HN, 26.3.2004: Skleníkové plyny a nadpráca únie

Návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prechádza pripomienkovým konaním, reflektuje povinnosti Slovenska vyplývajúce z príslušnej smernice Európskeho parlamentu a Európskej rady. EÚ podporuje Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. V snahe o zníženie nepriaznivého dosahu účinkov protokolu na konkurenciu podnikateľov produkujúcich skleníkové plyny sa smernicou umožňuje obchodovanie s kvótami týchto emisií (najmä oxidu uhličitého).

inzercia
Návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prechádza pripomienkovým konaním, reflektuje povinnosti Slovenska vyplývajúce z príslušnej smernice Európskeho parlamentu a Európskej rady. EÚ podporuje Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. V snahe o zníženie nepriaznivého dosahu účinkov protokolu na konkurenciu podnikateľov produkujúcich skleníkové plyny sa smernicou umožňuje obchodovanie s kvótami týchto emisií (najmä oxidu uhličitého). Okrem toho sa však od členských štátov požaduje zavedenie komplikovaného systému štátnej kontroly obchodovania s kvótami. Podnikateľská sloboda v tejto oblasti je podriadená rozhodnutiu príslušného orgánu, ktorý bude rozdeľovať emisné kvóty a realizovať kontrolnú a sankčnú funkciu dodržiavania emisných limitov. Slovenská aproximácia normy ide navyše nad rámec povinností ukladaných úniou, keďže podobnému systému prispôsobuje i producentov ďalších znečisťujúcich látok (oxidu siričitého a oxidov dusíka).
Zavedenie obchodovania s emisiami skleníkových plynov je sporným rozhodnutím EÚ, ktorá svoju pôvodnú chybu – teda súhlas s Kjótskym protokolom – kompenzuje ďalším omylom. Kjótsky protokol už dávnejšie odmietol prijať najväčší producent skleníkových plynov, USA, a pre ďalších významných producentov (napríklad Rusko, Indiu, Čínu) nevyplývajú z protokolu podstatné obmedzenia. Okrem toho, názorový prúd spochybňujúci význam protokolu pre zníženie globálnej teploty atmosféry, ako i samotnú antropogénnu príčinu globálneho otepľovania, silnie už i vo vedeckej obci. Všetko nasvedčuje tomu, že globálne otepľovanie ako radikálna ekologická téma má svoje najlepšie roky za sebou.
Systém obchodovania s emisiami obchádza tých, ktorých sa znečisťujúca externalita týka najviac, t. j. vlastníkov a užívateľov okolitej krajiny. Podnikateľ (producent emisií) nie je viazaný dohodou s nimi, ale so štátnym orgánom, ktorý prideľuje kvóty, vedie register ich držiteľov a spracúva plán rozdeľovania kvót. Nie trh, ale štát dominantne ovplyvňuje to, kto a do akej miery môže znečisťovať ovzdušie. EÚ považuje obchod s emisiami za nástroj podporujúci slobodný trh, ktorý má byť zároveň impulzom na ekologicky prospešné investície. V skutočnosti však systém nezabráni nevýkonným producentom odpredávať svoje kvóty silnejším, takže ich príjem z predaja bude mať charakter podpornej dávky, zatiaľ čo kupujúcim zvýši výrobné náklady. Okrem toho, v prípade obchodovania s ovzduším nie je možné eliminovať ani prípady špekulatívneho získavania kvót, nekontrolovateľnej produkcie emisií mimo limitov, ako aj netransparentného zasahovania do procesu rozdeľovania kvót.
Podrobnosti národného alokačného plánu kvót na budúci rok zatiaľ nie sú známe. Vzhľadom na skutočnosť, že produkcia skleníkových plynov na Slovensku je dlhodobo pod limitom požadovaným Kjótskym protokolom, možno očakávať, že slovenskí podnikatelia budú z novej normy väčšinovo profitovať. Nezaobíde sa to však bez zbytočnej byrokratizácie podnikania a eskalácie rizika, že pozitíva vplyvu opatrenia na ochranu životného prostredia budú celkom bezvýznamné. Celé opatrenie je totiž nesystémové a jeho účinnosť zrejme nebude vzhľadom na komplikovanosť mechanizmov správy a technickú nemožnosť precíznej kontroly veľmi vysoká.
Systém obchodovania s emisnými kvótami je typickým prípadom zbytočného opatrenia z produkcie úradníkov EÚ, ktorí si legislatívou vytvárajú vlastnú náplň práce. Ich činnosť totiž do veľkej miery len zdvojuje podobnú prácu úradníkov národných vlád, ktorí ju vykonávajú už mnoho rokov. Smernicou EÚ vznikol nový úrad, ktorý má dohliadať nad činnosťou národných vlád vyžadujúc rozsiahle plány, analýzy a programy. Z hľadiska efektivity je to kontraproduktívne riešenie.
Rozsiahlosť súčasného návrhu zákona o obchodovaní s emisnými kvótami je možné obmedziť len zrušením obchodovania s emisiami znečisťujúcich látok, ktoré súčasný návrh upravuje nad rámec smernice EÚ. Vzhľadom na blížiace sa členstvo Slovenska v EÚ a jeho dávnejšiu ratifikáciu Kjótskeho protokolu sú však naše možnosti veľmi obmedzené.

(Projekt Systém včasného varovania Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika)

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 26.3.2004

Domino Fórum, 25.2.2004: Európa chráni vodu

Parlament sa bude zaoberať novým zákonom o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Jeho znenie však obsahuje mnoho sporných oblastí, ktoré sú rizikom pre ekonomický rozvoj na Slovensku. Nový zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc spoločenstva, aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu Európskeho spoločenstva (ES), upravujúcu rámec pôsobnosti spoločenstva v oblasti vodnej politiky. Zákon však v mnohých prípadoch ide v obmedzeniach voči podnikateľským slobodám vysoko nad rámec opatrení stanovených ES. Tie totiž vo väčšine prípadov definujú len nejasné podmienky ochrany vôd, navyše odľahčené možnosťou udeľovania rozsiahlych výnimiek zo strany Európskej komisie. Spôsob realizácie ochrany je pomerne voľne v kompetencii jednotlivých krajín. Slovenský návrh však okrem mnohých povinností pre podnikateľov (napríklad zamestnávať špecializovaných vodohospodárov, viesť manipulačné poriadky stavieb a podobne) zavádza aj mimoriadne komplikovanú štátnu správu s množstvom celkom zbytočných a zbyrokratizovaných právomocí – napríklad vyžadovaním súhlasu úradníkov k akémukoľvek nakladaniu s vodami. Osobitným problémom je kontrola znečisťovania, ktorú rieši cez neefektívnu sieť vodnej stráže, inšpekcie a orgánov štátnej vodnej správy. Orgány rozhodujú taktiež o pokutách, ale na základe subjektívneho úsudku a bez stanovenia presných kritérií rozlišujúcich stupeň závažnosti znečistenia.

Veľmi nebezpečné je smernicou vynútené ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí. Ich vysoký podiel na výmere SR vláda schválila už minulý rok a v prípade zraniteľných oblastí (náchylných voči znečisteniu dusičnanmi) znamená napríklad vážnu hrozbu pre možnosť udržania poľnohospodárskej výroby v regiónoch. Mimochodom, mnohí slovenskí odborníci považujú vodnú politiku EÚ vo vzťahu k integrujúcim krajinám za zjavný nástroj riešenia ich agrárnych prebytkov.

