Hospodárske noviny, 26.4.2006:Poplatky za odber vôd treba zrušiť

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO (HN 12.4. a 21.4.), málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.

Nedávne povodne opäť otvorili diskusiu o správe protipovodňovej ochrany (PPO) v SR, ktorá je najdôležitejšou činnosťou Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), š. p. Zatiaľ čo predstavitelia SVP upriamujú pozornosť najmä na nedostatočný objem systematických finančných tokov na PPO, málo pozornosti sa venuje podstatným príčinám neuspokojivého stavu PPO v SR, ktoré spočívajú v chaotickom systéme financovania PPO a ďalších činností vo vodnom hospodárstve.
Od roku 2005, po schválení nového vodného zákona, bol zavedený nový systém spoplatňovania vodohospodárskych služieb. Jeho prostredníctvom získava SVP od odberateľov príjem z poplatkov za odber povrchových vôd, za využívanie hydroenergetického potenciálu vôd a z tzv. energetickej vody (suma zatiaľ nebola zverejnená, podľa našich odhadov ide o niekoľko stoviek miliónov Sk). Zvyšok príjmov na PPO sa získalo z verejných financií za ostatné služby, napríklad poskytovanie závlahovej vody vrátane dotácií a grantov. Ďalšie poplatky platia používatelia vôd do Environmentálneho fondu za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd (182 mil. Sk) a za odber podzemnej vody (350 mil. Sk v roku 2005).
Zásadnou chybou celého systému je neodôvodnenosť týchto platieb a ich dosah na podnikateľský sektor. Poplatky za odber vôd totiž neslúžia na krytie s tým spojených nákladov, keďže tie sa správcu vôd v podstate netýkajú, ale ani na odstránenie prípadných negatívnych externalít, keďže v tomto prípade prevládajú najmä pozitíva, napríklad vo forme vrátenia vody do ekosystémov. Podobne je to i pri poplatkoch za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré neslúžia na odstraňovanie dôsledkov vypúšťania týchto vôd ani nemajú zásadný vplyv na znižovanie objemu ich vypúšťania. Jediným pomerne transparentným finančným tokom by mohli byť poplatky za hydroenergetický potenciál vôd a energetickú vodu, avšak ani tie nie sú používané len na účel správy príslušných vodných diel či tokov (nehovoriac o tom, že efektívnejším riešením by bola privatizácia väčšiny vodných diel).
Poplatky za odber vôd tak tvoria ďalšiu nesystémovú daň, ktorou vláda zaťažuje najmä podnikateľský sektor. Keďže tento systém nie je v krajinách EÚ zjednoteným pravidlom, naši podnikatelia trpia ujmu kvôli vládou umelo vytvorenej komparatívnej nevýhode na trhu.
Poplatky za odber vôd slúžia najmä na krytie nákladov na PPO a na budovanie čistiarní odpadových vôd, rekonštrukciu kanalizácie a iné opatrenia ochrany vôd. To je však veľmi nesystémové a nespravodlivé riešenie, ktoré deformuje podnikanie v sektore tzv. malých vôd (vodární a kanalizácií), keďže viaže prostriedky na „vybrané“ subjekty. V protipovodňovej ochrane zároveň spôsobuje vyňatie tohto verejného záujmu od angažovanosti samospráv. To posilňuje i faktom, že PPO realizuje podnes centralizovaný štátny podnik (SVP) s neprehľadným systémom riadenia a rozhodovania o investičných aktivitách. Jediným zmysluplným riešením tak zostáva zrušenie všetkých poplatkov za odber vôd a vytvorenie úplne nového systému financovania PPO i časti služieb v sektore malých vôd. Ten by mal vychádzať z princípov decentralizácie riadenia PPO, angažovanosti samospráv, z finančnej spoluúčasti verejnosti i podnikateľského sektora v konkrétnych povodiach (s využitím povodňových máp). Nevyhnutnou súčasťou reformy PPO je i zrušenie Slovenského vodohospodárskeho podniku, privatizácia jeho služieb i veľkej časti jeho majetku.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 26.4.2006

Hospodárske noviny, 24.1.2006:Simonov hydromelioračný prešľap

Hydromelioračná politika ministerstva pôdohospodárstva patrí medzi najväčšie zlyhania Zsolta Simona v jeho funkcii. V rokoch 1960-1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) – predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav – s investíciami presahujúcimi mnoho miliárd korún. Tento rozsiahly majetok zostal podnes vo vlastníctve štátu, čo spôsobuje eskaláciu problémov. Napriek tomu, že svoju úlohu v tom zohrávala i komplikovanosť vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa často na súkromných pozemkoch (alebo zabudovaných priamo v nich), hlavným dôvodom, pre ktorý pokračuje podnes neefektívne dotovanie závlah a zároveň systematická devastácia a znižovanie hodnoty veľkej časti HMZ, je najmä neochota a neschopnosť doterajších vlád HMZ sprivatizovať alebo prinajmenšom zefektívniť ich správu. I preto sa za 16 rokov presúvala správa HMZ postupne cez štyri rôzne štátne organizácie.

