Hospodárske noviny, 25.4.2007: Spor o ochranu (aj Tatier)

Environmentálni občianski aktivisti vedú zápas o presadenie platných zákonov o ochrane prírody, ktorým chcú zastaviť ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách. Tatranský národný park (TANAP) dozaista patrí medzi environmentálne najvzácnejšie územia na Slovensku. Ako je teda možné, že práve tu dochádza k sporom medzi konvenčným hospodárením a ochranou prírody? Zdá sa, že úsilie aktivistov poukazuje najmä na dlhotrvajúci problém charakteru ochrany prírody na Slovensku.

Ten konflikt sa odohráva vo viacerých rovinách. Prvá vyplýva z faktu, že hospodárenie vo väčšine lesov TANAP-u robí príspevková organizácia ministerstva pôdohospodárstva, Štátne lesy TANAP-u.Teda firma, ktorej prirodzenou úlohou je hospodárska činnosť (v roku 2005 bolii tržby zo zhodnotenia produkcie a služieb až 96 % z jej príjmov). V ochrane prírody však na rovnakom území pôsobia orgány a organizácie spadajúce do kompetencie ministerstva životného prostredia, čo vytvára chaos a konflikty, ktoré sú typické pre pôsobenie vlády v týchto oblastiach. Vláda totiž nedokáže efektívne zhodnocovať zdroje, čo sa v tomto prípade prejavuje najmä jej neschopnosťou posúdiť vzácnosť jednotlivých zdrojov na tomto území.

Druhý problém spočíva v tom, že po postupnom schválení navrhovaných chránených vtáčích území v rámci sústavy NATURA 2000 bude vláda na viac ako tretine územia Slovenska zakazovať a podmienečne zakazovať vlastníkom viaceré činnosti, ktoré patria k bežnej hospodárskej praxi v lese. Podielom chránených území sa Slovensko dostane na špičku krajín sveta, pričom drvivá väčšina týchto území sa bude nachádzať práve v lesoch. Slovenská vláda tak „nakúpila“ územia, v ktorých má vlastníkom vyplácať náhrady za obmedzenia hospodárenia, tieto náhrady však nevypláca v dostatočnej miere, ale ani výške, pretože výpočet náhrad nezohľadňuje (a v istej miere ani nemôže zohľadňovať) všetky ujmy, ktoré týmito zákazmi vláda vlastníkovi spôsobí.

Čo robiť? Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika spracoval komplexný návrh stratégie reformy lesného hospodárstva. Prvým krokom je prehodnotenie celej sústavy chránených území na základe ekonomicky a environmentálne korektných kritérií, čo by malo viesť k zrušeniu sprísneného režimu na podstatnej časti územia Slovenska. Ak sa preukáže, že časť Vysokých Tatier by aj po tomto prehodnotení mala spadať do režimu určitej ochrany, potom je potrebné podriadiť správu územia tomuto zámeru.

Ak nehovoríme o progresívnych, teda ťažko presaditeľných riešeniach (vedúcich napríklad k vzniku súkromných parkov), potom vláde ostáva povinnosť zotrvať v úlohe ochrancu prírody i formou vlastníckeho a správcovského vzťahu k daným územiam. V tom prípade však vláda musí ostať rozhodným správcom najvzácnejších území, ktoré po prehodnotení zostanú, so všetkými náležitosťami. To znamená, že vzácne územia spravované štátom (netýka sa to len Štátnych lesov TANAP-u, ale najmä najväčšieho správcu lesov na Slovensku, štátneho podniku Lesy SR) by mali byť spod tejto správy vyňaté a prevedené do správy organizácie zodpovednej za ochranu vzácnych území.

Toto riešenie prinajmenšom vytvorí optimálne podmienky pre štátnu ochranu prírody. Aspoň konečne zistíme, či je štát na ochranu prírody vôbec spôsobilý.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 25.4.2007

Zahraničná politika, 1/2007: Je globálne otepľovanie hrozbou?

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.
Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.
Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.
Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika, č. 1/2007, apríl 2007.

