Konzervatívne listy, č. 7-8/2008: Pravica a ochrana životného prostredia

Spoločenské chvenie, ktoré sa zjavilo v priemyselnej revolúcii, v prudkom zvyšovaní počtu obyvateľov na Zemi a v nevídanom raste bohatstva národov, viedlo tiež ku vzniku nečakaných konfliktov o využitie „kolektívnych“ prírodných zdrojov. Dovtedajšie právo, založené na riešení konfliktov v podmienkach dobre identifikovaných súkromných vlastníctiev, však tieto spory nebolo schopné riešiť. Preto bolo celkom pochopiteľné, že vláda vytvorila systém, ktorý rozdelil jednotlivým užívateľom prírodných zdrojov konkrétnu mieru práv, limitov a povinností.

Takto vznikol i aparát úradníkov, ktorí podnes rozdávajú a kontrolujú príkazy, zákazy a obmedzenia vo využívaní krajiny. Zdá sa, že v názoroch na riešenie sporov o „kolektívne“ (alebo tiež verejné) statky by nemal existovať zásadný rozpor ideí, lenže ani tento konflikt nemožno vyňať z odvekej rozpravy o tom, ktoré konanie je správne a či si nesprávne konanie zaslúži kompenzáciu, izoláciu alebo trest. Pravica má preto veľké možnosti (a povinnosť) ponúknuť lepšiu alternatívu ochrany životného prostredia.

Kolektívne zdroje

Konflikt priemyselnej revolúcie spočíval vo vzniku nečakaného náporu na využitie prírodných zdrojov. Typickým príkladom je obyčajná rieka: pred niekoľkými storočiami postačovala rieka odvádzať a čistiť odpadové komunálne vody, ako aj kryť potreby ľudí, ktorí z nej čerpali vodu na závlahy, chov rýb či iný úžitok. Na prelome 19. a 20. storočia však túto istú vodu začali využívať aj veľké priemyselné podniky, drobné manufaktúry, elektrárne, či turistické centrá, pričom zároveň rástol počet obyvateľov, ktorí ju využívali. Každý z užívateľov mal inú požiadavku na kvalitu vody a každý zároveň spôsoboval svojim znečistením škodu ľudom, ktorí žili na nižšej časti toku. Právo, ktoré sa celé stáročia vyvíjalo a vedelo vysporiadať s konfliktmi na úrovni dobre identifikovaného vlastníctva, však bolo v tomto prípade zrazu bezmocné. Prečo? Práve preto, lebo k povrchovým a podzemným vodám, podobne i k ovzdušiu, ale aj k migrujúcim zvieratám – teda ku všetkému, čo je v prirodzenom „samovoľnom“ pohybe – nemožno tak ľahko určiť vlastnícke práva. Napriek tomu existuje viacero možností pre zabezpečenie kvalitnejšej starostlivosti o jednotlivé zložky životného prostredia.

Súkromné vlastníctvo

Principiálnym východiskom tzv. pravicových (klasicky liberálnych a konzervatívnych) prúdov je dôsledná obrana súkromného vlastníctva. Výhody súkromného vlastníctva pred kolektívnym pri využívaní prírodných zdrojov sú po tristných skúsenostiach s krachom komunistického experimentu dnes už nespochybniteľné (dôležité argumenty v prospech súkromného vlastníctva poskytuje i Garrett Hardin v zásadnej eseji klasickej liberálnej ekonómie „Tragédia obecnej pastviny“).

Prvá otázka teda znie: Sú všetky verejné statky prirodzene verejné? Zdá sa, že to nie je celkom tak. Vývoj technológií dnes rozširuje možnosti identifikácie pôvodcu znečistenia (napríklad „sfarbením“ vody či ovzdušia alebo dôsledným monitoringom), teda istej miery „zosúkromnenia“ verejného statku. Vládni byrokrati dnes rozširujú ľavicový svet obrovských štátnych environmentálnych agentúr a ministerstiev životného prostredia, avšak veľmi neradi sa vzdávajú („ich“) štátneho vlastníctva kolektívnych statkov. V neochote riešiť problém preto naň radšej nabaľujú ďalšie zákazy a obmedzenia.

Verejné statky

Aj keby sme pochybovali o úspešnosti konceptu privatizácie kolektívnych statkov, ešte vždy existuje alternatíva k súčasnému trendu centralizovanej formy štátneho vlastníctva. Typickým príkladom je súčasná správa povrchových vôd na Slovensku: zabezpečuje ju centralizovaný a monopolný štátny podnik, ktorý je financovaný nespravodlivým systémom vymáhania poplatkov, s neprehľadným hospodárením, s miliardovými finančnými tokmi, navyše v súčasnosti v úplnom područí jednej vládnej politickej strany. Komplexná reforma smerujúca k silnejšej spoluúčasti (v tomto prípade transparentnejšej) decentralizovanej štátnej správy, prípadne čiastočnej privatizácii služieb, však nie je pre zaužívané ľavicové praktiky obcovania so štátom to pravé.

Štátne vlastníctvo

Napokon tu ostáva najväčší podiel ľavicových omylov, ktoré spôsobujú závažné škody na životnom prostredí ľudí. Ja ním štátne vlastníctvo prírodných zdrojov, ktoré nemajú povahu „prirodzeného“ kolektívneho statku. V prípade Slovenska štát vlastní a spravuje viac ako 60 percent lesnej pôdy (lesov), nakladá so štvrtinou poľnohospodárskych pôd, vlastní všetko nerastné bohatstvo a je takmer monopolným správcom chránených prírodných území. To spôsobuje množstvo zbytočných a nezmyselných konfliktov o využitie krajiny. V prípade ochrany prírody štát (svojimi reguláciami) „nakupuje“ chránené územia bez reálnej potreby a bez zabezpečenia serióznej ochrany najvzácnejších území. Nebezpečné skládky odpadov sa nachádzajú najmä na štátnych pôdach transformovaných (a následne skrachovaných) družstiev, na okrajoch štátnych lesov a v štátom vlastnených vodných tokoch.

Vytvárane trhov vo „verejnom záujme“

Mohli by sme sa venovať ešte množstvu nezmyselných vládnych regulácií a spôsobov určovania práva (vychádzajúcich napríklad z vágnej predstavy vlády o tom, že súkromné podnikanie spôsobuje ľuďom ujmy), nemožno však nespomenúť vládny koncept tzv. „verejného záujmu“, ktorý v podstate zakrýva snahu vlády o vytvorenie trhov, ktoré bude následne ovládať. Najväčším podnikateľom v krajine býva obvykle práve vláda. Ona prerozdeľuje dominantnú časť domáceho produktu, ona vytvára nové trhy, posilňujúce jej postavenie. V prípade „ochrany životného prostredia“ vláda vytvára obrovské štátne fondy z prostriedkov súkromných poplatníkov (napríklad Recyklačný fond, či Environmentálny fond), ktoré „rozdávajú“ štátne zákazky súkromným (často „spriateleným“) firmám. Recyklačný trh a trh obchodovania s kvótami skleníkových plynov sú zase príkladom neprirodzených trhov, založených na nejasnom a neodôvodnenom koncepte verejného záujmu. Toto je dôsledok ľavicového vnímania úloh vlády.

Hlboká erózia

Environmentálna politika v jej súčasnom prevedení svedčí o hlbokej erózii snahy vlád o riešenie problémov s využívaním krajiny. V demokratickom svete neexistuje jednoduchšia príležitosť ako posilniť úlohu vlády, než presvedčiť verejnosť o tom, že existuje nová „environmentálna“ hrozba, ktorú môže vyriešiť iba ďalšia vládna kontrola trhu. Svedčí o tom i urputná snaha vlád zotrvávať na pozícii boja proti klimatickej zmene, pričom dôkazná podstata stojí v podstate na hlinených nohách a možnosti riešenia z pozície vlády sú ekonomicky zásadne spochybnené. Nedôvera v súkromné vlastníctvo a v schopnosť prirodzeného trhu riešiť väčšinu environmentálnych problémov umožňuje ďalšie cynické rozhodnutia vlády, ktorá vždy vycíti, ak môže ešte viac rozšíriť pole svojej pôsobnosti. Výsledkom tohto úsilia je neustále rastúci aparát úradníkov „životného prostredia“ a čoraz oklieštené práva vlastníkov na slobodné užívanie svojho vlastníctva.

Súkromné vlastníctvo nie je riešením, ale nevyhnutnou podmienkou pre riešenie problémov s využívaním krajiny. Akákoľvek snaha obísť túto historickú skúsenosť je cestou k ďalšiemu nevoľníctvu. Nie je to dosť významná téma pre pravicu?

Článok bol publikovaný v mesačníku Konzervatívne listy, č. 07-08/2008 (link)

Vyhovuje kamzíkom zlé životné prostredie?

"Kamzíkom sa v Tatrách opäť darí", hlási správa TASR prevzatá v Sme 16. júla 2008 (link).
V súčasnosti je ich tam už 700 kusov, pričom "najpočetnejšie stáda sa pásli v národnom parku v rokoch 1964 až 1965, kedy napočítali na tatranských svahoch takmer tisíc kamzíkov."
Naopak, "najnižší počet kamzíkov zaznamenali ŠL TANAPu koncom 90-tych rokov minulého storočia, kedy klesol až na hranicu 200 jedincov."

Nuž neviem: v 60. rokoch nastal na Slovensku prudký boom priemyslu, ktorý so sebou "priniesol" i kyslé dažde a všeobecne nízku starostlivosť o životné prostredie. V 90. rokoch sme zaznamenali najprudší rast kvality životného prostredia na Slovensku, zdokumentovateľný správami o stave životného prostredia v SR (napríklad znečistenie ovzdušia pokleslo veľmi výrazne). Po roku 2000 začal sa prejavovať výrazný záujem investorov o rekreačné využitie Vysokých Tatier, taktiež dochádza k oživeniu návštevnosti Tatier, pričom oboje zvyšuje nápor na kvalitu životného prostredia.

Otázka dňa znie: vyhovuje kamzíkom horšie životné prostredie? Nemala by vláda pre záchranu kamzíkov investovať do podpory ťažkého priemyslu v Tatrách? Ha.

Teória EP: LZ Vlk - práva ľudí vs. práva zvierat

Príklad toho, keď vláda preferuje ochranu zvierat pred ochranou ľudí. Viac na mojom blogu Sme.

Sme, 26.02.2008: Ochranári dostali vládu do pasce

V období pred vstupom Slovenska do Európskej únie bolo potrebné začleniť Slovensko do európskeho systému ochrany prírody NATURA 2000, teda zaslať Bruselu úplne nový zoznam chránených území. Konkrétne išlo o chránené vtáčie územia (CHVÚ) a takzvané územia európskeho významu.

V prípade CHVÚ zveril minister László Miklós vytvorenie metodiky, podľa ktorej mali byť stanovené tieto územia, do rúk tímu ľudí pôsobiacich prevažne v mimovládnych organizáciách. Tento tím vypracoval kritériá, na základe ktorých sa až 25 percent územia Slovenska postupne dostane pod režim zákazov vykonávania niektorých činností. Je to najvyšší podiel CHVÚ zo všetkých krajín Európskej únie.

Vyplácanie náhrad je neisté

Návrh bol zaslaný a následne odsúhlasený Európskou komisiou, avšak už čoskoro sa stal terčom oprávnenej kritiky. Vlastníci lesov sú s obmedzeniami, prirodzene, nespokojní a poukazujú na riziká neschopnosti vlády vyplácať náhrady za obmedzenia bežného hospodárenia na pôde na takom veľkom území, pretože tieto záväzky si vláda neplní ani pri doterajšom systéme chránených území.

Druhý problém vyplýva z povahy samotnej metodiky, ktorou boli tieto územia vyčlenené. Tie totiž vôbec nezohľadňujú skutočnosť, či na územiach dochádza alebo môže dochádzať k poklesu populácie druhov. To by mal byť hlavný dôvod ochrany území.

Namiesto toho ochranári „odsúdili“ rozsiahle územia na základe toho, že sa na nich vyskytuje určitý podiel vtákov zo zoznamu ohrozených druhov. Kritérium ich výskytu bolo navyše stanovené tak voľne, že pod režim zákazov vykonávania rôznych činností sa dostali i biotopy s celkom nepodstatnou populáciou vtákov.

Chýbajú racionálne dôvody

Príkladom absurdnosti kritérií je odôvodnenie ochrany bučiaka nočného v CHVÚ Kráľová, ktorého hniezdna kolónia v tomto území „je jednou z posledných a najvýznamnejších na západnom Slovensku“. Zjednodušene povedané, na veľkej výmere Slovenska bude vláda obmedzovať vlastníkov lesov bez racionálnych dôvodov.

Nové vedenie ministerstva životného prostredia si tlak argumentov začína zjavne uvedomovať, preto predložilo minulý týždeň na pripomienkovanie materiál, ktorý má viesť k prehodnoteniu sústavy NATURA 2000. Problém je v tom, že napriek dobrej snahe zvrátiť ekonomické dosahy Miklósovho „rozdávania chránených území“, šance na úspech sú veľmi nízke.

Najsilnejší spôsob, ktorý uznáva Európska komisia ako dôvod na zníženie rozsahu CHVÚ, je spochybniť pôvodné vedecké kritériá pri klasifikovaní územia. Tie však opätovne vyhodnotila Štátna ochrana prírody (ŠOP) ako vedecky správne.

Voľnejšie hospodárenie

Iný výsledok sa napokon ani nedal očakávať, keďže ŠOP sa sama podieľala na vzniku metodiky a cieľom výberu území nebolo určiť miesta s klesajúcou populáciou vzácnych druhov, čo by bol prijateľný dôvod na ochranu, ale „vyrobiť“ sieť chránených území. V tomto zmysle je metodika úplne korektná.

Ochranári využili Miklósov flagrantný nezáujem o ochranu súkromného vlastníctva a dostali vládu do pasce, z ktorej sa bude ťažko vyliezať. Výmeru CHVÚ sa zmenšiť asi nepodarí, takže zostáva len zopár okrajových možností. Naprík­lad sústrediť sa na prehodnotenie miery obmedzení hospodárenia na týchto územiach.­ Samozrejme, ak to zelení lobisti vláde dovolia.

Článok bol publikovaný v denníku Sme dňa 26.02.2008

Kauza "Strom na Hlavnom námestí": Zbytočná regulácia, zlá obhajoba

Majiteľ domu na Matúšovej ulici v Bratislave vraj vlastnil vo svojej záhrade strom, ktorý sa rozhodol vyrúbať. Environmentálnym aktivistom sa to však nepáči. Kto je v práve? Pokus o hľadanie odpovede sa nachádza na mojom blogu Sme.

.týždeň, 29/2007: Koľko treba národných parkov?

Rozruch okolo najnovších počinov vlády v súvislosti s ochranou prírody na Slovensku naznačuje, že sa opäť bude riešiť otázka, aká výmera národných parkov má byť pre Slovensko „tak akurát“.
Predchádzajúce vlády zastávali názor, že toto „optimálne“ číslo by malo byť čo najvyššie, preto po roku 1990 výrazne rástol počet národných parkov. Súčasná vláda dáva najavo, že by ich malo byť menej a navrhuje ich redukciu. Osobnosť slovenského environmentálneho hnutia Mikuláš Huba by azda súhlasil aj so súčasným počtom parkov (Sme, 22. 6. 2007), naopak developeri by si vedeli predstaviť svoj život i bez nich. Všetci pritom proklamujú spoločný cieľ: kvalitné životné prostredie a jeho efektívnu ochranu. Ako sa v tej šlamastike vyznať? Nahliadnime na problém z pohľadu tých, ktorí sa zaoberajú ľudským konaním.

Neoddeliteľným atribútom každej modernej spoločnosti je pôsobenie a výrazný vplyv takzvaných elít (nazývame tak intelektuálov, lídrov či osobnosti), ktoré sa pokúšajú hľadať a analyzovať spoločné znaky jedincov žijúcich v ich civilizačnom priestore a na ich základe dedukovať akési „kolektívne“ etické normy. Tie sa následne snažia presadiť vo verejnej politike a v právnej sústave dotyčného spoločenstva. Jednou z takýchto etických noriem je takzvaný verejný záujem, ktorý sa v našej legislatívnej sústave objavuje napríklad v lesnom zákone, definovaný „ekologickými“ a „spoločenskými“ funkciami lesa.

.„duchovný“ rozmer prírody

V ekonomickej terminológii títo ľudia vychádzajú v podstate z predpokladu, že existuje istá „neúžitková“ hodnota objektu ich záujmu (napríklad umenia alebo prírody), ktorá nie je merateľná trhovou cenou, ale má hodnotu aj „sama osebe“, alebo aj „z dobrého pocitu“ ľudí z jej existencie. V agende životného prostredia sú tieto „hodnoty“ (takzvané pozitívne externality) jedným z pilierov argumentácie environmentálnych aktivistov. Tí sa veľmi často uspokojujú s faktom, že takáto hod- nota existuje, ale nevedia ju kvantifikovať (napríklad Mikuláš Huba v článku pre Sme nazýva prírodu „rodinným striebrom“, ale bez pokusu o zistenie hodnoty toho striebra). Problém tejto „pocitovej argumentácie“ totiž nastáva v aplikačnej rovine: ak teda príroda nie je „dostatočne“ zhodnotená cenou na slobodnom trhu, potom by zjavne mala existovať „vyššia inštancia“, obvykle štát, ktorý by mal vytvoriť regulačný mechanizmus, akým by sa cena prírody dostala na požadovanú „optimálnu“ úroveň. A tu nastáva problém, ktorý objasňuje i praktickú neschopnosť určiť takúto „hodnotu“ prírody: trhová cena býva totiž obvykle jediný merateľný údaj o preferenciách ľudí, pretože tieto preferencie sú demonštrované uskutočnenou výmenou. Zvyšné vstupy do výsledného „modelu“, ktoré by ho mali doplniť „duchovným rozmerom“ prírody, sú tak len dusením prázdnej panvice, o ktorej iba predpokladáme, že je v nej nejaká zelenina. Mnohí „mainstreamoví“ ekonómovia sa snažia simulovať demonštrované preferencie vytvorením mechanizmu podmieneného hodnotenia „čo by bolo, keby bolo“, teda zjednodušene „koľko korún by náš národ (región, občania štátu či príslušníci západnej civilizácie) bol ochotný venovať na zakúpenie národného parku“. Týmto spôsobom však vzniká model, ktorý je „nakŕmený“ z veľkej časti len pocitmi tých, ktorí model koncipujú. Faktom je, že vlády takéto „hodnotové modely“ vytvárajú veľmi často a v širokej miere: odôvodňujú to najmä ich (ako sa pokúsim ukázať, iracionálnou) obavou z toho, že niektoré entity by bez tejto vládou určenej hodnoty mali takú nízku cenu, že by došlo k ich nezvratnej deštrukcii. To ich vedie k regulácii slobodného trhu napríklad v životnom prostredí, v kultúre či v zdravotníctve.

.prečo nie trh?

Vráťme sa však k národným parkom. Dostávame sa totiž k podstatnej otázke: Ak necháme neporušenú prírodu zhodnotiť „iba“ trhovou cenou, aké môžeme mať reálne očakávania, že nastane naozaj rozvrat, teda pokles výmery neporušenej prírody a populácie niektorých strategických druhov až na nulu? Ekonómovia prírodných zdrojov sa touto otázkou veľmi intenzívne zaoberajú a tvrdia, že táto situácia je veľmi málo pravdepodobná, pokiaľ sú splnené podmienky na prirodzené pôsobenie trhu: najmä dobre identifikované vlastnícke práva, čo najnižšie transakčné náklady (najmä ľahká vymáhateľnosť práva) a procesne kvalitný spôsob stanovovania práva. Túto problematiku vynikajúco rozpracoval držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Ronald Coase. V prípade snahy o zachovanie území neporušenej prírody sa zdá dôkazná podstata celkom nepriestrelná: nielen v modernom západnom svete, ale aj v takzvaných rozvojových krajinách, v ktorých je ľuďom aspoň čiastočne umožnené demonštrovať svoje preferencie k divokej prírode vznikajú súkromné prírodné rezervácie na základe výrazne trhových vzťahov (zakúpenie a správa území zo súkromných fondov, zbierok alebo iniciatív veľkých súkromných sponzorov, ako aj vyberanie vstupného do rezervácií). Napokon, na Slovensku vznikla i napriek obrovskej ponuke vládou manažovaných chránených území súkromná rezervácia Vlčia. Podobné očakávania môžeme mať i v prípade tazvaných ohrozených druhov, tu sa však treba najprv zbaviť neodôvodnenej hystérie z faktu, že niektoré druhy vymierajú prirodzene (ekosystémy ich „nepotrebujú“) a vymretie iných prirodzene pružné ekosystémy „zvládnu“, tak ako sa vyrovnali napríklad s vymretím dinosaurov.

.realita, nie ideál

Environmentálni aktivisti radi namietajú proti environmentálnym ekonómom, že takýto model funguje iba v stanovených „ideálnych“ podmienkach dobrej a štíhlej vlády, ktoré však neexistujú, a iba niektoré vyspelé krajiny sa k nim trochu blížia. Nikto to nepopiera, ale to predsa nie je dôvod pre posilňovanie vládnych regulácií, ale práve naopak. V Severnej Kórei, v krajine s totálnou agresiou a dominanciou vlády, by za snahu demonštrovať preferencie k neporušenej prírode zrejme každého zavreli na mnoho rokov do väzenia, navyše je tamojší ľud zbedačený do tej miery, že tieto preferencie sú u neho veľmi nízke (čo je, mimochodom, dôkazom toho, že neporušená príroda má oveľa nižšiu osobnú hodnotu, než akú naznačujú radikálni environmentalisti). Vo veľkej časti sveta sú miestne politické elity tak výrazne prepojené na štátne vlastníctvo prírodných zdrojov a obchodovanie s nimi, že získanie takýchto zdrojov pre divokú prírodu by si vyžadovalo príliš vysoké transakčné náklady vrátane morálnych, lebo bez podplácania úradníkov sa tam veľa vecí nepohne.

.vysoké Tatry

V diskusiách na Changenete zaznieva často pochybnosť environmentalistov aj voči „hladkosti“ priebehu transformácie ochrany prírody na trhové podmienky, pretože ľudia sú nedokonalí, nemajú dostatočné príjmy a „darcovské návyky“ na nákup súkromných rezervácií, navyše slovenskí developeri sú vraj „hladní po okamžitom zisku“. V poriadku, všeobecná teória sa overuje v extrémnych prípadoch, preto si položme otázku, čo môžeme reálne očakávať od „nespútaného“ trhového procesu napríklad v environmentálne vzácnych Vysokých Tatrách. Pri súčasnom príjme obyvateľstva môžeme očakávať, že spočiatku by na území Tatier rástol dopyt najmä po iných úžitkoch, ktoré Tatry poskytujú – najmä po lyžovaní, konvenčnej rekreácii a turistike pre solventných zákazníkov, a tie by bezpochyby zvýšili narušenosť prírodného prostredia Tatier. Ekonómovia prírodných zdrojov však poukazujú na to, že po istej hranici výrazne klesá „zisk“ (nazývajú ho aj marginálnym úžitkom) z každého nového hotela, čo je spôsobené rastom nákladov na výstavbu v menej dostupných terénoch, „vyčerpanosťou“ počtu solventných zákazníkov, ako aj hroziacim poklesom dopytu zákazníkov po území, ktoré je preplnené turistami. Obsadenosť Tatier turistami sa tak dostane do prirodzene rovnovážneho stavu, ktorý zrejme bude vyšší, než súčasný stav, ale oveľa nižší než katastrofické scenáre environmentalistov. Mnohí ekonómovia taktiež zdôrazňujú, že spolu s rastom príjmov obyvateľstva sa zvyšuje i dopyt verejnosti po divokej prírode, čo vytvára priestor na budúce demonštrovanie „environmentálnych“ preferencií a ďalšie zlepšovanie prostredia. Démonizácia developerov navyše tiež nie je celkom namieste, pretože existuje dosť príkladov toho, že aj korporatívne spoločenstvá (teda veľké firmy s ťažko identifikovanou vlastníckou štruktúrou) považujú za výhodné komunikovať s miestnymi občanmi, aktivistami a samosprávou a reflektovať niektoré ich požiadavky.

.možnosť nezvratnosti

Môže teda nastať v trhových podmienkach aspoň nejaký nezvratný jav? Pri poznaní týchto súvislostí je málo pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k vyhynutiu napríklad kamzíkov alebo iných špecifických druhov. Znížme tú pravdepodobnosť o očakávaný dopyt po fakultatívnych výletoch na pozorovanie kamzíkov v divokej prírode zo strany ruských návštevníčok s deťmi, ako aj o nie celkom ideálne, ale pomerne nízkonákladové (teda realizovateľné) dočasné presunutie niektorých živočíšnych druhov na iné svahy a do iného prostredia. Aj tak však ostáva malé riziko, ktoré ponecháva otázku otvorenú.

.čo robiť?

Nech mi je dovolené považovať dve odpovede za rozumné. Prvá: ak sa toto mizivé riziko naplní, treba akceptovať „národnú črtu“, ktorou je naša neschopnosť preukázať svoje preferencie k prírode vo Vysokých Tatrách súkromnou zbierkou na zakúpenie aspoň najvzácnejšieho jadra Tatier. Druhá odpoveď znie, že v týchto hraničných situáciách môžeme akceptovať úlohu vlády, ktorá bude monitorovať populácie druhov a uskutoční i zásah do vlastníckych práv, ak bude nad všetku rozumnú pochybnosť jasné, že iba tento zásah ohrozené druhy ochráni. Je to malá a efektívna úloha vlády. Vráťme sa však do „euroreality“ a ústavnej reality, ktoré ponúkajú len málo možností na znižovanie úloh vlády, takže ponúkajú len niekoľko menej zlých riešení. Reálne a lepšie možnosti vlády sú napríklad: uskutočniť analýzu rozpočtových možností získania a spravovania vlastníctva týchto území a ich následné získanie (no nie vyvlastňovaním, ale kúpou v dobrovoľných výmenných vzťahoch); presunutie správy týchto vzácnych území do súkromných rúk alebo vytvorenie vládnych agentúr s vysokým stupňom nezávislosti, ktoré budú uzatvárať striktne viazané zmluvy; podporovanie vzniku súkromných iniciatív.

.environmentalisti a trh

Skúsenosti z pôsobenia vlád poskytujú množstvo dôkazov o tom, že vlády s výrazným vplyvom na vlastníctvo, podnikanie, jurisdikciu a slobodnú občiansku spoločnosť prejavujú aj pri prísnych environmentálnych limitoch oveľa slabšiu schopnosť zabezpečiť účinnú ochranu prírody než vlády so striktne vymedzenými funkciami na poli prevencie, kontroly a vymáhania práva. Ak toto presaditeľné riešenie poznáme (navyše s obrovskou úsporou verejných financií!), prečo potom environmentalisti tak nástojčivo obhajujú zonáciu Tatier a súčasný stav v ochrane území, v ktorom bude už čoskoro viac ako na tretine území Slovenska (vo veľkej väčšine slovenských lesov) vláda brániť vlastníkom uplatňovať vlastné podnikateľské preferencie? Ťažko nájsť presnejšiu odpoveď ako tú, ktorá odhaľuje ich nedôveru v trh a slobodu ľudí.

.odpoveď

Aká je teda odpoveď na otázku v názve článku? „Tak akurát“ národných parkov by malo byť čo najmenej a čo najprísnejšie chránených, teda presne naopak, než je dnes. Snahou vlády by však malo byť najmä uvoľňovanie priestoru na súkromné iniciatívy. „Tak akurát“ súkromných prírodných rezervácií je v skutočnosti toľko, koľko si ľudia demonštrovane žiadajú. Túto hodnotu trh ustavične mení, presne tak, ako sa menia preferencie ľudí. V rastúcej slovenskej ekonomike sa však vytráca dôvod na obavu, že by tieto preferencie ľudí mali zmiznúť. Prečo sa tí, ktorí stoja o prírodné hodnoty slovenskej krajiny, tak veľmi boja trhu?

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň, č. 29/2007

Sme, 12.6.2007: Zonácia nič nevyrieši

Súdiac podľa charakteru množstva ohlasov a aktivít rôznych skupín slovenskej spoločnosti i na stránkach SME, so súčasným systémom ochrany prírody na Slovensku nesúhlasí vôbec nikto.

Napriek tomu však - s výnimkou vlastníkov a obhospodarova­teľov lesov (teda tých, ktorí sú na hospodárení v prírode najviac zainteresovaní) - všetci ostatní zjavne súhlasia s tým, aby vláda v tomto zlom systéme s malými zmenami pokračovala. Poriadok do ochrany prírody však môže priniesť len zásadná zmena konania vlády.

Keďže pred rokom 1989 vlády zabraňovali rozvoju súkromných trhov, bolo celkom pochopiteľné, že trh nezabezpečoval ani dopyt a ponuku neporušenej prírody. Tieto aktivity musela umelo nahrádzať vláda, ktorá zakladala chránené územia s rôznymi stupňami zákazov a obmedzení činnosti na týchto lokali­tách.

V 90. rokoch sa však na Slovensku i v Čechách začali prebúdzať súkromné občianske aktivity, reflektujúce rastúci dopyt po neporušenej prírode. Na tejto báze začali vznikať súkromné zoologické záhrady i prírodné rezervácie (typu Vlčia vo vlastníctve združenia VLK). V tomto období zároveň rástol dopyt verejnosti po „službách“ čistej prírody (i v súvislosti s rastom ich reál­nych príjmov) a v nadväznosti na recesiu ťažkého priemyslu a nárast investícií do environmentálne priaznivejších technológií rástla na Slovensku výrazne aj kvalita životného prostredia.

Dalo sa očakávať, že po tomto zistení vláda začne ustupovať z pozícií monopolného poskytova­teľa služieb v ochrane prírody, a zároveň začne znižovať v rozumnej miere rozsah „svojich“ chránených území.

Stal sa však pravý opak: vláda svoje pozície naďalej posilňovala a koná tak podnes, čoho dôsledkom je fakt, že dnes už na viac ako tretine územia Slovenska sú vlastníci a obhospodarovatelia území nútení znášať ujmy z vlád­nych obmedzení podnikania bez adekvátnej náhrady.

Z hľadiska teórie verejnej voľby je celkom nepocho­piteľné, prečo vláda naďalej simuluje dopyt po chránených územiach v takom veľkom rozsahu. Ešte horší spoločenský dopad má však skutočnosť, že vláda vytvára i ponuku chránených území, navyše tou poslednou, najextrémnejšou a najhoršou možnosťou, teda monopolnou a vnútenou správou území a „command-and-control“ zákazmi podnikania, ktorými sa dostáva až na hranicu konfliktu s ústavou.

Mechanizmy moci pritom ponúkajú množstvo jedno­duchších, spravodlivejších, účinnejších i lacnejších riešení, z ktorých mnohé sú v zahraničí overené a aplikované. Takýmito nástrojmi môžu byť napríklad podpora súkromnej správy prírodne unikátnych území, prevádzanie výkonu služieb ochrany prírody na súkromníkov, či vytvorenie agentúr ochrany prírody, ktoré budú uzatvárať s vlastníkmi zmluvy na dlhodobé ochranné hospodárenie alebo budú tieto územia v dobrovoľných zmluvných vzťa­hoch kupovať a následne efektívnymi mechanizmami spravovať.

Zonácia Vysokých Tatier je len ďalším pokusom tápajúcej vlády vytvoriť funkčný model, ktorý je vopred odsúdený na neúspech, pretože nerešpektuje nijaký zo základných predpokladov nastolenia poriadku a prirodzených vzťahov: jasne identifikované vlastnícke práva, dobrovoľnosť zmluvných vzťahov, ústretovosť k súkromným iniciatívam, ekonomická analýza nákladov a výnosov a rozpočtová udržateľnosť vládnej intervencie.

Čo však očakávať od vlády, ktorej proklamované „protrhové“ riešenie ochrany prírody je v skutočnosti len ďalším pokračovaním privilegova­ných vzťahov?

Text bol publikovaný v denníku Sme, 12.6.2007

HN, 3.2.2005: Preventívne bez sokolov

Ochrana životného prostredia na Slovensku rieši dlhodobý spor o uplatňovanie preventívneho princípu. Hlavným problémom prevencie je snaha vládnych úradníkov zabrániť negatívnym dôsledkom slobodného konania človeka bez toho, aby predložili analýzu nákladov takéhoto opatrenia. Často tak robia i napriek tomu, že neexistuje ani reálne nebezpečenstvo, že takéto dôsledky vôbec vzniknú.

V ostatných rokoch je čoraz ťažšie také opatrenie úradníkov z ministerstva životného prostredia (MŽP), ktoré by nenieslo znaky nadmerného a neefektívneho uplatňovania prevencie. Spektrum chybného rozhodovania siaha od zavedenia chronicky nesystémovej a odborne neopodstatnenej ochrany prírody cez zložitú a byrokratickú agendu manažmentu životného prostredia a ochrany jeho jednotlivých zložiek až po nedávno schválené regulácie emisií oxidu uhličitého. Najnovším preventívnym zásahom do súkromného vlastníctva je snaha úradníkov o zákaz chovu prirodzených hybridov niektorých živočíchov.

V decembri minulého roka schválil parlament zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, ktorý zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc rozsiahlymi byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad na vedenie evidencie živočíchov a rastlín) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov.

Novým problémom zákona sa stáva jeho vykonávacia vyhláška, ktorej návrh zverejnilo MŽP na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Okrem množstva nadmerne prísnych regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých. Tento návrh veľmi ostro odmietajú nielen záujmové združenia sokoliarov, poľovníkov a chovateľov ohrozených druhov, ale i ministerstvo pôdohospodárstva. Ich argumenty sú celkom presvedčivé. Hoci štátni úradníci na MŽP považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”, hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom. Vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly úradníkov z ministerstva. Strach štátnych byrokratov z náhodného úletu niektorého z hybridov, ktorý by mohol viesť k vzniku ďalších hybridov, je teda celkom zbytočný. Úradníci navrhujú zbytočné a veľmi zásadné obmedzenie vlastníckych práv chovateľov týchto živočíchov.

V prípade nového zákona i vyhlášky je príznačné, že ministerstvo nepredložilo analýzu nákladov vyplývajúcich z opatrenia pre verejnú správu i pre podnikateľov v tomto odbore, v porovnaní s možnými škodami, ktorým sa dá navrhnutým opatrením zabrániť. Otázne je, do akej miery je vôbec pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k výraznejšej hybridizácii týchto druhov a že takýto proces je zásadne škodlivý. Presne tento druh informácii však chýba v celom systéme ochrany prírody u nás: k zavedeniu ochrany území sa nepredkladajú informácie o tom, či existuje reálne a vážne ohrozenie stavu prírody.

Verejná mienka, zapálená pre vec „ochrany prírody“, má obmedzenú schopnosť vnímať fakt, že každá ochranná regulácia spôsobuje náklad pre verejnú správu i pre podnikateľský sektor. Ochrana životného prostredia totiž nie je len vecou „zmeny názoru“, ktorá „všetko vyrieši“, ale predovšetkým výdavkom z našich peňazí, často celkom zbytočným.

Ak kritizujeme súčasný manažment životného prostredia, ktorý bujnie po celej Európskej únii, bojujeme najmä proti neefektívnym reguláciám a proti uplatňovaniu preventívneho princípu v prípadoch, ktoré nemajú racionálne opodstatnenie. Vyhláška, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi, má mnoho atribútov práve takéhoto neefektívneho opatrenia.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 3. februára 2005

Konzervatívne listy, 1/2005: Ľudia áno, psy áno. Sokoly nie?

V decembri minulého roka schválila vláda SR zákon o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi. Zákon predstavuje normu, ktorá zásadným spôsobom reguluje právo na vlastníctvo tohto typu rastlín a živočíchov: počnúc byrokratickými požiadavkami pre chovateľov (napríklad len vedenie evidencie živočíchov a rastlín požaduje oveľa viac informácií, než sa vyžaduje u evidencie občanov) až ku širokým kompetenciám príslušných úradov na vydávanie povolení na chov, vývoz a dovoz týchto organizmov. Typickým príkladom pokrivenia spravodlivosti je i nerovný prístup k ich vlastníctvu. Niektoré podmienky vlastnenia a transportu týchto exemplárov sa totiž nevzťahujú na špeciálnu kategóriu “vedci” (a vedecké inštitúcie), teda pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí s desaťročnou praxou v odbore. Vedeckou inštitúciou pritom môže byť akákoľvek právnická osoba, ktorá má v zriaďovacej listine alebo v štatúte uvedenú vedeckú činnosť...

Vykonávanie niektorých ustanovení tohto zákona upravuje vyhláška, ktorá bola na prelome rokov v pripomienkovom konaní. Presunutie veľmi dôležitých podrobností evidencie a držby organizmov na vykonávaciu vyhlášku naznačuje snahu ministerstva životného prostredia presadiť svoj pohľad na problém. Okrem množstva zbytočných regulácií (napríklad požadovania označení živočíchov podľa DNA) spôsobil závažný spor najmä paragraf, ktorý navrhuje zakázať držbu viacerých nepôvodných druhov (tzv. hybridov), predovšetkým radu sokolotvarých.

Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré navyše nepožaduje ani európska legislatíva, ostro namietajú zástupcovia záujmových združení sokoliarov, poľovníkov, chovateľov ohrozených druhov i ministerstvo pôdohospodárstva. Argumenty nesúhlasiacich združení sú pritom presvedčivé a veľmi jasné. Návrh totiž vychádza len z hypotetického predpokladu, že neúmyselný únik niektorého z dovezených hybridov môže ohroziť pôvodný genofond populácií, čo by mohlo negatívne ovplyvniť štruktúru, reprodukčné schopnosti a mať za následok nepriaznivý stav populácie pôvodných druhov. Veľmi podobným spôsobom odmieta zákaz držby aj ministerstvo pôdohospodárstva.

Ochrancovia prírody na ministerstve považujú hybridizáciu, teda miešanie nepôvodných druhov sokolov, za “ekologické nebezpečenstvo pre voľne žijúce pôvodné druhy živočíchov a rastlín”. V skutočnosti však hybridizácia nie je vôbec výnimočným javom a vo voľnej prírode, u voľne žijúcich živočíchov, k nej dochádza neustále a bez kontroly štátu. Podľa sokoliarov totiž aj v divo žijúcich populáciách je miešanie jedincov, plemien a druhov úplne samozrejmé, takže génový fond sa musí vždy považovať za dynamický faktor v mnohých smeroch alebo aj za “mixovací hrniec”. Hybridy sokolov sú uvádzané ako bežný a prirodzený jav i v mnohých vedeckých štúdiách.

Veľké množstvo rastlinných druhov v našom okolí tvoria hybridy a nepovažuje sa to za závažnú environmentálnu ujmu. Stovky opustených hybridných psov sa objavujú na našich uliciach a tisíce podobných strážia obydlia ľudí na Slovensku. Ani v tomto prípade nemajú “psíčkári” zďaleka také obmedzenia a povinnosti ako sokoliari. V prípade “hybridných” foriem človeka (teda “rasovo zmiešaných” ľudí) je to dokonca – a celkom správne – považované za prirodzený jav a tí, ktorí by zákaz miešania rás požadovali, by sa zrejme vystavili hrozbe trestného stíhania za šírenie rasovej nenávisti. Prečo potom hybridy sokola považujú štátni byrokrati za problém?

Zdá sa, že hlavný problém spočíva v extrémizácii pohľadov na ochranu prírody zo strany environmentálneho establishmentu na Slovensku. Ten celkom bezdôvodne zavádza neefektívnu reguláciu v chove, dovoze a vývoze voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Toto však už nie je pohľad západnej civilizácie založenej na kresťansko-judaistických tradíciách, v ktorej má byť človek slobodným a zodpovedným správcom prírody, ale pohľad ľavice, v ktorej vnímaní je človek nežiadúci živel v prírode a nepriateľ životného prostredia, ktorému je potrebné mnoho činností zakázať. V tomto prípade na to doplatila historická, kultúrna a prospešná tradícia sokoliarstva, ale i chovu mnohých ďalších živočíchov. Čo bude ďalej?

■

Vyšlo v mesačníku Konzervatívne listy, č. 1/2005

Sme, 21.1.2004: Natura 2000 a vlastnícke práva

Európska koncepcia ekologickej siete chránených oblastí "Natura 2000" spočíva v spojení oblastí prirodzených biotopov a biotopov druhov (tzv. špeciálnych chránených oblastí - ŠCHO) s chránenými vtáčími územiami (CHVÚ). Po minuloročnom schválení zoznamu vtáčích území prerušila minulý mesiac vláda rokovanie na schválení území európskeho významu, ktoré sú podkladom pre výber ŠCHO.
Z hľadiska vzťahu štátu k ochrane vlastníckych práv mali po roku 1989 oveľa negatívnejší vplyv rozhodnutia vlády o schválení koncepcie ochrany ŽP v zákone o ochrane prírody a krajiny, ako aj nových chránených území (CHÚ), ktorými sa pod 2. až 5. stupňom obmedzení bežného užívania ocitlo až 23 % územia SR. Podobný dopad malo i schválenie návrhu CHVÚ (navýšenie o cca. 11 % územia). V prípade území európskeho významu ide síce o zvýšenie rozsahu ochrany "len" o 1,6 % územia SR, spolu s vtáčími územiami ho však spája viazanosť na orgány EÚ, čo prináša výrazné sťaženie možnosti budúcej korekcie rozhodnutia.
Všetky strategické rozhodnutia ministra Miklósa ohľadne zvyšovania stupňa a rozsahu chránených území (najmä schválenie zákona o ochrane prírody a krajiny, národných parkov Slovenský kras, Veľká Fatra, ako aj zmienených území Natura 2000) sprevádza nesúhlas vlastníkov dotknutých území, ktorý silnie vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i priamych protestných zhromaždení. Pod vedením ministra Miklósa sme sa totiž v podiele chránených území dostali na špičku všetkých krajín sveta. Vlastníci lesov sú nespokojní so spôsobom jednania s nimi o zaradení vybraných území do návrhov, pričom ministerstvu životného prostredia (MŽP) vyčítajú obchádzanie zákonných povinností dohody s vlastníkmi, ako aj nedostatky vo výpočte kompenzácií za ušlý príjem pri bežnom obhospodarovaní. Najhoršou skutočnosťou však je, že štát nevyplatil vlastníkom zo zákonných kompenzácií doposiaľ ani korunu. Tento stav je i v priamom rozpore s článkom 20 Ústavy SR.
Postup MŽP pod vedením Lászlóa Miklósa je príkladom nesprávneho počínania štátnych úradníkov, ktorí vydávajú neprimerané zákazy činnosti (napríklad vstup bicyklom, či pohyb mimo chodníkov) a vynucujú si právo rozhodovať o mnohých obmedzeniach v bežnom hospodárení vlastníkov (napr. v používaní hnojív a reklamných pútačov). Príčinou môže byť i sporná povaha Miklósovho ministerstva, keďže je to jediný rezort, ktorého prioritným záujmom činnosti nie je človek, ale subjekt dosť nejasnej povahy - "životné prostredie". Neznáme "záujmy" životného prostredia tak otvárajú možnosť pre neodôvodnené legislatívne návrhy. Svedčia o tom i pripomienkové konania k obom návrhom území pre sieť Natura 2000, ktoré sú plné zásadných pripomienok zo strany ostatných ministerstiev. Tie upozorňujú najmä na dva základné problémy: nejasnosť európskej koncepcie a kritérií ochrany ŽP, umožňujúcu ministerstvu navrhnúť ľubovoľný rozsah a intenzitu ochrany území, a konflikt s vlastníckymi právami.
MŽP je neustálym zvyšovaním rozsahu a stupňa ochrany území v rozpore s reálnymi ekonomickými možnosťami štátu, ktorý finančne nezvláda plniť svoje povinnosti voči vlastníkom. Tie mu ľahkovážne "naložilo" ministerstvo, spolu s ďalšími záväzkami, akým je i nezmyselné presadenie predkupného práva na pozemky vo vyšších stupňoch ochrany. MŽP v tomto prípade nepôsobí ako korektor vedľajších dôsledkov hospodárskeho rastu, ale ako jeho priama brzda (napríklad dopadom na rozvoj poľnohospodárstva, či cestovného ruchu).
Zlyhanie ministerstva v príprave návrhov území pre sieť Natura 2000 je ďalším dôkazom jeho nesprávneho vnímania pojmu trvalo udržateľný rozvoj. Počínanie MŽP spôsobuje ekonomické ujmy pre verejné financie a obchádza niektoré vlastnícke práva.

Článok bol publikovaný v Sme dňa 21.1.2004

Domino Fórum, 14.1.2004: Sporná podstata a realizácia Natura 2000

Na ostatnom zasadnutí vláda prerušila rokovanie o národnom zozname navrhovaných území európskeho významu, ktoré majú byť súčasťou ekologickej siete chránených území NATURA 2000. Návrh, ktorý má byť predložený Európskej komisii na schválenie, predpokladá obmedzenie vlastníckych práv na takmer 12 percentách územia Slovenska. Návrh zvyšuje aj podiel chránených území o približne 80 tisíc hektárov, čo spolu s existujúcou sústavou chránených území a s už schválenými chránenými vtáčími územiami povedie k reštrikcii vlastníctva pôdy a lesov na viac ako tretine územia štátu.

Prvotné koncepcie chránených území vychádzali z predpokladu preukázateľného ohrozenia životného prostredia, napríklad zjavného poklesu početnosti populácie ekologicky významného druhu v miere, ktorá spôsobovala hrozbu vyhynutia druhu v globálnom meradle. Európsky koncept NATURA 2000 však ide iným smerom: nariaďuje striktne vedecké kritériá ohrozenia, reálne ich však nepožaduje a namiesto toho menuje ohrozené druhy a charakteristiky území (s veľmi nejasnou definíciou biotopu), ktoré majú byť povinne chránené – a to bez ohľadu na ich reálnu lokálnu potrebu. Dôsledkom je, že ochrana „ojedinelých“ a „ohrozených“ prvkov v krajine zaberá tak rozsiahle územie Slovenska, že sa stáva logickým popretím seba samej.

Z praktického hľadiska je najvážnejším dôsledkom NATURA 2000 výrazné obmedzovanie vlastníckych práv, ktoré spočíva v zákazoch bežného užívania (od vjazdov vozidiel až po prísne obmedzenia v pohybe a činnosti človeka na území) a vo vynucovaní povolení od orgánov ochrany (napríklad na používanie hnojív či výstavbu lesných ciest). V konflikte štátu so súkromnými vlastníkmi by sa o presadení „spoločenskej potreby“ malo uvažovať vo výnimočných prípadoch, akými sú napríklad výstavba diaľníc či protipovodňová ochrana, aj to len pri dodržaní úplnej finančnej kompenzácie poškodenej strany. NATURA 2000 v znení platného zákona o ochrane prírody a krajiny však neobsahuje nijaké racionálne dôvody na upieranie práv vlastníkom dotknutých území, keďže neexistuje dôkaz, že by k zlepšovaniu stavu životného prostredia dochádzalo vďaka vládnym reštrikciám vlastníctva. Okrem toho, štát nestanovil vlastníkom kompenzácie za všetky obmedzenia z bežného hospodárenia a zo stanovenej sumy doposiaľ nevyplatil ani korunu. Vlastníci si tento fakt uvedomujú a ich protesty voči ochranárskej „mašinérii“ ministerstva životného prostredia silnejú vo forme mediálnych výstupov, otvorených listov i protestných zhromaždení.

Desiatky pripomienok od ostatných ministerstiev viedli práve voči nejednoznačnosti európskych kritérií, ktoré umožnili MŽP pripraviť návrh s prehnanou výmerou ochrany, a voči konfliktu s vlastníckymi právami. Výsledná úprava je však nedostatočná – návrh treba prepracovať do riešenia, založeného na opodstatnených vedeckých kritériách a súhlase vlastníkov území.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum, č. 2/2004 dňa 14.1.2004