Nový plytvací program súdružky Fischerovej Boelovej

Alebo tiež: ako minúť poľnohospodárske prebytky mlieka, ktoré si dávame vyrobiť i napriek tomu, že ho nechceme piť. Výsledok je známy vopred: milióny litrov mlieka spláchnuté v záchodoch na školských toaletách. Milióny kilogramov ovocia hnijúceho po všetkých kútoch školy. Milióny eur vo vreckách európskych farmárov a firiem, ktoré dodávajú mlieko do škôl.
Rent-seeking európskych poľnohospodárov. Ako vždy.

Tlačová správa Európskej komisie, 8. júla 2008 (link):

Veta č.1: Komisia navrhuje školský program podpory konzumácie ovocia vo výške 90 miliónov eur ročne.
Veta č.2: Mariann Fischerová Boelová: „Tento návrh je dôkazom toho, že sme rozhodnutí podniknúť konkrétne kroky v boji proti obezite.“

Tlačová správa Európskej komisie, 11. júla 2008 (link):

Veta č.1: Mlieko pre školy: Nový program na podporu konzumácie a zdravších stravovacích návykov.
Veta č.2: Mariann Fischerová Boelová: „Školský program podpory konzumácie mlieka má svoje opodstatnenie z hľadiska výživy ako aj vzdelávania, prispieva k boju proti obezite a napomáha zabezpečeniu nevyhnutných prvkov pre rast a zdravie detí."

Európska komisia a propaganda o dotáciách farmárom

Radovan Kazda

Nádherný je svet sociálnej demokracie a vďaka patrí Robertovi Mistríkovi za pripomenutie, aké pôžitky môže človek prežiť, ak obcuje so štátom, alebo je aspoň na Počiatku dobrej informácie. (link) K idylke socializmu však nepatria len dobre situovaní zlodeji našich peňazí, ktorí sa producírujú každý týždeň v smotánke. Chce to zmenu. Čo takto dať si drobnú porciu vnútorného nepriateľa?

„Niekto“ (zrejme marginálni pravičiari, ekonómovia, ale najskôr to bude Emanuel Goldstein) tu totiž podľa Európskej komisie vyrába lži o poľnohospodárskej politike EÚ. A komisia sa už nemôže prizerať na to, ako chcú nepriatelia ľudu vyvolať najväčší európsky hladomor v jej dejinách. Z tohto dôvodu vydala minulý piatok tlačové vyhlásenie s názvom „Spoločná poľnohospodárska politika (CAP): triedenie faktov od fikcií“. (link)

Dodávam, že agitka vyhovuje všetkým hygienickým normám pre výrobu mozgového klystíru, takže sa nemusíte obávať zdravotných následkov. V čase, keď vari nenájdete ekonomického experta, ktorý by dotácie pre farmárov nepovažoval za jednu z hlavných príčin potravinovej krízy (súdim podľa zhody názorov ekonómov z viacero blogov rôznych ekonomických prúdov z rebríčka TOP ekonomických blogov (link)), v čase, keď zrušenie dotácií navrhuje napríklad aj britský premiér Gordon Brown (link), Európska komisia sa snaží týchto "nechápavých truľov" presvedčiť, že je to presne naopak.

Čo si myslia euroúradníci o svojej dôležitosti?

„Určite nie je čas, aby bola CAP zrušená, ako niektorí navrhujú. Trh má veľmi dôležitú úlohu, ale ak ho ponecháme len tak (na ňom samotnom), nepostará sa o našu krajinu a nebude reagovať na ďalšie požiadavky verejnosti. A ak by sme pozbavili poľnohospodárstvo akejkoľvek obrany pred občasnými krízami, budeme si zahrávať s našou potravinou bezpečnosťou.“

Čítajme pozorne, aby sme potom nepovedali, že to prišlo zase dáko nečakane.

Hospodárske noviny, 1.2.2007:Kapustné hlavy pre školy

Mariann Fischerová-Boelová, komisárka Európskej komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, na margo zverejneného návrhu reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky týkajúcej sa ovocia a zeleniny vyhlásila : "Svetová zdravotnícka organizácia odporúča dennú spotrebu ovocia a zeleniny v dávke minimálne 400 gramov. Iba dve krajiny - Grécko a Taliansko - to dosahujú. Myslím si, že je to neuveriteľné a musíme niečo urobiť, aby sme to zmenili."

Návrh komisie, podľa ktorého má únia uhrádzať farmárom v plnej výške časť produkcie ovocia a zeleniny, ktorá bude distribuovaná školám, nemocniciam alebo väzniciam, nie je z hľadiska politických nástrojov vlád veľmi inovatívny. Snaha vlád o bezodplatné zabezpečovanie niektorých tovarov a služieb pre širokú verejnosť patrí k tradičnému talónu ľavicových politických prúdov. Napokon, vo "verejnom záujme" umožňujú i dnes mnohé demokratické vlády napríklad voľný vstup verejnosti do lesov či "bezplatné" štúdium na vysokých školách - teda opatrenia, ktoré rozhodne nepatria medzi prirodzené úlohy vlád. V prípade rozdávania "zdraviu prospešných" potravín uskutočnila podobný pokus v tzv. mliečnom programe, teda bezodplatnej distribúcii mlieka deťom na základných školách, i komunistická vláda v Československu v 80. rokoch, ale i britská labouristická vláda v 70. rokoch minulého storočia.

O príčinách pomerne skorého zrušenia komunistického "mliečneho programu" asi nenájdeme veľa informácií, avšak stačí nebyť ekonomicky naivný, aby sme pochopili, že zrejme neboli veľmi odlišné od rozhodnutia britskej vlády, ktoré iniciovala Margaret Thatcherová, vtedy ešte ministerka školstva (za čo si v médiách vyslúžila hanlivú prezývku "Thatcher - Milk Snatcher"). Tieto dotačné programy tvoria totiž príliš veľkú výdavkovú záťaž pre verejné financie a ich dôsledok má viac populistický význam ako reálny efekt na zdravie detí.

Tí, čo zažili 80. roky na základných školách, si isto spomenú na neuveriteľné mrhanie mliekom, ktoré bolo porozlievané azda po všetkých kútoch školy. To bol totiž typický dôsledok cenovej regulácie, teda snahy vlády presadzovať jej predstavu o "správnej" hranici ponuky a dopytu po nejakom tovare. Ekonomická veda však mala v tomto smere už vtedy jasné poznatky: ak vlády začnú preferovať plánovanie a regulácie cien pred ponechaním tejto činnosti na pôsobenie slobodného trhu, dôsledkom bude buď nedostatok tovaru (vtedajšie bicykle, banány či toaletný papier), alebo jeho veľký prebytok ("komunistické" mlieko, ale aj súčasný európsky trh zaplavený nadbytkom predotovaného cukru). Rozhodnutie toryovcov spred tridsiatich rokov, v čase britskej hospodárskej recesie, bolo postavené na racionálnych ekonomických argumentoch.

V súvislosti s uvedením návrhu reformy predviedla Mariann Fischerová-Boelová rétoriku až príliš pripomínajúcu éru plnú "lojality", "plánovania", "potreby koordinácie", a sociálneho cítenia voči farmárom, ktorí sú "pod tlakom konkurencie". Komisárka zjavne nechápe, že jej riešenie povedie k mrhaniu potravinami, ktoré nebude nikto chcieť. Zodpovednosť voči svojmu zdraviu sa totiž nedá vnútiť európskou reguláciou, ale práve naopak, posilnením slobody voľby.

Návrh reformy je preto amorálny, škodlivý a hlúpy.

Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 1.2.2007.

Hospodárske noviny, 27.10.2005:Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktami. Už rímska zmluva zakladajúca spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovala snahu vlád zabezpečiť dotáciami „primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve“, „stabilizovať trhy“, či „zabezpečiť riadne zásobovanie“. Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali byť nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transfromovali dôvody svojich zásahov na rôzne „trvaloudržateľné“ ciele, akými sú „udržanie zamestnanosti na vidieku“, či „zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny“. Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.

Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v krajinách chudobných. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ je založená na „organizovaní“ trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie. Z vyššie zmieňovaných dôvodov „organizujú“ bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiadúcu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, „lepia“ ďalšou sériou deformácií: platbami na produkciu komodít, kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj garantovanými nákupnými cenami. Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i na premenlivých klimatických podmienkach, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci EÚ tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.

Systém „organizovania“ trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru). Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v EÚ viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka. Práve naopak, u množstva komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov, tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.

Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesiánskeho presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných „verejných záujmov“. Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady pre efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod. Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu tak je jeho radikálna liberalizácia, odstránením celej siete zbytočných regulácií.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 27. októbra 2005.

Domino Fórum, 14.4.2004: Agrodotácie v EÚ

Tesne pred vstupom do EÚ je jasné, že z hľadiska foriem dotácií nedochádza v slovenskej agrárnej politike k výraznej zmene. Netransparentné a mnohokrát kritizované spôsoby dotácií, či už ide o podporu znevýhodnených oblastí, zúrodňovacích opatrení, nákupu genetického materiálu, investícií a veľkú väčšinu ostatných položiek, totiž zostávajú zachované. Zmení sa len objem a forma vyplácania dotácií.

Tohtoročné dotácie sú prvé v prechodnom desaťročnom období, počas ktorého prejde podporná politika SR, s výnimkou istého podielu národnej podpory, pod plnú finančnú správu EÚ. To výrazne obmedzí šance Slovenska redukovať agrárne dotácie. Legislatívne nástroje, určujúce ciele podpory EÚ, sú však dosť voľne a nejasne stanovené, takže určovanie charakteru podpory zostane do značnej miery vo vyjednávacích schopnostiach národných vlád, hoci so súhlasom Komisie. Ministerstvo pôdohospodárstva však už v prípade národnej podpory „využilo“ vlastné kompetencie na konzervovanie pôvodných, zlých a neefektívnych foriem dotácií. Podobný postup sa črtá v súvislosti s rozsiahlou podporou znevýhodnených území, zaradených pod kapitolu „rozvoja vidieka“.

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ sa snaží o harmonizáciu podmienok podnikania, čo vedie k deformácii konkurencie a k obmedzeniu výkonnosti ekonomiky. Vytvára siete neefektívneho úradníckeho aparátu a podporuje niektoré vybrané oblasti podnikania na pôde, čím likviduje prednosti slobodnej trhovej výmeny.

Rok 2004 odhaľuje v slovenskej agrárnej politike dve zásadné zistenia. Prvým je skutočnosť, že vstupom do Európskej únie sa výrazne znižuje naša možnosť ovplyvňovať objem i charakter dotácií v poľnohospodárstve. Tým druhým je neschopnosť ministerstva pôdohospodárstva reformovať dotačnú politiku u nás. Ani jeden z problémov však nie je neriešiteľný.

Článok bol uverejnený v rubrike Konzervatívny pohľad týždenníka Domino fórum 15/2004 dňa 14.4.2004.

Domino Fórum, 28/2003:CAP záhradníkom

„Európa prijala novú a efektívnu farmársku politiku. Je to začiatok novej éry,“ prejavil radosť komisár Franz Fischler po tom, čo ministri poľnohospodárstva krajín EÚ schválili základný rámec reformy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (CAP). V skutočnosti len vyslovil potešenie nad tým, že spor o nové prerozdelenie darovaných peňazí sa dočasne urovnal.

Výsledok reformy poľnohospodárskej politiky EÚ pood- haľuje, aké sú reálne možnosti tejto organizácie na pre- menu z veľkej obchodnej zmluvy smerom k superštátu, ktorý ovládajú úradníci z Bruselu. Reforma CAP naznačuje, že projekt vlády v EÚ zatiaľ zlyháva.

Konflikt bez rozuzlenia?

Spoločná poľnohospodárska politika bola základom už Rímskej zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva z roku 1957. Jej podstatou bolo okrem niekoľkých výhodných dohovorov (najmä odstránenia colných bariér) aj zavedenie spoločného podporného programu poľnohospodárstva, z ktorého sa počas nasledujúcich štyridsiatich rokov vyvinul extrémne zložitý dotačný systém. Narastajúce ekonomické problémy, ktoré spôsoboval, viedli počas tohto obdobia k mnohým reformným pokusom. Posledný významný sa premietol do programového dokumentu Agenda 2000 z roku 1999. Ten vyplynul nielen z pretlaku problémov EÚ s trhovou reguláciou vlastnej poľnohospodárskej výroby, ale aj záväzkov liberalizovať trh s komoditami na základe rokovaní vo WTO.

Ak sa pokúšame zhodnotiť šance EÚ na liberalizáciu vlastnej poľnohospodárskej politiky, nesmieme zabúdať na dôležitý fakt: CAP vznikla ako dohoda štátov o podpore poľnohospodárstva s cieľmi zabezpečiť primeranú životnú úroveň poľnohospodárov, zvýšiť príjmy poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť zásobovanie či dodávky spotrebiteľom za primerané ceny. Skrátka, ako financovať farmárov z rozpočtu EÚ podľa socialistických princípov. Aby mohla EÚ presadiť zásadné zmeny – napríklad cez liberálne nízkodotačné alebo bezdotačné poľnohospodárstvo – potrebovala by štandardnú vládu. Návrh európskej ústavy však ide opačným smerom. Vláda superštátu sotva presadí zrušenie farmárskych dotácií, ktoré stoja v jej samotných rímskych základoch. CAP je navyše len štandardnou sústavou obchodných dohôd a v súčasnosti rieši typický konflikt strán, ktoré chcú zotrvať pri súčasnom prerozdeľovaní, s tými, ktoré usilujú o zásadnú zmenu.

Nijaká revolúcia

Práve z týchto dôvodov nemohol byť pôvodný Fischlerov návrh reformy (vychádzajúci z Agendy 2000) nijakou liberálnou revolúciou. Podstata úsilia sa preto zamerala len na tzv. „decoupling“, teda výraznejšie oddelenie platieb závislých od objemu produkcie smerom k platbám na výmeru pôdy, environmentálnym stimulom a podpore rozvoja vidieka. Tento systém by síce mohol eliminovať tie najhoršie trhové deformácie (nadprodukcia, kvóty a exportné dotácie), ale i tak nezaprel protekcionizmus v základoch. Ani túto pozíciu sa však Fischlerovi nepodarilo celkom obhájiť. Francúzi a ich spojenci (najmä Španieli, Íri a Gréci), ktorí zo súčasnej CAP profitujú, štyri roky blokovali dohodu o radikálnejších opatreniach, až sa im podarilo presadiť zachovanie základných pôvodných princípov.

CAP upravujú stovky vzájomne súvisiacich smerníc a tisíce strán textu (na niektoré komodity pripadá až do 30 noriem), pričom každá dotačná položka obsahuje ďalšie pravidlá. Bruselskému newspeaku rozumie na Slovensku len málokto a výsledná reforma CAP v tomto smere nič nezmení. Minimálne ceny i intervenčné nákupy zostávajú takmer neporušené, štáty majú množstvo možností rozhodnúť sa pre rozsiahle výnimky a oddelenie platieb od produkcie bude len čiastočné, v mierke percentuálnych poklesov, aj to len u niektorých komodít a vo veľmi pozvoľnom časovom slede. Niektoré sektory (napríklad olej a tabak) ostali úplne nedotknuté, s perspektívou zmien až po ďalších rokovaniach. V prípade obilnín sa ponechala nezmenená výška podpory viazaná na produkciu.

Reforma poľnohospodárskej politiky Európskej únie nebola snahou o zásadnú zmenu tak, ako to bombasticky proklamoval komisár Franz Fischler. Jej výsledok je ešte úbohejší a tak, ako zrejme prejde európskym legislatívnym konaním, bude i naďalej požierať cudzie produkty ako povestný cap v záhrade. Cena potravín v Európe ostane nereálna a CAP bude ďalej brzdiť rozvoj obchodu v EÚ i v zaostalých krajinách sveta. Šanca na pozitívnu zmenu tak ostáva na veľmi dlhý čas povážlivo nízka.

Radovan Kazda

Publikované v týždenníku Domino Fórum 9.7.2003

Domino Fórum, 15/2003:Reforma podľa Komisie

Spoločná poľnohospodárska politika vychádza z rímskej zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957. Dohoda o EHS definovala i jej hlavné ciele a princípy. Tie sa vytýčili na konferencii v Stresa v roku 1958, a v roku 1960 ich prijalo šesť zakladajúcich členských štátov a v roku 1962 vstúpila európska poľnohospodárska politika do platnosti.

O tom, že socializmus neobišiel ani povojnovú západnú Európu, svedčí už pohľad na princípy Spoločnej poľnohospodárskej politiky (Common Agricultural Policy – CAP), ktoré stanovila už zmluva z roku 1957: zaistiť dobrý životný štandard pre poľnohospodárov, stabilizovať trhy, zabezpečiť cenovú dostupnosť potravín. Hoci pôvodným zámerom bolo vytvoriť zónu voľného obchodu s poľnohospodárskymi komoditami v rámci EHS (čo samo osebe je v rozpore s liberálnou ekonomikou), prakticky okamžite sa CAP stala strešnou ideou pre udeľovanie dotácií. Výsledkom je, že aj napriek klesajúcemu podielu výdavkov na poľnohospodársku politiku, farmári podnes spotrebovávajú takmer polovicu rozpočtu EÚ.

Enviromentálny socializmus

Ako každé úsilie o neprirodzenú reguláciu trhu, i CAP od začiatku zlyhávala a musela prechádzať mnohými reformami. Tou poslednou je Agenda 2000. Návrhy na jej praktickú realizáciu prijala Európska komisia v januári tohto roku.

Čo sa týka prijatých návrhov, malo by ísť o výraznú reformu CAP. Značne sa zmení cieľ prerozdeľovania financií. Povaha CAP však ostane takmer nedotknutá. Od ochranárskeho rakúskeho komisára sa ani nedalo čakať nič iné než transformácia dotácií z tzv. priamych platieb (podľa produkcie) smerom ku všeobecným dávkam podľa veľkosti farmy, čím Fischler avizuje snahu dosiahnuť najmä environmentálne limity: kvalitné a zdravotne nezávadné potraviny, ako aj trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Iný prezentovaný cieľ, ako zabrániť nadprodukcii poľnohospodárskych komodít v EÚ, je len ďalším pokrivením už aj tak zdeformovaných princípov slobodného trhu. Napokon, na otázku, či odpojenie dotácií od priamych platieb neznamená, že EÚ bude sponzorovať zaháľanie farmárov, odpovedá Komisia celkom príznačne: „Kto sa odváži seriózne tvrdiť, že udržovanie krajiny v dobrom stave, kosenie trávy a dodržiavanie štandardov, ktoré od farmárov budeme žiadať, je zaháľaním?!“ Áno, konštatujeme my, starí kolektivistickí poľnohospodári, socializmus Európskej únie nás predstihol.

Ktovie, ako to s reformou CAP napokon dopadne. EÚ je zaviazaná uvoľňovaním trhových regulácií v súvislosti s pokračujúcimi rokovaniami v rámci WTO (viac na strane 7 – pozn. redakcie). Všetci vedia, že dotáciami deformované ceny potravín v EÚ bránia chudobným krajinám presadiť sa na trhu s komoditami, ako aj to, že rozhodnutie EÚ bude pre ďalší vývoj rokovaní rozhodujúce. Problémom je, že každý náznak reformy blokujú Francúzi a Íri, ktorí spolu so Španielmi a Grékmi patria k štátom, čo na súčasnej CAP najviac profitujú. Na druhej strane barikády stoja najmä Nemci s Holanďanmi a Britmi, ktorých vklady do CAP značne prevyšujú príjmy. Tí tlačia na znižovanie dotácií a reformu CAP najväčšmi. Komisia však zatiaľ trvá na svojom: reforma CAP zatiaľ neráta s radikálnym poklesom objemu dotácií a celkový príjem fariem sa má zvýšiť v priemere o 1,7 %.

Základným znakom reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ je fakt, že ju mení na spoločnú environmentálnu politiku. Očakávané prínosy v prospech slobodného trhu sú totiž veľmi pochybné a vyznievajú skôr ako Fischlerova maska pre rokovania vo WTO. Západní farmári v novej role ochrancov prírody môžu byť spokojní, ich koláč sa nezmenší. Zatiaľ čo my na Slovensku otvárame diskusiu, ako obmedziť kompetencie úradníkov, ktorí rozhodujú o rozdelení dotačných miliárd, EÚ sa snahou o zrušenie ako-tak transparentných priamych dotácií vydala práve opačným smerom. Tú diskusiu budeme musieť asi opäť odložiť.

Ozaj: Vieme, kam ideme?

Radovan Kazda