Domino Fórum, 18.7.2002:Poľnokorupcia

Socializmus vytvoril z podnikania na pôde celkom nové odvetvie. V takomto systéme sa zdá, že v poľnohospodárstve nejde ani tak o zisk, ako o to, komu sa podarí z balíka rozdávaných peňazí utrhnúť čo najviac. Tak sa v útrobách korupcie ocitá práca, ktorej sa v minulosti venovalo celé ľudstvo.

Dotácie pre podnikateľov na pôde sú dôsledkom komunis- tického experimentu zvyšovania miery solidarity spoloč- nosti so slabšími nad hranice mravnej zodpovednosti. Podporná politika štátu v poľnohospodárstve bola vždy vedená najmä snahou o udržanie nízkych cien potravín (solidarita s chudobnými), ideou potravinovej sebestačnosti a riešením dosahov diferenciálnej renty (solidarita s nevýkonnými, ekonomicky zaostalými regiónmi). Paradoxné je, že tento systém podpory sa presadil a udržal len v poľnohospodárstve, zatiaľ čo ostatné, rovnako postihnuté druhy podnikania už ostali bez neho.

V dôsledku takto postavenej politiky začal v poľnohospodárstve bujnieť nádor korupcie, klientelizmu a plytvania verejnými financiami. Najhoršia je však strata motivácie podnikateľov, aby dosahovali lepšie hospodárske výsledky. Na pravidelný a nezaslúžený príjem sa rýchlo zvyká. Desaťročia komunistických zásahov do trhového poľného hospodárstva sa dnes odrážajú v neschopnosti slobodnej spoločnosti odpútať sa od chybnej politiky. Socializmus však prevalcoval i západnú demokraciu: Spoločná poľnohospodárska politika Európskeho spoločenstva zasadila úder trhovému charakteru poľnohospodárstva do tej miery, že po vstupe do EÚ môžeme čeliť dokonca ešte väčším rizikám.

Systém udeľovania netrhových prostriedkov pre poľnohospodárov na Slovensku je v súčasnosti natoľko zložitý a široko rozvinutý, že nie je v silách textu obsiahnuť všetky jeho slabiny. Napriek tomu existujú riziká, ktorých dosah je viditeľný a zdrvujúci zároveň.

Riziko prvé: Systémové dotácie

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky uplatňuje rozsiahly systém podpory poľnohospodársky znevýhodnených oblastí. Vychádza zo skupín cien pôdy oceňovaných na základe Bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ). Problémom systematiky je však jej veľká nepresnosť, keďže nezahŕňa mnohé dôležité produkčné charakteristiky území a v procese jej tvorby nebola zabezpečená dostatočná kontrola pravdivosti zistených údajov. Cena pôdy odvodená zo systému BPEJ poškodzuje užívateľov pôdy a vedie k snahám o užívanie bonitačne „výhodných“ pôd, čo má praktický presah na vznik korupcie pri kúpe a prenájme pôdy (najmä prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu). Užívatelia pôdy tak majú možnosť získať rozsiahle dotácie aj na pôdy, ktorých produkčný potenciál je síce vysoký, ale podľa systematiky BPEJ sú tieto pôdy nízko ocenené.

Nedostatky súčasnej systematiky si uvedomuje aj ministerstvo. Argumentuje však neexistenciou lepšieho hodnotiaceho systému a faktom, že po vstupe do EÚ nás čaká prechod na metodiku, ktorá je ešte menej presná. Takýto postoj je však len strkaním hláv do piesku.

Najkrutejšia podstata systémových dotácií spočíva v zistení, že hoci ich udelenie podlieha splneniu istých podmienok, z hľadiska účelu ich použitia ide skôr o finančný dar. Poľnohospodári dostávajú vysoké finančné prostriedky často bez ohľadu na účel, na ktorý ich použijú. Viac než 3 miliardy ročne tak tento štát minie bez možnosti kontroly, či poskytol dotáciu na rozvoj poľnohospodárstva, alebo na nákup súkromných áut či rodinných domov pre poľnohospodárskych „podnikateľov“.

Systém plytvania pritom udržuje pri živote hneď niekoľko poistiek. Nie je napríklad v silách kontrolného orgánu priamo sledovať štatisticky významnejšiu časť dotovaných plôch. Kontrola skutkového stavu použitia dotácií na základe obhliadky a prieskumu vlastností dotovaných plôch (teda nielen podľa účtovných dokladov) je účinná len v krátkom a striktne vymedzenom časovom období. Poctivosť konania kontrolného orgánu nie je možné spätne preveriť. Napokon, v prípade odhalenia býva jediným, no ťažko vymáhateľným trestom vrátenie prostriedkov.

Riziko druhé: Dotácie do pôdy

Podpora ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF) bola až do konca minulého roka realizovaná prostredníctvom Štátneho fondu ochrany a zveľaďovania PPF. V súčasnosti prechádzajú kompetencie fondu do správy ministerstva. Najväčšia časť prostriedkov fondu je každoročne prideľovaná na zlepšenia vlastností pôd. Problémom týchto dotácií je však ich vysoká miera netransparentnosti, spôsobená najmä dvoma skutočnosťami:

1. Metodické postupy, ktorými sa zisťuje opodstatnenosť dotácií, nie sú vhodné. Výsledky zistených prieskumov môžu byť jednoducho manipulovateľné, čo platí rovnako i pri ich kontrole.

2. Vykonanie opatrení, na ktoré boli udelené dotácie, je technicky ťažko kontrolovateľné, vo väčšine prípadov až úplne vylúčené – najmä z dôvodu neustálej zmeny prírodných podmienok. Ani dôkladná analýza nie je dôkazovo postačujúca, pretože pôda podlieha neustálej zmene fyzikálnych a chemických vlastností v čase (napríklad klímou či prejazdmi agrotechniky).

Nemožnosť kontroly použitia dotácií na ochranu a zveľadenie pôdy vedie k najrizikovejšiemu plytvaniu verejnými financiami v poľnohospodárstve vôbec. Celkom nahlas sa hovorí o existencii lobistických skupín, ktoré prostredníctvom uvedeného fondu získavali obrovské finančné prostriedky s istotou nemožnosti zistenia ich skutočného použitia. Ročne táto suma presahovala výšku 600 miliónov. Podľa plánov bude ministerstvo najbližšie roky takto prerozdeľovať viac než 700 miliónov.

V prípade PPF fondu konštatoval NKÚ zásadné nedostatky už v októbri minulého roku. Na tlačovej besede zaznelo niekoľko desiatok nedostatkov, od nereálnosti podnikateľských zámerov cez odklad splácania pôžičiek, nevyvodzovanie záverov zo splátok po lehote splatnosti, vážne nedostatky vo vecnom obsahu zmlúv o poskytnutí pôžičiek až po porušovanie podmienok a spôsobu poskytovania prostriedkov fondu. Za rozhodujúce nedostatky však NKÚ považoval nedodržiavanie zmluvných podmienok, za ktorých bola poskytnutá príslušná forma podpory, nepreukázateľnosť zúčtovania podpory v účtovníctve subjektu, nesprávnosť cien použitých pri vyúčtovaní prostriedkov fondu, neprípustné vedenie finančných prostriedkov na bežné financovanie subjektu spolu s prostriedkami z fondu, neoprávnené uhrádzanie bežných platieb, ktoré nesúviseli s účelom poskytnutia prostriedkov z fondu. Štátny fond nepreukázal ani v jednom prípade vymáhanie nesplatených pohľadávok súdnou cestou a rovnako nepreukázal uplatnenie svojich pohľadávok u subjektov, na ktorých majetok bol príslušným súdom vyhlásený konkurz, respektíve sa nachádzajú v inom právnom stave. Podobné plytvanie verejnými financiami zistil NKÚ aj v prípade Štátneho podporného fondu pôdohospodárstva a potravinárstva (ŠPFPP).

Vláda uznesením súhlasila s návrhom transformácie fondov a uložila ministrovi pôdohospodárstva realizovať ich transformáciu do 31. marca 2002. Ako ministerstvo informovalo, úlohy zrušeného fondu bude ministerstvo zabezpečovať prostredníctvom pripravovaného výnosu, podobne ako v dotačnej politike. Programy ochrany a zveľadenia pôdy v tomto výnose budú nadväzovať na úlohy a ciele zrušeného štátneho fondu s cieľom zachovania kontinuity… Netransparentný systém poskytovania finančných prostriedkov bude teda naďalej zachovaný s rizikom ešte väčšieho zneprehľadnenia pod gesciou ministerstva. Povinnosti, vyplývajúce z uznesenia vlády neboli navyše ani tri mesiace po lehote splnené, lebo ministerstvo doposiaľ nevydalo výnos upravujúci formu a spôsob realizácie týchto dotačných položiek.

Riziko tretie: Kontrola

10. apríla 2002 vláda prerokovala a schválila materiál s názvom Návrh nového modelu aktívneho poskytovania informácií o procese prideľovania dotácií. V uznesení uložila ministrom do 24. apríla zverejniť na oficiálnej internetovej stránke informácie o procese prideľovania dotácií zo štátneho rozpočtu prostredníctvom rozpočtových kapitol svojich ministerstiev. Príloha ku schválenému materiálu obsahuje presný výpočet položiek, ktoré je ministerstvo povinné uviesť. Dva mesiace po uplynutí termínu možno skonštatovať, že informácie sa síce nachádzajú na novej, špecializovanej webovskej stránke (kto vie, prečo je jej realizátorom súkromná firma RADELA s. r. o., ktorá „náhodou“ sídli v budove rezortného výskumného ústavu?), táto však v porovnaní s predošlým stavom obsahuje ešte oveľa menej informácií. Cez internet už nemožno získať informácie o dotáciách z fondov, o dotáciách za predchádzajúce roky (s výnimkou rokov 2000 a 2001), o rozsahu vykonaných kontrol, ich zistení a podobne – chýbajú teda povinné informácie vyplývajúce z uznesenia vlády…

Správu a kontrolu poľnohospodárskych dotácií vykonávali daňové úrady. Od 1. 5. 2001 správa nedaňových prostriedkov štátneho rozpočtu prešla z daňových orgánov na ministerstvo, kontrolu dotácií vykonáva Správa finančnej kontroly. V zmysle zákona sa pod kontrolou dotácií rozumie preskúmanie účtovných a iných dokladov príjemcov dotácií potrebných na určenie nároku na čerpanie dotácií z hľadiska ich hodnovernosti a úplnosti a overovanie ďalších skutočností s právom vymáhať vrátenie dotácií v prípade ich neoprávneného použitia. Napriek širokej kompetencii kontroly však nie je možné preveriť skutočné plnenie mnohých „zdokladovaných“ výkonov. V prípade niektorých systémových dotácií, a najmä dotácií na ochranu pôdy sa nedá preveriť ani použitie materiálov a techniky.

Okrem daňových orgánov kontrolu vykonávali aj Úrad vlády SR, Najvyšší kontrolný úrad a odbor kontroly ministerstva. Podľa informácií z pôvodnej internetovej stránky len v roku 1999 zistil odbor kontroly ministerstva viac ako 30 prípadov neoprávneného použitia dotácií, v celkovej škode presahujúcej 17 miliónov – v priemere viac než pol milióna korún na jeden subjekt…

Riziko štvrté: Mechanizmus udeľovania dotácií

O viac než 60 percent všetkých podporných prostriedkov pre agropotravinársky sektor rozhoduje ministerstvo prostredníctvom dvoch komisií: Rezortnej konkurznej komisie, ktorá posudzuje a odporúča na schválenie žiadosti o dotácie podľa výnosu o podpore podnikania v poľnohospodárstve (ročne menej ako 3 miliardy) a Regionálnej konkurznej komisie, ktorá posudzuje a odporúča na schválenie žiadosti o dotácie najmä podľa výnosu, ktorým sa vyhlasujú katastrálne územia patriace do jednotlivých poľnohospodársky znevýhodnených oblastí (ročne viac ako 3 miliardy).

