Domino Fórum, 6.2.2003: PO TRATI

Najazdím vlakom 25 tisíc kilometrov ročne. Za prácou, od práce, za rodinou, od rodiny. Vlaky sú dlhé a meškajú. Pravidelní cestujúci už všetko prečítali, zjedli, vypili a vlak stále stojí v poli. Nastáva čas nekonečnej nudy, zrak nezáväzne blúdi vagónom.

Stojíme uprostred nedávno zrekoštruovaného úseku Cífer – Trnava. V dôsledku prestavby tohto úseku na moderný európsky štandard začali vlaky pravidelne meškávať, vlečúc sa a postávajúc, takže sme prestali stíhať pôvodné autobusové prípoje. To trvalo takmer rok. Potom zodpovední pracovníci prispôsobili harmonogram jázd na tejto trati i v cestovnom poriadku, predĺžením jazdy o štvrťhodinu. O niekoľko týždňov po tom, čo premiér slávnostne ukončil časť prestavby, bola prestavba ukončená. Odvtedy tie minúty trávime na železničnej stanici v Trnave. Trvá to už takmer rok, čo do práce a za rodinami cestujeme po zrýchlenej trati o štvrťhodinu pomalšie než po pomalšej trati predtým. Za rok to je 125 hodín pozerania na pole a budovu stanice. Päť dní venovaných spoločenskej hre, ktorá je v cene, i keď si ju neprosíte.

Neviem, ako by sa tvárili neskúsení cestujúci, keby to vedeli. My, ktorí sa vyznáme, ostávame pokojní. Pofajčievame na násypoch, vždy pripravení na zapísknutie naskákať späť. Sme zmierení s pravidlami hry. Osud nám pridelil rolu cvičených opíc, plniacich rozkazy dispečerov, logistov, šéfov podšéfov, jednoducho – Pánov Trate, ktorí cez monitor rozdávajú príkazy, kde pribrzdiť a kde zastať. Podstata ich hry je jasná: Ide o to, aby aj radový zamestnanec železníc mohol prežívať opojenie z nadvlády nad masou. Kráčať s prísnym výrazom po násype a mlčky si vychutnávať žiadostivé pohľady cestujúcich, ktorí by radi poznali príčiny státia. On, Pán Trate, to vie. My, služobníci, to nevieme.

Na Liptove to vždy má spád a premyslenú dramaturgiu. Všetci vieme, že vlaky v našich staniciach nestoja nikdy v strede stanice, pre „hrozbu“ pohodlného nástupu cestujúcich. Lokomotívy zastavujú po krajoch, vagóny ďaleko za staničnou budovou. Začína sa nácvik skackania a cupitania: s ruksakmi, lyžami, barlami a marhuľami. Prečo by mal výpravca šliapať až na koniec vlaku, keď tak môže urobiť tých tristo nastupujúcich?

V meste na strednom Považí vyznávajú iný štýl. Tam nechajú ráno v tme a mraze nastúpiť ľudí na vzdialený perón, aby neskôr, keď mal vlak už dávno stáť v stanici, ohlásili dávno známe meškanie. Zopárkrát sa stalo, že cestujúcich odvolali už na polceste. Skryť noviny, vstať, vyjsť z čakárne, prejsť sto metrov, vypočuť si hlásenie, vrátiť sa, vysmrkať roztopený nos.

V Bratislave na Vinohradoch zastavujú ranné vlaky tak, aby posledné dva vagóny stáli ešte pred nástupišťom, na moste. Dámy v lodičkách i páni v oblekoch skáču z výšky na ostré kamene a zábradlie mosta. Svojho času cestujúci celý rok obchádzali stanicu po rozmočenej hline, pretože staničný podchod bol uzavretý. Obchádzka trvala niekoľko minút. A výsledok rekonštrukcie? Stanica ostala bez kúrenia, stánkov a prístupných toaliet, zato však pribudla strecha nad schodmi (už druhá: novú podložili pod funkčnú starú) a miliónové investície do výťahov a zdvižných vozíkov pre telesne postihnutých. Na okraji mesta. Doposiaľ ich nik nevyužil…

Inokedy na Hlavnej stanici nechali nastúpiť ľudí na rýchlik napriek tomu, že v neďalekej Rači stálo pre výluku trate už mnoho predchádzajúcich vlakov. Páni Trate o meškaní pochopiteľne nemohli nevedieť. Ale čo je v pokladnici, to sa počíta. V takýchto prípadoch sa občas objavia neskúsení mladíci, ktorí sa pokúsia o prevrat, a chcú zmeniť rokmi zaužívané pravidlá hry. „Nespĺňate podmienky prepravy! Budem žiadať kompenzáciu cestovného!“ kričal raz mladý muž, ktorému predali miestenku na obsadené sedadlo, pretože vypravili vagón s menším počtom miest. Vlak bol preplnený a v kupé naňho zaútočili opití turisti, majitelia toho istého miesta. Bol to však neúspešný pokus. Podľa prepravného poriadku je jedinou povinnosťou železnice prepraviť cestujúcich, bez ohľadu na to, v akom čase a stave ich „dodajú“.

Vždy, keď sa vlak nehýbe, myšlienky smerujú k toaletám. Ktovie, či záchody v luxusných bytoch, ktoré postavili železnice zo svojho sociálneho programu, majú parametre staničných stôk. Len pár mesiacov po tom, čo sa pán premiér zúčastnil slávnostného spomalenia trate, získal jeho brat, ktorý spoluzodpovedá za smradľavé záchody, toaletu úplne čistú. Cestoval niekto z nich niekedy vlakom? Skúšal stráviť pol dňa v chodbe plnej smradu? Vie o tom, že v zime sa niet čím umyť, lebo voda je odstavená?

Skúsenosti pravidelných cestujúcich sú neoceniteľné. Pred sadnutím vyskúšajte funkčnosť osvetlenia a otvárania okien. Sadajte si do uličky, lebo okná netesnia a nemajú závesy. Mnohé dvere sú nefunkčné a neoznačené: ak vystupujete na opačnej strane, než ste nastúpili, treba ich vopred odskúšať. A najmä: nezabudnite na prípoje. Optimálne prepojenia spojov neexistujú. Medzi prípojmi býva najmenej štvrťhodinová prestávka. Vlaky v strede týždňa zívajú prázdnotou, no inokedy musíte stáť v uličke pri toaletách, pretože nik sa ešte nezamyslel nad primitívnou rovnicou plnenia vlakov v čase.

Liečba ťažko chorých štátnych mamutov je zložitá a dlhá, väčšinou však overená, známa a úspešná. Realizuje sa odštátnením a demonopolizáciou. „Liečba“ slovenských železníc však dospela do štádia, v ktorom sa z jednej štátnej a monopolnej organizácie vytvorili úplne rovnaké dve.

Štrajk železničiarov je pre všetkých tých, čo cestujú vlakom do práce, celkom rutinnou záležitosťou. Sme pravidelní cestujúci a vieme svoje. Opäť bude zábava. Pofajčíme po násypoch, trochu premrzneme a zaspíme. Vo vlaku, pochopiteľne, lebo luxus nepracovať v práci si môžu dovoliť len pracovníci železníc.

Stabilita je stabilita.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003, 6.2.2003