Teória environmentálnej politiky: Recyklácia odpadov je vládou vytvorený trh

Boj proti klimatickým zmenám nie je jediným z radu výrazných vládnych zásahov voči slobode podnikania, ktorými sa vlády snažia eliminovať dopady tzv. negatívnych externalít. Dávno predtým, než vlády začali donucovať producentov skleníkových plynov k znižovaniu emisií neškodného plynu, prinútili producentov odpadov platiť povinné platby za účelom zabezpečenia ďalšieho použitia odpadov. Obe vládne regulácie majú vo vzťahu k rozhodovaniu vlády viacero spoločných znakov: celosvetová kampaň, popularita, obrovské náklady celej spoločnosti, ale najmä vysoké pochybnosti o tom, či vládny zámer plní svoje ciele a či táto politika nie je v priamom rozpore s ochranou životného prostredia.

Viac tu.

.týždeň, č. 19/2008: Prečo opäť globálne otepľovanie?

V otázke slobody nie je víťazstvo nikdy definitívne naše. Možno tak by mohlo znieť spoločné krédo dvoch ročníkov súťaže Študentská esej, ktorú organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. V prípade minuloročného Odkazu Miltona Friedmana pre Slovensko sa zdá objekt témy celkom náležitý. Ekonomická sloboda zotrváva totiž podnes pod nepretržitou paľbou vládnych regulátorov a plánovačov. Ako však so slobodou súvisí téma ostatného ročníka Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty?

Zdanlivo nijako, pretože vplyv ľudskej produkcie skleníkových plynov na zmeny klímy je fyzikálny jav, ktorý už niekoľko desaťročí skúma klimatologická veda. Výsledky tohto výskumu by však nikdy neprekročili zvyčajný prah zmienky v populárno-náučných časopisoch, keby nejestvovalo čosi, čo z tejto témy robí vytvára vhodný objekt pre záujem vlád.

Jeden z najobvyklejších dôvodov vlád na zasahovanie do slobody konania ľudí vyplýva z uplatňovania preventívneho princípu ich ochrany pred nejakou hrozbou. Ak by sa téza o zmene klímy ukázala pravdivá, dozaista by to mohol byť oprávnený dôvod na zásah vlády. Je fakt, že negatívne externality (t. j. prenášanie nákladov na tretiu stranu) sa v prípade využívania ovzdušia nedarí podnes riešiť inak, ako s istou mierou vládnej regulácie. V tomto prípade však existujú téza s omnoho širším vedeckým konsenzom: tá hovorí o tom, že snaha vlád regulovať produkciu práve skleníkových plynov nemôže byť nikdy úspešná, pretože naráža na nezdolateľné prekážky v započítavaní uhlíkovej stopy, vo veľmi vážnych ekonomických rizikách tejto regulácie a vo „fyzickej“ nemožnosti dosiahnuť iné, ako mizivé zníženie produkcie skleníkových plynov. Preventívny princíp v tomto prípade nie je oprávneným dôvodom na zásahy vlád.

Prečo teda IPCC a Al Gore získali Nobelovu cenu mieru? A prečo Al Goreov film získal Oscara? Zrozumiteľnú odpoveď poskytuje pohľad na povahu moci, na jej slabú odolnosť voči útokom proti slobode ľudí, na jej náchylnosť na posilňovanie právomocí politikov, ale aj na priľnavosť mnohých predstaviteľov moci ku korupcii. Téza o globálnom otepľovaní je veľmi vhodným adeptom na takéto konanie vlád, pretože – bez ohľadu na jej pravdivosť – má silnú legitímnu podporu. Vytvára totiž dojem, že drvivá väčšina ľudí je v tom v podstate celkom nevinne a škodcami sú len majitelia kapitálu. Hon na kapitalistov stále zaberá a pod záchranou Zeme sa skrýva hlboko nespravodlivý útok na slobodné a prosperujúce spoločenstvá. Zdá sa, že táto zelená agenda je len modifikáciou červenej.

