Domino Fórum, 14.7.2004: Lesný socializmus

Ministerstvo pôdohospodárstva pripravilo legislatívnu reformu lesného hospodárstva, ktorá oslabuje výkon vlastníckych práv a hospodárskeho využitia lesov v prospech štátneho dirigizmu a nejasných „verejných záujmov“.

Súčasná lesnícka politika je stanovená dvoma základnými normami: zákonom o lesoch a zákonom o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva. Vo svojej podstate je pokračovaním koncepcie spred roka 1989, založenej na politike, v ktorej štát koncentruje rozsiahle právomoci nad riadením a kontrolou hospodárenia v lese. Realizuje ich prostredníctvom vnútených povinností pre vlastníkov lesa (najmä povinnosťou platenia odbornej správy a dodržiavania lesných hospodárskych plánov – LHP), v obmedzeniach vo využívaní lesa (najmä definovaním spôsobov užívania lesov, limitmi ťažby, zákazom činností na lesných pozemkoch a podobne) a v ďalších reštrikciách vlastníckych práv (napríklad práva na finančnú kompenzáciu za voľný zber plodín).

Priveľa štátu

O nadmernej úlohe štátu v lesníckej politike u nás svedčí aj štúdia bývalého riaditeľa Lesov ČR Jiřího Olivu, ktorá analyzuje legislatívy desiatich európskych krajín z hľadiska vplyvu štátu na výkon vlastníckych práv a slobodu podnikania. Podľa tejto štúdie sú slovenská a česká lesnícka politika najreštriktívnejšie zo sledovaných krajín vo všetkých základných cieľoch štátnej lesníckej politiky (napríklad v ochrane pred odlesňovaním, obmedzovaní holorubov, určovaní lesných hospodárskych plánov či stanovovaní povinnosti odbornej správy lesov).

Vari najnepríjemnejším zistením je fakt, že nový, reformný zákon navrhuje zakázať privatizáciu všetkých lesov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Keďže súkromné vlastníctvo lesov je preukázateľne najefektívnejšou formou hospodárenia, nie je možné nevidieť nepriaznivý lobistický vplyv zo strany správcov štátnych lesov. Tie činia takmer 44 percent celkovej výmery lesov, čo je istotne dosť lukratívny balík záujmov pre štátny podnik Lesy SR, ktorý v ostatných rokoch zápasil najmä s hlbokou stratovosťou podnikania a s mnohými korupčnými podozreniami. Iným výsledkom nežiaduceho lobingu je paragraf, vynucujúci existenciu výskumného ústavu a rozsiahle štátne financovanie lesníckeho výskumu. Väčšina výskumných ústavov v rezorte už bola zrušená alebo pretransformovaná, preto úmysel tvorcov zákona zmeniť tento racionálny trend je celkom nepochopiteľný. Okrem toho, fungovanie vedy a výskumu na Slovensku je už predmetom iných platných noriem.

Charakteristickou črtou nového zákona je rozrastanie štátnej kontroly nad akoukoľvek činnosťou v lese. Podstatou celého zákona je totiž opis povinností vlastníkov lesa voči orgánom štátnej správy a kompetencií týchto orgánov na schvaľovanie činnosti, udeľovanie výnimiek a sankcií, ako aj zákazov činnosti. Nový návrh síce zlučuje dva pôvodné zákony do jednej normy, ale rozsah textu vzrastie o ďalšiu polovicu... Celkom paradoxne však ponecháva v kompetencii ministerstva pripraviť až 18 (!) vykonávacích predpisov k zákonu. Akákoľvek pochybná je podstata množstva opatrení v lesnom hospodárstve, ich absencia v riadnom zákone sa stane vysokým rizikom pre vznik korumpovateľných znení vyhlášok zo strany ministerstva. Ide najmä o opatrenia upravujúce postup pri vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, pri vyhlasovaní kategórií lesov alebo o podrobnostiach lesného hospodárskeho plánu, ktoré sú pre biznis v lesnom hospodárstve veľmi dôležité.

Hubári a verejné záujmy

Zákon nerieši dlhodobý konflikt vlastníkov lesov so zberateľmi lesných plodín. Hubári (ale i turisti a ďalší „nevlastníci“) tak naďalej môžu voľne vstupovať na cudzie pozemky a bezplatne užívať ich majetok, čo ostáva sporným bodom i vo vzťahu k ústavou garantovaným právam vlastníkov. Koncepcia vlastníckeho práva je obchádzaná celou podstatou zákona tým, že definuje funkcie lesa, v ktorých následne vnucuje spôsob hospodárenia. Týmto spôsobom udržuje i nezmyselnú existenciu „lesov osobitného určenia“, ktorá vyhradzuje právo na užívanie časti lesného majetku pre poľovníkov, vodohospodárov, kúpeľníctvo, školy a rôzne nejasné „verejné záujmy“ (napríklad environmentálne). Väčšinu z nich však tvoria konkrétne podnikateľské subjekty, ktoré by mali vstúpiť s vlastníkmi do trhového vzťahu a neostávať zvýhodnené zákonom.

Každý vlastník lesa s rozlohou nad 50 hektárov musí zamestnávať špecialistu-hospodára, pre ktorého zákon celkom iracionálne sprísňuje kritériá odbornej spôsobilosti. Napriek rozsiahlym a často byrokratickým povinnostiam jeho práce však zodpovednosť za nedostatky v hospodárení nenesie on, ale sám vlastník lesa, čo do veľkej miery spochybňuje účinnosť tejto koncepcie.

Smer byrokracia

Nový lesný zákon je sporný v množstve ďalších zbytočných reštrikcií (napríklad v ťažbe holorubom, v zákaze športových podujatí v lese či v založení lesníckej ochranárskej služby). Zdá sa, že ministerstvo pôdohospodárstva premrhalo príležitosť pripraviť zákon, ktorý by viedol k zvýšeniu efektivity využitia lesov. Návrh legislatívnej reformy lesníctva je krokom späť, smerom k byrokracii, lobizmom a korupciou ovplyvniteľným kompetenciám štátnych úradníkov a obmedzeniam súkromného vlastníctva. Minister Zsolt Simon sa tak popri šéfovi environrezortu stáva ďalším ministrom z SMK, ktorý nerealizuje reformy, ale socialistickú agendu.

Článok bol uverejnený v týždenníku Domino Fórum, č. 28, 14.7.2004

Sme, 14.5.2004: Prečo nedoplácať poľnohospodárom

Každoročne najostrejší politický spor v agrárnom sektore sa vedie o objem podpory farmárov. Dôležité však je uvedomiť si, aký podiel z príjmu farmárov je skutočným objektom sporu. Dominantný zdroj príjmu farmára pochádza z predaja jeho výrobkov. Podiel príjmov prostredníctvom intervenčnej politiky štátu, ktorú tvoria napríklad cenové regulácie, dovozné clá a najmä množstvo dotácií, je na celkovom príjme len menšinový. Podľa odhadu producentskej podpory od OECD sa v EÚ pohybuje na úrovni približne 38 %. Slovensko s pôvodnou úrovňou 22 % smeruje tento rok k EÚ zvýšením objemu podpory takmer o polovicu.