Komplikovanosť novej normy je podporovaná množstvom zbytočných schvaľovacích konaní, ktoré však neriešia podstatu problému. Tá spočíva v tom, že ústava vylučuje možnosť súkromného vlastníctva vôd a o ich súkromnej správe sa doposiaľ neuvažovalo. Zložitú sústavu vzťahov medzi užívateľmi vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika a napríklad cestovný ruch), v ktorej sa užívatelia navzájom podnikateľsky obmedzujú, štát zjavne nie je schopný dobre koordinovať. Kŕčom jeho snahy je návrh zákona, ktorý sa vzďaľuje trhovým vzťahom a nahrádza ich vodným plánovaním a pečiatkovaním, čo zhoršuje podnikateľské podmienky. Nie je prekvapením, že v tomto smere bol pôvodný jednoduchší zákon z roku 1973 efektívnejším a trhovejším nástrojom ochrany, ktorý po roku 1990 prispel i k výraznému zlepšeniu kvality slovenských vôd. Návrh nového zákona preto volá po zásadnom prepracovaní.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum, č. 8/2004 dňa 25.2.2004.

Domino Fórum, 7/2004:Agrokšeft

Poľnohospodárske dotácie sú synonymom bezpečného kradnutia a vstup do Európskej únie na tom veľa nezmení.

Predtým
V priebehu minulého roka uskutočnil Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) previerku v rezorte Ministerstva pôdohospodárstva, zameranú najmä na kontrolu transparentnosti použitia agrárnych dotácií v roku 2002, teda ešte počas ministrovania ľavičiara Pavla Koncoša. Podľa informácií TASR kontrola poukázala na to, že v rozpore so zákonnými či etickými pravidlami boli poskytnuté dotácie vo výške približne 1 miliardy korún. Ak uvážime, že išlo o kontrolu z balíka zhruba 8,5 miliárd korún priamych dotácií a kontrolovaná bola údajne len menej ako polovica regionálnych odborov ministerstva pôdohospodárstva (RO MP SR), potom je prinajmenšom desaťpercentný "úlet" finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu veľmi pozoruhodným podvodom.
Z hľadiska dlhodobého trendu vývoja korupcie v rezorte však nejde v tomto prípade o podstatné zhoršenie situácie. NKÚ spolu s ostatnými orgánmi kontroly sa previerke agrárnych dotácií venujú výraznejšie už od nástupu prvej Dzurindovej vlády a ich zistenia sú vždy veľmi podobné. V tomto období bolo zistené neoprávnené čerpanie kapitálových výdavkov vo výške mnoho desiatok miliónov korún, použitie dotácií v rozpore s podmienkami zmlúv, množstvo porušení zákonov, nereálnosť podnikateľských zámerov atď. Ak prirátame dlhoročnú neochotu Pavla Koncoša informovať o udelených dotáciách a podriadiť sa uzneseniu vlády k tejto povinnosti, potom podobnosť jeho prístupu s "bacovaním" ministerstva pred rokom 1998 je príznačná.
Minister Zsolt Simon po nástupe do funkcie avizoval snahu o výrazné sprísnenie kontrolných mechanizmov využitia dotácií. V priebehu minulého roka došlo vskutku k zlepšeniu informovania o poskytnutých dotáciách v agrorezorte. V troch štvrtinách regionálnych odborov MP SR, ktoré sú hlavnou hybnou pákou rozdeľovania podpory, bolo zároveň vymenené vedenie. Pozitívna zmena postihla štatút jednej z komisií udeľujúcej dotácie a zjavný je i úmysel nevyplácať dotácie dlžníkom. Z hľadiska účinného boja proti korupcii sú to však zlepšenia, ktoré menia okolnosti, ale nie podstatu problému. V roku 2003 zostali totiž všetky vysoko zneužiteľné dotačné položky a mechanizmy zachované. Neexistuje technicky korektná metóda, ktorá by dokázala skontrolovať použitie desiatok miliónov korún na niektoré zúrodňovacie opatrenia. O udelení dotácií naďalej rozhodoval subjektívny úsudok komisií. Chronickým problémom je vymáhanie vrátenia neoprávnene použitých dotácií, keďže mnohé obchodné spoločnosti prijímajúce milióny korún dotácií po odhalení podvodu jednoducho "skrachujú". Vysoké sú i riziká manipulácie s nepriamymi nástrojmi podpory (napríklad úverová či exportná politika), takže už dnes môžeme predpokladať, že výsledky kontroly v rezorte za uplynulý rok nebudú omnoho lepšie.

Teraz
Typickým príkladom zlyhania súčasnej koncepcie podpory poľnohospodárstva je prípad súkromne hospodáriaceho roľníka (SHR) Ladislava Minariča zo Senca, ktorý podal minulý rok v zmysle výnosu MP SR štandardnú žiadosť o udelenie dotácie na fungujúcu prevádzku chovu králikov. Ministerstvo v zastúpení regionálneho odboru v Bratislave a príslušnej komisie rozhodlo o neudelení dotácie s odôvodnením, že žiadateľ je dlžníkom voči štátnemu rozpočtu v Intervenčnej poľnohospodárskej agentúre (IPA). Počínanie ministerstva má však mnoho sporných okolností, ktoré svedčia o neprehľadnosti systému a jeho rizikovosti z hľadiska transparentnosti rozhodovania. Žiadateľ tvrdí, že ministerstvo ho po celý rok neinformovalo, že dotácia, s ktorou počíta vo svojich príjmoch, mu nebude udelená. Sporný dlh vznikol podľa neho obchodom jeho osoby so Štátnym fondom trhovej regulácie (ŠFTR) ešte v roku 1995, porušením podmienok zmluvy zo strany ŠFTR. Obvinenie zo vzniku dlhu, ktorý ministerstvo začalo vymáhať údajne až po niekoľkých rokoch, preto zásadne odmieta. Ministerstvo argumentuje ustanovením príslušného výnosu, podľa ktorého musí žiadateľ podať písomné vyhlásenie o tom, že ku dňu predloženia žiadosti neoprávnene nezadržiava prostriedky štátneho rozpočtu. Výnos však priamo nevylučuje udelenie dotácie dlžníkovi a takýto postup navyše nepostihuje nekontrolovateľných dlžníkov rozpočtu z iných zdrojov, než z MP SR. Predovšetkým však ministerstvo vzhľadom na rozporové konanie postráda rozhodnutie súdu, že Ladislav Minarič je skutočným dlžníkom. O neudelení dotácie rozhodla konkurzná komisia len na základe subjektívneho tvrdenia IPA ako nástupníckej organizácie ŠFTR. O chaotickom jednaní ministrových podriadených svedčí i fakt, že v liste Ladislavovi Minaričovi minister uvádza, že údajným dlžníkom štátneho rozpočtu je firma AGROREAL Slovakia s.r.o. Tá je síce prepojená so živnostníkom Minaričom, ale žiaden dlh voči štátnemu rozpočtu nemá (spoločnosť vznikla až 4 roky po údajnom vzniku dlhu).
I keby bolo nevyplácanie dotácií potenciálnym dlžníkom v možnom rozpore s právami žiadateľov, snaha ministerstva o zabránenie prístupu k dotáciám zo strany ich zneužívateľov by mohla byť prinajmenšom sympatická. Argumentácia vedenia RO MP SR Bratislava však v tomto prípade svedčí skôr o dodatočnom zakrývaní podozrivého rozhodnutia, pretože regionálna komisia síce zamietla podnikateľovi dotáciu v hodnote niekoľko stoviek tisíc korún, avšak v ten istý rok a podľa rovnakého výnosu mu priznala inú dotáciu na rastlinnú výrobu. Hoci išlo o neporovnateľne nižšiu sumu, principiálnosť ich rozhodovania to jednoznačne vyvracia. Krátenú, no vyše stotisícovú dotáciu obdržal od nich podnikateľ i v roku 2002. Zistenia orgánov kontroly navyše naznačujú, že "dôslednosť" vo vylučovaní potenciálnych dlžníkov sa zo strany pracovníkov odborov neuplatňovala vždy. Aký bol teda skutočný dôvod pre neudelenie dotácie? Riaditeľ RO MP SR v Bratislave a predseda regionálnej konkurznej komisie Justín Skaličan sa pre redakciu odmietol k téme podrobnejšie vyjadriť.

