vydanie: HEYNE, P. (1991), „Ekonomický styl myšlení.“ VŠE Praha. Praha, 1991

Radovan Kazda

12 júna 2007

Sme, 12.6.2007:
Zonácia nič nevyrieši

Súdiac podľa charakteru množstva ohlasov a aktivít rôznych skupín slovenskej spoločnosti i na stránkach SME, so súčasným systémom ochrany prírody na Slovensku nesúhlasí vôbec nikto.

Napriek tomu však - s výnimkou vlastníkov a obhospodarova­teľov lesov (teda tých, ktorí sú na hospodárení v prírode najviac zainteresovaní) - všetci ostatní zjavne súhlasia s tým, aby vláda v tomto zlom systéme s malými zmenami pokračovala. Poriadok do ochrany prírody však môže priniesť len zásadná zmena konania vlády.

Keďže pred rokom 1989 vlády zabraňovali rozvoju súkromných trhov, bolo celkom pochopiteľné, že trh nezabezpečoval ani dopyt a ponuku neporušenej prírody. Tieto aktivity musela umelo nahrádzať vláda, ktorá zakladala chránené územia s rôznymi stupňami zákazov a obmedzení činnosti na týchto lokali­tách.

V 90. rokoch sa však na Slovensku i v Čechách začali prebúdzať súkromné občianske aktivity, reflektujúce rastúci dopyt po neporušenej prírode. Na tejto báze začali vznikať súkromné zoologické záhrady i prírodné rezervácie (typu Vlčia vo vlastníctve združenia VLK). V tomto období zároveň rástol dopyt verejnosti po „službách“ čistej prírody (i v súvislosti s rastom ich reál­nych príjmov) a v nadväznosti na recesiu ťažkého priemyslu a nárast investícií do environmentálne priaznivejších technológií rástla na Slovensku výrazne aj kvalita životného prostredia.

Dalo sa očakávať, že po tomto zistení vláda začne ustupovať z pozícií monopolného poskytova­teľa služieb v ochrane prírody, a zároveň začne znižovať v rozumnej miere rozsah „svojich“ chránených území.

Stal sa však pravý opak: vláda svoje pozície naďalej posilňovala a koná tak podnes, čoho dôsledkom je fakt, že dnes už na viac ako tretine územia Slovenska sú vlastníci a obhospodarovatelia území nútení znášať ujmy z vlád­nych obmedzení podnikania bez adekvátnej náhrady.

Z hľadiska teórie verejnej voľby je celkom nepocho­piteľné, prečo vláda naďalej simuluje dopyt po chránených územiach v takom veľkom rozsahu. Ešte horší spoločenský dopad má však skutočnosť, že vláda vytvára i ponuku chránených území, navyše tou poslednou, najextrémnejšou a najhoršou možnosťou, teda monopolnou a vnútenou správou území a „command-and-control“ zákazmi podnikania, ktorými sa dostáva až na hranicu konfliktu s ústavou.

Mechanizmy moci pritom ponúkajú množstvo jedno­duchších, spravodlivejších, účinnejších i lacnejších riešení, z ktorých mnohé sú v zahraničí overené a aplikované. Takýmito nástrojmi môžu byť napríklad podpora súkromnej správy prírodne unikátnych území, prevádzanie výkonu služieb ochrany prírody na súkromníkov, či vytvorenie agentúr ochrany prírody, ktoré budú uzatvárať s vlastníkmi zmluvy na dlhodobé ochranné hospodárenie alebo budú tieto územia v dobrovoľných zmluvných vzťa­hoch kupovať a následne efektívnymi mechanizmami spravovať.

Zonácia Vysokých Tatier je len ďalším pokusom tápajúcej vlády vytvoriť funkčný model, ktorý je vopred odsúdený na neúspech, pretože nerešpektuje nijaký zo základných predpokladov nastolenia poriadku a prirodzených vzťahov: jasne identifikované vlastnícke práva, dobrovoľnosť zmluvných vzťahov, ústretovosť k súkromným iniciatívam, ekonomická analýza nákladov a výnosov a rozpočtová udržateľnosť vládnej intervencie.

