Domino Fórum, 27/2001:Srdce ríše zla bije!

Stúpali sme nahor za hurónskym revom detí, vyzbrojených púťovými atrakciami na jedno použitie. Vedeli sme, že naša zlá predtucha sa onedlho naplní: tie píšťaľky, trúby, pušky, lízanky a svetielkujúce prilby budú naším sprievodcom počas celej exkurzie.

„Trstená?“ „Kde je Trstená?,“ kričal kultúrny zamestnanec. V dave detí stojacich pred bránou sa zjavili učiteľky. „Ticho, decká, a zoraďte sa!“ kontrovali tie, ktoré kultúru vyučujú. Chceme vojsť čo najskôr, preto sa tvárime ako súčasť ich výpravy. Vlastne inú možnosť nemáme. Tŕpnem, lebo nemožnosť voľby otvorí vždy moju trinástu komnatu. Tú, ktorú dôverne poznám a usilujem sa jej radšej vyhnúť. Nedá sa. Niekto ma núti nazerať do nej znovu a znovu. Priamo na začiatok osemdesiatych rokov.

Ja totiž nenávidím školské výlety. Vždy som nenávidel všetko, čo súviselo so školou, najodpornejším a zároveň najbrutálnejším podnikom ríše zla. Korene tej nenávisti som pochopil až neskôr a neboli vôbec originálne. Obyčajná túžba po slobode, ktorú však páni vtedajšej ríše nemali radi. Mnohí dnes tvrdia, že slobodu myslenia sa im obmedziť nepodarilo. Nie je to pravda. Orwellovská kontrola myslenia nebola mýtom, ale všednou realitou ich koncepcie vzdelávania. Naučili nás nevoliť, vedomí si skutočnosti, že možnosť voľby je zárodkom nebezpečnej slobody. Kultiváciu výberových možností tak nahradili diktátom všeobecnej pravdy, tej ich pravdy. Otázka „Prečo?“ bola strašidlom pre rýchlokvasné učky, ktoré vôbec netušili, čo je zmyslom ich učenia a celkom bez ostychu plnili zámery pánov ríše. Ich rola bola hlúpa a tragikomická. Nevedeli, že k učiteľstvu nestačí len absolvovať inštitút, že učiteľstvo je najmä remeslom pre vyvolených. Naučili nás nepochybovať a prijímať ich informácie ako univerzálne pravdy, lebo takto je to lepšie, jednoduchšie, „zodpovednejšie“.

Výprava je v kaštieli a deti stíchli. Už po krátkom čase je jasné, že ich to nebaví. Postávajú, pobehujú, obchytkávajú historické zbrane a nezúčastnene sledujú výklad, ktorého zmysel im celkom uniká. Sprievodkyňa recituje text zodpovedne a na vlastný vstup či úsilie o interpretáciu čísiel a mien, ktorými nás ničí, ani nepomýšľa. Faktom je, že jej text sa už desaťročia nemení, iba vynechali záverečný odsek o tom neuveriteľnom šťastí, že po roku 1948 prešiel kaštieľ do rúk spravodlivého štátu. Našťastie, deti už vôbec nepočúvajú, iba zopár dievčatiek si zapisuje každé slovo. Všetci by chceli byť naspäť na púti pri parkovisku alebo v najbližšom supermarkete, míňať rodičovské peniaze na bezcenné hlúposti. Stretávame ich tam všetci, ako v stádach dupocú po eskalátoroch, vrážajú do kupujúcich a obsadzujú pokladne, kopírujúc jeden od druhého vkus prirodzeného vodcu bandy. Za našich čias boli tými lídrami deti pánov ríše, rozmaznané, bohaté a násilnícke. Bol to ďalší eskamotérsky kúsok majiteľov pravdy: všetky deti budú spolu, bez rozdielu na pôvod, záujmy, schopnosti, v každej triede vznikne univerzálny nevkus.

Chladná a ponurá mučiareň má byť svedectvom toho, že stredovek bol naozaj veľmi krutý. Dievčatká si zapisujú, aby vedeli, koľko ľudí sa nemohlo dožiť nášho spravodlivého veku, v ktorom bolo umučených o pár miliónov nevinných ľudí viac. Vychovávať treba metodicky, obsahovo správne a pri každej príležitosti. Sám som príkladom dobrej výchovy. Na Medzinárodný deň detí, v pásme pre školský rozhlas som recitoval: „Americká atómová ponorka OHIO pohltí náklady potrebné na výučbu 16 miliónov detí za školský rok. Nemocnicu s 585 posteľami by bolo možné postaviť za ušetrené prostriedky za strategický bombardér B1.“ Alebo o čosi neskôr, na výročie VOSR, v pásme s názvom „Naša rodná strana“ mi patrilo hneď niekoľko partov: „Ľud tejto zeme našiel svoj smer: ako žiarivá Polárka svietilo na východe boľševické Rusko.“ „Nie, nikdy nesklamala robotnícka strana, úderná, tvrdá, láskavá, čo zmetie ako víchor čistý posledné zvyšky prachu v nás.“

Preto ja, absolvent vzornej výchovy, chápem „učkinu“ potrebu metodicky zapôsobiť. Vrhá všetky svoje sily do diela a láskavým hlasom sa prihovára: „Deti, každý z vás nech si zapamätá jednu peknú vec z tohto kaštieľa, ktorá ho bude v myšlienkach sprevádzať po celý život. Ja už jednu vybratú mám a zostane navždy v mojich spomienkach.“ Objektívne vzaté, v týchto fázach prehliadky ma chytá poriadny hnus, ale som už vo veku, keď mi všeobecná tolerancia ku všetkému, čo smrdí ríšou zla, bráni robiť odvážne gestá. Ako jej dobrý žiak sa podriaďujem všetkým zvyšným procedúram, klamstvám, podsúvaniam, podvodným interpretáciám, ba nazriem aj do toho zázračného zrkadla, ktoré mi do roka splní moje želanie.

Záver zvykne byť melodramatický. Mohol som tvrdiť, že pred zrkadlom som si prial účinnú reformu školstva. Až taký blázon však nie som: predstava, že aj o rok bude moja rodina zdravá, mi pripadá byť oveľa reálnejšia než ovládnutie molocha, ktorý si už dvanásť rokov vykračuje pod vládou ministrov z bývalej ríše.

Pri návrate k autu zisťujeme, že deti sú opäť na púti a míňajú zvyšky rodičovských úspor. Účinok je rovnaký ako tupá snaha systému tĺcť do detí menšinový žáner spôsobom perfídnej interpretácie histórie. Spomínam na učiteľa, ktorý svojich žiakov brával len do prírody, na turistické výlety. Nie každému sa vyhovie, ale pobyt v prostredí, kde sa dá opekať, hrať, rozprávať, kráčať, alebo len tak suverénne ležať, je istotne masovejším útokom na poklesnuté mravy.

Či sa koncoročný výlet deťom páčil, to neviem. Tuším však jedno: reforma školstva sa tento rok opäť nekonala. Aspoň som ju nevidel. Pozor, deti, srdce ríše zla stále bije!

Vyšlo v týždenníku Domino Fórum, č. 27/2001