30 januára 2001

Domino Fórum, 4/2001:
...slovenská veda...

ČASŤ I

Keď vyspelé európske mocnosti spoznali, že americká a japonská veda im uniká, podnietili vznik Európskej únie. V tom istom období zistili vyspelejšie postkomunistické krajiny, že vo vede zaostávajú za európskymi mocnosťami. Prešlo niekoľko rokov a Slovensko sa správa opäť celkom príznačne. Zaradilo sa na koniec rebríčka krajín, ktoré môžu a snažia sa tento stav zmeniť.

Stávame sa objektom známych úškrnov. Politológovia to vnímajú ako dôsledok pretrvávajúcej ľavicovosti našej spoločnosti, ako prejav toho, že sme sa z komunistickej minulosti ešte nespamätali. Nuž, ak u nás stále pozorujeme to rovnostárske ponižovanie vzdelaných a vo svete uznávaných odborníkov na úroveň „robotníckej a roľníckej“ triedy, potom je to dozaista pravda. Na našej dedine totiž ešte stále platí presvedčenie, že výskumník, to je ten povaľač, ktorý žije z daní tých, čo robia „poriadnu robotu“. Na našom hradnom vŕšku zase vládne istota, že štrajky sú pre vzdelaného človeka predsa len trochu pod jeho úroveň a nehrozí preto z jeho strany žiadne rozkolísanie stoličiek. A tak musí Slovensko riešiť stále tie isté, fundamentálne problémy.

„POTREBA“ VEDY

Zdá sa, že jedna strategická slovenská otázka sa týka aj potreby vedy pre "tak malý a bezvýznamný štátik". Existuje pritom niekoľko dobrých dôvodov, prečo je dôležité rozvoj vedy podporovať. Tým prvým je vysoké školstvo. Bez univerzitného výskumu stráca vysoké školstvo samotnú podstatu svojej existencie, pretože túžba po skúmaní (v akejkoľvek forme) je prirodzeným prejavom ľudskej povahy a zároveň prvotným impulzom rozhodnutia študenta vzdelávať sa na vysokej škole. Veda a vzdelanie sú spojité nádoby a bez vedy bude klesať i úroveň nášho vzdelania.

Druhá príčina súvisí so stále prudším vedecko-technickým rozvojom vo svete. Ak by Slovensko dospelo do bodu kritickej spoločenskej krízy, naozaj sa nemusí na tomto vývoji spolupodieľať. Ak však nebude mať ľudí, ktorí sa novým vedeckým témam a trendom budú systematicky venovať, stratí schopnosť tieto nové poznatky prijímať, interpretovať a využívať. A táto strata by nás zosadila až na úroveň rozvojových krajín.

Tretím a vari najvážnejším argumentom v prospech podpory vedy je medzinárodná reprezentácia a spoluzodpovednosť. Veda je jedným z najvýznamnejších a najviditeľnejších platforiem pre súťaživosť, podobne ako šport, či medzinárodná politika. Súťaživosť je dobrá, lebo podáva mnoho informácií o vyspelosti konkrétneho spoločenstva. Predovšetkým však má jeden neoceniteľný atribút: svedčí o schopnosti obyvateľov určitého priestoru niesť spoluzodpovednosť za svetový vývoj, čo je hodnota najvyššej kresťanskej morálky.

A vôbec – hovoriť o tom, že spoločnosť potrebuje vedu, je ako prednášať traktáty o potrebe prijímania tekutín. Človek bude poznávať svet aj bez ohľadu na štátnu vedecko-technickú politiku. Kvalita jeho poznania však bude závislá od pravidiel, ktoré si konkrétna spoločnosť stanoví. A tie musia človeku v poznávaní sveta pomáhať.