Čo však očakávať od vlády, ktorej proklamované „protrhové“ riešenie ochrany prírody je v skutočnosti len ďalším pokračovaním privilegova­ných vzťahov?



Text bol publikovaný v denníku Sme, 12.6.2007

07 júna 2007

Hospodárske noviny, 6.6.2007:
EÚ a mŕtvi na cestách

Cestná doprava je po výrobe energie druhým najväčším zdrojom skleníkových plynov v EÚ. Európska komisia neváhala a urobila zásah smerom k znižovaniu emisií CO2 z nových áut predaných v únii. Hoci ešte nie jasné, akými mechanizmami sa má tento cieľ dosiahnuť, už dnes je možné diagnostikovať možné riziká tohto opatrenia.

Slobodný trh disponuje dobrou schopnosťou vyrovnávať sa s environmentálnymi nedostatkami v technológii výroby tovarov. Je jednoznačne preukázané, že v spoločnostiach s vysokou mierou slobody trhu a dobrou vymáhateľnosťou práva škodlivé emisie postupne klesajú i bez radikálnych vládnych regulácií. Napokon, i bez prísnej regulácie, klesol objem emisií CO2 na kilometer jazdy áut v rokoch 1995 – 2004 o 13 percent.

Takýto cieľ je však dvojsečnou zbraňou: má síce vplyv na zníženie produkcie škodlivých látok, zároveň však spôsobuje, že si ho musia „kúpiť“ spotrebitelia. Ide totiž o typickú tzv. triangulárnu reguláciu vlády, teda vynucovanie peňažnej výmeny medzi výrobcom auta a jeho kupujúcim. Keďže je uplatnená na všetkých výrobcov, náklady na technologické dosiahnutie zníženia produkcie CO2 sa prejavia v cene automobilov - o niekoľko stoviek až tisícok eur.

Na spochybnenie tohto nástroja by stačilo povedať, že je reguláciou cien, ktorá spomaľuje výkonnosť ekonomiky. Čo navyše však môže priniesť v tomto konkrétnom prípade? Z hľadiska ľudského správania sa odpoveď ponúka sama: ak veľká časť kupujúcich preferuje cenu automobilu pred jeho bezpečnosťou, istá časť z nich nepristúpi na zvýšenie cien a začne kupovať automobily ľahšie alebo aj so slabšou bezpečnostnou výbavou. Zraniteľnosť ľudí v takýchto automobiloch je však pri haváriách vyššia, teda sa zvýši aj pravdepodobnosť smrteľných úrazov. Ako vidíme, niektoré environmentálne opatrenia môžu mať i celkom opačný výsledok a pocítia ho najmä v chudobnejších krajinách únie.

Opatrenia vlády stanovujúce hranice produkcie majú zrozumiteľné dôvody v prípade, že (i za cenu rizika spomalenia rastu ekonomiky) definujú hranicu vážne ohrozujúcu život a zdravie človeka. Vtedy sa opatrenie snaží vykonať nápravu skôr, než ju prirodzene vykoná trh. To však, zdá sa, nie je tento prípad. Emisie skleníkových plynov nepredstavujú okamžité ohrozenie. Navyše dnes nie je dostatočne jasné, či ich ľudská produkcia nejakú hrozbu vôbec predstavuje, a ak áno, či ju toto opatrenie môže zásadne znížiť.

Zdá sa, že únii sa síce nedarí harmonizovať dane, ale stále má mnoho možností, ako nútiť ľudí, čo si majú kúpiť. Tentoraz si budeme musieť kúpiť menej oxidu uhličitého. Aj keby nás to malo stáť život.

Text bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 6.6.2007.

25 apríla 2007

Hospodárske noviny, 25.4.2007:
Spor o ochranu (aj Tatier)

Environmentálni občianski aktivisti vedú zápas o presadenie platných zákonov o ochrane prírody, ktorým chcú zastaviť ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách. Tatranský národný park (TANAP) dozaista patrí medzi environmentálne najvzácnejšie územia na Slovensku. Ako je teda možné, že práve tu dochádza k sporom medzi konvenčným hospodárením a ochranou prírody? Zdá sa, že úsilie aktivistov poukazuje najmä na dlhotrvajúci problém charakteru ochrany prírody na Slovensku.