Súťaže Študentská esej 2007 s témou Globálne otepľovanie – pravda a spoločenské mýty sa zúčastnilo 42 prác. Hodnotenie prác prebiehalo anonymne a víťazom súťaže sa stal Pavol Minárik ml., doktorand na Vysokej škole ekonomickej v Praze. Druhé miesto obsadila študentka Gymnázia Párovská z Nitry Terézia Píšiová. Porota udelila tri tretie miesta, ktoré získali študenti Právnickej fakulty UPJŠ Košice František Lipták a Ivana Krišová a študentka Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch Mária Balgová.

Ocenené eseje nájdete na webstránke KI tu.

Autor bol predsedom poroty Študentská esej 2007.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 19/2008, dňa 5. mája 2008.

Hospodárske noviny, 29.4.2008: Ako „vyčistiť“ pozemkový fond

Slovenský pozemkový fond patrí spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským vodohospodárskym podnikom do triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich štátne vlastníctvo prírodných zdrojov. Ich spoločným atribútom je veľmi nízka kontrolovateľnosť mechanizmov rozhodovania, ktorá limituje záujem médií o ne najmä na prípady, keď sa prevalí ďalší korupčný škandál.

V prípade Slovenského pozemkového fondu ide o organizáciu, ktorá rozhoduje o hospodárení s takmer štvrtinou poľnohospodárskych pôd na Slovensku. Menšiu časť ich pôsobnosti predstavujú pôdy vo vlastníctve štátu (približne 6 % poľnohospodárskych pôd v SR), ktoré fond prenajíma, predáva alebo ich odovzdáva novým majiteľom ako náhradné pozemky pri uplatňovaní reštitučných nárokov. Väčšiu časť (približne 18 %) tvoria pôdy neznámych vlastníkov, ktoré fond prenajíma na poľnohospodárske využívanie.

Status quo na SPF

Počas šestnástich rokov, ktoré uplynuli od založenia fondu, neprejavovali doterajšie vlády snahu zmeniť dve podstatné okolnosti pôsobenia fondu, ktoré ho predurčili byť ideálnym nástrojom pre "odčerpávanie" aktív štátu v prospech ľudí disponujúcich mocou nad fondom. Prvá okolnosť sa týka kontroly rozhodovania fondu.

Personálne obsadenie všetkých orgánov fondu, teda generálneho riaditeľa so správnou a dozornou radou, je totiž v politickej moci ministra pôdohospodárstva a vlády, teda pod politickou kontrolou strán, ktoré sú v čase vymenovania orgánov pri moci. Z hľadiska verejnej kontroly je veľmi dôležitá dostupnosť údajov o obsahu zmlúv. Fond od roku 2005 síce začal zverejňovať mená nájomcov pôdy, ale bez poskytnutia najdôležitejších informácií o parcelách a zmluvnej cene.

Podozrenia z korupcie na fonde zlomili politický väz ministrovi Jureňovi. Nová ministerka Zdenka Kramplová preto predložila nedávno návrh novely zákona o pozemkovom fonde. Návrh je ústretovejší k posilneniu verejnej i politickej kontroly nad fondom. Zverejňovanie obsahu všetkých zmlúv fondu o prenájme a prevode majetku fondu môže výrazne prispieť k posilneniu verejnej kontroly.

Čo s radou fondu

Problémom však ostáva mechanizmus vytvorenia novej, jedenásťčlennej rady fondu. Podľa novely v nej má šesť členov vymenovať vláda a päť Národná rada na základe pomerného zastúpenia politických strán a politických hnutí, za ktoré boli poslanci zvolení do NR SR. Z toho vyplýva, že v dozornom orgáne fondu "zostane" miesto nanajvýš pre dvoch nominantov opozície.
Novela zákona však najmä vôbec nerieši druhú, oveľa podstatnejšiu okolnosť, ktorá vytvára priestor pre korupciu a klientelizmu na fonde. Tá spočíva v súčasných pravidlách oceňovania pôd, na základe ktorých sa uzatvárajú všetky zmluvy o prenájme pôd, predaji štátnych pôd a odovzdávaní náhradných pozemkov v reštitúciách. Súčasné pravidlá oceňovania pôd sa opierajú najmä o hodnotenie produkčných charakteristík pôd, teda ich potenciálu pre poľnohospodárske využitie.