Potom
Drvivá väčšina poľnohospodárskych dotácií po roku 1989 bola rozdeľovaná na základe subjektívneho rozhodovania štátnych úradníkov a nimi vytvorených komisií. Uvedený prípad je len jedným z mnohých signálov o tom, že to bol systém, ktorý podporoval klientelistické preferovanie tých, čo "majú kontakty" na "správnych miestach". Na pozadí pravidiel ustanovených výnosmi sa tak mohla rozvinúť sieť spriaznených firiem, ktoré mohli dostať mnohomiliónové dotácie na akýkoľvek investičný zámer.
Rok 2004 znamená postupný prechod na systém kontroly dotácií uplatňovaný v Európskej únii. Vyjednaný zjednodušený systém platieb na plochu v prechodnom období (minimálne do roku 2006) činí významnú časť dotácií nárokovateľnými zo zákona, čím výrazne znižuje vplyv štátnych úradníkov. Prvý zverejnený výnos, ktorý manažuje približne polovicu priamych platieb na plochu (ide o 27,5 % národný doplatok k 25 % platieb z EÚ), by mal spĺňať aspoň základné podmienky Integrovaného administratívneho a kontrolného systému (IACS), najmä zavedenie presného identifikačného systému poľnohospodárskych parciel (LPIS). Jeho skúšobná prevádzka odhalila už minulý rok stovky hektárov neexistujúcich "bielych" plôch, na ktoré bola predtým vyplácaná podpora. LPIS však podľa našich informácií v čase podávania žiadostí podľa výnosu ešte nebol plne funkčný a verifikovaný.
"Európske" dotačné výnosy ministerstva budú zverejnené až po vstupe do únie. Strednodobá koncepcia politiky pôdohospodárstva, ktorú nedávno schválil parlament, však naznačuje, že podstatný diel dotácií (porovnateľný s priamymi platbami na plochu) ostane v pôvodných položkách a mechanizmoch rozdeľovania. Ani systém IACS totiž nemá možnosť zabrániť subjektívnemu rozhodovaniu komisií o projektoch, nekontrolovateľným investíciám do pôdy, či umelému vyrábaniu znevýhodnených oblastí, na ktoré upozornil minulý rok Európsky dvor auditorov i priame odhalenia v niektorých krajinách EÚ. Mimochodom, mnohomiliardová podpora znevýhodnených oblastí založená na nepresnej bonitácii pôd sa realizuje i u nás.
Tento rok čaká poľnohospodárov zvýšenie objemu dotácií v porovnaní s predchádzajúcim obdobím takmer o 50 %. Veľká časť dotácií síce nadobudne transparentnejší charakter, stane sa však typickou plošnou "sociálnou" dávkou, ktorá v trhovom agrárnom sektore nemá opodstatnenie. Systém IACS sprísni kontrolu použitia produkčnej podpory až po roku 2006 a zvyšnú väčšinu podpory postihnú skôr len kozmetické úpravy.
Z hľadiska zmeny pohľadu na význam dotácií v poľnohospodárstve a zvýšenia poctivosti ich využívania preto žiaden prevrat nehrozí.

Článok bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum dňa 18.2.2004

Changenet, 20.1.2004: Svet podľa Hubu

Hodnotenie kapitoly Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj z publikácie "Slovensko 2003 - Súhrnná správa o stave spoločnosti" v reakcii na recenziu "Svet podľa Kazdu" od Mikuláša Hubu.

Mikuláš Huba, vedecký pracovník SAV, spracoval spolu s Ľubicou Trubíniovou kapitolu Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj v publikácii Inštitútu pre verejné otázky "Slovensko 2003 – Súhrnná správa o stave spoločnosti". Autori predložili svoj pohľad na stav životného prostredia u nás v minulom roku. Ak vychádzam z presvedčenia, že jedným z vhodných spôsobov ako posúdiť kvalitu útočníka je vidieť jeho schopnosť ustáť protiútok, potom je snáď prijateľné, že na recenziu M. Hubu reagujem zhodnotením jeho koncepcie. Napokon, ChangeNet je na alternatívne postupy veľmi vhodným médiom a problematika životného prostredia je natoľko nejasná a sporná, že akákoľvek diskusia o nej prospeje každému ideovému domu, Inštitút pre verejné otázky nevynímajúc.

Súvislosti

Faktografické hodnotenie stavu všetkých zložiek životného prostredia postavili obaja autori na vymenovávaní produkčných charakteristík a ich porovnávaní s predchádzajúcim obdobím. Tento spôsob tvorí dominantnú časť ich argumentácie. Mám skúsenosť, že v environmentálnych prácach je tento postup celkom bežný, dokonca i v publikáciach s veľmi serióznymi ambíciami (napríklad v správach MŽP o stave životného prostredia). Ako analytický nástroj je však korektný len vo výnimočných prípadoch, keď je všeobecne známe, kam poskytnutá informácia vedie (napríklad pokles veku dožitia u obyvateľstva je skutočnosť negatívna sama osebe a je to i všeobecne akceptovateľný úzus). Ak však analytik nechce miasť, musí v ostatných prípadoch poskytnúť vhodné porovnávacie údaje, ktoré pretvoria prvotnú informáciu v súvislú myšlienku a vedú k zmysluplnému záveru.

Autori sa tejto štandardnej a nevyhnutnej metóde snažia čo najviac vyhnúť. Tak sa jadrom argumentácie autorov stáva vymenovávanie produkčných faktov zo všetkých zložiek ŽP: o poklese tuhých emisií, o náraste emisií SO2, o poklese spotreby pitnej vody, množstve odpadových vôd, produkcii odpadov, zmenách vo využití pôd, spotrebe priemyselných hnojív, počte chránených území, zmenách v počte motorových vozidiel, či v spotrebe elektrickej energie. O čom však tieto údaje hovoria? Akú hodnotu majú z environmentálneho, či morálneho hľadiska? To sa nedá zistiť a údaje tak strácajú zmysel zverejnenia. Autori totiž nepredkladajú adekvátne a žiadúce porovnania so spotrebou v iných krajinách (až na výnimky, v ktorých generalizujú na európsku či svetovú úroveň, no bez podloženia tabuľkou a uvedenia zdroja) a podobne. Neuverejňujú ani odkazy na výstupy analytických štúdií k jednotlivým problémom, na základe ktorých by mali právo prezentovať svoj názor. Ich vlastný úsudok je potlačený len do zopár záverov. Vtedy však dospievajú zmieňovanou "skratkou" k veľmi pozoruhodným, ničím neodôvodneným zisteniam, ako napríklad:

"Nárast výmery zastavanej, trvalo zaplavenej pôdy, ako aj podobných kategórií využitia zeme však spôsobuje nárast spotreby environmentálneho priestoru, čo je v rozpore so snahou o TUR a perspektívne ohrozuje potravinovú bezpečnosť krajiny." – ako k tejto súvislosti autori dospeli?

"Negatívne tendencie sa prejavili najmä vo sfére nedostatočnej starostlivosti o chránené územia a v ich nasledujúcej devastácii." – čím je podložená informácia o devastácii a zlej starostlivosti?

"Od januára 2003 sa situácia v tejto oblasti aspoň čiastočne zlepšuje vďaka nárastu počtu pracovníkov štátnej ochrany prírody." – existuje štúdia, ktorá by súvislosť nárastu počtu pracovníkov a zlepšenia ŽP potvrdila?

"Pre energetiku SR je charakteristická ... nevyhovujúca skladba zdrojov z hľadiska TUR – absolútne prevažujú neprijateľné elektrárne na jadrové a fosílne palivá a veľké vodné elektrárne ako Gabčíkovo." – autori sú si úplne istí v záveroch, hoci vedecký konsenzus tu neexistuje. Vodné a jadrové elektrárne sú však v tradičných technických vedách považované najmä za ekologicky prospešné zdroje, pričom vedecky kontroverzná diskusia o nich sa týka iných faktorov (ekonomickej nákladovosti, bezpečnosti pred terorizmom atď.).

K argumentom autorov je potrebné poznamenať i negatívnu skutočnosť, že k veľkej časti uverejnených faktov nie sú uvedené ich zdroje. Literatúra k takto zložitej problematike uvádza len slabých 16 odkazov, z toho 6 sa týka jednej z tém, elektrární...

Lži

V texte som objavil dva nepravdivé údaje. Mám za to, že nie je veľkou chybou, ak sa v rozsiahlych textoch tohto typu objavia nepresnosti, najmä ak text koncepčne "drží" pohromade. Vzhľadom k tomu, že M. Huba upozornil na podobnú skutočnosť mňa (objavil jeden údaj), však využívam príležitosť.

Tvrdenie, že „69,5 % pôd je zaradených do kategórie kontaminovaných a 40 % pôd vykazuje silné poškodenie vodnou eróziou“, je nepravdivé. V prípade vodnej erózie sa totiž uvádza výhradne jeden údaj: 55 % potenciálneho ohrozenia (teda nie reálneho, lebo je to len odhadový údaj, pričom reálny stav nepoznáme), navyše v troch rôznych stupňoch intenzity ohrozenia. V prípade kontaminácie pôd je nadlimitne znečistených menej než 30 tisíc hektárov a indikačné hodnoty znečistenia boli zistené na ďalších asi 150 tis. ha pôd, t.j. cca. 0,6 %, resp. 3 % územia. Zdroj: Plán rozvoja vidieka SR, Jubilejná správa o pôde SR atď.

Názory

V texte sa objavuje niekoľko štandardných a dôležitých komentárov, ktoré vznikajú na základe súkromného úsudku autorov o miere vplyvu a dôležitosti určitého javu, o poradí príčiny a následku niektorých skutočností. Tieto závery je možné vyvrátiť len spôsobom "tvrdenie proti tvrdeniu", čo je celkom pochopiteľné. Domnievam sa, že analytik má prirodzené právo usudzovať vlastné závery a predpovedať vývoj. Nezaoberal by som sa komentovaním uvedených názorov, keby v mojom prípade to isté neprekážalo M. Hubovi.

"S podielom 54,7 % jadrovej energie na celkovej výrobe a 62,6 % na celkovej spotrebe elektriny si Slovensko stále udržuje štvrté miesto celosvetového rebríčka "jadrových krajín"... Celosvetový priemer podielu jadrovej energie na výrobe elektriny je pritom 16 %!" – autori považujú túto skutočnosť zákonite za zlú, hoci je to len ich úsudok. Mnoho iných odborníkov má totiž presne opačný názor.

„Aj v roku 2003 pretrvávala disproporcia medzi environmentálne priaznivými a nepriaznivými investíciami, zväčša v prospech nepriaznivých.“ – tvrdenie vychádza z autorovho súkromného úsudku o miere „priaznivých“ a „nepriaznivých“ informácií, formálne korektným by však bolo i opačné tvrdenie.

„Na druhej strane negatívne očakávania sa spájajú s... neefektívnym využitím ľudských zdrojov vo sfére ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja...“ – autorov názor, domnienka.

„...nezohľadnením environmentálnych aspektov reštriktívnych a ekonomicky ozdravných opatrení...“ – dosť nezrozumiteľný autorov názor, domnienka.

„...likvidáciou zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty pre výrobu, výrobky a služby menej závadné pre životné prostredie“ – opäť len názor, ktorý sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Koncepcia textu

Najviac nejasnou sa mi však javí celková koncepcia textu. Tá by mala mať aspoň náznakovú stavbu, rozlíšenie na úvod, jadro a záver. V podkapitole "Aktuálne problémy a kauzy“ sa preto dalo očakávať významové centrum celého autorského textu, teda podrobný popis a stručné zhodnotenie všetkých dôležitých udalostí, rokovaní, politických sporov (vlastníci verzus štát, ekonómovia verzus ekológovia atď.), prehľad a komentár schválenej legislatívy, globálnych tém, európskych súvislostí a mnoho ďalších skutočností z jednotlivých podoblastí. M. Huba a Ľ. Trubíniová však tieto skutočnosti takmer úplne obchádzajú a nahrádzajú ich uvedením dvoch vybraných prípadových štúdií, ktoré sú zrejme ich osobným treťosektorovým záujmom: kauzu "Bratislavský lesný park", čo je len jedna z mnohých aktivít tretieho sektora, a "jadrové elektrárne a privatizácia Slovenských elektrární", ktoré sú od problematiky životného prostredia dosť vzdialené (patrili by skôr do hospodárskych kapitol). Tieto dva prípady zaberajú skoro štvrtinu celého textu (!), zatiaľ čo dôležitý prehľad udalostí a komentárov je nesúvislý, veľmi roztrúsený a mimoriadne nedostatočný. Tak sa o vari najdôležitejšej problematike súčasnosti – odpadoch – dozvieme len pár riadkov, o významných sporoch vlastníkov chránených území s MŽP nič, o dôležitých schválených zákonoch (o integrovanej prevencii a kontrole, o štátnej správe v ŽP atď.) takmer nič, o problematike Recyklačného fondu (hospodárenie, verejná mienka, kauzy) opäť nič, o závažnej problematike recyklácie PET fliaš (nezávislé štúdie, spor štátu s producentmi) jednu vetu, o ekologických haváriách opäť takmer nič, o čistiarňach odpadových vôd nič, o emisnej politike nič, o kvalite povrchových a podzemných vôd nič, o stagnujúcej protipovodňovej ochrane nič... A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Práca nereflektuje ani situáciu vo vodnom hospodárstve, hoci toto odvetvie už patrí pod rezort MŽP.

V analýze M. Hubu a Ľ. Trubíniovej postrádam premyslenejšiu koncepciu a najmä veľké množstvo úplne základných informácií a podstatných súvislostí. Argumentačnou barličkou autorov sa v mnohých prípadoch stáva záujem o „trvalo udržateľný rozvoj“, čo je definícia natoľko nejasná a zerodovaná, že by sa malo od nej upúšťať.

Napriek tomu si nemyslím, že by autorský text M. Hubu a Ľ. Trubíniovej mal v porovnaní s inými analytickými prácami v tejto oblasti zásadne horšiu kvalitu. V nejasnej a nevyprofilovanej vede, akou je environmentalistika, sú tieto formy argumentácie zvyčajné. Treba uvážiť aj fakt, že problematika životného prostredia je príliš rozsiahla na priestorové možnosti kapitoly. O tom, či je práve táto stať dôkazom odbornosti, „nehumornosti“ a „neinsitnosti“ autorov (z čoho obviňuje M.Huba mňa), však mám isté pochybnosti.

