Hospodárske noviny, 24.1.2006:Simonov hydromelioračný prešľap

Hydromelioračná politika ministerstva pôdohospodárstva patrí medzi najväčšie zlyhania Zsolta Simona v jeho funkcii. V rokoch 1960-1990 bola na Slovensku vybudovaná rozsiahla sieť hydromelioračných zariadení (HMZ) – predovšetkým ako súčasť závlahových a odvodňovacích sústav – s investíciami presahujúcimi mnoho miliárd korún. Tento rozsiahly majetok zostal podnes vo vlastníctve štátu, čo spôsobuje eskaláciu problémov. Napriek tomu, že svoju úlohu v tom zohrávala i komplikovanosť vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa často na súkromných pozemkoch (alebo zabudovaných priamo v nich), hlavným dôvodom, pre ktorý pokračuje podnes neefektívne dotovanie závlah a zároveň systematická devastácia a znižovanie hodnoty veľkej časti HMZ, je najmä neochota a neschopnosť doterajších vlád HMZ sprivatizovať alebo prinajmenšom zefektívniť ich správu. I preto sa za 16 rokov presúvala správa HMZ postupne cez štyri rôzne štátne organizácie.

Chaotická hydromelioračná koncepcia Zsolta Simona priniesla za ostatné roky niekoľko protichodných návrhov a rozhodnutí jeho rezortu. V rámci nich minister presadil najprv prechod správy HMZ zo Slovenského vodohospodárskeho podniku na novo založený štátny podnik Hydromeliorácie. Následne sa snažil presadiť zákon o hydromelioráciách, ktorý predpokladal založenie štátnej akciovej spoločnosti Hydromeliorácie, existenciu súkromných správcovských zavlažovacích družstiev i založenie pochybného Hydromelioračného fondu. Družstvá a fond však už o rok, v ďalšej verzii návrhu zákona, z koncepcie vyradil. Podobným spôsobom pristupuje minister k menovaniu nového riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie. V súvislosti s jeho menovaním sme upozorňovali i na podozrenia z vysoko netransparentného rozhodnutia (Nezvyčajný Simonov konkurz, SME 2.12.), nový riaditeľ sa napokon vzdal funkcie. Ministerstvo následne neakceptovalo ďalšie poradie vo výsledku konkurzu, ale podnes nevypísalo ani ďalší konkurz.

Najnovším „hydromelioračným prešľapom“ Zsolta Simona sa bude vláda zaoberať v stredu 25.1. pri rozhodovaní o novele pozemkového zákona a doplnení ďalších zákonov. Návrh bol v pripomienkovom konaní už v auguste minulého roku, avšak bez ustanovení, ktoré do návrhu Simon dodatočne a dosť nesúvislo „vsunul“ až v týchto dňoch. Tie navrhujú, aby sa staronovým správcom HMZ vo vlastníctve štátu stal Slovenský pozemkový fond (SPF), teda presne tá istá inštitúcia, ktorá HMZ spravovala predtým, než ich správa prešla pod Slovenský vodohospodársky podnik a následne pod štátny podnik Hydromeliorácie. Navyše na sklonku minulého roku schválil minister výnos o poskytovaní dotácií na „zachovanie prevádzkyschopného stavu“ HMZ, čím len posilnil pokračujúci trend deformovania podnikateľského prostredia s konkurencie v agrárnom sektore.

Prechod správy HMZ pod SPF možno považovať za nejneefektívnejšie z možných riešení. Minister sa snaží zachraňovať problémy dlhodobej nesolventnosti štátneho podniku Hydromeliorácie – teda presne toho podniku, ktorý sám založil – tým, že ich prenesie na fond, ktorý sa venuje úplne odlišnej činnosti a jeho správa HMZ sa už v minulosti neosvedčila. Ministerstvo pôdohospodárstva sa nedokáže zbaviť nezmyselnej predstavy o potrebe závlah ako verejného záujmu, čo paradoxne spôsobuje, že štát zbytočnými vládnymi výdavkami udržiava činnosť i tých HMZ, ktoré nemajú reálnu hodnotu, a naopak, zabraňovaním ich privatizácie znemožňuje zhodnotenie tých HMZ, po ktorých existuje prirodzený dopyt na agrárnom trhu.

Simonov návrh na transformáciu HMZ treba odmietnuť.

Článok bol publikovaný v krátenej podobe v Hospodárskych novinách dňa 24. januára 2006.

