Domino Fórum, 15/2003:Reforma podľa Komisie

Spoločná poľnohospodárska politika vychádza z rímskej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957. Dohoda o EHS definovala i jej hlavné ciele a princípy. Tie sa vytýčili na konferencii v Stresa v roku 1958, a v roku 1960 ich prijalo šesť zakladajúcich členských štátov a v roku 1962 vstúpila európska poľnohospodárska politika do platnosti.

O tom, že socializmus neobišiel ani povojnovú západnú Európu, svedčí už pohľad na princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Common Agricultural Policy – CAP), ktoré stanovila už zmluva z roku 1957: zaistiť dobrý životný štandard pre poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť cenovú dostupnosť potravín. Hoci pôvodným zámerom bolo vytvoriť zónu voľného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami v rámci EHS (čo samo osebe je v rozpore s liberálnou ekonomikou), prakticky okamžite sa CAP stala strešnou ideou pre udeľovanie dotácií. Výsledkom je, že aj napriek klesajúcemu podielu výdavkov na poľnohospodársku politiku, farmári podnes spotrebovávajú takmer polovicu rozpočtu EÚ.

Enviromentálny socializmus

Ako každé úsilie o neprirodzenú reguláciu trhu, i CAP od začiatku zlyhávala a musela prechádzať mnohými reformami. Tou poslednou je Agenda 2000. Návrhy na jej praktickú realizáciu prijala Európska komisia v januári tohto roku.

Čo sa týka prijatých návrhov, malo by ísť o výraznú reformu CAP. Značne sa zmení cieľ prerozdeľovania financií. Povaha CAP však ostane takmer nedotknutá. Od ochranárskeho rakúskeho komisára sa ani nedalo čakať nič iné než transformácia dotácií z tzv. priamych platieb (podľa produkcie) smerom ku všeobecným dávkam podľa veľkosti farmy, čím Fischler avizuje snahu dosiahnuť najmä environmentálne limity: kvalitné a zdravotne nezávadné potraviny, ako aj trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Iný prezentovaný cieľ, ako zabrániť nadprodukcii poľnohospodárskych komodít v EÚ, je len ďalším pokrivením už aj tak zdeformovaných princípov slobodného trhu. Napokon, na otázku, či odpojenie dotácií od priamych platieb neznamená, že EÚ bude sponzorovať zaháľanie farmárov, odpovedá Komisia celkom príznačne: „Kto sa odváži seriózne tvrdiť, že udržovanie krajiny v dobrom stave, kosenie trávy a dodržiavanie štandardov, ktoré od farmárov budeme žiadať, je zaháľaním?!“ Áno, konštatujeme my, starí kolektivistickí poľnohospodári, socializmus Európskej únie nás predstihol.

Ktovie, ako to s reformou CAP napokon dopadne. EÚ je zaviazaná uvoľňovaním trhových regulácií v súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami v rámci WTO (viac na strane 7 – pozn. redakcie). Všetci vedia, že dotáciami deformované ceny potravín v EÚ bránia chudobným krajinám presadiť sa na trhu s komoditami, ako aj to, že rozhodnutie EÚ bude pre ďalší vývoj rokovaní rozhodujúce. Problémom je, že každý náznak reformy blokujú Francúzi a Íri, ktorí spolu so Španielmi a Grékmi patria k štátom, čo na súčasnej CAP najviac profitujú. Na druhej strane barikády stoja najmä Nemci s Holanďanmi a Britmi, ktorých vklady do CAP značne prevyšujú príjmy. Tí tlačia na znižovanie dotácií a reformu CAP najväčšmi. Komisia však zatiaľ trvá na svojom: reforma CAP zatiaľ neráta s radikálnym poklesom objemu dotácií a celkový príjem fariem sa má zvýšiť v priemere o 1,7 %.

Základným znakom reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ je fakt, že ju mení na spoločnú environmentálnu politiku. Očakávané prínosy v prospech slobodného trhu sú totiž veľmi pochybné a vyznievajú skôr ako Fischlerova maska pre rokovania vo WTO. Západní farmári v novej role ochrancov prírody môžu byť spokojní, ich koláč sa nezmenší. Zatiaľ čo my na Slovensku otvárame diskusiu, ako obmedziť kompetencie úradníkov, ktorí rozhodujú o rozdelení dotačných miliárd, EÚ sa snahou o zrušenie ako-tak transparentných priamych dotácií vydala práve opačným smerom. Tú diskusiu budeme musieť asi opäť odložiť.

Ozaj: Vieme, kam ideme?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 14/2003:Útok poľnobyrokratov

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) pripravuje novelu zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ktorý má sprísniť spôsob využívania poľnohospodárskej pôdy zo strany jej užívateľov. V skutočnosti tým však sťažuje podnikanie na pôde.

Postup vzniku nového zákona nie je v slovenských pomeroch neštandardný – je nesprávny a otvára množstvo nepovšimnutých tém. Pracovná verzia zákona predpokladá zavedenie nových inštitútov a štátnych dohľadov typu „chránenej pôdohospodárskej oblasti“, „štátnej pôdnej služby“, úplne nových orgánov ochrany pôdy (vyšší pozemkový úrad), ako aj pokút za porušenie zásad správneho hospodárenia (napríklad zaburinenia). Nebolo by veľkým prekvapením, ak by takáto iniciatíva vyšla od ministerstva životného prostredia, ktoré býva častým protivníkom poľnohospodárov. Veľmi nezvyčajným je však práve fakt, že normu presadzuje ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má byť slúžiacim pracoviskom pre užívateľov pôdy. Sily zástancov a odporcov využitia pôdy sú tak dlhodobo nevyrovnané.

Príprava zákona sa opiera o odborné prostredie Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy (VÚPOP). Prevádzkovanie a využívanie rezortných inštitúcií k týmto účelom je zaužívanou praxou ešte z čias totality, v ktorej neexistovala protiváha v podobe mimovládnych think-tankov, schopných navrhnúť lepšie a efektívnejšie riešenia. MP má takýchto inštitúcií 24, MŽP osem. Hoci tieto organizácie prešli v minulom volebnom období transformáciou (z rozpočtových na príspevkové) a výraznou redukciou zamestnanosti, naďalej im plynú rezortné kontrakty za niekoľko desiatok miliónov korún, pričom nie malá časť ide na „úlohy“, ktoré sú čisto na udržanie existencie týchto inštitúcií. Prečo napríklad nemôže ministerstvo vypísať na každú úlohu súťaž, ktorej by sa mohli zúčastniť aj mimovládne subjekty?

V týchto súvislostiach nie je ťažké pochopiť, prečo sa v tézach pripravovaného zákona spomína zavedenie „štátnej pôdnej služby“, „poverenie odbornej inštitúcie, ktorá bude povinná viesť ústredný register ochrany pôdy“, ako aj povinnosť štátu podporovať tvorbu databázy informácií o pôde. Zo strany VÚPOP tu jasne vidno úsilie zaistiť svoju činnosť na ďalšie roky. Možnosti ovplyvňovania zákonov inými subjektmi cez pripomienkové konanie sú oveľa menšie než v procese prípravy jeho znenia. VÚPOP má totiž nekorektný náskok.

O povahe pripravovanej normy svedčí odkaz na odporúčanie Rady Európy 8/92, ktoré s príznačnou byrokratickou podrobnosťou definuje „ekologické“, „kultúrne“ a ďalšie funkcie pôdy, čím celkom prevracia tradičné vnímanie zmyslu pôdy. Môžeme si ľahko predstaviť, že v nastúpenom trende bude Rada Európy pokračovať a v inom odporúčaní zadefinuje napríklad „krajinno-estetické“ a „psycho-hygienické“ funkcie hovädzieho dobytka. Iná rezortná organizácia sa potom môže pasovať za správcu registra pasienkov a pasúcich sa kráv. Takýto etatizmus sa stáva základnou povahou väčšiny environmentálnych zákonov v Európe.

Reštrikcie opierajúce sa o vymáhanie pokút, ktoré nestanovuje súd, ale štátny úradník, nebývajú veľmi účinné. Pre potenciálneho investora, ktorý by mal záujem vyňať kvalitnú pôdu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, bude nový zákon znamenať len jediné – ak ho neprejde chuť podnikať, svoj cieľ dosiahne, akurát bude musieť podplatiť o jedného úradníka viac.

Súčasný zákon č. 307/1992 o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu je dosť prísny na to, aby ho bolo potrebné komplikovať ďalšou novelou. Navyše je v príkrom rozpore s úmyslom vlády zrušiť poplatky za vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ich deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. Žiaľ, vláda i tvorcovia novej normy podľahli tendencii venovať ochrane pôdy neprimeranú pozornosť, hoci skúsenosť hovorí, že väčšinu problémov poškodenia pôdy riešia úplne iné inštitúty: trestný zákon, princíp „common law“ a dobrých susedských vzťahov.

Kto to vysvetlí kompetentným úradníkom?

Radovan Kazda

Domino Fórum, 13.2.2003:Moje obľúbené enviromýty

Pátranie po príčinách existencie javov patrí k ušľachtilým ľudským činnostiam. Horšie je, ak pátrame po príčinách javov, ktoré síce nejestvujú, ale ich existenciu považujeme za východiskový predpoklad nášho bádania. Tak vznikajú mýty.

Existuje veda, výroková matematika, ktorá sa venuje problematike správnosti kladenia otázok a používania kritických metód argumentácie. Kladením nesprávnych otázok s úmyslom dosiahnuť „správne“ ciele sa zaoberá propaganda. Odlíšiť pravdu od lži, argumentáciu od demagogického zavádzania býva občas veľmi ťažké. V environmentalistike tento problém podkopáva samotné základy vedného odboru.