Ten konflikt sa odohráva vo viacerých rovinách. Prvá vyplýva z faktu, že hospodárenie vo väčšine lesov TANAP-u robí príspevková organizácia ministerstva pôdohospodárstva, Štátne lesy TANAP-u.Teda firma, ktorej prirodzenou úlohou je hospodárska činnosť (v roku 2005 bolii tržby zo zhodnotenia produkcie a služieb až 96 % z jej príjmov). V ochrane prírody však na rovnakom území pôsobia orgány a organizácie spadajúce do kompetencie ministerstva životného prostredia, čo vytvára chaos a konflikty, ktoré sú typické pre pôsobenie vlády v týchto oblastiach. Vláda totiž nedokáže efektívne zhodnocovať zdroje, čo sa v tomto prípade prejavuje najmä jej neschopnosťou posúdiť vzácnosť jednotlivých zdrojov na tomto území.

Druhý problém spočíva v tom, že po postupnom schválení navrhovaných chránených vtáčích území v rámci sústavy NATURA 2000 bude vláda na viac ako tretine územia Slovenska zakazovať a podmienečne zakazovať vlastníkom viaceré činnosti, ktoré patria k bežnej hospodárskej praxi v lese. Podielom chránených území sa Slovensko dostane na špičku krajín sveta, pričom drvivá väčšina týchto území sa bude nachádzať práve v lesoch. Slovenská vláda tak „nakúpila“ územia, v ktorých má vlastníkom vyplácať náhrady za obmedzenia hospodárenia, tieto náhrady však nevypláca v dostatočnej miere, ale ani výške, pretože výpočet náhrad nezohľadňuje (a v istej miere ani nemôže zohľadňovať) všetky ujmy, ktoré týmito zákazmi vláda vlastníkovi spôsobí.

Čo robiť? Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika spracoval komplexný návrh stratégie reformy lesného hospodárstva. Prvým krokom je prehodnotenie celej sústavy chránených území na základe ekonomicky a environmentálne korektných kritérií, čo by malo viesť k zrušeniu sprísneného režimu na podstatnej časti územia Slovenska. Ak sa preukáže, že časť Vysokých Tatier by aj po tomto prehodnotení mala spadať do režimu určitej ochrany, potom je potrebné podriadiť správu územia tomuto zámeru.

Ak nehovoríme o progresívnych, teda ťažko presaditeľných riešeniach (vedúcich napríklad k vzniku súkromných parkov), potom vláde ostáva povinnosť zotrvať v úlohe ochrancu prírody i formou vlastníckeho a správcovského vzťahu k daným územiam. V tom prípade však vláda musí ostať rozhodným správcom najvzácnejších území, ktoré po prehodnotení zostanú, so všetkými náležitosťami. To znamená, že vzácne územia spravované štátom (netýka sa to len Štátnych lesov TANAP-u, ale najmä najväčšieho správcu lesov na Slovensku, štátneho podniku Lesy SR) by mali byť spod tejto správy vyňaté a prevedené do správy organizácie zodpovednej za ochranu vzácnych území.

Toto riešenie prinajmenšom vytvorí optimálne podmienky pre štátnu ochranu prírody. Aspoň konečne zistíme, či je štát na ochranu prírody vôbec spôsobilý.



Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 25.4.2007

Zahraničná politika, 1/2007:
Je globálne otepľovanie hrozbou?

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.
Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.
Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.
Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika, č. 1/2007, apríl 2007.