K hlavnému príjmu zo svojej obchodnej činnosti získajú slovenskí farmári tento rok podporu vo výške 6,7 mld. Sk priamo z EÚ. K tejto sume pribudne ďalších 8,5 mld. Sk (v bežných transferoch) zo štátneho rozpočtu. Dôvodom minuloročných protestov farmárov bol pôvodný úmysel ministerstva financií nedoplácať k priamym platbám doplatok zo štátneho rozpočtu vo výške, ktorá bola vyjednaná s EÚ, ale len jej polovicu, čím by boli ukrátení o približne 2 mld Sk z uvedenej sumy. Proti podobnému zámeru MF SR na budúci rok (doplácať len tretinu z vyjednaného národného doplatku) sa poľnohospodári opäť bránia, argumentujúc najmä hrozbou zníženia konkurencieschopnosti nášho poľnohospodárstva. Iste, žiadna strata podpory neprispieva k zlepšeniu schopnosti konkurovať na trhu predotovaného poľnohospodárstva v EÚ. Okrem toho, v dôsledku pokrivenej kalkulácie zo strany EÚ budú naši farmári dostávať objemovo menej peňazí, než naši susedia. Taktiež je nespravodlivé, že do EÚ vstupujeme za podmienok kráteného prístupu k dotáciám z rozpočtu EÚ, čo potrvá až do roku 2013. Otázne však je, do akej miery sú tieto fakty vážnejšími argumentmi než výhody zrušenia národného doplatku a dotácií vôbec.

Tohto roku finančná podpora slovenských farmárov prudko vzrastie. Objemový nárast je oveľa rýchlejší, než potreba vyrovnávať podmienky konkurencie našich farmárov na európskom trhu. Význam tejto snahy je navyše naštrbený skutočnosťou, že slovenskí poľnohospodári majú výrazne nižšie náklady na mzdy, nižšie náklady na energie a niektoré ďalšie faktory ovplyvňujúce hospodárskych výsledok fariem veľmi podobné s úrovňou EÚ (napríklad v miere zamestnanosti, či vzdelanosti farmárov). Napokon, ani mnohí farmári nepopierajú, že vyrovnávanie cien s EÚ možno očakávať skôr pozvoľné a postupné. Pozitívne trendy vývoja nášho poľnohospodárstva naznačujú i výsledky simulácie dosahov vstupu do EÚ na slovenské poľnohospodárstvo zo strany rezortného výskumu.

Súboj o miliardy pre „chlebové odvetvie“ robí hmlu nad všetkými nepriaznivými dôsledkami dotácií v poľnohospodárstve: od obrovských deformácií podmienok konkurencie (uvážme, že len v podpore znevýhodnených oblastí môže byť rozdiel medzi dvoma susednými parcelami až 2 tisíc Sk na hektár) až po široké možnosti zneužívania prostriedkov na iný, než cielený účel. Dotačná politika EÚ brzdí liberalizáciu svetového obchodu a nepriamo poškodzuje nášho spotrebiteľa i hospodársky nízko rozvinuté krajiny. Ak zrátame straty, ktoré spôsobuje neefektivita systému prerozdeľovania, s obrovskými stratami spôsobenými nadmerne reštriktívnou politikou EÚ (napríklad v zbytočných obmedzeniach podnikania v chránených územiach a v zraniteľných oblastiach), môžeme získať sumu oveľa vyššiu, než tú, o ktorú sa cítia poľnohospodári ukrátení. Zmieňované problémy však ostávajú na pokraji záujmu poľnohospodárov. Národný doplatok k priamym platbám možno zamietnuť v plnom rozsahu. Ekonomické riziká opatrenia sú oveľa nižšie než ponúkajúci sa prospech, ktorý spočíva v očistení agrárneho trhu od neefektívne hospodáriacich fariem (tak, ako to spôsobili radikálne dotačné reštrikcie v Novom Zélande), v znížení rizík korupcie, či úspore verejných financií v prospech dôležitejších investícií. Ministerstvo financií v návrhu rozpočtových východísk na roky 2005-2007 však zostáva svojim nedotiahnutým a ekonomicky neodôvodneným postojom na polceste.

Článok bol uverejnený v denníku SME, 14.5.2004

Domino Fórum, 27.4.2004: O ničom

Z vlastnej iniciatívy predložil minister životného prostredia návrh na pristúpenie Slovenska k Európskemu dohovoru o krajine, ktorý musí ratifikovať parlament. „Dohovor o krajine“ je dobrovoľnou zmluvou na úrovni Rady Európy. Text zmluvy nás síce nezaväzuje k nijakým ďalším obmedzeniam, okrem tých, ktoré už dlhodobo vykonávame prostredníctvom vlastnej legislatívy, ale ani jeho odmietnutie nemá pre nás nijaký negatívny dôsledok. Okrem toho je obsah dohovoru typickým príkladom zmluvy, ktorá nič nerieši a opakuje staré, nejasné a mnohovýznamové frázy.

S výnimkou environmentálnej politiky niet vari spoločenského odvetvia, ktoré by si trúfalo určovať pravidlá na základe takých nezmyselných základných východísk. Dohovor vychádza z definície krajiny ako „časti územia, tak ako ju vnímajú ľudia, ktorej charakter je výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných a/alebo ľudských faktorov“ a „cieľovej kvality krajiny“ ako „priania a požiadaviek verejnosti týkajúcich sa charakteristických čŕt krajiny, v ktorej žije“. Kto sú však „ľudia“, ktorí definujú krajinu, a ktorá „verejnosť“ určuje priania a požiadavky? Ľavica, alebo pravica? Liberáli, alebo konzervatívci? Ochranári, alebo priemyselníci? To sa nik nedozvie.

Ešte horšou a obsahovo dominantnou črtou dohovoru sú však všedné a nič nehovoriace frázy, ktorými sa zaväzujeme „právne uznať krajinu ako základnú zložku prostredia obyvateľstva“, „podporovať vzdelávanie odborníkov“, „výmenu informácií“, „zaviesť a realizovať krajinné koncepcie“ či „zaznamenávať zmeny“. Nezainteresovaný pozorovateľ nadobúda pocit, že ďalším dohovorom Rady Európy sa zaviažeme potvrdiť náš súhlas s tým, že cez deň svieti a v noci je tma... Nič významnejšie totiž dohovor neobsahuje.

Tragédia environmentálnej vedy spočíva v tom, že väčšina jej základných východísk je nejasná a chýba jej zmysel. Ak sa tento koncept stane legislatívnym nástrojom, potom budujeme „trvalo udržateľný rozvoj“ bez toho, že by niekto vedel, čo to vôbec je. Aký je výsledok? Podľa ministerstva je dôvodom uzavretia dohovoru „náš prínos k ochrane a tvorbe európskej krajiny“ a jeho významom „posilnenie významu krajiny“. Stačí to na uzavretie záväznej dohody? Ja si myslím, že nie. V USA nemali svojho času problém zamietnuť pre absurdnosť Kjótsky protokol. Slovensko sa dohovorom mieni pridať ku krajinám, ktoré podobne hlúpy dokument už ratifikovali. To treba odmietnuť.