Nástroje omylov

Propaganda mocných je stará ako ľudstvo samo. Kladenie otázok, ktoré obsahujú neexistujúci predpoklad, má hlboko zapustené korene. „Ty neexistuješ!“ dozvedá sa hrdina Orwellovho románu a, vychádzajúc z tejto absurdnej premisy, má odpovedať na ďalšie otázky. Komunistická propaganda organizovala povinné školské súťaže s názvom „Kronika priateľov Sovietskeho zväzu“, hoci predpoklad, že všetky deti našej krajiny sú priateľmi ZSSR, bol podobne nezmyselný. Súčasná mládež povinne súťaží v slohových prácach na tému „Prečo mám rád svoju vlasť?“ s rovnako neplatným predpokladom, že všetky deti svoju vlasť milujú.

Podobne je to s väčšinou globálnych environmentálnych javov. Tie sa odohrávajú v obrovských priestorových celkoch a za mimoriadne zložitých fyzikálnych a chemických podmienok, pričom zanedbanie akéhokoľvek detailu v argumentácii môže zásadne zmeniť definíciu problému. Tak sa stáva, že identifikácia problému je mnohokrát úplne znemožnená. Jednoducho, je ťažké dokázať, či mnohé proklamované ekologické problémy vôbec existujú. Napriek tomu však jestvujú spoločensky akceptované úzusy, ktoré tieto fiktívne javy považujú za vedecky dokázané skutočnosti. Otázky typu „Prečo 2 + 2 = 5?“ si obec environmentalistov kladie až príznačne často a po príčinách podobne nezmyselných tvrdení pátra v mnohých svojich publikáciách, štúdiách a na rozsiahlych diskusných fórach.

Enviropropaganda

Na intenzívnu prítomnosť enviropropagandy som narazil i nedávno, po prečítaní téz k istej rozhlasovej diskusii o trvalo udržateľnom rozvoji, na ktorej som sa mal zúčastniť. Otázky, ktorým chýbali základné prvky kritického myslenia a vnucovali úplne mylné predpoklady, však patria k celkom štandardným environmentálnym témam súčasnosti.

„Prečo sa čoraz viac roztvárajú nožnice medzi chudobným Juhom a bohatým Severom?“ nalieha veľmi obľúbená výčitka, ktorá obsahuje hneď niekoľko neexistujúcich predpokladov. Premisa jestvovania „chudobného Juhu“ a „bohatého Severu“ má zmysel len v prípade, ak otázka mieri na odlišné prírodné špecifiká týchto oblastí, ktoré vytvárajú rozdielne podmienky hospodárskeho rastu. Spoločenský úzus však mieri pod pás: otázka je najmä útokom na tzv. „konzumný“ štýl života západnej civilizácie (s jemným rasovým podtónom), čo je však predpoklad celkom absurdný. Podstata problému chudoby totiž nespočíva v odlišnej klíme alebo zásobe zdrojov nerastných surovín, ale v samotnom ľudstve: v odlišnostiach historického vývoja štátov, v povahe národov, ale najmä v charaktere spoločenského systému na danom území. Dôkazov je neúrekom: od úspechu slobodného trhu „ázijských tigrov“ až po biedu ázijských krajín so spoločenským systémom totalitnej povahy. Netreba zabúdať, že Severná a Južná Kórea sú susedné štáty s rovnakým národom, podobnou históriou a prírodnými podmienkami…

„Čoraz viac sa roztvárajúce nožnice“ sú druhým pochybným predpokladom. Tie „nožnice“ sa totiž „roztvárajú“ už od začiatku prítomnosti človeka na zemi, od prvého primitívneho vzťahu výmeny tovaru. Odlišnosť ľudí v ich schopnostiach je vlastnosť celkom prirodzená a nezmeniteľná. Skúsenosť minulého storočia hovorí o tom, že „zatváranie nožníc“ nie je dosiahnuteľné bez brutálneho potláčania ľudských práv. Tým viac je utopickou tézou mnohých fanatických skupín. Okrem toho dôkaz o zvyšovaní rozdielov medzi ekonomickými vrstvami v porovnaní s minulosťou, samozrejme, chýba. Získať sa nedá, pretože nepoznáme metódu, ktorou by sa tieto rozdiely u historických spoločenstiev dali dostatočne presne porovnať.

„Dokedy môžu bohaté krajiny míňať neúmerné množstvo surovín a energie oproti inému svetu?“ je ďalšia z otázok navádzajúcich na vznik mýtu. Jej posolstvo sa vkráda nenápadne: bohatí žijú „na úkor“ chudobných, hoci neexistuje ani najmenší dôvod prideliť tomuto predpokladu pravdivostnú hodnotu. Miera spotreby surovín nemá totiž žiadnu povahu; je taká, aká je. Na základe akých kritérií sa dá posúdiť, či spotreba zdrojov je „dobrá“, alebo „zlá“, nízka, alebo premrštená? Jej rozsah a intenzitu reguluje trh, ktorý reflektuje na dopyt a objem zdrojov. Okrem toho je nepopierateľné, že ekonomická prosperita krajín súvisí s rozsahom ich politických a ekonomických slobôd; a sloboda je v našich končinách ideou vysokej mravnej hodnoty.

Otázka „Dokedy je možné zvyšovať spotrebu neobnoviteľných zdrojov surovín?“ má príbuzné korene. Jej dráždivosť podnecuje hystériu z pominuteľnosti modernej civilizácie i napriek tomu, že je úplne pochabá. Historická skúsenosť potvrdzuje, že spotrebu zdrojov je možné zvyšovať dovtedy, kým nevznikne problém s ich nedostatkom. Je veľmi pravdepodobné, že v priebehu tisícročí sa civilizácia musela vyrovnávať najmä s lokálnym nedostatkom zdrojov, mnohokrát i za cenu ťažkých obetí. V ostatných dvoch storočiach, po nástupe prudkého vedecko-technického pokroku a rozsiahlych politických zmenách vo svete, sa však pred vážnou krízou pominutia zdrojov paradoxne neocitla. S touto otázkou sa spája i ďalší úspešný blud: podľa neho, ak by osemdesiat percent ľudstva míňalo zdroje rovnakou intenzitou ako pätina najbohatších štátov, všetky zdroje planéty by sa vyčerpali v priebehu niekoľkých týždňov. Je smutné, že šíritelia paník neholdujú kritickému mysleniu: objem zdrojov je totiž vo veľkej časti najmä problémom nákladov ich ťažby. Okrem toho nemožno pochybovať, že ak by spomínané „chudobné“ štáty disponovali rozsahom slobôd podobným ich „bohatým“ vzorom, kvalita a intenzita vedecko-výskumnej činnosti by bola neporovnateľne vyššia. Prechod k spotrebe obnoviteľných zdrojov by tak prebiehal oveľa rýchlejšie.

Napokon je tu obľúbený problém globálneho otepľovania. „Ako riešiť problém klimatickej zmeny?“ pýtajú sa mnohí horliví klimatológovia a neuvedomujú si skutočnosť, že v problematike klimatickej zmeny ako javu spôsobeného ľudskou činnosťou nejestvuje podnes široký vedecký konsenzus. Do vleku paniky z klimatickej zmeny naskočilo i medzinárodné spoločenstvo, ktoré ustanovilo skupinu odborníkov určenú na skúmanie dopadov a možností zmiernenia následkov klimatickej zmeny, čím výrazne oslabilo možnosť získania objektívnych a presných diagnóz…

Ďalšie vzory

Vsúvanie neexistujúcich predpokladov je jedným z možných spôsobov kladenia otázok, ktoré vedú ku vzniku mýtu. Iným sú otázky, ktoré síce vychádzajú z pravdivých predpokladov, požadujú však riešenie problémov, ktoré sú buď neriešiteľné, marginálne, alebo nezmyselné. Otázky typu „Čo s poklesom biodiverzity?“, „Ako zastaviť globalizáciu?“, „Ako riešiť populačnú explóziu na juhu?“ alebo „Ako riešiť zadlženosť tretieho sveta?“ majú povahu podobnú ako skutočnosť, že sa vypaľuje Slnko a kôrnatie Zem.

Bez dôkladnej analýzy problému nie je možné prejsť k druhej fáze, teda nachádzaniu možností jeho riešenia. Svet sa neustále vyvíja a v mnohých prípadoch nie je v silách prírodných vied posúdiť, či je vývoj niektorých javov „dobrý“, alebo „zlý“, keďže nedokážu tieto javy dôsledne kvantifikovať. Preto sa mnohé environmentálne otázky upínajú na to, že kritizujú vývoj ako taký – čo je hlúpe a nebezpečné zároveň. Má zmysel uvažovať o tom, či pokles biodiverzity je javom kladným, alebo záporným? Aký prívlastok prisúdime globalizácii? Vieme sa zhodnúť na tom, akú hodnotu má pojem chudoby? Takto kladené otázky navyše presahujú ciele striktne vymedzených pravidiel vedy smerom k neférovému politickému boju. Stanovené problémy totiž predpokladajú stanovenie určitého modelu morálky, ktorý však nemusí byť správny alebo kompatibilný s cítením tej časti sveta, v ktorej sa rieši. Toto je neprípustné presahovanie cieľov vedeckého bádania.

Nespoznaný -izmus

Kategória lží o životnom prostredí má svoje špecifiká. Enviromýty nemajú silnú opozíciu a väčšina z nich je spoločensky plne akceptovaná. Mnohé environmentálne otázky pritom prekrúcajú poradie príčiny a následku a spôsob ich kladenia ovplyvňuje nezávislosť hľadania odpovede. Pre politikov, ktorí presadzujú morálne modely v praxi, je ťažké odpovedať na zle položenú otázku jej spochybnením. Médiá nemajú rady, ak niekto napáda zmysel nimi kladených otázok. V úsilí zodpovedať každú absurdnú otázku tak politici prispievajú k šíreniu mýtov. Verejnosť nadobúda presvedčenie, že ak sa o probléme hovorí, potom ten problém bezpochyby existuje.