Chaotická hydromelioračná koncepcia Zsolta Simona priniesla za ostatné roky niekoľko protichodných návrhov a rozhodnutí jeho rezortu. V rámci nich minister presadil najprv prechod správy HMZ zo Slovenského vodohospodárskeho podniku na novo založený štátny podnik Hydromeliorácie. Následne sa snažil presadiť zákon o hydromelioráciách, ktorý predpokladal založenie štátnej akciovej spoločnosti Hydromeliorácie, existenciu súkromných správcovských zavlažovacích družstiev i založenie pochybného Hydromelioračného fondu. Družstvá a fond však už o rok, v ďalšej verzii návrhu zákona, z koncepcie vyradil. Podobným spôsobom pristupuje minister k menovaniu nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie. V súvislosti s jeho menovaním sme upozorňovali i na podozrenia z vysoko netransparentného rozhodnutia (Nezvyčajný Simonov konkurz, SME 2.12.), nový riaditeľ sa napokon vzdal funkcie. Ministerstvo následne neakceptovalo ďalšie poradie vo výsledku konkurzu, ale podnes nevypísalo ani ďalší konkurz.

Najnovším „hydromelioračným prešľapom“ Zsolta Simona sa bude vláda zaoberať v stredu 25.1. pri rozhodovaní o novele pozemkového zákona a doplnení ďalších zákonov. Návrh bol v pripomienkovom konaní už v auguste minulého roku, avšak bez ustanovení, ktoré do návrhu Simon dodatočne a dosť nesúvislo „vsunul“ až v týchto dňoch. Tie navrhujú, aby sa staronovým správcom HMZ vo vlastníctve štátu stal Slovenský pozemkový fond (SPF), teda presne tá istá inštitúcia, ktorá HMZ spravovala predtým, než ich správa prešla pod Slovenský vodohospodársky podnik a následne pod štátny podnik Hydromeliorácie. Navyše na sklonku minulého roku schválil minister výnos o poskytovaní dotácií na „zachovanie prevádzkyschopného stavu“ HMZ, čím len posilnil pokračujúci trend deformovania podnikateľského prostredia s konkurencie v agrárnom sektore.

Prechod správy HMZ pod SPF možno považovať za nejneefektívnejšie z možných riešení. Minister sa snaží zachraňovať problémy dlhodobej nesolventnosti štátneho podniku Hydromeliorácie – teda presne toho podniku, ktorý sám založil – tým, že ich prenesie na fond, ktorý sa venuje úplne odlišnej činnosti a jeho správa HMZ sa už v minulosti neosvedčila. Ministerstvo pôdohospodárstva sa nedokáže zbaviť nezmyselnej predstavy o potrebe závlah ako verejného záujmu, čo paradoxne spôsobuje, že štát zbytočnými vládnymi výdavkami udržiava činnosť i tých HMZ, ktoré nemajú reálnu hodnotu, a naopak, zabraňovaním ich privatizácie znemožňuje zhodnotenie tých HMZ, po ktorých existuje prirodzený dopyt na agrárnom trhu.

Simonov návrh na transformáciu HMZ treba odmietnuť.

Článok bol publikovaný v krátenej podobe v Hospodárskych novinách dňa 24. januára 2006.

Konzervatívne listy, 12/2005:Čo s príspevkovými organizáciami?

Významný podiel z výdavkov verejnej správy predstavujú každoročne transfery príspevkovým organizáciám (PO). Podľa návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2006-2008 je do sektora verejnej správy zaradených 95 takýchto organizácií v pôsobnosti štátu a 744 v pôsobnosti obcí a VÚC, s plánovanými celkovými príjmami na rok 2006 v sume 20,6 mld. Sk.

PO v pôsobnosti štátu zabezpečujú činnosti najmä v oblasti kultúry, školstva, životného prostredia, pôdohospodárstva, výskumu, služieb a informatiky, zatiaľ čo v pôsobnosti obcí prevládajú najmä verejnoprospešné práce, kultúra, sociálne veci, či šport, vo VÚC doprava, kultúra a školstvo.

Podľa zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy môže byť PO len taký subjekt, ktorého tržby kryjú menej ako 50 % výrobných nákladov a ktorý je na príslušný rozpočet príspevkom. Takýto spôsob hospodárenia však spôsobuje množstvo ekonmických i etických problémov.

