Kopni si do svojho košického policajta

Keby sme nežili v krajine, v ktorej to s politickou korektnosťou preháňa už aj parlamentná pravica, povedal by som, že mi je veľmi ľúto, že šesť mladých Rómov muselo znášať šikanu zo strany košických policajtov. Povedal by som však zároveň aj to, že mi je smutno zo spoločnosti, ktorá sa hrá na prázdne gestá o výmene kádrov a predstiera obrovskú zásadovosť spôsobom, ktorý im je preferenčne užitočný. A vôbec by som sa nebál povedať i niekoľko slov na férovú obhajobu vinníkov. Lenže v takej krajine žijeme, preto budem ticho i ja.

O vine

Od počiatku je onen nechutný skutok policajtov prezentovaný médiami v náležitej dramatizácii, teda prirovnávaním ich činu k „esesáckym praktikám“ (link), „besniacim policajtom“ (link), „brutálnemu šikanovaniu“ (link) či „mučeniu“ (link). Pripusťme novinárom právo prifarbovať skutkovú podstatu činu podobnými výrazmi, ak majú pocit, že píšu pre bulvár. Celkom príznačné však je, že sa ani nepokúsili vysvetliť, o čo v kauze ide: že v tom čine policajtov sa premieta aj ich snaha vychovávať mladých "spratkov" - primitívnou metódou, ktorá však na Slovensku vôbec nie je výnimočná; že sú to radoví policajti, ktorí si zjavne potrebovali nájsť obeť, aby sa mohli „ukojiť“ aspoň z nejakého pocitu moci (pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím: veľmi podobným syndrómom trpia napríklad nižší štátni úradníci alebo sprievodcovia vo vlaku). A áno, je v nich aj kus nenávisti voči rase, s ktorou sa pri nepríjemných stretoch stretávajú v oveľa vyššej miere ako s tou „ich“.

Zdá sa, že niekto tu má v otázke viny celkom jasno, lenže takéto zjednodušenie odhaľuje neschopnosť vnímať oba skutky ako logický dôsledok toho, čo sa na východnom Slovensku deje. A týka sa to aj parlamentnej pravice, ktorá opäť raz nereaguje, alebo prezentuje povrchné, „politicky korektné“ postoje. Škoda, že nie sú schopní pripustiť zložitejší pohľad na problém. Ak by boli, mohli si konečne prisvojiť naspäť agendu, ktorá im patrí, ale ju už mnoho rokov ponechávajú – paradoxne – boľševikom.

Odvolávacia hra

SDKÚ a s ňou viacero občianskych združení a nadácií totiž kauzu okamžite zbagatelizovali na primitívne vytĺkanie politického kapitálu, požiadavkou odvolať Packu a Kaliňáka (link, link). Toť vsjo. Všetka česť Danielovi Lipšicovi, ktorý na túto odvolávaciu hru nepristúpil (link). Odvolávanie ministrov za skutky, za ktoré môžu len veľmi formálne a celkom nepriamo, má totiž možno pozitívny dopad z hľadiska preukazovania mravného kódexu spoločnosti (v tomto celkom súhlasím s Robertom Mistríkom (link)), ale z podobnej pozície sa zjavuje ďaleko väčší problém: ukazuje totiž ľuďom, že vyhadzovanie ľudí pre niečo, za čo reálne nezodpovedajú, je v podstate správna vec. „Profesionálni odvolávači“ tak ľuďom pripomínajú mizerných podnikateľov, ktorí sa svojich zamestnancov zbavujú pre fiktívne príčiny. Nehovoriac o tom, že takéto konanie podporuje v ľuďoch neférovú neúctu k verejnej službe, čo len prispieva k tomu, aby sa aj policajti správali v službe nemorálne.

SDKÚ si skrátka „odfajkla“ svoju opozičnú agendu a ostatná časť parlamentnej pravice sa na problém vykašľala úplne.

Prázdna slama

Keby som si nechcel zachovať politický kapitál, povedal by som, že svet nie je čiernobiely, tak, ako nie je čierny ani úbohý Jacek, zákerný vrah, a celkom bieli nie sú ani jeho vrahovia, cnostní vykladači zákona. Povedal by som, že Kieslowski by nemal problém ukázať obe strany zločinu, teda i to, že obeťami toho ponižovania boli detskí zlodeji, vlastne skupina zorganizovaných zlodejov, ktorí navyše pri lúpeži zranili dôchodkyňu. Povedal by som však aj to, že výchova ponižovaním je odporná, škodlivá a nesmierne hlúpa, ale má v ľuďoch hlboko zakorenenú tradíciu a podobne ako v prípade otroctva v USA potrvá liečba veľmi dlho. Vyjadril by som aj vôľu, aby títo zženštilí bratislavskí humanisti navštívili raz východné Slovensko, nech vidia, ako vyzerá strach vyjsť na ulicu, a nech si zájdu aj do rómskej osady, aby si konečne všimli, že Slovensko leží na obrovskej časovanej bombe, ktorou je život desiatok tisíc ľudí bez možnosti úniku z nalinkovaného zločinu.

Keby dnes naši pseudo-pravičiari neboli zaslepení vytĺkaním prázdnej slamy, mohli už dávno získať slušný kredit. Stačilo povedať málo: košickí policajti sú vinní a zaslúžia si prísny trest, ale podobné činy nezastavíme nekonečnou výmenou kádrov a vykrikovaním, kto všetko má odstúpiť. Košická kauza je prejavom problému, ktorý je oveľa vážnejší. Väčšina občanov dnes totiž komentuje kauzu celkom inak. Napríklad, že tí košickí policajti sú naozaj sprostí, keď pri tom vyťahovali kameru. Ohavný skutok týchto príslušníkov je totiž zvrátenou, ale celkom vysvetliteľnou reakciou na to, čo sa na „rómskom“ Slovensku deje.

A mohli pri tej príležitosti navrhnúť riešenia, ktoré snáď majú.

Kto však nájde odvahu chytať horúce hnedé uhlie?

Pri čítaní európskej stratégie podpory biopalív

Ľavičiar: Nasýťme chudobných rybami.
Pravičiar: Naučme chudobných chytať ryby.
Ľudomilný pravičiar: Naučme chudobných chytať rentu.

.

Nicolasov majsterštych

Nič nepoteší priaznivcov ľahkého fatalizmu viac ako ukážka grandiózneho výprasku pre osádzačov búst v priamom prenose. Päťadvadsať pre tých, ktorí sú skalopevne presvedčení o nekonečnej vzdialenosti medzi víťazstvom a pádom, hrdinom a zbabelcom, vrahom a záchrancom života.

Týmto ľuďom zrejme podnes chýba mamin prsník, preto sa túžobne obracajú na každého, kto by mohol byť ich novým gerojom. Viem si preto predstaviť, aké zdesenie v ich radoch muselo nastať, keď im mamina Nicolas namiesto životodarného mliečka pustila studenú sprchu: ste už veľkí, tak sa naučte podľa toho žiť. A ak to bez hrdinu nedokážete, choďte si ho hľadať inde.

Vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa tento rozhovor s Nicolasom Wintonom z jeho životopisu akosi "vytratil". Nečudoval by som sa, ak by sa ho podaktorí snažili dostať z hlavy. Raz darmo, vo svete, v ktorom hrdinstvo a podlosť nie sú následkom príčiny, ale vlastného rozhodnutia, sú jeho odpovede politicky nadmieru nekorektné.

Ako taký výprask vyzerá v praxi?

Otázka: „Prečo ste celé roky svoje činy skrývali? Svet sa o nich dozvedel až vďaka vašej žene, ktorá v roku 1988 robila poriadok na povale a našla staré dokumenty.“
Odpoveď: „Po prvé - nebola to dôležitá časť môjho života. Išlo o epizódu, činnosť, ktorú som robil po večeroch a popri tom som stále pracoval.

Otázka: "Aby ste československé deti dostali do bezpečného Anglicka, museli ste falzifikovať dokumenty. Ako ste to robili?"
Odpoveď: "To je trochu zveličené. Ak sme chceli dostať dieťa z Československa, potrebovali sme dokumenty pre anglické ministerstvo vnútra. Ak sme ich mali, dostali povolenie na pobyt. Niekedy bol tento proces veľmi pomalý, tak sme im v Prahe vytlačili falošné dokumenty. V čase, keď dorazili do Británie, však už mali pravé. Ak sme niekomu prešli cez rozum, tak to boli Nemci. A to ma teší."

Otázka: „Kde ste nabrali guráž? Nebáli ste sa o život?“
Odpoveď: „Keď nie ste v nebezpečenstve, nepotrebujete guráž. V tom čase ešte nedochádzalo k násiliu. Nemcom sa, samozrejme, nepáčilo, čo robím, ale môj život nebol ohrozený.“

Otázka: „Ako vnímate toto neustále oceňovanie vášho hrdinstva?“
Odpoveď: „Myslím, že sa ľudia príliš koncentrujú na minulosť. Nikto sa z nej nikdy nepoučil. Jeden známy nemecký filozof povedal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z histórie, je to, že sme sa nenaučili nič. Mali by sme sa koncentrovať na súčasnosť a budúcnosť.

Otázka: „V máji oslávite sto rokov. Nie je pre vás únavné cestovať a čeliť záujmu verejnosti a médií?“
Odpoveď: „Pre mňa nie je viac unavujúce sedieť v lietadle ako doma na gauči pri televízore. Často si však hovorím, do kelu však sa to stalo už pred 70 rokmi. Nie som niekto neobyčajný, ako sa ma snažia vykresliť. Som úplne obyčajný. Väčšina vecí bola náhoda. Je však vždy dobré vidieť, že vaše úsilie malo zmysel. Mohlo to dopadnúť aj úplne inak.“

Otázka: „Mnoho amerických detí sa po zhliadnutí Mináčovho dokumentu o vás rozhodlo organizovať dobročinnú činnosť. Dokonca sa začalo hovoriť o Wintonovom víruse. Čo vy na to?“
Odpoveď: „Ak sa ľudia snažia viesť lepší život, robí ma to šťastným. Nanešťastie mnoho ľudí tak nerobí, a preto je na svete taký neporiadok.“

Otázka: "Ako vyzerá váš bežný deň doma v Anglicku?"
Odpoveď: „Stále mám vlastnú charitatívnu činnosť a často sedím pred televízorom. Rád pozerám futbal, ale je mi jedno, kto vyhrá.“

Čo sa mňa týka, cez víkend má byť poriadne sychravo. Úplne najradšej by som sedel vedľa pána Nicolasa na pohovke a sledoval s ním Premier League.

