25 apríla 2007

Hospodárske noviny, 25.4.2007:
Spor o ochranu (aj Tatier)

Environmentálni občianski aktivisti vedú zápas o presadenie platných zákonov o ochrane prírody, ktorým chcú zastaviť ťažbu dreva v Tichej a Kôprovej doline vo Vysokých Tatrách. Tatranský národný park (TANAP) dozaista patrí medzi environmentálne najvzácnejšie územia na Slovensku. Ako je teda možné, že práve tu dochádza k sporom medzi konvenčným hospodárením a ochranou prírody? Zdá sa, že úsilie aktivistov poukazuje najmä na dlhotrvajúci problém charakteru ochrany prírody na Slovensku.

Ten konflikt sa odohráva vo viacerých rovinách. Prvá vyplýva z faktu, že hospodárenie vo väčšine lesov TANAP-u robí príspevková organizácia ministerstva pôdohospodárstva, Štátne lesy TANAP-u.Teda firma, ktorej prirodzenou úlohou je hospodárska činnosť (v roku 2005 bolii tržby zo zhodnotenia produkcie a služieb až 96 % z jej príjmov). V ochrane prírody však na rovnakom území pôsobia orgány a organizácie spadajúce do kompetencie ministerstva životného prostredia, čo vytvára chaos a konflikty, ktoré sú typické pre pôsobenie vlády v týchto oblastiach. Vláda totiž nedokáže efektívne zhodnocovať zdroje, čo sa v tomto prípade prejavuje najmä jej neschopnosťou posúdiť vzácnosť jednotlivých zdrojov na tomto území.

Druhý problém spočíva v tom, že po postupnom schválení navrhovaných chránených vtáčích území v rámci sústavy NATURA 2000 bude vláda na viac ako tretine územia Slovenska zakazovať a podmienečne zakazovať vlastníkom viaceré činnosti, ktoré patria k bežnej hospodárskej praxi v lese. Podielom chránených území sa Slovensko dostane na špičku krajín sveta, pričom drvivá väčšina týchto území sa bude nachádzať práve v lesoch. Slovenská vláda tak „nakúpila“ územia, v ktorých má vlastníkom vyplácať náhrady za obmedzenia hospodárenia, tieto náhrady však nevypláca v dostatočnej miere, ale ani výške, pretože výpočet náhrad nezohľadňuje (a v istej miere ani nemôže zohľadňovať) všetky ujmy, ktoré týmito zákazmi vláda vlastníkovi spôsobí.

Čo robiť? Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika spracoval komplexný návrh stratégie reformy lesného hospodárstva. Prvým krokom je prehodnotenie celej sústavy chránených území na základe ekonomicky a environmentálne korektných kritérií, čo by malo viesť k zrušeniu sprísneného režimu na podstatnej časti územia Slovenska. Ak sa preukáže, že časť Vysokých Tatier by aj po tomto prehodnotení mala spadať do režimu určitej ochrany, potom je potrebné podriadiť správu územia tomuto zámeru.

Ak nehovoríme o progresívnych, teda ťažko presaditeľných riešeniach (vedúcich napríklad k vzniku súkromných parkov), potom vláde ostáva povinnosť zotrvať v úlohe ochrancu prírody i formou vlastníckeho a správcovského vzťahu k daným územiam. V tom prípade však vláda musí ostať rozhodným správcom najvzácnejších území, ktoré po prehodnotení zostanú, so všetkými náležitosťami. To znamená, že vzácne územia spravované štátom (netýka sa to len Štátnych lesov TANAP-u, ale najmä najväčšieho správcu lesov na Slovensku, štátneho podniku Lesy SR) by mali byť spod tejto správy vyňaté a prevedené do správy organizácie zodpovednej za ochranu vzácnych území.

Toto riešenie prinajmenšom vytvorí optimálne podmienky pre štátnu ochranu prírody. Aspoň konečne zistíme, či je štát na ochranu prírody vôbec spôsobilý.



Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 25.4.2007

Zahraničná politika, 1/2007:
Je globálne otepľovanie hrozbou?

„Sme presvedčení, že kanadská verejnosť a vláda potrebuje a zaslúži si počuť celý príbeh týkajúci sa tohto zložitého problému. Bolo to len pred tridsiatimi rokmi, keď nám mnohí dnešní panikári okolo globálneho otepľovania tvrdili, že sa svet nachádza uprostred katastrofy globálneho ochladzovania. ... Pozorované dôkazy nepodporujú výstupy dnešných počítačových klimatických modelov, takže je len malý dôvod veriť ich predpovediam. ... Veľká časť z miliárd dolárov vyhradených pre implementáciu Kjótskeho protokolu v Kanade bude premrhaných bez náležitého odhadu súčasného vývoja v klimatickej vede.“

Nejasný problém

Tieto vety adresovali v apríli minulého roku v otvorenom liste kanadskému predsedovi vlády Stephenovi Harperovi šesťdesiati renomovaní vedci v oblasti klimatológie a príbuzných vied. V predchádzajúcom desaťročí sa viackrát opakovane objavovala snaha časti vedeckej obce upozorniť na neopodstatnenosť opatrení, ktoré vlády uskutočňovali v záujme prevencie pred dopadmi globálneho otepľovania (či už išlo o Heidelbergskú výzvu v roku 1992, Lipskú deklaráciu v roku 1995 alebo Oregonskú petíciu v roku 1998). Väčšinový prúd, nazývaný v amerických médiách ako „alarmisti globálneho otepľovania“ sa pri dnešnom hodnotení týchto snáh obmedzuje najmä na konštatovanie, že v tom období nebol ešte dostatok jasných vedeckých dôkazov o vplyve človeka na globálne otepľovanie. Významná časť tých, ktorí presadzujú okamžité preventívne opatrenia vlád, však smeruje kritiku týchto vedcov na spochybňovanie ich odbornosti, poukazovanie na ich viac-menej stabilné zloženie, napádanie ich (súkromných) zdrojov príjmu alebo nízkej početnosti voči väčšinovému hlavnému prúdu. Greenpeace sa na svojej stránke www.exxonsecrets.org venuje výpočtu vedcov z nezávislých amerických think-tankov, ktorých činnosť sponzoruje veľká energetická spoločnosť ExxonMobile. Paradoxné pritom je, že najväčším iniciátorom a podporovateľom vedeckých výstupov v oblasti vplyvu ľudskej činnosti na zmeny klímy nie sú súkromné spoločnosti, ale vlády a medzinárodné spoločenstvá. Náchylnosť vládou platených vedcov na „naťahovanie témy“ je navyše prítomný a celkom zrozumiteľný jav, ktorý je mnohokrát viac záležitosťou „vnútorného nastavenia“ vedcov, než ich vedomého zámeru. Zmeny klímy patria medzi pravidelne najviac podporované témy rámcových výskumných programov Európskej únie. Už od roku 1988 podporujú takýto výskum i dve medzivládne organizácie, OSN a Svetová meteorologická organizácia (WMO), vo svojom spoločnom projekte Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC).

Februárová dlho očakávaná správa IPCC určená politikom konštatuje, že pravdepodobnosť ľudského príspevku na trend rastu teplých dní je viac ako 66 percent. Ruský vedec Khabibulo Absudamatov je naopak presvedčený o tom, že otepľovanie atmosféry je spôsobené len prirodzenou radiáciou Slnka. Iní ruskí vedci, Vladimír Baškircev a Galina Mašničová z Institute of Solar-Terrestrial Physics, sa stavili o 10 tisíc dolárov s britským klimatickým expertom Jamesom Annanom o to, že o desať rokov sa bude Zem ochladzovať.
Ak teda nechceme skĺznuť k demagogickému znevažovaniu oponentov a uznáme, že existuje významná časť skeptickej odbornej obce s nespochybniteľným vedeckým renomé, ako potom majú vlády nájsť pravdu v hrozbe globálneho otepľovania?