Vyšlo na Changenet, 20.1.2004

Sme, 21.1.2004: Natura 2000 a vlastnícke práva

Európska koncepcia ekologickej siete chránených oblastí "Natura 2000" spočíva v spojení oblastí prirodzených biotopov a biotopov druhov (tzv. špeciálnych chránených oblastí - ŠCHO) s chránenými vtáčími územiami (CHVÚ). Po minuloročnom schválení zoznamu vtáčích území prerušila minulý mesiac vláda rokovanie na schválení území európskeho významu, ktoré sú podkladom pre výber ŠCHO.
Z hľadiska vzťahu štátu k ochrane vlastníckych práv mali po roku 1989 oveľa negatívnejší vplyv rozhodnutia vlády o schválení koncepcie ochrany ŽP v zákone o ochrane prírody a krajiny, ako aj nových chránených území (CHÚ), ktorými sa pod 2. až 5. stupňom obmedzení bežného užívania ocitlo až 23 % územia SR. Podobný dopad malo i schválenie návrhu CHVÚ (navýšenie o cca. 11 % územia). V prípade území európskeho významu ide síce o zvýšenie rozsahu ochrany "len" o 1,6 % územia SR, spolu s vtáčími územiami ho však spája viazanosť na orgány EÚ, čo prináša výrazné sťaženie možnosti budúcej korekcie rozhodnutia.
Všetky strategické rozhodnutia ministra Miklósa ohľadne zvyšovania stupňa a rozsahu chránených území (najmä schválenie zákona o ochrane prírody a krajiny, národných parkov Slovenský kras, Veľká Fatra, ako aj zmienených území Natura 2000) sprevádza nesúhlas vlastníkov dotknutých území, ktorý silnie vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i priamych protestných zhromaždení. Pod vedením ministra Miklósa sme sa totiž v podiele chránených území dostali na špičku všetkých krajín sveta. Vlastníci lesov sú nespokojní so spôsobom jednania s nimi o zaradení vybraných území do návrhov, pričom ministerstvu životného prostredia (MŽP) vyčítajú obchádzanie zákonných povinností dohody s vlastníkmi, ako aj nedostatky vo výpočte kompenzácií za ušlý príjem pri bežnom obhospodarovaní. Najhoršou skutočnosťou však je, že štát nevyplatil vlastníkom zo zákonných kompenzácií doposiaľ ani korunu. Tento stav je i v priamom rozpore s článkom 20 Ústavy SR.
Postup MŽP pod vedením Lászlóa Miklósa je príkladom nesprávneho počínania štátnych úradníkov, ktorí vydávajú neprimerané zákazy činnosti (napríklad vstup bicyklom, či pohyb mimo chodníkov) a vynucujú si právo rozhodovať o mnohých obmedzeniach v bežnom hospodárení vlastníkov (napr. v používaní hnojív a reklamných pútačov). Príčinou môže byť i sporná povaha Miklósovho ministerstva, keďže je to jediný rezort, ktorého prioritným záujmom činnosti nie je človek, ale subjekt dosť nejasnej povahy - "životné prostredie". Neznáme "záujmy" životného prostredia tak otvárajú možnosť pre neodôvodnené legislatívne návrhy. Svedčia o tom i pripomienkové konania k obom návrhom území pre sieť Natura 2000, ktoré sú plné zásadných pripomienok zo strany ostatných ministerstiev. Tie upozorňujú najmä na dva základné problémy: nejasnosť európskej koncepcie a kritérií ochrany ŽP, umožňujúcu ministerstvu navrhnúť ľubovoľný rozsah a intenzitu ochrany území, a konflikt s vlastníckymi právami.
MŽP je neustálym zvyšovaním rozsahu a stupňa ochrany území v rozpore s reálnymi ekonomickými možnosťami štátu, ktorý finančne nezvláda plniť svoje povinnosti voči vlastníkom. Tie mu ľahkovážne "naložilo" ministerstvo, spolu s ďalšími záväzkami, akým je i nezmyselné presadenie predkupného práva na pozemky vo vyšších stupňoch ochrany. MŽP v tomto prípade nepôsobí ako korektor vedľajších dôsledkov hospodárskeho rastu, ale ako jeho priama brzda (napríklad dopadom na rozvoj poľnohospodárstva, či cestovného ruchu).
Zlyhanie ministerstva v príprave návrhov území pre sieť Natura 2000 je ďalším dôkazom jeho nesprávneho vnímania pojmu trvalo udržateľný rozvoj. Počínanie MŽP spôsobuje ekonomické ujmy pre verejné financie a obchádza niektoré vlastnícke práva.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 21.1.2004

Domino Fórum, 14.1.2004: Sporná podstata a realizácia Natura 2000

Na ostatnom zasadnutí vláda prerušila rokovanie o národnom zozname navrhovaných území európskeho významu, ktoré majú byť súčasťou ekologickej siete chránených území NATURA 2000. Návrh, ktorý má byť predložený Európskej komisii na schválenie, predpokladá obmedzenie vlastníckych práv na takmer 12 percentách územia Slovenska. Návrh zvyšuje aj podiel chránených území o približne 80 tisíc hektárov, čo spolu s existujúcou sústavou chránených území a s už schválenými chránenými vtáčími územiami povedie k reštrikcii vlastníctva pôdy a lesov na viac ako tretine územia štátu.

Prvotné koncepcie chránených území vychádzali z predpokladu preukázateľného ohrozenia životného prostredia, napríklad zjavného poklesu početnosti populácie ekologicky významného druhu v miere, ktorá spôsobovala hrozbu vyhynutia druhu v globálnom meradle. Európsky koncept NATURA 2000 však ide iným smerom: nariaďuje striktne vedecké kritériá ohrozenia, reálne ich však nepožaduje a namiesto toho menuje ohrozené druhy a charakteristiky území (s veľmi nejasnou definíciou biotopu), ktoré majú byť povinne chránené – a to bez ohľadu na ich reálnu lokálnu potrebu. Dôsledkom je, že ochrana „ojedinelých“ a „ohrozených“ prvkov v krajine zaberá tak rozsiahle územie Slovenska, že sa stáva logickým popretím seba samej.

Z praktického hľadiska je najvážnejším dôsledkom NATURA 2000 výrazné obmedzovanie vlastníckych práv, ktoré spočíva v zákazoch bežného užívania (od vjazdov vozidiel až po prísne obmedzenia v pohybe a činnosti človeka na území) a vo vynucovaní povolení od orgánov ochrany (napríklad na používanie hnojív či výstavbu lesných ciest). V konflikte štátu so súkromnými vlastníkmi by sa o presadení „spoločenskej potreby“ malo uvažovať vo výnimočných prípadoch, akými sú napríklad výstavba diaľníc či protipovodňová ochrana, aj to len pri dodržaní úplnej finančnej kompenzácie poškodenej strany. NATURA 2000 v znení platného zákona o ochrane prírody a krajiny však neobsahuje nijaké racionálne dôvody na upieranie práv vlastníkom dotknutých území, keďže neexistuje dôkaz, že by k zlepšovaniu stavu životného prostredia dochádzalo vďaka vládnym reštrikciám vlastníctva. Okrem toho, štát nestanovil vlastníkom kompenzácie za všetky obmedzenia z bežného hospodárenia a zo stanovenej sumy doposiaľ nevyplatil ani korunu. Vlastníci si tento fakt uvedomujú a ich protesty voči ochranárskej „mašinérii“ ministerstva životného prostredia silnejú vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i protestných zhromaždení.

Desiatky pripomienok od ostatných ministerstiev viedli práve voči nejednoznačnosti európskych kritérií, ktoré umožnili MŽP pripraviť návrh s prehnanou výmerou ochrany, a voči konfliktu s vlastníckymi právami. Výsledná úprava je však nedostatočná – návrh treba prepracovať do riešenia, založeného na opodstatnených vedeckých kritériách a súhlase vlastníkov území.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum, č. 2/2004 dňa 14.1.2004

Changenet, 8.1.2004: Sloboda a zodpovednosť v treťom sektore

Tretí sektor na Slovensku zahŕňa tisícky združení rozmanitého obsahu a formálneho prejavu činnosti. Jedným zo spoločensky najvplyvnejších druhov aktivít tohoto druhu je činnosť organizácií think-tankového typu, ktoré presadzujú idey, názory a riešenia spoločenských problémov. Týmto spôsobom menia vôľu oslovených skupín v ich ekonomickom rozhodovaní a vstupujú priamo do politického diania v spoločnosti.