Podkladom pre takéto oceňovanie pôd sú pôdne mapy tzv. bonitovaných pôdno-ekologických jednotiek (BPEJ), ktoré vznikli v 70. rokoch minulého storočia a stali sa základom pre určenie pevných, netrhových cien pôd v socialistickej ekonomike. Tento systém zostáva podnes základom pre určenie hodnoty pôdy.

Cena ako problém

Vysoké korupčné riziká v činnosti fondu vyplývajú z povahy úradne stanovenej ceny. Tá je totiž veľmi vzdialená od pružnej trhovej ceny, ktorú uzatvárajú medzi sebou súkromné subjekty. Rozdiel medzi trhovou a úradnou cenou pôdy je pri porovnaní údajov o priemerných trhových cenách pôdy v zelených správach a cien od fondu v priemere dvoj- až trojnásobný. Pri predajoch pôd sa tento rozdiel určuje veľmi ťažko, keďže obsah zmlúv zatiaľ nie je známy, avšak súčasný mechanizmus určenia ceny nedáva dobré predpoklady na približovanie sa k trhovým cenám. V prípade reštitúcií sú dnes známe zmluvy, v ktorých sa rozdiel medzi úradnou a trhovou cenou pozemku odhaduje až niekoľkostonásobný.

Kde sa tento cenový rozdiel "stráca"? V prípade prenájmov fond často uzatvára zmluvy na hranici najnižšej sadzby podľa vyhlášky, najmä z dôvodu "ušetrenia" výdavkov farmárov. Časť straty príjmov preto predstavuje vo svojej podstate skrytú dotáciu poľnohospodárom, ktorá ide na úkor príjmu štátu. Pre ostatnú časť straty však platí to isté, čo pre prípady predaja pôd alebo reštitúcií: súčasný stav poskytuje totiž benevolentné podmienky pre dohodnutie nízkej ceny s úradníkmi fondu netransparentným, teda korupčným a klientelistickým spôsobom.

Predpokladané príjmy fondu na najbližšie roky predstavujú v prípade prenájmov sumu 280 mil. Sk ročne, v prípade predajov pôd do 200 mil. Sk ročne. Pri odhadovanom rozdiele medzi úradnými a trhovými cenami tak úradníci na fonde môžu rozhodnúť o skrátení možných príjmov (alebo aktív) fondu v sume niekoľkých desiatok, pri predajoch a reštitučných nárokoch až stoviek miliónov korún ročne. To všetko, pochopiteľne, bez porušenia stanovených pravidiel.

Z tohto dôvodu je potrebné vytvoriť nový cenový systém, v ktorom sa cena pozemkov a od nej odvíjaných sadzieb nájomného bude približovať k reálnym trhovým predpokladom, zohľadňujúcim polohu pozemku a ďalšie faktory, ktoré rozhodujú o cene na voľnom trhu; prinajmenšom na úroveň cien, ktoré sa v súčasnosti používajú pre výpočet sadzieb dane z pozemkov. Tie sú, paradoxne, výrazne vyššie. V prípade predaja pozemkov je taktiež potrebné vo vyššej miere uplatňovať transparentnejšie metódy súťaže.

Reforma je nevyhnutná

Komplexná a systémová reforma správy štátnych pozemkov a nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov by však mala smerovať najmä k znižovaniu výmery štátom vlastnených pôd až na úroveň, ktorá je potrebná pre zabezpečenie potrieb v striktne vymedzenom verejnom záujme (diaľnice, ochrana prírody a pod.), k štrukturálnej reforme nakladania s pozemkami neznámych vlastníkov (posúdeniu prevodu nakladania s týmito pozemkami na obce, avšak až po uskutočnení systémovej komunálnej reformy) a k zvýšeniu úsilia o identifikáciu vlastníckych práv k pozemkom neznámych vlastníkov v súlade s Ústavou SR (dokončenie registra obnovenej evidencie pozemkov, zverejňovanie a aktualizácia pôd nezistených vlastníkov, posúdenie prevodu vlastníctva pôd na iné aktíva).

