Nicolasov majsterštych

Nič nepoteší priaznivcov ľahkého fatalizmu viac ako ukážka grandiózneho výprasku pre osádzačov búst v priamom prenose. Päťadvadsať pre tých, ktorí sú skalopevne presvedčení o nekonečnej vzdialenosti medzi víťazstvom a pádom, hrdinom a zbabelcom, vrahom a záchrancom života.

Týmto ľuďom zrejme podnes chýba mamin prsník, preto sa túžobne obracajú na každého, kto by mohol byť ich novým gerojom. Viem si preto predstaviť, aké zdesenie v ich radoch muselo nastať, keď im mamina Nicolas namiesto životodarného mliečka pustila studenú sprchu: ste už veľkí, tak sa naučte podľa toho žiť. A ak to bez hrdinu nedokážete, choďte si ho hľadať inde.

Vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa tento rozhovor s Nicolasom Wintonom z jeho životopisu akosi "vytratil". Nečudoval by som sa, ak by sa ho podaktorí snažili dostať z hlavy. Raz darmo, vo svete, v ktorom hrdinstvo a podlosť nie sú následkom príčiny, ale vlastného rozhodnutia, sú jeho odpovede politicky nadmieru nekorektné.

Ako taký výprask vyzerá v praxi?

Otázka: „Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.“
Odpoveď: „Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval.

Otázka: "Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?"
Odpoveď: "To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt. Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší."

Otázka: „Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?“
Odpoveď: „Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“

Otázka: „Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?“
Odpoveď: „Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.

Otázka: „V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?“
Odpoveď: „Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“

Otázka: „Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentu o vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?“
Odpoveď: „Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.“

Otázka: "Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?"
Odpoveď: „Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“

Čo sa mňa týka, cez víkend má byť poriadne sychravo. Úplne najradšej by som sedel vedľa pána Nicolasa na pohovke a sledoval s ním Premier League.