Neuvážený preventívny princíp

Prioritou vlád slobodných spoločností je ochrana života a majetku občanov. V záujme týchto cieľov vlády uskutočňujú množstvo preventívnych opatrení, ktoré predstavujú zásah do slobody človeka. Každé pôsobenie všeobecnej vlády – akokoľvek prospešné môže byť v ochrane a presadzovaní práv občanov – však v porovnaní s pôsobením súkromného sektora nesie priamo vo svojej „genetickej výbave“ vysoké riziko korupcie, mrhania verejnými výdavkami, často zbytočného násilia voči ľuďom a spomaľovania ekonomického rastu, čo je vážnou brzdou vo zvyšovaní kvality života ľudí. To je príliš veľa negatívnych javov na to, aby vlády mohli legitimizovať preventívne (násilné) opatrenia bez preukázateľných dôvodov pre ich uplatnenie.

Napriek tomu tieto tendencie vlád existujú a často sa prejavujú práve v oblasti životného prostredia. Konferencia v Rio de Janeiro v roku 1992 (známa ako „Summit Zeme“), ktorá viedla v roku 1997 k uzavretiu Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy, deklarovala potrebu uplatňovania preventívneho princípu v ochrane životného prostredia i bez preukázateľných dôvodov: „V záujme ochrany životného prostredia bude preventívny princíp široko uplatnený štátmi podľa ich možností. Tam, kde existuje hrozba vážnych a nezvratných škôd, nedostatok vedeckej istoty nebude príčinou pre odloženie efektívnych opatrení pre zabránenie environmentálnej degradácie.“ (Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, 1992).

Keďže každé opatrenie vlády v akejkoľvek oblasti je vo svojej podstate uplatnením preventívneho princípu, nie je možné súhlasiť s tým, aby sa uskutočňovalo bez jasnej opodstatnenosti. Prenesenie tejto definície do iných oblastí pôsobenia vlád by mohlo spôsobiť vážne obmedzenia prirodzených slobôd človeka, v podmienkach totalitných režimov i najťažšie zločiny proti ľudskosti (spomeňme si na „vedecké“ poznatky eugeniky).

Pochybná hrozba

Pre zásadné odmietnutie Kjótskeho protokolu a ním spôsobených vládnych opatrení v podobe obchodovania s kvótami skleníkových plynov by mohlo postačovať zistenie, že miera ľudského vplyvu na klimatické zmeny je vedecky nejasná a celý proces súčasných vládnych zásahov vychádza z nekorektného uplatnenia preventívnych opatrení. Existuje však ešte dôležitejší dôvod, pre ktorý by mali vlády vycúvať z „riešenia“ klimatických zmien: globálne otepľovanie totiž neohrozuje život ani zdravie ľudí. Nie je preto hrozbou, pre ktorú by mali vlády zrozumiteľný dôvod uplatňovať svoje prirodzené kompetencie a nevyhnutnú mieru násilných obmedzení ľudského jednania.

Globálne otepľovanie totiž nie je hrozbou katastrofickej zmeny, ktorá môže nastať náhle. Je to pozvoľná zmena klímy, ktorá je sprevádzaná najmä otepľovaním vzduchu a rozkolísaním intenzity zrážok, takže nepredstavuje dôvod pre vládne opatrenia pred katastrofou. Mnohí alarmisti globálneho otepľovania odmietajú ekonomické nahliadanie na tento problém poukazovaním na „neviazanosť“ ekonomiky na morálku. To je však len mýtus, ktorému, žiaľ, politické elity často podliehajú. Ak považujeme hodnotové princípy ochrany života a zdravia ľudí za najdôležitejšie východiská rozhodovania vlád, ekonomická veda poskytuje dôkazy, že neangažovanosť vlád v probléme globálneho otepľovania je (resp. by bola) najlepším riešením.

Klimatické zmeny dozaista povedú k zmene preferencií vo výdavkoch ľudí, keďže v niektorých klimatických pásmach vzrastie napríklad cena vody alebo sa zvýšia výdavky na klimatizáciu, či ošatenie (na iných územiach naopak). Tie by však nemali byť veľmi odlišné od tých, ktoré spôsobili iné (ba dokonca oveľa rýchlejšie a neočakávané) zmeny, akými boli napríklad „vpád“ internetu a mobilnej komunikácie pred pár rokmi. Ani vládne ekonomické štúdie napokon nepopierajú, že dopady zmien klímy na kvalitu života človeka budú v mnohých klimatických oblastiach a odvetviach podnikania pozitívne. Odhady ekonómov sa však výrazne líšia v globálnom hodnotení dopadov. Sternova správa o ekonómii klimatickej zmeny, vypracovaná minulý rok na objednávku britskej vlády, predpokladá pokles globálneho hrubého domáceho produktu o 5 až 20 percent ročne. Vzápätí po zverejnení však bola podrobená nekompromisnej kritike v štúdii kolektívu vedcov „The Stern Review: A Dual Critique“ publikovanej v časopise World Economics.
Zástancovia vládnych opatrení voči produkcii skleníkových plynov tak svoju pozornosť upierajú najmä na suché klimatické oblasti, kde podľa nich hrozí hladomor a „vojna o vodu“. Známa „tajná“ správa Pentagonu z roku 2004 konštatuje, že „prístup k vode sa stane bojiskom“. Táto téza otvára zásadný principiálny konflikt. Vychádza totiž z konceptu negatívnych externalít, teda nezapočítaných „spoločenských nákladov“ v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval významný ekonóm Arthur Cecil Pigou. Ten navádzal vlády k masívnemu zdaňovaniu a k množstvu vládnych obmedzení podnikania v životnom prostredí v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu.
Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už výrazne spochybnila: Či už teóriou Ronalda Coaseho o súkromnom vlastníctve ako základnom predpoklade pre spontánne dohody vlastníkov na slobodnom trhu, alebo tzv. novou ekonómiou prírodných zdrojov, ktorá vysvetľuje, aký vplyv má súkromné vlastníctvo na kvalitu životného prostredia. Tá vychádza z prác klasických liberálnych ekonómov (najmä rakúskej ekonomickej školy, napríklad F. A. Hayeka, Murraya N. Rothbarda a ďalších) o nevyhnutnosti súkromného vlastníctva a dôslednej vymáhateľnosti práva k súkromnému vlastníctvu, ktoré sú základnými predpokladmi pre zvyšovanie kvality života ľudí. Julian L. Simon poskytol vo svojich ekonomických prácach presvedčivé dôkazy o tom, že prírodné zdroje v týchto podmienkach slobodnej spoločnosti všeobecne strácajú vzácnosť a stávajú sa čoraz ľahšie dostupnými, takže ich nedostatok prestáva ohrozovať životy ľudí. To sa týka i pitnej vody, ktorej náklady na výrobu sa neustále znižujú. Nová ekonómia prírodných zdrojov potvrdzuje, že v slobodných spoločenstvách založených na súkromnom vlastníctve a jeho dôslednej právnej ochrane nemôže nastať prípad, v ktorom by sa nejaký prírodný zdroj stal natoľko vzácnym, že by sa stal predmetom násilnej výmeny, teda vojny. Úsilím vlád preto musí byť odstránenie totalitných režimov a liberalizácia svetového obchodu, ktoré v prípade „klímou postihnutej“ Afriky brzdia rozvoj trhu s potravinami a pitnou vodou a sú hlavnou príčinou chudoby.

Čo robiť?

Dôvody a dopady prístupu vlád ku globálnemu otepľovaniu naznačujú, že ak by téza klimatickej zmeny spôsobenej človekom nebola pravdivá (čo momentálne nevieme), museli by si ju vlády vymyslieť. Sú to totiž najmä vlády a ich suita platených vedcov, administratívnych úradníkov, prideľovačov emisných kvót a „vymetačov“ konferencií a zahraničných rokovaní, ktorí profitujú z udržiavania témy. Význam týchto opatrení pre ochranu života a zdravia človeka však nie je vôbec zjavný. Títo ľudia sa tak stávajú príživníkmi na verejných zdrojoch, čo je dôvodom na to, aby šírili v spoločnosti falošnú obavu, že práve klimatické zmeny sú prípadom Pigouovho „zlyhania trhu“, ktorý spôsobuje katastrofu tretej, priamo nezúčastnenej strane. Pre týchto regulátorov má postihnutá strana navyše „vhodný“ kádrový profil, pretože ide zväčša o chudobné krajiny suchého klimatického pásma, čo rôznym demagógom dodáva lesk bojovníkov proti sociálnej nespravodlivosti.