VEDA NA ÚSTRANÍ

Slovenská veda niesla mnoho rokov pečať hýčkaného socialistického odvetvia. Kým v prvých dekádach komunistickej moci bol prototypom správneho občana baník a traktorista, remeselníka postupne vytlačil prešedivelý okuliarnatý pán v bielom plášti, vystupujúci ako projektant veľkých nádrží, alebo výskumno-vývojový pracovník. Veda sa stala obeťou propagandistickej súťaže o prvenstvo vo vedeckých objavoch, v dobývaní vesmíru, či vo vojenských technológiach. Ideologickým nástrojom komunizmu však bolo aj zabezpečenie plnej zamestnanosti obyvateľstva a tieto dve skutočnosti spôsobili, že slovenská veda bola na sklonku 80.-tych rokov personálne vysoko predimenzovaná a neproduktívna. Nasledujúca dekáda priniesla v štátnej vedecko-technickej politike (VTP) zásadný obrat. Došlo k výraznému poklesu počtu vedeckých pracovníkov, ale zároveň aj k prudkému zníženiu výdavkov na vedu v prepočte na počet pracovníkov výskumu a vývoja (V+V). Veda tak v priebehu niekoľkých rokov zostúpila z piedestálu až na ústranie spoločenského záujmu.

ZAOSTÁVANIE VEDY

Slovenská veda zaostáva kvalitou jej výsledkov za štátmi zrovnateľnými podľa rôznych kritérií, a to aj napriek tomu, že v jej organizovanosti došlo k pozitívnym zmenám. Kvalita vedy totiž nesúvisí len s jej štrukturálnym poriadkom, ale najmä s jej finančným zabezpečením a schopnosťou politických elít pochopiť význam vedy pre spoločnosť. Zlyhávanie v týchto otázkach má na Slovensku mnoho následkov.

V posledných desaťročiach dvadsiateho storočia prešla veda búrlivým vývojom. Akcelerujúci vedecko-technický rozvoj (napr. posun objektu skúmania smerom k fyzike jadra) spôsobil, že prístroje na diagnostikovanie skúmaných javov sú čoraz zložitejšie a drahšie. Slovenskí vedci však takéto prístroje obvykle nemajú k dispozícii a prínos ich výsledkov pre civilizáciu tak značne klesá. Dnes sa veda s kuchynskými váhami robiť jednoducho nedá.

Na Slovensku už niekoľko rokov prebieha intenzívna manipulácia s rezortným výskumom, ktorá je neprehľadná, demotivujúca pre zamestnancov a rieši sa obvykle prepúšťaním, zmenou štatútu ústavov alebo snahou o privatizáciu. Privatizácia však zásadne mení charakter vedeckej práce smerom k experimentálnemu vývoju, prípadne k celkom nevedeckým aktivitám. Financovanie vedy štátom je totiž podnes najrozšírenejším postupom práve preto, že základný výskum nie je súkromný sektor schopný ani ochotný financovať.

Slovenská vedecká základňa je platovo hlboko poddimenzovaná. Táto skutočnosť spôsobuje, že mladí ľudia strácajú záujem o prácu v oblasti vedy a najschopnejší z nich hľadajú uplatnenie v zárobkovo atraktívnejších oblastiach. Ak dnes ostávajú mladí ľudia pracovať vo výskume, je to najmä z vypočítavosti, či už v snahe získať postgraduálnym štúdiom ďalšie roky odkladu základnej vojenskej služby, alebo sa nadviazaním dobrých kontaktov prepracovať do lepšie platených sfér. Výskumná oblasť nebola nikdy miestom pre vysoké zárobky. Jej atraktívnosť však spočívala v možnosti vycestovať na Západ, čo v mnohých iných zamestnaniach bolo takmer nemožné. Dnes kvôli nedostatku financií môžu cestu do zahraničia poskytnúť paradoxne úplne iné organizácie, takže v súčasnosti ostáva dlhodobý záujem o prácu vo výskume zväčša už len u žien (výhoda stabilného a pomerne kľudného zamestnania) a na pracoviskách umiestnených v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou (východ a sever Slovenska).

Nedostatok financií v slovenskej vede sa prejavuje ešte jednou zaujímavou skutočnosťou: špičkoví pracovníci v snahe o speňaženie svojich schopností popri zamestnaní podnikajú, veľmi často aj v úplne odlišných oblastiach. Tento spôsob riešenia finančnej situácie je najmä v univerzitnom prostredí extrémne rozšírený a spôsobuje, že vysokokvalifikované kádre (profesori a docenti) prenechávajú výuku študentov mladým doktorandom a na učebnom procese sa zúčastňujú len vo forme podpisovania ich indexov. Podfinancovanie vedy preto výrazne pôsobí i na zhoršenú kvalitu vzdelávania.