Obe komisie spája výrazný prvok netransparentnosti. Je ním systém vzniku členstva v komisii, ako aj samotné zloženie komisií. Komisie, rozhodujúce o prideľovaní sumy presahujúcej 7 miliárd ročne, sú centralizované a ich členmi sú štátni úradníci z dvoch, maximálne troch príbuzných organizácií. Škandalóznou skutočnosťou je fakt, že komisie nie sú volené, ale menované a odvolávané spôsobom „zhora nadol“. Tým vzniká systém závislosti podriadených od vôle nadriadených, s najvyššou právomocou ministra. Je pozoruhodné, že hospodárenie inštitúcií s oveľa menšími príjmami od daňových poplatníkov kontroluje parlament, zatiaľ čo o sedemmiliardovom balíku určenom na dotácie rozhodujú výhradne ministrom menovaní a odvolávaní ľudia, bez ochrannej poistky.

Riziko piate: Slovenská poľnohospodárska doktrína

Od prvých demokratických volieb v roku 1990 uplynulo 148 mesiacov, z toho až 124 mesiacov, teda 84 percent času, ministerstvo viedli ľudia, ktorých strany buď priamo presadzovali socialistický model dotačného poľnohospodárstva, alebo ho aspoň cieľavedome udržovali (HZDS, SDĽ). Poľnohospodárstvo ako „tradične“ ľavicový rezort je jeden z tragických dôsledkov nezáujmu pravicových strán. Navyše, po voľbách možno očakávať dôrazný útok na ministerstvo zo strany Ficovho SMER-u, ktorého štátno-protekcionistické sklony sú všeobecne známe.

V týchto súvislostiach neprekvapujú reakcie vysokých predstaviteľov slovenského poľnohospodárstva na fórach organizovaných mimovládnym sektorom. Z vystúpení vysokých štátnych úradníkov na nedávnom seminári o rizikách korupcie v poľnohospodárstve zarážala ich neznalosť základných politologických pojmov a tápanie v nesocialistických ekonomických agendách. Ťažko sa rozvíja diskusia v situácii, keď reakciou na dôkazy o prosperujúcich bezdotačných systémoch vo svete a problémoch skorumpovaného poľnohospodárstva na Slovensku je karhať za „neskúsenosť“ ich predkladateľov. Štátni úradníci sa opierajú o „dobrú vôľu“ poľnohospodárov. Nikto nekradne a nekorumpuje, v „dobrej vôli“ sú všetky bezúčelové dary použité na poľnohospodársku výrobu, v „dobrej vôli“ minister menuje do komisií ľudí, ktorých mu navrhnú nižšie články. Skutočnosť, že „dobrá vôľa“ bez dôkladných právnych noriem často zlyháva, ministerstvo asi nezaujíma.

Rezort navyše odmieta otvoriť akúkoľvek diskusiu o zrušení dotácií. Argumentuje skutočnosťou, že po našom vstupe do EÚ budú dotácie pokračovať a jedinou možnosťou zmeny je ovplyvnenie novej európskej Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá má vstúpiť do platnosti v roku 2007. Je to však len ďalšia zmes poloprávd: príjmy z EÚ budú vždy tvoriť len časť netrhových príjmov do agrosektora, nehovoriac o tom, že ani po vstupe do EÚ nás nikto nemôže nútiť poberať peniaze, o ktoré nestojíme.

Čo sa týka kontroly, všetci uznávajú, že systém umožňuje istú mieru korupcie, nikomu to však neprekáža. Hlavným argumentom je skutočnosť, že systém kontroly dotácií v EÚ je podobný tomu nášmu (v mnohých prípadoch dokonca i menej transparentný). O sprísnení kontroly sa teda nemá uvažovať preto, lebo sa tak nedeje ani v EÚ…

V prípade presvedčivých dôkazov o korupcii prichádza ešte jeden „argument“: vinníci síce majú byť potrestaní, ale treba uvážiť, v akých tvrdých podmienkach pracujú. Nikto z nich predsa neinvestuje uliate peniaze na škodu štátu, v najhoršom prípade ich použijú na súkromné statky. Ale to si predsa „zaslúžia“, veď robia chlieb pre nás, pre naše dobro, pre našu vlasť…

Kľúčová otázka

Existuje množstvo ľahkých a bezpečných spôsobov, ako kradnúť a korumpovať, je tiež otázne, do akej miery sú prostriedky poskytované štátom využívané na určený účel. Podľa prieskumu Svetovej banky z roku 2000 každý piaty podnikateľ uviedol, že dostal od štátu určitú formu dotácií. Spomedzi nich 12 percent uviedlo, že zaplatili úplatky, aby dostali dotácie, vždy v kombinácii s politickým vplyvom alebo konexiami cez priateľov alebo príbuzných. Až tretina uviedla, že proces nebol transparentný a na otázku, koľko treba zaplatiť, aby bolo možné získať dotácie, väčšina uviedla podiel 10 percent.

Pri poznaní rizík korupcie v rezorte poľnohospodárstva vzniká v spore o mieru štátnej podpory zásadný zlom. Zásadná otázka znie: Do akej miery je slovenské poľnohospodárstvo dotované? Ak použitie prevažnej väčšiny dotačných položiek nezabezpečuje dostatočná kontrola, je isté, že skutočná miera podpory poľnohospodárstva je oveľa nižšia, než sú vykazované hodnoty. Slovenské poľnohospodárstvo vlastne prežíva v relatívnej prosperite napriek neexistencii preukázateľných dotácií. Kde sa stráca viac než 12 miliárd korún ročne?

Zdá sa, že poľnohospodárstvo sa topí v korupcii, ktorú vyrieši len poctivo realizovaná reforma. Blížiace sa voľby ukážu, do akej miery je zmena reálna. Začať možno už tým, že sa proreformné sily poučia a neponechajú skorumpovaný rezort stranám, ktoré sa pokladajú za ideových, no falošných obhajcov roľníckeho stavu.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 29/2002 (18.7.2002)

Domino Fórum, 6.6.2002:Pravda o povodniach

Skromne a neformálne sa minulý týždeň uskutočnilo v Bratislave fórum odborníkov na tému vplyv lesa na tvorbu povodní – jedna z najlepších akcií svojho druhu za posledné roky vôbec. Téma bola zvolená nanajvýš aktuálne: blíži sa leto, prídu ďalšie povodne a médiá sa vrhnú na aktivistov z mimovládnych organizácií. Tí budú opäť bubnovať na poplach pred lesohospodármi, ktorí vraj podceňujú vododržnú schopnosť lesa a spôsobom hospodárenia v lese sa stávajú hlavnými zodpovednými za úmrtia a škody vzniknuté pri záplavách.

Ukázalo sa, že spoločenské mystifikácie o priamom vplyve zalesnenia krajiny na výskyt povodní možno rozdrviť i tou najjednoduchšou, no poctivou a striktne vedeckou argumentáciou. Niet najmenších pochybností o tom, že les vplýva pozitívne na vyrovnávanie prietokov v povodí. Proces vzniku povodní je však oveľa zložitejší, než je jeho jednofarebná mediálna interpretácia. Les je len jedným z mnohých faktorov, ktorých vzájomná interakcia v čase a priestore môže oslabiť, ale paradoxne i zosilniť priebeh povodňovej vlny.

Nesklamali ani vodohospodári a hovorilo sa najmä o známych, i keď „zabudnutých“ riešeniach, ktoré sú lacné a efektívne zároveň. Ide o úpravy tokov a výstavbu malých pružných nádrží (tzv. suchých poldrov), ktoré sú moderným a na Západe veľmi rozšíreným riešením.

V slobodnej spoločnosti dochádza k pravidelnej konfrontácii dvoch názorových línií. Jedna vychádza zo štátneho sektora a zvykne ponúkať drahé, neefektívne, no zároveň precízne a zodpovednejšie riešenia. Druhá reprezentuje mimovládnu scénu a jej riešenia sú zvyčajne opačné: lacnejšie, pružné, súčasne však menej zodpovedné a až priveľmi často odborne nekvalifikované. Zdá sa, že drvivá mediálna prevaha „nezávislého“ sektora primäla ich súperov k vzopätiu sa okolo pravdy.

Možno sa vďaka tomu aj slovenská mediálna sféra tento rok vyvaruje bulvárneho laškovania s nebulvárnymi témami.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 23/2002 (6.6.2002)

Domino Fórum, 19/2002:Po Riu ako pred Riom

Zaznie potlesk. Krojované dievčatká odovzdávajú ministrom veľké marcipánové srdcia. Vzápätí sa ozve heligón a deti zdravia účastníkov konferencie krátkym pásmom ľudových piesní a tancov. Potom nám premietnu anketu. Žiaci základnej školy v nej ministrovi životného prostredia odkazujú, aby chránil prírodu, ale najmä, aby neinvestoval do zbraní, ale do ochrany životného prostredia. Publikum je rozohriate, nastáva správna chvíľa na vystúpenia ministrov. Dozvedáme sa, že všetko je vlastne fajn: všetci sa usilujú o ochranu životného prostredia, pracujú koncepčne, systematicky, zápasia s problémami. Potlesk. Krátky čas vyhradený na diskusiu je celkom zbytočný, pretože nikto sa na nič nepýta. Ministri opúšťajú sálu so spokojným výrazom na tvári.

Všetko by bolo fajn, keby sa minulotýždňová smolenická konferencia „10 rokov po Riu“ konala 10 rokov pred Riom. V roku 2002 by sa však na špičkovom podujatí Slovenskej akadémie vied očakávala predsa len vyššia dávka plurality a kritiky zo strany odbornej obce. Prítomnosť Lászlóa Miklósa síce naznačovala, že by mohol využiť príležitosť a zhodnotiť uplatňovanie dokumentov z Rio de Janeira v našej krajine. Dokonca, že by na vedeckej pôde mohol aj analyzovať činnosť rezortu počas svojho funkčného obdobia. Namiesto toho bolo počuť len zopár nesúvislých spomienok na konferenciu v Riu a niekoľko predsavzatí do nejasnej budúcnosti. Od ministra Magvašiho sa až toľko neočakávalo. Jeho tragikomické tápanie pri hľadaní súvislostí medzi chudobou a ochranou životného prostredia nebolo nijakým prekvapením. Záverečné slová „ako politika“ napokon odhalili i pravý zmysel jeho prítomnosti.

Aj ďalší priebeh podujatia bol pozoruhodný. Zástupca druhej najväčšej cirkvi na Slovensku spomínal na nedávne stretnutie cirkevných predstaviteľov v Bielorusku, kde mali možnosť oboznámiť sa s katastrofou jadrovej elektrárne v Černobyli ako dôsledku spupnosti ľudského umu. A práve z Bieloruska (sic!) rozoslali cirkevní predstavitelia listy americkým kolegom so žiadosťou o nátlak na ich prezidenta v súvislosti s odmietnutím Kjótskych protokolov. Prečo podobný list nezaslali i miestnemu súdruhovi prezidentovi v súvislosti s jeho totalitnými praktikami, čo bol, mimochodom, aj pravý dôvod vzniku černobyľskej katastrofy? Prejav zástupcu najväčšej slovenskej cirkvi až taký výnimočný nebol. Jeho interpretácia environmentálnych problémov sa opierala o alibistické globálne témy. Zaujímavý bol naopak príspevok vedca a ekoaktivistu Mikuláša Hubu. Vystúpenie k problematike tretieho sektora bolo oživením, keďže sa nevyhol ohlásenému hodnoteniu environmentálnych mimovládnych organizácií. Problémom Hubu je, že obhajuje tretí sektor ako celok a vníma ho skôr ako apoštolskú činnosť než ako silu, ktorá je rozvrstvená v celom politickom spektre.

Strategická časť konferencie, ktorá mala zhodnotiť vývoj manažmentu životného prostredia na Slovensku po roku 1992, sa stala fórom banalít a dobre utajovaných problémov. Možno vývin podujatia nemrzel tých, ktorým účastnícky poplatok uhradili ich štátni zamestnávatelia. Pre vývoj environmentálnej otázky je však škoda, že fórum odborníkov nahradila hra na otrepané frázy. Zásadné prejavy účastníkov tak pripomínali skôr brazílsky karneval než vecnú diskusiu.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 19/2002 (9.5.2002)

Domino Fórum, 15/2002:Reforma korupcie

Keď pred pár mesiacmi schválili poslanci zákon o zrušení niektorých štátnych fondov, zvýšila sa i nádej na zánik aspoň jednej časti nekontrolovateľných poľnohospodárskych dotácií. Žiaľ, táto šanca sa veľmi rýchlo stala ilúziou. V prípade dotácií na ochranu a zveľaďovanie poľnohospodárskeho pôdneho fondu totiž pokračuje systém poskytovania prostriedkov na účely, u ktorých je možnosť kontroly ich využitia vysoko obtiažná, až nerealizovateľná.