Článok bol uverejnený v týždenníku DOMINO FÓRUM č.17, 27.4.2004

HN, 28.4.2004: Vodná politika a Európska únia

Parlament rokuje o návrhu nového zákona o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc Európskej únie aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu upravujúcu rámec pôsobnosti EÚ vo vodnej politike. Aké budú však jeho praktické dôsledky?
Dominantnú úlohu v ochrane životného prostredia vo vyspelých krajinách zohráva štát. Ten prostredníctvom svojej administratívy (nie však polície a súdov, ale siete štátnych úradníkov) vykonáva tri základné činnosti: určuje limity podnikania vo vzťahu ku kvalite životného prostredia, kontroluje dodržiavanie ním stanovených limitov a udeľuje sankcie v prípade ich porušenia. Ak pri niektorých zložkách životného prostredia (napríklad pôd a živých organizmov) musí štát do istej miery rešpektovať práva vlastníkov a užívateľov, v prípade vôd, ktorých monopolným vlastníkom je práve Slovenská republika, má zákonodarná moc oveľa silnejšie kompetencie s veľmi neblahými dôsledkami pre vlastníkov prevádzok používajúcich vodu a podnikateľský sektor.
Vo vodnej politike Európskej únie prevládajú prvky socialistických metód riadenia. Prvým znakom je rastúca byrokratizácia nakladania s vodami, ktorá od členských štátov vyžaduje spracúvanie programov opatrení ako súčasti rozsiahleho vodného plánovania. V tomto procese nepožaduje splnenie jasne definovaných environmentálnych cieľov, navyše umožňuje rozsiahle udeľovanie výnimiek a stanovuje neúčinne dlhé plánovacie cykly (šesť rokov). Podobne rizikovou oblasťou je ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí so špeciálnym režimom využívania krajiny. Zneužitie politiky týchto oblastí môže viesť k zásadnému obmedzeniu pre podnikanie v poľnohospodárstve i cestovnom ruchu. Tlak na obmedzenie slobody podnikania zo strany EÚ zosilňuje postoj vlády, ktorá schválila zraniteľné územia v rozsahu až tretiny výmery poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Návrh vykonávacej vyhlášky výrazne obmedzuje aplikáciu hnojív a ďalšie prvky štandardnej poľnohospodárskej výroby na území, ktorého sa to týka.
Prístup národnej vlády je osobitne závažným problémom, lebo v reštrikciách podnikania výrazne presahuje rámec vodoochrannej politiky EÚ. Európska „vodná“ legislatíva je totiž do veľkej miery len súhrnom nejasných fráz, definícií a odporúčaní, ktoré národné politiky vykonávajú už dávno a nie sú ňou výrazne obmedzené. Typickým príkladom návrhu nad rámec európskych noriem je extrémne zložitý proces vodoprávneho konania, teda udeľovania povolení (napríklad na vodné stavby), ktorý je pre podnikateľov neúmerne zaťažujúci. Zákon vyžaduje komplikovanú evidenciu a správu vodných stavieb v miere, ktorá neprispieva k dosiahnutiu ochrany a zvýšeniu kvality vôd. Z rozhodnutia našich tvorcov zákona sa definuje povinnosť zainteresovaných podnikateľov zamestnávať vodohospodára, ktorý musí absolvovať špeciálne (štátom garantované) odborné školenia...
Vodná politika je komplikovanou zónou konfliktu veľmi odlišných účelov využitia vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika, cestovný ruch, obyvateľstvo a ďalších). Vymedzenie zmyslu a potreby ochrany vôd by sa malo určovať najmä profilovaním vzťahov medzi jednotlivými používateľmi vôd a zabezpečovať políciou a súdmi. Štát tieto väzby zjavne nie je schopný koordinovať. Namiesto snahy o úpravu podmienok vzťahov medzi požívateľmi ustanovuje seba ako vládcu, ktorý určuje vlastné priority využívania vôd a vymáha ich prostredníctvom svojho byrokratického aparátu. To pôsobí neúmerne obmedzujúco na podmienky podnikania s vodou a prináša mnoho ďalších nevýhod, riziko netransparentného rozhodovania nevynímajúc.
Z hľadiska efektivity ochrany vôd bol pôvodný zákon z roku 1973 paradoxne účinnejším a trhovejším nástrojom ochrany vôd. Návrh nového zákona je potrebné zásadne prehodnotiť v prospech trhovo menej obmedzujúcej ochrany vôd.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 28.4.2004

Domino Fórum, 14.4.2004: Agrodotácie v EÚ

Tesne pred vstupom do EÚ je jasné, že z hľadiska foriem dotácií nedochádza v slovenskej agrárnej politike k výraznej zmene. Netransparentné a mnohokrát kritizované spôsoby dotácií, či už ide o podporu znevýhodnených oblastí, zúrodňovacích opatrení, nákupu genetického materiálu, investícií a veľkú väčšinu ostatných položiek, totiž zostávajú zachované. Zmení sa len objem a forma vyplácania dotácií.

Tohtoročné dotácie sú prvé v prechodnom desaťročnom období, počas ktorého prejde podporná politika SR, s výnimkou istého podielu národnej podpory, pod plnú finančnú správu EÚ. To výrazne obmedzí šance Slovenska redukovať agrárne dotácie. Legislatívne nástroje, určujúce ciele podpory EÚ, sú však dosť voľne a nejasne stanovené, takže určovanie charakteru podpory zostane do značnej miery vo vyjednávacích schopnostiach národných vlád, hoci so súhlasom Komisie. Ministerstvo pôdohospodárstva však už v prípade národnej podpory „využilo“ vlastné kompetencie na konzervovanie pôvodných, zlých a neefektívnych foriem dotácií. Podobný postup sa črtá v súvislosti s rozsiahlou podporou znevýhodnených území, zaradených pod kapitolu „rozvoja vidieka“.

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ sa snaží o harmonizáciu podmienok podnikania, čo vedie k deformácii konkurencie a k obmedzeniu výkonnosti ekonomiky. Vytvára siete neefektívneho úradníckeho aparátu a podporuje niektoré vybrané oblasti podnikania na pôde, čím likviduje prednosti slobodnej trhovej výmeny.

Rok 2004 odhaľuje v slovenskej agrárnej politike dve zásadné zistenia. Prvým je skutočnosť, že vstupom do Európskej únie sa výrazne znižuje naša možnosť ovplyvňovať objem i charakter dotácií v poľnohospodárstve. Tým druhým je neschopnosť ministerstva pôdohospodárstva reformovať dotačnú politiku u nás. Ani jeden z problémov však nie je neriešiteľný.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 15/2004 dňa 14.4.2004.