PENIAZE, ALE NAJMÄ ROZUM

Slovenská veda je v porovnaní s vyspelým svetom poddimenzovaná oveľa viac finančne, ako personálne. Ak však zoberieme do úvahy realitu výkonnosti našej ekonomiky, potom máme len dve možnosti. Buď prepustíme ďalších vedeckých pracovníkov, alebo doženieme aspoň našich susedov a zvýšime podiel financií pre vedu. Prvá varianta však bude zároveň priznaním, že s peniazmi nedokážeme hospodáriť.

Náš štát nedokáže zaplatiť adekvátne ľudí, do ktorých už predtým veľa investoval, pričom je od ich zotrvania na Slovensku závislý. Národná rada SR schválila na sklonku minulého roka aktualizované znenie Koncepcie štátnej vednej a technickej politiky. Už táto skutočnosť – teda potreba jej aktualizovania po dvoch rokoch – akoby dokumentovala reálne názory predstaviteľov moci na dôležitosť vedy pre Slovensko. Koncepcia štátnej VTP je totiž iba ďalším nesplniteľným záväzkom voči občanom. Je schválením toho, čo by politici chceli robiť, keby na to mali dostatok morálnych predpokladov. Hoci schválený dokument už v úvode konštatuje neplnenie jeho predošlého znenia, nebráni mu to načrtávať ďalšie prísľuby zvýšenia podielu financií zo štátneho rozpočtu pre výskum a vývoj na nasledujúce roky. Je len veľmi malá pravdepodobnosť, že tentoraz sa dohody naozaj splnia.

Je zaujímavé, že okolité štáty sú schopné zvyšovať podiel financií zo štátneho rozpočtu do strategických oblastí až na úroveň Európskej únie a my nie. Zdá sa, že pre našu pravo-ľavú vládu je to príliš ťažký problém. Skúsenosť predošlých dvoch rokov totiž naznačuje, že tento mačkopes sa k efektivite využitia rozpočtových financií do konca volebného obdobia už neprepracuje.

Kvalita vedy je vo významnej miere závislá od ekonomickej výkonnosti štátu. Z tejto pozície sa preto od slovenskej vedy rozsiahle výsledky naozaj očakávať nemôžu. Príklad vyspelých štátov Európskej únie, ktoré sú v porovnaní s jej najväčšími svetovými konkurentmi na rovnakej ekonomickej, ale oveľa nižšej vedeckej úrovni, však poukazuje aj na celkom iné súvislosti. Kvalitu vedy neovplyvňuje len objem prichádzajúcich financií, ale rovnako významne aj zásadné presvedčenie predstaviteľov moci o dôležitosti vedy pre modernú spoločnosť. Tá stelesňuje hodnotu zodpovednosti za vývoj vo svete. Ľavotočivá Európska únia s tým má pochopiteľné problémy, ale pre Slovensko by bolo veľkým víťazstvom dosiahnutie aspoň jej štandardu.

Zodpovedná spoločnosť zamestnáva ľudí, ktorí jej túto morálnu povinnosť realizujú. Sú to zamestnanci štátnej služby, platení adekvátne k svojim úlohám. Komunistická a slovenská postkomunistická spoločnosť si však týchto ľudí cení menej ako súkromní zamestnávatelia svojich robotníkov. Náš ľahostajný postoj k vede ostáva čoskoro osamotený aj v krajinách Visegrádskej štvorky a spochybňuje tak – po koľký už krát! – samotný zmysel tohoto zoskupenia.

Stálo nás veľa námahy vrátiť sa do skupiny krajín druhého európskeho sledu. Príklad slovenskej vedy však varuje pred znovuzostúpením do partie, s ktorou sa v Európe neráta.