Zopakujme si fakty: Ochrana a zveľadenie pôdy sú u nás riešené od roku 1966, schválením zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu. V roku 1969 bol zriadený Štátny fond na zúrodnenie pôdy, ktorý bol prvým dotačným opatrením tohoto druhu na Slovensku. V roku 1992 bol zákonom zriadený Štátny fond ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ŠFOZPPF), ktorý pôsobil až do konca minulého roku. Jeho výdavky v rokoch 1994-2001 presiahli 5,5 miliárd korún. Dôležité je, že podstatná časť z týchto prostriedkov bola vložená do takých neinvestičných opatrení, ktoré sa vyznačujú zásadnými nedostatkami z hľadiska kontroly ich využitia: či už ide o komplexné zúrodňovacie opatrenia (v roku 2000 podporované sumou 164 mil. korún), alebo niektoré „menšie“ dotačné položky (melioračné vápnenie – 84 mil Sk, likvidácia starých kultúr – 82 mil. Sk, podrývanie – 62 mil. Sk a pod.). Peniaze, ktorých využitie je kontrolované netransparentnou analýzou zložitých a neustále sa meniacich prírodných charakteristík, stávajú sa vysokým potenciálom pre vznik korupcie a klientelizmu. V tomto prípade je verejným tajomstvom existencia tzv. „dotačnej lobby“, ktorá zastupuje niektoré poľnohospodárske subjekty, systematicky čerpajúce prostriedky na „zveľaďovanie“ ich pôd.

Dobrým úmyslom zákona o zrušení niektorých štátnych fondov by bolo, ak by ním príbeh netransparentného využívania tejto časti verejných financií skončil. Deje sa však pravý opak: podľa informácií Ministerstva pôdohospodárstva bude tento dotačný program pokračovať i naďalej. Riešený bude výnosom, dopĺňajúcim tak sadu predpisov, prostredníctvom ktorých dostávajú poľnohospodári viac než 10 miliárd korún ročne. Vláda SR svojim uznesením z februára tohto roku už schválila návrh rozdelenia finančných prostriedkov na dotačné programy ministerstva, z ktorých vyplýva, že zúrodňovacie a ochranné opatrenia pohltia v budúcich troch rokoch sumu presahujúcu 2,1 miliárd korún.

Dôsledok zrušenia ŠFOZPPF sa tak stáva kontraproduktívnym presne v štýle rezortu, ktorý ovládajú ľavicoví ministri. Okrem toho, že sa tento typ financií „zneviditeľní“ v sekcii poľnohospodárskej politiky a rozpočtu, pribudne k dotáciám pre poľnohospodársky znevýhodnené oblasti a k podpore podnikania v poľnohospodárstve ako tretí stabilný pilier.

O tom, že sú to stĺpy korupcie a klientelizmu, niet najmenších pochýb.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 15/2002 (11.4.2002)

Domino Fórum, 13/2002:Kjótsky model slovenskej pravice

/O veľkosti veľkých a malosti malých/

Existujú aj jednoduchšie rozhodovania, než bolo to, pred ktorým stáli poslanci Senátu amerického Kongresu dňa 25. júla 1997. V ten deň mali vyjadriť stanovisko k textu protokolu o klimatickej zmene, ktorého schválenie sa plánovalo na decembrové zasadnutie Konferencie účastníkov rámcového dohovoru v japonskom meste Kjóto. Skúsme si priblížiť okolnosti ich rozhodnutia, ktoré v nasledujúcich mesiacoch spôsobilo nevídaný rozruch na medzinárodnej scéne.

Rok 1997 bol deviatym rokom existencie Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), inak váženého medzinárodného projektu, ustanoveného za účelom analýzy vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu. Jeho priebežné výstupy boli v zásade nemenné: prikláňali sa k teórii negatívneho ľudského vplyvu na globálne otepľovanie a k návrhom radikálnych obmedzení produkcie tzv. skleníkových plynov. Téma katastrofálneho oteplenia zažívala v tých časoch mediálny ošiaľ. Očakávalo sa, že USA, ktoré sa pripojili k Rámcovej dohode OSN o klimatickej zmene z v roku 1992, budú naďalej podporovať ideu, ktorej trend diktoval práve IPCC. V tom období však už bola známa aj odvrátená stránka takto účelovo zostaveného kolektívu vedcov, a to tendencia panelu "prifarbovať" vedecké poznatky za účelom udržania problému na scéne globálnych tém, ako aj fakt, že z iných významných vedeckých fór prenikali štúdie, ktoré vnímali význam vplyvu človeka na globálne otepľovanie v oveľa triezvejších kontúrach. Americkí senátori tak stáli pred dilemou, ktorému zdroju informácií dôverovať viac. Presadiť riešenie problému, ktorého hrozba bola prinajmenšom pochybná, alebo zachovať rozvahu, nepoškodzovať obyvateľov zbytočnými hospodárskymi sankciami a vystaviť sa tým osočovaniu médií a enviro-propagandy.

Nebol to však jediný a zďaleka nie najdôležitejší politický súboj. Ten ďalší sa odohrával na scéne lobistických skupín. Zatiaľ čo významné environmentálne organizácie podporované Al Goreovou administratívou bili na poplach pred hrozbou možného kolapsu životného prostredia, energetický lobing zastupujúci producentov emisií argumentoval ťažkosťami vyplývajúcimi z pripojenia sa k zmluve: hospodárskou recesiou, ktorá vedie k nezamestnanosti, zhoršovaniu kvality života a reálnej environmentálnej ujme. V tomto prípade sa malo rozhodnúť medzi verejnosťou preferovaným riešením, ktorého dôsledky by však oslabili pozíciu slobodnej mocnosti sveta, a riešením neobľúbeným, spôsobujúcim rastúcu nenávisť ostatného sveta voči USA.

Na medzinárodnej scéne boli Spojené štáty vystavené tlaku Európy a totalitných mocností. Čelili nebezpečentvu ďalšieho zhoršovania vzťahov s ich najbližšími spojencami. Motiváčné pozadie Európy však nebolo možné nevidieť: Európa za USA hospodársky dlhodobo zaostávala a preto nepohrdla možnosťou pribrzdiť svojho najväčšieho konkurenta aj za cenu vyjednávania spoločného postupu s totalitným svetom.

Kongresmani vážne vnímali skutočnosť, že Spojené štáty sú dlhodobo najväčším producentom skleníkových plynov na svete, ale ani existencia presvedčivejších dôkazov by ich rozhodovanie zrejme neovplyvnila. V tomto prípade totiž rozhodol najvážnejší argument: Zatiaľ čo rast produkcie skleníkových plynov v USA postupne klesá, iným veľkým a nevyspelým štátom (napr. Indii a Číne), u ktorých sa v najbližších rokoch očakáva prudký rast emisií, z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne významné povinnosti. Odhalil sa tak pravý účel kjótskeho protokolu. Jeho cieľom nebola ani tak eliminácia globálneho otepľovania, ako oslabenie najväčšieho nepriateľa totality. Amerika totiž až príliš dobre pozná charakter dohôd kjótskeho typu, ktoré sú obhajované mentorujúcimi predstaviteľmi tyranského sveta, za tichej podpory konkurentov na slobodnom trhu.

Výsledok bol šokujúco jednoznačný. Senátori rozhodli o negatívnom stanovisku ku kjótskemu protokolu v pomere hlasov 95-0. Tak presvedčivé víťazstvo viery nad strachom bolo aj v štandardných amerických pomeroch nezvyčajné. O štyri roky neskôr vydal prezident Bush pokyn na definitívne odmietnutie účasti USA na protokoloch.

Príbeh viery končí pri bráne slovenského parlamentu. Ku pochybnému projektu z Kjóta sa minulý týždeň pripojilo 112 zo 116 slovenských poslancov; napriek tomu, že na rozdiel od kongresmanov sa nachádzali v oveľa jednoduchšej situácii.

Slovensko je 190 krát menšou krajinou než USA, s počtom obyvateľov nepresahujúcim rozsah väčšieho amerického mesta. Na rozhodnutí našich poslancov neleží váha zákonodarného zboru svetovej veľmoci. Vo svetovom meradle patríme medzi minoritných producentov skleníkových plynov (0,2%), pričom vysoký podiel lesa (41%) nás stavia do polohy popredných „recyklátorov“ CO2 na svete. Rafinovaný útok na svedomie je trápny aj z iných pozícií. Kjótsky protokol nie je riešením proti globálnemu otepľovaniu a po odstúpení USA má mizivý účinok. Slovensko je štátom, ktorý hospodársky zaostáva nielen za vyspelými krajinami sveta, ale i za svojimi najbližšími susedmi. Záväzok zníženia produkcie skleníkových plynov o 8% do roku 2008-2012 negatívne ovplyvní zamestnanosť v regiónoch a celkovú výkonnosť našej ekonomiky. Slovensko si nemôže dovoliť brzdenie svojho hospodárskeho rastu v miere, akú nám určuje protokol z Kjóta. Všetky seriózne argumenty hovoria v prospech zamietnutia ratifikácie protokolu. Výsledkom je však pravý opak.

Ktože to znovu poškodil slovenskú ekonomiku? Kto sa blysol provinčnou neznalosťou konzervatívnej, ale aj liberálnej pravicovej agendy? Kto je najslabší? Už ich vidíme: sú tam aj všetci poslanci strán „napravo od stredu“ – teda SDKÚ, SMK, KDH, ale aj „rýdzo pravicovej“ Demokratickej strany (pravda, okrem Jána Langoša, ktorý opäť raz zachráňuje imidž strane, s ktorou nesúhlasí). V našom parlamente sa napokon neudialo nič nové. S výnimkou štyroch poslancov (Tatár, Šebej, Langoš a ľavičiar Šipoš) ho navštívil obvyklý strach.

Všetci sa boja ohlasu médií, ktoré by ich s bulvárnosťou sebe vlastnou rozvláčili ako "nepriateľov životného prostredia", napriek tomu, že práve ich súčasné rozhodnutie poškodí ekonomický rast i ekologickú stabilitu krajiny. Všetci majú strach z reakcie Európskej únie, lebo k integračnému úsiliu si zvykli pristupovať oveľa viac v obave z neprijatia, než z pozície obojstrannej zmluvnej výhodnosti. Čo je však najhoršie, s blížiacimi sa voľbami pramení najväčší strach v možnej nepriazni voličov, ktorú si týmto krokom môžu privodiť.

Slovenskí zákonodarcovia boli v neporovnateľne ľahšej situácii, než americkí senátori v roku 1997. Nebránilo im to však preukázať rovnakú mieru odvahy a viery vo vlastné presvedčenie, presne rovnakú vôlu obhajovať záujmy občanov. Nebránilo im to prejaviť svoj nesúhlas s ratifikáciou dokumentu, ktorého jediným výsledkom je potupná porážka slobody v boji s neslobodou. Ale už sme si zvykli.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 13/2002

Domino Fórum, 12/2002:Kŕč spiaceho ministra

V populárnej zábavnej relácii žartoval člen vlády na tému dôležitosti ministerstva životného prostredia prehlásením v tom zmysle, že na zasadnutiach vlády sa najviac nudí minister dotyčného rezortu. Bez ohľadu na adekvátnosť jeho bonmotu treba priznať, že činnosť ministerstva životného prostredia nepatrila uplynulé roky medzi preferované mediálne témy a väčšinu environmentálneho priestoru obsadili mimovládne organizácie s oveľa príťažlivejšími víziami o blížiacom sa konci sveta.