V práci týchto organizácií zohráva dôležitú úlohu kvalita argumentácie. Práve tá je však veľmi rizikovým problémom tretieho sektora. Vzťah slobody a zodpovednosti v kvalite vlastných výstupov predstavuje jednu z dôležitých etických hraníc "nezávislej" neziskovej činnosti.

Možnosti slobody

Reklamný tvorca výrobcu prístrojov značky SLEEPDOG má ťažkú úlohu: nájsť hodnotové východiská kampane, ktorá verejnosť presvedčí, že ich prístroje sú kvalitnejšie než konkurenčné výrobky značky SLEEPCAT. Vec je oveľa jednoduchšia, ak je tvorca presvedčený, že jeho firma vyrába tie najlepšie produkty. Ak je pravdou opak, dostáva sa pred typickú dilemu kreatívneho zamestnanca: riešiť každý konflikt so svedomím zmenou zamestnania (čo je vzhľadom na hrozbu opakujúcich sa nezhôd veľmi obtiažne), alebo poľaviť z nárokov na vlastné presvedčenie a propagovať i to, čo považuje za čiastočnú lož. Uzákonené i nepísané pravidlá podnikateľskej etiky - ak sa dodržiavajú - však do istej miery obmedzujú tvorivého pracovníka i v produkovaní demagogických, nezmyselných alebo inak nekorektných výstupov (napríklad takých, ktoré sú v rozpore s nenapádaním konkurencie).

V podobnej situácii sa nachádzajú tvoriví zamestnanci i v štátnom sektore, vede či vysokom školstve. Aj oni sú do výraznej miery závislí od zámerov svojho zamestnávateľa, v ich prípade najmä od povestnej "spoločenskej potreby". Typickým prípadom sú učitelia, ktorí sú nútení akceptovať predpísané rámce učebných osnov, alebo vedeckí pracovníci, platení za prácu na štátom vypísaných témach, v tzv. štátnych programoch. Tie určujú priority a charakter vedeckých problémov na nasledujúce obdobie, čím obmedzujú možnosť nezávislého vedeckého bádania. Aj v prípade týchto pracovníkov však platí, že ako reprezentanti štátu sú do veľkej miery viazaní publikovaním výstupov, ktoré neporušujú pravidlá etiky, logickej korektnosti, tobôž nie základných fyzikálnych zákonov.

V prípade aktivistov z tretieho sektora je zjavné, že podliehajú ďaleko menšiemu tlaku zo strany síl typu "firemných stratégií" či "štátnych priorít". Tretí sektor dáva človeku veľmi rozsiahlu voľnosť v šírení jeho presvedčenia, v hľadaní vhodného zdroja finančného krytia pre svoju činnosť i vo flexibilite prezamestnania sa podľa vlastných potrieb. Existuje zároveň oveľa vyššia pravdepodobnosť, že návrhy a riešenia vychádzajú z jeho pevného vnútorného presvedčenia. Problémom je, že je to dosť dvojsečná zbraň: tretí sektor tým disponuje síce oveľa lepšími podmienkami na presadenie kvalitných ideí a efektívnych riešení, zároveň však podnecuje i vyššiu pravdepodobnosť pre produkovanie neetických výstupov: lží, demagógií i úplne nezmyselných koncepcií.

Negatívne dôsledky slobody

Bolo už naznačené, že tretí sektor je vo svojej podstate spôsobom podnikania, ktorého činnosť mení vôľu v ekonomickom rozhodovaní zúčastnených alebo oslovených skupín. To je jeho spoločný prvok so štátom i trhovým sektorom. Mám však za to, že na rozdiel od nich nie je viazaný takými vnútornými pravidlami, ktoré by významnejšie ovplyvňovali charakter (teda i etiku) jeho výstupov.

V rozpore s „podnikateľskou etikou“ sa tak napríklad stáva, že jedna skupina napáda konkurenta argumentom "morálnej nadradenosti" niektorých zdrojov príjmov nad inými. Každý neziskový subjekt má právo na hľadanie takého zdroja príjmu, ktorý presadzuje jemu príbuzné názory a zámery. Z vlastnej skúsenosti však viem, že napríklad v environmentálnej problematike sa objavuje tendencia považovať podporu zo strany priemyselných skupín za "menej čistú", s vopred vtlačeným puncom nedôveryhodného zdroja. Naopak, podpora riešení zo strany environmentálnej lobby (výrobcovia eko-technológií, štátni úradníci atď.) je "predžutá" ako korektný zdroj príjmov, čo nenápadne ovplyvňuje výsledný úsudok o kvalite ich výstupov. Neexistuje pritom jediný dôvod na domnienku, že finančný zdroj – štátny grant vedie všeobecne k presadeniu morálnejších riešení než rovnako objemný zdroj od veľkej súkromnej spoločnosti.

Z hľadiska predpokladov pre kvalitnú argumentáciu platí pre tretí sektor už vyššie spomenuté riziko: viac slobody prináša oveľa vyšší tlak na zodpovednosť. Z tohto dôvodu je tretí sektor v porovnaní so štátnou a trhovou sférou najrizikovejší na výskyt neserióznych výstupov. Kvalitná argumentácia musí mať svoje štandardné pravidlá, ktoré vedú od predpísaného formálneho prejavu až po riadnu oponentúru všetkých odborných výstupov. V tomto smere však tretí sektor zlyháva oveľa častejšie než sektor štátny a podnikateľský. V slovenských podmienkach nie je totiž ničím výnimočným, že mnohé mediálne preferované i niektoré renomované think-tankové inštitúcie publikujú odborne ambiciózne práce bez lektorského zásahu a aspoň základného oponentského konania, ako aj to, že nimi publikované texty obsahujú tvrdenia bez odkazu na ich zdroj a podobne. Známy prípad aktivistu Michala Kravčíka, ktorého práce preukázateľne obchádzajú matematické pravidlá a fyzikálne zákony, je len extrémnym a skôr ojedinelým príkladom, ktorý však zakrýva oveľa závažnejšie dôsledky nezodpovednosti v treťom sektore. Publikovanie neoverených výstupov je veľmi rozšíreným javom a prostredníctvom neho strácajú kredit i renomovaní autori, pretože aj v ich prácach sa môžu vyskytnúť chyby, ktoré by v štandardnom oponentskom konaní boli včas opravené. Okrem toho, možnosti neseriózneho publikovania cez tretí sektor zneužívajú mnohí vedeckí pracovníci zo štátneho sektoru, ktorí tieto nekvalitné publikácie využívajú na splnenie svojich publikačných povinností.

Pozitívne dôsledky slobody

Tretí sektor je fenomén, ktorý v porovnaní so štátnym a trhovým prostredím poskytuje priestor pre vyššiu početnosť verejne prospešných skutkov, kvalitných návrhov a efektívnych riešení, ale i vyššiu početnosť javov na opačnom morálnom póle. Je to dôsledok oveľa väčšej miery individuálnej slobody, ktorú poskytuje. Toto zistenie však nedáva žiaden dôvod k tvrdeniu, že by bol všeobecne morálnejším alebo spoločensky potrebnejším „odvetvím“, než sektor štátny, či trhový.

Vzťah slobody a zodpovednosti je pre každého človeka veľkou morálnou výzvou. Tretí sektor je vhodným priestorom práve pre tých, ktorí majú odvahu a túžbu tento súboj v sebe riešiť. Pre mňa, priaznivca slobody, je to impulz dostatočne silný na to, aby som bol ochotný obhajovať tretí sektor i napriek všetkým negatívam, ktoré sloboda v ňom so sebou nesie.