(Spracované s využitím materiálov OECD, EÚ, V.Nováka a E.Šarmíra)

---------------------------------
ČASŤ II

SLOVENSKÁ VEDA VO FAKTOCH

1. VÝSKUM A VÝVOJ

Základnými činnosťami vedy sú tieto tri typy aktivít: Základný výskum, ktorý je experimentálnou alebo teoretickou činnosťou vykonávanou za účelom získania nových poznatkov bez snahy o ich aplikáciu v praxi, aplikovaný výskum, ktorý predstavuje také originálne postupy práce, ktoré vedú k využitiu výsledkov základného výskumu pre prax a experimentálny vývoj, ktorý je takou systematickou prácou, ktorá využíva existujúce poznatky so zámerom vyvinúť nové materiály, produkty, procesy a systémy, alebo ich systematicky zlepšovať.

2. INŠTITUCIONÁLNA ORGANIZOVANOSŤ

Inštitucionálna podoba výskumu a vývoja (V+V) vo svete je veľmi rôzna a siaha od štátov s dominujúcim univerzitným výskumom, cez krajiny s najvplyvnejšími veľkými výskumnými centrami prípadne s rozhodujúcim rezortným výskumom až po spoločnosti využívajúcimi zmiešaný model týchto typov inštitúcií. Slovenská veda sa svojou organizačnou štruktúrou výrazne neodlišuje od krajín Višegrádskej štvorky (V4), ani od vyspelých krajín sveta. Súkromný (podnikateľský) sektor pozostáva predovšetkým z podnikového vývoja, zahrňujúceho i firmy, ktoré vlastní štát. Štátny sektor je u nás tvorený tromi typmi organizácií: univerzity, rezortné výskumné pracoviská a Slovenská akadémia vied.
Až do prvej polovice 20. storočia mal vo svete dominantné postavenie univerzitný výskum. Okrem toho pôsobili aj niektoré neuniverzitné výskumné inštitúcie ako Royal Society, či Ruská akadémia vied, z ktorých sa postupne stali významné učené spoločnosti. Podľa tohto vzoru sa v socialistických krajinách zriadili akadémie, ako jedna z možných foriem inštitucionalizácie väčších vedeckých komunít, schopných riešiť veľké úlohy. Jednými z najväčších takýchto inštitúcií sú napríklad NASA, National Health Institute v USA (24 tis. pracovníkov), alebo Max Planck Geselschaft v Nemecku, ktorá má 81 veľkých ústavov. V súčasnosti dominuje univerzitný výskum zväčša už len v menej rozvinutých krajinách, kde ho naviac zabezpečujú zahraniční lektori. Najvýznamnejší argument v prospech existencie neuniverzitného výskumu však spočíva v tom, že pracovníci týchto inštitúcii sa môžu vede venovať na plný úväzok, zatiaľ čo na univerzitách iba určitý podiel pracovného času (rozhodujúci čas patrí výuke študentov).

3. ZAMESTNANOSŤ

Počet pracovníkov, ako aj počet inštitúcií zaoberajúcich sa V+V na Slovensku bol do roku 1989 značne predimenzovaný. Vzhľadom na zmenu metodológie hodnotenia V+V od roku 1989 nie je možné úbytok pracovných síl presne kvantifikovať. Orientačné hodnoty však hovoria o tom, že počet pracovníkov všetkých sektorov vedy na Slovensku poklesol v období rokov 1989-1998 približne o 66%, teda na jednu tretinu pôvodného počtu (zo 69 tis. na 24 tis. zamestnancov). Najväčší úbytok za toto obdobie zaznamenal sektor súkromný (18% pôvodného stavu) a rezortného výskumu (20%), počet pracovníkov SAV poklesol približne na polovicu. Jediný personálny nárast zaznamenal univerzitný výskum, čo je však spôsobené najmä stúpajúcim počtom vysokých škôl a ešte výraznejším nárastom počtu študentov. Kým podnikateľský sektor prejavuje v posledných rokoch známky oživenia a v SAV sa počet pracovníkov už dramaticky nemení, rezortný výskum je naďalej v štádiu akútneho ohrozenia.
Zaujímavé výsledky prináša porovnanie počtu vedeckých pracovníkov so štátmi V4 a okolitým svetom. V porovnaní s krajinami V4 je naša základňa počtom mierne nadpriemerná, avšak nižšia, než je priemer Európskej únie. V zásade však tieto rozdiely v zamestnanosti nie sú až tak významné, ako je zaostávanie EÚ za USA a Japonskom v tomto kritériu.