HN, 26.3.2004: Skleníkové plyny a nadpráca únie

Návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prechádza pripomienkovým konaním, reflektuje povinnosti Slovenska vyplývajúce z príslušnej smernice Európskeho parlamentu a Európskej rady. EÚ podporuje Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. V snahe o zníženie nepriaznivého dosahu účinkov protokolu na konkurenciu podnikateľov produkujúcich skleníkové plyny sa smernicou umožňuje obchodovanie s kvótami týchto emisií (najmä oxidu uhličitého).

inzercia
Návrh zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý prechádza pripomienkovým konaním, reflektuje povinnosti Slovenska vyplývajúce z príslušnej smernice Európskeho parlamentu a Európskej rady. EÚ podporuje Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. V snahe o zníženie nepriaznivého dosahu účinkov protokolu na konkurenciu podnikateľov produkujúcich skleníkové plyny sa smernicou umožňuje obchodovanie s kvótami týchto emisií (najmä oxidu uhličitého). Okrem toho sa však od členských štátov požaduje zavedenie komplikovaného systému štátnej kontroly obchodovania s kvótami. Podnikateľská sloboda v tejto oblasti je podriadená rozhodnutiu príslušného orgánu, ktorý bude rozdeľovať emisné kvóty a realizovať kontrolnú a sankčnú funkciu dodržiavania emisných limitov. Slovenská aproximácia normy ide navyše nad rámec povinností ukladaných úniou, keďže podobnému systému prispôsobuje i producentov ďalších znečisťujúcich látok (oxidu siričitého a oxidov dusíka).
Zavedenie obchodovania s emisiami skleníkových plynov je sporným rozhodnutím EÚ, ktorá svoju pôvodnú chybu – teda súhlas s Kjótskym protokolom – kompenzuje ďalším omylom. Kjótsky protokol už dávnejšie odmietol prijať najväčší producent skleníkových plynov, USA, a pre ďalších významných producentov (napríklad Rusko, Indiu, Čínu) nevyplývajú z protokolu podstatné obmedzenia. Okrem toho, názorový prúd spochybňujúci význam protokolu pre zníženie globálnej teploty atmosféry, ako i samotnú antropogénnu príčinu globálneho otepľovania, silnie už i vo vedeckej obci. Všetko nasvedčuje tomu, že globálne otepľovanie ako radikálna ekologická téma má svoje najlepšie roky za sebou.
Systém obchodovania s emisiami obchádza tých, ktorých sa znečisťujúca externalita týka najviac, t. j. vlastníkov a užívateľov okolitej krajiny. Podnikateľ (producent emisií) nie je viazaný dohodou s nimi, ale so štátnym orgánom, ktorý prideľuje kvóty, vedie register ich držiteľov a spracúva plán rozdeľovania kvót. Nie trh, ale štát dominantne ovplyvňuje to, kto a do akej miery môže znečisťovať ovzdušie. EÚ považuje obchod s emisiami za nástroj podporujúci slobodný trh, ktorý má byť zároveň impulzom na ekologicky prospešné investície. V skutočnosti však systém nezabráni nevýkonným producentom odpredávať svoje kvóty silnejším, takže ich príjem z predaja bude mať charakter podpornej dávky, zatiaľ čo kupujúcim zvýši výrobné náklady. Okrem toho, v prípade obchodovania s ovzduším nie je možné eliminovať ani prípady špekulatívneho získavania kvót, nekontrolovateľnej produkcie emisií mimo limitov, ako aj netransparentného zasahovania do procesu rozdeľovania kvót.
Podrobnosti národného alokačného plánu kvót na budúci rok zatiaľ nie sú známe. Vzhľadom na skutočnosť, že produkcia skleníkových plynov na Slovensku je dlhodobo pod limitom požadovaným Kjótskym protokolom, možno očakávať, že slovenskí podnikatelia budú z novej normy väčšinovo profitovať. Nezaobíde sa to však bez zbytočnej byrokratizácie podnikania a eskalácie rizika, že pozitíva vplyvu opatrenia na ochranu životného prostredia budú celkom bezvýznamné. Celé opatrenie je totiž nesystémové a jeho účinnosť zrejme nebude vzhľadom na komplikovanosť mechanizmov správy a technickú nemožnosť precíznej kontroly veľmi vysoká.
Systém obchodovania s emisnými kvótami je typickým prípadom zbytočného opatrenia z produkcie úradníkov EÚ, ktorí si legislatívou vytvárajú vlastnú náplň práce. Ich činnosť totiž do veľkej miery len zdvojuje podobnú prácu úradníkov národných vlád, ktorí ju vykonávajú už mnoho rokov. Smernicou EÚ vznikol nový úrad, ktorý má dohliadať nad činnosťou národných vlád vyžadujúc rozsiahle plány, analýzy a programy. Z hľadiska efektivity je to kontraproduktívne riešenie.
Rozsiahlosť súčasného návrhu zákona o obchodovaní s emisnými kvótami je možné obmedziť len zrušením obchodovania s emisiami znečisťujúcich látok, ktoré súčasný návrh upravuje nad rámec smernice EÚ. Vzhľadom na blížiace sa členstvo Slovenska v EÚ a jeho dávnejšiu ratifikáciu Kjótskeho protokolu sú však naše možnosti veľmi obmedzené.

(Projekt Systém včasného varovania Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika)

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 26.3.2004

Domino Fórum, 25.2.2004: Európa chráni vodu

Parlament sa bude zaoberať novým zákonom o vodách, ktorý je najdôležitejšou normou vodného hospodárstva. Jeho znenie však obsahuje mnoho sporných oblastí, ktoré sú rizikom pre ekonomický rozvoj na Slovensku. Nový zákon okrem predchádzajúcich 13 smerníc spoločenstva, aproximovaných v zákone z roku 2002, zahŕňa i smernicu Európskeho spoločenstva (ES), upravujúcu rámec pôsobnosti spoločenstva v oblasti vodnej politiky. Zákon však v mnohých prípadoch ide v obmedzeniach voči podnikateľským slobodám vysoko nad rámec opatrení stanovených ES. Tie totiž vo väčšine prípadov definujú len nejasné podmienky ochrany vôd, navyše odľahčené možnosťou udeľovania rozsiahlych výnimiek zo strany Európskej komisie. Spôsob realizácie ochrany je pomerne voľne v kompetencii jednotlivých krajín. Slovenský návrh však okrem mnohých povinností pre podnikateľov (napríklad zamestnávať špecializovaných vodohospodárov, viesť manipulačné poriadky stavieb a podobne) zavádza aj mimoriadne komplikovanú štátnu správu s množstvom celkom zbytočných a zbyrokratizovaných právomocí – napríklad vyžadovaním súhlasu úradníkov k akémukoľvek nakladaniu s vodami. Osobitným problémom je kontrola znečisťovania, ktorú rieši cez neefektívnu sieť vodnej stráže, inšpekcie a orgánov štátnej vodnej správy. Orgány rozhodujú taktiež o pokutách, ale na základe subjektívneho úsudku a bez stanovenia presných kritérií rozlišujúcich stupeň závažnosti znečistenia.