Enviromýty majú ešte jedno skryté špecifikum. Ich prioritou je najmä otázka chudoby a hľadanie spôsobov jej odstránenia. Nech mi je odpustená trúfalosť tvrdenia, ale domnievam sa, že chudoba má síce mnoho nepríjemných dosahov na kvalitu ľudského života, cti však netratí. Glorifikácia problému peňazí na úkor duchovných hodnôt človeka je zo strany „envirobijcov“ neospravedlniteľná.

Minuloročný „summit Zeme“ v Johannesburgu bol prvou významnou udalosťou, ktorá mierne naštrbila základy súčasného nazerania na globálne environmentálne problémy. Svet však ešte zďaleka nie je v situácii, aby bol schopný prehodnotiť rozsiahlu mašinériu lží a poloprávd o životnom prostredí a položiť si „kacírske“ otázky o zmysle reštriktívnej environmentálnej politiky. Cesta k takémuto poznaniu je dlhá a vedie najmä cez hľadanie súvislostí environmentalizmu so zhubnými ideológiami minulého storočia.

Radovan Kazda

Domino Fórum, 6.2.2003: PO TRATI

Najazdím vlakom 25 tisíc kilometrov ročne. Za prácou, od práce, za rodinou, od rodiny. Vlaky sú dlhé a meškajú. Pravidelní cestujúci už všetko prečítali, zjedli, vypili a vlak stále stojí v poli. Nastáva čas nekonečnej nudy, zrak nezáväzne blúdi vagónom.

Stojíme uprostred nedávno zrekoštruovaného úseku Cífer – Trnava. V dôsledku prestavby tohto úseku na moderný európsky štandard začali vlaky pravidelne meškávať, vlečúc sa a postávajúc, takže sme prestali stíhať pôvodné autobusové prípoje. To trvalo takmer rok. Potom zodpovední pracovníci prispôsobili harmonogram jázd na tejto trati i v cestovnom poriadku, predĺžením jazdy o štvrťhodinu. O niekoľko týždňov po tom, čo premiér slávnostne ukončil časť prestavby, bola prestavba ukončená. Odvtedy tie minúty trávime na železničnej stanici v Trnave. Trvá to už takmer rok, čo do práce a za rodinami cestujeme po zrýchlenej trati o štvrťhodinu pomalšie než po pomalšej trati predtým. Za rok to je 125 hodín pozerania na pole a budovu stanice. Päť dní venovaných spoločenskej hre, ktorá je v cene, i keď si ju neprosíte.

Neviem, ako by sa tvárili neskúsení cestujúci, keby to vedeli. My, ktorí sa vyznáme, ostávame pokojní. Pofajčievame na násypoch, vždy pripravení na zapísknutie naskákať späť. Sme zmierení s pravidlami hry. Osud nám pridelil rolu cvičených opíc, plniacich rozkazy dispečerov, logistov, šéfov podšéfov, jednoducho – Pánov Trate, ktorí cez monitor rozdávajú príkazy, kde pribrzdiť a kde zastať. Podstata ich hry je jasná: Ide o to, aby aj radový zamestnanec železníc mohol prežívať opojenie z nadvlády nad masou. Kráčať s prísnym výrazom po násype a mlčky si vychutnávať žiadostivé pohľady cestujúcich, ktorí by radi poznali príčiny státia. On, Pán Trate, to vie. My, služobníci, to nevieme.

Na Liptove to vždy má spád a premyslenú dramaturgiu. Všetci vieme, že vlaky v našich staniciach nestoja nikdy v strede stanice, pre „hrozbu“ pohodlného nástupu cestujúcich. Lokomotívy zastavujú po krajoch, vagóny ďaleko za staničnou budovou. Začína sa nácvik skackania a cupitania: s ruksakmi, lyžami, barlami a marhuľami. Prečo by mal výpravca šliapať až na koniec vlaku, keď tak môže urobiť tých tristo nastupujúcich?

V meste na strednom Považí vyznávajú iný štýl. Tam nechajú ráno v tme a mraze nastúpiť ľudí na vzdialený perón, aby neskôr, keď mal vlak už dávno stáť v stanici, ohlásili dávno známe meškanie. Zopárkrát sa stalo, že cestujúcich odvolali už na polceste. Skryť noviny, vstať, vyjsť z čakárne, prejsť sto metrov, vypočuť si hlásenie, vrátiť sa, vysmrkať roztopený nos.

V Bratislave na Vinohradoch zastavujú ranné vlaky tak, aby posledné dva vagóny stáli ešte pred nástupišťom, na moste. Dámy v lodičkách i páni v oblekoch skáču z výšky na ostré kamene a zábradlie mosta. Svojho času cestujúci celý rok obchádzali stanicu po rozmočenej hline, pretože staničný podchod bol uzavretý. Obchádzka trvala niekoľko minút. A výsledok rekonštrukcie? Stanica ostala bez kúrenia, stánkov a prístupných toaliet, zato však pribudla strecha nad schodmi (už druhá: novú podložili pod funkčnú starú) a miliónové investície do výťahov a zdvižných vozíkov pre telesne postihnutých. Na okraji mesta. Doposiaľ ich nik nevyužil…

Inokedy na Hlavnej stanici nechali nastúpiť ľudí na rýchlik napriek tomu, že v neďalekej Rači stálo pre výluku trate už mnoho predchádzajúcich vlakov. Páni Trate o meškaní pochopiteľne nemohli nevedieť. Ale čo je v pokladnici, to sa počíta. V takýchto prípadoch sa občas objavia neskúsení mladíci, ktorí sa pokúsia o prevrat, a chcú zmeniť rokmi zaužívané pravidlá hry. „Nespĺňate podmienky prepravy! Budem žiadať kompenzáciu cestovného!“ kričal raz mladý muž, ktorému predali miestenku na obsadené sedadlo, pretože vypravili vagón s menším počtom miest. Vlak bol preplnený a v kupé naňho zaútočili opití turisti, majitelia toho istého miesta. Bol to však neúspešný pokus. Podľa prepravného poriadku je jedinou povinnosťou železnice prepraviť cestujúcich, bez ohľadu na to, v akom čase a stave ich „dodajú“.

Vždy, keď sa vlak nehýbe, myšlienky smerujú k toaletám. Ktovie, či záchody v luxusných bytoch, ktoré postavili železnice zo svojho sociálneho programu, majú parametre staničných stôk. Len pár mesiacov po tom, čo sa pán premiér zúčastnil slávnostného spomalenia trate, získal jeho brat, ktorý spoluzodpovedá za smradľavé záchody, toaletu úplne čistú. Cestoval niekto z nich niekedy vlakom? Skúšal stráviť pol dňa v chodbe plnej smradu? Vie o tom, že v zime sa niet čím umyť, lebo voda je odstavená?

Skúsenosti pravidelných cestujúcich sú neoceniteľné. Pred sadnutím vyskúšajte funkčnosť osvetlenia a otvárania okien. Sadajte si do uličky, lebo okná netesnia a nemajú závesy. Mnohé dvere sú nefunkčné a neoznačené: ak vystupujete na opačnej strane, než ste nastúpili, treba ich vopred odskúšať. A najmä: nezabudnite na prípoje. Optimálne prepojenia spojov neexistujú. Medzi prípojmi býva najmenej štvrťhodinová prestávka. Vlaky v strede týždňa zívajú prázdnotou, no inokedy musíte stáť v uličke pri toaletách, pretože nik sa ešte nezamyslel nad primitívnou rovnicou plnenia vlakov v čase.

Liečba ťažko chorých štátnych mamutov je zložitá a dlhá, väčšinou však overená, známa a úspešná. Realizuje sa odštátnením a demonopolizáciou. „Liečba“ slovenských železníc však dospela do štádia, v ktorom sa z jednej štátnej a monopolnej organizácie vytvorili úplne rovnaké dve.

Štrajk železničiarov je pre všetkých tých, čo cestujú vlakom do práce, celkom rutinnou záležitosťou. Sme pravidelní cestujúci a vieme svoje. Opäť bude zábava. Pofajčíme po násypoch, trochu premrzneme a zaspíme. Vo vlaku, pochopiteľne, lebo luxus nepracovať v práci si môžu dovoliť len pracovníci železníc.

Stabilita je stabilita.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003, 6.2.2003

Domino Fórum, 6.2.2003: Simonov kolos

Keď pred štvrť rokom prevzal poľnohospodársky rezort predstaviteľ strany, ktorá samovoľne splynula v stredopravom vládnom spektre, stalo sa tak po desiatich rokoch nadvlády socialistického prístupu k riadeniu poľnohospodárstva. Tieto roky sa Bacova privatizačná suita s Koncošovým dotačným šafárením striedala v pravidelnom poradí.

Prvé vyjadrenia ministra Simona a štátneho tajomníka Radošovského boli síce opatrné, ale naznačovali šancu na zásadnejšiu zmenu aspoň v niektorých z oblastí, ktoré poľnohospodárstvo trápia najviac: teda v korupcii, v plytvaní s verejnými financiami a v nerovnoprávnosti všetkých foriem podnikania na pôde. Zdá sa však, že ani súčasný minister nebude schopný vrtieť agrárnym kolosom tak, aby striasol vírus socializmu zo svojich pozícií.