4. KVALITA VEDY

Aj tu sa prejavuje zaostávanie Slovenska za EÚ a najmä EÚ za USA. EÚ produkuje viac vedeckých prác než USA (38% k 33% svetového podielu). Napriek tomu, až 51% všetkých citácií vo svete pochádza z publikácií produkovaných Spojenými štátmi.

5. FINANCIE

Keďže výkonnosť ekonomík jednotlivých štátov EÚ i V4 je značne odlišná, za objektívne kritérium kvality štátnej vednej politiky sa považuje podiel výdavkov na vedu z hrubého domáceho produktu (HDP) – viď graf. V tomto kritériu Slovensko zaostáva za krajinami EÚ, USA a Japonskom, z krajín V4 sú súčasné slovenské výdavky zatiaľ vyššie od Poľska i Maďarska. Tento stav je však len dočasný, nakoľko v Maďarsku výdavky na vedu výrazne narastajú a v roku 2001 majú dosiahnuť 1,2%. Slovensko ako jediná krajina V4 v posledných rokoch znižuje celkové výdaje na vedu, a to aj napriek upozorneniam Európskej komisie z roku 1998.
Zo štátneho rozpočtu ide na V+V v krajinách EÚ v priemere 0,8% výdavkov, v Českej republike 0,6%, avšak v budúcom roku to bude už 0,65% a v roku 2002 0,7% rozpočtu. Slovensko prideľovalo v ostatných rokoch na vedu 0,42% rozpočtu, v minulom roku však už len cca 0,36%.
Z hľadiska sektorového rozdelenia financií je vo vyspelých štátoch sveta rozhodujúci podiel prostriedkov investovaný súkromným sektorom, v EÚ až 63% financií. Univerzity a výskumné centrá získavajú 21%, vládny sektor v EÚ činí 16%. Na Slovensku je sektorové rozdelenie financií s vyspelým svetom porovnateľné.
Do nedávna tradične platilo, že súkromný sektor financoval predovšetkým experimentálny vývoj, zatiaľ čo štát podporoval najmä základný a aplikovaný výskum. Tento trend sa však v súčasnosti mení, najmä v niektorých nových oblastiach výskumu, ako sú napríklad biotechnológie.

6. SLOVENSKO A ČESKÁ REPUBLIKA

V roku 1998 pripadalo na 1 obyvateľa na Slovensku vo vyjadrení v parite kúpnej sily 79,3 USD výdavkov na V+V, čo je len 51% z výdavkov v ČR a len 21% z výdavkov EÚ. V roku 1992 táto hodnota u nás činila ešte 119,8 USD.
V Českej republike na základe uznesenia vlády výdavky na vedu zo štátneho rozpočtu stále rastú, na Slovensku tieto výdaje klesajú. Priemerný plat zamestnanca Slovenskej akadémie vied je 10 264 Sk, teda o 4% nižší, než je priemerný plat v NH SR, napriek oveľa vyššej vzdelanostnej úrovni jej pracovníkov. V porovnaní s EÚ, s Českou republikou, ale i ostatnými krajinami V4 sú platové podmienky pracovníkov V+V u nás nižšie.
Slovenská veda stratila svoje priemerené postavenie už aj medzi krajinami V4.

Graf: Podiel výdavkov na výskum a vývoj v % HDP, rok 1997 a neskôr (orientačne)


---------------------------------
ČASŤ III

PROBLÉMY SLOVENSKEJ VEDY

K problémom slovenskej vedy sa vyjadrujú vedeckí pracovníci troch typov vedeckých inštitúcií: Prof. Ing. Jaroslav Antal DrSc. (prorektor SPU Nitra a ex-predseda Rady vysokých škôl Slovenska), Ing. Viliam Novák DrSc. (člen Predsedníctva SAV) a RNDr. Štefan Rehák PhD. (riaditeľ VÚ meliorácií a krajinného inžinierstva).