Nuda opantávala i nás, čo sme túžili zaťať aj do málo kritizovaného ministra tejto širokospektrálnej vlády. Napokon sme sa dočkali. Blíži sa koniec funkčného obdobia a zatiaľ čo iní ministri sa pokúsia prestrinúť zopár pások pri otváraní nových diaľníc, tunelov, národných bánk a zrekonštruovaných telocviční, ich kolega Miklós zareagoval rovnako budovateľským spôsobom: presadením schválenia ďalších národných parkov. K piatim predrevolučným (Vysoké Tatry z roku 1947, Pieniny - 1967, Nízke Tatry – 1978, Slovenský Raj a Malá Fatra – 1988) a dvom z obdobia tretej Mečiarovej vlády (Poloniny a Muránska planina z roku 1997) pribudli v týchto dňoch ďalšie dva: Slovenský kras a Veľká Fatra. Ak k tomu prirátame štyri nové chránené krajinné oblasti (v porovnaní s dvoma v rokoch 1990-1998 a ôsmymi pred rokom 1989), vyše 200 národných prírodných rezervácií a viac než 300 prírodných rezervácií, Slovensko patrí právom medzi krajiny s najvyšším podielom územia s vysoko obmedzeným režimom hospodárenia na svete.

A práve v tom je háčik. Je pozoruhodné, ako krajina, ktorá sa nachádza v dlhodobom hospodárskom zaostávaní, s ľahkosťou sebe vlastnou na seba uvaľuje ďalšie hospodárske obmedzenia. Typickým príkladom sú nové dva národné parky, ktoré k súčasnej forme prešli z kategórie chránených krajinných oblastí. Tým sa zvýšila miera limitov hospodárenia na ich území z druhého na tretí stupeň ochrany, čo v praxi znamená ešte prísnejšiu štátnu reguláciu v oblasti poľnohospodárstva, turistiky, cestovného ruchu, reklamy, ale i tak prirodzených ľudských slobôd, ako je voľné púšťanie domácich zvierat. Nech sme však akokoľvek zhovievaví voči ľavicovým pokušeniam pána ministra, nemožno si nevšimnúť niekoľko dôležitých okolností:

1. Za posledných dvanásť rokov došlo na území Slovenska k poklesu produkcie všetkých významných emisíí: SO2 o 76 %, tuhých znečisťujúcich látok o 82 %, NOx o 50 %, prchavých organických látok o 47 %, olova o 69 %, výrazne poklesli i emisie CO a ostatných ťažkých kovov. Paradoxne k tomu pôsobí skutočnosť, že za to isté obdobie vzrástol počet národných parkov o 80 % (rozlohou takmer dvojnásobne) a podobným tempom rastie i počet území v iných stupňoch ochrany.

2. Statégia zvyšovania ochranných opatrení zo strany ministerstva sa zamerala na územia, ktoré zväčša predstavujú stabilnú lesnú krajinu s najlepšou kvalitou životného prostredia (aj podľa metodík MŽP SR). Problémom nášho životného prostredia však nie je lesná krajina horského a podhorského typu, ale intenzívna poľnohospodárska a priemyselná krajina nížin a kotlín. Tá je prostredím vzniku vážnych environmentálnych problémov, v ktorých výrazne zaostávame za štandardmi Európskej únie (nelegálne skládky odpadov, zlá kvalita povrchových a podzemných vôd, neodkanalizované obce, nízky podiel obyvateľstva napojeného na vodovodnú sieť atď.). Nemožno sa ubrániť pocitu, že ministerstvo sa celkom zbytočne zameriava na tie oblasti ochrany životného prostredia, ktoré sú v súčasnosti úplne okrajové a vzhľadom na závažnosť iných environmentálnych problémov Slovenska aj úplne nepodstatné.

3. Argumentácia pre preraďovanie chránených území do prísnejších kategórií je smiešna: oblasti, ktorých sa najnovšia ochrana týka, sa totiž svojou priestorovou jedinečnosťou, ani druhovou variabilitou zásadne nelíšia od originality iných častí prírodnej krajiny na Slovensku. Je vari cieľom ministerstva, aby sa ku každému, aj tomu najtriviálnejšiemu zásahu do prírodnej krajiny kdekoľvek na Slovensku vyjadroval štátny úradník? Dôsledkom takýchto opatrení je totiž len ďalšie rozšírenie kompetencií úradov životného prostredia, čo povedie k následnému bujneniu štátnej administratívy a potenciálu vzniku korupcie.

4. Vyhlásenie národných parkov je spojené s rozsiahlymi investíciami zo štátneho rozpočtu. Tie pôjdú na označenie alebo preznačenie hraníc parkov a ich ochranných pásiem, vypracovanie programu starostlivosti, návštevného poriadku, spracovanie územného priemetu a vydanie nových máp. Je evidentné, že náklady na nové národné parky si vyžiadajú investície mnohých miliónov korún, ktoré s typickou „úspornosťou“ štátnych zkázok pretečú cez reklamné, geodetické a kartografické firmy.

5. V chránených územiach na Slovensku žije najvyšší podiel obyvateľstva postihnutého hospodárskou recesiou, prejavujúcou sa vysokou mierou nezamestnanosti a nízkou životnou úrovňou. Ťarcha výkonnosti našej ekonomiky dnes leží v neúnosnej miere na priemyselných zónach štátu, urbánnom obyvateľstve koncentrovanom v husto osídlených oblastiach. Akékoľvek snahy o rozvoj regiónov oživením cestovného ruchu, agroturizmu, poľnohospodárstva či priemyslu tak narážajú práve na nezmyselné regulačné opatrenia ministerstva. Mimochodom, na priority sa stačí spýtať zamestnancov ktoréhokoľvek producenta emisií v regióne s vysokou nezamestnanosťou: otázku, či im prekáža viac smrad v ich fabrike, alebo hrozba, že ho budú cítiť len spoza fabrického plota, majú zodpovedanú jednoznačne.

6. Vari najdôležitejším argumentom proti módnemu trendu vyhlasovania národných parkov je skutočnosť, že ochrana prírody spôsobom rozširovania pôsobnosti štátnych úradníkov, v ktorých kompetencii je takmer neobmedzené prideľovanie výnimiek, je neúčinná, pokiaľ nerieši problém ich pohodlného a ťažko postihnuteľného korumpovania. V tomto konkrétnom prípade sa však ochrana životného prostredia stáva impulzom k tendenciám práve opačným.

Boj proti korupcii, ku ktorého najúčinnejším pákam patrí decentralizácia štátnej správy, subsidiarita, pluralitná demokracia, slobodný trh a otvorená spoločnosť, je zároveň i najlepším spôsobom ochrany životného prostredia. Skúsenosť moderných západných spoločností je jednoznačná: index politickej a ekonomickej slobody tvorí s indexom trvalej udržateľnosti životného prostredia priamoúmernú závislosť. Nič lepšie a jednoduchšie zatiaľ ľudstvo nevymyslelo.

Kto si myslí, že v manažmente životného prostredia sa toho nedá veľa pokaziť (a už vôbec nie pod vedením medzinárodne uznávaného vedca a profesora krajinnej ekológie, pôsobiaceho navyše v strane, ktorá sa hlási k pravicovej politickej agende), má v tomto prípade pravdu. Kiks ministra Miklósa je v porovnaní s milardami, ktoré táto vláda prešustrovala v Devín banke a poľnohospodárskych dotáciách, naozaj len nudnou epizódou.

Neradno však zaspať na vavrínoch. Všetkým dňom ešte zďaleka nie je koniec. V parlamente ožila ratifikácia kjótskych protokolov, takže zábava nie je zďaleka na konci.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 12/2002

Domino Fórum, 45/2001:Korupčné poľnohospodárske dotácie

Slovensko prispieva poľnohospodárom každoročne sumou presahujúcou 10 miliárd korún. O systéme kritérií pre udeľovanie dotácií a o možnostiach kontroly využitia týchto prostriedkov sa však píše málo a nekoná sa vôbec nič. Mlčky sa tak prehliada verejné tajomstvo o korupcii.

Kritizovať poľnohospodárske dotácie nie je veľmi ťažké. Každý pravicový politik by mal ovládať základné argumenty. Dotácie sú nespravodlivé, lebo znevýhodňujú úspešných na úkor neúspešných. Dotácie ponižujú ich prijímateľov, lebo ich stavajú do pozície žobrákov. Dotácie konzervujú katastrofálny stav, predlžujú klinickú smrť a obmedzujú slobodný trh. Podobne však nie je veľkým problémom ani ich obhajoba zo strany ľavice. Jej argumentácia prebieha najmä v týchto bodoch: Celá Európska únia dotuje a naše nedotované poľnohospodárstvo by na jej trhu definitívne skrachovalo. Výrobné podmienky jednotlivých užívateľov pôdy sa veľmi odlišujú a znevýhodnených je potrebné kompenzovať. Trh s poľnohospodárskymi komoditami má svoje výrazné špecifiká a jeho mechanizmy nemôžu byť slobodné. A napokon, aby sa zabránilo zániku mnohých regiónov, udržať poľnohospodársku výrobu a zamestnanosť v nej je nevyhnutné.

Tentoraz však tento odveký pravo-ľavý spor neotvárajme a pokúsme sa nájsť argumenty proti dotáciám, ktoré sú prijateľné pre oba tábory.

Čo je bez rizika, to sa deje

Podľa údajov Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (MPSR) boli v roku 2000 užívatelia poľnohospodárskej pôdy dotovaní čiastkou presahujúcou sumu 12 miliárd korún. V našich podmienkach je to veľmi vysoká suma, ktorá tvorí významnú časť štátneho rozpočtu. Ak by tieto peniaze vlastnil niekto konkrétny, celkom isto by si dal záležať na tom, aby ani jedna koruna nevyšla nazmar. Oveľa horšia situácia však nastáva, ak tieto peniaze rozdeľuje štát.

Z tých 12 miliárd korún tvoria veľkú väčšinu (približne 11 miliárd) dotácie na konkrétne účely (tzv. dotačné tituly), ktorých je približne tridsať. Viac ako polovica z celkovej sumy dotácií pre rok 2000 však bola vyplatená len na dva účely. U oboch sa prejavuje podobný problém: pre udelenie dotácie sú síce stanovené určité prírodné kritériá, ich splnenie je však ľahko realizovateľné pre ktoréhokoľvek žiadateľa. Navyše, v prípade kontroly skutočného využitia dotačných prostriedkov je celkom prípustné argumentovať náhlou zmenou prírodných podmienok a zabezpečiť si tak dokonalé alibi. V praxi to môže vyzerať aj takto:

1. Dotácia podnikateľom, hospodáriacim na pôde v horských a iných poľnohospodársky znevýhodnených oblastiach (3,36 mld Sk)

Výnos MPSR stanovuje, že poľnohospodársky znevýhodnené oblasti sa odvodzujú s prihliadnutím na bonitáciu poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF). To znamená, že každý kataster je zaradený do príslušnej skupiny ceny pôdy (SCP), ktorá sa odvodzuje na základe systému bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ) a každé pásmo SCP je potom dotované odlišnou sumou peňazí na jeden hektár. Inak povedané, BPEJ sú rozhodujúcim kritériom pre určenie dotačného pásma. Problémom je, že BPEJ ako rozhodujúce kritérium veľmi neobstojí. Systém BPEJ vznikal v sedemdesiatych rokoch na základe údajov získaných z komplexného prieskumu pôd, ktorý bol vykonávaný od šesťdesiatych rokov na území celého Slovenska. BPEJ poskytujú mnohé informácie o pôdach Slovenska, užitočné pre rôzne oblasti ľudskej činnosti: či už v kartografii, alebo ako zdroj pre krajinné plánovanie a iné pôdno-klimatické analýzy. O BPEJ je však známe, že poľnohospodári ich v praxi takmer nevyužívajú. Ako každá kolosálna akcia vtedajšej doby, aj jej výsledky totiž trpia výraznou nepresnosťou údajov: či už to bolo spôsobené veľkým zaťažením, ľudskou chybou (prieskumy vykonávalo veľmi veľa ľudí s rôznym vzdelaním a diagnostickým odhadom), ale známe sú aj historky o bonitách, vytvorených priamo na predsedovom stole… V každom prípade pedológovia potvrdia, ako chronicky často sa pri súčasných prieskumoch pôd stretávajú s nesúladom takto vytvorených jednotiek so skutočným stavom.