Preferencie v guliach ukryté

Poučenie z krízového vývoja, ktorý doviedol ODS ku krajskému volebnému výprasku, je celkom jasné: preferencie sú ukryté v guliach. Kto ich nemá, ten ich nemá.

Doplňme do textu mená figúrok z našej pravice a komentár ku krajským voľbám 2009 je na svete:

Co říkáte výsledku voleb? Jak se vám líbí oranžová republika?

Upřímně řečeno, čekal jsem něco takového. Spíš mě notně překvapilo, že se ještě najde 20-30% elektorátu ochotného volit ODS. Nezdá se mi to málo, naopak, zdá se mi to být kurva hodně, s ohledem na to, jak dalece se tato strana pod vedením takových veličin jako Topolánek + Dalík, Tluchoř a Langer zpronevěřila svým slibům, zezelenala a zrudla. Dlouhodobě nejde vyžít z loga, ani z Klausova kníru, taky nejde vyházet ze strany tvůrce programu, program samotný proměnit v hajzlpapír, ty, co na to poukazují, prohlásit za demagogy a ještě se u toho tvářit jako mistr světa. Taky je možné najmout P.R. experty a provozovat další a další "vysvětlovací kampaně" na vymývání mozků, kolik ODS koupila hasičských stříkaček, jenže občan není zas tak úplně pitomý, vidí a slyší. Paroubek by měl křupanovi z Valašska koupit čokoládu nebo tak něco, protože mu zajistil volební vítězství, o kterým by i s jeho velkým mozkem a prostřeleným Kočkou v pozadí ani nesnilo. (link)

.

Aj by som v nej ostal, ale už ma nechcela

Unikátnu kampaň za zotrvanie svojich klientov zvolila tohto roku moja (teraz už bývalá) poisťovňa Všeobecná zdravotná poisťovňa. Po dvanástich rokoch od údajného neuhradenia dvoch platieb (z roku 1996, v čase od skončenia vysokej školy po môj nástup do prvého zamestnania) sa rozhodli tieto platby vymáhať. Pravdupovediac, nemám ani tušku, či som tie platby vtedy uhradil alebo nie. To však nie je podstatné, pretože archivovať si tieto údaje 12 rokov snáď naozaj nemusím.

Podstatné je, že u mňa skončili. Odteraz som v súkromnej.

Položte mi vertikálnu otázku

"Pri definovaní stratégie v NSRR bolo potrebné zamerať sa aj na riešenie horizontálnych otázok. Tie si totiž vyžadujú osobitný prístup a pozornosť."

"Zmyslom každej z horizontálnych priorít je zabezpečiť dosiahnutie pre ňu definovaného cieľa, ktorý sa týka viacerých priorít NSRR. Nemôže byť teda zabezpečený len prostredníctvom jedného operačného programu, ale vyžaduje si koordinovaný prístup pretínajúci viaceré špecifické priority, resp. projekty."

Zdroj: HP NSRRSR, MVRRSR

Sme, 18.6.2007: Nový skvost: VVCZKE USN SR

Chceli by ste študovať na Univerzite OSN? Vraj neviete, že taká existuje? Slovenská vláda tvrdí, že ide o prestížnu vedeckú organizáciu, ktorej pobočka sa nám v portfóliu výskumných ústavov bude určite hodiť a na jej založenie vynaložíme najbližšie tri roky 113 miliónov korún. Názov tohto pracoviska má mať podobný lesk ako dôvody jeho založenia: „Výskumné a vzdelávacie centrum pre zdravú krajinu a ekosystémy Univerzity Spojených národov v Slovenskej republike.“

Slovenské vlády sa najmä po roku 1998 snažili riešiť zložitý problém rezortných výskumných ústavov a ďalších (najmä) príspevkových organizácií ministerstiev.

V prípade výskumných ústavov bolo totiž zjavné, že ich činnosť je personálne predimenzovaná a obsahovo sa výrazne prekrýva s činnosťami viacerých výskumných pracovísk na slovenských univerzi­tách a v Slovenskej akadémii vied. Ekonomická a ideová neudržateľnosť týchto projektov neviedla síce vlády k radikálnym zmenám, istá rozpočtová reštrikcia a obsahová transformácia týchto pracovísk sa však predsa len uskutočnila.

Návrh ministerstva školstva na zriadenie nového pracoviska, ktorý je práve v pripomienkovom konaní, však ide v úplnom protismere, ešte nazad pred rok 1998. Teda nie reštrikcia kvantity a posilňovanie kvality, ale práve naopak: zakladanie nových „trafík“ s nejasným obsadením a nepotrebným obsahom. S akými dôsledkami?

Z rozpočtového hľadiska predpokladá návrh celkové vládne výdavky na vytvorenie a prevádzkovanie jedného pracovného miesta v centre v sume 2,75 milióna korún ročne (priemer za najbližšie tri roky, celkové náklady na založenie a prevádzku v rokoch 2008 - 2010 tvoria 113 mil. Sk), pričom obsahová náplň, ktorá sa má zameriavať na krajinu a jej ekosystémy, nie je vôbec nová, ale takmer totožná s predmetom činnosti už existujúceho Ústavu krajinnej ekológie SAV, ale aj viacerých univerzít na Slovensku (napríklad v Nitre a vo Zvolene).

Zdá sa, že založením VVCZKE USN SR (nevdojak sa núka slávny dialóg Lasicu so Satinským o „eMVéPePePePe“, teda „Medzinárodnom výbore pre pomoc postihnutých prievanom“), uloží vláda pod daňových poplatníkov ďalšiu zo svojich mín. Keďže jej demontáž bude veľmi ťažká (vzhľadom na zmluvný vzťah, ktorý vznikne s OSN), pôjde zrejme o mínu nášľapnú.

Článok bol prevzatý z blogu Sme a publikovaný v denníku Sme dňa 18.6.2007.

Konzervatívne listy, 05/2006: Čo s korupciou?

Korupcia ako dôsledok zneužitia zverenej moci je veľmi vážny morálny problém.

Aj preto je istotne správne a celkom prirodzené, ak sa spoločnosť snaží od korupcie dôsledne očisťovať. Rozširovanie vládnych opatrení zameraných na obmedzovanie korupcie však, zdá sa, nemá dostatočný efekt, pretože korupcia v spoločnosti klesá len veľmi pomalým tempom. Veľkú úlohu v tom zohráva nedostatok pochopenia neodlučiteľnej väzby korupcie na existenciu vládnych zásahov. Korupcia rastie mierou moci zverenej nad cudzím statkom a mierou identifikácie toho vlastníka, čo sú dve podstatné nevýhody štátneho vlastníctva oproti súkromnému, keďže štát ako vlastník nie je vo svojej podstate jednoznačne identifikovateľný, čím je ochudobnený o vlastnícku zodpovednosť, a celý objem svojej činnosti vykonáva práve na princípe „zverenej“ moci.

Každé počínanie človeka je vedené snahou o maximalizáciu vlastného úžitku. Štátne vlastníctvo má v porovnaní so súkromným slabšiu schopnosť kontroly i vymáhania práva, preto vytvára predpoklady pre maximalizáciu úžitku jednotlivca i prostredníctvom porušovania zmluvných vzťahov. Napríklad vtedy, ak človek, ktorému je zverená moc nad cudzím statkom (v prípade štátu napríklad daňami občanov, alebo správou ich majetku), prijme úplatok, alebo sa obohatí tým, že sa „cudzí“ (t.j. „štátny“) majetok snaží previesť na majetok vlastný (napríklad nekorektným obstarávaním alebo prijímaním menej vhodných ľudí do zamestnania). Povaha korupcie je argumentom v prospech tvrdenia, že vládne zásahy vedú k zmene preferencií občanov bez toho, aby sa zvyšoval celkový blahobyt spoločnosti.

Štát vymáha od svojich občanov dane, poplatky a iné aktíva. Ak by tieto prostriedky boli považované za dobrovoľné platby, na báze tzv. dobrovoľného zoskupenia, potom by sa výmena v tomto vzťahu vo svojej podstate nelíšila od výmeny v súkromnom sektore a na slobodnom trhu, bola by teda v zásade korektná. V tom prípade by totiž štátom ponúkané služby platiteľ slobodne „nakupoval“, podobne ako iné služby od súkromných poskytovateľov. To, že mnohé z týchto služieb sú značne „nerozumnej“ podstaty, sa napokon tiež nelíši od služieb, ktoré si kupuje od súkromných predajcov. Zároveň by nepovažoval za potrebné pátrať po tom, či niektorú časť z ceny kúpeného tovaru tvoria náklady spôsobené korupciou. Takéto prípady, ako sme už naznačili, síce jestvujú i v súkromnom sektore (napríklad u ľudí, ktorí zodpovedajú za nákupy tovaru a služieb vo veľkých firmách) a sú rovnako morálne neprípustné, ale vznikajú v dobrovoľných vzťahoch, korupcia sa v týchto prípadoch vyskytuje oveľa zriedkavejšie, je lepšie kontrolovateľná a ľahšie odhaliteľná.

Ak rešpektujeme, že vláda existuje na istej miere donútenia, potom je korupcia jasným dôkazom jej zlyhávania, a hoci existuje mnoho možností pre tlmenie korupcie, odstrániť ju možno len znižovaním jej vplyvu. To však nie je také jednoduché. V celom spektre politických prúdov a reálnych síl je väčšina presvedčená o „spoločenskej potrebe“ zabezpečovať niektoré služby prostredníctvom vlády: od totalitných a radikálne ľavicových, ktoré presadzujú zabezpečovanie čo najväčšieho objemu služieb prostredníctvom štátu (vrátane vlastníctva nehnuteľností, výrobných podnikov a iných kapitálových aktív) až po klasicky liberálne, konzervatívne a libertariánske, ktorých cieľom je účasť vlády znižovať na žiadne, alebo len veľmi obmedzené funkcie (napríklad stanovovanie základných podmienok pre kooperáciu ľudí, vymáhanie a presadzovanie práva, základná solidarita a podobne).

Akýkoľvek postoj posúvajúci úlohy vlády smerom „doľava“ naráža na zásadný problém v tom, že vlády nedisponujú dostatočnou schopnosťou obmedziť svoju angažovanosť len na reálne riziká, ale práve naopak, prejavujú tendenciu silnieť vo svojich zásahoch do slobody občanov bez najmenšieho preventívneho dôvodu. Výsledkom takýchto snáh je socializmus, ktorý v prekvitá takmer v celom súčasnom svete.