PO totiž pôsobia ako štátom alebo samosprávou „vlastnený“ subjekt, ktorý má od nich zaistené krytie väčšiny kapitálových a bežných výdavkov. Tým však získavajú neférovú výhodu voči konkurencii súkromných poskytovateľov podobných služieb, s ktorými sa stretávajú pri podnikaní na slobodnom trhu. PO totiž disponujú možnosťou „dvojnásobného“ úžitku svojich aktív, ktoré si môžu zaobstarať z vládneho príspevku (napríklad vybavenie laboratórií, divadelných dielní, rekreačno-vzdelávacích zariadení a pod.), ktoré však užívajú i na poskytovanie komerčných služieb. Zrejme najrozsiahlejšou deformáciou je však využívanie príspevkom „pokrytej“ pracovnej doby zamestnancov na vedľajšie príjmy (napríklad u pracovníkov vedy a výskumu). PO tak môžu neférovo potláčať konkurenciu prostredníctvom cien, ktoré nezahŕňajú ich reálne výrobné náklady.

Štát nie je dobrým vlastníkom a nemá vnútornú predispozíciu hospodáriť efektívne. Vzhľadom k tomu, že PO nemôžu byť v zmysle zákona zakladané na výkon rozhodovacích právomocí, slúžia pre svojich zakladateľov zväčša ako servisné pracoviská. Činnosti, ktorých prevedenie na súkromný sektor by spôsobovalo závažné (napríklad bezpečnostné) riziká, idúce priamo proti cieľu týchto služieb, zabezpečujú obvykle rozpočtové organizácie. To eliminuje riziká spojené s prevodom činností, ktoré realizujú PO, do súkromných rúk.

Väčšina „príspevkoviek“ prežíva po roku 1989 vo forme zmutovaných podnikateľských subjektov, prevádzajúcich činnosti, ktoré buď nie sú oprávneným verejným záujmom, alebo si ich trh nežiada, alebo ich pred žiadúcim uvoľnením na trhovú súťaž „chráni“ dotáciami a stabilnými zákazkami štát. Príspevkové organizácie je potrebné zrušiť a pri hľadaní riešení, akým spôsobom „naložiť“ s ich terajšími činnosťami, je potrebné zvažovať najmä tieto skutočnosti:

1. Verejný záujem vs. trh. Mnohé služby (napr. poradenstvo a vzdelávanie), ktoré podnes štát zabezpečuje v rámci tzv. verejných záujmov prostredníctvom PO, realizuje súbežne so štátom a v dobrom postavení na trhu i súkromný sektor. Väčšinu takýchto štátnych inštitúcií je preto možné zrušiť a ich majetok (zahrňujúci i lukratívne zariadenia cestovného ruchu) previesť do súkromného vlastníctva.

2. Outsourcing. V ojedinelých prípadoch, keď hrozí reálne riziko, že služby spojené s presadením verejného záujmu by na voľnom trhu nenašli svojho prirodzeného poskytovateľa (napríklad monitoring životného prostredia), je možné túto službu previesť na súkromný subjekt ako vládnu objednávku.

3. Prekrývanie verejných záujmov. V mnohých prípadoch štát neefektívne „zdvojuje“ svoje pôsobenie, takže v rovnakej činnosti pôsobí viacero štátnych organizácií pod rôznymi rezortmi (najmä v oblasti vedy a výskumu, ale aj v rôznych iných organizáciách, ktoré vykonávajú servisné práce pre ministerstvá paralelne s ich ústredím). Podporu týchto aktivít je potrebné zefektívniť a zjednodušiť.

V snahe zefektívniť činnosť PO pripravila vláda v roku 2004 nový zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, v uznesení ku ktorému uložila zriaďovateľom štátnych PO posúdiť právnu formu ich hospodárenia a zosúladiť ich právne pomery s návrhom zákona. Výsledkom tohto zámeru je snaha zriaďovateľov „preštátniť“ niektoré PO na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby. Ak by neziskové organizácie nezískavali ďalší príjem z verejných financií (okrem imania, ktoré získajú pri založení), nemuseli by byť napojené na verejnú správu, čo by bol istý posun k efektivite a prehľadnosti ich hospodárenia. I tak by však ostali v zbytočnom vlastníctve štátu. Oveľa väčšie deformácie však spôsobuje zámer zakladateľov ponechať im pôvodný transfer z verejných financií. Aktuálne sa ministerstvo pôdohospodárstva snaží takýmto spôsobom „upratať“ svoje atraktívne nehnuteľnosti do neziskovej sféry, teda ponechať ich vo svojom vlastníctve i v stabilnej rezortnej podpore.

Zmena PO na neziskové organizácie nevedie k zefektívneniu ich činnosti a už vôbec neotvára otázku ich reálneho významu. Práve naopak: hrozí, že štát bude i naďalej plytvať verejnými výdavkami a pod pláštikom neziskovosti budú ich zamestnanci požívať výhody vládneho socializmu.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2005.

Sme, 2.12.2005:Nezvyčajný Simonov konkurz

Minister pôdohospodárstva sa ocitol v paľbe kritiky za svoje bývalé podnikateľské aktivity, ako aj pretrvávajúce blízke kontakty s podnikateľmi v odvetví, v ktorom v súčasnosti rozhoduje o správe majetku a prerozdeľovaní dotácií v súhrnnej hodnote presahujúcej sumu niekoľkých desiatok miliárd korún. Po problémoch s odôvodnením prideľovania dotácií a revíru jemu blízkym firmám sa objavuje ďalšie rizikové rozhodnutie, tentoraz vo výsledku nedávneho výberového konania na riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie.