Ak by sme aj priznali BPEJ dostatočnú informačnú hodnotu, stále ostáva otvorený problém možnej korupcie. Kto skontroluje tie stovky dotačných rozhodnutí a aké kritérium kontroly si zvolí, keď výnos MPSR uvažuje len o „prihliadnutí“ na bonitáciu PPF (hoci v skutočnosti je to vlastne jediné kritérium)? Alebo systém katastrov: máme sa vari domnievať, že ak z dvoch susediacich katastrov patrí medzi poľnohospodársky znevýhodnené iba jeden, potom pôdy na tom vedľajšom (vzdialenom len pár metrov) sú o toľko lepšie, že nepotrebujú dotáciu? Ďalej, charakter prírodných procesov v pôde a jej okolí je natoľko komplikovaný, že ak by aj bol zistený nesúlad ceny pôdy podľa BPEJ so skutočným stavom, argument prebiehajúcej zmeny klímy alebo akejkoľvek inej prirodzenej zmeny prostredia bude správnym a dostatočným alibi.

Je pravdepodobné, že takýto postup sa aj mnohokrát použil. Ťažko sa totiž dá inak vysvetliť, že medzi „horské a inak poľnohospodársky znevýhodnené oblasti“ patrí podľa príslušného kľúča MPSR aj veľké množstvo katastrov zo Žitného ostrova, teda v nížinnej a najúrodnejšej časti Slovenska.

2. Osobitné riešenie dosahov mimoriadneho sucha v roku 2000 (3,12 mld Sk)

V prípade osobitnej dotácie za sucho musí byť určenie overiteľných kritérií pre pridelenie dotácií ešte zložitejšie než v prvom prípade. Dá sa reálne odhadnúť, akú výšku úrody by dosiahol užívateľ pôdy v prípade štandardného klimatického priebehu vegetačného obdobia? Všetci vieme, že to nie je možné, lebo predpovedanie presných potenciálnych úrod na základe ostatných faktorov je v praxi nerealizovateľné. K akej hodnote sa potom kompenzuje? A aký je potom zmysel poistenia? A ďalej: kto posúdi zodpovednosť užívateľov pôdy, ktorých strata nemusí byť vôbec spôsobená suchom, ale v mnohých prípadoch len včasným nepoužitím existujúcej závlahy, šetrením na pesticídoch, nezvolením vhodnej agrotechniky alebo iným zanedbaním svojho hospodárenia? Takí sú v rovnakom vreci s tými, ktorí hospodárili zodpovedne. Okrem toho, aj v tomto prípade sa ťažko vysvetľuje, ako sa medzi subjekty postihnuté suchom dostali zvyčajne vlhké podhorské podniky Liptova či Slovenského Rudohoria.

3. Dotácie prostredníctvom štátnych fondov (1,43 mld Sk)

Veľmi špeciálnym prípadom rizika vzniku korupcie sú niektoré dotačné prostriedky, udeľované prostredníctvom štátnych fondov, najmä Štátnym fondom ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ten údajne tohto roku zaniká), pri ktorých nielenže nie je možné stanoviť presné kritériá splnenia podmienky pre udelenie dotácie, ale je takmer nemožné zistiť, či sa dotačné prostriedky na stanovený účel použili.

V prípade melioračných opatrení na pôde, ako sú kyprenie, podrývanie, zúrodnenie ťažkých pôd či vápnenie (minulý rok v dotáciách cez 200 miliónov korún) je systém dokonalého alibi pomerne jednoduchý. Vychádza z faktu, že za hlavné kritérium pre udelenie dotácie sa považuje preukázanie existencie, rozsahu a intenzity poškodenia pôdy. S týmto účelom sa v projektovom konaní odoberajú pôdne vzorky na rozbor hydro-fyzikálnych, prípadne chemických vlastností pôd, ktoré majú tieto indikácie poškodenia dokázať, prípadne vyvrátiť. Vzhľadom na nevyspytateľnosť prírodných podmienok v pôde a ostatných zložkách okolitého prostredia je však možnosť zneužitia takýchto meraní veľmi veľká.

Ak má užívateľ pôdy úmysel získať dotáciu napriek tomu, že jeho pôdy nie sú poškodené, môže si zabezpečiť také výsledky prieskumu pôd, ktoré žiadané poškodenie „preukážu“. To nie je ťažké získať, pretože reálne nie je možné skontrolovať, či si realizátor prieskumu tie údaje vymyslel, alebo ich skutočne nameral. Ak by sa takáto kontrola mala uskutočniť, musel by iný nezávislý subjekt odobrať vzorky z toho istého miesta, z akého ich odoberal realizátor prieskumu. To je však technicky takmer neuskutočniteľné, a navyše, ak by sa to aj výnimočne podarilo a vzorky sa odoberú z totožného bodu, výsledky už nemusia byť zhodné, pretože odvtedy prešla pôda ďalším fyzikálnym a chemickým vývojom (napríklad prejazdom agrotechniky). Nehovoriac o tom, že aj realizátor kontroly môže byť ľahko a bezpečne „uplatiteľný“.

V neuveriteľne dlhom reťazci ľudí, organizácií a úkonov, vystupujúcich v niektorej z etáp dotačného procesu, existuje omnoho viac nekontrolovateľných ako kontrolovateľných článkov: od realizátorov prieskumu a projektu cez overovateľov projektu, komisiu rozhodujúcu o udelení dotácií, vlastníkov melioračných strojov, užívateľov pôdy až po kontrolórov využitia finančných prostriedkov na stanovený účel. Tak sa môže celkom ľahko stať, že štátne dotačné prostriedky sa pridelia na riešenie neexistujúceho problému a potom sa použijú na celkom iný účel. Je to slepá ulička, v ktorej sa vždy dá korumpovať a plytvať.

Hádanka

Predstavme si, že istý poľnohospodársky subjekt prosperuje tak dobre, že zaplatí svojim zamestnancom dovolenku v Tunise (mimochodom, táto hádanka je na motívy skutočnej udalosti). Samozrejme, ako väčšina užívateľov pôdy, aj tento subjekt sa nachádza na zozname poberateľov prostriedkov od štátu, hneď v niekoľkých dotačných položkách, okrem iného aj za mimoriadne sucho v roku 2000. Nuž, všetka sláva úspešným podnikateľom, ale otázka v tomto prípade mieri k samotnému zmyslu dotácií: z čích peňazí budú dovolenkovať tí ľudia, ak veľká časť ich zisku pochádza z dotácií? Nemal by podnik, ktorý je odkázaný na finančnú pomoc štátu, vrátiť všetok svoj zisk do štátnej kasy? A kam sa potom stráca mýtus o našom krachujúcom poľnohospodárstve? Podstata problému sa tak odkrýva celkom sama: dotácie možno vôbec nie sú potrebné, ale najmä sú zlé, lebo z ich poberateľov robia vazalov. Dobrý hospodár by sa mal dotáciám brániť, lebo po ich prijatí sa už nikdy nezbaví podozrenia z korupcie a klientelizmu.

Čo robiť?

Mnohí vykladači textov možno zatúžia po reakcii v presvedčení, že tento text je obvinením ministerstva pôdohospodárstva z korupcie a plytvania. Nie je to však pravda. Systém udeľovania dotácii zo strany MPSR neusvedčuje nikoho z kradnutia. Spôsobuje však to, čo robí každý, kto rozdáva peniaze bez možnosti zistenia ich skutočnej potreby a účinnej kontroly ich využitia: vytvára obrovský priestor pre bezpečné korumpovanie a plytvanie prostriedkami štátu.

Dejiny korupcie sú neúprosné: tam, kde sa bez rizika podplácať dá, tam sa aj podpláca. Ako to už býva, dôkazy o kradnutí vždy zmiznú a povetrím sa šíria len zvláštne správy o ľuďoch, čo „vedia v dotáciách chodiť“. („Podnikateľ v dotáciách“ – odveké remeslo sprostredkovateľov medzi nižšími a vyššími korupčnými článkami.) Mnoho okolností v systéme poľnohospodárskych dotácií naznačuje reálne a vysoké riziko vzniku korupcie. Pritom neexistuje veľa možností riešenia tohto problému. Naša spoločnosť musí uveriť konzervatívnej poučke o dedičnom hriechu a brániť sa všetkým potenciálnym rizikám vzniku korupcie. To znamená nebáť sa. Ani krachu tých, čo ku krachu dlhodobo inklinujú, ani demografických zmien, ktoré aj tak nastanú, ale ani Európskej únie, o ktorej nevýhodách tak zaryto mlčíme.

Lebo to, čo sa má skončiť, sa raz dozaista skončí. Záleží len na tom, ako dlho umožníme socialistom zachraňovať nezachrániteľné infúziami z našich daní.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 45/2001

Domino Fórum, 30/2001:Globálne otepľovanie

Pravda o našej Európe je už mnoho desaťročí taká, že má veľa problémov so zodpovedným prístupom k riešeniu závažných svetových problémov. A tak si vymýšľa problémy vlastné, v ktorých sa snaží tváriť ako rozhodný a spravodlivý vládca. Bonnská konferencia o klimatickej zmene má byť jednou z jej ďalších odpovedí na obvinenia z ľahostajnosti a prílišnej zahľadenosti do seba. Má to však jeden háčik: ak sa dokážeme odpútať od všetkých tých mediálnych paník o blížiacom sa konci sveta, či o samovražednom postoji Spojených štátov, zistíme, že tento krycí manéver je len prekrútenou podobou jej obvyklého postoja.

Hoci závažnosť problému globálneho otepľovania (GO) je najmä v očiach Európanov skutočne významná, skúsme otepľovanie chvíľu vnímať len ako jednu z mnohých tém, ktoré pretrvávajú z jediného dôvodu: kvôli oddávnemu a dedičným hriechom zaťaženému zvyku človeka prispôsobovať sa malým, no o to výhodnejším klamstvám.

Metodika úspechu

Výhodné klamstvo je malá nepravda alebo len trochu prefarbená pravda. Zdanlivo neškodná a najmä rýchlo zabudnuteľná lesť na svedomí. Tvárime sa, že neexistuje, hoci každý už aspoň raz prijal jej výhodné pravidlá hry, prinášajúce veľký osoh za zdanlivo drobnú morálnu ujmu. Iba zdanlivo, samozrejme, lebo pravidlá tejto hry sú veľmi záludné a v tejto záludnosti spočíva ich mechanizmus úspechu. A práve ona, zdá sa, ostala nepostrehnutá aj v probléme globálneho otepľovania. Mnohé spoločenské a politické sily totiž v tej hre vysoko prehrávajú.

Médiá. Nevyhnutnou snahou moderných médií, najmä tých, ktoré oslovujú široký počet ľudí, je ponúkať svojim zákazníkom silné a pútavé príbehy. Lenže, ako vieme, takých príbehov niet nikdy dosť, a tak sú médiá vystavené lákavej ponuke drobného "zľavenia" z kritéria pravdivosti ich správ. Táto malá lesť funguje veľmi spoľahlivo práve na environmentálnych témach: životné prostredie hodnotené v obrovských priestorových veličinách je natoľko zložitým mechanizmom prírodných javov, že hranica medzi pravdou a teóriou, teóriou a čistou hypotézou, je len veľmi ťažko odlíšiteľná a pre laickú verejnosť vskutku ľahko manipulovateľná.

Vlády. Všetko, čo je financované vládou, má tendenciu byť korumpované, pretože vždy, keď rozdeľuje peniaze niekto iný, než ich priamy vlastník, je veľmi ťažké zabrániť ich šafáreniu. Tento problém sa nevyhýba ani štátom financovaného výskumu. Vedecké témy totiž neurčuje len samotná odborná obec, ale veľmi často práve spoločenská objednávka, ovplyvňovaná médiami, politickými stranami, či záujmovými skupinami. Je známe, že socialistické vlády majú sklony vytvárať stále nové organizácie, zamestnávať čoraz viac byrokratov a prideľovať čoraz viac finančných prostriedkov. Typickým príkladom takéhoto postupu je i zriadenie Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC), ktorý už trinásť rokov zamestnáva odborníkov a produkuje výstupy, známe svojou obsahovou pochybnosťou a problematickou zmysluplnosťou. Zdá sa, že IPCC posúva hranicu medzi dohadmi a realitou podľa svojich vlastných pravidiel. Je totiž organizáciou vytvorenou účelovo pre skúmanie okolností problému, ktorého samotná existencia je podnes spochybňovaná. Najväčším nešťastím IPCC výstupov sú však ich skrátené, sumárne Správy pre politických stratégov (Summary for Policymakers), ktoré sú veľmi tendenčným zhrnutím širokého problému a stávajú sa najmä v Amerike terčom ostrej kritiky.