100 dní vlády neukázalo na ministerstve pôdohospodárstva zatiaľ žiadny zásadný pohyb: neuskutočnila sa radikálna výmena manažmentu a nebol vydaný žiaden predpis, ktorý by výrazne zmenil stratégiu riadenia poľnohospodárstva. K pozitívnym počinom – okrem dokončenia prístupových rokovaní v Kodani – možno počítať prísľub, že dotačné predpisy pre poľnohospodárov na rok 2004 budú známe už v polovici tohto roka, čo by bol počin vskutku významný. Užívatelia pôdy totiž potrebujú s dotáciami kalkulovať už pri zakladaní úrody a nie dodatočne, kedy už strácajú svoj zmysel.

Ministerstvo pokračuje v rozširovaní zverejňovaných informácií o poskytnutých dotáciách za uplynulé roky. To sa však dialo aj v záverečnej fáze Koncošovho riadenia, v zmysle nariadení predošlej vlády. Okrem toho, ani dnes sa verejnosť nedozvie nič o šafárení s tými dotačnými titulmi, ktoré mali v správe zrušené fondy: napríklad Štátny fond ochrany a zveľadenia poľnohospodárskeho pôdneho fondu, kde NKÚ už v roku 2000 konštatoval obrovské prerozdeľovacie prehmaty.

Reformný potenciál ministra pôdohospodárstva ohrozujú najmä dve skutočnosti. Tou prvou je silná a výborne zorganizovaná agropodnikateľská lobby (družstvá a obchodné spoločnosti) na čele s neprogresívnym šéfom komory Oravcom. Tá celkom zahlušuje potreby súkromne hospodáriacich roľníkov, ktorí sú najefektívnejšími hospodármi na pôde. Tí, na rozdiel od Slovenska, požívajú u susedov veľké výhody a podporu.

Druhým rizikom je neskúsenosť dnešného vedenia. Najvyšší predstavitelia ministerstva sú síce bývalí agropodnikatelia, avšak chýbajú im elementárne znalosti činnosti rezortu, čo priznáva i sám minister. Zásadným nedostatkom je však najmä neexistencia pripravenej stratégie; aspoň takej, akú mala zdravotnícka a sociálna reforma. Minister totiž nedisponuje tímom dôveryhodných a schopných manažérov, schopných previesť zásadné zmeny rýchlo a účinne.

Ale napriek tomu: istá zmena k lepšiemu tu je. Zdá sa, že minister má lepšie priority. Zvyšovanie dotácií už nie je považované za nevyhnutnosť a na všetko účinný liek. Ekonomické výsledky poľnohospodárstva za uplynulé roky naznačujú odrazenie sa od dna. Je evidentné, že trh dokáže prevalcovať i byrokrata s jeho sériou nekonečných obmedzení. Ako skonštatoval i riaditeľ ekonomického výskumu Blaas, ani nižšie platby z Európskej únie nemusia pre slovenský agrosektor znamenať stratu konkurencieschopnosti.

Nové železničiarske pravidlo vraví, že ak minister podnieti štrajky, indikuje to zmenu k lepšiemu. Dočkáme sa kombajnových zátarasov?

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003 (6.2.2003)

Sme, 11.12.2002: Vzostup a pád (?) Michala Kravčíka

V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa vypracoval medzi uznávaných „guru“ našej environmentálnej mimovládnej scény Michal Kravčík. Od čias získania prestížnej Goldmanovej ceny zvestúva (aj prostredníctvom médií) občanom nové, vlastné poznatky o blížiacej sa kataklizme Zeme.

Veľmi dlho ponechávala slovenská vedecká obec Kravčíkove scestné teórie o vysušovaní krajiny nepovšimnuté. Úspech istej spriaznenej strany vo voľbách a zopár verejne prezentovaných Kravčíkových ambícií riadiť odborné rezorty však boli prekročením hranice, ktorá spustila lavínu nesúhlasných reakcií.

Nedávno dvadsať špičkových slovenských vedcov upozornilo, že teórie M. Kravčíka nevychádzajú zo základných poznatkov prírodných vied, nediskutuje sa o nich na medzinárodných ani národných vedeckých fórach, čo je štandardná súčasť serióznej vedeckej práce. Podľa nich sú odborne a vedecky neobhájiteľné. Za veľmi nebezpečné považujú, že niektoré Kravčíkove závery sú postavené na nepravdivých údajoch, ktoré vedú k účelovým interpretáciám.

Vzostup a pád Michala Kravčíka nie je na našej scéne výnimočným javom. Ambíciou vyhlásenia slovenských vedcov preto nie je iba zastaviť jednu konkrétnu nepravdu, ale aj zmeniť prax mnohých našich médií. Ich postoj k informáciám z tretieho sektora totiž svedčí o veľkej dávke pretrvávajúcej porevolučnej naivity, podfarbenej pokušením ľahkého bulváru.

Otvorená spoločnosť však musí vnímať a presadzovať zodpovednosť ako základný atribút slobody oveľa serióznejšie. Riešenia vychádzajúce z mimovládneho sektora síce vyzerajú občas jednoduchšie a efektívnejšie, ich odbornej argumentácii však až príliš často chýbajú prvky vedeckej oponentúry a predovšetkým zodpovednosti.

Nadišiel čas prestať známkovať štátnu vedu ako subjekt podporujúci „komunistickú“ ľavicu a neštátnu vedu spájať s „reformnou“ pravicou. Treba ich vnímať podľa toho, či argumentujú na základe vedecky overených skutočností. Vyhlásenie zástupcov štátnych i mimovládnych vedeckých organizácií k nesprávnym interpretáciám klimatických a hydrologických procesov na Slovensku na to dáva výbornú príležitosť.

Vyšlo v denníku SME 11.12.2002

OS, 10/2002: Úskalia informácií o životnom prostredí

/Variácie na argumentačnú tému/

„Svet šalie. Ľudstvo sa bezcieľne potĺka časom a pôsobí dojmom, že jestvuje už len zo zotrvačnosti. Vývin sa redukoval na plynutie kalendára. Sme svedkami dejín bez udalostí, vývoja bez pokroku, hrdinstiev bez hrdinov, lásky bez vášne. Šíri sa skepsa, všeobecná nedôvera, vytráca sa viera v základné hodnoty. Ľudia sú ponížení na konzumentov a producentov. V skutočnosti ani veľmi nevnímajú, že ich pohltil systém, ktorý sami vytvorili.“[1]

Mediálne známy slovenský ekoaktivista napísal knihu. Časti z nej publikoval ako článok a použil v nich tvrdé slová v ešte tvrdších súvislostiach. Aj iní ekológovia bijú na poplach. Zverejňujú sa katastrofické scenáre otepľovania, havárií jadrových elektrární, hynúcich lesov a blížiaceho sa kolapsu hospodárenia s vodou. Niektorí obviňujú spoločnosť z nemorálnej konzumácie zvierat, iní bojkotujú jej prirodzený poriadok. Slovenské médiá varujú pre životným štýlom západnej civilizácie, ktorej hrozí samozničenie. Tento strach sa podvedome prenáša i na nás: zrazu sami cítime, že s klímou niečo nie je v poriadku a ani tá dedinská zabíjačka v nás už nevyvoláva také spontánne nadšenie. Bojíme sa posledného súdu a práve strach nás nášho triezveho súdu zbavuje. Keďže strach je prekročením obozretnosti tým najnesprávnejším smerom, až príliš často zatemňuje schopnosť triezvej úvahy, takže strácame mieru pre spozorovanie skutočnej váhy argumentov, ktoré ho vzbudzujú.

Trampoty so strednou vrstvou

Keby pán Tocqueville mohol navštíviť Slovensko dnešných čias, určite by nás povzbudil. Kto iný, ako pozorný kritik demokracie, by našiel pochopenie pre naše trápenie so slobodnou spoločnosťou, v ktorej verejnosť bez odporu prijíma všetky lži a pretvárky, servírované médiami, čo sa slobodu so zodpovednosťou ešte nenaučili spájať. Odborníci vravia,že nám chýba stredná vrstva, ktorá je obdarená schopnosťou rozlíšiť základné pravdy od klamstiev, elementárnu slušnosť od evidentnej zvrátenosti. V dnešnom stave spoločnosti je citeľný práve nedostatok poctivej argumentácie a slovenská verejnosť sa akosi pričasto necháva unášať demagógiou na úkor triezvych a vecných úvah. Informácie o životnom prostredí sú priam ukážkovým príkladom.

Účel svätí prostriedky

Tak, ako ďaleko je pravda od lži, existuje i medzi týmito pólmi široký priestor pre odlišnú mieru serióznosti vo vzťahu k pravde. V informáciách o životnom prostredí môžeme v zásade rozlíšiť niekoľko stupňov demagógie, podľa toho, ktorá skupina verejnosti je terčom jej argumentácie.

Najnižší stupeň serióznosti charakterizujú správy, ktorých publicita prilieha zvyčajne médiám menšieho, regionálneho významu, prípadne sú určené pre úzko zameranú skupinu ľudí. Tieto texty nesú typické znaky snahy o "filozofický" rozmer, bez nároku na poctivú argumentáciu a hľadanie logických súvislostí a už vôbec nie na podloženie argumentov serióznymi údajmi. Primárnym cieľom výpovede sa tak stáva prezentácia síce naivných, no o to hrôzostrašnejších teórií a sebabičujúcich posolstiev (viď citát).