Konzervatívne listy, 04/2007: Lesné hospodárstvo potrebuje zmenu

Les je zdrojom možností pre poskytovanie tovarov a služieb, ktoré využívajú výrobné odvetvia i široká verejnosť (domácnosti). Lesné hospodárstvo má na Slovensku tradične významné postavenie, ktoré predurčujú i prírodné podmienky krajiny. V histórii vývoja vlastníckych práv k lesom a ich užívaniu prechádzalo Slovensko zložitou cestou, ktorej smer určovali vlády najmä v záujme presadenia svojich predstáv o usporiadaní vzťahov pri poskytovaní tovarov a služieb spojených s využívaním lesov. Dlhodobé uplatňovanie vládnych pravidiel však vždy posilňuje predpoklady pre prispôsobovanie sa verejnosti platným pravidlám a „zžívanie sa“ s nimi, najmä vtedy, ak z takýchto pravidiel vyplývajú zmeny, ktoré široká verejnosť považuje za výhodné. V prípade lesného hospodárstva vytvárala vláda najmä od druhej polovice minulého storočia zásadné legislatívne zmeny, ktoré výrazným spôsobom menili a deformovali prirodzené práva všetkých účastníkov výmenných vzťahov v lesnom hospodárstve.

KI sa dlhodobo venuje i problematike environmentálnej politiky, teda analýze vládnych rozhodnutí a opatrení v tých oblastiach usporiadania spoločenských vzťahov, v ktorých dochádza ku konfliktom v súvislosti s využívaním krajiny alebo jednotlivých zložiek životného prostredia. Zo skúmania podstaty vládnych opatrení súvisiacich s využívaním lesov vyplýva, že zmeny pravidiel, ktoré sa uskutočnili v lesnom hospodárstve za ostatných osemnásť rokov, výrazne zaostávajú v liberalizácii podmienok podnikania i v presadzovaní prirodzených vlastníckych práv. I preto KI s cieľom rozšíriť poznatky v tejto oblasti a otvoriť celospoločenskú diskusiu k tomuto problému usporiadal za účasti predstaviteľov podnikateľského sektora, akademickej obce a štátnej správy v oblasti lesného hospodárstva na jeseň 2006 v Ružomberku konferenciu s názvom „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva“.

V súčasnosti, teda v čase, kedy je na stole opäť návrh novely zákona o lesoch, by sme chceli upozorniť na jeden z výstupov spomínanej konferencie. Je ním zborník príspevkov, obsahujúci textovú podobu vybraných prednášok, ktoré odzneli na konferencii. Úvodnú časť zborníka tvorí štúdia, ktorej autorom je editor publikácie a zároveň i autor tohto textu, a cieľom ktorej je poskytnúť komplexnú bázu dát a poznatkov, ktoré majú predstavovať východiská reformy lesného hospodárstva v SR. Ide o principiálne predpoklady pre zásadnú zmenu vládneho prístupu v oblasti usporiadania spoločenských vzťahov v lesnom hospodárstve. Návrh opatrení, ktoré má vláda uplatniť v reforme lesného hospodárstva, musí zohľadňovať nielen akútnosť a závažnosť konkrétnych problémov, ale i reálne možnosti vlády presadiť tieto riešenia v podmienkach zviazaných medzinárodnými dohovormi, ako aj pod tlakom verejnej mienky, ktorá vytvára mantinely pre zásadné zmeny vo vládnych prístupoch. Týmto spôsobom sme navrhli viacero „balíkov“ návrhov opatrení, ktoré majú rôznu prioritu z pozície ich presaditeľnosti (nie však ich dôležitosti).

Prvý súbor opatrení je zameraný najmä na odstránenie problémov súvisiacich s reštriktívnou kontrolou hospodárenia v lese a s daňou z pozemkov. Poznatky o legislatíve viacerých krajín Európy potvrdzujú fakt, že slovenská legislatíva určujúca obhospodarovateľom lesa viaceré povinnosti (najmä lesný hospodársky plán, lesná hospodárska evidencia a povinnosť odborného lesného hospodára), je nadmerne reštriktívna, neefektívna pre dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovuje, a spôsobujúca zároveň zbytočné zvyšovanie nákladov na hospodárenie v lese pre vlastníkov lesov (resp. pre obhospodarovateľov). V prípade dane z pozemkov ide o viacero problémov, ktoré s jej vyrubovaním súvisia: predovšetkým ide o nesystémové riešenie, ktoré vymáha daň od vybranej, špecifickej skupiny vlastníkov a podnikateľov, pričom táto daň pokrýva časť rozpočtu samospráv, teda nákladov na činnosti v prospech celého spektra oblastí, ktoré spadajú do kompetencie samospráv. Osobitným problémom je možnosť samospráv meniť sadzbu dane, čo spôsobuje deformáciu rovných podmienok podnikania v tejto oblasti, znevýhodňovanie niektorých podnikateľov voči iným. Kontrolu hospodárenia v lese navrhujeme prehodnotiť a znížiť jej intenzitu, daň z pozemkov navrhujeme zrušiť. Tento prvý súbor opatrení predstavuje riešenia, ktoré je možné zmeniť pomerne jednoduchým procesným spôsobom (najmä zmenou národnej legislatívy prostredníctvom Národnej rady SR).