Vedecká obec. Európska únia určuje okruh vedeckých problémov pre svoje Rámcové programy, na základe ktorých je možné predkladať návrhy vedeckých projektov na získanie grantu z ich fondov. Tento systém je síce technicky prepracovaný, kritériá pre pridelenie prostriedkov sú prísne a širokou komisiou dôkladne posudzované, avšak podstata takto postavených pravidiel je typicky ľavicová – vedecké témy totiž nie sú určované požiadavkami trhu, ani schopnosťou kvalitných vedcov presvedčiť o ich potrebe, ale sú diktované štátnym (v tomto zmysle nadnárodným) orgánom. Tento hendikep však navádza vedeckú obec na riešenie tém, ktoré sú práve "v móde", pretože pri nich je najväčšia šanca na získanie grantových financií. Netreba snáď dodávať, že "udržateľný rozvoj" a "klimatické zmeny" patria medzi najštedrejšie honorované témy.

Záujmové skupiny. O ekologických mimovládnych organizáciách (EMVO) sa už popísalo mnoho. Motivácia k mýtizovaniu vedeckých problémov v očiach verejnosti u časti z nich je známa. Minulosť jasne dokázala, že v mnohých prípadoch EMVO naozaj nedokázali odolať pokušeniu zvýšiť si týmto spôsobom vplyv na spoločenské dianie, ako aj na zisky z grantov. Pohnútky ekologických aktivistov sú vedené najmä osobným a hlboko zakoreneným presvedčením, že riešenie environmentálnych tém musí byť vždy prvoradé a v spore s ekonomickými limitmi nespochybniteľne dominantné. Spôsob vystupovania takýchto ekoaktivistov na verejnosti, ich zásadové vegetariánstvo, revolučné obhajovanie "práv" zvierat, ale aj to pozoruhodne súdržné nepriateľstvo k všetkému, čo súvisí s Bushovou Amerikou, to všetko ich čoraz viac prikláňa k izolovaným, až sektárskym prúdom.

Klimatické mýty

Mnohé rozšírené tvrdenia o globálnom otepľovaní sú len obyčajnými mýtmi. Medzi tie najrozšírenejšie patria tieto dva:

1. Existuje jasný vedecký konsenzus v hlavných tézach o globálnom otepľovaní.

V amerických nezávislých think-tankových organizáciách, ktorých deficit je v Európe veľmi citeľný, pôsobí množstvo špičkových vedeckých pracovníkov, ktorí sa zasadzujú o reálne vnímanie klimatických zmien ako problému do značnej miery nejasnému a nepreskúmanému. "Myslieť si, že stovky vedcov by mohli dosiahnuť plnú zhodu v tuctoch disciplín je smiešne. Aura samozrejmosti, s akou sú interpretované závery IPCC, je motivovaná oveľa viac politicky, ako vedecky." – vraví profesor Lindzen, významný americký meteorológ, člen tímu IPCC, ktorý pred dvoma mesiacmi vystúpil s veľmi skeptickou správou o hystérii okolo klimatických zmien pred výborom amerického Senátu. Prvým známym kritikom práce IPCC však bol profesor Frederick Seitz, kritik teórie GO, emeritný prezident Rockefellerovej Univerzity a bývalý prezident Národnej akadémie vied, ktorý už v roku 1996 obvinil predstaviteľov IPCC z neautorizovaných zmien v jeho texte a neumožnenia zásahu do konečného znenia Druhej správy IPCC. Táto bola údajne pozmenená tak, aby teória globálneho oteplenia vyznela v záverečnej správe oveľa "tragickejšie".

Najznámejším masovým vedeckým odporom voči teórii GO je Lipská deklarácia, podpísaná desiatkami klimatológov z celého sveta na vedeckej konferencii v roku 1995. Jej posolstvom je presvedčenie o neexistencii všeobecného vedeckého konzsenzu o vplyve produkcie oxidu uhličitého na zosilnený skleníkový efekt, nesúhlas s politicky motivovanou snahou o unáhlené konanie a deklarovanie, že desivé predpoklady budúceho oteplenia nemôžu byť oprávnené na základe existujúcich klimatických záznamov. V podobnom duchu je vedená aj novšia petícia Oregonského inštitútu vedy a medicíny, ktorú podpísalo už vyše tisíc odborníkov. Podobne ako u spomínaného Lindzena, aj práce ďaľších významných vedcov, S. Fred Singera (ex-riaditeľa U.S. Weather Satellite Service) a Patricka Michaelsa (University of Virginia) predpovedajú skôr nepatrné, až úplne malé oteplenie, pričom tieto výsledky sa ukazujú byť správnymi aj na základe balónových a presných satelitných pozorovaní.

2. Kjótske protokoly sú správnym rozhodnutím a ich implementácia dokáže zabrániť otepľovaniu atmosféry.

"Kjótsky protokol je absurdný... USA signovali niečo, čo súhlasí s preventívnym princípom – s myšlienkou tej povahy, že ak nemáte dáta, ak nemáte vedecké podklady, ale ak niekto navrhne problém, ste povinní ho okamžite riešiť." – odpovedá na túto tézu profesor Lindzen. Preventívny princíp však nie je jediným problémom dohody z Kjóto. Protokol diskriminuje úspešné a bohaté krajiny, u ktorých sa predpokladá len mierny rast produkcie skleníkových plynov, na úkor krajín chudobných (ale aj Ruska, Číny a Indie), ktorých rast bude v najbližšej budúcnosti oveľa prudší. Týmto krajinám však nevyplývajú z dohody žiadne povinnosti. Navyše, podľa výpočtov Toma Wigleyho z amerického Národného centra pre atmosferický výskum, ak by aj všetky zúčastnené krajiny splnili záväzky kjótskeho protokolu, v roku 2050 by ich výsledkom bolo "ušetrenie" o 0,07 °C globálneho oteplenia, čo je teplota celkom zanedbateľná.

3. Zamietnutie kjótskych protokolov je dôsledkom amerického egoizmu.

Američania neodmietajú problém globálneho otepľovania ako celkom neopodstatnený. To, čomu sa zamietnutím účasti na kjótskych protokoloch už v roku 1997 (pomerom 95-0 hlasov v Senáte amerického Kongresu) a odmietnutím ratifikácie zmluvy Bushovou administratívou z tohto roka skutočne bránia, je účasť na zmluve, ktorá chce riešiť vedecky nedostatočne potvrdený problém za podmienok, ktoré sú pre USA celkom diksriminačné. Filozofia protokolu spočíva totiž v tom, že hospodársky najúspešnejšie krajiny musia pykať za svoju pracovitosť a schopnosť budovať si slobodné a prosperujúce spoločenstvo. A to je idea na americké zvyklosti príliš totalitného pôvodu.

Ach, tá Európa!

Zdá sa, že problém klimatickej zmeny tkvie celkom inde a americká tlač sa ho nebráni pomenovať. Tým problémom je Európa, ktorá už mnoho rokov hľadá svoju tvár, utápajúc sa v ľavicových vládach jej najsilnejších štátov. Predstavitelia Európskej únie sa nezdráhajú hľadať spojencov pre kjótske protokoly v krajinách typu Číny, Iránu a Ruska, ktoré za týmto účelom navštívila delegácia EÚ pod švédskym vedením v apríli tohto roka, hľadajúc tak spôsob, akým primäť Ameriku k ústupu. Pradoxné je, že jedinou európskou krajinou, ktorá doposiaľ kjótske protokoly ratifikovala, je Rumunsko, ktoré tým akoby napĺňalo obsah nášho zamatového revolučného hesla "poručíme větru dešti, platí už jen v Bukurešti". Pravý úmysel sa tak odkrýva celkom sám: Európa hospodársky zaostáva a využíva tak všetky mechanizmy, aby zabrzdila rast svojich konkurentov.

Spoločenská hra na dobrých ochrancov pred zlými americkými egoistami, ktorú rozohrali médiá, etatistické vlády a extrémistické záujmové skupiny tým drobným prifarbením štandardného vedeckého problému, mala možno ambície narábať s malým výhodným klamstvom. Ako to však so lžou býva, veľmi rýchlo môže prerásť svojho autora a stať sa nezvládnuteľnou epidémiou. Vyvolávanie strachu je totiž vyvolávaním starých duchov. Hrozí návratom ku dňom, v ktorých zistíme, že strach z „nepriateľov“ životného prostredia je len metamorfózou bývalého strachu z kulakov, či buržoáznych nacionalistov.

Spracované zo zahraničných prameňov (IPCC, UNFCCC, The Heritage Foundation, The Cato Institute, The Wall Street Journal, www.john-daly.com a ďalšie).

■

História témy

Prvá zmienka o globálnom otepľovaní sa datuje do roku 1896, kedy švédsky vedec Svante Arrhenius vo svojej práci „Philosophical Transactions“ načrtol teóriu, podľa ktorej rast emisíí oxidu uhličitého (CO2) zapríčený spaľovaním uhlia počas idustrializácie môže spôsobiť globálne otepľovanie Zeme. Arrhenius predpovedal, že zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére bude viesť k zvýšeniu teploty o 5 ˚C.

Teória globálneho otepľovania (GW – z anglického „global warming“) začala oživovať po roku 1950 publikačnou činnosťou amerického vedca Revelleho. V roku 1957 Revell a Seuss dokázali, že významné množstvo CO2 emitované do atmosféry nie je pohlcované oceánmi, ako sa predpokladalo, ale zostáva v atmosfére a môže spôsobiť globálne otepľovanie. Produkciu CO2 nazvali vtedy „veľkým geofyzikálnym experimentom“ s klímou Zeme.

V 60.-tych a 70.-tych rokoch 20. storočia nastal obrat vo vnímaní GW, keďže teplota na severnej pologuli bola chladnejšia, než v predchádzajúcich dekádach. Mediá zareagovali tým, že začali šíriť správy o blížiacej sa ľadovej dobe.

V roku 1976 vedci identifikovali metán (CH4), oxid dusný (N2O) a CFC ako ďalšie tzv. skleníkové plyny.

Návrat k teórii GW nastal na v 80.-tych rokov, kedy globálny priemer teploty vzduchu opäť stúpal a na verejnosť začali prenikať výsledky matematických modelov, predpovedajúcich vzrast teploty atmosféry o 4 ˚C pri zdvojnásobení emisií CO2.

IPCC

V roku 1988 bol ustanovený Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC) ako spoločný projekt Environmentálneho programu OSN (UNEP) a Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) za účelom hodnotenia vedeckých, technických a socio-ekonomických informácií dôležitých pre hodnotenie vplyvu ľudskej činnosti na klimatickú zmenu, jej potenciálneho dopadu a možností jej zmierenia.

IPCC pracuje v troch skupinách. Prvá pracovná skupina (Working Group – WG1) sa zaoberá skúmaním samotného javu globálneho oteplenia a jeho vedeckými interpretáciami. WG2 skúma vedecké, technické, environmentálne, ekonomické a sociálne aspekty klimatickej zmeny, jej pozitívne a negatívne následky na životné prostredie a ľudské zdravie, s dôrazom na regióny. Tretia skupina (WG3) analyzuje možnosti zmierenia následkov klimatickej zmeny.

Úlohou IPCC bolo položiť vedecké a ekonomické základy politiky klimatickej zmeny ako prípravu na Summit Zeme v Rio v roku 1992. Každá pracovná skupina IPCC taktiež spracováva každých päť rokov tzv. hodnotiace správy (Assessment Report), ktoré pozostávajú z dvoch častí: širokej technickej analýzy a stručného súhrnu pre politických stratégov.

Rio 1992

V júni 1992 sa v Rio de Janeiro konala Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji, známejšia pod názvom Summit Zeme, vnímaná ako následníčka konferencie OSN zo Štokholmu z roku 1972. Okrem Agendy 21 a niekoľko ďaľších významných dokumentov bola prijatá aj Rámcová dohoda o klimatickej zmene (UNFCCC). Jej účastníci položili základ pre budúce konferencie účastníkov dohovoru (Conference of the Parties – COP), ktoré sa konajú pravidelne od roku 1995.