Tieto demokratické vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam, medzi ktoré patrí napríklad zverejňovanie majetku členov rodiny ústavných činiteľov. Dôsledkom toho sa medzi politikmi presadzuje falošné vedomie morálnej únosnosti „korupcie v medziach zákona“, teda nie deštrukčnej privatizácie a bezbrehého tunelovania, ale prihadzovaní vládnych zákaziek vlastnej klientele, tak typickej činnosti pre obe vlády Mikuláša Dzurindu. Zákernosť tohto vedomia spočíva v jeho zdanlivej hodnotovej neutrálnosti. Politici si totiž zľahčujú vinu krádeže známymi socialistickými argumentmi typu „vzal som mu bicykel, lebo ho viem lepšie využiť“: totiž, ak ich „spriatelená“ firma získa vládnu objednávku, ktorá jej vytvorí neúmerne vysoký zisk, alebo je táto objednávka prinajmenšom nadbytočná, spôsobí síce krádež daňovým poplatníkom, ale účel použitia verejných prostriedkov tým nijak zásadne nezhorší. Napokon, pravdepodobnosť, že prostriedky usporené poctivým politikom budú použité na efektívnejšie výdavky, je v socialistickom štáte, akým Slovensko bezpochyby je, často nižšia ako ich budúce „utopenie“ v niektorom z vládnych dotačných programov. Navyše je táto strata prostriedkov len prerozdelením (v podstate krátkodobého) úžitku v prospech politika, keďže ten korupciou získané prostriedky nezašije do periny, ale ich vráti na trh na ďalšie zhodnotenie. Vzhľadom na vyššie vzdelanie priemerného politika než – povedzme – priemerného robotníka vo vládou podporenej automobilke, je dokonca dosť pravdepodobné, že skorumpované verejné zdroje budú lepšie zhodnotené, teda vytvoria vyšší spoločenský úžitok...

V relativizácii korupcie by sme mohli ísť ešte ďalej (napríklad porovnávaním nadmerného zisku prirodzene monopolnej súkromnej firmy s nadmerným ziskom firmy, ktorá dostane vládnu objednávku), ale to sú len iluzórne poľahčujúce okolnosti, pretože korupcia je predovšetkým násilný čin – krádež – a poctivý politik by nemal kradnúť za žiadnych okolností. Tieto snahy očistiť neočistiteľné sú však ďalším argumentom v prospech tvrdenia, že najúčinnejším liekom na korupciu je odstraňovanie účasti štátu „všade tam, kde sa to dá“. Nech sú snahy vlád o zmenu preferencií občanov akokoľvek ušľachtilé, vždy so sebou nesú nárast počtu tých, čo kradnú z verejných zdrojov.

Korupcia je systémová chyba, zapísaná v technickom preukaze štátu v jeho povinnej výbave. Zaľúbenosť ľavicových politikov do moci štátu spôsobuje, že obnažený klientelizmus zabaľujú do téz o „multifunkčných hodnotách prírody“, „komplexnom riešení zamestnanosti“, či „podpore rozvojových impulzov“. Toto je však socialistický recept na usporiadanie spoločnosti, s ktorým konzervatívci nemajú nič spoločné.

Konzervativizmus nie je ideológiou ani konceptom ucelených názorov, je skôr zjednocujúcim pohľadom na dôležitosť tradičných hodnôt a vzťahov v usporiadaní spoločnosti. Konzervatívny pohľad na úlohy štátu v spoločnosti preto zväčša neposkytuje univerzálne stanoviská. Isté je, že konzervatívci vnímajú prirodzenosť, výhodnosť a nevyhnutnosť súkromného vlastníctva – v porovnaní so štátnym – ako nespochybniteľné hodnoty, ktoré je potrebné prioritne a intenzívne presadzovať. Podobne sa stavajú v prospech úzkych a striktne vymedzených kompetencií vlády a proti nadmerným a neefektívnym zásahom do slobôd jednotlivcov.

Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus sústreďuje postoj kresťanov k súkromnému vlastníctvu do tvrdenia: „Súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je však obmedzené“. To neznamená, že súkromné vlastníctvo má byť obmedzené (alebo vytláčané) vlastníctvom štátnym, ale vytváraním takých podmienok, aby nebolo zneužívané na eskaláciu násilia voči jednotlivcom.

Mimochodom, existuje rozumnejší postoj k znižovaniu rozsahu korupcie v spoločnosti?

Text bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, máj 2006

Sme, 12.5.2006:Socializmus rezortného výskumu

Slovensko je často kritizované pre nízky podiel vládnych výdavkov na výskum a vývoj (v roku 2004 len 0,53 percenta HDP, teda asi štvrtinu priemeru EÚ). Oveľa menšia pozornosť sa venuje ďalším aspektom podpory vedy, najmä smerovaniu finančných tokov na výskum a vývoj a kvalite ich využívania.

Podpora výskumu a vývoja z verejných zdrojov smeruje u nás najmä do troch typov štátnych inštitúcií: univerzít, Slovenskej akadémie vied a rezortných výskumných pracovísk. Tento spôsob organizácie vedy však nie je veľmi efektívny a nie je ani štandardom vo vyspelom svete, kde sú prevládajúcou formou štátnych výskumno-vedeckých organizácií univerzity a špecializované neuniverzitné pracoviská. Problémom sú najmä rezortné príspevkové organizácie, ktoré pôsobia akoby "na pozadí" oficiálnych štatistík. V mnohých príspevkových organizáciách výskum a vývoj totiž nie sú jedinou dokonca ani prevládajúcou činnosťou. Ich pracovníci sa venujú súbežne viacerým i nevýskumným úlohám. Ministerstvá podporujú výskumné úlohy v príspevkových organizáciách na základe kontraktov, teda priamym zadaním, ktorému chýbajú prvky súťaživosti. Výsledkom sú i také práce, ktorých hlavným prínosom je zvýšenie dopytu po nových zásuvkách na ministerstve.

Vo financovaní rezortného výskumu sú negatívnymi "rekordérmi" ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia. Tieto ministerstvá sú zriaďovateľmi dovedna 38 samostatných rozpočtových a príspevkových organizácií (stav k 1. januáru 2006). Minimálne jedenásť z nich získava z verejných zdrojov zväčša rozhodujúcu časť svojich príjmov na výskumnú činnosť, v sume prevyšujúcej ročne niekoľko stoviek miliónov korún. Tieto organizácie pôsobia vo vedecky príbuzných odboroch, v ktorých sa angažuje množstvo iných vedeckých pracovísk, najmä na univerzitách a v SAV.

Systém tak vytvára zdanie konkurencie, ktoré sa však ľahko a pomerne často zneužíva. V jeho dôsledku vznikajú napríklad veľkolepo vyzerajúce projekty s množstvom kooperujúcich pracovísk, pričom tieto organizácie sú zväčša len slovenské alebo české, ktoré tak de facto "prepierajú" vládne dotácie medzi sebou. Podobným spôsobom sa na Slovensku organizuje množstvo "medzinárodných" vedeckých konferencií, na ktorých sa zúčastňujú Slováci zo všetkých výskumných ústavov, SAV a univerzít, ďalej zopár Čechov podobného rezortného "pôvodu", dvaja Poliaci a Maďar. Vedeckí pracovníci získavajú za publikovanie v zborníku z medzinárodnej konferencie body do svojho hodnotenia.

Výskumné rezortné organizácie sú po roku 1990 udržiavané v stave permanentnej krízy, redukcie kádrov a neustálych organizačných zmien, zároveň však zbytočných a štedrých vládnych dotácií, ktorými ministri plátajú diery v ich rozpočtoch. Systém spôsobuje demotiváciu i kvalitných výskumných pracovníkov, ktorí potom migrujú medzi rezortnými organizáciami. Ministri pôdohospodárstva a životného prostredia, zodpovední za existenciu veľkej časti týchto organizácií, obvykle podľahnú tlaku štátno-zamestnávateľských lobistických skupín, apelujúcich na tradíciu výskumných ústavov, založených zväčša komunistickými vládami v povojnovom období.

Podpora vedy by nemala patriť k úlohám iných ministerstiev než rezortu školstva. Reforma štátnej podpory výskumu a vývoja musí obsahovať ukončenie existencie rezortného výskumu a postupnosť krokov, ktoré povedú k privatizácii tých častí výskumu, po ktorých je dopyt na trhu, k zrušeniu neefektívnych organizácií a transformácii časti ich činnosti pod existujúce nerezortné vedecké pracoviská. Koncentráciou kvality a prísunom súkromných zdrojov možno dospieť nielen ku skvalitneniu, ale i postupnému zvýšeniu celkovej podpory vedy na Slovensku.

Text bol publikovaný v denníku Sme dňa 12.5.2006

Changenet, 8.1.2004: Sloboda a zodpovednosť v treťom sektore

Tretí sektor na Slovensku zahŕňa tisícky združení rozmanitého obsahu a formálneho prejavu činnosti. Jedným zo spoločensky najvplyvnejších druhov aktivít tohoto druhu je činnosť organizácií think-tankového typu, ktoré presadzujú idey, názory a riešenia spoločenských problémov. Týmto spôsobom menia vôľu oslovených skupín v ich ekonomickom rozhodovaní a vstupujú priamo do politického diania v spoločnosti.

V práci týchto organizácií zohráva dôležitú úlohu kvalita argumentácie. Práve tá je však veľmi rizikovým problémom tretieho sektora. Vzťah slobody a zodpovednosti v kvalite vlastných výstupov predstavuje jednu z dôležitých etických hraníc "nezávislej" neziskovej činnosti.

Možnosti slobody

Reklamný tvorca výrobcu prístrojov značky SLEEPDOG má ťažkú úlohu: nájsť hodnotové východiská kampane, ktorá verejnosť presvedčí, že ich prístroje sú kvalitnejšie než konkurenčné výrobky značky SLEEPCAT. Vec je oveľa jednoduchšia, ak je tvorca presvedčený, že jeho firma vyrába tie najlepšie produkty. Ak je pravdou opak, dostáva sa pred typickú dilemu kreatívneho zamestnanca: riešiť každý konflikt so svedomím zmenou zamestnania (čo je vzhľadom na hrozbu opakujúcich sa nezhôd veľmi obtiažne), alebo poľaviť z nárokov na vlastné presvedčenie a propagovať i to, čo považuje za čiastočnú lož. Uzákonené i nepísané pravidlá podnikateľskej etiky - ak sa dodržiavajú - však do istej miery obmedzujú tvorivého pracovníka i v produkovaní demagogických, nezmyselných alebo inak nekorektných výstupov (napríklad takých, ktoré sú v rozpore s nenapádaním konkurencie).