Výrazne zložitejším spôsobom je možné uskutočniť ciele v druhom súbore opatrení, ktoré sú zamerané na problematiku holorubov a ochranu prírody, pretože tieto sú výrazne konfliktnými spoločenskými témami. V prípade ochrany prírody je presaditeľnosť zásadnej zmeny znížená zároveň i z dôvodu záväzkov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším podielom štátom chránených území, na ktorých podliehajú vlastníci zákazom alebo podmieneným zákazom rôznych činností. Štát však tieto zákazy „nakupuje“ bez toho, aby vlastníkom uhradil zodpovedajúcu kompenzáciu za obmedzenia, ktorá im náleží i v zmysle Ústavy SR. Fakty navyše naznačujú, že tieto obmedzenia stanovila vláda často bez racionálnych a odborne spôsobilých kritérií. Podobným spôsobom vláda určuje obmedzenia a zákazy ťažby holorubným spôsobom. Uplatňuje ich bez odborne korektných kritérií a v rozpore s praxou z veľkej časti slobodných krajín sveta, v ktorých sú tieto obmedzenia uplatňované v oveľa nižšom rozsahu a intenzite – pričom environmentálne dopady sú striktne kontrolované. Systém ochrany prírody a zákaz holorubného spôsobu ťažby je potrebné prehodnotiť a presadiť postupnú, verejnosťou i orgánmi EÚ akceptovanú zmenu smerom k uvoľneniu podmienok podnikania pre vlastníkov lesa.

Posledný, tretí súbor opatrení sa zameriava na problémy, ktorých riešenie je ťažko presaditeľné, avšak sú veľmi vážne, dôležité a je potrebné ich riešiť. Tieto problémy súvisia so štátnym vlastníctvom lesnej pôdy a s využívaním lesov verejnosťou. Štát vlastní takmer 42% lesných pozemkov (obce ďalších takmer 10%, k tomu štát užíva ďalších 17% neštátnych lesov). Najväčší štátny podnik, Lesy SR, požíva mnoho výhod, keďže vláda mu celkom iracionálne pridelila status prirodzeného monopolu a nedávno posilnila koncentráciu rozhodovania centra na úkor odštepných závodov. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu) sú Lesy SR podnikom s dlhodobo nestabilnými ekonomickými výsledkami a s neustálymi zmenami manažmentu. Vláda bráni privatizácii lesov, čo avšak treba prehodnotiť v záujme odstránenia vysokých rizík korupcie, ekonomickej nestability a zvýšenia konkurencie v tomto odvetví podnikania.Voľný vstup verejnosti do lesa a právo verejnosti na zber niektorých plodov patrí medzi najkontroverznejšie legislatívne rozhodnutia vlád. Málokto si uvedomuje, že právo voľného vstupu verejnosti do lesa – hoci jeho „zvyk“ pretrváva už od čias dávno pred komunistickým režimom – je výraznou brzdou pre skvalitnenie životného prostredia našich lesov i pre rozvoj presne tých služieb pre verejnosť, pre ktoré je tento vstup umožnený, navyše toto právo nie je v mnohých krajinách sveta právom prisúdeným verejnosti, ale práve naopak, ponechané na rozhodnutie vlastníkov lesa. Zamedzovanie vzniku voľných výmenných vzťahov má podobné dôsledky i v zbere lesných plodov, ktoré sú úžitkom zberačov bez (i na úkor) úžitku vlastníkov lesa. Tieto problémy sú však spoločensky príliš konfliktné na to, aby ich bolo možné riešiť bez širokej a dôslednej verejnej diskusie.