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 29.04.2008

FME Newsletter No. 8: Ochrana zvierat, "šetrenie" zdrojmi

Žaba bez pľúc, mýtus o šetrení energiou, koľko stoja bezzásahové zóny, ochrana neprítomného dropa a odvody za odňatie poľnohospodárskej pôdy.

Čítajte na kazda.blog.sme.sk (link)

Organizácia na reformu: Slovenský pozemkový fond

Aké kroky je potrebné uskutočniť pre účinnú reformu Slovenského pozemkového fondu? Čítajte na mojom blogu Sme.

Teória EP: LZ Vlk - práva ľudí vs. práva zvierat

Príklad toho, keď vláda preferuje ochranu zvierat pred ochranou ľudí. Viac na mojom blogu Sme.

Sme, 26.02.2008: Ochranári dostali vládu do pasce

V období pred vstupom Slovenska do Európskej únie bolo potrebné začleniť Slovensko do európskeho systému ochrany prírody NATURA 2000, teda zaslať Bruselu úplne nový zoznam chránených území. Konkrétne išlo o chránené vtáčie územia (CHVÚ) a takzvané územia európskeho významu.

V prípade CHVÚ zveril minister László Miklós vytvorenie metodiky, podľa ktorej mali byť stanovené tieto územia, do rúk tímu ľudí pôsobiacich prevažne v mimovládnych organizáciách. Tento tím vypracoval kritériá, na základe ktorých sa až 25 percent územia Slovenska postupne dostane pod režim zákazov vykonávania niektorých činností. Je to najvyšší podiel CHVÚ zo všetkých krajín Európskej únie.

Vyplácanie náhrad je neisté

Návrh bol zaslaný a následne odsúhlasený Európskou komisiou, avšak už čoskoro sa stal terčom oprávnenej kritiky. Vlastníci lesov sú s obmedzeniami, prirodzene, nespokojní a poukazujú na riziká neschopnosti vlády vyplácať náhrady za obmedzenia bežného hospodárenia na pôde na takom veľkom území, pretože tieto záväzky si vláda neplní ani pri doterajšom systéme chránených území.

Druhý problém vyplýva z povahy samotnej metodiky, ktorou boli tieto územia vyčlenené. Tie totiž vôbec nezohľadňujú skutočnosť, či na územiach dochádza alebo môže dochádzať k poklesu populácie druhov. To by mal byť hlavný dôvod ochrany území.

Namiesto toho ochranári „odsúdili“ rozsiahle územia na základe toho, že sa na nich vyskytuje určitý podiel vtákov zo zoznamu ohrozených druhov. Kritérium ich výskytu bolo navyše stanovené tak voľne, že pod režim zákazov vykonávania rôznych činností sa dostali i biotopy s celkom nepodstatnou populáciou vtákov.

Chýbajú racionálne dôvody

Príkladom absurdnosti kritérií je odôvodnenie ochrany bučiaka nočného v CHVÚ Kráľová, ktorého hniezdna kolónia v tomto území „je jednou z posledných a najvýznamnejších na západnom Slovensku“. Zjednodušene povedané, na veľkej výmere Slovenska bude vláda obmedzovať vlastníkov lesov bez racionálnych dôvodov.

Nové vedenie ministerstva životného prostredia si tlak argumentov začína zjavne uvedomovať, preto predložilo minulý týždeň na pripomienkovanie materiál, ktorý má viesť k prehodnoteniu sústavy NATURA 2000. Problém je v tom, že napriek dobrej snahe zvrátiť ekonomické dosahy Miklósovho „rozdávania chránených území“, šance na úspech sú veľmi nízke.