18 apríla 2007

Konzervatívne listy, 04/2007:
Lesné hospodárstvo potrebuje zmenu

Les je zdrojom možností pre poskytovanie tovarov a služieb, ktoré využívajú výrobné odvetvia i široká verejnosť (domácnosti). Lesné hospodárstvo má na Slovensku tradične významné postavenie, ktoré predurčujú i prírodné podmienky krajiny. V histórii vývoja vlastníckych práv k lesom a ich užívaniu prechádzalo Slovensko zložitou cestou, ktorej smer určovali vlády najmä v záujme presadenia svojich predstáv o usporiadaní vzťahov pri poskytovaní tovarov a služieb spojených s využívaním lesov. Dlhodobé uplatňovanie vládnych pravidiel však vždy posilňuje predpoklady pre prispôsobovanie sa verejnosti platným pravidlám a „zžívanie sa“ s nimi, najmä vtedy, ak z takýchto pravidiel vyplývajú zmeny, ktoré široká verejnosť považuje za výhodné. V prípade lesného hospodárstva vytvárala vláda najmä od druhej polovice minulého storočia zásadné legislatívne zmeny, ktoré výrazným spôsobom menili a deformovali prirodzené práva všetkých účastníkov výmenných vzťahov v lesnom hospodárstve.

KI sa dlhodobo venuje i problematike environmentálnej politiky, teda analýze vládnych rozhodnutí a opatrení v tých oblastiach usporiadania spoločenských vzťahov, v ktorých dochádza ku konfliktom v súvislosti s využívaním krajiny alebo jednotlivých zložiek životného prostredia. Zo skúmania podstaty vládnych opatrení súvisiacich s využívaním lesov vyplýva, že zmeny pravidiel, ktoré sa uskutočnili v lesnom hospodárstve za ostatných osemnásť rokov, výrazne zaostávajú v liberalizácii podmienok podnikania i v presadzovaní prirodzených vlastníckych práv. I preto KI s cieľom rozšíriť poznatky v tejto oblasti a otvoriť celospoločenskú diskusiu k tomuto problému usporiadal za účasti predstaviteľov podnikateľského sektora, akademickej obce a štátnej správy v oblasti lesného hospodárstva na jeseň 2006 v Ružomberku konferenciu s názvom „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva“.

V súčasnosti, teda v čase, kedy je na stole opäť návrh novely zákona o lesoch, by sme chceli upozorniť na jeden z výstupov spomínanej konferencie. Je ním zborník príspevkov, obsahujúci textovú podobu vybraných prednášok, ktoré odzneli na konferencii. Úvodnú časť zborníka tvorí štúdia, ktorej autorom je editor publikácie a zároveň i autor tohto textu, a cieľom ktorej je poskytnúť komplexnú bázu dát a poznatkov, ktoré majú predstavovať východiská reformy lesného hospodárstva v SR. Ide o principiálne predpoklady pre zásadnú zmenu vládneho prístupu v oblasti usporiadania spoločenských vzťahov v lesnom hospodárstve. Návrh opatrení, ktoré má vláda uplatniť v reforme lesného hospodárstva, musí zohľadňovať nielen akútnosť a závažnosť konkrétnych problémov, ale i reálne možnosti vlády presadiť tieto riešenia v podmienkach zviazaných medzinárodnými dohovormi, ako aj pod tlakom verejnej mienky, ktorá vytvára mantinely pre zásadné zmeny vo vládnych prístupoch. Týmto spôsobom sme navrhli viacero „balíkov“ návrhov opatrení, ktoré majú rôznu prioritu z pozície ich presaditeľnosti (nie však ich dôležitosti).

Prvý súbor opatrení je zameraný najmä na odstránenie problémov súvisiacich s reštriktívnou kontrolou hospodárenia v lese a s daňou z pozemkov. Poznatky o legislatíve viacerých krajín Európy potvrdzujú fakt, že slovenská legislatíva určujúca obhospodarovateľom lesa viaceré povinnosti (najmä lesný hospodársky plán, lesná hospodárska evidencia a povinnosť odborného lesného hospodára), je nadmerne reštriktívna, neefektívna pre dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovuje, a spôsobujúca zároveň zbytočné zvyšovanie nákladov na hospodárenie v lese pre vlastníkov lesov (resp. pre obhospodarovateľov). V prípade dane z pozemkov ide o viacero problémov, ktoré s jej vyrubovaním súvisia: predovšetkým ide o nesystémové riešenie, ktoré vymáha daň od vybranej, špecifickej skupiny vlastníkov a podnikateľov, pričom táto daň pokrýva časť rozpočtu samospráv, teda nákladov na činnosti v prospech celého spektra oblastí, ktoré spadajú do kompetencie samospráv. Osobitným problémom je možnosť samospráv meniť sadzbu dane, čo spôsobuje deformáciu rovných podmienok podnikania v tejto oblasti, znevýhodňovanie niektorých podnikateľov voči iným. Kontrolu hospodárenia v lese navrhujeme prehodnotiť a znížiť jej intenzitu, daň z pozemkov navrhujeme zrušiť. Tento prvý súbor opatrení predstavuje riešenia, ktoré je možné zmeniť pomerne jednoduchým procesným spôsobom (najmä zmenou národnej legislatívy prostredníctvom Národnej rady SR).