Alarmisti globálneho otepľovania celkom prehliadajú fakt, že miera chudoby krajín koreluje s mierou autoritárstva ich politických režimov a že odstránenie zločinných režimov je jediným potrebným a dôležitým zásahom slobodných spoločenstiev, ktorý vyrieši podstatnú časť problému dopadov klimatických zmien. To ostatné je záležitosť oslobodenia trhu od vládnych zásahov, ktoré brzdia nástupu progresívnejších environmentálnejších technológií, či uplatneniu efektívnych ochranných opatrení (napríklad rozvoju poistenia pred škodami spôsobenými extrémami počasia).

Globálne otepľovanie nepatrí medzi prípady, keď chudobné krajiny doplácajú na produkciu bohatých, pretože bohatý slobodný svet nebráni chudobným krajinám produkovať skleníkové plyny. (Netýka sa to iných prípadov, najmä „ochrany trhu“, v ktorých západný svet tým škodcom je.) Klimatické zmeny preto nemôžu byť voči nikomu nespravodlivé.

Slovenská republika prijala v roku 2002 takmer jednohlasne záväzky Kjótskeho protokolu a následne i systém obchodovania s kvótami, ktorý je de facto vládou vynucovanou peňažnou výmenou medzi podnikateľmi – producentmi skleníkových plynov. Zatiaľ takmer nič nenasvedčuje tomu, že vplyv človeka na globálne otepľovanie je dostatočne významný, zlý a že je možné odstrániť ho. Ale aj keby tieto otázky boli zodpovedané kladne, nemali by byť dôvodom pre ďalšie obmedzenia slobody zo strany vlád a medzinárodných spoločenstiev.

Toto poznanie je výzvou pre slovenskú vládu na znižovanie rozsahu a dopadov vládnych regulácií, ktorým podliehame.

Článok bol publikovaný v časopise Zahraničná politika, č. 1/2007, apríl 2007.

18 apríla 2007

Konzervatívne listy, 04/2007:
Lesné hospodárstvo potrebuje zmenu

Les je zdrojom možností pre poskytovanie tovarov a služieb, ktoré využívajú výrobné odvetvia i široká verejnosť (domácnosti). Lesné hospodárstvo má na Slovensku tradične významné postavenie, ktoré predurčujú i prírodné podmienky krajiny. V histórii vývoja vlastníckych práv k lesom a ich užívaniu prechádzalo Slovensko zložitou cestou, ktorej smer určovali vlády najmä v záujme presadenia svojich predstáv o usporiadaní vzťahov pri poskytovaní tovarov a služieb spojených s využívaním lesov. Dlhodobé uplatňovanie vládnych pravidiel však vždy posilňuje predpoklady pre prispôsobovanie sa verejnosti platným pravidlám a „zžívanie sa“ s nimi, najmä vtedy, ak z takýchto pravidiel vyplývajú zmeny, ktoré široká verejnosť považuje za výhodné. V prípade lesného hospodárstva vytvárala vláda najmä od druhej polovice minulého storočia zásadné legislatívne zmeny, ktoré výrazným spôsobom menili a deformovali prirodzené práva všetkých účastníkov výmenných vzťahov v lesnom hospodárstve.

KI sa dlhodobo venuje i problematike environmentálnej politiky, teda analýze vládnych rozhodnutí a opatrení v tých oblastiach usporiadania spoločenských vzťahov, v ktorých dochádza ku konfliktom v súvislosti s využívaním krajiny alebo jednotlivých zložiek životného prostredia. Zo skúmania podstaty vládnych opatrení súvisiacich s využívaním lesov vyplýva, že zmeny pravidiel, ktoré sa uskutočnili v lesnom hospodárstve za ostatných osemnásť rokov, výrazne zaostávajú v liberalizácii podmienok podnikania i v presadzovaní prirodzených vlastníckych práv. I preto KI s cieľom rozšíriť poznatky v tejto oblasti a otvoriť celospoločenskú diskusiu k tomuto problému usporiadal za účasti predstaviteľov podnikateľského sektora, akademickej obce a štátnej správy v oblasti lesného hospodárstva na jeseň 2006 v Ružomberku konferenciu s názvom „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva“.

V súčasnosti, teda v čase, kedy je na stole opäť návrh novely zákona o lesoch, by sme chceli upozorniť na jeden z výstupov spomínanej konferencie. Je ním zborník príspevkov, obsahujúci textovú podobu vybraných prednášok, ktoré odzneli na konferencii. Úvodnú časť zborníka tvorí štúdia, ktorej autorom je editor publikácie a zároveň i autor tohto textu, a cieľom ktorej je poskytnúť komplexnú bázu dát a poznatkov, ktoré majú predstavovať východiská reformy lesného hospodárstva v SR. Ide o principiálne predpoklady pre zásadnú zmenu vládneho prístupu v oblasti usporiadania spoločenských vzťahov v lesnom hospodárstve. Návrh opatrení, ktoré má vláda uplatniť v reforme lesného hospodárstva, musí zohľadňovať nielen akútnosť a závažnosť konkrétnych problémov, ale i reálne možnosti vlády presadiť tieto riešenia v podmienkach zviazaných medzinárodnými dohovormi, ako aj pod tlakom verejnej mienky, ktorá vytvára mantinely pre zásadné zmeny vo vládnych prístupoch. Týmto spôsobom sme navrhli viacero „balíkov“ návrhov opatrení, ktoré majú rôznu prioritu z pozície ich presaditeľnosti (nie však ich dôležitosti).

Prvý súbor opatrení je zameraný najmä na odstránenie problémov súvisiacich s reštriktívnou kontrolou hospodárenia v lese a s daňou z pozemkov. Poznatky o legislatíve viacerých krajín Európy potvrdzujú fakt, že slovenská legislatíva určujúca obhospodarovateľom lesa viaceré povinnosti (najmä lesný hospodársky plán, lesná hospodárska evidencia a povinnosť odborného lesného hospodára), je nadmerne reštriktívna, neefektívna pre dosiahnutie cieľov, ktoré si stanovuje, a spôsobujúca zároveň zbytočné zvyšovanie nákladov na hospodárenie v lese pre vlastníkov lesov (resp. pre obhospodarovateľov). V prípade dane z pozemkov ide o viacero problémov, ktoré s jej vyrubovaním súvisia: predovšetkým ide o nesystémové riešenie, ktoré vymáha daň od vybranej, špecifickej skupiny vlastníkov a podnikateľov, pričom táto daň pokrýva časť rozpočtu samospráv, teda nákladov na činnosti v prospech celého spektra oblastí, ktoré spadajú do kompetencie samospráv. Osobitným problémom je možnosť samospráv meniť sadzbu dane, čo spôsobuje deformáciu rovných podmienok podnikania v tejto oblasti, znevýhodňovanie niektorých podnikateľov voči iným. Kontrolu hospodárenia v lese navrhujeme prehodnotiť a znížiť jej intenzitu, daň z pozemkov navrhujeme zrušiť. Tento prvý súbor opatrení predstavuje riešenia, ktoré je možné zmeniť pomerne jednoduchým procesným spôsobom (najmä zmenou národnej legislatívy prostredníctvom Národnej rady SR).

Výrazne zložitejším spôsobom je možné uskutočniť ciele v druhom súbore opatrení, ktoré sú zamerané na problematiku holorubov a ochranu prírody, pretože tieto sú výrazne konfliktnými spoločenskými témami. V prípade ochrany prírody je presaditeľnosť zásadnej zmeny znížená zároveň i z dôvodu záväzkov vyplývajúcich z legislatívy Európskej únie.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším podielom štátom chránených území, na ktorých podliehajú vlastníci zákazom alebo podmieneným zákazom rôznych činností. Štát však tieto zákazy „nakupuje“ bez toho, aby vlastníkom uhradil zodpovedajúcu kompenzáciu za obmedzenia, ktorá im náleží i v zmysle Ústavy SR. Fakty navyše naznačujú, že tieto obmedzenia stanovila vláda často bez racionálnych a odborne spôsobilých kritérií. Podobným spôsobom vláda určuje obmedzenia a zákazy ťažby holorubným spôsobom. Uplatňuje ich bez odborne korektných kritérií a v rozpore s praxou z veľkej časti slobodných krajín sveta, v ktorých sú tieto obmedzenia uplatňované v oveľa nižšom rozsahu a intenzite – pričom environmentálne dopady sú striktne kontrolované. Systém ochrany prírody a zákaz holorubného spôsobu ťažby je potrebné prehodnotiť a presadiť postupnú, verejnosťou i orgánmi EÚ akceptovanú zmenu smerom k uvoľneniu podmienok podnikania pre vlastníkov lesa.

