Hospodárske noviny, 24.11.2005::Simonove (a) verejné záujmy

Príspevkové organizácie (PO) spadajúce do pôsobnosti vlády a jej rezortov predstavujú výraznú výdavkovú záťaž pre verejnú správu. V mnohých prípadoch však nie je ich existencia dostatočne odôvodnená, pretože svojou činnosťou buď nahrádzajú, alebo čiastočne prekrývajú služby, ktoré vie efektívne poskytovať súkromný sektor. Navyše mnohé PO trpia na vysokú prezamestnanosť, pretrvávajúcu už z obdobia pred rokom 1989.
V snahe zefektívniť činnosť PO rozlíšením na trhových a netrhových výrobcov stanovila vláda v novom zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy (schválenom minulý rok) kritérium, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Týmto zákonom mali byť vládne rezorty prinútené zbavovať sa tých svojich inštitúcií, ktoré nie sú výhradne závislé na štátnom rozpočte.
Analýzu svojich príspevkových organizácií vykonalo i Ministerstvo pôdohospodárstva SR (MP SR), ktoré spravuje a finančne podporuje až neuveriteľných 26 (!) takýchto organizácií. Vzhľadom ku skutočnému prebytku rezortných výskumných, vzdelávacích a poradenských centier v pôsobnosti MP SR by optimálnym riešením u väčšiny z nich malo byť ich definitívne zrušenie, alebo aspoň zásadná redukcia zamestnanosti a činností, ktoré si MP SR u nich objednáva. V prípade štátneho výskumu je totiž efektívnejšie jeho zabezpečenie len prostredníctvom univerzít a Slovenskej akadémie vied, zatiaľ čo agrárne poradenstvo, ktoré je úplne zbytočnou záťažou pre vládne výdavky, dokáže plnohodnotne zabezpečiť súkromný sektor. O to nepríjemnejším prekvapením je fakt, že výsledkom analýzy zo strany MP SR je návrh na „odštátnenie“ piatich PO ich transformáciou na neziskovú organizáciu. Najväčšou zmenou však prejde len ich právna forma. Z hľadiska vládnych výdavkov totiž MP SR počíta s ponechaním pôvodnej výšky rozpočtovaného bežného transferu (vo svojom návrhu to však nazýva i „úsporou verejných zdrojov v podpoložke bežných transferov“...).
Rozhodnutie MP SR vzbudzuje rôzne podozrenia. Jedným z nich je skutočnosť, že v štádiu pripravovanej transformácie všetkých výskumných ústavov sa ministerstvo rozhodlo jednému z nich, Výskumnému ústavu potravinárskemu, „zaistiť“ týmto spôsobom ďalšiu samostatnú budúcnosť. Všetky rezortné PO, ktoré budú týmto spôsobom „pseudoodštátnené“, disponujú nehnuteľnosťami v širšom centre veľkých slovenských miest, v prípade Agroinštitútu v Nitre a Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach ide zároveň o subjekty, ktoré poskytujú rôzne služby v oblasti cestovného ruchu a kongresovej turistiky (súčasťou Agroinštitútu je veľký hotel v blízkosti najväčšieho slovenského výstaviska), teda pôsobia na konkurenčnom trhu ako vládou dotovaný subjekt. To výrazne deformuje konkurenčné prostredie.
Príspevkové organizácie, ktoré sa ministerstvo rozhodlo ponechať transformáciou pod svojim vplyvom, zamestnávajú spolu vyše 600 ľudí a budúci rok majú byť podporené vládnymi výdavkami vo výške presahujúcej sumu 140 mil. Sk. Trhová hodnota majetku, s ktorým budú podnikať títo „štátno-neštátni“ zamestnanci, činí odhadom niekoľko stoviek miliónov korún. Rozhodnutie Simonovho ministerstva ponechať navrhnuté inštitúcie vo vlastníctve a v správe štátu je neefektívnym riešením a pokračovaním socialistickej politiky predchádzajúcich ministrov. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje rôzne podozrenia z nežiadúceho lobingu štátnych úradníkov a z netransparentnosti rozhodovania verejnej správy. Návrh transformácie PO zo strany MP SR je potrebné odmietnuť.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 24.11.2005.

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.