Najsilnejší spôsob, ktorý uznáva Európska komisia ako dôvod na zníženie rozsahu CHVÚ, je spochybniť pôvodné vedecké kritériá pri klasifikovaní územia. Tie však opätovne vyhodnotila Štátna ochrana prírody (ŠOP) ako vedecky správne.

Voľnejšie hospodárenie

Iný výsledok sa napokon ani nedal očakávať, keďže ŠOP sa sama podieľala na vzniku metodiky a cieľom výberu území nebolo určiť miesta s klesajúcou populáciou vzácnych druhov, čo by bol prijateľný dôvod na ochranu, ale „vyrobiť“ sieť chránených území. V tomto zmysle je metodika úplne korektná.

Ochranári využili Miklósov flagrantný nezáujem o ochranu súkromného vlastníctva a dostali vládu do pasce, z ktorej sa bude ťažko vyliezať. Výmeru CHVÚ sa zmenšiť asi nepodarí, takže zostáva len zopár okrajových možností. Naprík­lad sústrediť sa na prehodnotenie miery obmedzení hospodárenia na týchto územiach.­ Samozrejme, ak to zelení lobisti vláde dovolia.

Článok bol publikovaný v denníku Sme dňa 26.02.2008

FME Newsletter, 01: Globálne otepľovanie

1.) Profesor S. Fred Singer (University of Virginia), ktorý minulý rok navštívil Slovensko (link), je spoluautorom veľmi diskutovaného vedeckého článku, ktorý vyšiel v decembri v časopise International Journal of Climatology of the Royal Meteorological Society. (link) Jeho ďalšími autormi sú profesor David H. Douglass (University of Rochester), profesor John R. Christy (University of Alabama) a Benjamin D. Pearson. Článok A comparison of tropical temperature trends with model predictions porovnáva 22 známych klimatických modelov s aktuálnymi výsledkami a údajne spochybňuje schopnosť modelov predpovedať vývoj globálneho otepľovania. Komentár k článku sa nachádza na portáli Physorg.com (link). S. Fred Singer: „Súčasný trend globálneho otepľovania je jednoducho len súčasťou prirodzeného cyklu otepľovania a ochladzovania klímy, ktorý bol pozorovaný v jadre ľadu, v hlbokých morských sedimentoch, stalagmitoch atď.“.

2.) Habibullah Abdusamatov (zjavovaný na webe aj ako Habibullo I. Abdussamatov či Khabibulo Absudamatov, presné meno znie: Хабибулло Исмаилович Абдусаматов (link)) z Laboratory of Physics, Pulkovo Observatory (link) je stále presvedčený, že Zem už dosiahla vrchol teplej periódy a speje do poriadneho ochladenia. Vraj je to spôsobené solárnymi cyklami. (link, link)

3.) Viac ako stovka vedcov na margo klimatickej konferencie v Bali napísali Jeho Excelencii Ban Ki-Moonovi, generálnemu tajomníkovi OSN, spoločný list, v ktorom naliehajú, aby medzinárodné spoločenstvo prestalo bojovať proti klimatickej zmene, pretože tá je len bežným prírodným javom, s ktorým sa ľudstvo stretáva po celé veky. (link, link)

4.) Marc Morano, poradca senátora Inhofea, zostavil zoznam prominentných vedcov, ktorí sú skeptickí voči niektorej z téz teórie globálneho otepľovania spôsobeného ľudskou činnosťou. Zoznam obsahuje údajne 400 mien. (link)

5.) Seminár Globální oteplování - Fakta a Mýty zorganizoval v novembri pražský think-tank Centrum pro ekonomiku a politiku. Aj s legendou československej hydro(pedo)lógie profesorom Kutílkom. (link)

Text je zhrnutím článku "FME Newsletter, č. 7: Globálne otepľovanie" publikovanom na blogu Smetu.

Biopalivá: Európska komisia priznala chybu vo významnej regulácii

Európski úradníci priznali, že to s protežovaním biopalív poriadne prehnali. Na optimizmus zo závanu zdravej argumentácie však ešte nie je dôvod. Možno je to len tak, ako hovorí doktor Chocholoušek, že došlo k politováníhodnému nedopatření, k jakému dochází maximálne jednou za deset let.