Druhú skupinu informácií tvoria tie, ktoré síce podkladajú svoju argumentáciu faktografickými údajmi, ich hodnota však zvyčajne nesie punc nepravdy. Takýchto prípadov tiež nebýva mnoho; z najznámejších môžeme spomenúť médiami preferovanú teóriu o vysušovaní slovenskej krajiny, v ktorej podkladoch sa nachádzajú aj informácie o klesajúcom, 33 % podiele výmery lesa (v skutočnosti je jeho výmera cez 41 % a stabilne rastie), 40 % odvodnení pôd (18 %, z toho len približne polovica je funkčná), či 65 % podiele eróznych pôd (55 %, navyše v rôznych stupňoch potenciálneho ohrozenia)[2], ako aj mnoho výpočtov, ktoré chybujú v základných matematických postupoch.[3]

Najrozšírenejšou metódou mystifikácie verejnosti o reáliách životného prostredia a environmentálneho rozhodovania je však úmyselná nedôslednosť. Nastáva v situácii, kedy účel posväcuje neférové prostriedky. V takomto prípade sa síce argumentácia opiera o seriózne fakty, no spôsob ich interpretácie je zámerne prekrútený, s výhradným použitím informácií, ktoré slúžia v prospech predkladanej ideovej koncepcie.

Keďže tento typ demagogickej argumentácie je na súčasnom slovenskom trhu environmentálnych tém výrazne dominantný, je potrebné naň prihliadnuť bližšie.

Metodika blufu

Najrozšírenejší spôsob účinnej mediálnej prezentácie je postavený na výstižných heslách: krátkych a ľahko zrozumiteľných informáciách, podaných v zmysle známej reklamnej metódy AIDA; teda attention-interest-desire-action. Pilotné heslá sú tvorené stručnou číselnou, alebo slovnou informáciou, vyňatou z kontextu širokých odborných poznatkov o zmieňovanej téme. Ich účinok je obdivuhodný.

Známy slovenský vedec a ekoaktivista Mikuláš Huba cituje údaj, ktorý už dávnejšie prenikol do školských osnov i médií ako vážny odborný argument. Ide o údajný "200-300 miliardový environmentálny dlh" Slovenska[4], ktorý je potrebné investovať do ochrany životného prostredia tak, aby sa dosiahol určitý "ideálny" stav. A práve v tom je problém. "200-300 miliardový environmentálny dlh" je istotne veľmi pôsobivé číslo, neexistuje však k nemu žiadna podloženosť striktne vymedzenou referenčnou rovinou, ba ani porovnanie so stavom takýchto "environmentálnych dlhov" v moderných, environmentálne vyspelých krajinách. Poctivý analytik by sa okamžite pozastavil aj nad ďalšími skutočnosťami: za prvé, že číslo 300 je o celých 50 % vyššie než 200 (ktorý štatistik by si dovolil vypustiť odhad s tak obrovským rozsahom pravdepodobnosti?), a za druhé, že rozdiel medzi spodnou a hornou hranicou odhadu je až 100 miliárd korún (veď „zopár“ korún zmizne vo vreckách ekoinvestorov celkom poľahky, však?). Trpkou pravdou sa tak stáva zistenie, že za touto často citovanou informáciou vlastne vôbec nič nestojí, že to číslo je len živnou pôdou pre vznik korupcie, vynára sa z úplnej tmy a v tme aj končí.

Veľmi významná skupina svetových environmentálnych mýtov operuje s údajom, koľko ľudských životov konkrétne ekologické opatrenie zachráni, prípadne o koľko vzrastie priemerná dĺžka života obyvateľstva jeho realizáciou. Takto priehľadne podaná informácia vzbudzuje dojem, že každé zmieňované ekologické opatrenie je správne, nevyhnutne dôležité a jeho nerealizácia môže ohroziť životy ľudí. Téza by bola v poriadku, keby sa opäť raz nemystifikovala verejnosť tým najobvyklejším spôsobom: vytŕhaním z kontextu, nepoužitím porovnávacích kritérií a údajov, zamlčaním dôležitých protiargumentov. V prípade "predĺženia života" totiž väčšina argumentujúcich neuvádza okolnosti, ktoré zásadne menia obsah vyňatej informácie.

Prvým je fakt, že priemerná dĺžka života obyvateľstva rastie takmer vo všetkých krajinách sveta úplne prirodzene, bez ohľadu na stupeň environmentálneho poriadku štátu, čo súvisí s napredovaním vedy, aplikáciou jej poznatkov v praxi a celkovým trendom rastu životnej úrovne ľudstva. Mnohokrát sa stáva, že ako argument pre rozhodnutie v prospech ekologického opatrenia je použitá taká hodnota potenciálne predĺžených ľudských životov, ktorá sa v skutočnosti vôbec nelíši od hodnoty prirodzeného rastu priemernej dĺžky života.

Druhou skutočnosťou je fakt, že priemerná dĺžka života veľmi úzko súvisí s mierou politickej a ekonomickej slobody krajiny. V porovnaní tohoto kritéria je rozdiel medzi krajinami slobodnými a totalitnými viac než markantný. Realita je nekompromisná: ľavicové reštriktívne opatrenia voči hospodárskemu rastu síce prinášajú krátkodobý a okamžitý efekt, z dlhodobého hľadiska však brzdia rýchly rozvoj nových, modernejších a kvalitu života zlepšujúcich produktov a technológií. Ako vyplýva zo štúdie The Heritage Foundation, v ktorej je porovnávaný index ekonomickej slobody štátov s indexom trvalej udržateľnosti ich životného prostredia, existuje medzi nimi preukazateľná, priamoúmerná závislosť v prospech krajín s vysokou mierou ekonomickej slobody.[5]

Priority

Vari najvýznamnejšia okolnosť, ktorá je v ekologickej argumetácii často obchádzaná, sa týka stanovenia priorít ochrany životného prostredia. Treba si uvedomiť, že každé reštriktívne ekologické opatrenie je spojené s úbytkom určitého objemu peňazí, buď vo forme priamej investície štátu, alebo zníženým príjmom verejných financií ako dôsledku tlmenia pulzu ekonomiky. Táto suma finančných prostriedkov však môže byť využitá oveľa efektívnejšie. Typickým domácim príkladom je rastúci počet chránených území a sprísňovanie režimu ich ochrany. Hľadať zmysel týchto opatrení je zbytočnou stratou času. Už dávnejšie patríme ku krajinám s najvyšším podielom chránených území na svete. Stupňovanie regulačných opatrení sa deje v čase, kedy zaznamenávame rapídny pokles produkcie emisií poškodzujúcich dotyčné územia. Toto opatrenie však predovšetkým výrazne sťažuje podmienky pôsobenia priemyslu a poľnohospodárstva, brzdí rozvoj agroturizmu a cestovného ruchu, čo núti postihnutých podnikateľov znižovať objem výroby a zamestnanosť. To vedie priamo k poklesu kvality života postihnutého obyvateľstva. Takéto opatrenia nevedú k očakávaným environmentálnym zlepšeniam, ale najmä k bujneniu korupcie štátnych úradníkov, ktorí majú právo udeľovať výnimky a povolenia. Svojimi dôsledkami sú zásahmi protiekologickými, pretože ohrozujú ekonomickú výkonnosť regiónov, ktorá je elementárnou podmienkou ochrany životného prostredia.

Centralisticky plánovaná ochrana území je typickým príkladom nesprávne stanovených priorít ochrany životného prostredia. Predstavuje neúnosnú a zbytočnú stratu financií: či už potenciálnych, vyplývajúcich z nezáujmu investorov o chránené regióny, alebo celkom konkrétnych, ktoré sú spojené s nákladmi na rozsiahle geodetické a kartografické práce, preznačenie hraníc a spracovanie nového programu starostlivosti. V reálnom odhade nejde o žiadnu malú sumu: sú to milióny (potenciálne miliardy) korún, ktoré sa síce považujú za vklad k zlepšeniu kvality nášho života, no v skutočnosti pôsobia celkom kontraproduktívne. K efektívnemu využitiu týchto prostriedkov a k záchrane tisícov ľudských životov by však viedla zmena priorít ich investovania. V zdravotníctve zakúpením moderných diagnostických a liečebných prístrojov, v polícii efektívnou ochranou obyvateľstva pred zločinom, alebo v školstve skvalitnením pedagogickej práce, ktorá vedie k mladých ľudí k zodpovednosti za vlastné konanie. Stanovenie priorít by malo byť neoddeliteľnou súčasťou zložitého politického rozhodovania. Jeho absenciou rastú podmienky pre vznik poloprávd o ochrane životného prostredia.

Slovenské prostredie

Pravde bližšou informáciou o slovenskom životnom prostredí je konštatovanie, že nemá globálny ekologický problém. Životné prostredie nedosahuje v žiadnej časti Slovenska taký stupeň poškodenia, ktorý by štatisticky významne vplýval na dĺžku a kvalitu života obyvateľstva. Takmer všetky serióznejšie problémy sú prevažne lokálneho charakteru a väčšina z nich pretrváva ako pozostatok komunistickej industriálnej éry. Ide najmä o kontamináciu pôd v okolí priemyselných podnikov, nevyhovujúcu kvalitu povrchových a podzemných vôd, znečistenie vzduchu v dôsledku kombinácie nevhodne umiestnených priemyselných zón v oblastiach s vysokou hustotou obyvateľstva. Najvýznamnejšie slovenské problémy spočívajú najmä vo vysokom podiele neodkanalizovaných obcí, pomerne nízkom počte obyvateľov napojených na verejnú vodovodnú sieť a veľkom počte nelegálnych, či neštandardných skládok odpadu. Tieto problémy vykazujú v štatistickom zhodnotení výrazné zaostávanie Slovenska za vyspelými krajinami sveta.