Kmeňové imanie tejto firmy, ktorá spravuje väčšinu hydromelioračných zariadení na Slovensku, presahuje sumu 4 miliardy korún. Podľa zverejnených kritérií výberového konania bola hlavnou požiadavkou na funkciu riaditeľa podniku "znalosť zámerov rozvoja hydromeliorácií, ich financovania s osobitným zreteľom na závlahy a odvodnenie, ako aj znalosť legislatívnych noriem v oblasti vodného hospodárstva, prax v oblasti manažérskeho riadenia, riadiace a organizačné schopnosti".

Do súťaže sa prihlásili traja kandidáti, pričom dvaja z nich sú v odbornej verejnosti známi ako odborníci s manažérskymi skúsenosťami a s overenými publikačnými výstupmi v problematike hydromeliorácií. Víťazom sa však stal tretí uchádzač, Ervin Bankó, ktorý je v poľnohospodárskom i vodohospodárskom prostredí absolútne neznámy, v oblasti hydromeliorácií doteraz nepôsobil a verejnosti nie je známa jeho publikačná činnosť, ktorá by potvrdzovala znalosť problematiky.

Manažérske predpoklady nového riaditeľa taktiež nie sú známe. Podľa našich informácií sa správcom niekoľkomiliardového majetku štátu stane absolvent Ekonomickej univerzity z roku 2002. V obchodnom registri figuruje pod rovnakým menom a miestom trvalého pobytu človek, ktorý je členom manažmentu a dozorných rád štyroch obchodných spoločností, pričom ani jedna z nich nemá v predmete činnosti pôsobenie v oblastiach príbuzných hydromelioráciám.

Bankó však pôsobí v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovenská Dunajská Konštrukčná (SDKo), ktorá podľa správy TASR bola v roku 2002 dcérskou spoločnosťou skupiny Penta Group, figurujúcou pri prevzatí výroby plavidiel po skrachovaných Slovenských lodeniciach, a. s., v Komárne. Čo sa týka obchodných vzťahov SDKo s verejným sektorom, spoločnosť sa v roku 2002 objavila v rebríčku projektu HESO Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, ktorý kritizoval udelenie štátnych záruk na úvery pre Slovenské lodenice Komárno, a. s. Táto istá spoločnosť (už za pôsobenia Ervina Bankóa) získala časť z 50-miliónového podielu na predaji budovy pre maďarskú univerzitu v Komárne, na základe rozhodnutia vlády v roku 2003.

Hydromelioračný majetok je pre štát záťažou. Štát od roku 1989 nebol schopný previesť jeho vlastníctvo do súkromných rúk a zachrániť tak jeho veľkú časť pred úplným zničením. Už šestnásť rokov si ministri "prehadzujú" správu hydromeliorácií postupne cez štyri (!) správcovské spoločnosti a dotujú ich nekonečnými vládnymi výdavkami presahujúcimi desiatky miliónov korún. Nech by bola snaha ministra Zsolta Simona o zmenu hydromelioračnej politiky akokoľvek proreformná, obsadenie postu riaditeľa človekom, ktorý má neisté odborné predpoklady a minimálne manažérske skúsenosti, je prinajmenšom nezvyčajné. O rizikách privatizácie hydromeliorácií vo svetle faktu, že nový riaditeľ s najväčšou pravdepodobnosťou figuroval dosiaľ zväčša v neznámych a nie dlho založených spoločnostiach s úzkym okruhom tých istých spolupracovníkov, navyše na pozadí finančnej skupiny, ktorá má rozsiahle a často kritizované obchodné vzťahy s verejným sektorom, netreba vari ani hovoriť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 2. decembra 2005.

Hospodárske noviny, 24.11.2005::Simonove (a) verejné záujmy

Príspevkové organizácie (PO) spadajúce do pôsobnosti vlády a jej rezortov predstavujú výraznú výdavkovú záťaž pre verejnú správu. V mnohých prípadoch však nie je ich existencia dostatočne odôvodnená, pretože svojou činnosťou buď nahrádzajú, alebo čiastočne prekrývajú služby, ktoré vie efektívne poskytovať súkromný sektor. Navyše mnohé PO trpia na vysokú prezamestnanosť, pretrvávajúcu už z obdobia pred rokom 1989.
V snahe zefektívniť činnosť PO rozlíšením na trhových a netrhových výrobcov stanovila vláda v novom zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy (schválenom minulý rok) kritérium, podľa ktorého môže príspevkovou organizáciou ostať len organizácia, ktorej menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Týmto zákonom mali byť vládne rezorty prinútené zbavovať sa tých svojich inštitúcií, ktoré nie sú výhradne závislé na štátnom rozpočte.
Analýzu svojich príspevkových organizácií vykonalo i Ministerstvo pôdohospodárstva SR (MP SR), ktoré spravuje a finančne podporuje až neuveriteľných 26 (!) takýchto organizácií. Vzhľadom ku skutočnému prebytku rezortných výskumných, vzdelávacích a poradenských centier v pôsobnosti MP SR by optimálnym riešením u väčšiny z nich malo byť ich definitívne zrušenie, alebo aspoň zásadná redukcia zamestnanosti a činností, ktoré si MP SR u nich objednáva. V prípade štátneho výskumu je totiž efektívnejšie jeho zabezpečenie len prostredníctvom univerzít a Slovenskej akadémie vied, zatiaľ čo agrárne poradenstvo, ktoré je úplne zbytočnou záťažou pre vládne výdavky, dokáže plnohodnotne zabezpečiť súkromný sektor. O to nepríjemnejším prekvapením je fakt, že výsledkom analýzy zo strany MP SR je návrh na „odštátnenie“ piatich PO ich transformáciou na neziskovú organizáciu. Najväčšou zmenou však prejde len ich právna forma. Z hľadiska vládnych výdavkov totiž MP SR počíta s ponechaním pôvodnej výšky rozpočtovaného bežného transferu (vo svojom návrhu to však nazýva i „úsporou verejných zdrojov v podpoložke bežných transferov“...).
Rozhodnutie MP SR vzbudzuje rôzne podozrenia. Jedným z nich je skutočnosť, že v štádiu pripravovanej transformácie všetkých výskumných ústavov sa ministerstvo rozhodlo jednému z nich, Výskumnému ústavu potravinárskemu, „zaistiť“ týmto spôsobom ďalšiu samostatnú budúcnosť. Všetky rezortné PO, ktoré budú týmto spôsobom „pseudoodštátnené“, disponujú nehnuteľnosťami v širšom centre veľkých slovenských miest, v prípade Agroinštitútu v Nitre a Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v Košiciach ide zároveň o subjekty, ktoré poskytujú rôzne služby v oblasti cestovného ruchu a kongresovej turistiky (súčasťou Agroinštitútu je veľký hotel v blízkosti najväčšieho slovenského výstaviska), teda pôsobia na konkurenčnom trhu ako vládou dotovaný subjekt. To výrazne deformuje konkurenčné prostredie.
Príspevkové organizácie, ktoré sa ministerstvo rozhodlo ponechať transformáciou pod svojim vplyvom, zamestnávajú spolu vyše 600 ľudí a budúci rok majú byť podporené vládnymi výdavkami vo výške presahujúcej sumu 140 mil. Sk. Trhová hodnota majetku, s ktorým budú podnikať títo „štátno-neštátni“ zamestnanci, činí odhadom niekoľko stoviek miliónov korún. Rozhodnutie Simonovho ministerstva ponechať navrhnuté inštitúcie vo vlastníctve a v správe štátu je neefektívnym riešením a pokračovaním socialistickej politiky predchádzajúcich ministrov. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje rôzne podozrenia z nežiadúceho lobingu štátnych úradníkov a z netransparentnosti rozhodovania verejnej správy. Návrh transformácie PO zo strany MP SR je potrebné odmietnuť.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 24.11.2005.

Konzervatívne listy, 11/2005:Ide o sociálny cit

Veľká je múdrosť predstaviteľov Európskej únie a ešte väčšie je ich sociálne cítenie! Naši európski cukrovarníci a pestovatelia cukrovej repy si opäť raz ubránili svoje práva. Za to, že ich už únia nebude podporovať, dostanú od nej podporu. Teda primerané odškodnenie za to, že nebudú úniu nútiť kupovať od nich cukor, ktorý nik nepotrebuje. Sociálne cítenie tak zvíťazilo nad zhubnými dôsledkami nespútaného trhu. Ten únia nepripúšťa, lebo by spôsobil, že cukru by síce bolo dosť, ale o dosť menej, než nám nanucujú výrobcovia. Cukor totiž, ako isto viete, nie je obyčajný tovar. Je to komodita, bez ktorej ľudstvo nemôže prežiť, takže jej výrobcovia okrem toho, že živia sami seba, plnia podľa únie i vyššie, takpovediac cnostné poslanie. Tým sa líšia od iných bežných profesií, akými sú napríklad nájomní vrahovia, bez ktorých ľudstvo prežiť môže a dokonca veľmi dobre. Ich poslanie navyše až také cnostné nie je, čo je dobrý dôvod na to, aby ich únia nepodporovala.