V podobnej situácii sa nachádzajú tvoriví zamestnanci i v štátnom sektore, vede či vysokom školstve. Aj oni sú do výraznej miery závislí od zámerov svojho zamestnávateľa, v ich prípade najmä od povestnej "spoločenskej potreby". Typickým prípadom sú učitelia, ktorí sú nútení akceptovať predpísané rámce učebných osnov, alebo vedeckí pracovníci, platení za prácu na štátom vypísaných témach, v tzv. štátnych programoch. Tie určujú priority a charakter vedeckých problémov na nasledujúce obdobie, čím obmedzujú možnosť nezávislého vedeckého bádania. Aj v prípade týchto pracovníkov však platí, že ako reprezentanti štátu sú do veľkej miery viazaní publikovaním výstupov, ktoré neporušujú pravidlá etiky, logickej korektnosti, tobôž nie základných fyzikálnych zákonov.

V prípade aktivistov z tretieho sektora je zjavné, že podliehajú ďaleko menšiemu tlaku zo strany síl typu "firemných stratégií" či "štátnych priorít". Tretí sektor dáva človeku veľmi rozsiahlu voľnosť v šírení jeho presvedčenia, v hľadaní vhodného zdroja finančného krytia pre svoju činnosť i vo flexibilite prezamestnania sa podľa vlastných potrieb. Existuje zároveň oveľa vyššia pravdepodobnosť, že návrhy a riešenia vychádzajú z jeho pevného vnútorného presvedčenia. Problémom je, že je to dosť dvojsečná zbraň: tretí sektor tým disponuje síce oveľa lepšími podmienkami na presadenie kvalitných ideí a efektívnych riešení, zároveň však podnecuje i vyššiu pravdepodobnosť pre produkovanie neetických výstupov: lží, demagógií i úplne nezmyselných koncepcií.

Negatívne dôsledky slobody

Bolo už naznačené, že tretí sektor je vo svojej podstate spôsobom podnikania, ktorého činnosť mení vôľu v ekonomickom rozhodovaní zúčastnených alebo oslovených skupín. To je jeho spoločný prvok so štátom i trhovým sektorom. Mám však za to, že na rozdiel od nich nie je viazaný takými vnútornými pravidlami, ktoré by významnejšie ovplyvňovali charakter (teda i etiku) jeho výstupov.

V rozpore s „podnikateľskou etikou“ sa tak napríklad stáva, že jedna skupina napáda konkurenta argumentom "morálnej nadradenosti" niektorých zdrojov príjmov nad inými. Každý neziskový subjekt má právo na hľadanie takého zdroja príjmu, ktorý presadzuje jemu príbuzné názory a zámery. Z vlastnej skúsenosti však viem, že napríklad v environmentálnej problematike sa objavuje tendencia považovať podporu zo strany priemyselných skupín za "menej čistú", s vopred vtlačeným puncom nedôveryhodného zdroja. Naopak, podpora riešení zo strany environmentálnej lobby (výrobcovia eko-technológií, štátni úradníci atď.) je "predžutá" ako korektný zdroj príjmov, čo nenápadne ovplyvňuje výsledný úsudok o kvalite ich výstupov. Neexistuje pritom jediný dôvod na domnienku, že finančný zdroj – štátny grant vedie všeobecne k presadeniu morálnejších riešení než rovnako objemný zdroj od veľkej súkromnej spoločnosti.

Z hľadiska predpokladov pre kvalitnú argumentáciu platí pre tretí sektor už vyššie spomenuté riziko: viac slobody prináša oveľa vyšší tlak na zodpovednosť. Z tohto dôvodu je tretí sektor v porovnaní so štátnou a trhovou sférou najrizikovejší na výskyt neserióznych výstupov. Kvalitná argumentácia musí mať svoje štandardné pravidlá, ktoré vedú od predpísaného formálneho prejavu až po riadnu oponentúru všetkých odborných výstupov. V tomto smere však tretí sektor zlyháva oveľa častejšie než sektor štátny a podnikateľský. V slovenských podmienkach nie je totiž ničím výnimočným, že mnohé mediálne preferované i niektoré renomované think-tankové inštitúcie publikujú odborne ambiciózne práce bez lektorského zásahu a aspoň základného oponentského konania, ako aj to, že nimi publikované texty obsahujú tvrdenia bez odkazu na ich zdroj a podobne. Známy prípad aktivistu Michala Kravčíka, ktorého práce preukázateľne obchádzajú matematické pravidlá a fyzikálne zákony, je len extrémnym a skôr ojedinelým príkladom, ktorý však zakrýva oveľa závažnejšie dôsledky nezodpovednosti v treťom sektore. Publikovanie neoverených výstupov je veľmi rozšíreným javom a prostredníctvom neho strácajú kredit i renomovaní autori, pretože aj v ich prácach sa môžu vyskytnúť chyby, ktoré by v štandardnom oponentskom konaní boli včas opravené. Okrem toho, možnosti neseriózneho publikovania cez tretí sektor zneužívajú mnohí vedeckí pracovníci zo štátneho sektoru, ktorí tieto nekvalitné publikácie využívajú na splnenie svojich publikačných povinností.

Pozitívne dôsledky slobody

Tretí sektor je fenomén, ktorý v porovnaní so štátnym a trhovým prostredím poskytuje priestor pre vyššiu početnosť verejne prospešných skutkov, kvalitných návrhov a efektívnych riešení, ale i vyššiu početnosť javov na opačnom morálnom póle. Je to dôsledok oveľa väčšej miery individuálnej slobody, ktorú poskytuje. Toto zistenie však nedáva žiaden dôvod k tvrdeniu, že by bol všeobecne morálnejším alebo spoločensky potrebnejším „odvetvím“, než sektor štátny, či trhový.

Vzťah slobody a zodpovednosti je pre každého človeka veľkou morálnou výzvou. Tretí sektor je vhodným priestorom práve pre tých, ktorí majú odvahu a túžbu tento súboj v sebe riešiť. Pre mňa, priaznivca slobody, je to impulz dostatočne silný na to, aby som bol ochotný obhajovať tretí sektor i napriek všetkým negatívam, ktoré sloboda v ňom so sebou nesie.

Vyšlo na Changenet, 8.1.2004

HN, 3.9.2003: Aký je tretí sektor?

Výraznou prázdninovou témou tohto leta bola spoločná snaha mimovládnych organizácií o zachovanie motivácie na darcovstvo v pripravovanej reforme daňového systému. Na pozadí inak sympatickej aktivity však ostala nezodpovedaná otázka týkajúca sa zmyslu existencie a kvality činnosti tretieho sektora ako celku.
Odpoveď na niektoré z týchto otázok naznačila i aktivita občianskeho združenia Ľudia a voda, ktoré sa v druhej polovici augusta podieľalo na usporiadaní rozsiahlej akcie s názvom Medzinárodné kultúrne leto v Levoči. Jej strategickým podujatím bola medzinárodná konferencia Voda pre globálne ochladzovanie, ktorá bola pripravená na vysokej organizačnej úrovni, so širokým záujmom médií, laickej i odbornej verejnosti. Levočské kultúrne leto ponúklo program s dobrou kvalitou a stalo sa bezpochyby príjemným oživením turistického ruchu v regióne.
Podujatie by sa mohlo radiť k najvydarenejším prázdninovým akciám tretieho sektora, keby ústrednou témou konferencie nebolo práve globálne vysušovanie planéty, ktoré je dlhoročnou a celkom sprofanovanou víziou lídra občianskeho združenia Michala Kravčíka. Dnes už niet najmenších pochýb o tom, že celý rozruch okolo Kravčíkovho „vysušovania“ planéty je len príťažlivou zmesou neuveriteľných lží a poloprávd. Problémom Michala Kravčíka totiž nie sú jeho názory na manažment vodného hospodárstva, ktoré vchádzajú do štandardného ľavicového prúdu, ale fakt, že verejne prezentované politické ambície si autor buduje na teórii, ktorá je v príkrom rozpore s fyzikálnymi zákonmi a elementárnymi logickými postupmi. Kravčíkove publikácie sa stretávajú s pobúrenými a výhradne negatívnymi recenziami zo strany vedeckej obce (autorom najnovšej je český vedec svetového renomé profesor Kutílek) a minulý rok proti nim rázne vystúpilo i dvadsať známych slovenských vedcov v spoločnom mediálnom vyhlásení.
Príjemné levočské dni tak získali poriadnu pachuť provinčnosti: seriózni zahraniční delegáti čelili „náhlej“ neúčasti „prisľúbených“ najvyšších predstaviteľov štátu, ako aj neschopnosti Michala Kravčíka reagovať v diskusii na základné matematické dôkazy o chybách jeho tvrdení. Pohonu na čarodejnice asistovali i mnohé renomované slovenské médiá, a tak si verejnosť opäť vypočula Kravčíkove zdanlivo geniálne a jednoduché riešenia problému globálneho otepľovania, ktorý ľudstvo nie je schopné podnes vyriešiť. Vzhľadom na mediálny úspech podujatia ho svojou účasťou nechtiac legitimizovala i slovenská vedecká a odborná obec.
Levočské kultúrne dni, podporené množstvom veľkých firiem a nadácií, nie sú jedinou kontroverznou aktivitou tretieho sektora. Mnoho iných environmentálnych združení využíva ekologickú problematiku na eskaláciu extrémistických ideológií v našej spoločnosti (napríklad infiltráciou do vzdelávacieho procesu v školách), s finančnou asistenciou množstva súkromných donorov. Kritérium šírenia osvety a humanity – teda duchovnej a fyzickej potravy – ustupuje veľa ráz na úkor pochybných aktivít, ktoré však ponúkajú výrazné mediálne zviditeľnenie donora. Činnosť takýchto združení a sponzorov prispieva k zisteniu, že tretí sektor nemôže disponovať atribútom všeobecnej spoločenskej prospešnosti. Je zjavné, že mimovládne organizácie realizujú dobré i zlé aktivity, a to vnáša nové svetlo i do diskusie o potrebe motivácie darcovstva.
Rozhodnutie v tomto spore stráca prinajmenšom svoj emotívny náboj naznačovanej, ale nikým neobjasnenej krivdy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 3.9.2003

Domino Fórum, 6.2.2003: PO TRATI

Najazdím vlakom 25 tisíc kilometrov ročne. Za prácou, od práce, za rodinou, od rodiny. Vlaky sú dlhé a meškajú. Pravidelní cestujúci už všetko prečítali, zjedli, vypili a vlak stále stojí v poli. Nastáva čas nekonečnej nudy, zrak nezáväzne blúdi vagónom.