Vyšlo na Changenet, 8.1.2004

Domino Fórum, 49/2003:Konzervatívny pohľad (Neefektívna ochrana pôdy)

Vláda schválila nový zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorý obmedzuje voľnosť podnikania na pôde. Okrem pochybnosti o zmysle väčšiny opatrení nemožno nepostrehnúť ani slabú argumentačnú podstatu návrhu. Environmentálna norma predstavuje vládnu reguláciu, ktorá má korigovať takzvané externality, teda vedľajšie účinky produkcie, v tomto prípade poľnohospodárskej výroby. Snaha o riešenie problémov externalít vedie vlády k zakladaniu a posiľňovaniu vplyvu štátnych inštitúcií. V ochrane pôdy je to ministerstvo, pozemkové úrady a nová „pôdna služba“. Majú plniť funkciu prevencie (vo forme vzdelávania a informovania), kontroly (napríklad dodržiavania limitov znečistenia) a sankcionovania - to je však dosť nefunkčné riešenie.

Environmentálne externality nie sú v slobodnom trhu dôvodom na regulácie, ale na dôslednejšie presadzovanie vlastníckych práv. Prevenciu pokrýva trh cez súkromné firmy, ponúkajúce ochranu pôdy v stanovených limitoch. Štátna „pôdna služba“, ktorá sa má stať výhradným navrhovateľom opatrení v tejto oblasti, bude monopolom. Chybou je i sankcionovanie farmárov nad rámec súdnych rozhodnutí, ktoré bude môcť uskutočňovať pozemkový úrad bez jasných kritérií a len na základe svojho názoru. Skúsenosť v podobných prípadoch (napríklad ochrany vôd) potvrdzuje vysokú korupčnú rizikovosť a mizivú preventívnu účinnosť pokút. Jedinou akceptovateľnou funkciou tak ostáva preventívna kontrola limitov ochrany pôd, ktorú by mohol realizovať „štát“ (polícia), ale s prísnymi protikorupčnými pravidlami.

Sloboda trhu a jasné vlastnícke práva sú základným predpokladom poklesu poškodenia pôdy, najmä v dôsledku rastúcej delimitácie ornej pôdy, zvyšovania vlastníckej zodpovednosti a efektivity hospodárenia. Ani dôvodová správa k zákonu neargumentuje zhoršujúcim sa stavom pôdy, len pochybnými argumentmi o „potenciálnom ohrození“ eróziou (čo z hľadiska ochrany pôdy nič neznamená) a údajmi o výmere reálne poškodených pôd, ktoré sú jednoznačne lživé, pretože skutočný stav nepoznáme (technicky sa ani nedá získať).

Zákonom bude štát podnecovať nerovnosť podmienok podnikania – najmä finančne náročnými spôsobmi „pôdoochrannej praxe“ pri obrábaní pôdy, ktoré sa však budú týkať len niektorých pozemkov. Ich značná nákladovosť preto môže viesť ku korupčnému obchádzaniu povinností. Pozitívom nového zákona tak zostáva len úmysel zrušiť odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy z pôdneho fondu a upustenie od pôvodnej snahy zaviesť chránené pôdohospodárske oblasti.

Ochrana pôdy zatiaľ nepodlieha obmedzujúcej európskej legislatíve. Na presadenie pozitívnych zmien preto stačila stručná novela. Znenie, v akom prichádza do parlamentu, však predstavuje riziká pre podnikateľskú slobodu a finančnú transparentnosť. A neprispieva k zlepšeniu kvality pôdy.

Radovan Kazda

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 49/2003 dňa 3.12.2003.

Domino Fórum, 26.11.2003: Jednoducho – zrušiť

Recyklačný fond má podporovať zber, zhodnotenie a spracovanie odpadov. Ale už od začiatku jeho činnosti je zjavné, že je len ďalším z nefunkčných počinov ministerstva životného prostredia.

Vznik a pôsobenie Recyklačného fondu (RF) je jedným z najbizarnejších spôsobov tvorby inštitúcií, ktoré zhromažďujú štátom vynútené poplatky. Fondu to umožňuje nakladať so stovkami miliónov korún veľmi netransparentným spôsobom. Je zvláštne, že RF vznikol presne v čase, keď sa rušili iné štátne fondy, ktoré sa ukázali byť priveľmi zneužívaným spôsobom hospodárenia s verejnými financiami. Podozrenie z korupčného rozhodnutia o jeho vzniku zvyšuje fakt, že v systéme odpadového hospodárstva fond do veľkej miery len zdvojuje príjem prostriedkov, ktoré sú na ten istý účel hradené občanmi v rozpočtoch obcí (v prípade komunálneho odpadu) a samotnými producentmi pri ich skládkovaní (v prípade odpadu nekomunálneho). Príspevky v Recyklačnom fonde sú vo svojej podstate klasickou environmentálnou daňou, ktorú vymáha štát a dáva ju spravovať „neštátnemu“ fondu. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) ako orgán zodpovedný za vznik fondu sa pri každom obvinení z korupcie bráni práve súkromnou povahou týchto prostriedkov. To je však celkom nezmyselné zbavovanie sa zodpovednosti, pretože poplatky pre RF jednoznačne stanovuje a vymáha štát (podobne ako iné dane), a teda štát nesie plnú zodpovednosť. Činnosť RF navyše neriadia sami prispievatelia, ale len malá privilegovaná skupina podnikateľov, členov samosprávy a štátnych úradníkov. Príjmy Recyklačného fondu sú jednoznačne verejnej povahy a len za prvý rok presiahli 887 miliónov korún. S nimi však fond hospodári podľa bežných podnikateľských pravidiel, teda bez možnosti kontroly napríklad Najvyššieho kontrolného úradu. Fond funguje ako hybrid, ktorý je „štátny“ i „neštátny“ súčasne: požíva výhody stabilného netrhového príjmu a monopolného postavenia na trhu, zároveň však má výhody podnikateľského rozhodovania.

Recyklačný fond nemá stanovené nijaké presne kvantifikovateľné objemy recyklácie a zhodnotenia odpadov, ktoré musí dosiahnuť. Štát teda od fondu nepožaduje nijakú zodpovednosť a nijaké skladanie účtov z plnenia cieľov, pre ktoré vznikol. Takto vzniká ideálne prostredie pre finančné toky, z ktorých môžu profitovať „spriatelené“ i rôzne „virtuálne“ firmy – navyše s projektmi, ktoré s účelmi fondu až tak veľa spoločného nemajú. Tak sa vo fonde robí napríklad nákup techniky nesúvisiacej s recykláciou odpadov, tak sa v ňom sponzorujú rôzne štúdie, okrajové investičné zámery a vydávanie regionálnej tlače... V prípade RF neexistuje spôsob evidencie a sankcionovania väčšiny neplatičov. Ministerstvo aj fond priznávajú okolo 30 percent neplatičov, obchodníci hovoria až o dvoch tretinách. Faktom je, že najmä pri drobných podnikateľoch je možnosť kontroly mizivá. Ďalším problémom je, že poplatky pre RF sú povinné pre všetkých výrobcov a dovozcov, ale dotácie na recykláciu odpadov idú len pre niekoľko záujemcov, ktorých „vyberie“ fond.

Vzhľadom na vysoké nebezpečenstvo zneužívania prostriedkov RF je celkom nepochopiteľné počínanie poslanca Petra Muránskeho (KDH), ktorý v máji tohto roku vložil do návrhu jedného zákona (napokon neschválenú) novelu zákona o odpadoch, ktorá by fond zbavila aj posledných protikorupčných opatrení. Návrh mal vyňať hospodárenie fondu spod zákona o verejnom obstarávaní, čím by mu umožnil svojvoľné určenie podielu prevádzkových nákladov a ich použitie. Navrhovaná novela išla ešte ďalej: fond mal byť vyňatý spod vplyvu zákona o štátnej pomoci a plniť funkciu zúčtovacieho strediska pre zálohy za nevratné obaly, čím by porušil pravidlá hospodárskej súťaže.