Posledný, tretí súbor opatrení sa zameriava na problémy, ktorých riešenie je ťažko presaditeľné, avšak sú veľmi vážne, dôležité a je potrebné ich riešiť. Tieto problémy súvisia so štátnym vlastníctvom lesnej pôdy a s využívaním lesov verejnosťou. Štát vlastní takmer 42% lesných pozemkov (obce ďalších takmer 10%, k tomu štát užíva ďalších 17% neštátnych lesov). Najväčší štátny podnik, Lesy SR, požíva mnoho výhod, keďže vláda mu celkom iracionálne pridelila status prirodzeného monopolu a nedávno posilnila koncentráciu rozhodovania centra na úkor odštepných závodov. Napriek tomu (alebo práve kvôli tomu) sú Lesy SR podnikom s dlhodobo nestabilnými ekonomickými výsledkami a s neustálymi zmenami manažmentu. Vláda bráni privatizácii lesov, čo avšak treba prehodnotiť v záujme odstránenia vysokých rizík korupcie, ekonomickej nestability a zvýšenia konkurencie v tomto odvetví podnikania.Voľný vstup verejnosti do lesa a právo verejnosti na zber niektorých plodov patrí medzi najkontroverznejšie legislatívne rozhodnutia vlád. Málokto si uvedomuje, že právo voľného vstupu verejnosti do lesa – hoci jeho „zvyk“ pretrváva už od čias dávno pred komunistickým režimom – je výraznou brzdou pre skvalitnenie životného prostredia našich lesov i pre rozvoj presne tých služieb pre verejnosť, pre ktoré je tento vstup umožnený, navyše toto právo nie je v mnohých krajinách sveta právom prisúdeným verejnosti, ale práve naopak, ponechané na rozhodnutie vlastníkov lesa. Zamedzovanie vzniku voľných výmenných vzťahov má podobné dôsledky i v zbere lesných plodov, ktoré sú úžitkom zberačov bez (i na úkor) úžitku vlastníkov lesa. Tieto problémy sú však spoločensky príliš konfliktné na to, aby ich bolo možné riešiť bez širokej a dôslednej verejnej diskusie.

17 februára 2007

Konzervatívne listy, 02/2007:
Mariann, dole!

Páni, to bola hra! Napínavosť, vzrušenie, fyzický kontakt, neškodné odbúravanie prirodzenej agresivity človeka, vedecký výskum. To je len malý výpočet výhod spojených s hádzaním vrecúšok mlieka. Táto detská hra poskytovala množstvo tvorivých aktivít, ale bezpochyby najobľúbenejšou z hier bola tá na vojakov s pokrikom „Jano, dole!“. Ako náboje sme používali aj iné dostupné materiály, napríklad plastelínu, strieľanú cez odskrutkované rúrky z ceruziek alebo cez trubičky „potiahnuté“ v chemickom laboratóriu. Tie však neposkytovali dostatočnú zásobu zdrojov a boli často predmetom nedôstojných prehliadok zo strany policajtov prezlečených za učiteľky. Z podobných dôvodov neboli trvalo udržateľné ani pravítkové šermiarske súboje či zákopová vojna s granátmi vo forme papierových gulí vytrhnutých zo zošitov. Hra s mliekom však bola iná paráda. Prišlo nám to ako vymodlená záležitosť. Pravidelná dodávka munície, vynikajúce alibi a faktická nemožnosť policajných záťahov. Munícia bola totiž distribuovaná každý týždeň a všetkým. Kto si vypil, vypil, kto nie, získal z kravskej snahy iný úžitok.

Detské dobrodružstvá patria k najpríjemnejším životným spomienkam, zostaňme preto ešte pri nich. Súčasťou letných panelákových hier bolo i púšťanie vrecúšok naplnených vodou zo siedmeho poschodia. Hra si vyžadovala správne načasovanie, tak, aby „bomba“ padla priamo pred nohy prichádzajúcej dámy. Výstrelom z Auróry pre zahájenie akcie bolo povestné zvolanie „Stará ide!“. Pôvab hry spočíval i v následnom úteku do skrýše, odkiaľ sa dali pozorovať následky súvisiace s prvotným nadávaním, následným vyšetrovaním a záverečnou likvidáciou škôd, zväčša na náklady poškodeného. Z hľadiska plného pôžitku to však malo jeden drobný nedostatok: voda sa veľmi rýchlo vyparí. Mlieko nie. Mlieko mizne pomalšie a zanecháva lepkavú stopu, pomocou ktorej sa dá pozorovať tvorba prirodzených koridorov migrácie spolužiakov po chodbách školy...

Veru tak: osemdesiate roky, v ktorých nám vláda rozdávala zdarma mlieko, mali svoj neskutočný pôvab. Neskoršie vlády, ktovie prečo, už podobné radovánky deťom neposkytovali. Možno im nehralo do karát, že trh si našiel iné uplatnenie mliečnych dávok, než dúfali vládni splnomocnenci. A možno na to len nemali. Našťastie, Mariann je iná. Prezieravá. Dôvtipná a kreatívna. A drží s deťmi. Pani Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zjavne pozná radosť detí z rozpľasknutého mlieka, pretože v jej Dánsku funguje „mliečny program“ už mnoho rokov. Problém je v tom, že mlieko sa dnes balí do tetrapakov a úžitok z hry tak značne poklesol.

Komisárka však našla „mliečnemu programu“ inú alternatívu: EÚ mieni rozdávať deťom do škôl zdarma ovocie a zeleninu. Podľa štatistického prieskumu totiž iba malí Gréci a Taliani jedia dostatok ovocia a zeleniny, a aj keď s nimi asi nebojujú, lebo ich nedostávajú od vlády, ale od rodičov, ktorí by ich za mrhanie potravinami asi stĺkli, pre šéfov v komisii je to postačujúci dôvod pre rozdávanie potravín.

Dobrá správa pre vás, milé deti. Pripravte si pozície. Rajčiak do ruky, Mariann sa blíži. Stará ide!

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.

09 februára 2007

Sme, 9.2.2007:
Treba nájsť súvislosti, potom konať

Niet veľa pochybností o tom, že klimatológovia, ktorí sú presvedčení o preukázateľnom vplyve ľudskej produkcie skleníkových plynov na rastúce extrémne prejavy klímy, majú podobné odborné predpoklady na stanovovanie svojich téz ako tí, ktorí zastávajú menší tábor skeptikov. Toto tvrdenie možno zdokumentovať množstvom ich vedeckých prác a publikácií v karentovaných časopisoch, ktoré prešli serióznou vedeckou oponentúrou. Ak teda uznávame, že v odborných argumentačných predpokladoch vedcov existuje viac-menej rovnovážny stav, kde sa potom nachádza pravda o ľudskom vplyve na globálne otepľovanie? Problém sa zdá nerie­šiteľný, ale možno len zdanlivo.

Rozvoj vedecky významných téz má svoj zaužívaný štandardný postup. Autor (prípadne autori) publikuje v renomovanom časopise základnú tézu, podloženú východiskovými podkladmi. Téza sa stáva objektom ďalších prác, ktoré ju posúvajú smerom k určitej pravdivostnej hodnote. Ak sa preukáže dostatočný vedecký konsenzus s úrovňou rozpracovania a výstupmi prác v teórii, smerujúcimi k potvrdeniu tézy, potom sa táto téza môže považovať za dostatočne akceptovateľnú.