Stojíme uprostred nedávno zrekoštruovaného úseku Cífer – Trnava. V dôsledku prestavby tohto úseku na moderný európsky štandard začali vlaky pravidelne meškávať, vlečúc sa a postávajúc, takže sme prestali stíhať pôvodné autobusové prípoje. To trvalo takmer rok. Potom zodpovední pracovníci prispôsobili harmonogram jázd na tejto trati i v cestovnom poriadku, predĺžením jazdy o štvrťhodinu. O niekoľko týždňov po tom, čo premiér slávnostne ukončil časť prestavby, bola prestavba ukončená. Odvtedy tie minúty trávime na železničnej stanici v Trnave. Trvá to už takmer rok, čo do práce a za rodinami cestujeme po zrýchlenej trati o štvrťhodinu pomalšie než po pomalšej trati predtým. Za rok to je 125 hodín pozerania na pole a budovu stanice. Päť dní venovaných spoločenskej hre, ktorá je v cene, i keď si ju neprosíte.

Neviem, ako by sa tvárili neskúsení cestujúci, keby to vedeli. My, ktorí sa vyznáme, ostávame pokojní. Pofajčievame na násypoch, vždy pripravení na zapísknutie naskákať späť. Sme zmierení s pravidlami hry. Osud nám pridelil rolu cvičených opíc, plniacich rozkazy dispečerov, logistov, šéfov podšéfov, jednoducho – Pánov Trate, ktorí cez monitor rozdávajú príkazy, kde pribrzdiť a kde zastať. Podstata ich hry je jasná: Ide o to, aby aj radový zamestnanec železníc mohol prežívať opojenie z nadvlády nad masou. Kráčať s prísnym výrazom po násype a mlčky si vychutnávať žiadostivé pohľady cestujúcich, ktorí by radi poznali príčiny státia. On, Pán Trate, to vie. My, služobníci, to nevieme.

Na Liptove to vždy má spád a premyslenú dramaturgiu. Všetci vieme, že vlaky v našich staniciach nestoja nikdy v strede stanice, pre „hrozbu“ pohodlného nástupu cestujúcich. Lokomotívy zastavujú po krajoch, vagóny ďaleko za staničnou budovou. Začína sa nácvik skackania a cupitania: s ruksakmi, lyžami, barlami a marhuľami. Prečo by mal výpravca šliapať až na koniec vlaku, keď tak môže urobiť tých tristo nastupujúcich?

V meste na strednom Považí vyznávajú iný štýl. Tam nechajú ráno v tme a mraze nastúpiť ľudí na vzdialený perón, aby neskôr, keď mal vlak už dávno stáť v stanici, ohlásili dávno známe meškanie. Zopárkrát sa stalo, že cestujúcich odvolali už na polceste. Skryť noviny, vstať, vyjsť z čakárne, prejsť sto metrov, vypočuť si hlásenie, vrátiť sa, vysmrkať roztopený nos.

V Bratislave na Vinohradoch zastavujú ranné vlaky tak, aby posledné dva vagóny stáli ešte pred nástupišťom, na moste. Dámy v lodičkách i páni v oblekoch skáču z výšky na ostré kamene a zábradlie mosta. Svojho času cestujúci celý rok obchádzali stanicu po rozmočenej hline, pretože staničný podchod bol uzavretý. Obchádzka trvala niekoľko minút. A výsledok rekonštrukcie? Stanica ostala bez kúrenia, stánkov a prístupných toaliet, zato však pribudla strecha nad schodmi (už druhá: novú podložili pod funkčnú starú) a miliónové investície do výťahov a zdvižných vozíkov pre telesne postihnutých. Na okraji mesta. Doposiaľ ich nik nevyužil…

Inokedy na Hlavnej stanici nechali nastúpiť ľudí na rýchlik napriek tomu, že v neďalekej Rači stálo pre výluku trate už mnoho predchádzajúcich vlakov. Páni Trate o meškaní pochopiteľne nemohli nevedieť. Ale čo je v pokladnici, to sa počíta. V takýchto prípadoch sa občas objavia neskúsení mladíci, ktorí sa pokúsia o prevrat, a chcú zmeniť rokmi zaužívané pravidlá hry. „Nespĺňate podmienky prepravy! Budem žiadať kompenzáciu cestovného!“ kričal raz mladý muž, ktorému predali miestenku na obsadené sedadlo, pretože vypravili vagón s menším počtom miest. Vlak bol preplnený a v kupé naňho zaútočili opití turisti, majitelia toho istého miesta. Bol to však neúspešný pokus. Podľa prepravného poriadku je jedinou povinnosťou železnice prepraviť cestujúcich, bez ohľadu na to, v akom čase a stave ich „dodajú“.

Vždy, keď sa vlak nehýbe, myšlienky smerujú k toaletám. Ktovie, či záchody v luxusných bytoch, ktoré postavili železnice zo svojho sociálneho programu, majú parametre staničných stôk. Len pár mesiacov po tom, čo sa pán premiér zúčastnil slávnostného spomalenia trate, získal jeho brat, ktorý spoluzodpovedá za smradľavé záchody, toaletu úplne čistú. Cestoval niekto z nich niekedy vlakom? Skúšal stráviť pol dňa v chodbe plnej smradu? Vie o tom, že v zime sa niet čím umyť, lebo voda je odstavená?

Skúsenosti pravidelných cestujúcich sú neoceniteľné. Pred sadnutím vyskúšajte funkčnosť osvetlenia a otvárania okien. Sadajte si do uličky, lebo okná netesnia a nemajú závesy. Mnohé dvere sú nefunkčné a neoznačené: ak vystupujete na opačnej strane, než ste nastúpili, treba ich vopred odskúšať. A najmä: nezabudnite na prípoje. Optimálne prepojenia spojov neexistujú. Medzi prípojmi býva najmenej štvrťhodinová prestávka. Vlaky v strede týždňa zívajú prázdnotou, no inokedy musíte stáť v uličke pri toaletách, pretože nik sa ešte nezamyslel nad primitívnou rovnicou plnenia vlakov v čase.

Liečba ťažko chorých štátnych mamutov je zložitá a dlhá, väčšinou však overená, známa a úspešná. Realizuje sa odštátnením a demonopolizáciou. „Liečba“ slovenských železníc však dospela do štádia, v ktorom sa z jednej štátnej a monopolnej organizácie vytvorili úplne rovnaké dve.

Štrajk železničiarov je pre všetkých tých, čo cestujú vlakom do práce, celkom rutinnou záležitosťou. Sme pravidelní cestujúci a vieme svoje. Opäť bude zábava. Pofajčíme po násypoch, trochu premrzneme a zaspíme. Vo vlaku, pochopiteľne, lebo luxus nepracovať v práci si môžu dovoliť len pracovníci železníc.

Stabilita je stabilita.

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 6/2003, 6.2.2003

Domino Fórum, 27/2001:Srdce ríše zla bije!

Stúpali sme nahor za hurónskym revom detí, vyzbrojených púťovými atrakciami na jedno použitie. Vedeli sme, že naša zlá predtucha sa onedlho naplní: tie píšťaľky, trúby, pušky, lízanky a svetielkujúce prilby budú naším sprievodcom počas celej exkurzie.

„Trstená?“ „Kde je Trstená?,“ kričal kultúrny zamestnanec. V dave detí stojacich pred bránou sa zjavili učiteľky. „Ticho, decká, a zoraďte sa!“ kontrovali tie, ktoré kultúru vyučujú. Chceme vojsť čo najskôr, preto sa tvárime ako súčasť ich výpravy. Vlastne inú možnosť nemáme. Tŕpnem, lebo nemožnosť voľby otvorí vždy moju trinástu komnatu. Tú, ktorú dôverne poznám a usilujem sa jej radšej vyhnúť. Nedá sa. Niekto ma núti nazerať do nej znovu a znovu. Priamo na začiatok osemdesiatych rokov.

Ja totiž nenávidím školské výlety. Vždy som nenávidel všetko, čo súviselo so školou, najodpornejším a zároveň najbrutálnejším podnikom ríše zla. Korene tej nenávisti som pochopil až neskôr a neboli vôbec originálne. Obyčajná túžba po slobode, ktorú však páni vtedajšej ríše nemali radi. Mnohí dnes tvrdia, že slobodu myslenia sa im obmedziť nepodarilo. Nie je to pravda. Orwellovská kontrola myslenia nebola mýtom, ale všednou realitou ich koncepcie vzdelávania. Naučili nás nevoliť, vedomí si skutočnosti, že možnosť voľby je zárodkom nebezpečnej slobody. Kultiváciu výberových možností tak nahradili diktátom všeobecnej pravdy, tej ich pravdy. Otázka „Prečo?“ bola strašidlom pre rýchlokvasné učky, ktoré vôbec netušili, čo je zmyslom ich učenia a celkom bez ostychu plnili zámery pánov ríše. Ich rola bola hlúpa a tragikomická. Nevedeli, že k učiteľstvu nestačí len absolvovať inštitút, že učiteľstvo je najmä remeslom pre vyvolených. Naučili nás nepochybovať a prijímať ich informácie ako univerzálne pravdy, lebo takto je to lepšie, jednoduchšie, „zodpovednejšie“.

Výprava je v kaštieli a deti stíchli. Už po krátkom čase je jasné, že ich to nebaví. Postávajú, pobehujú, obchytkávajú historické zbrane a nezúčastnene sledujú výklad, ktorého zmysel im celkom uniká. Sprievodkyňa recituje text zodpovedne a na vlastný vstup či úsilie o interpretáciu čísiel a mien, ktorými nás ničí, ani nepomýšľa. Faktom je, že jej text sa už desaťročia nemení, iba vynechali záverečný odsek o tom neuveriteľnom šťastí, že po roku 1948 prešiel kaštieľ do rúk spravodlivého štátu. Našťastie, deti už vôbec nepočúvajú, iba zopár dievčatiek si zapisuje každé slovo. Všetci by chceli byť naspäť na púti pri parkovisku alebo v najbližšom supermarkete, míňať rodičovské peniaze na bezcenné hlúposti. Stretávame ich tam všetci, ako v stádach dupocú po eskalátoroch, vrážajú do kupujúcich a obsadzujú pokladne, kopírujúc jeden od druhého vkus prirodzeného vodcu bandy. Za našich čias boli tými lídrami deti pánov ríše, rozmaznané, bohaté a násilnícke. Bol to ďalší eskamotérsky kúsok majiteľov pravdy: všetky deti budú spolu, bez rozdielu na pôvod, záujmy, schopnosti, v každej triede vznikne univerzálny nevkus.