Výrazne zložitejším spôsobom je možné uskutočniť ciele v druhom súbore opatrení, ktoré sú zamerané na problematiku holorubov a ochranu prírody, pretože tieto sú výrazne konfliktnými spoločenskými témami. V prípade ochrany prírody je presaditeľnosť zásadnej zmeny znížená zároveň i z dôvodu záväzkov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším podielom štátom chránených území, na ktorých podliehajú vlastníci zákazom alebo podmieneným zákazom rôznych činností. Štát však tieto zákazy „nakupuje“ bez toho, aby vlastníkom uhradil zodpovedajúcu kompenzáciu za obmedzenia, ktorá im náleží i v zmysle Ústavy SR. Fakty navyše naznačujú, že tieto obmedzenia stanovila vláda často bez racionálnych a odborne spôsobilých kritérií. Podobným spôsobom vláda určuje obmedzenia a zákazy ťažby holorubným spôsobom. Uplatňuje ich bez odborne korektných kritérií a v rozpore s praxou z veľkej časti slobodných krajín sveta, v ktorých sú tieto obmedzenia uplatňované v oveľa nižšom rozsahu a intenzite – pričom environmentálne dopady sú striktne kontrolované. Systém ochrany prírody a zákaz holorubného spôsobu ťažby je potrebné prehodnotiť a presadiť postupnú, verejnosťou i orgánmi EÚ akceptovanú zmenu smerom k uvoľneniu podmienok podnikania pre vlastníkov lesa.

Posledný, tretí súbor opatrení sa zameriava na problémy, ktorých riešenie je ťažko presaditeľné, avšak sú veľmi vážne, dôležité a je potrebné ich riešiť. Tieto problémy súvisia so štátnym vlastníctvom lesnej pôdy a s využívaním lesov verejnosťou. Štát vlastní takmer 42% lesných pozemkov (obce ďalších takmer 10%, k tomu štát užíva ďalších 17% neštátnych lesov). Najväčší štátny podnik, Lesy SR, požíva mnoho výhod, keďže vláda mu celkom iracionálne pridelila status prirodzeného monopolu a nedávno posilnila koncentráciu rozhodovania centra na úkor odštepných závodov. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu) sú Lesy SR podnikom s dlhodobo nestabilnými ekonomickými výsledkami a s neustálymi zmenami manažmentu. Vláda bráni privatizácii lesov, čo avšak treba prehodnotiť v záujme odstránenia vysokých rizík korupcie, ekonomickej nestability a zvýšenia konkurencie v tomto odvetví podnikania.Voľný vstup verejnosti do lesa a právo verejnosti na zber niektorých plodov patrí medzi najkontroverznejšie legislatívne rozhodnutia vlád. Málokto si uvedomuje, že právo voľného vstupu verejnosti do lesa – hoci jeho „zvyk“ pretrváva už od čias dávno pred komunistickým režimom – je výraznou brzdou pre skvalitnenie životného prostredia našich lesov i pre rozvoj presne tých služieb pre verejnosť, pre ktoré je tento vstup umožnený, navyše toto právo nie je v mnohých krajinách sveta právom prisúdeným verejnosti, ale práve naopak, ponechané na rozhodnutie vlastníkov lesa. Zamedzovanie vzniku voľných výmenných vzťahov má podobné dôsledky i v zbere lesných plodov, ktoré sú úžitkom zberačov bez (i na úkor) úžitku vlastníkov lesa. Tieto problémy sú však spoločensky príliš konfliktné na to, aby ich bolo možné riešiť bez širokej a dôslednej verejnej diskusie.

17 februára 2007

Konzervatívne listy, 02/2007:
Mariann, dole!