1. Ako hodnotíte súčasné podmienky výskumu vo Vašom type vedeckých inštitúcií?

J.A.: Slovenské vysoké školstvo je dnes i z hľadiska postavenia V+V na vysokých školách v krízovom stave, a to napriek tomu, že podľa platného vysokoškolského zákona sú vysoké školy "vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne", a že medzi hlavné úlohy vysokých škôl patrí aj "tvorivé vedecké bádanie".
Medzi hlavné príčiny tejto krízy patria, okrem krízy základných hodnôt v našej spoločnosti:
· dlhodobo kritická situácia vo financovaní vysokých škôl, vrátane financovania vedy na vysokých školách. Slovensko sa dnes dostalo, s veľkým odstupom, na posledné miesto vo financovaní vysokoškolskej vedy medzi krajinami uchádzajúcimi sa o vstup do EÚ.
· nepriaznivý pomer objemu finančných prostriedkov určených pre V+V na vysokých školách v porovnaní s objemom určeným pre vládny a podnikateľský sektor
· skoro polstoročná štruktúra výskumno-vývojovej základne v našom štáte, od ktorej sa odvodzuje aj financovanie vedy na vysokých školách, a ktorá redukovala vysoké školy prevažne na vzdelávacie inštitúcie.

V.N.: SAV znížila počet pracovníkov v poslednom desaťročí asi o polovicu, avšak podiel vedeckých pracovníkov na celkovom počte zamestnancov SAV sa zvýšil z 50% na 70%. To znamená, že sa zvýšila kvalifikačná úroveň pracovníkov SAV. Skvalitneným manažmentom vedecko – výskumného procesu sa podarilo zlepšiť i vedeckú produkciu SAV, meranú scientometrickými charakteristikami (publikácie, citácie). Podiel pracovníkov vo výskume k počtu obyvateľov v SR je zrovnateľný s krajinami, ktoré majú porovnateľný počet obyvateľov (Belgicko, Dánsko, Švajčiarsko, škandinávske štáty). To znamená, že personálna základňa vedy na Slovensku je dostatočná. Porovnaním výsledkov vedeckého výskumu v SAV a v horeuvedených krajinách (merané rovnakou metódou) však zistíme, že za nimi SAV – aj keď nie rozhodujúcim spôsobom – ešte zaostáva.

Š.R.: Významný podiel v rezortnom výskume patrí pôdohospodárskemu výskumu. Jeho nezastupiteľnosť vyplýva z neopakovateľných geograficko - klimatických faktorov, z charakteru produkčnej biologickej základne, z prostredia ovplyvňujúceho národnú ekonomiku a z ďalších regionálnych osobitostí. V poľnohospodárstve je preto potreba národného, štátom garantovaného výskumu absolútne nevyhnutná. Taktiež je potrebné zvýšiť podiel účasti rezortnej VVZ na ekologických programoch, projektoch, a najmä na čerpaní finančných zdrojov z fondov určených na ekológiu. Ďalšie možnosti financovania treba hľadať zapojením významnejšej časti kapacít ústavov do poradenských činností, a tým do ich participácie na rozpočte určenom na poradenstvo. Transformácia V+V na Slovensku, ktorá vyšla zo scenára ekonomickej reformy, sa síce začala realizovať, ale až po zbytočnom otáľaní s jej prípravou. To spôsobilo, že prechod k novému modelu VTP, ktorý by vyhovoval podmienkam trhovej ekonomiky, bol zdĺhavý a vysoko konfliktný predovšetkým v našej, rezortnej vedecko – výskumnej základni.

2. Poznáte iný model organizovania vedy, ktorý by slovenskej vede lepšie vyhovoval?

J.A.: Hoci sa tomuto problému priamo nevenujem, podľa môjho názoru, pre vedu ako takú nie je model organizovania vedy ani rozhodujúci. Rôzne modely pravdepodobne môžu ovplyvňovať efektívnosť vedeckej práce, ale určite nemajú rozhodujúci vplyv na výsledky vedeckej činnosti. Z hľadiska zvýšenia efektívnosti využívania našich podmienok a možností pre rozvoj vedy a techniky nielen na vysokých školách považujem za správne, v súlade s názorom Rady vysokých škôl SR, zriadiť Ministerstvo vysokých škôl a vedy SR.