Chladná a ponurá mučiareň má byť svedectvom toho, že stredovek bol naozaj veľmi krutý. Dievčatká si zapisujú, aby vedeli, koľko ľudí sa nemohlo dožiť nášho spravodlivého veku, v ktorom bolo umučených o pár miliónov nevinných ľudí viac. Vychovávať treba metodicky, obsahovo správne a pri každej príležitosti. Sám som príkladom dobrej výchovy. Na Medzinárodný deň detí, v pásme pre školský rozhlas som recitoval: „Americká atómová ponorka OHIO pohltí náklady potrebné na výučbu 16 miliónov detí za školský rok. Nemocnicu s 585 posteľami by bolo možné postaviť za ušetrené prostriedky za strategický bombardér B1.“ Alebo o čosi neskôr, na výročie VOSR, v pásme s názvom „Naša rodná strana“ mi patrilo hneď niekoľko partov: „Ľud tejto zeme našiel svoj smer: ako žiarivá Polárka svietilo na východe boľševické Rusko.“ „Nie, nikdy nesklamala robotnícka strana, úderná, tvrdá, láskavá, čo zmetie ako víchor čistý posledné zvyšky prachu v nás.“

Preto ja, absolvent vzornej výchovy, chápem „učkinu“ potrebu metodicky zapôsobiť. Vrhá všetky svoje sily do diela a láskavým hlasom sa prihovára: „Deti, každý z vás nech si zapamätá jednu peknú vec z tohto kaštieľa, ktorá ho bude v myšlienkach sprevádzať po celý život. Ja už jednu vybratú mám a zostane navždy v mojich spomienkach.“ Objektívne vzaté, v týchto fázach prehliadky ma chytá poriadny hnus, ale som už vo veku, keď mi všeobecná tolerancia ku všetkému, čo smrdí ríšou zla, bráni robiť odvážne gestá. Ako jej dobrý žiak sa podriaďujem všetkým zvyšným procedúram, klamstvám, podsúvaniam, podvodným interpretáciám, ba nazriem aj do toho zázračného zrkadla, ktoré mi do roka splní moje želanie.

Záver zvykne byť melodramatický. Mohol som tvrdiť, že pred zrkadlom som si prial účinnú reformu školstva. Až taký blázon však nie som: predstava, že aj o rok bude moja rodina zdravá, mi pripadá byť oveľa reálnejšia než ovládnutie molocha, ktorý si už dvanásť rokov vykračuje pod vládou ministrov z bývalej ríše.

Pri návrate k autu zisťujeme, že deti sú opäť na púti a míňajú zvyšky rodičovských úspor. Účinok je rovnaký ako tupá snaha systému tĺcť do detí menšinový žáner spôsobom perfídnej interpretácie histórie. Spomínam na učiteľa, ktorý svojich žiakov brával len do prírody, na turistické výlety. Nie každému sa vyhovie, ale pobyt v prostredí, kde sa dá opekať, hrať, rozprávať, kráčať, alebo len tak suverénne ležať, je istotne masovejším útokom na poklesnuté mravy.

Či sa koncoročný výlet deťom páčil, to neviem. Tuším však jedno: reforma školstva sa tento rok opäť nekonala. Aspoň som ju nevidel. Pozor, deti, srdce ríše zla stále bije!

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 27/2001

Domino Fórum, 4/2001:...slovenská veda...

ČASŤ I

Keď vyspelé európske mocnosti spoznali, že americká a japonská veda im uniká, podnietili vznik Európskej únie. V tom istom období zistili vyspelejšie postkomunistické krajiny, že vo vede zaostávajú za európskymi mocnosťami. Prešlo niekoľko rokov a Slovensko sa správa opäť celkom príznačne. Zaradilo sa na koniec rebríčka krajín, ktoré môžu a snažia sa tento stav zmeniť.

Stávame sa objektom známych úškrnov. Politológovia to vnímajú ako dôsledok pretrvávajúcej ľavicovosti našej spoločnosti, ako prejav toho, že sme sa z komunistickej minulosti ešte nespamätali. Nuž, ak u nás stále pozorujeme to rovnostárske ponižovanie vzdelaných a vo svete uznávaných odborníkov na úroveň „robotníckej a roľníckej“ triedy, potom je to dozaista pravda. Na našej dedine totiž ešte stále platí presvedčenie, že výskumník, to je ten povaľač, ktorý žije z daní tých, čo robia „poriadnu robotu“. Na našom hradnom vŕšku zase vládne istota, že štrajky sú pre vzdelaného človeka predsa len trochu pod jeho úroveň a nehrozí preto z jeho strany žiadne rozkolísanie stoličiek. A tak musí Slovensko riešiť stále tie isté, fundamentálne problémy.

„POTREBA“ VEDY

Zdá sa, že jedna strategická slovenská otázka sa týka aj potreby vedy pre "tak malý a bezvýznamný štátik". Existuje pritom niekoľko dobrých dôvodov, prečo je dôležité rozvoj vedy podporovať. Tým prvým je vysoké školstvo. Bez univerzitného výskumu stráca vysoké školstvo samotnú podstatu svojej existencie, pretože túžba po skúmaní (v akejkoľvek forme) je prirodzeným prejavom ľudskej povahy a zároveň prvotným impulzom rozhodnutia študenta vzdelávať sa na vysokej škole. Veda a vzdelanie sú spojité nádoby a bez vedy bude klesať i úroveň nášho vzdelania.

Druhá príčina súvisí so stále prudším vedecko-technickým rozvojom vo svete. Ak by Slovensko dospelo do bodu kritickej spoločenskej krízy, naozaj sa nemusí na tomto vývoji spolupodieľať. Ak však nebude mať ľudí, ktorí sa novým vedeckým témam a trendom budú systematicky venovať, stratí schopnosť tieto nové poznatky prijímať, interpretovať a využívať. A táto strata by nás zosadila až na úroveň rozvojových krajín.

Tretím a vari najvážnejším argumentom v prospech podpory vedy je medzinárodná reprezentácia a spoluzodpovednosť. Veda je jedným z najvýznamnejších a najviditeľnejších platforiem pre súťaživosť, podobne ako šport, či medzinárodná politika. Súťaživosť je dobrá, lebo podáva mnoho informácií o vyspelosti konkrétneho spoločenstva. Predovšetkým však má jeden neoceniteľný atribút: svedčí o schopnosti obyvateľov určitého priestoru niesť spoluzodpovednosť za svetový vývoj, čo je hodnota najvyššej kresťanskej morálky.

A vôbec – hovoriť o tom, že spoločnosť potrebuje vedu, je ako prednášať traktáty o potrebe prijímania tekutín. Človek bude poznávať svet aj bez ohľadu na štátnu vedecko-technickú politiku. Kvalita jeho poznania však bude závislá od pravidiel, ktoré si konkrétna spoločnosť stanoví. A tie musia človeku v poznávaní sveta pomáhať.

VEDA NA ÚSTRANÍ

Slovenská veda niesla mnoho rokov pečať hýčkaného socialistického odvetvia. Kým v prvých dekádach komunistickej moci bol prototypom správneho občana baník a traktorista, remeselníka postupne vytlačil prešedivelý okuliarnatý pán v bielom plášti, vystupujúci ako projektant veľkých nádrží, alebo výskumno-vývojový pracovník. Veda sa stala obeťou propagandistickej súťaže o prvenstvo vo vedeckých objavoch, v dobývaní vesmíru, či vo vojenských technológiach. Ideologickým nástrojom komunizmu však bolo aj zabezpečenie plnej zamestnanosti obyvateľstva a tieto dve skutočnosti spôsobili, že slovenská veda bola na sklonku 80.-tych rokov personálne vysoko predimenzovaná a neproduktívna. Nasledujúca dekáda priniesla v štátnej vedecko-technickej politike (VTP) zásadný obrat. Došlo k výraznému poklesu počtu vedeckých pracovníkov, ale zároveň aj k prudkému zníženiu výdavkov na vedu v prepočte na počet pracovníkov výskumu a vývoja (V+V). Veda tak v priebehu niekoľkých rokov zostúpila z piedestálu až na ústranie spoločenského záujmu.

ZAOSTÁVANIE VEDY

Slovenská veda zaostáva kvalitou jej výsledkov za štátmi zrovnateľnými podľa rôznych kritérií, a to aj napriek tomu, že v jej organizovanosti došlo k pozitívnym zmenám. Kvalita vedy totiž nesúvisí len s jej štrukturálnym poriadkom, ale najmä s jej finančným zabezpečením a schopnosťou politických elít pochopiť význam vedy pre spoločnosť. Zlyhávanie v týchto otázkach má na Slovensku mnoho následkov.

V posledných desaťročiach dvadsiateho storočia prešla veda búrlivým vývojom. Akcelerujúci vedecko-technický rozvoj (napr. posun objektu skúmania smerom k fyzike jadra) spôsobil, že prístroje na diagnostikovanie skúmaných javov sú čoraz zložitejšie a drahšie. Slovenskí vedci však takéto prístroje obvykle nemajú k dispozícii a prínos ich výsledkov pre civilizáciu tak značne klesá. Dnes sa veda s kuchynskými váhami robiť jednoducho nedá.

Na Slovensku už niekoľko rokov prebieha intenzívna manipulácia s rezortným výskumom, ktorá je neprehľadná, demotivujúca pre zamestnancov a rieši sa obvykle prepúšťaním, zmenou štatútu ústavov alebo snahou o privatizáciu. Privatizácia však zásadne mení charakter vedeckej práce smerom k experimentálnemu vývoju, prípadne k celkom nevedeckým aktivitám. Financovanie vedy štátom je totiž podnes najrozšírenejším postupom práve preto, že základný výskum nie je súkromný sektor schopný ani ochotný financovať.

Slovenská vedecká základňa je platovo hlboko poddimenzovaná. Táto skutočnosť spôsobuje, že mladí ľudia strácajú záujem o prácu v oblasti vedy a najschopnejší z nich hľadajú uplatnenie v zárobkovo atraktívnejších oblastiach. Ak dnes ostávajú mladí ľudia pracovať vo výskume, je to najmä z vypočítavosti, či už v snahe získať postgraduálnym štúdiom ďalšie roky odkladu základnej vojenskej služby, alebo sa nadviazaním dobrých kontaktov prepracovať do lepšie platených sfér. Výskumná oblasť nebola nikdy miestom pre vysoké zárobky. Jej atraktívnosť však spočívala v možnosti vycestovať na Západ, čo v mnohých iných zamestnaniach bolo takmer nemožné. Dnes kvôli nedostatku financií môžu cestu do zahraničia poskytnúť paradoxne úplne iné organizácie, takže v súčasnosti ostáva dlhodobý záujem o prácu vo výskume zväčša už len u žien (výhoda stabilného a pomerne kľudného zamestnania) a na pracoviskách umiestnených v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou (východ a sever Slovenska).