Sme, 2.12.2005:Nezvyčajný Simonov konkurz

Minister pôdohospodárstva sa ocitol v paľbe kritiky za svoje bývalé podnikateľské aktivity, ako aj pretrvávajúce blízke kontakty s podnikateľmi v odvetví, v ktorom v súčasnosti rozhoduje o správe majetku a prerozdeľovaní dotácií v súhrnnej hodnote presahujúcej sumu niekoľkých desiatok miliárd korún. Po problémoch s odôvodnením prideľovania dotácií a revíru jemu blízkym firmám sa objavuje ďalšie rizikové rozhodnutie, tentoraz vo výsledku nedávneho výberového konania na riaditeľa štátneho podniku Hydromeliorácie.

Kmeňové imanie tejto firmy, ktorá spravuje väčšinu hydromelioračných zariadení na Slovensku, presahuje sumu 4 miliardy korún. Podľa zverejnených kritérií výberového konania bola hlavnou požiadavkou na funkciu riaditeľa podniku "znalosť zámerov rozvoja hydromeliorácií, ich financovania s osobitným zreteľom na závlahy a odvodnenie, ako aj znalosť legislatívnych noriem v oblasti vodného hospodárstva, prax v oblasti manažérskeho riadenia, riadiace a organizačné schopnosti".

Do súťaže sa prihlásili traja kandidáti, pričom dvaja z nich sú v odbornej verejnosti známi ako odborníci s manažérskymi skúsenosťami a s overenými publikačnými výstupmi v problematike hydromeliorácií. Víťazom sa však stal tretí uchádzač, Ervin Bankó, ktorý je v poľnohospodárskom i vodohospodárskom prostredí absolútne neznámy, v oblasti hydromeliorácií doteraz nepôsobil a verejnosti nie je známa jeho publikačná činnosť, ktorá by potvrdzovala znalosť problematiky.

Manažérske predpoklady nového riaditeľa taktiež nie sú známe. Podľa našich informácií sa správcom niekoľkomiliardového majetku štátu stane absolvent Ekonomickej univerzity z roku 2002. V obchodnom registri figuruje pod rovnakým menom a miestom trvalého pobytu človek, ktorý je členom manažmentu a dozorných rád štyroch obchodných spoločností, pričom ani jedna z nich nemá v predmete činnosti pôsobenie v oblastiach príbuzných hydromelioráciám.

Bankó však pôsobí v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovenská Dunajská Konštrukčná (SDKo), ktorá podľa správy TASR bola v roku 2002 dcérskou spoločnosťou skupiny Penta Group, figurujúcou pri prevzatí výroby plavidiel po skrachovaných Slovenských lodeniciach, a. s., v Komárne. Čo sa týka obchodných vzťahov SDKo s verejným sektorom, spoločnosť sa v roku 2002 objavila v rebríčku projektu HESO Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy, ktorý kritizoval udelenie štátnych záruk na úvery pre Slovenské lodenice Komárno, a. s. Táto istá spoločnosť (už za pôsobenia Ervina Bankóa) získala časť z 50-miliónového podielu na predaji budovy pre maďarskú univerzitu v Komárne, na základe rozhodnutia vlády v roku 2003.

Hydromelioračný majetok je pre štát záťažou. Štát od roku 1989 nebol schopný previesť jeho vlastníctvo do súkromných rúk a zachrániť tak jeho veľkú časť pred úplným zničením. Už šestnásť rokov si ministri "prehadzujú" správu hydromeliorácií postupne cez štyri (!) správcovské spoločnosti a dotujú ich nekonečnými vládnymi výdavkami presahujúcimi desiatky miliónov korún. Nech by bola snaha ministra Zsolta Simona o zmenu hydromelioračnej politiky akokoľvek proreformná, obsadenie postu riaditeľa človekom, ktorý má neisté odborné predpoklady a minimálne manažérske skúsenosti, je prinajmenšom nezvyčajné. O rizikách privatizácie hydromeliorácií vo svetle faktu, že nový riaditeľ s najväčšou pravdepodobnosťou figuroval dosiaľ zväčša v neznámych a nie dlho založených spoločnostiach s úzkym okruhom tých istých spolupracovníkov, navyše na pozadí finančnej skupiny, ktorá má rozsiahle a často kritizované obchodné vzťahy s verejným sektorom, netreba vari ani hovoriť.

Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 2. decembra 2005.

HN, 6.9.2005: Neefektívne výdavky na závlahy budú pokračovať

V rokoch 1960-1990 vybudovali komunistické vlády na Slovensku rozsiahlu sieť hydromelioračných zariadení (HZ), s investíciami presahujúcimi niekoľko miliárd korún, avšak s príznačnými chybami nefunkčnej ekonomiky tej éry: ignorujúc vlastnícke vzťahy k pôde, v podmienkach kontrolovaného trhu, ktorý nepredpokladal zmeny v podnikateľských zámeroch, a s ideologickým cieľom „potravinovej bezpečnosti“, ktorý nezohľadňoval reálnu ekonomickú potrebu týchto zariadení. Po roku 1990 vlády síce naďalej deformovali hodnotu HZ verejnými výdavkami (najmä dotáciami na údržbu a závlahovú vodu), posun smerom k zreálneniu ich hodnoty však bol značný. Jeho výsledkom bolo i to, že veľká časť nepoužívaných HZ je dnes zhodnotená v zberných surovinách, alebo ako súčasť iných stavieb v ich blízkom okolí – sú rozkradnuté. To, že porevolučné vlády nevyvinuli dostatočné úsilie o zvýšenie hodnoty HZ trhovými prostriedkami, je spôsobené najmä ich neschopnosťou HZ včas odpredať, výraznejšie liberalizovať agrárny trh a vykonať rýchlu nápravu vlastníckych vzťahov.