„Privátnosť“ podmienok podnikania RF posilňuje fakt, že štát nemá pod priamou kontrolou voľbu riaditeľa ani platové náležitosti vedenia. Rozhodovanie správnej a dozornej rady fondu nemôže ovplyvniť drvivá väčšina poplatníkov, a dokonca aj štát len v minimálnej miere. Fond ako „súkromný“ podnikateľ si nárokuje nepodliehať zákonu o slobodnom prístupe k informáciám a o udelených prostriedkoch informuje len dvakrát ročne. Správnu radu nezaujímajú ani vedľajšie podnikateľské aktivity vedúcich predstaviteľov fondu.

Súčasný systém spoplatňovania recyklácie odpadov má negatívny vplyv na slobodu trhu. Ak sa štát rozhodne podporiť recykláciu vo „verejnom záujme“ (napríklad dosiahnuť limity EÚ), mal by to riešiť úplne inými mechanizmami: napríklad stanovením zákonnej povinnosti založenia čisto privátnych združení, ktoré budú tieto prostriedky spravovať s presne kontrolovateľnými cieľmi alebo pomerným príspevkovým systémom pre obce a spracovateľov odpadov. K tomu však má MŽP ďaleko.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č.48, 26.11.2003

Domino Fórum, 19.11.2003: PET biznis

Už o pár mesiacov budú PET fľaše zálohované. Ekologickí aktivisti sa tešia, obchodníci sú nahnevaní. Vyzerá to ako správne ekologické rozhodnutie, ktoré štát presadil. Ale je to tak aj naozaj?

Ministerstvo životného prostredia je povinné zvyšovať objem recyklovaných odpadov. V prípade PET fliaš sa však rozhodlo pre riešenie, ktoré je predražené, obmedzuje slobodu trhu a vyvoláva podozrenia z korupcie. Najrozšírenejšia metóda recyklácie odpadu z obalov je založená na princípe separovaného zberu. Poskytuje vysokú variabilitu riešení, má dobré výsledky a pri vhodnej realizácii nepôsobí na trh veľmi deformujúcim spôsobom. Domáce triedenie odpadu je flexibilné pre viacero druhov komunálneho odpadu, riadia ho obce a využíva ho väčšina vyspelých krajín. Ministerstvo životného prostredia (MŽP) sa však v prípade jedného z odpadov – jednorazových nápojových fliaš z polyetyléntereftalátov (PET) – rozhodlo pre jeho špecifické zhodnocovanie zálohovaním v obchodoch. Tento systém sa využíva len v niekoľkých krajinách so silnou výkonnosťou hospodárstva. Z hľadiska podielu recyklácie naozaj dosahuje výborné výsledky. Jeho ekonomické zabezpečenie je výhodné v tom, že zhodnocovanie platia najmä tí, čo fľaše do systému nevrátia. Z celkového pohľadu je však systém oveľa nákladnejší a ekologicky sporný až negatívny. V slovenských podmienkach sú navyše nevýhody zálohovania oproti separovanému zberu o toľko markantnejšie, že nie je možné neuvažovať i o korupčnom pozadí rozhodnutia.

Zložitý systém

MŽP pripravuje legislatívne opatrenia bez toho, že by zverejnilo vlastnú ekonomickú súvahu fungovania systému. Dôkladný rozbor zálohového systému PET fliaš tak predložil len Zväz obchodu SR v podrobnej analýze logistiky opatrenia. Výstupy projektu potvrdzujú, že systém je neudržateľný bez vedľajšieho zdroju príjmov v tzv. administratívnom poplatku od výrobcov a dovozcov nápojov (model vyspelých krajín totiž kalkuluje s celkom odlišnými cenovými reláciami). Ten môže zvýšiť cenu jednej fľaše nápoja rádovo o 3 – 5 korún. V porovnaní s klasickým triedením je totiž zálohový systém výrazne drahší o položky, akými sú založenie a financovanie zúčtovacieho centra, úhrada nákladov zberných pracovísk – obchodov (energia, nové pracovné sily atď.), zložitejší odvoz a spracovanie materiálu, úhrada priestorov na skladovanie v prevádzkach, nákup nevyhnutných technológií (automaty, zberné koše, kontajnery a ich odpisy) či realizácia veľmi zložitej sústavy zúčtovania. Len vstupné náklady na úhradu techniky si vyžiadajú niekoľko miliárd korún a správa systému je ekonomicky dlhodobo náročnejšia. Okrem toho vedie extrémna zložitosť systému (identifikačná a zúčtovacia procedúra, úverové zaistenie vstupov atď.) k veľmi nízkej transparentnosti finančných tokov.

PET fľaše tvoria len zanedbateľný podiel zo všetkých druhov odpadov a malú časť z obalov z plastov. Z hľadiska efektivity je preto nepochopiteľné, prečo práve tento druh obalov (navyše len jeho časť, teda fľaše s objemom nad 0,5 l) má byť vyňatý zo systému klasického triedenia komunálneho odpadu, ktorý i tak musí byť zachovaný, resp. musí sa ďalej intenzívne zavádzať. Istotne tu zohráva úlohu mediálna príťažlivosť témy PET fliaš. Ale ešte väčšiu úlohu hrá asi skutočnosť, že ide o veľmi lukratívnu štátnu zákazku, z ktorej budú profitovať mnohí. Sú to dopravné firmy, prevádzky, Recyklačný fond, drobní dodávatelia a ďalší účastníci – a najmä dvaja z najväčších hráčov v tomto ekobiznise: dodávatelia lisovacích kontajnerov a automatov na zber a identifikáciu fliaš pre niekoľko stoviek väčších prevádzok (odhadovaný príjem vyše 1,5 mld Sk!), ako aj firmy obchodujúce na medzinárodnej burze odpadov so žiadaným recyklátom, ktorý im systém kvalitne pripraví...

Poškodenou stranou systému bude najmä spotrebiteľ, ktorý pocíti zvýšenie ceny nápojov a pokles spotreby zdravotne nezávadných tekutín. Následne na systém doplatia aj výrobcovia nápojov, keďže sa zníži objem výroby, naopak, zvýšia sa verejné financie na recesii zamestnanosti a daňových príjmov. Výrobcovia budú musieť v záujme ochrany pred dovozom z cudziny fľaše špeciálne označovať.

Sporné aj ekologicky

Systém je sporný i z pohľadu ochrany životného prostredia. Zmena cenových podmienok využívania PET fliaš oproti iným obalom bude viesť k snahe preorientovať výrobu na iný, nezálohovaný obalový materiál, prípadne preferovať práve tento typ na úkor ekologickejších obalov. Zálohovanie zvyšuje tlak na verejné financie, čo sa môže prejaviť v poklese podpory environmentálnych opatrení pre iné odvetvia. Ekologicky náročnejší je i odvoz odpadov v zložitom slovenskom teréne. A napokon, tendencia spraviť z predajní a reštauračných prevádzok skládky nehygienického odpadu (nehovoriac o turisticky atraktívnych oblastiach) je riešením dostatočne iracionálnym na to, aby bol dôvod odmietnuť i jeho ekologický prínos.

MŽP sa pred prevahou argumentov proti zálohovému systému bráni len spochybňovaním štúdie Zväzu obchodu SR. Váha dôkazov je však evidentná i bez tejto štúdie obchodníkov. Systém zálohovania PET podporuje štátnu direktívu pred slobodou trhu, a hoci nám legislatíva EÚ zamedzuje možnosť voľby optimálneho spôsobu zhodnotenia odpadov (jeho rozsah a intenzitu by mal určovať trh), nebráni nám zamietnuť návrh MŽP, ktorý je neefektívnym a neekologickým riešením.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM, 47, 19.11.2003