Kjótsky protokol

Tretia Konferencia účastníkov dohovoru (COP 3) sa konala v decembri 1997 v japonskom Kjóto a jej hlavným výstupom bolo prijatie protokolu, ktorým sa účastníci zaväzujú podľa dohodnutého plánu redukovať do roku 2012 produkciu skleníkových plynov. Signatárske štáty protokolu sú povinné zmluvy ratifikovať parlamentami svojich krajín, čo však doposiaľ neučinil ani jeden z významných producentov emisií skleníkových plynov.

COP 6 – časť druhá

V dňoch 16.-27. júla 2001 sa v Bonne koná druhá časť Konferencie účastníkov dohovoru o klimatickej zmene (COP 6), ktorá pokračuje po neúspešnom rokovaní v Haagu na jeseň minulého roku. Rokovanie zlyhalo najmä na odlišných postojoch amerických a európskych predstaviteľov, neschopných dohodnúť sa na ďalšom postupe. Očakáva sa, že toto stretnutie uzavrie definitívne možnosť uvedenia zmluvy z Kjóto do platnosti.

■

Rozhovor

K problémom globálneho otepľovania sa pre DF vyjadril Doc. RNDr. Milan Lapin, CSc., vedúci Katedry meteorológie a klima­tológie FMFI UK, v rokoch 1991-2001 predseda Národného klimatického programu SR.

1. Na prelome 60.-tych a 70.-tych rokoch minulého storočia nastalo krátke obdobie poklesu priemerných ročných teplôt Zeme. Následne sa rozpútala kampaň proti blížiacej sa ľadovej dobe (napr. britská televízia BBC vysielala známy dokument, “dokazujúci” platnosť tejto teórie). Nebolo to prvýkrát, čo sa médiá angažovali v šírení katastrofických scenárov, výrazne tým ovplyvňujúc konanie politikov. Deje sa tak napriek tomu, že významná časť americkej vedeckej obce vyjadruje zásadný nesúhlas s prezentovaním definitívnych stanovísk o vplyve produkcie skleníkových plynov na globálne zmeny klímy, argumentujúc najmä nejednoznačnosťou scenárov jej vývoja. a Považujete za správne, ak sa v súčasnosti tlačí na riešenie problému bez jeho dôkladného vedeckého poznania?

Spomínaný pokles globálneho priemeru teploty vzduchu v období rokov 1964-1976 oproti teplejšiemu obdobiu 1957-1963 bol iba nepatrný (o 0,14 °C) a je možné považovať ho za pri­rodzenú premenlivosť globálneho priemeru teploty vzduchu. Presnosť globálneho priemeru teploty vzduchu na stotiny °C je dnes už plne opodstatnená. Od roku 1977 je globál­ny priemer teploty vzduchu trvalo nad priemerom z obdobia 1951-1980, v období 1987-2000 je to až o 0,25 °C a v období 1990-2000 až o 0,37 °C v priemere, v rekordnom roku 1998 až o 0,64 °C. Oproti obdobiu 1901-1930 bolo v období 1990-2000 v priemere teplejšie dokonca o 0,62 °C. Samozrejme, že niektoré mé­dia sa snažia vyrábať senzácie za každú cenu a nemajú veľkú ochotu publikovať seriózne a vedecky podložené informácie. Skleníkový efekt atmosféry je fyzikálny jav, ktorý je možné jednoznačne dokázať a zmerať. Viac radiačne aktívnych (teda skleníkových) plynov v atmosfé­re znamená stabilizáciu vyššieho priemeru teploty vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry. Ak by skleníkový efekt atmosféry neexistoval, bola by na Zemi v priemere nižšia teplota vzduchu o 33 °C ako teraz. Priemerná koncentrácia hlavných skleníko­vých plynov v atmosfére sa meria na viacerých miestach na Zemi s dostatočnou presnosťou. Veľkým problémom je iba identifi­kácia vplyvu rastúceho skleníkového efektu atmosféry na konkrétnom mieste na Zemi, pretože prirodzená premenlivosť klímy je lokálne oveľa väčšia ako vplyv globálneho otepľovania. Glo­bálne otepľovanie je síce proces pomalý ale stále iba jedným smerom, kým prirodzená premen­livosť klímy predstavuje striedanie kladných a zápor­ných odchýlok.

2. Kjótsky protokol o redukcii skleníkových plynov odmietla americká politická reprezentácia ratifikovať. Okrem nedostatočnej vedeckej podloženosti problému poukazuje aj na diskriminá­ciu USA na úkor rozvojových krajín, ktorým z kjótskeho protokolu nevyplývajú žiadne povin­nosti, ako aj na snahu Európy “vypomôcť” si protokolom v súboji s hospodársky unikajúcou Amerikou, spôsobiac jej tým ekonomické škody. Myslíte, že je správne, ak sa problém globál­neho otepľovania rieši len z pozície klimatologickej vedy, bez ohľadu na oveľa širšie dô­sledky realizácie opatrenia?

Pohľad terajšej reprezentácie USA na globálne environmentálne problémy je typicky sebecký. Všetkým krajinám na Zemi je už dávno jasné, že v súvislosti s najväčšou spotrebou energie, surovín a tovarov a s najväčšou produkciou odpadu všetkého druhu sú USA aj najväčším zne­čisťovateľom na Zemi. Dá sa dokonca hovoriť o tom, že USA produkujú asi 25% znečistenia atmosféry, vody a pôdy na Zemi, hoci majú iba asi 5%-ný podiel na svetovej populácii. V prí­pade oxidu uhličitého (CO2) ide o emisiu asi 20 ton za rok na jedného obyvateľa v USA a asi jednu tonu za rok na jedného obyvateľa v rozvojových krajinách. Rastúca koncentrácia CO2 v atmosfére (o vyše 32% oproti prirodzenému stavu) sa podieľa viac ako polovicou na zosilnení skleníkového efektu atmosféry. V posledných 20 rokoch rástla koncentrácia CO2 v atmosfére takmer v súlade so scenármi (asi o 1% ročne) a zdvojnásobenie množstva CO2 v atmosfére sa očakáva okolo roku 2055 (ak sa nepríjmú účinné opatrenia). Problém globálneho otepľovania sa nerieši len z pozície klimatologickej vedy, klimatológovia iba upozorňujú na možné súvisia­ce riziká a navrhujú riešenia. Globálne otepľovanie je aj z vedeckého pohľadu problém veľmi zložitý a existuje ešte rad nevyriešených otázok. Dôležité sú najmä spätné väzby medzi oceán­mi a atmosférou. Navrhované opatrenia na zmiernenie globál­neho otepľovania neohrozujú v dlhodobom časovom horizonte trvalo udržateľný rozvoj a po­travinovú bezpečnosť, lebo obsa­hujú také aktivity, ktoré majú aj vedľajšie kladné dôsledky pre ľudstvo. Závisí od svetovej po­pulácie, či sa rozhodne žiť v budúcnosti v permanentne kon­fliktnej situácii, alebo pripraví pre svojich vnukov a pravnukov čo najprijateľnejšie podmienky. Ak sa oteplí na Zemi v prie­mere o 2 °C do roku 2100 (čo je skoro najmiernejší odhad) s veľ­kou pravdepodobnosťou dôj­de v pre­važnej väčšine regiónov Zeme k takej rýchlej zmene klímy, že to výrazne zhorší až znemožní existenciu stovkám miliónov ľudí (predovšetkým v rozvojových krajinách trpiacich suchom a povodňami, ktorí sa nebudú mať kam presťahovať). Dá sa teda povedať, že za blahobyt rozvi­nutých krajín budú životmi a biedou platiť krajiny najchudobnejšie. Všetky ar­gumenty o ohro­zení prosperity USA sú pri modernom chápaní envi­ronmentálnych problémov naivné. Dá sa to prirovnať k podnikateľovi, ktorý jedovatý odpad vylieva priamo do potoka, lebo mu to v krát­kom časovom horizonte výrazne zlacní výrobu. Neberie pritom ohľad na svo­jich odberateľov a partnerov, prípadne ani na svoje deti a vnukov, ktorým môže spôsobiť v dlhšom časovom hori­zonte vážne zdravotné a existenčné problémy.

3. Hoci slovenská vedecká komunita má sklony považovať súkromný výskum za neobjektívny, faktom je, že systém financovania vedy rôznymi štátnymi dávkami alebo nadnárodnými grantmi ponúka ešte viac dôvodov na umelé udržiavanie problému na “trhu grantových tém”. Každá rozporu­plná vedecká rozprava je preto najmä arénou pre rôzne svetonázory, ktoré zaznievajú z rôznych typov inštitúcií a premietajú sa do jej výstupov. Ako vnímate Vy, z pozície Vášho svetonázoru, problém globálneho otepľovania?

Problém globálneho otepľovania nie je viazaný na svetonázor. Ako fyzik môžem tvrdiť iba to, že ide o problém, ktorého základné vedecké princípy sú už viac ako 100 rokov známe. Podľa terajších poznatkov však neexistuje žiadne zázračné riešenie, ktoré by vplyv zosilňujúceho skleníkového efektu atmosféry eliminovalo bez priameho prispenia ľudstva. Rôzne špekulácie o náhlom ob­javení sa nových rastlinných druhov, ktoré pomôžu odčerpať prebytočný CO2 z atmosféry, alebo o náhlom príchode ďalšej ľadovej doby nemajú v časovom horizonte do 200 rokov žiadne opodstatnenie. Všetky podobné procesy trvali v minulosti tisícky až milióny ro­kov. Teraz ide o riešenie závažného problému ľudstva predovšetkým na naj­bližších 100 až 200 rokov. Realizácie výsledkov výskumu globálneho otepľovania a jeho dôsledkov má napriek tomu veľmi dlhý časový horizont, preto nie je reálne a ani správne, aby takýto výskum finan­coval privátny sek­tor. Najnovšia 3. správa IPCC (medzivládny panel pre klimatickú zmenu) poskytuje rad nových podnetov aj pre výskumné tímy na Slovensku.

Tému spracoval Radovan Kazda a vyšla v týždenníku Domino Fórum, č. 30/2001

Domino Fórum, 27/2001:Srdce ríše zla bije!

Stúpali sme nahor za hurónskym revom detí, vyzbrojených púťovými atrakciami na jedno použitie. Vedeli sme, že naša zlá predtucha sa onedlho naplní: tie píšťaľky, trúby, pušky, lízanky a svetielkujúce prilby budú naším sprievodcom počas celej exkurzie.

„Trstená?“ „Kde je Trstená?,“ kričal kultúrny zamestnanec. V dave detí stojacich pred bránou sa zjavili učiteľky. „Ticho, decká, a zoraďte sa!“ kontrovali tie, ktoré kultúru vyučujú. Chceme vojsť čo najskôr, preto sa tvárime ako súčasť ich výpravy. Vlastne inú možnosť nemáme. Tŕpnem, lebo nemožnosť voľby otvorí vždy moju trinástu komnatu. Tú, ktorú dôverne poznám a usilujem sa jej radšej vyhnúť. Nedá sa. Niekto ma núti nazerať do nej znovu a znovu. Priamo na začiatok osemdesiatych rokov.

Ja totiž nenávidím školské výlety. Vždy som nenávidel všetko, čo súviselo so školou, najodpornejším a zároveň najbrutálnejším podnikom ríše zla. Korene tej nenávisti som pochopil až neskôr a neboli vôbec originálne. Obyčajná túžba po slobode, ktorú však páni vtedajšej ríše nemali radi. Mnohí dnes tvrdia, že slobodu myslenia sa im obmedziť nepodarilo. Nie je to pravda. Orwellovská kontrola myslenia nebola mýtom, ale všednou realitou ich koncepcie vzdelávania. Naučili nás nevoliť, vedomí si skutočnosti, že možnosť voľby je zárodkom nebezpečnej slobody. Kultiváciu výberových možností tak nahradili diktátom všeobecnej pravdy, tej ich pravdy. Otázka „Prečo?“ bola strašidlom pre rýchlokvasné učky, ktoré vôbec netušili, čo je zmyslom ich učenia a celkom bez ostychu plnili zámery pánov ríše. Ich rola bola hlúpa a tragikomická. Nevedeli, že k učiteľstvu nestačí len absolvovať inštitút, že učiteľstvo je najmä remeslom pre vyvolených. Naučili nás nepochybovať a prijímať ich informácie ako univerzálne pravdy, lebo takto je to lepšie, jednoduchšie, „zodpovednejšie“.

