Konzervatívne listy, 2/2005: Pracovať alebo chrániť?

V júli minulého roku schválila vláda materiál s názvom „Analýza vplyvov legislatívy z oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu“. Štúdia, ktorej autorom bolo ministerstva hospodárstva (MH), sa následne dostala pod paľbu kritiky najmä environmentálnych mimovládnych združení. Tie, okrem množstva ľavicových ideologických výhrad, kritizovali oprávnene faktografickú nepresnosť a odbornú „nedotiahnutosť“ materiálu. Napriek tomu bola analýza cenná najmä z dôvodu otvorenia dlhodobého problému sporu ochrany prírody s podnikaním v chránených územiach práve z pozície ekonomiky a rozvoja podnikania.

V nadväznosti na dokument vypracovalo MH z poverenia vlády materiál s názvom „Návrh systémových opatrení na riešenie obmedzení rozvoja podnikateľského prostredia a cestovného ruchu z pohľadu ochrany životného prostredia“, ktorý vláda schválila vo februári tohto roku. Materiál navrhuje sedem opatrení, z ktorých štyri najvýznamnejšie sa týkajú spoločného problému: požadujú zásadné „prehodnotiť počet a súčasné hranice všetkých národných parkov a chránených krajinných území na Slovensku so zámerom upraviť stupne ochrany prírody s cieľom prísne chrániť iba skutočne významné územia a znížiť stupeň ochrany v urbanizovaných územiach“.

Ochrana prírody na Slovensku po roku 1989 pokračovala v koncepcii vedúcej k systematickému rozširovaniu počtu chránených území a intenzity ich ochrany, naviazanej na široký vykonávací aparát s kompetenciami udeľovať výnimky. Týmto spôsobom sa rozvinul neefektívny a korumpovateľný systém, v ktorom podnikatelia a vlastníci území boli obmedzovaní rozhodovaním úradov životného prostredia, zároveň však boli vystavení i pokušeniu korupcie, ktorá im mohla „prinavrátiť“ ich prirodzené právo nakladať s vlastným majetkom bez zbytočných regulácií. Tento trend environmentálnej politiky išiel v priamom protismere s novou situáciou po roku 1989, v ktorej bolo prinavrátené vlastníctvo veľkej časti území pôvodným (a predané novým) vlastníkom. Ich vlastníctvo je podľa ústavy totiž možné obmedziť „iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu“. Štát si však povinnosť náhrad za obmedzenia v bežnom hospodárení voči vlastníkom podnes neplní, nehovoriac o tom, že ministerstvo životného prostredia predkladalo a predkladá nové ochranné opatrenia na základe nesprávnych kritérií potreby ochrany a predovšetkým bez dôkladnej ekonomickej analýzy nákladov takýchto opatrení. Prehodnotenie systému ochrany životného prostredia s ohľadom na nové vlastnícke nároky tak na Slovensko ešte len čaká.

Systémové opatrenia ministerstva hospodárstva sa opierajú o návrh zonácie chránených území, ktorý pripravuje na schválenie environmentálny rezort ako dôsledok jeho vlastného zváženia neúnosného stavu regulácií v ochrane životného prostredia. Systém spočíva v tom, že v chránených územiach má vzniknúť niekoľko zón s rôznymi stupňami regulácií, čo by malo riešiť niektoré dlhoročné konflikty obcí, vlastníkov a podnikateľov so súčasným systémom. Problém je, že nový systém v reflektovaní reálnych potrieb a možností ochrany prírody neprináša výrazné zlepšenie. Tieto skutočnosti si malo MH uvedomiť a navrhnúť riešenie, ktoré by požadovalo prehodnotiť súčasný i navrhovaný nový systém ochrany.

Návrh MH otvoril a pokúša sa riešiť problém, ktorému sa Slovensko doposiaľ „úspešne“ vyhýbalo: ten spočíva v zistení, že každý verejný záujem, i ten environmentálny, je rozsiahlym výdavkom štátu, ale najmä nákladom a ušlým príjmom pre tých, ktorí v dôsledku politiky „chorej“ v základoch trpia ujmu. Nastolenie problému zo strany ministerstva hospodárstva preto nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Veľkou škodou však je, že navrhnuté riešenie zastalo na ceste k racionálnej ochrane prírody len v polovici.

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 2/2005

HN, 3.2.2005: Preventívne bez sokolov

Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.

V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.

V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.

Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.

V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.

Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.

Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005