EMVO

Napriek naliehavosti zmieňovaných problémov je pozoruhodné, v akej nízkej miere nachádzajú svoj priestor v médiách. Súkromné médiá dlhodobo preferujú príťažlivejšie témy, predkladané najmä environmentálnymi mimovládnymi organizáciami (EMVO), pričom táto tendencia sa prejavuje po roku 1998 i vo verejno-právnych inštutúciách. Zdá sa, že cesta bičovania na „globálne“ témy (klimatické zmeny, jadrová energetika, konzumná spoločnosť, klčovanie lesov, globalizácia), ktoré sú väčšinou neopodstatnené a najmä zo slovenského hľadiska celkom nedôležité, ostáva naďalej schodnejším, i keď menej zodpovedným spôsobom získavania vplyvu a finančných príjmov zo strany EMVO. Faktom je, že veľká väčšina projektov predkladaných grantovým organizáciam na Slovensku obchádza závažné environmentálne problémy tým, že sa zameriava na menej konfliktné témy, akými sú ekovzdelávanie verejnosti či ochrana živočíšnych a rastlinných druhov, ktoré sa ocitnú v lokálnom ohrození výskytu (netreba pritom zabudnúť, že mnohé druhy sa vytrácajú alebo premiestňujú úplne prirodzeným, teda nie antopogénne ovplyvneným vývojom). Náhradou za reálne problémy je tak prezentácia tém, ktoré síce majú tendenciu vyzerať naliehavo a v rozsiahlych rozmeroch, sú však väčšinou obsahovo nejasné, vedecky nepodložené a vedené na nízkej argumentačnej úrovni. Samozrejme, nebolo by správne vyvyšovať štátom riadený výskum nad výsledky práce EMVO: ten je na rozdiel od EMVO pomalý, nepružný, často podlieha tendencii presadzovať kolosálne a menej moderné, čiže drahšie a neekologické riešenia, z ktorých majú prospech najmä silné ekonomické lobistické skupiny a skorumpovaní štátni úradníci. Váhu ich argumentom však dodáva oveľa vyšší stupeň zodpovednosti, ktorou sú jeho nositelia viazaní, čo je veľkou nevýhodou práve argumentácie zo strany EMVO. Týmto spôsobom sa EMVO ocitajú v pozícii dominantného zdroja nedôveryhodných informácií.

Pozoruhodným zistením je i ďalšia skutočnosť. V európskych pomeroch patríme ku krajinám s vysoko prírodným charakterom krajiny, veľmi nízkym podielom urbáneho obyvateľstva a zastavaných plôch a rozsiahlou ochranou environmentálne cenných území. Z týchto pozícií sme krajinou s nízkym stupňom environmentálneho ohrozenia. Napriek tomu sme v roku 1995 preukazovali vysoko nadpriemerný podiel pracovníkov v environmentálne orientovaných MVO v pomere ku všetkým zamestnancom v neziskovom sektore, v porovnaní s okolitými i vyspelými krajinami sveta.[6]

Vysoký podiel environmentálne orientovaných združení sa však neprejavuje ich adekvátnou participáciou na štrukurálnych fondoch Európskej únie. Slovensko je známe svojou neschopnosťou pripraviť kvalitné projekty cez agentúry SAPARD a ISPA, ako aj cez rámcové vedecké programy EÚ, kde patríme k najslabším čerpateľom prostriedkov.

Existujú i príklady pozitívneho vplyvu EMVO na ochranu životného prostredia. Tá je zameraná predovšetkým na ochranu ľudských práv v súvislosti s praktickými environmentálnymi problémami. Na kurze environmentálnej ekonómie a politiky v Nitre v roku 1997 uskutočnili profesori z americkej Cornell univesity prednášku na tému funkcie mimovládnych organizácií v ochrane životného prostredia. Vrcholom lekcie bola ukážka prieskumu o kvalite pitnej vody v konkrétnom americkom okrese, realizovaná miestnou mimovládnou organizáciou. Príťažlivé anketové brožúry boli distribuované priamo do schránok obyvateľstva, ich vyplnenie bolo vhodne motivované a výstupy z ankety sa stali podkladom pre vznik politického nátlaku, vedúceho k zlepšeniu kvality vôd na cielenom území. Takáto spolupráca s občanmi pri riešení ich problémov patrí u nás naďalej skôr k okrajovým aktivitám EMVO. Z činností, ktoré túto bariéru sporadicky prelamujú, možno vyzdvihnúť aktivity na poli ochrany ľudských práv realizované Centrom pre podporu miestneho aktivizmu, alebo úsilie o dodržiavanie zákona o odpadoch zo strany Dubnickej environmentálnej skupiny. Oba prípady sa spájajú s advokátskou kanceláriou (prvého slovenského ombudsmana? – prosím doplniť) J.Hrubalu.

Voľba informácií

Pravdivosť zverejňovaných informácií a snaha o dôslednosť ich interpretácie ostáva výraznou slabinou médií i po dvanástich rokoch transformácie Slovenska na otvorenú spoločnosť. Čiastočnou príčinou tohoto stavu je obmedzený počet ľudských zdrojov, schopných hodnotiť a realizovať reformu jednotlivých odvetví slovenského hospodárstva. Situáciu negatívne ovplyvňuje aj skutočnosť, že v environmentálnej výchove na školách prevládajú socialistické koncepcie ochrany životného prostredia, ktoré obhajujú centralistické princípy v environmentálnom manažmente a povyšujú ochranu životného prostredia na akýsi „nadodvetvový“ spoločenský problém. Filozofické podhubie týchto pricípov sa opiera o široké spektrum téz, ktoré vtláčajú verejnosti presvedčenie o potrebe vytvorenia „nového človeka“, teda spoločnosti, ktorá žije v utopickej harmónii s prírodou a ktorá netúži zasahovať do prírodného prostredia.

Ilúzie o nastolení dokonalých spoločností boli tragickým experimentom dvadsiateho storočia. Cenou za dnešnú slobodu musí byť nepretržitá ostražitosť pred všetkými informáciami, ktoré majú charakter lží, poloprávd a falošných interpretácií.

[1] Chmelár, E.: Rozprava o zjednotení ľudstva. ChangeNet, 17.12.2001. http://www.changenet.sk/spravy/print.asp?smid=4993&mid=29
[2] Kravčík, M.: Voda pre tretie tisícročie. MVO Ľudia a voda, 2000.
[3] Kazda, R.: Neubližujme vode ani rozumu. Domino Fórum, 3.8.2000.
[4] Huba, M.: Čo môže Slovensko ponúknuť Európskej únii? Changenet, 28.05.2001.
[5] Eiras, A. – Schaefer, B.: Trade: The best way to protect the environment. The Heritage Foundation Backrounder, 1480, 27.09.2001
[6] Kol. aut.: Čítanka pre pokročilé neziskové organizácie. Príloha 5, s.283. Centrum prevencie a riešenia konfliktov, 2000.

Vyšlo v mesačníku OS, č. 10/2002

Domino Fórum, 3.10.2002: Ako za starých čias

Poľnohospodárstvo a ochrana životného prostredia patria k odvekým ideovým konkurentom. Vývoj koaličných rozhovorov však naznačuje, že najbližšie štyri roky môže oba rezorty spájať spoločný fenomén: minister za Stranu maďarskej koalície.

Od prvých demokratických volieb uplynulo vyše dvanásť rokov, z toho vyše desať rokov rezort poľnohospodárstva viedli ministri strán s výrazne socialistickou a protireformnou politikou (HZDS, SDĽ). Dnes je teda presiaknutý korupciou a plytvaním verejnými financiami. Princípy udeľovania dotácií umožňujú rast klientelizmu a mafistických prepojení na bezpečný a ťažko kontrolovateľný zdroj príjmov zo štátnej pokladnice. Hoci súkromne hospodáriaci roľníci sú najefektívnejšou formou hospodárenia, pretrváva ich diskriminácia v prospech krachujúcich družstiev a obchodných spoločností. Podiel pôdy obhospodarovanej roľníkmi je najnižší spomedzi krajín V4 a neochota riešiť nevyjasnené vlastnícke vzťahy k pôde nedáva vyhliadky na zlepšenie. Poľnohospodárstvo je stratové a spotrebiteľ trpí.

Už pred parlamentnými voľbami bolo zjavné, že o rezort pôdohospodárstva prejavovali záujem iba Ficov Smer a SMK. Neúspech Smeru možno vnímať ako skvelú príležitosť očistiť rezort. Je tu šanca uskutočniť dekomunizáciu pôdohospodárskej politiky. SMK však nie je klasickou pravicovou stranou. Navyše – môžeme len ťažko očakávať, že podunajské družstvá, zvyknuté na pravidelný prísun dotácií, by zásadnú zmenu politiky zo strany SMK privítali.

Pokiaľ ide o ministerstvo životného prostredia, Slovensko nie je schopné začať pochybovať o zmysle rezortu. V hodnotení všetkých porevolučných vlád sa mu ušlo najmenej kritiky a jednotná ideová línia pretrváva bez ohľadu na stranu, ktorej ministerstvo pripadne. Trendom všetkých ministrov bolo vyhlasovanie nových a zvyšovanie ochrany starých chránených území. Očakávať možno i ďalšie zvyšovanie tlaku na výdavky zo štátneho rozpočtu, preferovanie marginálnych tém na úkor hospodárskeho rozvoja regiónov, ale i množstvo etatistických návrhov.

Zdá sa, že neočakávané víťazstvo slovenskej pravice viedlo k zbytočne prehnaným ováciám. V prípade poľnohospodárstva a životného prostredia bude dôvodom na oslavu čokoľvek nad stagnáciou.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 40/2002 (3.10.2002)

Domino Fórum, 2.8.2002: Vodné otázky

Otázka leta je vždy rovnaká: čo so zdĺhavou uhorkovou sezónou? Parlament nezasadá, vláda nemá čo riešiť a prezident nikoho nezaujíma. Zdá sa, že v blížiacich sa voľbách nejde takmer o nič a iracký vrah sedí priďaleko. Jednoducho – nuda. Aspoň že začalo pršať, nie?