Cukor má svoje prirodzené privilégiá, lebo on je naše biele zlato, na rozdiel od soli, ktorá je z hľadiska našej životnej potreby na tom úplne rovnako, ale tá je biela smrť. Smrť spôsobuje aj tabak, bez ktorého však prežiť môžeme a jeho užívanie je navyše tak necnostné, že ho únia zaťažuje spotrebnými daňami a zákazmi spotreby v rôznych súkromných priestoroch. Napriek tomu únia podporuje aj pestovateľov tabaku, ale to je len dôsledok nechutného nátlaku tabakových producentov, ktorí neváhajú zabrzdiť dopravu na diaľnici a robiť nájazdy na ulice európskych veľkomiest, na ktorých vysýpajú svoj produkt z vlečiek. Aj pestovatelia cukrovej repy majú vlečky a ich rozhádzané buľvy narobia ešte väčší neporiadok, ale tu ide predsa o sociálny cit. Všetkým je jasné, že pestovatelia tabaku robia nátlak, zatiaľ čo pestovatelia cukrovej repy si len bránia svoje prirodzené práva na dôstojný život. Ozaj, ako by svoje práva presadzovali tí, čo nemajú čo vysýpať?

Skrátka a dobre, s cukrom je to iné. Aj s úniou je to iné, lebo únia je najlepší obchodný partner, akého si viete predstaviť. Oveľa väčší a spoľahlivejší než tie veľké súkromné firmy, s ktorými si musíte roky budovať stabilné obchodné vzťahy, založené na vzájomnej dôvere a výhodnosti. Európska únia vám výhodne zaplatí aj za cukor, ktorý vôbec nepotrebuje, ktorého sa vyrába prebytok a ktorý je oveľa lacnejší tam, kde ho nakupuje samotný spotrebiteľ. U nás si spotrebiteľ kupuje služby únie, ktorá následne posúdi, koľko cukru sa má vyrobiť, čo potrebuje výrobca a čo spotrebiteľ.

Ešte šťastie, že v tomto prípade závan sociálneho citu EÚ dorazí i k spotrebiteľovi. Ak pámbožko dá, po všetkých kompenzáciách, ktoré cukrovarníkom zaplatíme, cukor naozaj zlacnie.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 11/2005.

Konzervatívne listy, 10/2005:Ču-čche Západu

Nech mi je odpustené to chválenkárstvo, ale dovolím si tvrdiť, že za niekoľko rokov svojej kariéry som absolvoval už dosť veľké množstvo konferencií o trvalo udržateľnom rozvoji (TUR) na to, aby som sa mohol pochváliť značnou dávkou imunity voči tomuto pojmu. Preto keď Úrad vlády SR nedávno usporiadal odbornú konferenciu venovanú trvalo udržateľnému rozvoju, bol som pripravený na všetko. Aby ste pochopili, v čom je problém: nech to znie akokoľvek zvláštne, podstatu princípu „trvalo udržateľného rozvoja“, ktorému sa vo svete venujú tisícky vedeckých a odborných podujatí ročne, podnes nikto neobjasnil. TUR nie je ošetrený žiadnymi kritériami a už vôbec nemá jednoznačnú definíciu. TUR je čosi ako „vyšší princíp“. Vymyslela ho politička, Nórka, Gro Harlem Brundtlandová v 80.-tych rokoch, keď hútala v jednej zo svojich mnohých funkcií v jednej z mnohých komisií OSN, v ktorých pôsobila (dnes hrá ligu za WHO). Teda aby sme boli presní: ona vymyslela len „udržateľný rozvoj“. Prívlastok „trvalo“ naň nalepili naši zelení niekde na ceste ku slovenskému spotrebiteľovi. Takže podľa našej Gro je udržateľný rozvoj „taký rozvoj ľudskej spoločnosti, ktorý dokáže naplniť potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozil splnenie potrieb generácií nasledujúcich, alebo bol na úkor iných krajín.“ Inak povedané, ak sa rozhodnete ísť nakúpiť svojim deťom rožky, trvalo udržateľné je odísť z bytu dverami, nie skokomz balkóna; poschodia nezlaňovať výťahovou šachtou, ale použiť schodište; a pokiaľ je to aspoň trochu možné, na prízemí nerozpárať nožom okoloidúceho suseda, ktorý vás zabudol pozdraviť. Gro je presvedčená, že tento postoj si žiada tak ťažké a zložité intelektuálne rozhodovanie, že ho nie je možné ponechať na samotnom človeku. A v tom je gro jej problému.

Ak totiž dnes hovoríme o trvalo udržateľnom rozvoji, nie je to diskusia o posiľovaní slobody a už tobôž nie o čomsi tak nebezpečnom, ako je individuálna zodpovednosť. TUR je ču-čche Západu, princíp, pod ktorý sa vojde všetko, ale najmä staré boľševické páky: kontrola, regulácia a korupcia zo strany byrokratickej kliky. Na vlne TUR sa dnes vezú štátni vedeckí pracovníci, plánovači hospodárskych rozvojov regiónov, architekti programovacích období, nastavovači kritérií a zvýhodňovači špecifík. Tí na okruhu turnajov TUR (teda nikdy nekončiacom turné konferencií o tejto téme) zvestujú otrepané frázy o potrebe vládnych výdavkov na programovanie a plánovanie, o potrebe účinného boja proti nespútanému trhu.