Veľmi nebezpečné je smernicou vynútené ustanovenie citlivých a zraniteľných oblastí. Ich vysoký podiel na výmere SR vláda schválila už minulý rok a v prípade zraniteľných oblastí (náchylných voči znečisteniu dusičnanmi) znamená napríklad vážnu hrozbu pre možnosť udržania poľnohospodárskej výroby v regiónoch. Mimochodom, mnohí slovenskí odborníci považujú vodnú politiku EÚ vo vzťahu k integrujúcim krajinám za zjavný nástroj riešenia ich agrárnych prebytkov.

Komplikovanosť novej normy je podporovaná množstvom zbytočných schvaľovacích konaní, ktoré však neriešia podstatu problému. Tá spočíva v tom, že ústava vylučuje možnosť súkromného vlastníctva vôd a o ich súkromnej správe sa doposiaľ neuvažovalo. Zložitú sústavu vzťahov medzi užívateľmi vôd (priemysel, poľnohospodárstvo, rybné hospodárstvo, energetika a napríklad cestovný ruch), v ktorej sa užívatelia navzájom podnikateľsky obmedzujú, štát zjavne nie je schopný dobre koordinovať. Kŕčom jeho snahy je návrh zákona, ktorý sa vzďaľuje trhovým vzťahom a nahrádza ich vodným plánovaním a pečiatkovaním, čo zhoršuje podnikateľské podmienky. Nie je prekvapením, že v tomto smere bol pôvodný jednoduchší zákon z roku 1973 efektívnejším a trhovejším nástrojom ochrany, ktorý po roku 1990 prispel i k výraznému zlepšeniu kvality slovenských vôd. Návrh nového zákona preto volá po zásadnom prepracovaní.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum, č. 8/2004 dňa 25.2.2004.

Domino Fórum, 7/2004:Agrokšeft

Poľnohospodárske dotácie sú synonymom bezpečného kradnutia a vstup do Európskej únie na tom veľa nezmení.

Predtým
V priebehu minulého roka uskutočnil Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) previerku v rezorte Ministerstva pôdohospodárstva, zameranú najmä na kontrolu transparentnosti použitia agrárnych dotácií v roku 2002, teda ešte počas ministrovania ľavičiara Pavla Koncoša. Podľa informácií TASR kontrola poukázala na to, že v rozpore so zákonnými či etickými pravidlami boli poskytnuté dotácie vo výške približne 1 miliardy korún. Ak uvážime, že išlo o kontrolu z balíka zhruba 8,5 miliárd korún priamych dotácií a kontrolovaná bola údajne len menej ako polovica regionálnych odborov ministerstva pôdohospodárstva (RO MP SR), potom je prinajmenšom desaťpercentný "úlet" finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu veľmi pozoruhodným podvodom.
Z hľadiska dlhodobého trendu vývoja korupcie v rezorte však nejde v tomto prípade o podstatné zhoršenie situácie. NKÚ spolu s ostatnými orgánmi kontroly sa previerke agrárnych dotácií venujú výraznejšie už od nástupu prvej Dzurindovej vlády a ich zistenia sú vždy veľmi podobné. V tomto období bolo zistené neoprávnené čerpanie kapitálových výdavkov vo výške mnoho desiatok miliónov korún, použitie dotácií v rozpore s podmienkami zmlúv, množstvo porušení zákonov, nereálnosť podnikateľských zámerov atď. Ak prirátame dlhoročnú neochotu Pavla Koncoša informovať o udelených dotáciách a podriadiť sa uzneseniu vlády k tejto povinnosti, potom podobnosť jeho prístupu s "bacovaním" ministerstva pred rokom 1998 je príznačná.
Minister Zsolt Simon po nástupe do funkcie avizoval snahu o výrazné sprísnenie kontrolných mechanizmov využitia dotácií. V priebehu minulého roka došlo vskutku k zlepšeniu informovania o poskytnutých dotáciách v agrorezorte. V troch štvrtinách regionálnych odborov MP SR, ktoré sú hlavnou hybnou pákou rozdeľovania podpory, bolo zároveň vymenené vedenie. Pozitívna zmena postihla štatút jednej z komisií udeľujúcej dotácie a zjavný je i úmysel nevyplácať dotácie dlžníkom. Z hľadiska účinného boja proti korupcii sú to však zlepšenia, ktoré menia okolnosti, ale nie podstatu problému. V roku 2003 zostali totiž všetky vysoko zneužiteľné dotačné položky a mechanizmy zachované. Neexistuje technicky korektná metóda, ktorá by dokázala skontrolovať použitie desiatok miliónov korún na niektoré zúrodňovacie opatrenia. O udelení dotácií naďalej rozhodoval subjektívny úsudok komisií. Chronickým problémom je vymáhanie vrátenia neoprávnene použitých dotácií, keďže mnohé obchodné spoločnosti prijímajúce milióny korún dotácií po odhalení podvodu jednoducho "skrachujú". Vysoké sú i riziká manipulácie s nepriamymi nástrojmi podpory (napríklad úverová či exportná politika), takže už dnes môžeme predpokladať, že výsledky kontroly v rezorte za uplynulý rok nebudú omnoho lepšie.

Teraz
Typickým príkladom zlyhania súčasnej koncepcie podpory poľnohospodárstva je prípad súkromne hospodáriaceho roľníka (SHR) Ladislava Minariča zo Senca, ktorý podal minulý rok v zmysle výnosu MP SR štandardnú žiadosť o udelenie dotácie na fungujúcu prevádzku chovu králikov. Ministerstvo v zastúpení regionálneho odboru v Bratislave a príslušnej komisie rozhodlo o neudelení dotácie s odôvodnením, že žiadateľ je dlžníkom voči štátnemu rozpočtu v Intervenčnej poľnohospodárskej agentúre (IPA). Počínanie ministerstva má však mnoho sporných okolností, ktoré svedčia o neprehľadnosti systému a jeho rizikovosti z hľadiska transparentnosti rozhodovania. Žiadateľ tvrdí, že ministerstvo ho po celý rok neinformovalo, že dotácia, s ktorou počíta vo svojich príjmoch, mu nebude udelená. Sporný dlh vznikol podľa neho obchodom jeho osoby so Štátnym fondom trhovej regulácie (ŠFTR) ešte v roku 1995, porušením podmienok zmluvy zo strany ŠFTR. Obvinenie zo vzniku dlhu, ktorý ministerstvo začalo vymáhať údajne až po niekoľkých rokoch, preto zásadne odmieta. Ministerstvo argumentuje ustanovením príslušného výnosu, podľa ktorého musí žiadateľ podať písomné vyhlásenie o tom, že ku dňu predloženia žiadosti neoprávnene nezadržiava prostriedky štátneho rozpočtu. Výnos však priamo nevylučuje udelenie dotácie dlžníkovi a takýto postup navyše nepostihuje nekontrolovateľných dlžníkov rozpočtu z iných zdrojov, než z MP SR. Predovšetkým však ministerstvo vzhľadom na rozporové konanie postráda rozhodnutie súdu, že Ladislav Minarič je skutočným dlžníkom. O neudelení dotácie rozhodla konkurzná komisia len na základe subjektívneho tvrdenia IPA ako nástupníckej organizácie ŠFTR. O chaotickom jednaní ministrových podriadených svedčí i fakt, že v liste Ladislavovi Minaričovi minister uvádza, že údajným dlžníkom štátneho rozpočtu je firma AGROREAL Slovakia s.r.o. Tá je síce prepojená so živnostníkom Minaričom, ale žiaden dlh voči štátnemu rozpočtu nemá (spoločnosť vznikla až 4 roky po údajnom vzniku dlhu).
I keby bolo nevyplácanie dotácií potenciálnym dlžníkom v možnom rozpore s právami žiadateľov, snaha ministerstva o zabránenie prístupu k dotáciám zo strany ich zneužívateľov by mohla byť prinajmenšom sympatická. Argumentácia vedenia RO MP SR Bratislava však v tomto prípade svedčí skôr o dodatočnom zakrývaní podozrivého rozhodnutia, pretože regionálna komisia síce zamietla podnikateľovi dotáciu v hodnote niekoľko stoviek tisíc korún, avšak v ten istý rok a podľa rovnakého výnosu mu priznala inú dotáciu na rastlinnú výrobu. Hoci išlo o neporovnateľne nižšiu sumu, principiálnosť ich rozhodovania to jednoznačne vyvracia. Krátenú, no vyše stotisícovú dotáciu obdržal od nich podnikateľ i v roku 2002. Zistenia orgánov kontroly navyše naznačujú, že "dôslednosť" vo vylučovaní potenciálnych dlžníkov sa zo strany pracovníkov odborov neuplatňovala vždy. Aký bol teda skutočný dôvod pre neudelenie dotácie? Riaditeľ RO MP SR v Bratislave a predseda regionálnej konkurznej komisie Justín Skaličan sa pre redakciu odmietol k téme podrobnejšie vyjadriť.