V.N.: Je prirodzené, že sa priebežne mení výskumný program a štruktúra vedecko-výskumných inštitúcií, podľa charakteru rozvoja jednotlivých vedných disciplín a potrieb spoločnosti. Nemyslím si, že by pomohla radikálna reorganizácia vedeckých inštitúcií (aspoň nie v SAV). Pre zvýšenie úrovne slovenskej vedy je potrebné zaviesť iný systém jej financovania. Prospieť by mohlo zriadenie jednotnej grantovej agentúry pre vedu a výskum, tak, ako je to uvedené v prijatej Koncepcii rozvoja vedy a techniky v SR do roku 2005. Pomohlo by to zabezpečiť objektívnejšie rozdeľovanie štátnych prostriedkov na vedu z hľadiska potrieb štátu a stavu rozvoja vedy.

Š.R.: Vo svete existuje viacero modelov organizovania vedy a výskumu. Taktiež výskum v pôdohospodárstve je v krajinách sveta rôzne organizovaný a inštitucionálne zabezpečovaný. Slovensko by však bez ohľadu na túto skutočnosť malo vypracovať vlastný model zohľadňujúci konkrétne požiadavky a priority rozvoja a špecifiká situácie v štáte.

3. Čo považujete za najväčší problém slovenskej vedy v súčasnosti?

J.A.: 1.) Neefektívny systém prípravy nových vedeckých pracovníkov, vyvolaný najmä nezáujmom najtalentovanejších absolventov vysokých škôl o vedeckú prípravu, nezáujmom o včasné a úspešné ukončenie vedeckej prípravy u prijatých študentov doktorandského štúdia (zo študentov prijatých v roku 1997 v termíne neukončilo doktorandské štúdium viac ako 90%) a nezáujmom mladých, nadaných ľudí o prácu vo vysokom školstve a v iných vedecko-výskumných inštitúciách.
2.)Materiálne a spoločenské nedocenenie pracovníkov vysokých škôl, prejavujúce sa najmä odchodom kvalitných pracovníkov z vysokých škôl, vysokým priemerným vekom odbornej špičky a v mnohých prípadoch aj klesajúcou kvalitou výučby a výskumu.
3.) Chýbajúce "svetielko" na konci tunela, ktoré by mladým adeptom našej vedy ukázalo, že má zmysel intenzívne, dlhodobo a cieľavedome podstúpiť "galeje" vedeckej prípravy a vedeckej práce.

V.N.: Nedostatočná technická vybavenosť pracovísk, nedostatočné podmienky pre medzinárodnú spoluprácu a malý záujem talentovaných mladých ľudí o prácu vo vede. Existujúca prístrojová technika, tak nevyhnutná pre terénne a leboratórne merania pracovísk SAV, je v prevažnej miere zastaralá a na zakúpenie moderných prístrojov (ako aj vedeckej literatúry) nie sú prostriedky. Najdôležitejšie vedecké problémy sa riešia vo veľkých, nadnárodných vedeckých ústavoch, alebo dlhodobým hosťovaním vedcov na popredných vedeckých pracoviskách. Dnes je však veľmi obtiažne získať čo len prostriedky na účasť na zahraničnej konferencii. Tam sa predsa formujú kontakty, ktoré neskôr môžu viesť k trvalej spolupráci. Nízke platy mladých vedeckých pracovníkov im zase bránia v realizácii ich základných životných potrieb, preto odchádzajú do komerčnej sféry.

Š.R.: Slovenská veda, aj tá rezortná, musí predovšetkým prežiť. Lebo ako hovorí jeden citát: „Každá krajina prežije svoju pohromu len vtedy, ak bude schopná formovať činnosti budúcnosti, predovšetkým vzdelanie ľudí a ich tvorivosť.“

/koniec/

Radovan Kazda

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 4/2001