TUR však tvorí najmä bezodná masa úradníkov, ktorí si v jeho mene mastia vrecká z vládnych výdavkov, ergo z našich daní, prostredníctvom firiem, ktorých biznis vyzerá v očiach verejnosti dostatočne „ekologicky“ (Čo takto alternatívne poľnohospodárstvo? Alebo ráčite prispieť na agroturizmus?).

Konferencia Úradu vlády SR dopadla dobre. Z ôsmich prednášateľov o trvalo udržateľnom rozvoji požadovali vládne výdavky a regulácie iba ôsmi. Čistý zásah, priatelia, TURné pokračuje v Starej Lesnej.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2005.

Hospodárske noviny, 27.10.2005:Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.

Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.

Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.

Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.

Sme, 25.10.2005: Agrodotácie - morálny problém

Podnikateľské aktivity vysokých štátnych úradníkov z Ministerstva pôdohospodárstva SR odhalili ďalší morálny problém, ktorý so sebou nesie podpora poľnohospodárov z verejných financií. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon i jeho štátny tajomník Marián Radošovský sú, resp. boli v istom čase spoločníkmi firiem, ktoré poberali dotácie z verejných zdrojov. Zvrchovanú právomoc rozhodnúť o pridelení tejto podpory má však práve minister Simon. Akokoľvek transparentný by bol proces prideľovania dotácií, nemení to váhu argumentov, ktoré v rozhodovaní o etike toho, či si podnikateľ môže sám prideliť dotáciu z daní občanov, hovoria v jasný neprospech oboch vysokých štátnych úradníkov.

Už v roku 2002, keď sme sa v našom inštitúte venovali analýze rizík korupcie v agrárnej politike, poukazovali sme na fakt, že žiadne dotačné tituly nie sú automaticky nárokovateľné. Nevýrazná hranica ich "čistoty" vedie len cez porovnanie dvoch údajov: počtu firiem uchádzajúcich sa o dotácie spolu s objemom financií, ktoré požadovali, oproti tým, ktoré boli pridelené. V tomto porovnaní boli v rokoch 2000 - 2004 "najčistejšími" dotáciami tie, ktoré boli udelené na znevýhodnené oblasti. Ani tieto dotácie však neboli celkom transparentné, pretože kritériá, na základe ktorých sa mohli podnikatelia o ne uchádzať, boli dosť nepresné i manipulovateľné (najmä bonitované pôdnoekologické jednotky).

Oveľa netransparentnejšie však bolo prideľovanie dotácií na také opatrenia, možnosť spätnej kontroly ktorých bola minimálna. Týkali sa najmä podpory zúrodňovacích opatrení či ekologických programov (bez možnosti účinnej kontroly toho, čo a v akom množstve sa do pôdy naozaj dostalo), ale aj rekonštrukcie technológií, ktoré dávali priestor na rôzne netransparentné operácie. Tieto dotácie boli zároveň oveľa menej nárokovateľné, ba naopak, pri niektorých položkách išlo skôr o "výberový" spolok podnikateľov, ktorí v nich vedeli "chodiť" (napríklad zúrodnenie ťažkých pôd). Tento typ dotácií tvoril v roku 2003 najmenej 2,5 milióna korún z príjmov firmy ministra Simona, u štátneho tajomníka Radošovského najmenej jeden milión korún.

Poberanie dotácií oboma štátnymi úradníkmi nedokazuje ich úmyselné obohacovanie sa. Vysoko rizikové dotácie poberá podnes prevažná väčšina podnikateľov na pôde a objem priznaných dotácií pre oboch úradníkov sa nejaví byť výrazne vyšší (napr. v prepočte na výmeru pôdy) než pre iných podnikateľov. Taktiež je faktom, že práve Simonovo ministerstvo výrazne skvalitnilo prístup k informáciám o podnikateľoch poberajúcich dotácie a obaja úradníci svoje podnikateľské aktivity zverejnili ešte pred nástupom do funkcií. "Kauza" ministrov by preto mala byť predovšetkým kritériom pre budúcnosť. Ministrom sa nemôže stať ktokoľvek a jedným z mnohých obmedzení pre kandidátov na túto funkciu musí byť i neprepojenosť na podnikateľské prostredie, ktoré môže získavať prospech z verejných zdrojov.

Najväčšie riziká korupcie na Slovensku sa netýkajú dotácií, ktoré poberajú štátni úradníci. To je len malý zlomok zo sumy, ktorú môžu štátni úradníci získať v závetrí a nekontrolovateľne zo správy mnohomiliardového majetku, ktorý zostáva zbytočne vo vlastníctve štátu. Korupcia totiž nie je javom infikujúcim verejnú správu zvonka, ale naopak, je jedným z jej prirodzených, avšak veľmi negatívnych sprievodných znakov. Paradoxom je, že chceme odvolať ministra pre "maliny", a nie jeho neschopnosti znížiť podiel majetku štátu v obrovských štátnych podnikoch, ktoré patria pod rezort ministerstva pôdohospodárstva (najmä Lesy SR a niekoľko menších), i v desiatkach príspevkových a rozpočtových organizácií, ktoré sa pod jeho vedením nezefektívňujú vôbec alebo len veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že minister dokáže vylobovať pre farmárov miliardu na dotácie, ale výrazne nižšiu sumu potrebnú na veľmi dôležité urýchlenie pozemkovej reformy (prospešnej najmä pre farmárov) už nie.