Potom
Drvivá väčšina poľnohospodárskych dotácií po roku 1989 bola rozdeľovaná na základe subjektívneho rozhodovania štátnych úradníkov a nimi vytvorených komisií. Uvedený prípad je len jedným z mnohých signálov o tom, že to bol systém, ktorý podporoval klientelistické preferovanie tých, čo "majú kontakty" na "správnych miestach". Na pozadí pravidiel ustanovených výnosmi sa tak mohla rozvinúť sieť spriaznených firiem, ktoré mohli dostať mnohomiliónové dotácie na akýkoľvek investičný zámer.
Rok 2004 znamená postupný prechod na systém kontroly dotácií uplatňovaný v Európskej únii. Vyjednaný zjednodušený systém platieb na plochu v prechodnom období (minimálne do roku 2006) činí významnú časť dotácií nárokovateľnými zo zákona, čím výrazne znižuje vplyv štátnych úradníkov. Prvý zverejnený výnos, ktorý manažuje približne polovicu priamych platieb na plochu (ide o 27,5 % národný doplatok k 25 % platieb z EÚ), by mal spĺňať aspoň základné podmienky Integrovaného administratívneho a kontrolného systému (IACS), najmä zavedenie presného identifikačného systému poľnohospodárskych parciel (LPIS). Jeho skúšobná prevádzka odhalila už minulý rok stovky hektárov neexistujúcich "bielych" plôch, na ktoré bola predtým vyplácaná podpora. LPIS však podľa našich informácií v čase podávania žiadostí podľa výnosu ešte nebol plne funkčný a verifikovaný.
"Európske" dotačné výnosy ministerstva budú zverejnené až po vstupe do únie. Strednodobá koncepcia politiky pôdohospodárstva, ktorú nedávno schválil parlament, však naznačuje, že podstatný diel dotácií (porovnateľný s priamymi platbami na plochu) ostane v pôvodných položkách a mechanizmoch rozdeľovania. Ani systém IACS totiž nemá možnosť zabrániť subjektívnemu rozhodovaniu komisií o projektoch, nekontrolovateľným investíciám do pôdy, či umelému vyrábaniu znevýhodnených oblastí, na ktoré upozornil minulý rok Európsky dvor auditorov i priame odhalenia v niektorých krajinách EÚ. Mimochodom, mnohomiliardová podpora znevýhodnených oblastí založená na nepresnej bonitácii pôd sa realizuje i u nás.
Tento rok čaká poľnohospodárov zvýšenie objemu dotácií v porovnaní s predchádzajúcim obdobím takmer o 50 %. Veľká časť dotácií síce nadobudne transparentnejší charakter, stane sa však typickou plošnou "sociálnou" dávkou, ktorá v trhovom agrárnom sektore nemá opodstatnenie. Systém IACS sprísni kontrolu použitia produkčnej podpory až po roku 2006 a zvyšnú väčšinu podpory postihnú skôr len kozmetické úpravy.
Z hľadiska zmeny pohľadu na význam dotácií v poľnohospodárstve a zvýšenia poctivosti ich využívania preto žiaden prevrat nehrozí.

Článok bol publikovaný v týždenníku Domino Fórum dňa 18.2.2004

Changenet, 20.1.2004: Svet podľa Hubu

Hodnotenie kapitoly Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj z publikácie "Slovensko 2003 - Súhrnná správa o stave spoločnosti" v reakcii na recenziu "Svet podľa Kazdu" od Mikuláša Hubu.

Mikuláš Huba, vedecký pracovník SAV, spracoval spolu s Ľubicou Trubíniovou kapitolu Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj v publikácii Inštitútu pre verejné otázky "Slovensko 2003 – Súhrnná správa o stave spoločnosti". Autori predložili svoj pohľad na stav životného prostredia u nás v minulom roku. Ak vychádzam z presvedčenia, že jedným z vhodných spôsobov ako posúdiť kvalitu útočníka je vidieť jeho schopnosť ustáť protiútok, potom je snáď prijateľné, že na recenziu M. Hubu reagujem zhodnotením jeho koncepcie. Napokon, ChangeNet je na alternatívne postupy veľmi vhodným médiom a problematika životného prostredia je natoľko nejasná a sporná, že akákoľvek diskusia o nej prospeje každému ideovému domu, Inštitút pre verejné otázky nevynímajúc.

Súvislosti

Faktografické hodnotenie stavu všetkých zložiek životného prostredia postavili obaja autori na vymenovávaní produkčných charakteristík a ich porovnávaní s predchádzajúcim obdobím. Tento spôsob tvorí dominantnú časť ich argumentácie. Mám skúsenosť, že v environmentálnych prácach je tento postup celkom bežný, dokonca i v publikáciach s veľmi serióznymi ambíciami (napríklad v správach MŽP o stave životného prostredia). Ako analytický nástroj je však korektný len vo výnimočných prípadoch, keď je všeobecne známe, kam poskytnutá informácia vedie (napríklad pokles veku dožitia u obyvateľstva je skutočnosť negatívna sama osebe a je to i všeobecne akceptovateľný úzus). Ak však analytik nechce miasť, musí v ostatných prípadoch poskytnúť vhodné porovnávacie údaje, ktoré pretvoria prvotnú informáciu v súvislú myšlienku a vedú k zmysluplnému záveru.