Nedostatok financií v slovenskej vede sa prejavuje ešte jednou zaujímavou skutočnosťou: špičkoví pracovníci v snahe o speňaženie svojich schopností popri zamestnaní podnikajú, veľmi často aj v úplne odlišných oblastiach. Tento spôsob riešenia finančnej situácie je najmä v univerzitnom prostredí extrémne rozšírený a spôsobuje, že vysokokvalifikované kádre (profesori a docenti) prenechávajú výuku študentov mladým doktorandom a na učebnom procese sa zúčastňujú len vo forme podpisovania ich indexov. Podfinancovanie vedy preto výrazne pôsobí i na zhoršenú kvalitu vzdelávania.

PENIAZE, ALE NAJMÄ ROZUM

Slovenská veda je v porovnaní s vyspelým svetom poddimenzovaná oveľa viac finančne, ako personálne. Ak však zoberieme do úvahy realitu výkonnosti našej ekonomiky, potom máme len dve možnosti. Buď prepustíme ďalších vedeckých pracovníkov, alebo doženieme aspoň našich susedov a zvýšime podiel financií pre vedu. Prvá varianta však bude zároveň priznaním, že s peniazmi nedokážeme hospodáriť.

Náš štát nedokáže zaplatiť adekvátne ľudí, do ktorých už predtým veľa investoval, pričom je od ich zotrvania na Slovensku závislý. Národná rada SR schválila na sklonku minulého roka aktualizované znenie Koncepcie štátnej vednej a technickej politiky. Už táto skutočnosť – teda potreba jej aktualizovania po dvoch rokoch – akoby dokumentovala reálne názory predstaviteľov moci na dôležitosť vedy pre Slovensko. Koncepcia štátnej VTP je totiž iba ďalším nesplniteľným záväzkom voči občanom. Je schválením toho, čo by politici chceli robiť, keby na to mali dostatok morálnych predpokladov. Hoci schválený dokument už v úvode konštatuje neplnenie jeho predošlého znenia, nebráni mu to načrtávať ďalšie prísľuby zvýšenia podielu financií zo štátneho rozpočtu pre výskum a vývoj na nasledujúce roky. Je len veľmi malá pravdepodobnosť, že tentoraz sa dohody naozaj splnia.

Je zaujímavé, že okolité štáty sú schopné zvyšovať podiel financií zo štátneho rozpočtu do strategických oblastí až na úroveň Európskej únie a my nie. Zdá sa, že pre našu pravo-ľavú vládu je to príliš ťažký problém. Skúsenosť predošlých dvoch rokov totiž naznačuje, že tento mačkopes sa k efektivite využitia rozpočtových financií do konca volebného obdobia už neprepracuje.

Kvalita vedy je vo významnej miere závislá od ekonomickej výkonnosti štátu. Z tejto pozície sa preto od slovenskej vedy rozsiahle výsledky naozaj očakávať nemôžu. Príklad vyspelých štátov Európskej únie, ktoré sú v porovnaní s jej najväčšími svetovými konkurentmi na rovnakej ekonomickej, ale oveľa nižšej vedeckej úrovni, však poukazuje aj na celkom iné súvislosti. Kvalitu vedy neovplyvňuje len objem prichádzajúcich financií, ale rovnako významne aj zásadné presvedčenie predstaviteľov moci o dôležitosti vedy pre modernú spoločnosť. Tá stelesňuje hodnotu zodpovednosti za vývoj vo svete. Ľavotočivá Európska únia s tým má pochopiteľné problémy, ale pre Slovensko by bolo veľkým víťazstvom dosiahnutie aspoň jej štandardu.

Zodpovedná spoločnosť zamestnáva ľudí, ktorí jej túto morálnu povinnosť realizujú. Sú to zamestnanci štátnej služby, platení adekvátne k svojim úlohám. Komunistická a slovenská postkomunistická spoločnosť si však týchto ľudí cení menej ako súkromní zamestnávatelia svojich robotníkov. Náš ľahostajný postoj k vede ostáva čoskoro osamotený aj v krajinách Visegrádskej štvorky a spochybňuje tak – po koľký už krát! – samotný zmysel tohoto zoskupenia.

Stálo nás veľa námahy vrátiť sa do skupiny krajín druhého európskeho sledu. Príklad slovenskej vedy však varuje pred znovuzostúpením do partie, s ktorou sa v Európe neráta.

(Spracované s využitím materiálov OECD, EÚ, V.Nováka a E.Šarmíra)

---------------------------------
ČASŤ II

SLOVENSKÁ VEDA VO FAKTOCH

1. VÝSKUM A VÝVOJ

Základnými činnosťami vedy sú tieto tri typy aktivít: Základný výskum, ktorý je experimentálnou alebo teoretickou činnosťou vykonávanou za účelom získania nových poznatkov bez snahy o ich aplikáciu v praxi, aplikovaný výskum, ktorý predstavuje také originálne postupy práce, ktoré vedú k využitiu výsledkov základného výskumu pre prax a experimentálny vývoj, ktorý je takou systematickou prácou, ktorá využíva existujúce poznatky so zámerom vyvinúť nové materiály, produkty, procesy a systémy, alebo ich systematicky zlepšovať.

2. INŠTITUCIONÁLNA ORGANIZOVANOSŤ

Inštitucionálna podoba výskumu a vývoja (V+V) vo svete je veľmi rôzna a siaha od štátov s dominujúcim univerzitným výskumom, cez krajiny s najvplyvnejšími veľkými výskumnými centrami prípadne s rozhodujúcim rezortným výskumom až po spoločnosti využívajúcimi zmiešaný model týchto typov inštitúcií. Slovenská veda sa svojou organizačnou štruktúrou výrazne neodlišuje od krajín Višegrádskej štvorky (V4), ani od vyspelých krajín sveta. Súkromný (podnikateľský) sektor pozostáva predovšetkým z podnikového vývoja, zahrňujúceho i firmy, ktoré vlastní štát. Štátny sektor je u nás tvorený tromi typmi organizácií: univerzity, rezortné výskumné pracoviská a Slovenská akadémia vied.
Až do prvej polovice 20. storočia mal vo svete dominantné postavenie univerzitný výskum. Okrem toho pôsobili aj niektoré neuniverzitné výskumné inštitúcie ako Royal Society, či Ruská akadémia vied, z ktorých sa postupne stali významné učené spoločnosti. Podľa tohto vzoru sa v socialistických krajinách zriadili akadémie, ako jedna z možných foriem inštitucionalizácie väčších vedeckých komunít, schopných riešiť veľké úlohy. Jednými z najväčších takýchto inštitúcií sú napríklad NASA, National Health Institute v USA (24 tis. pracovníkov), alebo Max Planck Geselschaft v Nemecku, ktorá má 81 veľkých ústavov. V súčasnosti dominuje univerzitný výskum zväčša už len v menej rozvinutých krajinách, kde ho naviac zabezpečujú zahraniční lektori. Najvýznamnejší argument v prospech existencie neuniverzitného výskumu však spočíva v tom, že pracovníci týchto inštitúcii sa môžu vede venovať na plný úväzok, zatiaľ čo na univerzitách iba určitý podiel pracovného času (rozhodujúci čas patrí výuke študentov).

3. ZAMESTNANOSŤ

Počet pracovníkov, ako aj počet inštitúcií zaoberajúcich sa V+V na Slovensku bol do roku 1989 značne predimenzovaný. Vzhľadom na zmenu metodológie hodnotenia V+V od roku 1989 nie je možné úbytok pracovných síl presne kvantifikovať. Orientačné hodnoty však hovoria o tom, že počet pracovníkov všetkých sektorov vedy na Slovensku poklesol v období rokov 1989-1998 približne o 66%, teda na jednu tretinu pôvodného počtu (zo 69 tis. na 24 tis. zamestnancov). Najväčší úbytok za toto obdobie zaznamenal sektor súkromný (18% pôvodného stavu) a rezortného výskumu (20%), počet pracovníkov SAV poklesol približne na polovicu. Jediný personálny nárast zaznamenal univerzitný výskum, čo je však spôsobené najmä stúpajúcim počtom vysokých škôl a ešte výraznejším nárastom počtu študentov. Kým podnikateľský sektor prejavuje v posledných rokoch známky oživenia a v SAV sa počet pracovníkov už dramaticky nemení, rezortný výskum je naďalej v štádiu akútneho ohrozenia.
Zaujímavé výsledky prináša porovnanie počtu vedeckých pracovníkov so štátmi V4 a okolitým svetom. V porovnaní s krajinami V4 je naša základňa počtom mierne nadpriemerná, avšak nižšia, než je priemer Európskej únie. V zásade však tieto rozdiely v zamestnanosti nie sú až tak významné, ako je zaostávanie EÚ za USA a Japonskom v tomto kritériu.

4. KVALITA VEDY

Aj tu sa prejavuje zaostávanie Slovenska za EÚ a najmä EÚ za USA. EÚ produkuje viac vedeckých prác než USA (38% k 33% svetového podielu). Napriek tomu, až 51% všetkých citácií vo svete pochádza z publikácií produkovaných Spojenými štátmi.

5. FINANCIE

Keďže výkonnosť ekonomík jednotlivých štátov EÚ i V4 je značne odlišná, za objektívne kritérium kvality štátnej vednej politiky sa považuje podiel výdavkov na vedu z hrubého domáceho produktu (HDP) – viď graf. V tomto kritériu Slovensko zaostáva za krajinami EÚ, USA a Japonskom, z krajín V4 sú súčasné slovenské výdavky zatiaľ vyššie od Poľska i Maďarska. Tento stav je však len dočasný, nakoľko v Maďarsku výdavky na vedu výrazne narastajú a v roku 2001 majú dosiahnuť 1,2%. Slovensko ako jediná krajina V4 v posledných rokoch znižuje celkové výdaje na vedu, a to aj napriek upozorneniam Európskej komisie z roku 1998.
Zo štátneho rozpočtu ide na V+V v krajinách EÚ v priemere 0,8% výdavkov, v Českej republike 0,6%, avšak v budúcom roku to bude už 0,65% a v roku 2002 0,7% rozpočtu. Slovensko prideľovalo v ostatných rokoch na vedu 0,42% rozpočtu, v minulom roku však už len cca 0,36%.
Z hľadiska sektorového rozdelenia financií je vo vyspelých štátoch sveta rozhodujúci podiel prostriedkov investovaný súkromným sektorom, v EÚ až 63% financií. Univerzity a výskumné centrá získavajú 21%, vládny sektor v EÚ činí 16%. Na Slovensku je sektorové rozdelenie financií s vyspelým svetom porovnateľné.
Do nedávna tradične platilo, že súkromný sektor financoval predovšetkým experimentálny vývoj, zatiaľ čo štát podporoval najmä základný a aplikovaný výskum. Tento trend sa však v súčasnosti mení, najmä v niektorých nových oblastiach výskumu, ako sú napríklad biotechnológie.