Základný spor v probléme klimatickej zmeny vychádza z tézy, že ľudská produkcia skleníkových plynov má významný (nezanedbateľný) vplyv na ras­túce extrémne prejavy klímy. Ak má byť táto téza impulzom pre rozhodovanie vlád, mala by prejsť týmto nevyhnutným procesom potvrdzovania. To znamená, že i v tomto prípade by mal existovať určitý „kánon“ vedeckých, na seba nadväzu­júcich prác, ktoré predstavujú akúsi „bibliu“ zástancov spomínanej vedeckej tézy.

Profesor Milan Lapin (SME 3.2.) sa podobne ako mnoho iných­ renomovaných klimatológov nazdáva, že téza o klimatickej zmene je dostatočne potvrdená. Problém je v tom, že mnoho skutočností nasvedčuje tomu, že ucelený komplex vedeckých prác skúmajúcich túto tézu nejestvuje. Široký vedecký tím pracovnej skupiny Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), ktorý sa touto tézou dlhodobo zaoberá, sa namiesto predloženia ucelenej konštrukcie tézy opiera vo svojich vedeckých správach od roku 1990 systematicky o vedecké práce, ktoré skúmajú v zásade tri atmosférické javy: zmeny klímy, vplyv skleníkových plynov na zmeny klímy a odhad produkcie skleníkových plynov zo strany človeka.

Chýba súvislosť

K tomu, aby sa téza o zmene klímy spôsobenej človekom mohla stať predmetom verejnej diskusie, je nevyhnutné nájsť súvislosť medzi týmito javmi.

Je vskutku prekvapujúce, že IPCC pred pár dňami, Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, lídri v Davose, vedci na nedávnej konferencii v Nairobi, ale ani stovky významných vedeckých prác zaoberajúcich sa týmito - zatiaľ nesúvisiacimi - javmi neposkytli ani po desaťročiach výskumu ich jednoznačné prepojenie. Bez tohto talónu prác a vedeckého konsenzu s nimi totiž celá teória klimatickej zmeny (teda „otepľovania spôsobeného človekom“) nemá nijaké potvrdenie. Preto by ani nemala byť predmetom vlád­nych debát a už vôbec nie násilných vládnych opatrení, akým je obchodovanie s emisiami skle­níkových plynov.

To, že si vlády rady rozširujú priestor svojho pôsobenia, nie je výnimočné. Vládami masívne podporovaný „výskum“ klimatickej zmeny však naznačuje, prečo za hranicou kritického vedeckého skúmania pytliači v tejto téme vedecká obec v IPCC.

Článok bol publikovaný v denníku Sme, 9.2.2007.

06 februára 2007

Hospodárske noviny, 6.2.2007:
Otepľovanie potrebujú vlády

Po každom zverejnení výsledkov vládami financovaného výskumu o javoch súvisiacich s globálnym otepľovaním sa prevalí médiami veľký informačný boom. Ešte pred pol rokom sa zdalo, že klimatická veda sa konečne vracia tam, kam patrí: na univerzity a iné výskumné pracoviská. V ostatnom čase však akoby "show" okolo klimatických zmien chytila druhý dych, o čom svedčí zverejnená Sternova Správa o ekonomike klimatickej zmeny, konferencia OSN v Nairobi, téma pravidelného stretnutia lídrov v Davose a najnovšie i zverejnenie nových odporúčaní pracovnej skupiny IPCC o vplyve ľudskej činnosti na klimatické zmeny, určených pre politikov.

Akokoľvek pompézna bola kampaň okolo nových správ od Nicholasa Sterna a Medzivládneho panelu o klimatickej zmene (IPCC), zdá sa, že ich obsah má stále tú istú, nemennú štruktúru, ktorá degraduje vedeckú správu na číry politický populizmus. Jadro diskusie spočíva v tom, že vedci zisťujú dlhodobý priebeh teplôt atmosféry v niektorých miestach planéty a zároveň odhadujú objem ľudskej produkcie skleníkových plynov (teda látok, ktorých zvyšovanie koncentrácie vedie k otepľovaniu vzduchu) v tom istom období. Tieto dva javy síce nevykazujú dostatočnú koreláciu, ale majú jeden spoločný atribút, ktorý na "výživu" politickej témy úplne postačuje: ich hodnoty celkovo stúpajú. Problém je v tom, že vážený podiel ľudskej produkcie skleníkových plynov v celkovom objeme prirodzených skleníkových plynov (vrátane vodnej pary ako najväčšieho skleníkového plynu) v atmosfére sa zdá takmer zanedbateľný, podľa niektorých odhadov dokonca menší ako pol percenta.

Môže sa to zdať veľmi zvláštne, ale práve tomuto problému, ktorý je pre politické riešenia najdôležitejší - teda miere vplyvu tohto príspevku človeka na globálne otepľovanie - sa v tisícstranových dokumentoch IPCC z roku 2001 venuje len zopár strán nepodložených téz a nesúvisiacich údajov. Drvivá väčšina práce sa venuje vyhodnoteniu monitoringu, modelovaniu vývoja a dosahovým štúdiám, teda činnostiam, ktoré majú význam až vtedy, ak poznáme to, čo nepoznáme: teda aká je skutočná miera vplyvu človeka na globálne otepľovanie. Toto poznanie je však v takom zložitom systéme veľkého množstva nejasných javov, akým je atmosféra, zatiaľ stále príliš vzdialené. Klimatológia má totiž v porovnaní s inými prírodnými vedami zásadný problém v slabej možnosti overovať tézy v praktickom modeli. Autori novej správy IPCC navyše zvolili celkom príznačný, nevedecký postup: minulý týždeň vydali odporúčania pre politikov, avšak rozsiahlu vedeckú správu, na základe ktorej mali byť odporúčania odôvodnené, zverejnia až po odbornom pripomienkovaní v máji...

Záujem politikov o globálne otepľovanie má svoje pochopiteľné príčiny. Koncept negatívnych externalít, teda nezapočítaných "spoločenských nákladov" v činnosti jednotlivcov, ktorý pred osemdesiatimi rokmi prezentoval A. C. Pigou, navádzal vlády na masívnemu zdaňovanie a na množstvo vládnych obmedzení podnikania v záujme opravenia tzv. zlyhaní trhu. Ekonomická veda však tézu o nevyhnutnosti vládnych zásahov už spoľahlivo vyvrátila a vlády odvtedy zháňajú dôkaz o tom, že existuje aspoň jeden problém, ktorý nevyrieši uspokojivo Coaseho spontánna dohoda vlastníkov na slobodnom trhu. V tomto prípade potrebujú vlády odôvodniť svoje zbytočné opatrenia v zavedení obchodu s emisiami skleníkových plynov, ktorými vynucujú peňažnú výmenu medzi podnikateľmi a navádzajú na korumpovanie vládnych úradníkov rozdeľujúcich kvóty.

Túto odvekú túžbu vlád zatiaľ vedci v oblasti klimatológie neuspokojili. To však vládam nebráni, aby opäť raz úspešne predstierali, že to tak je.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 6.2.2006

02 februára 2007

Hospodárske noviny, 1.2.2007:
Kapustné hlavy pre školy

Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, na margo zverejneného návrhu reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky týkajúcej sa ovocia a zeleniny vyhlásila : "Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dennú spotrebu ovocia a zeleniny v dávke minimálne 400 gramov. Iba dve krajiny - Grécko a Taliansko - to dosahujú. Myslím si, že je to neuveriteľné a musíme niečo urobiť, aby sme to zmenili."

Návrh komisie, podľa ktorého má únia uhrádzať farmárom v plnej výške časť produkcie ovocia a zeleniny, ktorá bude distribuovaná školám, nemocniciam alebo väzniciam, nie je z hľadiska politických nástrojov vlád veľmi inovatívny. Snaha vlád o bezodplatné zabezpečovanie niektorých tovarov a služieb pre širokú verejnosť patrí k tradičnému talónu ľavicových politických prúdov. Napokon, vo "verejnom záujme" umožňujú i dnes mnohé demokratické vlády napríklad voľný vstup verejnosti do lesov či "bezplatné" štúdium na vysokých školách - teda opatrenia, ktoré rozhodne nepatria medzi prirodzené úlohy vlád. V prípade rozdávania "zdraviu prospešných" potravín uskutočnila podobný pokus v tzv. mliečnom programe, teda bezodplatnej distribúcii mlieka deťom na základných školách, i komunistická vláda v Československu v 80. rokoch, ale i britská labouristická vláda v 70. rokoch minulého storočia.