Výprava je v kaštieli a deti stíchli. Už po krátkom čase je jasné, že ich to nebaví. Postávajú, pobehujú, obchytkávajú historické zbrane a nezúčastnene sledujú výklad, ktorého zmysel im celkom uniká. Sprievodkyňa recituje text zodpovedne a na vlastný vstup či úsilie o interpretáciu čísiel a mien, ktorými nás ničí, ani nepomýšľa. Faktom je, že jej text sa už desaťročia nemení, iba vynechali záverečný odsek o tom neuveriteľnom šťastí, že po roku 1948 prešiel kaštieľ do rúk spravodlivého štátu. Našťastie, deti už vôbec nepočúvajú, iba zopár dievčatiek si zapisuje každé slovo. Všetci by chceli byť naspäť na púti pri parkovisku alebo v najbližšom supermarkete, míňať rodičovské peniaze na bezcenné hlúposti. Stretávame ich tam všetci, ako v stádach dupocú po eskalátoroch, vrážajú do kupujúcich a obsadzujú pokladne, kopírujúc jeden od druhého vkus prirodzeného vodcu bandy. Za našich čias boli tými lídrami deti pánov ríše, rozmaznané, bohaté a násilnícke. Bol to ďalší eskamotérsky kúsok majiteľov pravdy: všetky deti budú spolu, bez rozdielu na pôvod, záujmy, schopnosti, v každej triede vznikne univerzálny nevkus.

Chladná a ponurá mučiareň má byť svedectvom toho, že stredovek bol naozaj veľmi krutý. Dievčatká si zapisujú, aby vedeli, koľko ľudí sa nemohlo dožiť nášho spravodlivého veku, v ktorom bolo umučených o pár miliónov nevinných ľudí viac. Vychovávať treba metodicky, obsahovo správne a pri každej príležitosti. Sám som príkladom dobrej výchovy. Na Medzinárodný deň detí, v pásme pre školský rozhlas som recitoval: „Americká atómová ponorka OHIO pohltí náklady potrebné na výučbu 16 miliónov detí za školský rok. Nemocnicu s 585 posteľami by bolo možné postaviť za ušetrené prostriedky za strategický bombardér B1.“ Alebo o čosi neskôr, na výročie VOSR, v pásme s názvom „Naša rodná strana“ mi patrilo hneď niekoľko partov: „Ľud tejto zeme našiel svoj smer: ako žiarivá Polárka svietilo na východe boľševické Rusko.“ „Nie, nikdy nesklamala robotnícka strana, úderná, tvrdá, láskavá, čo zmetie ako víchor čistý posledné zvyšky prachu v nás.“

Preto ja, absolvent vzornej výchovy, chápem „učkinu“ potrebu metodicky zapôsobiť. Vrhá všetky svoje sily do diela a láskavým hlasom sa prihovára: „Deti, každý z vás nech si zapamätá jednu peknú vec z tohto kaštieľa, ktorá ho bude v myšlienkach sprevádzať po celý život. Ja už jednu vybratú mám a zostane navždy v mojich spomienkach.“ Objektívne vzaté, v týchto fázach prehliadky ma chytá poriadny hnus, ale som už vo veku, keď mi všeobecná tolerancia ku všetkému, čo smrdí ríšou zla, bráni robiť odvážne gestá. Ako jej dobrý žiak sa podriaďujem všetkým zvyšným procedúram, klamstvám, podsúvaniam, podvodným interpretáciám, ba nazriem aj do toho zázračného zrkadla, ktoré mi do roka splní moje želanie.

Záver zvykne byť melodramatický. Mohol som tvrdiť, že pred zrkadlom som si prial účinnú reformu školstva. Až taký blázon však nie som: predstava, že aj o rok bude moja rodina zdravá, mi pripadá byť oveľa reálnejšia než ovládnutie molocha, ktorý si už dvanásť rokov vykračuje pod vládou ministrov z bývalej ríše.

Pri návrate k autu zisťujeme, že deti sú opäť na púti a míňajú zvyšky rodičovských úspor. Účinok je rovnaký ako tupá snaha systému tĺcť do detí menšinový žáner spôsobom perfídnej interpretácie histórie. Spomínam na učiteľa, ktorý svojich žiakov brával len do prírody, na turistické výlety. Nie každému sa vyhovie, ale pobyt v prostredí, kde sa dá opekať, hrať, rozprávať, kráčať, alebo len tak suverénne ležať, je istotne masovejším útokom na poklesnuté mravy.

Či sa koncoročný výlet deťom páčil, to neviem. Tuším však jedno: reforma školstva sa tento rok opäť nekonala. Aspoň som ju nevidel. Pozor, deti, srdce ríše zla stále bije!

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 27/2001

Domino Fórum, 16/2001:Enviromoroni v defenzíve

/Američania prestávajú veriť hrozbe globálneho oteplenia./

Tri z veľkých tém, ktoré zamestnávajú americkú spoločnosť v posledných týždňoch, poodhaľujú i mnoho právd o slovenskej politike. Kým k totalitnému režimu v Číne dokáže u nás zaujať postoj i zopár rozumnejších ľavicových predstaviteľov a potreba zníženia daní je jasná aspoň malej časti pravého spektra, k americkému zamietnutiu kjótskych protokolov o globálnom oteplení sa nevyjadruje nikto.

Podobne je to i s verejnou mienkou: Ak sa pokúsite diskutovať s priateľmi na tému Číny, môžete nájsť aspoň malú mieru zhody v názore na škodlivosť akéhokoľvek totalitného režimu. Ak sa však pustíte do riskantnej témy potreby zníženia daní, hrozí Vám jedovatá reakcia: obvinenie z nadŕžania boháčom a bezsúcitného postoja k chudobným. Celkom isto však vôbec nenájdete odvahu spochybňovať boj proti globálnemu otepleniu. Veď uznajte: môžete byť dnes obvinení z ťažšieho zločinu, než je ľahostajnosť k životnému prostrediu?

Čo sa stalo

"S našimi spojencami sa budeme naďalej snažiť o redukciu skleníkových plynov v atmosfére, ale nebudem akceptovať plán, ktorý poškodí našu ekonomiku a pracujúcich", povedal nový americký prezident po stretnutí s nemeckým kancelárom G.Schröderom na margo svojho nedávneho rozhodnutia o nepripustení ratifikácie kjótskych protokolov o globálnom oteplení. George W. Bush prejavil veľkú dávku odvahy postavením sa voči mienke Gorových demokratov, ekologických aktivistov i najbližších amerických spojencov, predstaviteľov Európskej únie. Nie nadarmo vzbudzuje jeho typ politiky medzi zakríknutými konzervatívnymi silami veľké nádeje a šepká sa o nadviazaní na reaganovskú éru.

Zmena politiky USA nástupom nového prezidenta však v prípade globálneho oteplenia nie je až tak výrazná. Hoci z nášho vzdialeného pohľadu sa zdá, že Bush zasadil nečakaný knokaut dobre sa rozvíjajúcej myšlienke, fakty svedčia o pravom opaku. Strach z hrozby globálneho oteplenia v Amerike už niekoľko rokov slabne a všetko nasvedčuje tomu, že sa stane len nostalgickou spomienkou na roky devätdesiate (tak ako freóny boli témou rokov 80-tych), čo by mohol byť dobrý signál pre začiatok objektívneho posudzovania problému. Ani bývalá Clintonova administratíva sa totiž k dohovorom z Kjóto nestavala príliš ústretovo a obštrukčná politika demokratov bola aj príčinou neúspechu stretnutia účastníkov Rámcového dohovoru OSN o klimatickej zmene (COP 6) v Haagu na jeseň minulého roku. Naviac, Bush problém globálneho oteplenia vôbec neignoruje, iba uprednostňuje zodpovednosť za svetový vývoj v zmysle viery v potrebu zachovania si mocenského postavenia USA. Odmieta súhlasiť s protokolom, ktorý zvýhodňuje rozvojové (väčšinou totalitné) štáty a diskriminuje americký ľud.

Globálne oteplenie je v Amerike už dlhší čas rozšíreným objektom vtipov, satirických animovaných seriálov a témou pre nočné televízne šou. Je len jednou z množstva kontroverzných otázok, ktoré polarizujú americkú verejnú mienku. Ani dnes, po niekoľkých rokoch práce Medzivládneho panelu OSN pre klimatické zmeny (IPCC) a zverejnenom množstve iných vedeckých štúdií nepozná totiž ľudstvo presvedčivé odpovede na otázky, ktoré celý boom okolo oteplenia rozpútali: či existuje globálne oteplenie v celom rozsahu atmosféry a zemskej plochy, aký význam má obsah skleníkových plynov na zmenu klímy, ale najmä, do akej miery vplýva na oteplenie ľudská činnosť. Vedecká obec je rozdelená, pretože zložitosť klimatických procesov a potreba dlhodobých meraní neumožňuje dať plnohodnotné odpovede v kratšom čase, než je niekoľko desiatok, či stoviek rokov.

To naše Slovensko

Tu, v závetrí Európy, však panuje obvyklý pokoj. Vedecká obec je jednotná v presvedčení o nevyhnutnosti okamžitej redukcie skleníkových plynov, niektorí slovenskí "enviromoroni" (ako v USA ironicky prezývajú extrémnych ekologických aktivistov) považujú dohovory z Kjóto dokonca za príliš slabé a neúčinné. Všade tu cítiť pachuť komunizmu: médiá prezentujú vízie o všemožných spôsoboch blížiaceho sa konca sveta a akákoľvek snaha o konštruktívnu odbornú debatu končí spochybnením zdroja, z ktorého tie "zlé" názory vychádzajú. Tými zdrojmi sú samozrejme "hnusné imperialistické" združenia, platené "bezohľadnými" kapitalistami, ktorí si vo svojej túžbe po peniazoch objednávajú skresľovanie faktov.

Apropo, zdroje. Každý problém, nech je akokoľvek vedecky podložený, býva obvykle interpretovaný mnohými spôsobmi, vychádzajúcimi z odlišných svetonázorov. Tie názory, ktoré sú príbuzné, tvoria potom ucelené zdroje informácií. V prípade globálneho oteplenia však vládne na Slovensku len jediný pohľad. Ten, ktorý pochybuje a relativizuje, kladie práva človeka na úroveň práv ostatnej živej a neživej prírody a šíri strach tým, že považuje človeka nie za tvorcu hodnôt, ale za škodnú, ktorá zničí všetko, do čoho sa pustí. Spochybňuje tak právo človeka využívať svoje najväčšie dary – tie, ktoré ho odlišujú od zvierat.

Je to relikt režimu, ktorý uznával len jedinú interpretáciu sveta. Ak sa u nás doposiaľ argumentuje z pozície rokmi vnútenej nadradenosti jediného názoru, potom nám treba zjaviť aj tú najjednoduchšiu pravdu. Existujú aj iné názory, Slovensko. Tá bitka o vedecké dôkazy je celkom ničotná oproti súboju svetonázorov, ktorý sa na tomto poli odohráva. Spochybňovanie nezávislosti niektorých súkromných zdrojov má oveľa menšie opodstatnenie, než spochybňovanie tých zdrojov, ktoré sú závislé od štátneho rozpočtu. Inak povedané, aj vedci majú radi peniaze a odborníci z mnohých inštitúcií ustanovených len za účelom skúmania klimatickej zmeny (napr. IPCC) by stratili príjmy, ak by sa vplyv ľudskej činnosti na globálne oteplenie ukázal byť omylom.

Americký postoj ku dohodám o redukcii skleníkových vplyvov nie je v žiadnom prípade ľahostajným zavrhnutím otázky. Ak sa má počínanie Busha začať vnímať slovenskou verejnosťou pozitívne, musí sa nájsť politická sila, ktorá sa zbaví bojazlivého taktizovania a otvorí pred verejnosťou svoju trinástu komnatu. Sila, ktorá začne nahlas hovoriť o ľavicových postojoch predstaviteľov Európskej únie, o ekologickom extrémizme ako reálnej hrozbe pre slobodu, ako aj o kvalite slovenských médií, ktoré sa vo svojej profilácii za desať rokov takmer nikam nepohli.

Je to výzva na ofenzívu proti názorom, ktoré tu stále sú, iba si prefarbili svoj červený plášť nazeleno.

■

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 16/2001