18 decembra 2007

Konzervatívne listy, č. 12/2007: Takí normálni zlodeji

Nebyť toho, že obyvateľov Banskej Štiavnice pobúrilo sťahovanie sídla Slovenského vodohospodárskeho podniku z ich mesta do Žiliny, asi by sa čudesné konanie tohto monopolného správcu vôd stratilo v záplave škandálov, ktoré sprevádzajú túto vládu. Slovenský vodohospodársky podnik (SVP), štátny podnik, patrí totiž k triumvirátu obrovských štátnych organizácií spravujúcich „prírodné“ vlastníctvo štátu (spolu s Lesmi Slovenskej republiky a Slovenským pozemkovým fondom), ktorých spôsob hospodárenia je príliš zahmlený na to, aby sa zmienka o ich korupčnej podstate objavila v médiách aj inokedy, než len vtedy, keď sa prevalí ďalší škandál.

Slovenský vodohospodársky podnik vznikol v roku 1997 z rozhodnutia vtedajšieho nadriadeného orgánu – ministerstva pôdohospodárstva – pod vedením Petra Baca z HZDS. Tak ako k mnohým vládnym rozhodnutiam z tých čias, ani k tomuto nemožno podnes nájsť racionálne zdôvodnenie. SVP vznikol zlúčením decentralizovaných podnikov povodí „na zelenej lúke“, čím pre hospodárenie firmy vznikli zbytočné náklady na administratívu a pre efektívnosť rozhodovania korupčne mimoriadne riziková centralizácia moci nad rozhodovaním o investíciách pre jednotlivé regióny. Ďalším neefektívnym rozhodnutím bolo umiestnenie podniku do Banskej Štiavnice, keďže už vtedy sa muselo vedieť, že vedenie firmy bude odkázané na pravidelnú dochádzku na rokovania do Bratislavy.
O mechanizme investičného rozhodovania v SVP toho veľa nevieme. Keď sme pred dvomi rokmi požadovali tieto informácie prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, SVP nám ich odmietol vydať i napriek následnému rozhodnutiu nadriadeného orgánu – vtedy už ministerstva životného prostredia – v náš prospech. Podobné konanie v zahmlievaní informácií uplatnil SVP i tento rok.
Pokojný nezáujem o dianie v SVP prerušil až minuloročný nástup novej vlády, ktorá začína prejavovať svoju inklináciu k mechanizmom spravovania majetku štátu, ktoré pripomínajú praktiky vlády Vladimíra Mečiara spred desiatich rokov. Zopakujme si ich chronologický vývoj.

Krok prvý: Úspech Slovenskej národnej strany (SNS) vo voľbách, ktorý viedol k jej účasti vo vláde.
Krok druhý: Ministrom životného prostredia sa stal nominant SNS Jaroslav Izák.
Krok tretí: Minister za SNS vymenoval nového riaditeľa SVP, ktorým sa stal významný podnikateľ zo Žiliny, v ktorej bol mnoho rokov primátorom predseda SNS.
Krok štvrtý: SNS navrhla a presadila zásadné zvýšenie prostriedkov na protipovodňovú ochranu zo štátneho rozpočtu na rok 2008.

Krok piaty: SVP sa má na základe rozhodnutia ministerstva sťahovať do Žiliny, a to z vlastnej budovy do priestorov, ktoré majú SVP prenajímať ľudia blízki predsedovi SNS.
Nebuďme pochybovačmi o dobrých vodohospodárskych úmysloch Jána Slotu iba kvôli tomu, že ľudia blízki jeho strane už v 90. rokoch preukázali schopnosť byť správnymi obstarávateľmi (a privatizérmi) na správnom mieste, alebo preto, že Žilina pod vedením Jána Slotu získala povesť jedného z miest s veľmi pochybnými praktikami hospodárenia samosprávy na Slovensku. Náhly záujem o vodné hospodárstvo zo strany SNS však príznačne zapadá do hodnotovej koncepcie týchto ľudí. V správe vôd Slovenska totiž pretrváva mechanizmus riadenia, ktorý nedisponuje dostatočnými kontrolnými mechanizmami voči vysokým rizikám zneužívania finančných tokov z verejných zdrojov.

Protipovodňová ochrana na Slovensku je tŕňom v päte verejného sektora najmä kvôli nedostatku vôle predchádzajúcich vlád riešiť dve zásadné systémové chyby. Prvá spočíva v jej netransparentných výdavkoch, posilnených skutočnosťou, že SVP disponuje aj rozsiahlym majetkom, nijak nesúvisiacim s úlohami, ktoré má podnik plniť (prevádzkuje napríklad vlastné malé elektrárne, sieť rekreačných zariadení, ako aj stavebné a servisné služby). Druhým problémom je oblasť príjmov na zabezpečenie protipovodňovej ochrany, ktoré pochádzajú najmä z centrálnych vládnych (a európskych) zdrojov a z výberu poplatkov od užívateľov vôd, teda príjmov, ktoré sú nesúvislo a opäť netransparentne odpojené od viazanosti na konečného spotrebiteľa, ktorými sú (alebo by mali byť) najmä samosprávy a obyvatelia rizikových záplavových oblastí.

Náhlemu „obráteniu sa“ Jána Slotu k problémom ochrany územia proti povodniam by bolo možné uveriť v prípade, ak by zároveň predložil predstavu komplexnej reformy vodného hospodárstva, eliminujúcej extrémne vysoké riziká korupcie, ktoré v systéme správy vôd pretrvávajú. Ale to by nebol Ján Slota ako ho poznáme – priľnavý ku všetkému, z čoho sa dajú legálne žmýkať výdavky verejných inštitúcií. Napokon, ľudia dnešnej moci robia iba to, čo vedia. Takí normálni zlodeji.

Článok bol publikovaný vmesačníku Konzervatívne listy, č. 12/2007

Žiadne komentáre: