Letné intenzívne dažde spôsobujú na Slovensku každý rok škody obrovských rozmerov. Vývoj klímy v našej oblasti naznačuje, že ich rozsah bude naďalej rásť. Po každej povodňovej katastrofe sa téma stáva mediálnym hitom a v honbe za senzáciami sa zverejňujú i tie najbizarnejšie teórie. Ako je to však v skutočnosti?
História výskumu vplyvu lesa na povodne nie je veľmi sta- rá. Výskumné projekty zamerané na túto oblasť sú zvyčajne priestorovo rozsiahle a veľmi nákladné. Je tiež dôležité uvedomiť si, že drevo bolo po tisícročia životne dôležitou stavebnou surovinou a o environmentálnych dôsledkoch ťažby sa preto vôbec neuvažova- lo.
Trocha histórieZmienky o tom, že lesy vyrovnávajú teplotu ovzdušia a v hornatých krajoch bránia vzniku povodní, sa v širšom meradle objavujú v lesníckych publikáciách z 18. storočia. Napriek už vtedy známemu postoju odborníkov o škodlivosti následkov odlesňovania sa prvé rozsiahle zalesňovanie predtým odlesnených horských oblastí uskutočnilo až po katastrofálnych povodniach, ktoré sa vyskytli vo Francúzsku v čiastkových povodiach Rhôny v roku 1856 a v rakúskych Alpách v rokoch 1868 a 1882. Podľa písomných správ povodne v oblasti Savojských Álp spôsobili masovú emigráciu obyvateľstva do Alžírska a Tunisu. Povodňové katastrofy podnietili prijatie francúzskeho zákona o znovuzalesnení horských pôd (1856) a rakúskeho zákona o neškodnom odvádzaní horských vôd (1884), ktorý bol právnym podkladom pre vznik služby zahrádzania bystrín. Tá sa potom zriadila aj v českých krajoch a po vzniku ČSR aj na Slovensku. Výborné výsledky, ktoré krátko po prijatí zákonov dosiahli vo Francúzsku a Rakúsku, zapríčinili, že zahrádzanie bystrín sa stalo novým remeslom lesných technikov, ktorí boli priekopníkmi techniky a kultúry v odľahlých a ťažko prístupných oblastiach.
Už v začiatkoch zahrádzania bystrín platila zásada komplexnosti úpravy koryta toku i povodia. Prednostne sa zalesňovali spustnuté, predtým odlesnené plochy a pestovali lesné porasty tak, aby boli hydricky (teda z hľadiska pohybu vody) maximálne účinné. Súčasne sa skúmal vplyv lesov na vytváranie povodňových vĺn v malých horských povodiach, kde majú začiatok aj katastrofálne povodne na veľkých tokoch.
Jeden z prvých serióznych výskumov hydrológie lesa (teda zákonitostí časového a priestorového rozdelenia a obehu vody v lesnom ekosystéme) sa uskutočnil na moravskej strane Javorníkov. V roku 1929 tam docent Válek začal skúmať odtok z dvoch malých povodí: jedno bolo úplne zalesnené, druhé bez lesov. Zistil, že v rokoch 1929 – 1950 sa vyskytli situácie, keď odtok tzv. storočnej vody (so štatistickou periodicitou výskytu raz za 100 rokov) v bezlesom povodí bol približne trojnásobne väčší než odtok v zalesnenom povodí, čiže les v porovnaní s bezlesím znížil objem kulminačného (najvyššieho) prietoku približne na jednu tretinu. Podobné rozdiely boli zaznamenané aj pri malých prietokoch počas teplého a suchého ročného obdobia. Rozdiely medzi zvýšenými prietokmi v skúmaných povodiach však neboli konštantné, často sa menili a nepreukazovali priamoúmernú závislosť. Aj výsledky súčasného výskumu v biosférickej rezervácii Poľana potvrdili, že vo vysokých polohách, kde sa na zvýšenom odtoku vody podieľajú nielen vertikálne zrážky, ale i výdatné usadené zrážky na vegetačných orgánoch lesnej vegetácie počas nízkej oblačnosti, môže byť odtok vody zo zalesneného povodia výnimočne dokonca väčší než z bezlesého. Z doterajších výsledkov výskumu v rôznych prírodných podmienkach na celej Zemi môžeme zhrnúť:
1. Vegetačný kryt (v tomto prípade les) je významným, nie však jediným prvkom ovplyvňujúcim priebeh odtoku. Ďalšími dôležitými činiteľmi sú kvalita geologického podložia a pôdy, klíma, nadmorská výška, aktuálny stav nasýtenia pôdy vodou, sklonitosť svahov a tak ďalej.
2. Kombinácia a intenzita vplyvu jednotlivých činiteľov odtoku môžu priebeh povodne oslabiť, ale i zvýrazniť. Les preto nie je vždy pozitívnym prvkom protipovodňovej ochrany.
Ako to fungujeV porovnaní s inými vegetačnými krytmi má les väčšie možnosti pre zadržanie vody. Vieme, že najvýznamnejším prvkom tvorby povodne v malých povodiach je povrchový odtok, prostredníctvom ktorého sa do vodného toku dostáva veľký objem zrážok za krátky čas. Aby povrchový odtok nevznikal, je dôležité, aby intenzita dažďa vsakujúceho do pôdy bola nižšia ako zadržiavacia schopnosť pôdy. Lesné prostredie takúto funkciu plní: tlmí intenzitu vsakujúcich zrážok, pretože ich prerozdeľuje v priestore a čase. Tým obmedzuje vznik povrchového odtoku.
Predstavme si naklonenú sklenenú tabuľu, na ktorú vylejeme v krátkom čase vodu, ktorá by vo vodorovnej polohe vytvorila hladinu vysokú 100 mm. Je jasné, že v tejto polohe by všetok objem vody vo veľmi krátkom čase odtiekol po povrchu. Podobnou „tabuľou“ sú i zalesnené svahy v malom povodí. S tým rozdielom, že povrch takejto tabule je pórovitý ako špongia a na jej povrchu sa nachádza množstvo prekážok. Ak na takýto povrch vylejeme rovnaký objem vody, nastane celkom iná situácia. V našich prírodných podmienkach zachytí nadzemná časť dospelého lesa približne 3 mm dažďovej vody, nerovnosti pôdneho povrchu asi 17 mm a lesná pôda podľa jej fyzikálnych vlastností a stavu nasýtenia vodou okolo 40 mm; spolu približne 60 mm. Ak sa teda vyskytne extrémny dážď v krátkom časovom intervale s výdatnosťou napríklad 100 mm, po povrchu odtečie zo zalesnenej časti povodia len rozdiel medzi výškou dažďa a momentálnou retenčnou (zadržiavacou) kapacitou lesného ekosystému, čiže približne 40 % vody. Retenčná kapacita lesa je vždy väčšia ako retenčná kapacita nezalesnenej časti povodia. V prípade ničivej povodne na toku Malá Svinka v roku 1998, ktorú podmienila prietrž mračien so zrážkou presahujúcou 100 mm, zadržali lesné porasty v hornej časti povodia približne 68 mm vody, kým lúky a pasienky len 46 mm vody, čiže približne 67 % z množstva vody zadržaného lesom. Výrazne horšiu schopnosť zadržiavania vody má však najmä orná pôda v období bez vegetačného porastu.
Pôda je nádrž, ktorá môže zadržať potenciálne vysoký objem vody. Tento objem je omnoho väčší než aktuálny stav a môže dosahovať aj 400 mm vody. V našich prírodných podmienkach je však pôda stále čiastočne nasýtená vodou, takže priestor na jej „doplnenie“ je oveľa menší. Ak sa pôda úplne nasýti, dažďová voda odteká po jej povrchu a vzniká najnebezpečnejší odtok pre tvorbu povodne.
HolorubyNa tlmení povodňového prietoku v zalesnenom povodí sa najviac podieľa vrchná humusová vrstva pôdy, ktorá výrazne prevyšuje intenzitu vsaku do poľnohospodárskej pôdy. Vysokú intenzitu vsaku si lesná pôda ponecháva aj po odstránení lesného porastu, takže ak sa odlesnená plocha včas zalesní, jej hydrická účinnosť sa takmer nenaruší. Kritika holorubov je preto celkom neopodstatnená. Aj lesníci ich pokladajú za škodlivé, nielen z hydrologického, ale tiež z produkčného hľadiska. Navyše súčasná legislatíva ich pripúšťa len vo veľmi obmedzenom rozsahu a po splnení mimoriadne prísnych podmienok. Ak by voda odplavila vrchnú humusovú vrstvu, znížil by sa i produkčný potenciál lesného ekosystému. Trvalá produkcia dreva je však aj v záujme všetkých lesohospodárov. Holorubná ťažba patrí preto medzi najprekrútenejšie mýty o príčinách vzniku povodní.
Potreba holorubu môže vzniknúť aj počas katastrofálnych meteorologických udalostí, ako sú vetrové a snehové polomy. Jeho spracovanie a následné zalesnenie si vyžaduje nielen veľké finančné náklady, ale i dlhé obdobie, počas ktorého sa môže znížiť ochranný účinok lesnej pôdy proti povodniam. Po jej opätovnom zalesnení sa však pôda regeneruje pomerne rýchlo.
Zahrádzanie bystrínNa Slovensku je 40 % územia pokrytého lesom. V malých povodiach, ktoré sú najrizikovejším priestorom pre vznik katastrofálnych povodní, presahuje lesný kryt väčšinou 70 – 80 % územia. Jednoduchým a najúčinnejším spôsobom protipovodňovej ochrany takýchto území je zahrádzanie bystrín. Je to šikovné riešenie: ak celý objem dažďa nemôže byť zadržaný na mieste jeho dopadu, jeho zvyšok zastaví malá priehrada. Úprava a prehradenie koryta spôsobí, že vznikne dostatočne veľký retenčný priestor, ktorý bezpečne zadrží a odvedie zvýšený prietok. Voda tak nevystúpi z brehov a nezapríčiní povodňové škody v okolí toku, najmä ak je okolie osídlené.
Organizovaná služba zahrádzania bystrín vznikla na Slovensku v roku 1923. Už v roku 1925 boli vypracované viaceré projekty a v roku 1927 sa realizovala prvá komplexná úprava bystriny Jelenec vo Veľkej Fatre, ktorá doteraz plní svoj účel. Vzhľadom na vtedajší ekonomický potenciál krajiny, obťažnosť prác a technické možnosti môžeme pokladať toto dielo za unikátne. Podľa archívnych materiálov sa na Slovensku v rokoch 1924 až 1938 realizovalo 123 projektov úprav bystrinných tokov so stavebným nákladom 30 mil. Kč. Podobne intenzívne sa projekty realizovali v druhej polovici 20. storočia. V prvej polovici deväťdesiatych rokov však nastal výrazný pokles investícií a v súčasnosti už panuje hlboký útlm. Prostriedky sa dnes totiž poskytujú najmä na odstraňovanie povodňových škôd, čo je neskoré a predražené riešenie. Na území Slovenska je približne 720 km upravených bystrinných potokov a niekoľko stoviek bystrinných prehrádzok, tie však starnú a vyžadujú si rekonštrukciu. Paradoxné je, že napriek rastúcemu nebezpečenstvu ničivých povodní na malých horských tokoch a tiež množstvu zbytočne použitých financií, ktoré sa v pôdohospodárstve stráca, na ochranu pred povodňami zostáva čoraz menej finančných prostriedkov. Oživenie zahrádzania bystrín by pritom znamenalo posun nielen v predchádzaní povodňovým katastrofám, ale prinieslo by aj predpoklady na zvýšenie zamestnanosti v horských, ekonomicky slabých regiónoch.
Bez zásahu nieMestské obyvateľstvo zvyčajne častejšie podlieha environmentálnym mýtom. Obľubuje predstavu nedotknutej krajiny bez komínov, diaľnic, elektrických drôtov a fádnych upravených tokov, tvár panenskej krajiny, ktorá je opakom rozrušených a hektických sídiel. Vidiecki obyvatelia vedia, že ak takéto miesta existujú, ľudia v nich zvyčajne nedokážu žiť. Tam, kde život nesprevádzajú riešenia moderného sveta, bojujú ľudia s jeho každodenným ohrozením: chudobou, chorobami, zdevastovanou prírodou a hrozbou smrti pri náhlych živelných katastrofách.
Slovensko je jednou z najlesnatejších krajín sveta a možnosti ďalšieho zvyšovania výmery lesa sú v nej značne obmedzené. Zalesňovanie krajiny, ktoré je obľúbenou predstavou riešenia protipovodňovej ochrany zo strany niektorých mimovládnych organizácií, je preto mylným a veľmi naivným postojom. A „návrat k prírode“ v tom zmysle, že treba opustiť prirodzenú ľudskú obranu voči nevyspytateľnej prírode, je ideou priam nebezpečnou.
Kam teda z bludiska otázok? Dobrým riešením protipovodňovej ochrany je kombinácia lacných a efektívnych technických prvkov so zabezpečenou pružnou starostlivosťou o krajinu.
Nástrojmi takejto politiky sú princípy decentralizácie a subsidiarity, ktoré vedú k zvyšovaniu zodpovednosti užívateľov za spravovaný majetok a záujmu verejnosti o ochranu vlastných životov.
Július Valtýni, Radovan Kazda
Vyšlo v týždenníku
Domino Fórum, č. 31/2002 (1.8.2002)
Príspevky