O príčinách pomerne skorého zrušenia komunistického "mliečneho programu" asi nenájdeme veľa informácií, avšak stačí nebyť ekonomicky naivný, aby sme pochopili, že zrejme neboli veľmi odlišné od rozhodnutia britskej vlády, ktoré iniciovala Margaret Thatcherová, vtedy ešte ministerka školstva (za čo si v médiách vyslúžila hanlivú prezývku "Thatcher - Milk Snatcher"). Tieto dotačné programy tvoria totiž príliš veľkú výdavkovú záťaž pre verejné financie a ich dôsledok má viac populistický význam ako reálny efekt na zdravie detí.

Tí, čo zažili 80. roky na základných školách, si isto spomenú na neuveriteľné mrhanie mliekom, ktoré bolo porozlievané azda po všetkých kútoch školy. To bol totiž typický dôsledok cenovej regulácie, teda snahy vlády presadzovať jej predstavu o "správnej" hranici ponuky a dopytu po nejakom tovare. Ekonomická veda však mala v tomto smere už vtedy jasné poznatky: ak vlády začnú preferovať plánovanie a regulácie cien pred ponechaním tejto činnosti na pôsobenie slobodného trhu, dôsledkom bude buď nedostatok tovaru (vtedajšie bicykle, banány či toaletný papier), alebo jeho veľký prebytok ("komunistické" mlieko, ale aj súčasný európsky trh zaplavený nadbytkom predotovaného cukru). Rozhodnutie toryovcov spred tridsiatich rokov, v čase britskej hospodárskej recesie, bolo postavené na racionálnych ekonomických argumentoch.

V súvislosti s uvedením návrhu reformy predviedla Mariann Fischerová-Boelová rétoriku až príliš pripomínajúcu éru plnú "lojality", "plánovania", "potreby koordinácie", a sociálneho cítenia voči farmárom, ktorí sú "pod tlakom konkurencie". Komisárka zjavne nechápe, že jej riešenie povedie k mrhaniu potravinami, ktoré nebude nikto chcieť. Zodpovednosť voči svojmu zdraviu sa totiž nedá vnútiť európskou reguláciou, ale práve naopak, posilnením slobody voľby.

Návrh reformy je preto amorálny, škodlivý a hlúpy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 1.2.2007.

08 decembra 2006

Hospodárske noviny, 7.12.2006:
Korupcia pozemkového fondu


Poslanci za ĽS-HZDS Tibor Cabaj a Pavol Džurina predložili návrh zákona, ktorý má zmeniť spôsob vymenovania správnej a Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu (SPF). Táto činnosť bola doteraz v kompetencii vlády, avšak po schválení novely príslušného zákona má najvyššie orgány fondu vymenovať výhradne minister pôdohospodárstva, ktorým je v súčasnosti Miroslav Jureňa (taktiež za ĽS-HZDS). V čom je problém tohto návrhu?

SPF je inštitúcia, ktorá spravuje štátnu pôdu a nakladá s pôdou nezistených vlastníkov. V roku 2005 prenajímala štátnu pôdu na výmere tvoriacej takmer 7,5 percenta poľnohospodárskej pôdy, pôdu nezistených vlastníkov na rozlohe takmer štvrtiny z celej výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Príjem z tohto prenájmu v roku 2005 presiahol 300 miliónov korún, príjem z predaja štátnej pôdy bol takmer 125 miliónov korún. Ak by štátna pôda mohla byť obchodovateľná v širšej miere než je dnes (to je však viazané na politickú vôľu vlády prestať brániť predaju štátnej pôdy občanom), príjem z jej predaja by pri trhových cenách podľa našich prepočtov výrazne presiahol hranicu 10 mld. Sk. V hodnote aktív tak patrí SPF medzi najväčšie "podniky" na Slovensku.

SPF nie je súkromným vlastníkom pôdy a nedisponuje teda "vnútornou predispozíciou" stanovovať trhovú cenu, preto je transparentnosť jeho pôsobenia v trhovom priestore prenájmov a predajov pôdy mimoriadne ohrozená. Účinný spôsob, akým je možné aspoň výraznejšie eliminovať riziká korupcie v hospodárení s majetkom takej obrovskej hodnoty, spočíva v nájdení mechanizmu, ktorým by bolo vedenie SPF oddelené od vplyvu vysokých úradníkov verejnej správy a pridružené pod vplyv organizácií, ktoré budú mať lepšie predpoklady na to, aby hospodárenie fondu "strážili".

Vzhľadom na to, že SPF nie je napojený na štátny rozpočet (financovaný je z vlastných zdrojov príjmu), nie je dokonca vôbec potrebné a ani žiaduce, aby vymenovanie jeho vedenia bolo v kompetencii ministra pôdohospodárstva alebo vlády. Túto úlohu by pokojne mohla prevziať komisia zástupcov zväčša mimovládnych odborných, profesijných a záujmových združení. To, že doteraz túto činnosť robila vláda, bolo podobne zlé riešenie. Aj v dôsledku toho sa po každej zmene politických síl menilo vedenie fondu a ešte nie tak dávno prenikali na verejnosť informácie napríklad o podivných výletoch zamestnancov fondu na Ďaleký východ. Zvýšenie koncentrácie moci nad fondom do rúk jediného ministra však riziká netransparentného hospodárenia fondu ešte zvýšia.

Návrh poslancov ĽS-HZDS na posilnenie kompetencií ministra pôdohospodárstva pripomína "opatrenia" rezortných ministrov Petra Baca (ĽS-HZDS) a Pavla Koncoša (SDĽ) pri vymenovaniach úradníkov, ktorí rozhodovali o udeľovaní dotácií poľnohospodárom v rokoch 1994 - 2002. I Vtedy o nich rozhodoval minister pôdohospodárstva. Ich dôsledkom boli rozsiahle zistenia kontrolných orgánov o "šafárení" s dotáciami v rezorte. Bez ohľadu na výsledok návrhu poslancov za HZDS sa zdá, akoby v istých postupoch boli predstavitelia tejto strany nepoučiteľní.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 7. decembra 2006

03 novembra 2006

Konzervatívne listy, 2006/10:
Východiská reformy lesného hospodárstva

S istou dávkou pragmatizmu by sme po zistení faktu, že slovenské lesné hospodárstvo (LH) sa má na tvorbe hrubého domáceho produktu podiel len 0,54 % (rok 2005, Ministerstvo pôdohospodárstva SR), mohli celý lesný sektor ponechať v stave, v akom je, aj keby bol zaťažený nadmernými reguláciami, nejasným, no o to glorifikovanejším verejným záujmom, či rozsiahlou vládnou kontrolou a zákazmi. Na Slovensku však rastie dopyt po drevnej hmote: či už v nábytkárskom, ale najmä celulózo-papierenskom priemysle, ktorý v posledných rokoch vykazuje solídny rast, alebo priamo v domácnostiach, ktoré začínajú čoraz živšie reagovať na zmenu cien energetických substitútov. Toto je dobrá príležitosť pre rast ponuky, ktorú zabezpečuje lesné hospodárstvo, tradičný a prirodzený zdroj podnikania na vidieku. Takúto príležitosť by mala vláda využiť a uvoľniť možnosti pre podnikanie v LH do tej miery, ktorá nezvýši riziká vzniku negatívnych externalít. Veľa faktov totiž nasvedčuje tomu, že skutočná liberalizácia podmienok podnikania v LH po roku 1989 ešte nenastala.

1. Štátne vlastníctvo a správa lesov.

Každá vláda, ktorá proklamuje svoj zámer „zabezpečiť neprivatizovateľnosť lesného majetku vo vlastníctve štátu“ (Programové vyhlásenie vlády, 2006), by mala byť schopná a povinná preukázať tie ukazovatele, ktoré podľa nej dokáže efektívnejšie zabezpečovať štátne vlastníctvo. Ekonomická výkonnosť, kvalitné životné prostredie, ponuka služieb verejnosti alebo služby iným podnikateľským subjektom (napríklad poľovníkom) však takýmito kritériami buď nie sú, alebo sú pre nedostatok porovnávacích údajov ťažko hodnotiteľné.

V prospech štátneho vlastníctva a správy lesov sa zvyknú prikladať tézy o ich tradícii, o lepšom technologickej či vzdelanostnej „výbave“ štátnych lesov. To je však pravda len v miere vnímania niekoľkých desaťročí. Ďaleko dlhšiu tradíciu i väčší plošný rozsah malo na Slovensku práve vlastníctvo neštátne a v podmienkach slobodného trhu je požičanie alebo podielové vlastníctvo technológií otázkou jednoduchého výmenného vzťahu a spontánnej koordinácie. Iste, „dohnať zameškané“ vo vlastníckom vzťahu k lesu si žiada svoj čas a ak existujú problémy, ktoré spôsobujú práve neštátni vlastníci, netreba ich bagatelizovať. Lenže neštátne vlastníctvo – na rozdiel od štátneho a centralizovaného – je prirodzené. Neštátne vlastníctvo má ďaleko lepšie predpoklady pre to, aby si budovalo dlhodobé partnerské vzťahy s odberateľmi jej produktov, aby znižovalo riziká vzniku negatívnych externalít, aby hospodárilo efektívne a prehľadne, aby rozširovalo svoje portfólio služieb (i pre verejnosť) a aby dôvodom pre výmenu vrcholového manažmentu firmy nebola len zmena jej vlastníka (v prípade štátneho vlastníctva sa tak u nás deje pri každej zmene vlády). Navyše miera korumpovania neštátnych vlastníkov (teda získavania nemorálnych výhod z výmenného vzťahu) je v porovnaní s chronicky známym a rozsiahlym korumpovaním správcov rôzneho štátneho majetku takmer zanedbateľná.

Ktoré ukazovatele štátnej správy a vlastníctva sú teda o toľko lepšie, že premôžu zmienené výhody vlastníctva neštátneho? Slovenské vlády na ne odpoveď zatiaľ nedali.

2. Regulácie podnikania.

Slovenská a česká legislatíva patria z pozície záväznosti lesnej legislatívy k najregulatívnejším v porovnaní s viacerými vyspelými krajinami Európy (výstupy známej štúdie Jiřího Olivu venovanej tejto téme sme publikovali i v zborníku KI). Napriek tomu, že vlády mnohých krajín EÚ nezaväzujú podnikateľov povinnosťou odbornej správy lesov, spracovávania lesných hospodárskych plánov, obmedzenia holorubov a mnohých kontrolných a preventívnych vládnych opatrení, kvalita ich lesov a ekonomická výkonnosť LH sú na vyššej úrovni než u nás.

Výrazné riziká pre slobodu podnikania prináša aplikácia sústavy chránených území NATURA 2000 v slovenských podmienkach, predovšetkým chránených vtáčích území, ktoré stanovujú striktné zákazy pre vykonávanie mnohých súčastí štandardnej lesohospodárskej činnosti. Navyše, tieto územia „nakupuje“ vláda často bez adekvátneho jednania so všetkými vlastníkmi dotknutých lesov a bez ich súhlasu. Ďalšie obmedzenia súvisia s možnosťou delimitácie lesného pôdneho fondu a zákazom obchodovania s lesnými pozemkami vo vlastníctve štátu.

Štátne vlastníctvo lesných pozemkov a nadmerné regulácie podnikania sú zbytočnými vládnymi krokmi, ktoré brzdia rozvoj lesného hospodárstva na Slovensku. Intervenčné zásahy vlády spôsobujú podnikateľom nielen zvyšovanie ich nákladov (napríklad administratívnych), ale najmä znižovanie ich potenciálnych príjmov. Presnú ekonomickú kvantifikáciu dopadov vláda nepozná a ani nie je možné ju získať s dostatočnou presnosťou. O tom dôležitejšie je prehodnotiť reálnu potrebu každého preventívneho opatrenia, ktoré vláda uplatňuje v lesnej politike.

Liberalizácie lesného hospodárstva sa netreba báť.

Text je zhustenou verziou autorovej prednášky na konferencii KI „Alternatívy rozvoja lesného hospodárstva v SR“, Ružomberok, 7.11.2006, celá štúdia bude publikovaná v zborníku príspevkov z konferencie.

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, október 2006.

11 októbra 2006

.týždeň, č. 40/2006:
Radikálni environmentalisti

Čaká nás hladomor a boj o vodu. Pandémie, špina, vojny. Poškodené zdravie, impotencia a skracovanie dĺžky života. A čo je najhoršie: odcudzenie sa prírode a strata lásky medzi ľuďmi. Vitajte vo svete radikálnych environmentalistov.

Väčšina z nás sa už určite stretla s náboženskými fanatikmi, ktorí – postávajúc po uliciach, či obchádzajúc naše príbytky – chrlia zo seba učenie o blížiacom sa konci sveta, nabádajú ľudí na „prebudenie sa“ a na zmenu ich správania. Radikálni environmentalisti v tomto nie sú veľmi odlišní: aj oni upozorňujú na svet rútiaci sa ku katastrofe (globálnej ekologickej kríze), aj oni presadzujú zmenu správania ľudí („zvnútra“, ale aj vládnymi zásahmi) a ani oni k svojej argumentácii nepotrebujú reálne fakty. Radikálny environmentalizmus je ideológiou, ktorá podkopáva samotné základy našej civilizácie.

.ideové základy

Úvahy o blížiacom sa kolapse civilizácie neboli vždy doménou radikálnych environmentalistov. Politickí ekonómovia ich predkladali už pred viac ako dvomi storočiami. Najvýznamnejším ekonómom prírodných zdrojov v 18. storočí bol reverend Thomas Robert Malthus, profesor politickej ekonómie, pochádzajúci z dobre situovanej rodiny (priateľmi jeho otca boli napríklad filozof David Hume či Jean-Jacques Rousseau).

Malthus vydal v roku 1798 Esej o princípoch populácie, v ktorej poukazoval na rozpor medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým rastom prostriedkov na jej obživu. Podľa tejto štúdie mala v polovici 19. storočia nastať globálna kríza zdrojov s následkom hladomoru. Hoci už čoskoro sa ukázali Malthusove predpovede ako nepravdivé, začiatkom devätnásteho storočia publikoval iný významný ekonóm David Ricardo prácu, ktorá poukazovala na podobný problém v súvislosti s produkčnou degradáciou poľnohospodárskej pôdy pri jej využívaní. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa problematike spotreby zdrojov venoval Harold Hotelling, ktorý v roku 1930 sformuloval tézu o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, pričom navrhol manažment optimalizácie spotreby „konečných“ zdrojov.

.súčasnosť

Akýkoľvek oprávnený mohol byť vedecký objekt skúmania i osobná starosť ekonómov o problém znižovania objemu „fyzicky obmedzených“ zdrojov, vývoj v druhej polovici dvadsiateho storočia ich obavy spoľahlivo vyvrátil. To, čo sa udialo v posledných desaťročiach (v širšom meradle sa však deje v dejinách nepretržite), je totiž na prvý pohľad nepochopiteľné i šokujúce: zatiaľ čo rýchlo rastie počet obyvateľov na Zemi a s ním i objem „spotrebovaných“ surovín, cena týchto surovín neustále klesá. Pokles ceny prírodných zdrojov (očistený o infláciu a vládne zásahy do cien) nemôže byť totiž zapríčinený ničím iným než znížením ich vzácnosti, teda zmenou ich ponuky alebo dopytu. Keďže dopyt po surovinách celkovo rastie, znamená to, že rastie i objem ich spotreby. Tak sa dostávame k príčinám poklesu ceny. Prvou z nich je, že mnohé zo surovín sú nahrádzané rôznymi lacnejšími substitútmi (napríklad drevné palivo zemným plynom), čo „odľahčuje“ záujem o ne.