6. SLOVENSKO A ČESKÁ REPUBLIKA

V roku 1998 pripadalo na 1 obyvateľa na Slovensku vo vyjadrení v parite kúpnej sily 79,3 USD výdavkov na V+V, čo je len 51% z výdavkov v ČR a len 21% z výdavkov EÚ. V roku 1992 táto hodnota u nás činila ešte 119,8 USD.
V Českej republike na základe uznesenia vlády výdavky na vedu zo štátneho rozpočtu stále rastú, na Slovensku tieto výdaje klesajú. Priemerný plat zamestnanca Slovenskej akadémie vied je 10 264 Sk, teda o 4% nižší, než je priemerný plat v NH SR, napriek oveľa vyššej vzdelanostnej úrovni jej pracovníkov. V porovnaní s EÚ, s Českou republikou, ale i ostatnými krajinami V4 sú platové podmienky pracovníkov V+V u nás nižšie.
Slovenská veda stratila svoje priemerené postavenie už aj medzi krajinami V4.

Graf: Podiel výdavkov na výskum a vývoj v % HDP, rok 1997 a neskôr (orientačne)


---------------------------------
ČASŤ III

PROBLÉMY SLOVENSKEJ VEDY

K problémom slovenskej vedy sa vyjadrujú vedeckí pracovníci troch typov vedeckých inštitúcií: Prof. Ing. Jaroslav Antal DrSc. (prorektor SPU Nitra a ex-predseda Rady vysokých škôl Slovenska), Ing. Viliam Novák DrSc. (člen Predsedníctva SAV) a RNDr. Štefan Rehák PhD. (riaditeľ VÚ meliorácií a krajinného inžinierstva).

1. Ako hodnotíte súčasné podmienky výskumu vo Vašom type vedeckých inštitúcií?

J.A.: Slovenské vysoké školstvo je dnes i z hľadiska postavenia V+V na vysokých školách v krízovom stave, a to napriek tomu, že podľa platného vysokoškolského zákona sú vysoké školy "vrcholné vzdelávacie, vedecké a umelecké ustanovizne", a že medzi hlavné úlohy vysokých škôl patrí aj "tvorivé vedecké bádanie".
Medzi hlavné príčiny tejto krízy patria, okrem krízy základných hodnôt v našej spoločnosti:
· dlhodobo kritická situácia vo financovaní vysokých škôl, vrátane financovania vedy na vysokých školách. Slovensko sa dnes dostalo, s veľkým odstupom, na posledné miesto vo financovaní vysokoškolskej vedy medzi krajinami uchádzajúcimi sa o vstup do EÚ.
· nepriaznivý pomer objemu finančných prostriedkov určených pre V+V na vysokých školách v porovnaní s objemom určeným pre vládny a podnikateľský sektor
· skoro polstoročná štruktúra výskumno-vývojovej základne v našom štáte, od ktorej sa odvodzuje aj financovanie vedy na vysokých školách, a ktorá redukovala vysoké školy prevažne na vzdelávacie inštitúcie.

V.N.: SAV znížila počet pracovníkov v poslednom desaťročí asi o polovicu, avšak podiel vedeckých pracovníkov na celkovom počte zamestnancov SAV sa zvýšil z 50% na 70%. To znamená, že sa zvýšila kvalifikačná úroveň pracovníkov SAV. Skvalitneným manažmentom vedecko – výskumného procesu sa podarilo zlepšiť i vedeckú produkciu SAV, meranú scientometrickými charakteristikami (publikácie, citácie). Podiel pracovníkov vo výskume k počtu obyvateľov v SR je zrovnateľný s krajinami, ktoré majú porovnateľný počet obyvateľov (Belgicko, Dánsko, Švajčiarsko, škandinávske štáty). To znamená, že personálna základňa vedy na Slovensku je dostatočná. Porovnaním výsledkov vedeckého výskumu v SAV a v horeuvedených krajinách (merané rovnakou metódou) však zistíme, že za nimi SAV – aj keď nie rozhodujúcim spôsobom – ešte zaostáva.

Š.R.: Významný podiel v rezortnom výskume patrí pôdohospodárskemu výskumu. Jeho nezastupiteľnosť vyplýva z neopakovateľných geograficko - klimatických faktorov, z charakteru produkčnej biologickej základne, z prostredia ovplyvňujúceho národnú ekonomiku a z ďalších regionálnych osobitostí. V poľnohospodárstve je preto potreba národného, štátom garantovaného výskumu absolútne nevyhnutná. Taktiež je potrebné zvýšiť podiel účasti rezortnej VVZ na ekologických programoch, projektoch, a najmä na čerpaní finančných zdrojov z fondov určených na ekológiu. Ďalšie možnosti financovania treba hľadať zapojením významnejšej časti kapacít ústavov do poradenských činností, a tým do ich participácie na rozpočte určenom na poradenstvo. Transformácia V+V na Slovensku, ktorá vyšla zo scenára ekonomickej reformy, sa síce začala realizovať, ale až po zbytočnom otáľaní s jej prípravou. To spôsobilo, že prechod k novému modelu VTP, ktorý by vyhovoval podmienkam trhovej ekonomiky, bol zdĺhavý a vysoko konfliktný predovšetkým v našej, rezortnej vedecko – výskumnej základni.

2. Poznáte iný model organizovania vedy, ktorý by slovenskej vede lepšie vyhovoval?

J.A.: Hoci sa tomuto problému priamo nevenujem, podľa môjho názoru, pre vedu ako takú nie je model organizovania vedy ani rozhodujúci. Rôzne modely pravdepodobne môžu ovplyvňovať efektívnosť vedeckej práce, ale určite nemajú rozhodujúci vplyv na výsledky vedeckej činnosti. Z hľadiska zvýšenia efektívnosti využívania našich podmienok a možností pre rozvoj vedy a techniky nielen na vysokých školách považujem za správne, v súlade s názorom Rady vysokých škôl SR, zriadiť Ministerstvo vysokých škôl a vedy SR.

V.N.: Je prirodzené, že sa priebežne mení výskumný program a štruktúra vedecko-výskumných inštitúcií, podľa charakteru rozvoja jednotlivých vedných disciplín a potrieb spoločnosti. Nemyslím si, že by pomohla radikálna reorganizácia vedeckých inštitúcií (aspoň nie v SAV). Pre zvýšenie úrovne slovenskej vedy je potrebné zaviesť iný systém jej financovania. Prospieť by mohlo zriadenie jednotnej grantovej agentúry pre vedu a výskum, tak, ako je to uvedené v prijatej Koncepcii rozvoja vedy a techniky v SR do roku 2005. Pomohlo by to zabezpečiť objektívnejšie rozdeľovanie štátnych prostriedkov na vedu z hľadiska potrieb štátu a stavu rozvoja vedy.

Š.R.: Vo svete existuje viacero modelov organizovania vedy a výskumu. Taktiež výskum v pôdohospodárstve je v krajinách sveta rôzne organizovaný a inštitucionálne zabezpečovaný. Slovensko by však bez ohľadu na túto skutočnosť malo vypracovať vlastný model zohľadňujúci konkrétne požiadavky a priority rozvoja a špecifiká situácie v štáte.

3. Čo považujete za najväčší problém slovenskej vedy v súčasnosti?

J.A.: 1.) Neefektívny systém prípravy nových vedeckých pracovníkov, vyvolaný najmä nezáujmom najtalentovanejších absolventov vysokých škôl o vedeckú prípravu, nezáujmom o včasné a úspešné ukončenie vedeckej prípravy u prijatých študentov doktorandského štúdia (zo študentov prijatých v roku 1997 v termíne neukončilo doktorandské štúdium viac ako 90%) a nezáujmom mladých, nadaných ľudí o prácu vo vysokom školstve a v iných vedecko-výskumných inštitúciách.
2.)Materiálne a spoločenské nedocenenie pracovníkov vysokých škôl, prejavujúce sa najmä odchodom kvalitných pracovníkov z vysokých škôl, vysokým priemerným vekom odbornej špičky a v mnohých prípadoch aj klesajúcou kvalitou výučby a výskumu.
3.) Chýbajúce "svetielko" na konci tunela, ktoré by mladým adeptom našej vedy ukázalo, že má zmysel intenzívne, dlhodobo a cieľavedome podstúpiť "galeje" vedeckej prípravy a vedeckej práce.

V.N.: Nedostatočná technická vybavenosť pracovísk, nedostatočné podmienky pre medzinárodnú spoluprácu a malý záujem talentovaných mladých ľudí o prácu vo vede. Existujúca prístrojová technika, tak nevyhnutná pre terénne a leboratórne merania pracovísk SAV, je v prevažnej miere zastaralá a na zakúpenie moderných prístrojov (ako aj vedeckej literatúry) nie sú prostriedky. Najdôležitejšie vedecké problémy sa riešia vo veľkých, nadnárodných vedeckých ústavoch, alebo dlhodobým hosťovaním vedcov na popredných vedeckých pracoviskách. Dnes je však veľmi obtiažne získať čo len prostriedky na účasť na zahraničnej konferencii. Tam sa predsa formujú kontakty, ktoré neskôr môžu viesť k trvalej spolupráci. Nízke platy mladých vedeckých pracovníkov im zase bránia v realizácii ich základných životných potrieb, preto odchádzajú do komerčnej sféry.

Š.R.: Slovenská veda, aj tá rezortná, musí predovšetkým prežiť. Lebo ako hovorí jeden citát: „Každá krajina prežije svoju pohromu len vtedy, ak bude schopná formovať činnosti budúcnosti, predovšetkým vzdelanie ľudí a ich tvorivosť.“

/koniec/

Radovan Kazda

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 4/2001