Národ usadá k televízii a sle- duje reportáže z povodní, ktoré sa v niekoľkominútových intervaloch rinú z obrazoviek. Je to ako mexická mydlová opera: zápletka, zdĺhavý a únavný priebeh, zopár nešťastí vo vedľajších úlohách a finále so šťastným koncom. Občas myseľ pochybí a pokúša sa prísť na kĺb príťažlivosti tej frašky. Práve vtedy však prichádza Danny, ten pravý „hoch“, ktorý bol v pravej chvíli na pravom mieste a všetko videl „na vlastní oči“. On je spasiteľ, ktorý nás opäť vtiahne do deja.

Život bez Dannyho

Nie je nijakou novinkou, že leto v našich končinách sprevádzajú povodne. V serióznych vedeckých kruhoch nikto nepochybuje o tom, že povodne sú štandardným prejavom nevyspytateľných klimatických procesov, pričom vplyv človeka na ich tvorbu je vo väčšine prípadov takmer bezvýznamný. Povodeň vzniká v dôsledku veľmi zložitých prírodných mechanizmov, a my dodnes nie sme schopní predpovedať ani jej výskyt, ani priebeh v dostatočnom predstihu a presnosti.

Možnosti protipovodňovej ochrany sú tiež obmedzené. Nie preto, že by človek nebol schopný zabezpečiť stopercentnú ochranu pred prívalovými vodami (pravdivejšie tvrdenie by hovorilo o „vysokom potenciáli protipovodňovej ochrany“). Problém dokonalej ochrany pred záplavami spočíva v obrovskej nákladovosti takýchto opatrení. V prípade Slovenska je prekážkou i neochota zaviesť decentralizovaný systém vodnej správy, ktorý by zabezpečil presadzovanie efektívnych a nevyhnutných opatrení (napríklad návratom k vodným družstvám, ktoré boli efektívnym manažmentom protipovodňovej ochrany v prvej polovici minulého storočia). Aktuálne správy o vodohospodárskej „pýche Slovenska“, v ktorej sa rozkradlo niekoľko stoviek miliónov korún, by však nemali viesť k odsudzovaniu zámeru človeka chrániť sa pred povodňami. A najmä, nemali by smerovať k popieraniu racionálnych poznatkov na úkor lacných púťových vízií.

Vizionári

Tak, ako huby rastú po daždi, objavujú sa po povodni falošní vizionári. Hrdinami minulého týždňa sa stali environmentálni bojovníci. Jeden ekoaktivista okupoval slovenské médiá s vlastným výkladom situácie. Na chvíľu sa zdalo, že prichádza deus ex machina, čo všetko vyrieši. On jediný predpovedal vznik minulotýždňovej povodne už dávno, on jediný pozná aj skutočnú príčinu zvyšujúcich sa frekvencií povodní. Tým škodcom má byť sám človek, ktorý výstavbou hypermarketov vysúša krajinu, ktorú následne zalievajú povodne. Argumentácii chýba logika, stačilo by sa spýtať ktoréhokoľvek hydrológa, aby sme sa dozvedeli, že prezentácia takýchto nezmyslov vedie k iracionálnym záverom, na Slovensku však tento typ „diskusie“ zaberá.

Povodňový ošiaľ opäť obišiel racionalitu. Médiá lákali svojich konzumentov na každý centimeter, o ktorý stúpla hladina vody. Príliš voľne sa operovalo s pojmom „tisícročná voda“, hoci ten neznamená nič viac než modelovanú hodnotu prietoku, vypočítanú na základe meraní v jednom profile a za pomerne krátke obdobie. Z hľadiska štatistických pozorovaní sa nič povšimnutiahodné nestalo, pretože podobný vývoj bol vzhľadom na rozsah predchádzajúcich zrážok štandardný. Ani úmrtia a hospodárske škody neprevýšili mnoho iných tragických udalostí tých istých dní. Vôbec preto neprekvapila pokojná reakcia odborníkov v krízovom štábe, ale ani odpovede obyvateľov Devína, zvyknutých aj na horšie vodné pohromy.

Povodňovú tragédiu nespôsobil človek – a to je zrejme jediná príčina jej obľúbenosti. Prírodné katastrofy ponúkajú ľahkú dávku súcitu za dobrú cenu, čo sa nedá povedať o utrpeniach, spôsobených tyraniou človeka. Je zjavné, že správy o tisícoch ľudí zavraždených totalitnými vládcami (napríklad o severokórejskom strážcovi, ktorý pred zástupom väzňov ubil kladivom k smrti nevinného človeka), zrazu neboli natoľko zaujímavé…

Hľadanie pravdy

Povodňová pohroma by v tejto civilizácii nemala byť dôvodom na vytlačenie dôležitejších správ. Hmotné statky, nech už boli akokoľvek zničené, nemôžu prehlušiť bolesť z krádeží a klamstiev, ktoré sú prejavom vážnych ľudských zlyhaní. Aj keď je hľadanie pravdy o povodniach ťažké, jedno je celkom isté – nemôžu ju prezentovať tí, ktorí majú priamy prospech zo štátnych objednávok, ani tí, ktorí bez akejkoľvek zodpovednosti hlásajú teórie, aké prakticky realizuje len štát ešte socialistickejší, než si vieme predstaviť (odhliadnuc od toho, že sú často v rozpore s prírodnými zákonmi). Ak sa toto nestane, nedozvieme sa, že ochrana Slovenska pred povodňami je na dobrej úrovni, aj keď s neduhmi socialistickej neefektívnosti a finančnej poddimenzovanosti.

Voda opadne a vráti sa predvolebný stres. Už čoskoro zistíme, že problémy vodného hospodárstva, ktoré povodeň otvorila, nepovažuje za dôležité takmer nikto. Možno budúce leto, ak zase naprší…

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 34/2002 (2.8.2002)

Domino Fórum, 1.8.2002:Lesy a povodne

Letné intenzívne dažde spôsobujú na Slovensku každý rok škody obrovských rozmerov. Vývoj klímy v našej oblasti naznačuje, že ich rozsah bude naďalej rásť. Po každej povodňovej katastrofe sa téma stáva mediálnym hitom a v honbe za senzáciami sa zverejňujú i tie najbizarnejšie teórie. Ako je to však v skutočnosti?

História výskumu vplyvu lesa na povodne nie je veľmi sta- rá. Výskumné projekty zamerané na túto oblasť sú zvyčajne priestorovo rozsiahle a veľmi nákladné. Je tiež dôležité uvedomiť si, že drevo bolo po tisícročia životne dôležitou stavebnou surovinou a o environmentálnych dôsledkoch ťažby sa preto vôbec neuvažova- lo.

Trocha histórie

Zmienky o tom, že lesy vyrovnávajú teplotu ovzdušia a v hornatých krajoch bránia vzniku povodní, sa v širšom meradle objavujú v lesníckych publikáciách z 18. storočia. Napriek už vtedy známemu postoju odborníkov o škodlivosti následkov odlesňovania sa prvé rozsiahle zalesňovanie predtým odlesnených horských oblastí uskutočnilo až po katastrofálnych povodniach, ktoré sa vyskytli vo Francúzsku v čiastkových povodiach Rhôny v roku 1856 a v rakúskych Alpách v rokoch 1868 a 1882. Podľa písomných správ povodne v oblasti Savojských Álp spôsobili masovú emigráciu obyvateľstva do Alžírska a Tunisu. Povodňové katastrofy podnietili prijatie francúzskeho zákona o znovuzalesnení horských pôd (1856) a rakúskeho zákona o neškodnom odvádzaní horských vôd (1884), ktorý bol právnym podkladom pre vznik služby zahrádzania bystrín. Tá sa potom zriadila aj v českých krajoch a po vzniku ČSR aj na Slovensku. Výborné výsledky, ktoré krátko po prijatí zákonov dosiahli vo Francúzsku a Rakúsku, zapríčinili, že zahrádzanie bystrín sa stalo novým remeslom lesných technikov, ktorí boli priekopníkmi techniky a kultúry v odľahlých a ťažko prístupných oblastiach.

Už v začiatkoch zahrádzania bystrín platila zásada komplexnosti úpravy koryta toku i povodia. Prednostne sa zalesňovali spustnuté, predtým odlesnené plochy a pestovali lesné porasty tak, aby boli hydricky (teda z hľadiska pohybu vody) maximálne účinné. Súčasne sa skúmal vplyv lesov na vytváranie povodňových vĺn v malých horských povodiach, kde majú začiatok aj katastrofálne povodne na veľkých tokoch.

Jeden z prvých serióznych výskumov hydrológie lesa (teda zákonitostí časového a priestorového rozdelenia a obehu vody v lesnom ekosystéme) sa uskutočnil na moravskej strane Javorníkov. V roku 1929 tam docent Válek začal skúmať odtok z dvoch malých povodí: jedno bolo úplne zalesnené, druhé bez lesov. Zistil, že v rokoch 1929 – 1950 sa vyskytli situácie, keď odtok tzv. storočnej vody (so štatistickou periodicitou výskytu raz za 100 rokov) v bezlesom povodí bol približne trojnásobne väčší než odtok v zalesnenom povodí, čiže les v porovnaní s bezlesím znížil objem kulminačného (najvyššieho) prietoku približne na jednu tretinu. Podobné rozdiely boli zaznamenané aj pri malých prietokoch počas teplého a suchého ročného obdobia. Rozdiely medzi zvýšenými prietokmi v skúmaných povodiach však neboli konštantné, často sa menili a nepreukazovali priamoúmernú závislosť. Aj výsledky súčasného výskumu v biosférickej rezervácii Poľana potvrdili, že vo vysokých polohách, kde sa na zvýšenom odtoku vody podieľajú nielen vertikálne zrážky, ale i výdatné usadené zrážky na vegetačných orgánoch lesnej vegetácie počas nízkej oblačnosti, môže byť odtok vody zo zalesneného povodia výnimočne dokonca väčší než z bezlesého. Z doterajších výsledkov výskumu v rôznych prírodných podmienkach na celej Zemi môžeme zhrnúť:

1. Vegetačný kryt (v tomto prípade les) je významným, nie však jediným prvkom ovplyvňujúcim priebeh odtoku. Ďalšími dôležitými činiteľmi sú kvalita geologického podložia a pôdy, klíma, nadmorská výška, aktuálny stav nasýtenia pôdy vodou, sklonitosť svahov a tak ďalej.