Vo vlastníctve štátu tak ostáva podnes „horúci zemiak“ - majetok neustále strácajúci svoju hodnotu, ktorá však ešte môže činiť niekoľko desiatok až stoviek miliónov korún. Vo väčšine prípadov sa nachádza na neštátnych pôdach, ba čo je horšie, v prípade melioračného detailu (najmä potrubnej siete závlah a odvodnenia) je zabudovaný priamo v takejto pôde. Tento fakt však spôsobuje vládam taký problém, že si ho posúvajú už 16 rokov, počas ktorých sa správa HZ presúvala cez štyri (!) rôzne štátne organizácie.

Problém pritom nie je neriešiteľný. Na jeho začiatku treba radikálne ukončiť dlhoročnú podporu tzv. „mimoprodukčných funkcií“ závlah: vzdať sa všetkých nezmyselných predstáv o „význame“ závlah pre tvorbu krajiny, zamestnanosť na vidieku, modernizáciu slovenského poľnohospodárstva či ochranu pred eróziou. Toto škodlivé presvedčenie viedlo a vedie k zbytočným vládnym výdavkom na závlahovú vodu pre farmárov, na údržbu HZ, i k súčasným stratám správcu vôd z úľav, ktoré farmári požívajú (čerpanie vody majú totiž zdarma). Slovensko ako štát žiadne závlahy nepotrebuje, avšak predstavitelia súčasného ministerstva pôdohospodárstva to vôbec nechápu: „sme povinní urobiť všetko preto, aby závlahy boli funkčné“ (HN, 18.8.). To je zásadný omyl. Potrebu a hodnotu závlah môžu určiť jedine tí, ktorým závlahy zvyšujú bohatstvo, teda konkrétni podnikatelia na pôde. Hydromelioračné sústavy sú majetkom, ktorého sa štát musí zbaviť prv, než neefektívne utratí ďalšie verejné zdroje – i so stratou, ktorú spôsobí bremeno nevysporiadania vlastníctva k pôde pod HZ. Melioračné detaily vybudované štátom v pôdach, ktoré mu nepatrili, by mal štát odovzdať do vlastníctva majiteľom dotyčných pôd bezodplatne. V prípade odvodnenia je napokon sporné, či tieto stavby hodnotu pôdy – v niektorých prípadoch – i nezhoršujú. Závlahový detail (t.j. závlahovú kostru) väčšinou štát našťastie nevlastní.

HZ (t.j. najmä závlahové čerpacie stanice) je potrebné predať čo najskôr a za reálnu hodnotu, ktorú určí cena na neregulovanom trhu. Vzhľadom na fluktuáciu podnikateľských subjektov v agrárnom sektore, nevysporiadanosť vlastníckych vzťahov k pôde i stratu príslušnosti výmery konkrétnych závlahových sústav k jednému podnikateľskému subjektu, je otázny záujem o kúpu HZ zo strany farmárov. Oveľa väčší záujem by sa mal očakávať od súčasných zmluvných prevádzkovateľov závlah, podnikateľov, ktorí majú s prevádzkovaním veľké skúsenosti.

Ministerstvo pôdohospodárstva (MP SR) poslalo v máji do vlády zákon o hydromelioráciách, ktorý je v priamom protismere s väčšinou spomenutých krokov k efektivite. Zákon spomaľuje privatizáciu HZ a zužuje ju len na farmárov, navyše za takých podmienok časovej a cenovej viazanosti, ktoré ich záujem značne oslabia. To vzbudzuje podozrenie zo zámeru previesť správu natrvalo na štátnu akciovú spoločnosť, ktorú má založiť zákon pre tento účel. Zákon tiež konzervuje nevysporiadané vlastnícke vzťahy verejnými výdavkami (kompenzáciami) pre majiteľov pôd a k ďalším výdavkom z verejných zdrojov povedie sťaženie možnosti zániku neefektívnych HZ.

Simonova hydromelioráčná politika pokračuje v chybách jeho predchodcov a bude viesť k ďalším zbytočným verejným výdavkom.

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe v denníku Hospodárske noviny dňa 6. septembra 2005.