Autori sa tejto štandardnej a nevyhnutnej metóde snažia čo najviac vyhnúť. Tak sa jadrom argumentácie autorov stáva vymenovávanie produkčných faktov zo všetkých zložiek ŽP: o poklese tuhých emisií, o náraste emisií SO2, o poklese spotreby pitnej vody, množstve odpadových vôd, produkcii odpadov, zmenách vo využití pôd, spotrebe priemyselných hnojív, počte chránených území, zmenách v počte motorových vozidiel, či v spotrebe elektrickej energie. O čom však tieto údaje hovoria? Akú hodnotu majú z environmentálneho, či morálneho hľadiska? To sa nedá zistiť a údaje tak strácajú zmysel zverejnenia. Autori totiž nepredkladajú adekvátne a žiadúce porovnania so spotrebou v iných krajinách (až na výnimky, v ktorých generalizujú na európsku či svetovú úroveň, no bez podloženia tabuľkou a uvedenia zdroja) a podobne. Neuverejňujú ani odkazy na výstupy analytických štúdií k jednotlivým problémom, na základe ktorých by mali právo prezentovať svoj názor. Ich vlastný úsudok je potlačený len do zopár záverov. Vtedy však dospievajú zmieňovanou "skratkou" k veľmi pozoruhodným, ničím neodôvodneným zisteniam, ako napríklad:

"Nárast výmery zastavanej, trvalo zaplavenej pôdy, ako aj podobných kategórií využitia zeme však spôsobuje nárast spotreby environmentálneho priestoru, čo je v rozpore so snahou o TUR a perspektívne ohrozuje potravinovú bezpečnosť krajiny." – ako k tejto súvislosti autori dospeli?

"Negatívne tendencie sa prejavili najmä vo sfére nedostatočnej starostlivosti o chránené územia a v ich nasledujúcej devastácii." – čím je podložená informácia o devastácii a zlej starostlivosti?

"Od januára 2003 sa situácia v tejto oblasti aspoň čiastočne zlepšuje vďaka nárastu počtu pracovníkov štátnej ochrany prírody." – existuje štúdia, ktorá by súvislosť nárastu počtu pracovníkov a zlepšenia ŽP potvrdila?

"Pre energetiku SR je charakteristická ... nevyhovujúca skladba zdrojov z hľadiska TUR – absolútne prevažujú neprijateľné elektrárne na jadrové a fosílne palivá a veľké vodné elektrárne ako Gabčíkovo." – autori sú si úplne istí v záveroch, hoci vedecký konsenzus tu neexistuje. Vodné a jadrové elektrárne sú však v tradičných technických vedách považované najmä za ekologicky prospešné zdroje, pričom vedecky kontroverzná diskusia o nich sa týka iných faktorov (ekonomickej nákladovosti, bezpečnosti pred terorizmom atď.).

K argumentom autorov je potrebné poznamenať i negatívnu skutočnosť, že k veľkej časti uverejnených faktov nie sú uvedené ich zdroje. Literatúra k takto zložitej problematike uvádza len slabých 16 odkazov, z toho 6 sa týka jednej z tém, elektrární...

Lži

V texte som objavil dva nepravdivé údaje. Mám za to, že nie je veľkou chybou, ak sa v rozsiahlych textoch tohto typu objavia nepresnosti, najmä ak text koncepčne "drží" pohromade. Vzhľadom k tomu, že M. Huba upozornil na podobnú skutočnosť mňa (objavil jeden údaj), však využívam príležitosť.

Tvrdenie, že „69,5 % pôd je zaradených do kategórie kontaminovaných a 40 % pôd vykazuje silné poškodenie vodnou eróziou“, je nepravdivé. V prípade vodnej erózie sa totiž uvádza výhradne jeden údaj: 55 % potenciálneho ohrozenia (teda nie reálneho, lebo je to len odhadový údaj, pričom reálny stav nepoznáme), navyše v troch rôznych stupňoch intenzity ohrozenia. V prípade kontaminácie pôd je nadlimitne znečistených menej než 30 tisíc hektárov a indikačné hodnoty znečistenia boli zistené na ďalších asi 150 tis. ha pôd, t.j. cca. 0,6 %, resp. 3 % územia. Zdroj: Plán rozvoja vidieka SR, Jubilejná správa o pôde SR atď.

Názory

V texte sa objavuje niekoľko štandardných a dôležitých komentárov, ktoré vznikajú na základe súkromného úsudku autorov o miere vplyvu a dôležitosti určitého javu, o poradí príčiny a následku niektorých skutočností. Tieto závery je možné vyvrátiť len spôsobom "tvrdenie proti tvrdeniu", čo je celkom pochopiteľné. Domnievam sa, že analytik má prirodzené právo usudzovať vlastné závery a predpovedať vývoj. Nezaoberal by som sa komentovaním uvedených názorov, keby v mojom prípade to isté neprekážalo M. Hubovi.

"S podielom 54,7 % jadrovej energie na celkovej výrobe a 62,6 % na celkovej spotrebe elektriny si Slovensko stále udržuje štvrté miesto celosvetového rebríčka "jadrových krajín"... Celosvetový priemer podielu jadrovej energie na výrobe elektriny je pritom 16 %!" – autori považujú túto skutočnosť zákonite za zlú, hoci je to len ich úsudok. Mnoho iných odborníkov má totiž presne opačný názor.

„Aj v roku 2003 pretrvávala disproporcia medzi environmentálne priaznivými a nepriaznivými investíciami, zväčša v prospech nepriaznivých.“ – tvrdenie vychádza z autorovho súkromného úsudku o miere „priaznivých“ a „nepriaznivých“ informácií, formálne korektným by však bolo i opačné tvrdenie.

„Na druhej strane negatívne očakávania sa spájajú s... neefektívnym využitím ľudských zdrojov vo sfére ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja...“ – autorov názor, domnienka.

„...nezohľadnením environmentálnych aspektov reštriktívnych a ekonomicky ozdravných opatrení...“ – dosť nezrozumiteľný autorov názor, domnienka.