Kauza ministra i jeho štátneho tajomníka zahmlieva oveľa vážnejšie dôvody na ich odvolanie.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 25. októbra 2005.

Sme, 21.9.2005: Dotácie a mýty agrárnikov

V roku 2006 dostanú slovenskí poľnohospodári v položke „priame platby“ od Európskej únie dotácie vo výške 35 % z čiastky, ktorá prináleží „starým“ členským krajinám EÚ, čo činí sumu 3,9 mld Sk. K tomu môžu zo štátneho rozpočtu získať ďalších 30 %. Ministerstvo financií však navrhuje doplatiť „len“ 6,9 %, čiže približne jednu miliardu korún. To spôsobilo obvyklý rozruch zo strany farmárov a prinieslo ďalšiu sériu populistických tvrdení agrárnych predstaviteľov. Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon sa domnieva, že to je „politický hazard voči väčšine obyvateľov“ a predseda agrárnej komory Ivan Oravec viackrát zdôraznil, že naši poľnohospodári tým majú o jednu tretinu horšie podmienky na trhu než tí v EÚ.

Farmári v zastúpení Ivana Oravca tak vtláčajú verejnosti mýtus o tom, že priame platby sú jediným zdrojom ich príjmov. Iba v tom prípade by totiž zníženie sumy o jednu tretinu znamenalo podobné zhoršenie ich podmienok v porovnaní s EÚ. To však nie je pravda a stačí na to jednoduchý prepočet. Doplatok priamych platieb zo štátneho rozpočtu pri redukovanom návrhu ministerstva financií tvorí totiž len približne 6 % z celého dotačného balíka (0,99 z 16,9 mld Sk), pri plnom využití doplatku by išlo stále len o menej ako štvrtinu z celého objemu dotácií. Výraznú väčšinu podpory majú totiž farmári zabezpečenú priamo z EÚ prostredníctvom iných programov. Počítajme však ďalej. Celkové dotácie pre poľnohospodárov tvoria podľa štatistík OECD v krajinách EÚ v priemere menej ako tretinu ich príjmov (na Slovensku len pätinu). To len potvrdzuje známy fakt, že výrazná väčšina príjmu farmárov nepochádza z dotácií, ale najmä z predaja ich produktov a služieb na trhu. Čo z toho vyplýva? Najmä to, že suma doplatku na priame platby, kvôli ktorej sa agrárnici radikalizujú, je v skutočnosti len malou čiastkou z ich dotačných príjmov a ešte menším podielom z celkového dôchodku fariem. Jeho zrušenie nemôže byť preto zhoršením ich podmienok o tretinu, ale ani „hazardom voči obyvateľom“, ako tvrdí minister Simon.

Dotácie nie sú pre farmárov najdôležitejším príjmom. Ich príťažlivosť spôsobuje fakt, že sú trvalým a stabilným zdrojom príjmu farmárov bez ohľadu na ich podnikateľské schopnosti, cenové výkyvy na trhu, či prejavy počasia. To ich robí nadmieru atraktívnymi najmä pre neprosperujúce podniky. Je preto zvláštne, že predstavitelia samosprávy spolu s ministerstvom šíria ďalší z mýtov, podľa ktorého zníženie dotácií bude znamenať „likvidáciu slovenského pôdohospodárstva, vyľudnenie vidieka, rast nezamestnanosti a zdraženie potravín“ (MP SR). V skutočnosti sú rozdiely v hospodárskych výsledkoch jednotlivých fariem veľmi veľké a aj fakt, že v priemere najhoršie hospodária družstevné subjekty, svedčí o tom, že hospodársky výsledok fariem nesúvisí ani tak s objemom dotácií, ako s ich schopnosťou pružne reagovať na trhové ceny, diverzifikovať a stabilizovať zdroje svojich príjmov a racionalizovať výdavky. Pre ekonomicky zdravé farmy majú dotácie sporný význam, pretože udržujú na trhu aj ich slabých konkurentov, ktorí svojou produkciou tlačia ceny komodít nadol.

Fakty naznačujú, že zrušenia doplatku k priamym platbám zo štátneho rozpočtu sa netreba obávať. Príjem dotácií z EÚ farmárom každoročne rastie. Návrh ministerstva financií je síce ďaleko lepší, než požiadavky agrárnych predstaviteľov, no navrhnutá výška doplatku zo štátneho rozpočtu je alibistická. Oveľa horšie však bude, ak Mikloš v ďalšom vývoji rokovaní agrárnej lobby – ako každoročne – podľahne.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 21. septembra 2005.