Páni, to bola hra! Napínavosť, vzrušenie, fyzický kontakt, neškodné odbúravanie prirodzenej agresivity človeka, vedecký výskum. To je len malý výpočet výhod spojených s hádzaním vrecúšok mlieka. Táto detská hra poskytovala množstvo tvorivých aktivít, ale bezpochyby najobľúbenejšou z hier bola tá na vojakov s pokrikom „Jano, dole!“. Ako náboje sme používali aj iné dostupné materiály, napríklad plastelínu, strieľanú cez odskrutkované rúrky z ceruziek alebo cez trubičky „potiahnuté“ v chemickom laboratóriu. Tie však neposkytovali dostatočnú zásobu zdrojov a boli často predmetom nedôstojných prehliadok zo strany policajtov prezlečených za učiteľky. Z podobných dôvodov neboli trvalo udržateľné ani pravítkové šermiarske súboje či zákopová vojna s granátmi vo forme papierových gulí vytrhnutých zo zošitov. Hra s mliekom však bola iná paráda. Prišlo nám to ako vymodlená záležitosť. Pravidelná dodávka munície, vynikajúce alibi a faktická nemožnosť policajných záťahov. Munícia bola totiž distribuovaná každý týždeň a všetkým. Kto si vypil, vypil, kto nie, získal z kravskej snahy iný úžitok.

Detské dobrodružstvá patria k najpríjemnejším životným spomienkam, zostaňme preto ešte pri nich. Súčasťou letných panelákových hier bolo i púšťanie vrecúšok naplnených vodou zo siedmeho poschodia. Hra si vyžadovala správne načasovanie, tak, aby „bomba“ padla priamo pred nohy prichádzajúcej dámy. Výstrelom z Auróry pre zahájenie akcie bolo povestné zvolanie „Stará ide!“. Pôvab hry spočíval i v následnom úteku do skrýše, odkiaľ sa dali pozorovať následky súvisiace s prvotným nadávaním, následným vyšetrovaním a záverečnou likvidáciou škôd, zväčša na náklady poškodeného. Z hľadiska plného pôžitku to však malo jeden drobný nedostatok: voda sa veľmi rýchlo vyparí. Mlieko nie. Mlieko mizne pomalšie a zanecháva lepkavú stopu, pomocou ktorej sa dá pozorovať tvorba prirodzených koridorov migrácie spolužiakov po chodbách školy...

Veru tak: osemdesiate roky, v ktorých nám vláda rozdávala zdarma mlieko, mali svoj neskutočný pôvab. Neskoršie vlády, ktovie prečo, už podobné radovánky deťom neposkytovali. Možno im nehralo do karát, že trh si našiel iné uplatnenie mliečnych dávok, než dúfali vládni splnomocnenci. A možno na to len nemali. Našťastie, Mariann je iná. Prezieravá. Dôvtipná a kreatívna. A drží s deťmi. Pani Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zjavne pozná radosť detí z rozpľasknutého mlieka, pretože v jej Dánsku funguje „mliečny program“ už mnoho rokov. Problém je v tom, že mlieko sa dnes balí do tetrapakov a úžitok z hry tak značne poklesol.

Komisárka však našla „mliečnemu programu“ inú alternatívu: EÚ mieni rozdávať deťom do škôl zdarma ovocie a zeleninu. Podľa štatistického prieskumu totiž iba malí Gréci a Taliani jedia dostatok ovocia a zeleniny, a aj keď s nimi asi nebojujú, lebo ich nedostávajú od vlády, ale od rodičov, ktorí by ich za mrhanie potravinami asi stĺkli, pre šéfov v komisii je to postačujúci dôvod pre rozdávanie potravín.

Dobrá správa pre vás, milé deti. Pripravte si pozície. Rajčiak do ruky, Mariann sa blíži. Stará ide!

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.

09 februára 2007

Sme, 9.2.2007:
Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.

06 februára 2007

Hospodárske noviny, 6.2.2007:
Otepľovanie potrebujú vlády

Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby "show" okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.

Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na "výživu" politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.

Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší - teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie - sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji...

Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných "spoločenských nákladov" v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.

Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 6.2.2006