„...likvidáciou zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty pre výrobu, výrobky a služby menej závadné pre životné prostredie“ – opäť len názor, ktorý sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Koncepcia textu

Najviac nejasnou sa mi však javí celková koncepcia textu. Tá by mala mať aspoň náznakovú stavbu, rozlíšenie na úvod, jadro a záver. V podkapitole "Aktuálne problémy a kauzy“ sa preto dalo očakávať významové centrum celého autorského textu, teda podrobný popis a stručné zhodnotenie všetkých dôležitých udalostí, rokovaní, politických sporov (vlastníci verzus štát, ekonómovia verzus ekológovia atď.), prehľad a komentár schválenej legislatívy, globálnych tém, európskych súvislostí a mnoho ďalších skutočností z jednotlivých podoblastí. M. Huba a Ľ. Trubíniová však tieto skutočnosti takmer úplne obchádzajú a nahrádzajú ich uvedením dvoch vybraných prípadových štúdií, ktoré sú zrejme ich osobným treťosektorovým záujmom: kauzu "Bratislavský lesný park", čo je len jedna z mnohých aktivít tretieho sektora, a "jadrové elektrárne a privatizácia Slovenských elektrární", ktoré sú od problematiky životného prostredia dosť vzdialené (patrili by skôr do hospodárskych kapitol). Tieto dva prípady zaberajú skoro štvrtinu celého textu (!), zatiaľ čo dôležitý prehľad udalostí a komentárov je nesúvislý, veľmi roztrúsený a mimoriadne nedostatočný. Tak sa o vari najdôležitejšej problematike súčasnosti – odpadoch – dozvieme len pár riadkov, o významných sporoch vlastníkov chránených území s MŽP nič, o dôležitých schválených zákonoch (o integrovanej prevencii a kontrole, o štátnej správe v ŽP atď.) takmer nič, o problematike Recyklačného fondu (hospodárenie, verejná mienka, kauzy) opäť nič, o závažnej problematike recyklácie PET fliaš (nezávislé štúdie, spor štátu s producentmi) jednu vetu, o ekologických haváriách opäť takmer nič, o čistiarňach odpadových vôd nič, o emisnej politike nič, o kvalite povrchových a podzemných vôd nič, o stagnujúcej protipovodňovej ochrane nič... A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Práca nereflektuje ani situáciu vo vodnom hospodárstve, hoci toto odvetvie už patrí pod rezort MŽP.

V analýze M. Hubu a Ľ. Trubíniovej postrádam premyslenejšiu koncepciu a najmä veľké množstvo úplne základných informácií a podstatných súvislostí. Argumentačnou barličkou autorov sa v mnohých prípadoch stáva záujem o „trvalo udržateľný rozvoj“, čo je definícia natoľko nejasná a zerodovaná, že by sa malo od nej upúšťať.

Napriek tomu si nemyslím, že by autorský text M. Hubu a Ľ. Trubíniovej mal v porovnaní s inými analytickými prácami v tejto oblasti zásadne horšiu kvalitu. V nejasnej a nevyprofilovanej vede, akou je environmentalistika, sú tieto formy argumentácie zvyčajné. Treba uvážiť aj fakt, že problematika životného prostredia je príliš rozsiahla na priestorové možnosti kapitoly. O tom, či je práve táto stať dôkazom odbornosti, „nehumornosti“ a „neinsitnosti“ autorov (z čoho obviňuje M.Huba mňa), však mám isté pochybnosti.

Vyšlo na Changenet, 20.1.2004

Sme, 21.1.2004: Natura 2000 a vlastnícke práva

Európska koncepcia ekologickej siete chránených oblastí "Natura 2000" spočíva v spojení oblastí prirodzených biotopov a biotopov druhov (tzv. špeciálnych chránených oblastí - ŠCHO) s chránenými vtáčími územiami (CHVÚ). Po minuloročnom schválení zoznamu vtáčích území prerušila minulý mesiac vláda rokovanie na schválení území európskeho významu, ktoré sú podkladom pre výber ŠCHO.
Z hľadiska vzťahu štátu k ochrane vlastníckych práv mali po roku 1989 oveľa negatívnejší vplyv rozhodnutia vlády o schválení koncepcie ochrany ŽP v zákone o ochrane prírody a krajiny, ako aj nových chránených území (CHÚ), ktorými sa pod 2. až 5. stupňom obmedzení bežného užívania ocitlo až 23 % územia SR. Podobný dopad malo i schválenie návrhu CHVÚ (navýšenie o cca. 11 % územia). V prípade území európskeho významu ide síce o zvýšenie rozsahu ochrany "len" o 1,6 % územia SR, spolu s vtáčími územiami ho však spája viazanosť na orgány EÚ, čo prináša výrazné sťaženie možnosti budúcej korekcie rozhodnutia.
Všetky strategické rozhodnutia ministra Miklósa ohľadne zvyšovania stupňa a rozsahu chránených území (najmä schválenie zákona o ochrane prírody a krajiny, národných parkov Slovenský kras, Veľká Fatra, ako aj zmienených území Natura 2000) sprevádza nesúhlas vlastníkov dotknutých území, ktorý silnie vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i priamych protestných zhromaždení. Pod vedením ministra Miklósa sme sa totiž v podiele chránených území dostali na špičku všetkých krajín sveta. Vlastníci lesov sú nespokojní so spôsobom jednania s nimi o zaradení vybraných území do návrhov, pričom ministerstvu životného prostredia (MŽP) vyčítajú obchádzanie zákonných povinností dohody s vlastníkmi, ako aj nedostatky vo výpočte kompenzácií za ušlý príjem pri bežnom obhospodarovaní. Najhoršou skutočnosťou však je, že štát nevyplatil vlastníkom zo zákonných kompenzácií doposiaľ ani korunu. Tento stav je i v priamom rozpore s článkom 20 Ústavy SR.
Postup MŽP pod vedením Lászlóa Miklósa je príkladom nesprávneho počínania štátnych úradníkov, ktorí vydávajú neprimerané zákazy činnosti (napríklad vstup bicyklom, či pohyb mimo chodníkov) a vynucujú si právo rozhodovať o mnohých obmedzeniach v bežnom hospodárení vlastníkov (napr. v používaní hnojív a reklamných pútačov). Príčinou môže byť i sporná povaha Miklósovho ministerstva, keďže je to jediný rezort, ktorého prioritným záujmom činnosti nie je človek, ale subjekt dosť nejasnej povahy - "životné prostredie". Neznáme "záujmy" životného prostredia tak otvárajú možnosť pre neodôvodnené legislatívne návrhy. Svedčia o tom i pripomienkové konania k obom návrhom území pre sieť Natura 2000, ktoré sú plné zásadných pripomienok zo strany ostatných ministerstiev. Tie upozorňujú najmä na dva základné problémy: nejasnosť európskej koncepcie a kritérií ochrany ŽP, umožňujúcu ministerstvu navrhnúť ľubovoľný rozsah a intenzitu ochrany území, a konflikt s vlastníckymi právami.
MŽP je neustálym zvyšovaním rozsahu a stupňa ochrany území v rozpore s reálnymi ekonomickými možnosťami štátu, ktorý finančne nezvláda plniť svoje povinnosti voči vlastníkom. Tie mu ľahkovážne "naložilo" ministerstvo, spolu s ďalšími záväzkami, akým je i nezmyselné presadenie predkupného práva na pozemky vo vyšších stupňoch ochrany. MŽP v tomto prípade nepôsobí ako korektor vedľajších dôsledkov hospodárskeho rastu, ale ako jeho priama brzda (napríklad dopadom na rozvoj poľnohospodárstva, či cestovného ruchu).
Zlyhanie ministerstva v príprave návrhov území pre sieť Natura 2000 je ďalším dôkazom jeho nesprávneho vnímania pojmu trvalo udržateľný rozvoj. Počínanie MŽP spôsobuje ekonomické ujmy pre verejné financie a obchádza niektoré vlastnícke práva.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 21.1.2004