Oveľa dôležitejším faktorom však je, že technologický rozvoj umožňuje nachádzať a čerpať stále z väčšieho počtu ložísk týchto surovín. To znamená, že objem „dostupných“ zdrojov – paradoxne – neustále rastie. Doposiaľ nedocenený prínos pre ekonómiu prírodných zdrojov priniesla rakúska ekonomická škola a jej zistenia, že práve slobodný trh – teda nie socialistický, založený na regulácii cien surovín – dokáže optimalizovať alokáciu zdrojov. V celej histórii ľudstva sa totiž využitie zdrojov mení tak, že hneď ako stúpne cena konkrétnej suroviny, zvyšuje sa pravdepodobnosť jej nahradenia lacnejšou surovinou (menej vzácnou). V praxi to znamená, že v podstate žiaden zdroj nie je vyčerpateľný, pretože v istom momente sa dopyt po ňom začne zásadne znižovať, dokonca sa môže úplne stratiť.

V ekonómii prírodných zdrojov sa najvýraznejším pokračovateľom tradícií klasického ekonomického liberalizmu stal Julian L. Simon. Vo svojej práci Ultimate Resource II (jej preklad vyšiel nedávno v češtine) predložil množstvo dôkazov o dlhodobom poklese cien a raste zásob strategických surovín v 20. storočí. Mimochodom, práve Simon bol v roku 1980 autorom legendárnej stávky s biológom a svetovo známym „katastrofológom“ Paulom Ehrlichom. Simon sa stavil, že cena piatich Ehrlichom ľubovoľne vybraných prírodných zdrojov bude o desať rokov nižšia – teda stanú sa menej vzácnymi. Zlé jazyky tvrdia, že Paul sa po vyhodnotení stávky k plateniu veľmi nemal...

.prečo to tak je?

Iste je zaujímavá otázka, prečo toľkí skvelí ekonómovia verili jednému z najrozšírenejších environmentálnych mýtov súčasnosti, teda téze o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. V zásade to má tri príčiny:

1. Zlá definícia zásob prírodného zdroja. V minulosti sa pri odhade zdrojov uplatňoval jednoduchý „inžiniersky“ výpočet, teda vydelenie odhadu takzvaných preverených zdrojov ich ročnou spotrebou. Takýto prístup však nemohol brať do úvahy schopnosť človeka získavať zdroje s oveľa vyšš mi nákladmi ťažby, teda pri výrazne vyššej cene. Napríklad problém pitnej vody v Afrike nespočíva v jej „nedostupnosti“ (voda tvorí totiž až 70 percent povrchu Zeme), ale v nákladnosti jej „ťažby“ a prepravy ku koncovému spotrebiteľovi.

2. Nepochopenie schopností ľudského poznania. Prognózy spotreby zdrojov zlyhávajú na nemožnosti odhadnúť technologický rozvoj, teda schopnosť ľudského umu nachádzať nové spôsoby ťažby, alebo tvoriť a využívať nové suroviny ako aj zefektívňovať ich použitie. To sa pred 200 rokmi nedalo veľmi očakávať. Nebyť technologického rozvoja poľnohospodárstva, pri dnešnom stave populácie by výmera pôdy mohla byť naozaj fyzicky „nedostačujúca“ na pokrytie ponuky. V súčasnosti však máme problém úplne opačný: Európska únia rozdáva peniaze poľnohospodárom, ktorých produkty už nikto nepotrebuje, len preto, lebo si úradníci myslia, že je dobré udržať ich produkciu...

3. Nepochopenie povahy a podstaty prírodných zdrojov. Prírodné zdroje sú samy osebe (bez prítomnosti človeka) bezcenné. Jediným skutočne vzácnym zdrojom je človek, ktorý prisudzuje niektorým zdrojom hodnotu – iba pre neho majú cenu. Ropa bola tisíce rokov zbytočnou a škodlivou látkou a po jej požití dochli na arabských poliach hospodárske zvieratá. Iba človek z nej spravil strategickú surovinu 20. storočia.

.socializmus

Paradoxom moderného sveta je, že o čo mizivejšie je dnes postavenie malthusiánskej pozície v súčasných ekonomických smeroch, o to výraznejšie ju presadzujú radikálni environmentalisti a čoraz silnejšiu pozíciu zaberá vo verejnej mienke i v praktickej environmentálnej politike vyspelých krajín.

Demokracia je príliš zraniteľná a priľnavá k populizmu a socializmu. Vedie k snahe vlád získavať mandát širokej verejnosti na posiľovanie svojej moci práve prostredníctvom demagogického strašenia. Pozíciu radikálnych environmentalistov to len posilňuje.

.radikáli

Kto to teda sú, všetci tí Meadowsovci, Tofflerovci, Brundtlandtová, Ehrlich, Gore, Keller, ktorí zotrvávajú na prekonaných malthusiánskych pozíciách vyčerpateľnosti prírodných zdrojov a ktorí napriek tomu požívajú taký vysoký spoločenský kredit či priamo výkonnú moc? Kto sú organizácie ako Greenpeace, BirdLife International, Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) či Spoločnosť na ochranu vtákov, ktoré majú taký vplyv na politické rozhodovanie, že dokážu presadiť tvrdé a zbytočné sankcie proti vlastníctvu? Spoločným znakom týchto ľudí je, že zväčša nie sú ekonómovia a/alebo nepoužívajú korektné argumentačné postupy. Drvivú väčšinu z nich tvoria ľudia z prostredia prírodných a humanitných odborov (ekológia, biofyzika, sociológia, filozofia).

Druhým spoločným znakom je, že sa až príliš často odchyľujú od racionálnej argumentácie smerom k prezentovaniu všeobecných fráz, filozofických rozjímaní a nesúvislých, ale o to katastrofickejšie vyzerajúcich faktov. Kultovú štúdiu manželov Meadowsovcov Limity rastu postihla prakticky okamžite po jej vydaní rozsiahla a zdrvujúca odborná kritika (o štyri roky neskôr sa od nej dištancovali dokonca aj ich „patróni“ z Rímskeho klubu), práce Tofflerovcov pripomínajú skôr rétorické cvičenia komunistov z 50. rokov a Brundtlandtovej koncept „udržateľného rozvoja“ je formulačne taký nejasný, že z neho nie je možné vôbec nič odvodiť. U nás sa množstvo prác Mikuláša Hubu zameriava predovšetkým na publikovanie údajov o rastúcej spotrebe zdrojov, teda „malthusiánskych“ informácií, ktoré sú z hľadiska hodnotenia stavu a možností zlepšovania kvality životného prostredia úplne bezcenné.

Tretím spoločným znakom radikálnych environmentalistov je skutočnosť, že všetci priamo či nepriamo podporujú vládne zásahy do podnikateľských slobôd a vlastníckych práv. Medzi radikálmi ťažko nájdete niekoho, kto by presadzoval trhovo konformné nástroje ochrany životného prostredia, založené na posilňovaní vlastníctva a presadzovaní a vymáhaní prirodzených práv. Radikálni environmentalisti sú zväčša extrémni socialisti, presvedčení o tom, že svet sa rúti do globálnej ekologickej katastrofy, ktorú spôsobili kartely a korporácie, teda dravý kapitalizmus. Podľa ich presvedčenia a videnia sveta má štát oveľa lepšie predpoklady na garantovanie kvalitného životného prostredia než práca súkromných vlastníkov.

Štvrtý spoločný znak radikálnych environmentalistov spočíva v ich pohľade na spotrebovávanie zdrojov, ktoré považujú za nespochybniteľné zlo. Tento pohľad však nie je pohľadom na svet z pozície Roberta Malthusa, teda z pozície človeka, ale z pozície prírodného zdroja, respektíve, ich pohľadom na to, čo si asi myslí prírodný zdroj o svojom spotrebovávaní. Lenže to už nie je svet ľudí – jediných živých organizmov, ktoré prešli prahom reflexie, teda obdarených schopnosťou uvedomovať si vlastné konanie a jeho dôsledky.

.namiesto záveru

O pohnútkach radikálnych environmentalistov nevieme veľa. Mnohí z nich sú možno len ekonomicky nevzdelaní, iní možno slepo veria v posvätnosť štátnej moci a ďalší sú len detinsky vystrašení z faktu, že na svete sú i ľudia, ktorí zlyhávajú. No mnoho je i takých, ktorí už objavili obzor moci, čo sa im šírením demagógie strachu vynára. Dnes ovládajú environmentálnu politiku Európskej únie a zdatne prenikajú systémom vlády v USA.

Radikálni environmentalisti sú nenápadní nepriatelia slobody.

Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 40, 3.10.2006