Zmene postoja Európskej komisie k biopalivám sa venujem na svojom blogu Sme.

Sme, 15.01.2008: Čarodejník s cenami

Po rokovaní vlády, ktorá prerokovala utajenú správu o priebehu privatizácie SPP, vyjadril Robert Fico pobúrenie nad tým, že Slovenský plynárenský prie­mysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Na tom istom rokovaní vlády však mal byť v programe prerokovaný zákon, podľa ktorého mala byť pri predaji štátnej pôdy zvýhodnená časť poľno­hospodárov, čo by taktiež viedlo k predaju štátneho majetku „hlboko pod cenu“.

Návrh bol síce z rokovania napokon stiahnutý, istotne to však nebolo z dôvodu hroziacej ujmy na príjmoch štátu. V tom je totiž postup Ficovej vlády podobný s vládami jeho predchodcu: starostlivosť o príjmy štátu z predaja majetku prejavuje najmä vtedy, keď poukazuje na zlyhania predošlej vlády.

Návrh novely zákona o nie­ktorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom totiž predpokladá predaj štátnej pôdy mechanizmami, ktoré pripomínajú spôsoby „porcovania štátu“ počas gangsterskej Mečiarovej privatizácie spred desiatich rokov. Preferovanou skupinou je v tomto prípade časť poľnohospodárov, ktorí sú súčasnými nájomcami na týchto pôdach a zaviažu sa využívať pozemky dvadsať rokov po splatení kúpnej ceny na poľno­hospodársku výrobu. Cena pozemkov pritom môže byť splatená i v splátkach až do dvadsať rokov odo dňa uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva.

Otázka znie, prečo vláda nevyužije možnosť ponúknuť prebytočnú štátnu pôdu viacerým záujemcom a nepredá ju na širokom trhu. Napríklad dražobným spôsobom, z ktorého by mohla získať oveľa vyššie príj­my na krytie verejných výdavkov. Pred pätnástimi rokmi Mečiarova vláda pri podobnom uprednostňovaní privatizérov balamutila verejnosť heslami o potrebe „tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Dnešná vláda by sa istotne mohla vyhovoriť na podobnú „potrebu podpory poľnohospodárov“, ale bola by to opäť len nôška lží, pretože v trhových podmienkach si každý zdroj napokon nájde efektívne využitie.

To znamená, že v mnohých prípadoch by sa predaj pôdy farmárom mohol stať iba dočasným vlastníctvom na predaj finálnemu záujemcovi. Stalo by sa teda presne to, čo v prípade Mečiarovho rozdávania fabrík svojim kamarátom: na úkor vyššieho príjmu štátu sa vtedy obohatili privatizéri, ktorí podniky vytunelovali alebo predali na trhu za oveľa vyššiu cenu. Terajšia „poistka“ vo forme dvadsaťročnej viazanosti na poľnohospodárske účely sa dá totiž kedykoľvek zrušiť (napríklad nenápadným vpašovaním do novely nejakého nesúvisiaceho zákona), alebo obchádzať rôznymi možnosťami predstierania poľnohospo­dár­skej činnosti. Alebo je možné dvadsať rokov farmárčiť a potom pôdu predať za cenu, ktorú by vedel zhodnotiť iný súkromný investor už teraz.

Nech dopadne ďalší korupčný návrh z dielne HZDS akokoľvek, istotne zaujímavé bude sledovať rozhodnutie Roberta Fica o tom, či táto cena za predaj pozemkov je pre verejnosť správna, alebo nie. Lebo pri tomto kúzelníkovi s cenami jeden nikdy nevie: Brízovou reštitúciou prišiel štát o pár stoviek miliónov a dosť mu to prekážalo, teraz môže stratiť ešte viac, ale nevyzerá tým byť nijako rozhorčený.

Článok bol publikovaný v týždenníku Sme dňa 15.01.2008