2. Kombinácia a intenzita vplyvu jednotlivých činiteľov odtoku môžu priebeh povodne oslabiť, ale i zvýrazniť. Les preto nie je vždy pozitívnym prvkom protipovodňovej ochrany.

Ako to funguje

V porovnaní s inými vegetačnými krytmi má les väčšie možnosti pre zadržanie vody. Vieme, že najvýznamnejším prvkom tvorby povodne v malých povodiach je povrchový odtok, prostredníctvom ktorého sa do vodného toku dostáva veľký objem zrážok za krátky čas. Aby povrchový odtok nevznikal, je dôležité, aby intenzita dažďa vsakujúceho do pôdy bola nižšia ako zadržiavacia schopnosť pôdy. Lesné prostredie takúto funkciu plní: tlmí intenzitu vsakujúcich zrážok, pretože ich prerozdeľuje v priestore a čase. Tým obmedzuje vznik povrchového odtoku.

Predstavme si naklonenú sklenenú tabuľu, na ktorú vylejeme v krátkom čase vodu, ktorá by vo vodorovnej polohe vytvorila hladinu vysokú 100 mm. Je jasné, že v tejto polohe by všetok objem vody vo veľmi krátkom čase odtiekol po povrchu. Podobnou „tabuľou“ sú i zalesnené svahy v malom povodí. S tým rozdielom, že povrch takejto tabule je pórovitý ako špongia a na jej povrchu sa nachádza množstvo prekážok. Ak na takýto povrch vylejeme rovnaký objem vody, nastane celkom iná situácia. V našich prírodných podmienkach zachytí nadzemná časť dospelého lesa približne 3 mm dažďovej vody, nerovnosti pôdneho povrchu asi 17 mm a lesná pôda podľa jej fyzikálnych vlastností a stavu nasýtenia vodou okolo 40 mm; spolu približne 60 mm. Ak sa teda vyskytne extrémny dážď v krátkom časovom intervale s výdatnosťou napríklad 100 mm, po povrchu odtečie zo zalesnenej časti povodia len rozdiel medzi výškou dažďa a momentálnou retenčnou (zadržiavacou) kapacitou lesného ekosystému, čiže približne 40 % vody. Retenčná kapacita lesa je vždy väčšia ako retenčná kapacita nezalesnenej časti povodia. V prípade ničivej povodne na toku Malá Svinka v roku 1998, ktorú podmienila prietrž mračien so zrážkou presahujúcou 100 mm, zadržali lesné porasty v hornej časti povodia približne 68 mm vody, kým lúky a pasienky len 46 mm vody, čiže približne 67 % z množstva vody zadržaného lesom. Výrazne horšiu schopnosť zadržiavania vody má však najmä orná pôda v období bez vegetačného porastu.

Pôda je nádrž, ktorá môže zadržať potenciálne vysoký objem vody. Tento objem je omnoho väčší než aktuálny stav a môže dosahovať aj 400 mm vody. V našich prírodných podmienkach je však pôda stále čiastočne nasýtená vodou, takže priestor na jej „doplnenie“ je oveľa menší. Ak sa pôda úplne nasýti, dažďová voda odteká po jej povrchu a vzniká najnebezpečnejší odtok pre tvorbu povodne.

Holoruby

Na tlmení povodňového prietoku v zalesnenom povodí sa najviac podieľa vrchná humusová vrstva pôdy, ktorá výrazne prevyšuje intenzitu vsaku do poľnohospodárskej pôdy. Vysokú intenzitu vsaku si lesná pôda ponecháva aj po odstránení lesného porastu, takže ak sa odlesnená plocha včas zalesní, jej hydrická účinnosť sa takmer nenaruší. Kritika holorubov je preto celkom neopodstatnená. Aj lesníci ich pokladajú za škodlivé, nielen z hydrologického, ale tiež z produkčného hľadiska. Navyše súčasná legislatíva ich pripúšťa len vo veľmi obmedzenom rozsahu a po splnení mimoriadne prísnych podmienok. Ak by voda odplavila vrchnú humusovú vrstvu, znížil by sa i produkčný potenciál lesného ekosystému. Trvalá produkcia dreva je však aj v záujme všetkých lesohospodárov. Holorubná ťažba patrí preto medzi najprekrútenejšie mýty o príčinách vzniku povodní.

Potreba holorubu môže vzniknúť aj počas katastrofálnych meteorologických udalostí, ako sú vetrové a snehové polomy. Jeho spracovanie a následné zalesnenie si vyžaduje nielen veľké finančné náklady, ale i dlhé obdobie, počas ktorého sa môže znížiť ochranný účinok lesnej pôdy proti povodniam. Po jej opätovnom zalesnení sa však pôda regeneruje pomerne rýchlo.

Zahrádzanie bystrín

Na Slovensku je 40 % územia pokrytého lesom. V malých povodiach, ktoré sú najrizikovejším priestorom pre vznik katastrofálnych povodní, presahuje lesný kryt väčšinou 70 – 80 % územia. Jednoduchým a najúčinnejším spôsobom protipovodňovej ochrany takýchto území je zahrádzanie bystrín. Je to šikovné riešenie: ak celý objem dažďa nemôže byť zadržaný na mieste jeho dopadu, jeho zvyšok zastaví malá priehrada. Úprava a prehradenie koryta spôsobí, že vznikne dostatočne veľký retenčný priestor, ktorý bezpečne zadrží a odvedie zvýšený prietok. Voda tak nevystúpi z brehov a nezapríčiní povodňové škody v okolí toku, najmä ak je okolie osídlené.

Organizovaná služba zahrádzania bystrín vznikla na Slovensku v roku 1923. Už v roku 1925 boli vypracované viaceré projekty a v roku 1927 sa realizovala prvá komplexná úprava bystriny Jelenec vo Veľkej Fatre, ktorá doteraz plní svoj účel. Vzhľadom na vtedajší ekonomický potenciál krajiny, obťažnosť prác a technické možnosti môžeme pokladať toto dielo za unikátne. Podľa archívnych materiálov sa na Slovensku v rokoch 1924 až 1938 realizovalo 123 projektov úprav bystrinných tokov so stavebným nákladom 30 mil. Kč. Podobne intenzívne sa projekty realizovali v druhej polovici 20. storočia. V prvej polovici deväťdesiatych rokov však nastal výrazný pokles investícií a v súčasnosti už panuje hlboký útlm. Prostriedky sa dnes totiž poskytujú najmä na odstraňovanie povodňových škôd, čo je neskoré a predražené riešenie. Na území Slovenska je približne 720 km upravených bystrinných potokov a niekoľko stoviek bystrinných prehrádzok, tie však starnú a vyžadujú si rekonštrukciu. Paradoxné je, že napriek rastúcemu nebezpečenstvu ničivých povodní na malých horských tokoch a tiež množstvu zbytočne použitých financií, ktoré sa v pôdohospodárstve stráca, na ochranu pred povodňami zostáva čoraz menej finančných prostriedkov. Oživenie zahrádzania bystrín by pritom znamenalo posun nielen v predchádzaní povodňovým katastrofám, ale prinieslo by aj predpoklady na zvýšenie zamestnanosti v horských, ekonomicky slabých regiónoch.

Bez zásahu nie

Mestské obyvateľstvo zvyčajne častejšie podlieha environmentálnym mýtom. Obľubuje predstavu nedotknutej krajiny bez komínov, diaľnic, elektrických drôtov a fádnych upravených tokov, tvár panenskej krajiny, ktorá je opakom rozrušených a hektických sídiel. Vidiecki obyvatelia vedia, že ak takéto miesta existujú, ľudia v nich zvyčajne nedokážu žiť. Tam, kde život nesprevádzajú riešenia moderného sveta, bojujú ľudia s jeho každodenným ohrozením: chudobou, chorobami, zdevastovanou prírodou a hrozbou smrti pri náhlych živelných katastrofách.

Slovensko je jednou z najlesnatejších krajín sveta a možnosti ďalšieho zvyšovania výmery lesa sú v nej značne obmedzené. Zalesňovanie krajiny, ktoré je obľúbenou predstavou riešenia protipovodňovej ochrany zo strany niektorých mimovládnych organizácií, je preto mylným a veľmi naivným postojom. A „návrat k prírode“ v tom zmysle, že treba opustiť prirodzenú ľudskú obranu voči nevyspytateľnej prírode, je ideou priam nebezpečnou.

Kam teda z bludiska otázok? Dobrým riešením protipovodňovej ochrany je kombinácia lacných a efektívnych technických prvkov so zabezpečenou pružnou starostlivosťou o krajinu.

Nástrojmi takejto politiky sú princípy decentralizácie a subsidiarity, ktoré vedú k zvyšovaniu zodpovednosti užívateľov za spravovaný majetok a záujmu verejnosti o ochranu vlastných životov.

Július Valtýni, Radovan Kazda

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 31/2002 (1.8.2002)