Zmena pôdneho krytu, vlastníctvo a právo

Môj ctený oponent Juraj Lukáč veľmi často prezentuje tézu, že tí, ktorí z lesa vyťažili nevhodným spôsobom veľkú časť drevnej hmoty a spôsobili tým povodňové škody, by za to mali niesť zodpovednosť. (pozri napríklad diskusiu k môjmu článku na blogu Sme, link)

Ak by sme takto nastavili právo, zdalo by sa to byť celkom v poriadku: negatívnu exernalitu treba eliminovať. Lenže podobným princípom by sme sa potom mali vysporiadať aj s tými, ktorí si na podobne rizikových pôdach - napríklad s nevyhovujúcou retenčnou schopnosťou a s vysokým sklonom terénu - "dovolili" nemať les vôbec. Títo ľudia totiž kedysi dávno tisíce hektárov rizikových pôd premenili na ornú pôdu. Na takýchto územiach sa každá veľmi intenzívna zrážka mení na povrchový odtok, navyše, uplatňujú na nich často veľmi erózny spôsob hospodárenia, teda naprieč vrstevniciam (kvôli mechanizmom, ktoré by sa v systéme obrábania pôdy po vrstevniciach prevracali).

Otázka dňa znie: Sú títo ľudia rovnakí zločinci, alebo ustanovíme pravidlo, že zmena pôdneho krytu (využitia pôdy) zvyšujúca riziko povodne bude postihnuteľná až od určitého dátumu? Čo však potom s tými, ktorí si kúpia lesný pozemok na Kysuciach a budú chcieť začať farmárčiť? Hm.

Príklad "kysuckých zločinov" (foto: autor):








Domnievam sa, že zmenu využitia pôdy nemožno považovať za zločin. Slovensko patrí v súčasnosti k najlesnatejším krajinám na svete, ale ešte pred niekoľkými storočiami bolo výrazne odlesnené. Mnohé krajiny sveta, ktoré majú podobnú morfológiu terénu ako Slovensko, majú v súčasnosti lesnatosť oveľa nižšiu. Koho chcú environmentálni aktivisti obviňovať z povodní v týchto krajinách (napríklad v Česku)? Poľnohospodárov, za to, že namiesto sadenia bukov osiali jačmeň, čím zvýšili povrchový odtok? Alebo Kysučanov, za to, že nemajú iné topografické možnosti pre farmárčenie?